 |
|
|
|
|
|
 |
|
|
|
| Island: Politická krajina po bankrote |
| Island, 06.11.2011 |
|
| Po troch rokoch sa islandská ekonomika vynára z priepasti, kam ju uvrhol bankrot bánk v jeseni 2008. Islandská koruna je stabilizovaná, bankový sektor reštrukturalizovaný, väčšina dlhov pod kontrolou a Island si opäť požičiava na medzinárodných trhoch.
Škandinávsky sociálny systém sa podarilo udržať a nezamestnanosť, aj keď trojnásobná, je na ôsmich percentách. Medzinárodný menový fond vyhlásil, že stabilizáciu považuje za nebývalo úspešnú a skončil svoju podporu. Aj napriek týmto úspechom rad problémov pretrváva. Exekúcie domov s nesplácanými hypotékami sa len začínajú rozbiehať, 60 percent podnikov kontrolujú banky pre nesplácané dlhy a veľké stavebné projekty i historicky najúspešnejšia turistická sezóna - ktoré pomohli zabezpečiť zamestnanosť - sa práve skončili. Dlhy presahujú 300 percent HDP a splácanie úrokov je najväčšou položkou v štátnom rozpočte.
Ekonomická debata však zatieňuje politické zmeny, ktoré bankrot spustil. Tie sú poučné, lebo naznačujú, čo by mohlo nasledovať v Grécku či iných krajinách, balansujúcich na hrane otvoreného bankrotu.
Nadšená cesta do priepasti
Až do polovice 90. rokov na Islande fungoval demokratický korporatizmus severského strihu s dominantnou úlohou štátu a politických strán v ekonomike. Potom sa začala presadzovať skupina reformátorov vedená Davidom Oddssonom, ktorí presadili liberalizáciu, privatizáciu a vstup do Európskeho hospodárskeho priestoru, ktorý Islandu zaistil prístup na jednotný trh EÚ.
V rokoch 1998 až 2003 prišlo aj na privatizáciu bánk, ktorá však skombinovala to najhoršie zo škandinávskeho i postkomunistického modelu. Rovnako ako vo Švédsku či Fínsku viedla liberalizácia k dramatickému rastu úverov a bubline na trhu nehnuteľností. Podobne ako v transformácii aj privatizácia pripadla na podnikateľov bez skúseností s financiami, ale s dobrými vzťahmi s reformnými politikmi. Dokonca i financovanie privatizácie pripomínalo triky českej Investičnej a poštovej banky, keď si privatizátori navzájom požičali od kupovaných bánk prostriedky na ich kúpu.
Unikátnym prvkom zbabranej privatizácie bola internacionalizácia bánk. Novopečeným finančníkom islandský trh nestačil. Využili masívnu ponuku krátkodobých úverov na medzinárodných trhoch a spustili globálnu expanziu. Reformátori v politike ju podporovali znižovaním daní, požiadavkou na rezervy, dereguláciou i krátením peňazí na nezávislý výskum, ktorý na možné riziká upozorňoval. Tým postupne odstránili všetky prekážky expanzie vrátane elementárnych obmedzení, ako sú limity na úvery vlastným akcionárom či postihovanie trhových manipulácií.
Oslobodení od akejkoľvek kontroly bankári roztočili závratné finančné "lietadlo". Pomocou štátom zaručených depozitov a transakcií medzi spriaznenými entitami doma a v daňových rajoch umelo zvyšovali hodnotu aktív a tým aj objem zahraničných pôžičiek. Nimi financovali akvizície v Európe i USA, takže v priebehu slabých siedmich rokov vyrástli aktíva bánk zo 100 percent HDP na desaťnásobok, čo je porovnateľné len so Švajčiarskom, ktoré svoj finančný sektor budovalo pár storočí.
Rating AAA
Na začiatku roku 2006 začali mať islandské banky problémy s požičiavaním v cudzích menách, čo si všimli i ratingové agentúry. Banky upravili stratégiu. Využili prístup na jednotný trh EÚ k expanzii do drobného bankovníctva v Británii, Holandsku i Nemecku.
Ich internetové banky ponúkli vyšší úrok, čo prilákalo veľa sporiteľov i organizácií. Prílev depozít ratingové agentúry uspokojil, takže rok pred pádom udelili dlhopisom jednej z bánk najvyšší možný rating AAA. Medzinárodnému menovému fondu tiež neunikli vzrastajúce riziká. Pol roka pred bankrotom varoval vládu v dôvernom memorande, že reštrukturalizácia bánk je nevyhnutná. O mesiac neskôr sa pridali aj škandinávske centrálne banky, ktoré boli veľkými veriteľmi islandských bánk. Vynútili si od vlády prísľub reforiem výmenou za pokračujúce financovanie.
Pred začiatkom krízy sa však žiadne zmeny nepodarilo realizovať. Banky stratili prístup k pôžičkám a sporitelia začali húfne vyberať peniaze. Dve najväčšie banky skrachovali samy a tretia to nestihla len preto, že jej aktíva zmrazila britská vláda na základe protiteroristickej legislatívy. Banky so sebou stiahli aj islandskú korunu.
David Oddsson, ktorý sa z postu premiéra posunul do funkcie guvernéra centrálnej banky, sa bez akýchkoľvek konzultácií pokúsil zafixovať kurz k euru. No pri vyčerpaných devízových rezervách fixný kurz vydržal len niekoľko hodín. To však stačilo, aby spriatelení podnikatelia stihli previesť miliardové majetky do zahraničia tesne predtým, ako sa kurz prepadol zo 70 na 190 korún za euro. Burza, dlhopisy bánk, ceny nehnuteľností i priemerný príjem domácností sa na jeseň 2008 prepadli rovnako dramaticky.
Island sa stal prvým vyspelým štátom od roku 1976, ktorý musel požiadať MMF o pôžičku, čo sa v preklade z jazyka ekonomickej diplomacie rovná vyhláseniu štátneho bankrotu. MMF pôžičku poskytol výmenou za zvýšenie úrokov, masívne rozpočtové škrty a uznanie dlhov za poistenie depozitov, vyplatených v Británii a Holandsku. V porovnaní s požiadavkami v rozvojových krajinách bol MMF k Islandu vzácne ústretový, lebo súhlasil s odložením fiškálnych škrtov i so zavedením obmedzení pre pohyb kapitálu. To na jednej strane zabránilo odlevu peňazí menových špekulantov v objeme asi polovice islandského HDP a na druhej viedlo i k obmedzeniu dovozov na nevyhnutné položky, ako je ropa či lieky.
Politická reakcia na bankrot
V roku 2007 bol príjem priemerného Islanďana o 60 percent nad priemerom obyvateľa USA a podľa medzinárodných porovnaní žil v krajine s najvyššou životnou úrovňou a s najvyššou mierou životnej spokojnosti. O rok neskôr bol jeho príjem v dolárovom vyjadrení polovičný a spokojnosť nahradil hnev. Hoci občianske protesty nemajú na pokojnom ostrove vôbec nijakú tradíciu, bankrot ich vyprovokoval. Každú sobotu sa v mraze schádzali tisíce ľudí na hlavnom námestí Reykjaviku, trieskali do panvíc a vrhali vajcia a jogurty na politikov i parlament (dodržiavala sa neformálna dohoda, že nič tvrdšie sa hádzať nebude). Pondelkové večery trávili demonštranti politickými debatami v najväčšom kine.
Aj napriek trvajúcim protestom zostali politici, zodpovední za zbabranú privatizáciu, expanziu bánk i pochybný krízový manažment, na svojich postoch, ako by sa nič nestalo. Oddsson zostával guvernérom, jeho nasledovník Haarde premiérom a ich politickí spojenci boli nominovaní do rolí vyšetrovateľov krízy. Až po troch mesiacoch protestov sa koaliční sociálni demokrati odhodlali k tomu, aby vystúpili z vlády, čo viedlo k voľbám v apríli 2009. Tie naštartovali proces uvážlivých, ale hlbokých politických zmien, ktoré pokračujú dodnes.
Vo voľbách sa prepadli tradičné strany, ktoré dominovali islandskej politike viac ako osem desaťročí, hoci ich volebný systém mimoriadne zvýhodňuje výrazným posilňovaním hlasov z vidieckych častí ostrova. Nová vláda ľavice sa sústredila na realizáciu stabilizačného plánu dohodnutého s MMF a naštartovala rokovania o vstupe do EÚ.
Zároveň ustanovila parlamentnú komisiu pre zhodnotenie príčin bankovej krízy a zvláštnu prokurátorku pre vyšetrovanie trestnej zodpovednosti 200 bankárov a politikov. Zatiaľ bol odsúdený len jeden úradník, ktorý zneužil prístup k citlivým informáciám, čím umožnil včasný predaj akcií krachujúcich bánk. Prokurátorka však stále pripravuje obvinenia kľúčových aktérov vrátane 9 bývalých ministrov a premiéra Oddssona, ktorý sa vyšetrovaniu bráni z postu šéfredaktora najväčšieho denníka.
Verejnosť, čo si postavila hlavu
Z protestných zhromaždení a debát vzišla požiadavka na zmenu islandskej ústavy. Cieľom bolo predísť opakovaniu situácie, keď by malá skupina podnikateľov a politikov mohla opäť nekontrolovane vládnuť.
Nový návrh ústavy presnejšie definuje distribúciu moci a zodpovednosti politikov. Sprísňuje také možnosti privatizovať prírodné zdroje, ako sú ryby či geotermálna energia a zavádza vysoké požiadavky na transparentnosť rozhodovania a v prístupe k informáciám. V reakcii na nedostatočnú reguláciu a zrušenie analytických centier predkrízovou vládou, návrh ústavy upravuje i meritokratický výber úradníkov a nezávislosť regulátorov a iných štátnych agentúr.
Spôsob formulovania ústavy nezaprie korene v pouličnom protestnom hnutí. Islanďania najprv náhodne vybrali tisíc ľudí, ktorí prediskutovali jej základné parametre. Potom ľudia zvolili 25 členov Ústavnej rady, ktorá novú ústavu formulovala. Jej rokovania boli v priamom prenose šírené cez internet a o jednotlivých článkoch sa diskutovalo na sociálnych sieťach. Výsledok tak nie je dokumentom 25 expertov, ale stoviek komentujúcich Islanďanov. Návrh sa momentálne prerokúva v parlamente a následne by mal byť schválený v referende.
Dedičstvom zahraničnej expanzie bánk sú dlhy na poistení vkladov vo Veľkej Británii a v Holandsku. Vlády týchto štátov poistenie vyplatili a teraz ho vymáhajú, takže 320-tisíc Islanďanov dlhuje viac ako 4 miliardy eur 400-tisícom vkladateľom z týchto krajín. Islandská vláda i parlament už dvakrát odsúhlasili splátkový kalendár. No prezident ho odmietol podpísať, čo viedlo automaticky k referendu. V oboch prípadoch voliči ponúkaný postup splátok odmietli 60-percentnou väčšinou. Verejnosť si skrátka postavila hlavu proti vlastnej vláde, poslancom, odporúčaniam MMF i pravidlám EHP.
Island oficiálne tieto dlhy uznáva, ale referendá zatiaľ odmietli podmienky splátok. To prakticky znamená, že dlhy nie sú splácané a ich právny štatút je neistý. Británia a Holandsko sa odvolali na medzinárodných súdoch pri európskej zóne voľného obchodu, ktorá zrejme potvrdí platnosť dlhov. Potom sa budú musieť na Islande rozhodnúť, či hrať podľa medzinárodných pravidiel, či podľa vôle voličov.
Vyjednávanie o dlhoch sa stalo platformou pre kritiku ľavicovej vlády i EÚ. Tradičná Strana nezávislosti, ktorá prehrala voľby v roku 2009, si posilňuje preferencie kritikou postupu voči zahraničným veriteľom. Zároveň tento problém - v kombinácii s krízou eurozóny - podkopáva podporu verejnosti pre vstup do EÚ, o ktorom tiež bude rozhodovať referendum. Dlhy takisto komplikujú vyjednávania s EÚ a môžu sa stať najdôležitejšou prekážkou vstupu.
Demokracia obstála
Islandská skúsenosť ukazuje, že bankrot vyspelej demokracie nemusí skončiť v chaose a násilí, ktoré nasledovalo napríklad po bankrote v Argentíne v roku 2001, či v niektorých východoázijských krajinách po kríze v roku 1997. Na druhej strane i v stabilnej a bohatej spoločnosti uvoľnil bankrot dopyt po zmenách, ktoré by dostali politické a ekonomické elity opäť pod kontrolu voličov.
Keď elity reformám bránili, našli si požiadavky protestujúcich z ulice cestu mimo štandardných kanálov parlamentnej demokracie, v hnutí za zmenu ústavy. Ak bude schválená podľa súčasného návrhu, potom zavedie extrémnu mieru transparentnosti a prvky priamej demokracie, ktorá umožní občanom vetovať niektoré rozhodnutia politikov. Zmeny vo volebnom systéme odbúrajú zvýhodnenie rurálnych oblastí a tým i prevahu tradičných strán. Islandská demokracia vyjde z krízy obnovená a schopná predísť mocenskému kartelu, ktorý by umožnil opätovnú privatizáciu ziskov a socializáciu nákladov.
Islandská skúsenosť je však i varovaním. Ukazuje, že i bohatá a vyspelá spoločnosť môže ľahko prepadnúť kolektívnemu šialenstvu, ak zruší domáce nezávislé inštitúcie a ignoruje kritiku zo zahraničia. To by mohlo zaujímať napríklad súčasnú vládu v Budapešti.
Zároveň Island poukazuje na to, že snaha dostať domáce elity pod kontrolu sa nezaobíde bez populistickej dimenzie, keď referendá spochybňujú zahraničné dlhy, napriek tomu, že veritelia sú ochotní rokovať o prijateľných podmienkach. To by mohlo varovať pred podobnými referendami v Grécku a samozrejme aj inde.
Zdeněk Kudrna
Vyštudoval ekonómiu na Inštitúte ekonomických štúdií Fakulty sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe a politickú ekonómiu na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. V roku 2002/2003 pôsobil ako poradca ministra financií Českej republiky Bohuslava Sobotku a v rokoch 2003 - 2005 ako konzultant Svetovej banky. V súčasnosti pracuje vo viedenskom Inštitúte pre výskum európskej integrácie Rakúskej akadémie vied.
Zdeněk Kudrna
odkaz na stránku |
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Adresa : Euro-Brew s.r.o., Hlboká 22, 917 01 Trnava
Tel. : +421 33 53 418 53, Fax : +421 33 53 418 52, E-mail : info@eurobrew.sk |
|
|
