Slovensky English
Úvodná stránka Aktuality Produkty Aktivity Linky O spoločnosti
Hlava XXII úplne zmenila môj život, priznal jej autor Joseph Heller - Popredný satirik sa preslávil vojnovým románom, v ktorom podal satirický obraz americkej armády počas druhej svetovej vojny V roku 1923 sa narodil americký spisovateľ Joseph Heller. Tématikou vojny Heller nadväzuje na svojho predchodcu Ernesta Hemingwaya. eller využíva k svojej kritike najúčinnejšie zbrane - satiru, humor a hlavne absurditu (aby ukázal, že vojna je absurdná). New York/Bratislava 11. decembra (TASR) – Americký spisovateľ Joseph Heller zomrel 12. decembra pred 15 rokmi. Satirický obraz americkej armády Popredný satirik sa preslávil vojnovým románom Hlava XXII, v ktorom podal satirický obraz americkej armády počas druhej svetovej vojny. Jeho ďalšie romány Niečo sa stalo, Gold nad zlato, Boh vie, alebo Záverečná boli síce úspešné, ale úroveň a ohlas Hlavy XXII nedosiahli. "Ak vznikla nejaká biblia dvadsiateho storočia, tak to bola Hlava XXII", povedal o diele Hellerov literárny kolega a generačný súčasník Kurt Vonnegut. Bol pilotom Joseph Heller sa narodil 1. mája 1923 v newyorskom Brooklyne v USA do židovskej prisťahovaleckej rodiny. Počas druhej svetovej vojny sa ako pilot amerického bombardéra zúčastnil na bombardovaní Talianska. Táto životná skúsenosť ho veľmi ovplyvnila a bola impulzom k napísaniu jeho najlepšieho diela. Po skončení vojny začal Heller študovať na Columbijskej univerzite v New Yorku, neskôr pokračoval v štúdiu vo Veľkej Británii na Oxforde. Po skončení študijného života pracoval v niekoľkých reklamných agentúrach a popritom sa venoval písaniu. Autor nového termínu Životné dielo Josepha Hellera s názvom Hlava XXII vyšlo v roku 1961. Príbeh kapitána Yossariana a jeho druhov v zbrani priblížil krutosť vojny, zároveň ju zosmiešnil a poukázal na jej zbytočnosť a absurditu. Kritici dielo považujú za kultový román či za jedno z najdôležitejších beletristických diel o druhej svetovej vojne. V súvislosti s knihou vznikol dokonca nový termín – "hlavou 22" dodnes ľudia popisujú niečo, čo je absurdné a nenormálne. Tvorivá sloboda Vydanie Hlavy XXII umožnilo Josephovi Hellerovi venovať sa už len písaniu, pretože kniha mu zaručila tvorivú slobodu a splnila jeho sen stať sa spisovateľom. Ďalšími úspešnými dielami amerického autora sú knihy Gold nad zlato (1979), Nebolo mi do smiechu (1986), Nemaľujte si to (1988), Teraz a vtedy (1998) alebo Záverečná! (1995), z ktorej cítiť veľa autobiografických momentov. Posledný Hellerov román Portrét starého umelca je inšpirovaný jeho vlastnými životnými skúsenosťami a ponúka pohľad do zákulisia spisovateľskej tvorby. Zdravotné ťažkosti Začiatkom 80. rokov 20. storočia Hellerovi zistili vážne neurologické ochorenie, ktoré úplne atrofovalo jeho svaly a spisovateľ strávil dva roky v nemocnici. Joseph Heller zomrel 12. decembra 1999 v americkom New Yorku na zlyhanie srdca vo veku 76 rokov. 11.12.2014 TASR
Fidel Castro sa stal laureátom Konfuciovej mierovej ceny - Konfuciovu cenu udeľujú v Číne od roku 2010 ako alternatívu k Nobelovej cene za mier, ktorú práve v tom roku získal väznený čínsky disident a spisovateľ Liou Siao-po. Dlhoročný kubánsky vodca Fidel Castro sa stal tohoročným laureátom Konfuciovej mierovej ceny, ktorú udeľuje Čína a ktorá sa považuje za alternatívu Nobelovej ceny za mier. Členovia výboru, ktorí o udelení ceny rozhodujú, v prípade 88-ročného Castra vyzdvihli jeho úsilie riešiť konflikty na medzinárodnej scéne pokojnou cestou. Ako upozornila agentúra AP, tento postoj ostro kontrastuje s tým, ako Castra vníma Západe, pre ktorý je kubánsky vodca diktátorom, čo takmer 50 rokov vládol za podpory jedinej politickej strany. Konfuciovu cenu udeľujú v Číne od roku 2010 ako alternatívu k Nobelovej cene za mier, ktorú práve v tom roku získal väznený čínsky disident a spisovateľ Liou Siao-po. Čínska vláda vtedy Liouovo ocenenie odsúdila, ale dištancovala sa aj od Konfuciovej ceny. Hovorca ministerstva zahraničných vecí aj dnes uviedol, že cena je vyjadrením túžob členov výboru po nastolení svetového mieru. V zozname ľudí vyznamenaných Konfuciovou mierovej cenou je aj bývalý generálny tajomník OSN Kofi Annan, ako aj ruský prezident Vladimir Putin. 11.12.2014 TASR
Slovenskí novinári v Iráne - Tvárili sa, že sú študenti filozofie "Irán ako skvelá destinácia pre putovanie po vlastnej osi? Mladí slovenskí cestovatelia, medzi nimi aj novinári, nazreli za negatívny mediálny obraz, s ktorým sú pravidelne v styku. Keď sa povie Irán, mnohých napadne terorizmus, nepokoje, bezprávie. Irán je aj dnes v západných predstavách zakorenený ako synonymum nebezpečnej nestabilnej krajiny, v ktorej na návštevníka nič dobré nečíha. Martin, Lukáš, Kristína, Zuzana a Dominika sa do Iránu vybrali po vlastnej osi a bez predsudkov. Na krajinu nepozerali ako na netolerantný islamský štát, ale ako na kolísku civilizácie plnú zaujímavostí a za nálepkou teroristov našli vzdelaných a hrdých ľudí a priateľov. Svoje povolanie a vzťahy si ale nechali pre seba. Počas tohto leta ste niekoľko týždňov strávili cestou po Iráne. Čo vás motivovalo k výberu práve tejto, netypickej destinácie? Zuzana: Irán je podľa mňa skvelá krajina, je to jedna z kolísok civilizácie a v niektorých veciach je neuveriteľne vyspelý. V Perzepolise sme sa napríklad dozvedeli, že tamojšie ženy už tristo rokov pred našim letopočtom chodili na platenú materskú dovolenku. Výhodou je aj neprítomnosť davov turistov. Dominika: Svoju rolu zohral aj časový faktor. Nový prezident Rúháni je otvorenejší západu a situácia je momentálne pomerne pokojná, čo sa môže kvôli vysokej nezamestnanosti a napätiu kedykoľvek zmeniť. Ako ste sa na cestu pripravovali? Robili ste si prieskum o bezpečnostnej situácii? Dominika: Vzhľadom na moje zamestnanie som si prieskum robiť nemusela. Ako redaktorka zahraničného spravodajstva prichádzam prirodzene do kontaktu s aktualitami z celého sveta, aj z Iránu. Mala som dojem, že všetky správy, ktoré prichádzali z agentúr, boli negatívne ladené – púštna búrka, MERS, padnuté lietadlo, nepokoje po voľbách, popravy. Irán sa ocitol aj v zozname krajín, kam sa neodporúča cestovať. Človeka to možno mierne znepokojí, keďže sa do danej krajiny onedlho chystá, ale snažili sme sa myslieť pozitívne a zistiť si aj priaznivé informácie. Tento mediálny obraz bol skôr problémom pre našich prirodzene starostlivých rodičov a okolie ako pre nás. Zuzana: Myslím, že mediálny obraz sa v poslednej dobe celkom dobre preklápal. Avšak väčšina našich rodičov kládla znamienko rovnosti medzi Irán a Irak a rodičovské pudy im zatemnili všeobecno-politický rozhľad. (smiech) Preto sme si dali dosť veľkú prácu na tom, aby sme vytvorili pozitívne ladené rešerše. Čerpali sme najmä z cestovateľských portálov, blogov a podobných nespravodajských obsahov, ktoré odrážali reálnu cestovateľskú skúsenosť. K ceste do Iránu sme pristupovali zodpovedne, všetko sme si naštudovali a správali sme sa disciplinovane. V čom ste sa obmedzovali? Dominika: Zatajovali sme našu prácu, klamali sme, že sme vyštudovali filozofiu. Taktiež, že sme len slobodní kamaráti, pričom pravdou je, že sú medzi nami dva páry. Viackrát sme bývali oddelene, partnerské prejavy ako držanie rúk na verejnosti neprichádzali do úvahy. My, dievčatá, sme samozrejme na chvíľu pozmenili šatník a cestovali v ženskej časti autobusu. Obmedzení sme boli aj v otázke prístupu na internet a sociálne siete, to sa ale dalo jednoducho obísť. A samozrejme, nepili sme alkohol. Prvé pivo po dvoch týždňoch sme si dopriali v Arménsku, čo bolo veľmi príjemné. Na cestách Iránom ste využívali couchsurfing. Rozhodli ste sa tak z finančných dôvodov, pre ušetrenie? Kristína: Áno aj. Keď sme prišli do Iránu, veľmi skoro sme zistili, že tamojšie ceny sú vyššie, ako sme predpokladali a peniaze sa nám rýchlo míňajú. Mali sme len hotovosť, európske karty tam nefungujú. Couchsurfing sme zvažovali už pred vycestovaním, ale nájsť ubytovanie pre piatich sme považovali za nereálne. Priamo v Iráne som z finančných dôvodov skúsila rozposlať zopár žiadostí a z večera do rána mi odpísali asi traja ľudia. Zaujímavosťou je, že sme bývali aj u Iránca, ktorý má najviac pozitívnych referencií na svete. Človek by nečakal, že najpohostinnejší couchsurfer bude práve z Iránu. Ako ste sa s domácimi dorozumievali? Zuzana: Po anglicky. Ak Iránec nevie po anglicky, do troch sekúnd zoženie iného, ktorý jazyk ovláda. Veľmi nám ale pomohlo, že sme sa naučili čísla vo farsi, keďže v anglickom jedálnom lístku často neboli uvedené čísla. Každému odporúčam naučiť sa čísla. Mali ste aj vďaka couchsurfingu možnosť nahliadnuť do každodenného života domácich? Zuzana: Do reálneho života sme trochu nahliadli aj vďaka couchrurfingu, pretože mnoho Iráncov vedie v súkromí iný život ako na verejnosti. Sú uvoľnenejší, ženy doma kľudne nosia aj minisukne a opätky. Medzi štyrmi stenami údajne prebiehajú i večierky a to aj s domácim vínom. Sú to také dva svety, jeden na verejnosti, druhý v súkromí. Dominika: Myslím, že za nahliadnutie do reálneho života by sa dala považovať aj návšteva záhrad v Isfaháne v piatok, jediný deň voľna. Celý deň v nich piknikovali niekoľkogeneračné rodiny, jedli, hrali futbal, modlili sa a trávili spolu čas. Vieme, aký je na Slovensku obraz o Iráne. Ako je tomu naopak? Martin: Jediné, čo poznali, bolo Československo a Zbrojovka Brno, takže veľa toho o našej krajine nevedeli. Lukáš: Veľmi sa zaujímali o náboženstvo. Aj keď sme nechceli, skoro s každým sme sa dostali do serióznych debát o politike a náboženstve. Na kresťanstvo sa nás spytoval aj svätý muž na najsvätejšom mieste Shirázu. Zuzana: Keď sa nás pýtali na naše vierovyznanie, chlapci radšej nehovorili, že sú neveriaci. Je lepšie veriť v hocičo ako byť neveriaci. S týmto postojom som sa osobne stretla aj počas štúdia v Indonézii. Je to veľmi tolerantná krajina, kde nájdete mešitu vedľa katolíckeho kostola, ale pre tamojších je jednoducho nepochopiteľné, ako môže niekto nemať vieru. Podobne je to aj v Iráne. Na aký zážitok najradšej spomínate? Lukáš: Skvelým zážitkom bola offroad jazda na dunách a následné nocovanie v púšti v spacákoch. Martin: Môj zážitok je tragikomický. Boli sme si pozrieť najstaršiu mešitu v Iráne, náhodou sme sa ocitli kúsok od nej, v nádhernej dedinke s kamennými domčekmi. Ja som do minaretu nešiel, keďže nie som fanúšik výšok. Zrazu na mňa z desiatich metrov padá neidentifikovateľný objekt, aby som sa mu vyhol, decentne som o krok ustúpil na bok. Ukázalo sa, že to bola mačka, ktorá na mňa z nepochopiteľných dôvodov skočila z minaretu. Zuzana: Z miest ma najviac očaril Yazd. O skvelé zážitky a dobrý pocit sa ale zaslúžili najmä ľudia a konverzácie s nimi. Mala som pocit, že Iránčania sú veľmi ušľachtilí, hrdí a vzdelaní, čo sa neprejavuje povýšenosťou, ale kultivovaným vystupovaním. Úprimne si cenili, že sme si niečo o ich krajine naštudovali a naozaj sa o ňu zaujímali. Z názorov, že všetci moslimovia sú teroristi, si robili žarty. Kristína: Veľmi si zakladali na tom, aby na cudzincov zanechali čo najlepší dojem. Niekedy až príliš, napríklad keď nás na pasovej kontrole na hraniciach medzi Iránom a Arménskom pustili pred desiatky ľudí a trvali na tom, aby sme nestáli v rade. Vtedy sme sa cítili až nepríjemne. Boli šťastní keď videli, že sme spokojní a náš dojem z krajiny je pozitívny. Spomínate na niečo aj v negatívnom zmysle? Martin: My sme Irán prežili neuveriteľne pozitívne. Stretli sme len úžasných ľudí, ale ľudia nie sú režim. K režimu sa nemôžem vyjadrovať, lebo tam nežijem a nemal som absolútne žiadnu skúsenosť so štátnymi zložkami. Lukáš: Určite sú aj tam zlí ľudia, ale tí sú všade. Po pravde, prvý nepríjemný pocit ma prepadol až po príchode, na autobusovej stanici v Bratislave. 2.12.05014 Romana Juhásová Teraz.sk
Srbsko vylúčilo sankcie voči Rusku, Putin dostal štátne vyznamenanie - Srbsko nikdy neuvalí sankcie na Rusko, vyhlásil dnes srbský premiér Aleksandar Vučič po rokovaniach so šéfom Kremľa Vladimirom Putinom, ktorý pricestoval do Belehradu na oficiálnu návštevu. "Srbsko ukázalo, že je priateľom Ruska aj v ťažkých časoch... Srbsko nikdy neuvalilo na Rusko sankcie a neurobí to ani v budúcnosti," citovala Vučiča agentúra RIA Novosti. Putin sa predtým stretol so srbským prezidentom Tomislavom Nikoličom a zopakoval stanovisko Moskvy k otázke Kosova. "Rusko má principiálny postoj, ktorý je založený nielen na našom priateľstve a blízkosti, ale aj na medzinárodnom práve a spravodlivosti," citovala Putina agentúra TASS. Nikolič vyjadril Rusku vďačnosť za jeho podporu Srbsku v otázke Kosova. "Vaša podpora zachovania územnej celistvosti a nezávislosti Srbska, najmä v otázke Kosova, je v súčasnosti pre nás veľmi vzácna," povedal Nikolič. Dodal, že Srbsko považuje Rusko za svojho "veľkého spojenca a nebude ohrozovať svoje morálne zásady "negatívnym postojom k Rusku". Nikolič zároveň udelil Putinovi najvyššie štátne vyznamenanie Rad Srbskej republiky prvého stupňa. V centre Belehradu sa konala manifestácia na podporu Ruska a Srbska. Niekoľko desiatok aktivistov držalo plagáty so sloganom "Prezident Putin, ochráňte Srbsko pred okupáciou NATO". Aktivisti niesli podobizne Putina i posledného ruského cára Mikuláša II., ktorému postavia v Belehrade pamätník. Ľudia sa zhromaždili aj na pamätnom cintoríne, mieste posledného odpočinku sovietskych a juhoslovanských vojakov, ktorí zahynuli v roku 1944 pri oslobodzovaní Belehradu od nacistov. Podujatie sa konalo niekoľko minút po tom, čo sa Putin a Nikolič zúčastnili na obrade kladenia venca k pamätníku padlým vojakom. V Belehrade bola prvá vojenská prehliadka za desaťročia, prejav mal aj Putin V Belehrade sa dnes konala vojenská prehliadka pri príležitosti 70. výročia oslobodenia srbskej metropoly od nacistickej okupácie. Okrem najvyšších srbských predstaviteľov bol prítomný aj ruský prezident Vladimir Putin, ktorý pricestoval na oficiálnu návštevu Srbska. Prehliadka sa konala v Belehrade po prvý raz za uplynulých 29 rokov, informovala agentúra Tanjug. Zúčastnilo sa na nej približne 4500 príslušníkov srbských ozbrojených síl. Podľa rozhlasovej stanice B92 sa prišlo na podujatie pozrieť zhruba 20.000 ľudí. Mnohí pred aj po prejave šéfa Kremľa skandovali "Putin" a "Rusko". Ulice zaplavili ľudia so srbskými vlajkami i podobizňami Putina. Na prehliadke sa zúčastnili aj veteráni druhej svetovej vojny, členovia srbskej vlády a parlamentu, ruskí predstavitelia a ďalší hostia. Srbský prezident Tomislav Nikolič vo svojom prejave poznamenal, že Putinovi dnes udelili najvyššie štátne vyznamenanie Rad Srbskej republiky prvého stupňa. Konštatoval, že ruský prezident je jedinou osobou, ktorá ho dostala. S prejavom vystúpil aj šéf Kremľa. "Výročie oslobodenia je príležitosťou uctiť si všetkých tých, ktorí bojovali proti nacistom. Naši otcovia a starí otcovia bojovali za správnu vec a preukázali odvahu na všetkých frontoch... Naše národy spoločne viedli dlhý, tvrdý a krvavý boj proti nacistom. Sovietsky zväz a Juhoslávia kládli celonárodný odpor agresorovi," povedal Putin. Svoj prejav uzavrel zvolaním: "Nech žije bratské Srbsko!" 16.10.2014 TASR
Počet samovrážd stúpol, blíži sa k desaťročnému maximu - Na Slovensku vlani pribudlo samovrahov. Oproti roku 2012 sa počet samovrážd podľa údajov Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) zvýšil o 57 na celkovo 628 prípadov. Najvyšší počet bol v roku 2008, keď sa pre smrť rozhodlo 631 ľudí. V minulom roku sa tiež zaznamenalo 972 pokusov o samovraždu s následným poskytnutím psychiatrickej zdravotnej starostlivosti. "Celkovo sa počet úmyselných sebapoškodení - samovrážd a pokusov spolu - v roku 2013 vyšplhal na 1600 prípadov, čo je oproti roku 2012 nárast o 11 prípadov," uviedol hovorca NCZI Peter Bubla. Priblížil, že dlhodobo si dobrovoľný odchod zo sveta volia najmä muži, vlani dobrovoľne odišlo zo sveta 544 mužov a 84 žien. Pri pokusoch o samovraždu je podiel takmer vyrovnaný. "Najviac samovrážd spáchali ľudia vo veku 50-59 rokov. Samovražedné pokusy sú posunuté do mladších vekových skupín. Najviac pokusov bolo zaznamenaných u osôb vo veku 30-39 rokov," priblížil Bubla. Najčastejším spôsobom vykonania samovraždy u mužov aj žien bolo obesenie a ženy volili viackrát aj skok z výšky. "Samovražedné pokusy boli u mužov najčastejšie vykonané poškodením ostrým predmetom, u žien otravou a priotrávením antiepileptikami, sedatívami, hypnotikami, antiparkinsonikami a psychotropnými liekmi nezatriedenými inde," pokračoval. Podľa trvalého bydliska sa najviac samovrážd eviduje v Banskobystrickom kraji (110), najmenej v Trnavskom kraji (61). Počet samovražedných pokusov bol najvyšší v Bratislavskom kraji (210), naopak, najnižší v Nitrianskom kraji (45). 22.05.2014 TASR
Sociálna poisťovňa priznala vlani vyše 78-tisíc nových dôchodkov - Priznaných starobných dôchodkov bolo v období od januára do decembra 2013 celkovo takmer 23-tisíc. Sociálna poisťovňa (SP) priznala počas minulého roka 78 671 dôchodkov. Ako informoval hovorca poisťovne Peter Višváder, najčastejšie išlo o starobný dôchodok. Priznaných starobných dôchodkov bolo v období od januára do decembra 2013 celkovo 22 833. Priemerná výška týchto v minulom roku priznaných starobných dôchodkov bola 450,34 eura. Druhým najčastejšie priznaným typom dôchodku boli v minulom roku invalidné dôchodky, ktorých poisťovňa priznala 18 448. Z celkového počtu novopriznaných invalidných penzií bolo 12 822 priznaných dôchodkov do 70 percent poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Priemerná výška priznaných invalidných dôchodkov bola 241,69 eura. Predčasných starobných dôchodkov priznala Sociálna poisťovňa vlani 14 953, ich priemerná výška dosahovala 397,13 eura. Celkovo vyplácala Sociálna poisťovňa ku koncu minulého roka až 1 635 403 dôchodkov, z nich 988 277 bolo v minulom roku starobných. 18.02.2014 SITA
Sudcom doplatíme milióny, Ústavný súd ich podržal - Z posledného nálezu Ústavného súdu vyplýva povinnosť štátu doplatiť sudcom ušlú mzdu. - "Sudcom doplatíme milióny, Ústavný súd ich podržal", píše dnešná PRAVDA v príspevku na úvodnej strane a dodáva, že vláda bude musieť na tento účel nájsť v štátnej kase asi šesť miliónov eur. Z posledného nálezu Ústavného súdu vyplýva povinnosť štátu doplatiť sudcom ušlú mzdu. "Podľa neho bude potrebné doplatiť nielen ušlú mzdu, ale aj príplatky k dôchodku a nemocenskému, ako aj odvody do poistných fondov zamestnávateľa. Čiastka bola predbežne vyčíslená na cca 3,75 milióna eur", uviedla hovorkyňa rezortu Alexandra Donevová. Rovnaký problém sa týka asi 900 prokurátorov, ktorých plat sa vypočítava podľa platu sudcov, a teda aj oni majú nárok ma odškodnenie. V ich prípade ešte Generálna prokuratúra potrebnú sumu presne nevypočítala, uzatvára denník. 12.02.2014 (TASR)
Na pokrytie všetkých nákladov potrebuje senior aspoň 390 eur mesačne - Vyplýva to z výpočtov Inštitútu pre výskum sociálno-ekonomických rizík a alternatív (IVRA), ktorý sa snažil namodelovať a prognózovať výhľad situácie seniorov v priebehu nasledujúcich rokov. Dôchodok vo výške 390 eur mesačne je hranica, pri ktorej by mal príjem seniorovi stačiť na pokrytie reálnych spotrebných nákladov. Vyplýva to z výpočtov Inštitútu pre výskum sociálno-ekonomických rizík a alternatív (IVRA), ktorý sa snažil namodelovať a prognózovať výhľad situácie seniorov v priebehu nasledujúcich rokov. Ako uviedol Martin Halás z IVRA na dnešnej tlačovej konferencii v Bratislave, už v súčasnosti má viac ako 38 % z celkového počtu približne 988.000 seniorov príjem pod hranicou chudoby a situácia sa bude podľa neho pod vplyvom valorizácie, inflácie a celkových výdavkov zhoršovať. Pri príjme 390 eur mesačne zaplatí dôchodca napríklad na nákladoch na bývanie, ktoré zahŕňajú elektrinu, plyn, vodu a príspevok do fondu opráv, 137 eur. Pri nižšom dôchodku od 200 eur mu na tieto výdavky zostane 70 eur, čo považuje Halás za nereálne. "Dôchodok do 390 eur dnes poberá viac ako 55 % všetkých seniorov. To znamená, že viac ako pol milióna dôchodcov je každodenne konfrontovaných s neľahkou finančnou situáciou," priblížil Halás. Senior s príjmom 200 eur môže podľa výpočtov IVRA vynaložiť na lieky a zdravotnícke pomôcky 2,80 eura mesačne a na opateru a sociálne služby 0,03 eura mesačne. Pri negatívnej valorizácii v najbližších štyroch rokoch inštitút očakáva, že do roku 2017 príde jeden senior spolu v priemere o 192 eur. "Je to veľmi negatívny vývoj a podpísala sa podeň najmä zmena systému valorizácie, kde klesá pomer priemernej mzdy voči inflácii, a tým budú seniori poškodení," zhodnotil Halás. Pomer medzi priemernou mzdou a priemerom dôchodkov podľa IVRA rapídne klesá. Z 54 % v roku 1991 sa znížil na 46 % v roku 2012 a v priebehu 8 až 10 rokov by mal byť dôchodok na úrovni 40 % priemernej mzdy. V praxi to znamená, že viac ako dve tretiny dnešných pracujúcich ľudí by mali dôchodok pod hranicou chudoby. Riešením je podľa Halása jednorazové zdvihnutie dôchodkov prostredníctvom inštitútu minimálneho dôchodku aspoň na úroveň 346 eur, v ideálnom prípade na 390 eur. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny (MPSVR) SR považuje údaje IVRA prezentované v tomto kontexte za zavádzajúce s cieľom zneistiť seniorov. So zmenou spôsobu zvyšovania dôchodkov súhlasila podľa Michala Jurčiho z tlačového odboru ministerstva aj Jednota dôchodcov na Slovensku (JDS) tým, že nemala k danému návrhu pripomienky. Porovnávanie úrovne dôchodkov ku mzde s bázickým rokom 1991 označil za neprimerané a ilustroval to tým, že už v roku 1992 bol pomer z dôvodu zmenenej konštrukcie na úrovni 48 % a ďalej klesal. "Ministerstvo prijalo viacero opatrení zameraných práve na pomoc dôchodcom s nízkymi dôchodkami," dodal Jurči. Jedným z nich je vianočný príspevok. 31.01.2014 TASR
Zomrel Phil Everly z legendárnych The Everly Brothers - Vo veku 74 rokov zomrel 3. januára člen legendárneho dua The Everly Brothers Phil Everly. Mladší člen súrodeneckej formácie posledný raz vydýchol v kalifornskom Burbanku. Zomrel v dôsledku problémov s pľúcami, ktoré mu spôsobilo fajčenie. O úmrtí informovala hudobníkova manželka Patti. „Úplne nám to zlomilo srdcia, bojoval veľmi dlho a ťažko,“ uviedla pre denník Los Angeles Times. Rodák z Chicaga po sebe zanechal manželku, synov Jasona a Chrisa, dve vnučky, brata a kolegu Dona Everlyho a ich matku Margaret. The Everly Brothers sa na hudobnej scéne pohybovali od roku 1957. Súrodenecké duo sa preslávilo najmä harmóniami, v ktorých Don väčšinou spieval barytón a Phil tenor. Počas kariéry nahrali 21 štúdiových albumov, dva živé albumy či 29 kompilácií. Na konte majú hity ako Bye Bye Love, Wake Up Little Susie, All I Have to Do Is Dream, Bird Dog či Cathy's Clown. Skupina ukončila svoju činnosť v roku 1973 a obaja bratia sa vydali na sólovú dráhu. V roku 1983 sa však dali opäť dokopy a vydali albumy EB 84 (1984), Born Yesterday (1985) a Some Hearts (1988). V roku 1986 ich uviedli do Rock'n'rollovej siene slávy. Magazín Rolling Stone skupinu označil za najdôležitejšie vokálne duo v histórii rockovej hudby a zaradil ich tiež na 33. priečku rebríčka 100 najväčších umelcov všetkých čias. V roku 1997 získali prestížne ocenenie Grammy za celoživotný prínos. Za inšpiráciu ich označovali skupiny ako The Beatles, The Beach Boys, Simon & Garfunkel, Bee Gees či The Hollies. 4.01.2014 SITA
Šťastný a veselý 1914 alebo Čo písali noviny pred sto rokmi - Kazili vám tento rok správy v novinách náladu? Buďte radi, že ste nemuseli čítať noviny presne pred sto rokmi. Posledné vydania ročníka 1913 a prvé čísla v roku nasledujúcom boli také smutné, akoby ani nemala vypuknúť prvá svetová – už o pár mesiacov. Vianoce. Smutné Vianoce. Ľud nemá čo jesť, zúfa si nad vlastným osudom, uteká z hladu do cudziny za chlebom a zárobkom - a hľa, vládnuce kruhy ešte vždy tento ľud pokladajú za schopný, aby ďalšie bremená snášal. (Robotnícke noviny v Prešpork 1. januára 1914) Robotnícke noviny, ktoré vychádzajú 25. decembra 1913 s citovaným úvodníkom na prvej strane, sú hlásnikom slovenskej sociálnodemokratickej strany, ale v lamentovaní nad odchádzajúcim rokom sú zajedno s ostatnými novinami, čo v tom čase písali po slovensky. Národy v Uhorsku práve zápasia o právo učiť deti v školách materinským jazykom a v nedemokratickom uhorskom parlamente chcú pozdvihnúť svoje politické práva. Je to len pár mesiacov, čo sa dobojovalo na Balkáne. Fúria válečná korbáčovala národy na Balkáne a prelievala vrelú krv tisícov a tisícov mužov, prinášajúc nešťastie nielen národom balkánskym, ale i ostatnému svetu. Po celý takmer rok žili sme v neprestajnom válečnom nebezpečenstve a stálej vojenskej pohotovosti. Válečný boh Mars chodil s rukou na meči po všetkých krajinách Európy a aj Ameriky. (Robotnícke noviny v Prešporku 1. januára 1914) Slovenské noviny čitateľov vytrvalo nabádajú na národné cítenie, ale veľkému politickému boju sa Slováci skôr len prizerajú. Podľa historika Milana Zemka ťaží v tom čase Slovákov oproti iným národom ešte jedno bremeno navyše: ich vlastná slabosť a nedvižnosť. Alebo inak – nerozvinutosť, neschopnosť kooperovať a mobilizovať sa politicky. V tých časoch nám chýbala kvalita, píše Milan Zemko. Kvalita, ktorá by mohla reprezentovať aj inšpirovať. Napokon v Slovenskom denníku to vidia podobne: Naša história, naša minulosť je tak neblahá, nešťastná, že lepšie nemyslieť na uplynulý rok, vôbec na deje posledných rokov. Či máme písať o nešťastnej politickej práci našich vodcov? Či o rozvratnej práci niekoľko polobláznivých, nemravných kňazov? (Slovenský denník Budapešť 1. januára 1914) Tieto vety vydávajú noviny Milana Hodžu, študovaného právnika, ktorý je hlavným redaktorom Slovenského týždenníka – s 13-tisíc výtlačkami najpredávanejších slovenských novín. Národ nezobúdza len novinami – povzbudzuje ľudí k združovaniu v poľnohospodárskych družstvách a vedie agrárnu stranu. Hodžove noviny v každom čísle sledujú, ako sa darí iným národom a prajú im úspech. Čo Rumuni požadujú, to je už známe. Platnosť svojej materinskej reči v školstve, pri súdoch a v úradoch štátnych aj samosprávnych a zábezpeky ohľadom hospodárskeho, vzdelanostného aj politického svojho pokroku. Prirodzená vec, že pokonávanie s Rumunmi, ak sa podarí, treba pokladať za počiatok novej národnostnej politiky nielen k Rumunom, ale aj k Slovákom, Nemcom, Srbom, Rusínom. (Slovenský týždenník v Pešťbudíne 25. decembra 1913) Ak národných buditeľov zarmucuje slabá podpora vlastného ľudu, ľudu zase chýbajú peniaze a chlieb, v roku 1913 ešte viac ako roky predtým, aspoň podľa niektorých úvodníkov. Nebol by div, ak by sa v ľuďoch ešte väčšmi bola zakorenila povera, že trinástka nešťastný počet - taký ťažký bol rok 1913. A najmenej dvojnásobne doliehala jeho ťarcha na ľudí u nás, v našej krajine. Prostred veľkých udalostí v susedstve našom, na Balkánskom polostrove, potratili hlavy správcovia našej zahraničnej politiky a stvorili nám okolnosti, v ktorých ozaj ťažko bolo žiť. Peňažná kríza, citeľná široko po svete, u nás stala sa záhubnou. Um a usilovnosť boly márne: dokázať niečo temer sa nedalo, ba čo sa stvorilo namáhavou prácou mnohých rokov a i viac pokolení, i z toho padlo veľa v obeť týmto zlým pomerom. A aby človek, i najneúnavnejší, najpodnikavější, najsmelší i najrozmyslenejší ešte viac pocítil svoju malomocnosť, nasledovaly dni, týždne, mesiace daždivé; búrky, povodne chodily po krajoch od prvej jari do samej jasene. Škody v hospodárstve dovŕšily zhubu vojenskými nepokojmi a peňažnou krízou spôsobenú. So strany živelných pohrôm naše slovenské kraje ešte neobišly najhoršie, a jednako napr. v údolí Váhu nebola toľká povodeň od roku 1813-ho. (Národnie noviny v Turčianskom Sv. Martine 3. januára 1914) Vecnejším tónom a skôr makroekonomickým pohľadom hodnotia odchádzajúci rok v Slovenskom týždenníku. Jeden z najsmutnejších zjavov nášho sociálneho života je desná nezamestnanosť ľudu, majúca svoje korene v tej už od rokov trvajúcej všeobecnej krízi, ktorá sa pre válečné udalosti na Balkáne ešte priostrila. Drahota peňazí ochromila obchod a priemysel a jeho desné položenie zhoršilo sa ešte tým, že vývoz na Balkán od roka zaseknul celkom čo všetko ťahalo za sebou, že mnohé priemyslové závody musely svoju výrobu obmedziť, ak nie celkom zastaviť. (Slovenský týždenník v Pešťbudíne 25. decembra 1913) Východiskom pre nezamestnaných je často Amerika. Vznikajú agentúry, čo ponúkajú cestu za oceán a pomoc s nájdením roboty. Ide o jav taký masový, že sa vlastníci fabrík v Uhorsku v strachu o odlev pracovnej sily snažia vysťahovalectvo zakázať zákonom. Mnohé tisíce pracovných rúk ostaly bez práce a v týchto pomeroch tí tak často po zlom spomínaní vysťahovaleckí agenti mali a majú ľahkú prácu. Lež nie každý ťažobou dnešných časov stihnutý robotník môže pochytiť vandrovnú palicu, ohromné množstvo je takých, čo im nestačí ani na to preplavné do Ameriky a z týchto úbožiakov regrutujú sa potom tie početné regimenty nezamestnaných, proti ktorým, keď si pýtajú chlieb, vrchnosti naše nevedia si inak pomôcť ako žandármi a políciou. (Slovenský týždenník v Pešťbudíne 25. decembra 1913) Ale prisťahovalci nie sú vítaní v krajinách, kde sa rastie nezamestnanosť. Napríklad aj v Amerike. Americký poslanec Congressman Burnett vypracoval návrh zákona proti dosťahovalcom. Jeho návrh má číslo 6060 a jestli ho Congress (snem) vo Washingtone prijme, nebudú púšťať americké vrchnosti na americký breh nasledujúce národnosti: Rusov, Talianov, Horvatov, Slovákov, Poliakov, Rusínov, Maďarov, Srbov, Bulharov. Výnimečne pripustia aj potom ešte Nemcov, Francúzov a Švédov. Senátor Dillingham navrhuje inak. On chce, aby z každej národnosti ešte prijímali prisťahovalcov desiatu čiastku z toho, koľko z tej národnosti už v Amerike žije. Ale tento návrh nechce Congress prijať a tak spraví Amerika vysťahovalectvu iste koniec. To preto, že je v Amerike čím diaľ tým menej roboty. (Slovenský týždenník v Pešťbudíne 2. januára 1914) Avšak tou pravou konfliktnou témou vo svete nie sú imigranti, ale zahraničné kolónie. Rakúsko-Uhorsko je v Trojspolku s Nemeckom a Talianskom, proti nim sa stojí Trojdohoda – s Anglickom, Francúzskom a Ruskom. Je záver roka a následník trónu František Ferdinand sa vracia z misii v Anglicku. Nemôže byť reči o sblížení Anglie ani s Nemeckom, ani s Rakúsko-Uhorskom. Korunný princ Franc Ferdinand už ani preto nemohol viesť politické rozhovory, že anglicky vôbec nehovorí a len ťažko vyjadruje sa po francúzsky. Pravda, po francúzsky hovorí toľko, koľko sa vyžaduje etikettou, ale to nedostačuje vyjadriť politické myšlienky. Z členov anglickej vlády jediný lord kancellár hovorí po nemecky, ale s ním rakúsko-uhorský následník nebol na reči. Politické názory následníkove ostaly kráľovi neznámymi, lebo o politike oni nehovorili. (Národnie noviny v Turčianskom Sv. Martine 3. januára 1914) Žiadne noviny nemôžu tušiť, že od novoročných pozdravov neprejde ani pol roka a následník trónu umrie pri sarajevskom atentáte a o pár týždňov na to vypukne najväčšia vojna v dovtedajšej histórii. Ale pušný prach v ovzduší cítiť už od balkánskych vojen (1912 a 1913). Tu ale musíme spomenúť tú jedinú potešiteľnú udalosť, ktorú nám treba zaznačiť na dobro odoberajúceho sa roku. To je: zachránenie pokoja. Lebo pokoj Európy v jarných mesiacoch tohto roku visel opravdu na veľmi tenulkej nitke. V každú chvíľu sa očakávalo nariadenievšeobecnej mobilisácie, lebo jemné prsty diplomacie trojitej dohody začaly pliesť sídlo pre rakúsko-uhorskú monarchiu. Kolko mladých životov by bolo na bojišti vykrvácalo, kolko milujúcich manželiek a sirôt by bolo oplakávalo svojich synov, manželov, otcov? Koľko hmnotných tiarch aj v páde najväčšieho víťazstva by sa bolo uvalilo na našu vlasť, keby sa nebolo podarilo pokoj udržať? Že sa obrovským krvavým a hmotným obetám vyhlo, to môžme pripísať hotovosti a dobrému vystrojeniu našej armády tak, jako aj vysokej panovníckej múdrosti a štátnickej prozretelnosti nášho vrelomilovaného staručkého pomazaného kráľa Franca Jozefa I. (Slovenské noviny v Budapešťi 31. decembra 1913) Noviny ešte nepublikujú fotografie, stránky sú do posledného miesta zaplnené písmenami, správy sa týkajú hlavne politiky, na kultúru veľa miesta nezostáva. V Národných novinách práve inzerujú nové číslo Slovenských pohľadov s vianočným príhovorom od Hviezdoslava, Slovenský týždenník uverejňuje báseň Janka Jesenského, píše sa o výstavke slovenských výšiviek v českom Písku. Kultúrnou udalosťou tých dní na celom svete je prekvapivé nájdenie Mony Lisy začiatkom decembra. Prináša ju sám zlodej, Talian, ktorý chcel, aby sa obraz vrátil do Leonardovej vlasti. Noviny celý mesiac reportujú, ako obraz putuje cez talianske mestá späť do múzea, ktorému patrí. Monu Lisu, chýrny obraz Leonardiho, odviezli z Ríma pod silnou strážou do Milána a tam ho na niekoľko dní vystavili. I tu jako vo Florencii a v Ríme hne sa obecenstvo aby videlo dielo veľkého talianskeho majstra. Z Milana odvezú obraz do Paríža a zase umiestnia v Louvre, odkiaľ ho bol maliar izieb Vincencio Perrugia ukradnul. (Slovenský denník Budapešť 1. januára 1913) Európa má za sebou povodňový rok a počasie sa pripomína aj po Silvestri. Obrovské sňahové búrky boli po celej strednej Európe, hlavne v Nemecku a na pobreží Východného mora. V Berlíne od rokov nenapadlo toľko sňahu, čo dnes v noci. Premávka pouličných elektrických železníc je prerušená, vozne nemohli sa z konečných staníc ani pohnúť. Aj u nás v Uhorsku boly metelice, najmä v Semohradsku, v Horvatsku a na Slovensku. (Slovenský denník, Budapešť, 1. januára 1914) A čo čaká Slovákov, Uhorsko a Európu v nastávajúcom roku 1914? Niektorí veria, že horší ako ten s trinástkou už byť nemôže. Odoberáme sa od starého roku v nádeji, že rok 1914. bude požehnanější, prajnejší, veselší. Úfame od dobrotivého Boha, že nás v nastávajúcom roku zachráni od krvavej vojny, od pustošiacej chytľavej choroby a dopraje nám zdravia, sily a čerstvosti ku práci, aby sme mohli nahradiť to, čo nám osud v starom roku nedoprial. (Slovenské noviny, v Budapešti 31. decembra 1914) V Hodžovom Slovenskom denníku vychádza na Nový rok úvodník plný nádeje. Veríme, že mladá generácia sa chytí politiky slovenskej a dokáže našim odporcom, že Slovákov ešte za živa pochovať nemožno, že hospodársky náš život omládne, že naša národná organizácia zosilnie a že časopisecko naša dosiahne tú moc a silu, ktorá jej patrí a konečne že školská otázka bude riešená v našom duchu a nie v duchu bezprograraového, netečného konzervativizmu. Bodaj by sa všetky naše túžby a nádeje už v tomto novom roku splnily! (Slovenský denník 1. januára 1914) Zdigitalizované výtlačky nových poskytla Slovenská národná knižnica, výňatky zo storočných slovenských novín môžete v denníku SME čítať každú sobotu. Tvrdenia historika Milana Zemka pochádzajú z publikácie Občan, spoločnosť, národ – v pohybe slovenských dejín, ktorú v roku 2010 vydal Historický ústav SAV 27. 12. 2013 Zostavil Juraj Javorský SME
The Beatles inak. Zverejnili 59 raritných verzií notoricky známych skladieb - Na portáli iTunes v utorok zverejnili raritné verzie skladieb britskej kapely The Beatles. Celkovo 59 doteraz nezverejnených štúdiových verzií ich piesní a tiež audio záznamov z vystúpení z roku 1963 sa na hudobnom portáli najprv objavilo ráno na malú chvíľku. Po tom, čo dvojdiskový album z iTunes v krátkosti zmizol, vznikli špekulácie, že krátkodobé zverejnenie slúžilo len na predĺženie vlastníckych práv, ktoré podľa zákonov Európskej únie pre nezverejnené nahrávky platia iba 50 rokov od ich vytvorenia. Definitívne sa album na portáli objavil v poobedných hodinách. Kompilácia obsahuje štyri alternatívne verzie piesne She Loves You, dve verzie From Me To You a mnohých live verzií Roll Over Beethoven. Fanúšikovia a fanúšičky sa môžu tešiť aj na akustickú demo verziu piesne Bad to Me, ktorú napísali John Lennon a Paul McCartney pre formáciu Billy J. Kramer with The Dakotas a tiež Lennonovu klavírnu demo verziu skladby I'm in Love známej od skupiny The Fourmost. Vydávanie raritných a pôvodne nezverejnených piesní za účelom predĺženia vlastníckych práv na ne nie je nič neobvyklé. Podobnú vec urobil v minulom roku napríklad hudobník Bob Dylan. Ak by The Beatles tieto piesne nevydali do konca roka, podľa autorského zákona by ich mohlo vydať akékoľvek iné hudobné vydavateľstvo. The Beatles vznikli v roku 1960 v Liverpoole a dodnes ich hudobní kritici považujú za jednu z najlepších a najvplyvnejších kapiel všetkých čias. Vo Veľkej Británii nahrali a vydali dvanásť štúdiových albumov. Kapela si vyslúžila 25 nominácií na Grammy, z ktorých osem dokázala premeniť na ceny. Formácia získala aj Oscara a to za skladbu Let It Be z rovnomenného dokumentárneho filmu z roku 1970. V roku 1988 The Beatles uviedli do Rock'n'rollovej siene slávy. Medzi najväčšie hity skupiny patria skladby Please Please Me, She Loves You, I Want to Hold Your Hand, Help!, Ticket to Ride, Yesterday, All You Need Is Love, Hey Jude, Let It Be, Come Together, All My Loving, A Hard Day's Night alebo And I Love Her. Zo slávnej štvorky sú nažive už len dvaja členovia. Johna Lennona zavraždil v roku 1980 v New Yorku Mark David Chapman a George Harrison v roku 2001 podľahol rakovine. Paul McCartney a Ringo Starr sú stále hudobne aktívni. The Beatles dostanú 25. januára cenu Grammy za celoživotné dielo od americkej Národnej akadémie nahrávacích umení a vied. 18.12.2013 SITA
Išiel proti antikomunistom, teraz je v rade pre ľudské práva - U Lajčáka sa prú, kto je ideológ. Miroslav Kusý odišiel z rady, pretože tam dosadili Pavla Mešťana. Agentúrne spravodajstvo sme nahradili autorským článkom denníka SME. Na stredajšom rokovaní Rady vlády pre ľudské práva, ktorej predsedá minister zahraničia Miroslav Lajčák (Smer), padali obvinenia z antisemitizmu aj dogmatického komunizmu. Konflikt vznikol po tom, ako minister do rady vymenoval Pavla Mešťana. Riaditeľ Múzea židovskej kultúry za socializmu pôsobil ako profesor na bratislavskej Vysokej straníckej škole, ktorá vychovávala nové politické kádre pre komunistickú stranu. Mešťan do roku 1989 uverejňoval články, v ktorých napádal Chartu 77 či sociálnu demokraciu, podpísaný je napríklad pod textom Aktuálnosť boja proti súčasnému antikomunizmu. Kusý na protest odišiel Proti nominácii Mešťana z rady vystúpil politológ Miroslav Kusý, ktorý sa postavil proti komunistickému režimu a bol za to aj vo väzbe. „Mešťan bol hlavný ideológ normalizácie na Slovensku,“ hovorí Kusý. „Radu vlády pre ľudské práva to dehonestuje a pre mňa je neprijateľné zostať členom.“ Kusého krok Mešťana rozčúlil, tiež mu vyčíta minulosť. „Kusý bol najdogmatickejším prednášajúcim marxisticko-leninskej filozofie na Filozofickej fakulte, ktorú som absolvoval,“ tvrdí Mešťan. „Ak on môže byť členom, mám právo byť ním aj ja.“ Mešťan politológa navyše obvinil z antisemitizmu. „Patril medzi popredných bojovníkov proti Izraelu. Bál som sa naznačiť, že mám niečo spoločné so židovstvom, lebo by som nikdy nebol absolvoval školu.“ Známosti z mladosti Kusý učil na fakulte v 60. rokoch. Bol vtedy aj členom Ústredného výboru Komunistickej strany, v ktorom patril k zástancom demokratizácie. V roku 1969 ho preto zo strany vyhodili, neskôr podpísal Chartu 77 a zaradil sa k disidentom. Obvinenia z antisemitizmu považuje za úplný nezmysel. „Nech mi pán Mešťan uvedie jeden príklad, takéto niečo nemá čím dokázať. Viackrát ma do Izraela pozvali ako hosťa,“ pripomína. Kusý sa s Mešťanom pozná roky, pred rokom 1989 sa stretli napríklad na Mešťanovej prednáške v internáte Mladá garda. Kusý prišiel s dvoma disidentmi – Milanom Šimečkom a Jánom Čarnogurským. Kým Mešťan hovorí, že s disidentmi v publiku nemal problém, Kusý tvrdí, že ich chcel zo sály vyhodiť, no zastavili ho študenti. „Mešťanova prednáška sa niesla v duchu vtedajších vysokých straníckych funkcionárov, útočil na 'pravičiarov' v ČSSR,“ hovorí Ján Čarnogurský. „Pavol Mešťan na naše príspevky v diskusii odpovedal opäť v duchu vtedajšej komunistickej rétoriky.“ Čarnogurský si spomína, že po debate na Mladej garde do všetkých internátov v Bratislave prestali púšťať cudzích ľudí. Vrátnice dostali aj zoznam mien. „Onedlho potom sa chystala podobná akcia v internáte Družba, pokúšal som sa tam ísť. Nepustili ma.“ Čarnogurský hovorí, že ani on by s Mešťanom nechcel sedieť v jednej rade. Expert na antisemitizmus Minister Lajčák Mešťana do rady vymenoval na návrh Márie Jedličkovej, ktorá je poverená vedením úradu splnomocnenca pre menšiny. „Návrh odôvodnila odbornosťou profesora Mešťana ako dlhoročného experta na antisemitizmus a holokaust, ktorú opakovane preukazuje aj vo funkcii riaditeľa Múzea židovskej kultúry,“ vysvetlil Peter Susko z tlačového odboru ministerstva. Na svoje odborné zásluhy upozorňuje aj Mešťan. „Dvadsať rokov sa venujem výskumu antisemitizmu,“ vraví. „Nespochybňujem, že pán Mešťan je zrejme dlhé roky dobrým riaditeľom židovského múzea,“ kontruje Kusý. „Len hovorím, že existujú určité limity. Keby sa ako bývalý normalizátor nebral práve do rady pre ľudské práva, nebudem starú kauzu vyťahovať.“ 21. 11. 2013 Dušan Mikušovič http://www.sme.sk
Slovenskí rómovia sa musia zmeniť, odkazuje britský expremiér - Rómovia zo Slovenska majú podľa Davida Blunketta znečisťovať okolie odpadkami a neposielajú deti do školy. Bývalý britský minister vnútra David Blunkett vyzval slovenských Rómov žijúcich v Británii, aby "zmenili svoju kultúru". Znečisťovanie okolia odpadkami a odmietanie posielať deti do školy spôsobuje podľa jeho slov "pochopiteľné napätie" v jeho rodnom Sheffielde. Píše o tom dnes britský denník Daily Mail. Obyvatelia Sheffieldu už zorganizovali pouličné hliadky, ktoré majú "bojovať proti antisociálnemu správaniu Rómov", píše denník. Podľa neho žije v Británii viac ako 200.000 Rómov, najmä z východnej Európy. David Blunkett varoval, že prílev rómskych migrantov môže v britských mestách vyvolať nepokoje. Trenice medzi Rómami a miestnym obyvateľstvom môžu podľa neho viesť k "explózii" rasového napätia. Exminister konštatoval, že kultúrna priepasť medzi komunitou v Sheffielde a Rómami je oveľa väčšia než medzi "bielymi Britmi a pakistanskými imigrantmi". "Rómska mládež pochádza z prostredia, ktoré je kultúrne oveľa odlišnejšie, pretože žili na okraji lesov, nechodili do školy, neboli zvyknutí na pravidlá každodenného života. Musíme to zmeniť," zdôraznil Blunkett. Bývalý minister zároveň vyzval políciu, aby presvedčila Rómov "netráviť celý čas na ulici" a neznečisťovať okolie odpadkami. Britskú vládu obvinil z toho, že "strká hlavu do piesku" v súvislosti so skutočným počtom Rómov v Británii. V roku 2011 totiž oficiálne odhady hovorili o "relatívne málo" Rómoch žijúcich v krajine. Daily Mail citoval aj starostu dvoch rumunských dedín. Gabriel-Adrian Koller povedal, že polovica obyvateľov sa chystá do Británie, keď v januári padnú príslušné obmedzenia. Je presvedčený, že 50 percent z 1100 obyvateľov chudobných obcí Berini a Uliuc zrejme odcestuje do Británie za vidinou vyšších platov a štedrého sociálneho systému. "Jediné, čo v januári v dedine zostane, bude koza," dodal starosta. 13.11.2013 rómovia, Blunkett, Británia
Literárnu cenu v USA získal spisovateľ z Mozambiku - Mozambický prozaik a básnik António Emílio Leite Couto, známy aj pod umeleckým pseudonymom Mia Couto, sa stal tohtoročným laureátom Neustadtovej medzinárodnej ceny za literatúru. Informovala o tom dnes tlačová agentúra AP. Meno laureáta oznámila v piatok americká University of Oklahoma a literárno-kultúrny magazín World Literature Today. Medzi diela 58-ročného spisovateľa patria romány "Sleepwalking Land", "The Last Flight of the Flamingo" či zbierka poviedok "Voices Made Night". Couto, potomok portugalských emigrantov, je prvou osobou z Mozambiku, ktorá získala túto cenu. Udeľujú ju každý druhý rok od roku 1970 a medzi jej laureátov patria i Gabriel García Márquez, Octavio Paz, Elizabeth Bishopová či Josef Škvorecký. Je považovaná za jednu z najprestížnejších literárnych cien na svete a často ju prirovnávajú k Nobelovej cene za literatúru. Samotnú cenu tvorí trofej v podobe strieborného orlieho pera a šek na peňažnú hotovosť vo výške 50.000 dolárov. 2.11.2013 TASR
Zomrel generál, ktorý vyhnal z Vietnamu Francúzov aj Američanov - Vy nám zabijete desiatich, my vám jedného. Nakoniec sa aj tak unavíte skôr, odkázal nepriateľom Vo Nguyen Giap. Bol synom pestovateľa ryže, vyštudoval právo a učil históriu. Nikdy nemal žiadne vojenské vzdelanie, no napriek tomu si vyslúžil prezývku Červený Napoleon. „Práve štúdiom postupov tohto francúzskeho generála som sa naučil všetko, čo som neskôr potreboval,“ hovorieval vietnamský generál Vo Nguyen Giap (25. augusta 1911 - 4. októbra 2013). Presvedčený komunista sa počas druhej svetovej vojny pridal k Ho Či-minovi, ktorému viedol armádu. Hovorilo sa o jeho genialite, obdiv vzbudzovalo najmä to, ako zvládal logistiku bojov. Za jeho víťazstvami je však skôr neúcta k ľudskému životu. Vyhrával totiž za cenu obrovských strát. „Každú minútu na zemi zomrú desaťtisíce ľudí. Život alebo smrť stovky, tisícky či desaťtisícov ľudských bytostí, aj keď ide o našich krajanov, neznamená takmer nič,“ poznamenal po vojne s Francúzmi. Francúzi v obkľúčení S nimi sa dostal do konfliktu po druhej svetovej vojne, keď sa Francúzsko po vytlačení Japoncov nechcelo Indočíny vzdať. Prielom nastal v roku 1954, keď francúzska armáda zhromaždila 13-tisíc jednotiek pri hraniciach s Laosom. Dostali sa do obkľúčenia Giapových vojakov, ktorí boli pripravení v lesoch. Vietnamci vedeli bojovať prakticky bez prestávky. Giap zorganizoval desaťtisíce dedinčanov, ktorí vojakov neustále zásobovali. Naopak, Francúzi boli odrezaní a zásoby mohli dostávať len vzduchom. Po dvoch mesiacoch bombardovania a tisícoch francúzskych obetí sa Paríž vzdal. Komunisti oslavovali, aj keď pri bojoch stratili oveľa viac mužov ako Francúzi. „Vy nám zabijete desiatich, my vám jedného. Ale nakoniec sa aj tak vy unavíte skôr,“ odkázal Francúzom. Giap sa stal hrdinom. Aj keď po rozdelení Vietnamu vláda, ktorej tvárou sa stal, zavádzala nepopulárne reformy podobné tým v Číne, ľudia ho milovali. Veliteľom armády bol aj počas vietnamskej vojny, v ktorej sa komunisti snažili zjednotiť krajinu a proti nim sa postavili Američania. Kľúčová bitka sa odohrala v roku 1968. Bol to zákerný útok, keďže bojujúce strany dohodli prímerie na 30. januára. Sever to nerešpektoval a spolu s Vietkongom (komunistickými partizánskymi jednotkami na juhu) spustil ofenzívu na rôznych miestach Južného Vietnamu. Túto taktiku použil už proti Francúzom. Vietnamci vedeli, že proti nepriateľom s veľkou prevahou majú šancu len vtedy, ak ho prinútia rozdeliť sily na viaceré bojiská. Preto využili najmä Vietkong, ktorý mal svoje základne v džungliach Južného Vietnamu. Prevaha sa však po niekoľkých týždňoch bojov ukázala a ofenzíva sa skončila jasnou porážkou Vietkongu, z ktorej sa už nikdy nespamätal. Napriek tomu sa táto bitka považuje za začiatok víťazstva komunistov. Nie je pritom jasné ani to, či s útokom Giap súhlasil. Počas útoku bol dokonca na návšteve Maďarska. Výsledkom však bolo, že americká verejnosť videla, že sever je stále schopný krvavých útokov a vojna sa tak skoro neskončí. Začali sa veľké protesty, ktoré prinútili nového prezidenta Richarda Nixona postupne stiahnuť vojakov. V roku 1975 komunisti dobyli Saigon. V čase, keď bol Gian stále ešte ministrom obrany, spustili komunisti čistky voči miliónom odporcov režimu, ďalšie milióny ušli a státisíce pri tom zomreli. Symbol dávnych čias Po vojne Giapov vplyv zoslabol. V skutočnosti bol už len symbolom víťaznej vojny bez reálnej moci, ktorého na verejnosti ukazovali pri okrúhlych výročiach. Dával rozhovory zahraničným médiám, zakladal si na svojej plynulej (aj keď trochu archaickej) francúzštine, stretával sa s politikmi. Rád hovoril o lepších vzťahoch s Američanmi. Keď za ním v 90. rokoch prišiel senátor John McCain, ktorého Vietnamci počas vojny väznili, otázky o minulosti odbil. „My dvaja by sme mali diskutovať o budúcnosti, v ktorej sú naše krajiny priateľmi,“ povedal mu. 10. 10. 2013 Matúš Krčmárik SME
Tak ľahko ma nikto nezastraší - Stratégia, ktorá má určiť, ako by mala vláda podporovať a chrániť ľudské práva, sa stretla s obrovskou vlnou odporu. Svojou intenzitou zaskočila aj ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka, ktorý je poverený jej prípravou. Katolícka cirkev a viaceré kresťanské mimovládne organizácie mu vyčítali, že v nej chce dať priestor právam homosexuálov. Neskôr pribudla organizovaná nenávistná kampaň a ministrovi denne chodili desiatky vulgárnych e-mailov. Emotívne reakcie verejnosti prispeli k tomu, že pôvodný termín predloženia dokumentu do vlády sa zo septembra tohto roku posunul na koniec júna budúceho roku. K stratégii plánuje minister spustiť celonárodnú diskusiu. Ak v nej nebude zhoda, do dokumentu napíše, že naša spoločnosť je voči inakosti neznášanlivá. Podľa vlny protestov sa zdá, že v akceptovaní práv LGBTI komunity zaostávame za európskym štandardom. Je to tak? Existuje prieskum Eurobarometer z novembra 2012, podľa ktorého je spoločenská akceptácia LGBTI ľudí na Slovensku druhá najnižšia v Európskej únii. Len Lotyšsko je na tom horšie. Diskriminácia na základe sexuálnej orientácie je pri tom druhou najrozšírenejšou formou diskriminácie u nás. Odporcovia namietajú, že homosexuáli majú u nás dostatočné práva. Prečo je potrebné ich do stratégie začleniť? Táto menšina existuje, či sa to niekomu páči, alebo nie a jej príslušníci sa dožadujú ochrany pred diskrimináciou. Stratégia neuprednostňuje jednu skupinu pred druhou, ale chce pomenovať tie, ktoré treba pred diskrimináciou chrániť. Nevenuje sa len právam homosexuálov, ktorí podľa neoficiálnych štatistík tvoria štyri percentá populácie. Venuje sa aj ochrane práv invalidov, detí, sociálne slabších, migrantov, azylantov a ďalších zraniteľných skupín obyvateľstva. Katolícka a evanjelická cirkev či konzervatívne politické strany si myslia, že ak dokument spomenie práva homosexuálov, ohrozí to tradičnú rodinu. Aký dokument? Veď žiaden ešte nie je. A akým spôsobom môžu napríklad registrované partnerstvá dvoch ľudí rovnakého pohlavia ohroziť tradičné ponímanie rodiny? Podľa štatistík uzavrelo za sedem rokov v Česku registrované partnerstvá okolo 1 500 párov, zato sobášov bolo bezmála pol milióna. Skúsenosti zo stredoeurópskeho priestoru ukazujú, že ani tento inštitút nijako nerozbíja predstavy o rodinnom živote, ako ho vnímajú odporcovia práv iných ako heteroseuxálnych skupín obyvateľstva a očividne nie je nijakou hrozbou pre spoločnosť. Rieši stratégia registrované partnerstvá homosexuálov či ich adopcie detí? Nie, nerieši nič z toho, predstavuje len ďalší krok k odstraňovaniu diskriminácie ohrozených skupín. Zaskočila vás taká obrovská vlna odporu? Každý má právo na názor, touto štvavou kampaňou som však úprimne zaskočený. Nenávisť a klamstvá, ktoré sa v súvislosti so stratégiou šíria, sú istým spôsobom aj zrkadlom, ktoré si občan nastavuje. Teraz to veru nie je lichotivý obraz. No ešte viac ma mrzí, kde zrazu zmizli všetci občianski aktivisti, ktorí už roky pracujú na zlepšení ochrany práv ohrozených skupín, pričom nejde len o práva homosexuálov. Práve oni prišli v konečnom dôsledku s návrhom na vypracovanie stratégie. Prečo teraz mlčia? Čoraz viac začínam nadobúdať pocit, že tým, ktorých sa stratégia týka najviac, je ľahostajné, ako dopadne. Vzniká potom mylný dojem, ako by som sa sám snažil nanútiť nejakú stratégiu proti vôli celej spoločnosti. Koľko ste denne dostávali výhražných e-mailov? Išlo o desiatky e-mailov denne nielen mne, ale aj tajomníčke Rady vlády pre ľudské práva. Mnohé z nich boli veľmi primitívne a vulgárne. Na internete dokonca kolovala fotografia mojej rodiny, kde som mal tvár prekreslenú na ženu so všelijakými vulgárnymi poznámkami. Vieme však, že išlo o organizovanú kampaň, pretože ľudia, čo e-maily posielali, často zabudli vymazať ten prvý, v ktorom dostali inštrukcie, čo mi majú napísať. To nemá so žiadnou diskusiou nič spoločné. Zľakli ste sa tých e-mailov, keďže ste navrhli oddialenie prijatia dokumentu? Mám za sebou misie na Balkáne, kde naozaj išlo o život. Tak ľahko ma nikto nezastraší. Zubná pasta je už vytlačená z tuby, späť sa nedostane. Strkať si hlavu do piesku by problém nevyriešilo. Úloha prijať stratégiu tu už je a treba sa s ňou popasovať. Nemám sa čoho báť, ale nechcem prijať text, ktorý spoločnosť rozdelí. Bolo by veľkou chybou dodržať pôvodný termín na úkor kvality dokumentu či celospoločenskej diskusie. Ako bude diskusia prebiehať? Formou workshopov. Päť ich už prebehlo a teraz chystáme ďalšie. Budú otvorené, zúčastniť sa môže každý, kto má záujem. Prostredníctvom nášho webu budeme ľudí informovať o každom z nich. Každý workshop sa bude venovať jednotlivej oblasti, pričom na nich budú zastúpené aj zodpovedné rezorty. Nasledujúcich deväť mesiacov budeme diskutovať o všetkých témach, pričom tie najzložitejšie si necháme na koniec. Očakávate, že po diskusii katolícka a evanjelická cirkev zmenia svoj postoj? Inteligentný človek je ten, ktorý dokáže uznať právo druhého na odlišný názor. Diskusia nie je o tom, že zatvárate oči a uši pred opačným názorom. Chcem veriť, že budeme mať inteligentnú diskusiu. Vzhľadom na odmietavý postoj cirkví málokto verí, že príde k zhode. Môže sa stať, že práva homosexuálov v stratégii nebudú? Skôr si viem predstaviť, že do nej napíšeme, že v tejto otázke sme nedosiahli spoločenskú zhodu a diskusiu o nej bude treba do budúcnosti kultivovať. V stratégii musíme pomenovať reálny stav, dokument nie je o pretláčaní rúk, kto vyhrá či prehrá. Môžeme tam uviesť, že táto téma spoločnosť rozdeľuje a chýba tolerancia na vykonanie niektorých krokov, ktoré by však boli žiaduce, pretože pre Slovensko vyplývajú z určitých medzinárodných dohovorov. Ak nedosiahneme zhodu, tak tento stav pomenujeme. Ale opäť chcem zdôrazniť, toto nie je stratégia LGBTI komunity, je to Celoštátna stratégia ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva dokumentu vyčítalo, že nerieši ochranu detí, zdravotne postihnutých či rómskej menšiny. Čo je na tom pravdy? Tým, že kritizujú dokument, ktorý ešte neexistuje, akoby sa snažili vlámať do otvorených dverí. Podklad k stratégii, z ktorého asi vychádzali, je len základným kameňom pre diskusiu. Ich reakcia je účelová, zlostná, zaujatá a nekompetentná. Stredisko stratilo akreditáciu OSN, čo je pre Slovensko veľmi zlé vysvedčenie. Namiesto toho, aby si dali do poriadku vlastné záležitosti, útočia týmto spôsobom. V konečnej verzii samozrejme budú obsiahnuté práva všetkých zraniteľných skupín aj národnostných menšín. Jún budúceho roka je konečným termínom predloženia do vlády? Áno, vnímame ho ako konečný, pretože vďaka diskusii už budeme mať dostatočný obraz o tom, kde sa v oblasti ľudských práv nachádzame. Stratégia nie je vytesaná do kameňa, ide o otvorený dokument, ktorý sa môže priebežne dopĺňať či aktualizovať. Treba len položiť ten základný kameň. Je dôležité, aby Slovensko prijalo túto stratégiu? Úlohu prijať stratégiu som zdedil po bývalej vláde, ktorá v roku 2011 prijala uznesenie, že je potrebné ľudskoprávny dokument vypracovať. Nejde o môj výmysel, naša vláda sa len prihlásila k tomu, čo nám zanechala tá predchádzajúca. Cieľom stratégie je zistiť, kde sa Slovensko ako členská krajina Európskej únie, NATO či Rady Európy v kontexte ľudských práv nachádza. Kde sme urobili veľa a kde, naopak, máme ešte rezervy. Bude nás to k niečomu právne zaväzovať? Jej prijatie nás nezaväzuje k ničomu. Je to programový dokument, ktorý analyzuje existujúcu situáciu a prináša odporúčania do budúcnosti. V prípade, ak zistíme, že v nejakých oblastiach Slovensko zaostáva za európskym štandardom, asi bude treba podniknúť nejaké kroky na zlepšenie. Nevyplývajú však automaticky a už vôbec nie sú jej odporúčania právne záväzné. Na záver ešte otázky z inej oblasti. V akej fáze sa nachádzajú rokovania, čo sa týka prepustenia dvoch slovenských paraglajderov z Iránu? Rokovania stále prebiehajú a sú veľmi intenzívne. Minulý týždeň som sa v New Yorku stretol s iránskym ministrom zahraničných vecí a tejto téme bola venovaná značná pozornosť. Naši ľudia sú v Teheráne. Prioritou je, aby sme dostali našich občanov domov, a preto by som sa nerád vyjadroval, aby som tým neskomplikoval proces ich oslobodenia. Šiesti z nich sú už doma. Na tlačovej konferencii po prílete sa oficiálne nepoďakovali za pomoc. Poďakovali sa aspoň osobne? Ich reakcii rozumiem. Boli v šoku. Ráno sa ešte zobudili vo väzení a nevedeli, čo ich čaká. Tlačová beseda bola hneď po prílete, boli dezorientovaní. Následne nám vďaku vyjadrili a vyjadrujú ju stále. Keďže operácia sa ešte neskončila, sme s nimi v kontakte. Keď dostaneme našich občanov domov, potom budeme môcť povedať viac. 6.10.2013 Lucia Krbatová, Pravda
Zomrel vynálezca Ray Dolby, zvukový vizionár - Zomrel vynálezca Ray Dolby, zvukový vizionár Za svoju prácu získal mnohé ocenenia, okrem iných aj Oscara, cenu Grammy a dve ceny Emmy. Vo veku 80 rokov zomrel v noci na dnes vo svojom dome v San Franciscu americký konštruktér a vynálezca Ray Dolby, ktorý sa zaslúžil o redukciu šumu na zvukových nahrávkach, vďaka čomu dostali čistejší zvuk. Dolby, ktorého meno sa stalo synonymom domácich ozvučovacích systémov a filmového zvuku, získal za svoju prácu mnohé ocenenia, okrem iných aj Oscara, cenu Grammy a dve ceny Emmy. V posledných rokoch života trpel Dolby Alzheimerovou chorobou a v júli mu diagnostikovali leukémiu. "Aj keď bol vyštudovaný inžinier, jeho úspechy v oblasti techniky vychádzali z lásky k hudbe a umeniu," uviedol vo svojom vyhlásení Dolbyho syn, spisovateľ Tom Dolby. "Svoj obdiv k procesu umeleckej tvorby vnášal do práce na filmových a hudobných nahrávkach," citovala Toma Dolbyho agentúra AP. Ray Dolby sa narodil v Portlande v štáte Oregon a vyrastal v San Franciscu. Jeho kariéra v oblasti audiovizuálnych nahrávok sa začala v 50. rokoch, keď v spoločnosti Ampex pomáhal vyvinúť systém nahrávania na videopásku. Neskôr odišiel študovať do Anglicka, kde si na univerzite v Cambridgei dokončil doktorát a získal titul PhD. V roku 1965 založil v Londýne spoločnosť Dolby Laboratories, ktorá povodne stala známou vďaka jeho práci na redukcii šumu a priestorovom zvuku. V roku 1976 Dolby svoju spoločnosť presťahoval do San Francisca. V roku 1989 získal spolu s riaditeľom spoločnosti Dolby Ioanom Allenom Oscara za prínos k filmovému umeniu. 19.09.2013 TASR
Zomrel známy slovenský historik Milan Zemko - Milan Zemko bol autorom početných štúdií, pôsobil aj ako podpredseda Slovenskej národnej rady. Milan Zemko sa narodil v roku 1944. Pracoval v Historickom ústave SAV v Bratislave, pričom sa zameriaval na politické dejiny Slovenska a ČSR v medzivojnovom období. Bol autorom početných štúdií, vyšli mu knihy Slovensko – krajina v medzičase a Občan, spoločnosť, národ v pohybe slovenských dejín. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1989 až 1990 na tejto fakulte aj vyučoval, v rokoch 2001 až 2005 bol členom predsedníctva SAV. V období rokov 1990 až 1992 bol tiež podpredsedom Slovenskej národnej rady za Verejnosť proti násiliu. 13.09.2013 HN
Stali ste sa ovcami, stali ste sa všetci Američanmi - "V tomto svete nie sú žiadne pravidlá a ja v ňom žijem bez domova, bez strechy, ako taký nomád." OLIVER STONE nebol práve v nálade, keď išiel poskytnúť rozhovor denníku SME. Na festival do Karlových Varov prišiel predstaviť jednu časť zo svojho desaťdielneho seriálu Nevypovedaná história Spojených štátov. Po prvých stretnutiach s novinármi pochopil, že je so svojimi názormi a ostrou kritikou amerických politikov osamotený. Napriek tomu ich neustále opakoval, aj neskôr na tlačovej konferencii, aj počas filmovej lekcie, ktorú hodinu viedol. Už niekoľko desaťročí je veľkou postavou svetového filmu a rešpektovaným režisérom, doma má tri Oscary. A dnes za svoju veľkú úlohu považuje vyvažovať "zlé stredoškolské učebnice dejepisu". Sériu dokumentov nakrútil preto, lebo "kedysi vymývali v škole mozog jemu a teraz ho už vymývajú aj jeho synovi". Hovoríte, že ste sa rozhodli vyrozprávať nevypovedanú históriu Spojených štátov. Čo keď vás niekto obviní, že ste urobili niečo ilegálne? „Nebolo by to pre mňa nič nové, v takej pozícii som už bol. Obviňovali ma, že môj film Takí normálni zabijaci podnietil ľudí, aby vraždili. Bohužiaľ. Evidentne ho nepochopili. Ja som násilie nepropagoval, ja som sa mu vysmieval. Ironizoval som spôsob, akým sa ním médiá živia a ako na ňom zarábajú. Áno, moji dvaja hrdinovia zabili päťdesiatpäť ľudí, ale koľko zla spôsobila skorumpovaná polícia a justícia? To si vtedy nikto nevšímal. A čo sa stalo potom? Filmári prevzali štýl Takých normálnych zabijakov, dnes ho bežne napodobňujú aj televízie.“ Otázka skôr smerovala k tomu, či sa vo vašich dokumentoch náhodou neobjavujú citlivé informácie. „Ja nie som ako Snowden, nie som občiansky aktivista. Som iba filmár, dramatik v službách príbehu, ktorý sa predo mnou otvára. Na druhej strane, americká vláda môže všetko - a ak sa rozhodne, že som nebezpečný, budem nebezpečný. Vyhlási ma za takého. Ale v tejto mojej sérii dokumentárnych filmov nie je žiadny fakt, ktorý by sme si neoverili. S historikom Peterom Kuznickom sme na tom robili päť rokov a keď sme si niečím neboli istí, nevyslovili sme to. Na žiadnom fakte ma nenachytáte, všetky sú v poriadku. Polemizovať môžete len s tým, ako tieto fakty interpretujem.“ Vravíte, že o mnohých veciach z histórie Američania netušia. Ako je to možné v krajine Woodwarda a Bernsteina? V krajine, kde novinári odhaľujú škandály a vynucujú si rezignáciu prezidenta? „V krajine Woodwarda a Bernsteina? Robíte si žarty, však? Woodward a Berstein, to je príbeh zo sedemdesiatych rokov. Odvtedy sa strašne veľa zmenilo. Zo Spojených štátov je krajina posadnutá národnou bezpečnosťou a všetko tomu podriaďuje.“ Čo sa teda zmenilo? „Veci sa začali meniť už koncom druhej svetovej vojny, keď Spojené štáty zhodili bombu na Hirošimu a Nagasaki. Veľa ľudí s tým vtedy nesúhlasilo, ale potom si osvojili názor, že to bolo nevyhnutné. Že japonskí generáli by sa nikdy nevzdali a nás by to stálo veľa životov. Je to výmysel, zakladajúci mýtus amerického impéria. V skutočnosti sa Spojené štáty chceli predviesť pred Sovietskym zväzom. Dovtedy to bola nevinná krajina, od druhej svetovej vojny ju prepadol strach z komunistov a nastúpila paranoja, strach o vlastnú bezpečnosť. Ale ja si myslím, že vy dobre poznáte odpoveď na túto otázku. Kladiete ju tak naivne, lebo viete, že ma ňou vyprovokujete. Je Slovensko v NATO?“ Je. „Vidíte. George Bush Gorbačovovi sľúbil, že NATO sa nebude rozširovať. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa mohla skončiť studená vojna, ale Clinton aj Bush mladší pokračovali v Reaganovej politike zastrašovania. Európa ich v tom nasledovala, veľmi ma sklamala. A teraz je NATO aj tu v Česku, aj na Slovensku. Nemôžem tomu uveriť. Stali ste sa ovcami, stali ste sa všetci Američanmi. Počul som názor, že s Američanmi je lepšie ako s komunistami. Ale to naozaj nie je iná cesta?“ puerto_rico_oliver_stone-aca4b78edd53400_r5553_res.jpeg V čom vás Európa sklamala? „Kedysi sa vedela postaviť za svoje názory, vedela kritizovať Spojené štáty americké. Kde je dnes Nemecko? Ekonomicky vyhralo druhú svetovú vojnu, čoho sa bálo? A kde je Francúzsko? Jacques Chirac sa síce skúsil postaviť vojne v Iraku - ale čo sa stalo? Dovoľte mi pripomenúť, že aj Francúzi tam šli. Prepáčte, že urážam vaše krajiny, ale mali by ste sa Spojeným štátom postaviť. Nedovoľte im, aby úplne ovládli svet. Svet potrebuje byť vyvážený.“ Pred tromi rokmi ste nakrútili dokument South of Border, kde chválite krajiny Južnej Ameriky. V New York Times vám venovali tri strany, na štvrtej ste mali obrovskú fotku, ale váš film nepochválili. „Ten článok sa mi vôbec nepáčil. A ten veľký priestor mi venovali len preto, aby môj film znemožnili a bagatelizovali. A ľudia im uverili, v tom New York Times odviedli dobrú robotu. Stali sa Spojené štáty mŕtvymi, odolnými voči iným názorom? Voči kritike? Juhoamerickému regiónu sme sa vždy vysmievali, a nevšimli sme si, že medzičasom sa z neho stal najprogresívnejší región. Čakal by som, že Snowdenovi poskytnú azyl Francúzi, ale ochotní boli len v Južnej Amerike.“ Kedy ste začali mať takéto protiamerické názory? „Vyrástol som v konzervatívnej rodine a šiel som aj do Vietnamu. Vtedy som tej vojne ešte veril. Vo Vietname som však videl veľa násilia, videl som, ako jedno zranenie môže poznamenať celý váš život a najmä som vtedy pochopil, že naša krajina nejde po správnej ceste. Tak sa odvtedy snažím ísť progresívnejšou cestou.“ O Vietname ste nakrúcali aj filmy, ale trvalo vám to niekoľko rokov. Čata vyšla až v roku 1986. Čo si myslíte o filmoch o Iraku, ktoré doteraz Američania nakrútili? „Aj Smrť číha všade, aj Tridsať minút po polnoci poslúžili najmä na to, aby opísali hrdinstvo Američanov. Inak by na to nezohnali žiadne peniaze. Čo mi však na nich najviac prekáža, je, že v sebe nenesú žiadny morálny postoj. Vidíte len nejakých chlapíkov, ktorí si robia svoju robotu, robia si ju možno dobre. Ale akoby bolo jedno, či si ju robia v Texase, alebo v Afganistane, či Iraku. A to má potom aký zmysel? Mám sa tešiť, že ľudia z filmu Tridsať minút po polnoci si odviedli svoju robotu? Mám ich chváliť? Veď čo je to za robotu? Vtrhol si do cudzích krajín, ubližoval si tam cudzím ľuďom - máš z toho dobrý pocit? Tieto filmy nevypovedajú o ničom, nezaznamenávajú žiadne dôsledky a sú teda úplne vzdialené od skutočnosti. Filmári sa k nej boja priblížiť, lebo tá skutočnosť je tvrdá.“ Ako sa majú teda k Iraku postaviť, aby boli presní? „Ja som o Vietname nakrútil film takmer až po dvadsiatich rokoch. Mohli by ste namietať, že som ho teda nemohol zobraziť taký, aký v skutočnosti bol. Že sa mi už veľa vecí vytratilo z pamäti. Ale niekedy sa na vojnu treba pozrieť s odstupom. Naháňanie aktualít, to prosto vo filme nefunguje.“ spain_san_sebastian_film_festival-48065b_r3680_res.jpeg Pred časom ste sa znovu vrátili k veľkofilmu Alexander Veľký a prestrihali ste ho. Je pre vás jednoduchšie venovať sa historickým témam ako nakrúcať o súčasných prezidentoch? Už ste urobili Kennedyho, Nixona, Busha - príde čas aj na Obamu? „Medzi Obamom a Alexandrom je veľký rozdiel. Alexander bol inšpirujúcou osobnosťou a vrátil som sa k nemu preto, že som chcel zvýrazniť to, ako mu život ovplyvnili rodičia, obaja veľmi silné osobnosti. Prvý raz sa mi to celkom nepodarilo, tentoraz som vytvoril paralelné príbehy medzi Alexandrovou minulosťou a jeho dobyvateľskou súčasnosťou. A Obama - ten ma nezaujíma. Veľmi ma sklamal. Sklamal veľa ľudí a možno aj sám seba. Mohol byť z neho veľký muž, veľký čierny muž ako Martin Luther King. Lenže hneď ako nastúpil do úradu, začal robiť kompromisy. Hovorím o tom v poslednom diele našej dokumentárnej série: Bush a Obama: Vek teroru.“ Zajtra je 4. júla. Ako oslávite Deň nezávislosti? „Tým, že budem nažive. A dúfam, že to nebude vo väzení.“ Nakrúcať filmy je pirátska akcia Oliver Stone má skúsenosti s punkovým nakrúcaním aj s podmienkami, ktoré poskytujú hollywoodske štúdiá. Nechal sa ovplyvniť tým, čo videl vo Vietname aj tým, čo počul v rozprávke Tom a Jerry. A tak počas filmovej lekcie, ktorú viedol v Karlových Varoch, mohol otvoriť viacero tém. Mladosť a arogancia Mal som šťastie, že keď som prišiel na školu, medzi mojimi prvými učiteľmi bol Martin Scorsese. Naučil ma pristupovať k filmu s vášňou a keď videl môj jedenásťminútový film o Vietname, povzbudil ma, aby som pri nakrúcaní vychádzal z vlastných skúseností. Dovtedy som nakrúcal otrasné krátke filmy, ktoré boli vlastne iba paródiou na francúzsku novú vlnu. Mnohí sme si mysleli, že z nás bude nový Godard, Buňuel alebo Truffaut. Veľa filmov sme kritizovali, hovorili, aké sú strašné. Keď sme sa na ne pozreli ako starší, zistili sme, aké sú skvelé. Je to súčasť mladíckej arogancie. Filmová hudba a Ennio Morricone Ak ide o filmovú hudbu, moja najťažšia skúsenosť bola s Enniom Morriconem, keď som robil U-Turn. Zložil nádhernú hudbu, ale musel som ju z neho vydupať. Ennio je veľmi náročný človek a problém je, že neznáša cestovať. Mám pocit, že hudbu k U-Turn zložil skôr, ako čítal scenár a zrejme sa vôbec neobťažoval, aby videl film. Zrejme ju už mal dopredu pripravenú. Vravel som mu, príď do Los Angeles! Tam som mu vysvetlil, čo potrebujem a dal som mu hudbu prepísať. Hovoril som mu, že si ju predstavujem na štýl Tom a Jerry. Toto odo mňa chceš? pýtal sa urazene. Nakoniec mi vyhovel a bolo to skvelé, ale ten proces bol bolestivý. Vietnamský masaker a Bruce Willis Od roku 2007 sa snažím nakrútiť film Pinkwille o vietnamskom masakri v My Lai. Ten masaker bol veľkým príbehom sám osebe, ale mňa viac zaujíma to, ako ho vyšetrovali. Dvakrát sme už boli veľmi blízko nakrúcania, postavili sa aj dekorácie, ale bohužiaľ, Bruce Willis, s prepáčením, nebol veľmi nápomocný a z projektu vycúval. Čas som využil na to, že som sa na tému znovu pozrel a našiel som mladého scenáristu, citlivého, s prehľadom v histórii aj so zmyslom pre napätie a teror. Skúsime scenár okresať tak, aby bol film o päť-šesť miliónov lacnejší. Nič si nevymyslíme. Nebude to pritom žiadny dokument. Bude to triler, hovadsky napínavý film. Scarface a glorifikovanie násilia Je pravda, že film Scarface (nakrútil ho Brian De Palma, ale Stone bol jeho scenárista) oslavuje etiku gangstrov. Emigranti, ktorí prichádzali do Spojených štátov, boli rozhodnutí, že naplnia svoju víziu o americkom sne a väčšinou ju chceli naplniť rýchlo a nelegálnym spôsobom. Ak si pamätáte film, Tony Montana (hlavná postava Scarface, hrá ho Al Pacino) bol práve na vrchole, keď dostal za úlohu zabiť politika z Južnej Ameriky. Neurobil to, pretože si uvedomil, že by musel ublížiť aj jeho manželke a dieťaťu. A vtedy sa začal jeho pád. Takže ja vidím túto postavu trochu inak - tak, že si ešte stihla udržať zvyšky integrity. Hollywoodske štúdiá a lotri Často som spolupracoval s lotrami. S ľuďmi, ktorí boli odvážni, vrhali sa do šancí - ale neplatili účty. Šesť mojich filmov je preto dnes v mínuse. To sa prosto stane, keď sa spojíte s podvodníkmi. Nakrúcať filmy je jednoducho radikálna a pirátska akcia, ak chcete, aby vašu prácu videli v kinách. Keď spolupracujete s filmovými štúdiami, cítite sa bezpečnejšie, ale zase ony všetko vlastnia. Vy ste len jeden zúbok v kolese a ony vám často ani nezaplatia to, čo majú. Reklamy a prázdne kalórie Pre filmára je reklama dobrým tréningom, cvičí sa v nových technológiách a stretáva sa s novými ľuďmi, cestuje, je to zábavné. Okolo roku 2000 som urobil niekoľko kampaní aj ja pre Orange, Heineken a Motorolu v Číne. Považujem to tak trochu za "prázdne kalórie", radšej trávim čas inak. Reklamu nepovažujem za svoj film, treba sa biť o to, aby ste si ju mohli zostrihať podľa seba. Mne sa to podarilo pri reklame na Motorolu, ale musel som sa o to biť. Nakoniec to aj bola úspešná kampaň, v Číne predaj Motoroly zrazu vyskočil. Teraz sa ešte chystám spolupracovať s juhoamerickými televíziami, urobíme spoty pre majstrovstvá sveta vo futbale. O pár dní idem nakrúcať do Madridu a Barcelony, dúfam, že to budú veľkolepé spoty. Čata (1986) Keanu Reeves odmietal Stoneovu ponuku hrať vo filme plnom hororu a násilia, nakoniec ju prijal Charlie Sheen. Film o mladíkovi, ktorý šiel dobrovoľne do Vietnamu, vyhral Oscara v hlavnej kategórii, druhého dostal Stone za réžiu. Wall Street (1987) Michael Douglas zahral úlohu finančníka Gordona Gekka tak dobre, že získal Oscara a inšpiroval množstvo mladých ľudí, aby šli pracovať na Wall Street. Stone len žasol, čo si z jeho filmu, mieneného ako kritika, vzali. Narodený 4. júla (1989) Stone šiel do Vietnamu a postrelili ho do krku aj do nohy. Nad následkami vojny, vlastenectve a zodpovednosti vlády sa zamyslel vo filme s Tomom Cruisom v úlohe ochrnutého veterána. Dostal za to ďašieho Oscara za réžiu. JFK (1991) Pri tomto filme Stone zamýšľal, že odhalí skrytý príbeh za zavraždením amerického prezidenta. Neskôr nakrútil film o páde Nixona a v roku 2008 aj o Bushovi mladšom. S jasným cieľom, aby už vyhral demokrat. Takí normálni zabijaci (1994) Oliver Stone ironizoval médiá, lebo z vrahov vyrábajú hviezdy. Niektorí diváci to videli inak a napríklad v roku 1996 vrahovia šestnástich žiakov zo základnej školy v škótskom meste Dunblane hovorili, že ich inšpiroval tento film. Divosi (2012) Zdalo by sa, že s týmto filmom Stone znovuobjavil ľahkosť a humor, aký prejavil vo skvelom U-Turn. Ale film, kde žiari John Travolta aj Salma Hayek, bol súčasne aj reakciou na násilné drogové vojny na hranici s Mexikom. Zjazvená tvár (1983) Svoj voľný čas Stone rád venuje písaniu scenárov, píše ich aj pre iných režisérov. Medzi jeho najslávnejšie patrí gangsterka Zjazvená tvár, za scenár k filmu Midnight Express ešte z roku 1978 zas získal Oscara. Ľud verzus Larry Flynt (1996) Oliver Stone má v Hollywoode meno a rešpekt, čo využívajú aj iní režiséri. Nie je náhoda, že produkoval práve film Ľud verzus Larry Flynt, v ktorom Miloš Forman zachytil americký boj o slobodu tlače. 12. 7. 2013 15:36 | Kristína Kúdelová SME
Kissinger slávi 90. A je vo forme - Poradca a šéf diplomacie prezidenta Nixona si dodnes udržiava veľký vplyv na politiku USA. Koncom 60. rokov vydláždil americkému prezidentovi Richardovi Nixonovi ako jeho poradca cestu k zmierneniu napätých vzťahov so Sovietskym zväzom a Čínou. V roku 1973, už ako šéf americkej diplomacie, sa výraznou mierou podieľal na ukončení vojny vo Vietname. O svoje skúsenosti sa neskôr delil aj s Ronaldom Reaganom, Billom Clintonom či oboma Bushovcami. Legendárny americký politik, diplomat a historik Henry Kissinger práve dnes oslavuje okrúhlu deväťdesiatku. A je stále vo forme. Exministerke zahraničia Hillary Clintonovej dokonca sľubuje, že jej bude radiť, ak by v roku 2016 vyhrala súboj o Biely dom. „Pamätajte, že zo štyroch šéfov americkej diplomacie sa neskôr stali prezidenti,“ povedal Kissinger Clintonovej začiatkom tohto mesiaca, keď jej odovzdával Cenu Atlantickej rady za výnimočné líderstvo. Vypočítavá reálpolitika Rodák z nemeckého mesta Fürth je dodnes najvplyvnejším žijúcim bezpečnostným poradcom a ministrom zahraničia USA. „Nikto iný nemá doteraz taký veľký vplyv na americkú zahraničnú politiku, ako práve on,“ povedal pre HN historik a politológ Samuel Abrahám. Kissingerovi sa totiž podarilo niečo, čo nikto z jeho povojnových predchodcov nedokázal – vniesť do americkej politiky tvrdú realitu. A to aj za cenu spojenectva s politikmi, ktorí rozhodne neboli voči Američanom priateľsky naladení. „V praxi aplikoval svoju stratégiu vyrovnávania moci medzi svetovými veľmocami, aby ani jedna nemala príliš navrch. Raz sa zblížil so Sovietskym zväzom, potom zase spojil proti nemu s Číňanmi,“ hovorí Abrahám. Takúto vypočítavú politiku založil na skúsenostiach svojho veľkého idolu – Klemensa von Metternicha, ktorý bol v prvej polovici 19. storočia takmer štyri desaťročia šéfom diplomacie habsburskej monarchie. Kissingerovi však priniesla množstvo kritikov. Tí dodnes odmietajú, že práve on je hlavným strojcom mieru vo Vietname. Práve naopak, tvrdia, že bombardovanie Vietnamu a Kambodže v posledných fázach vojny bolo úplne zbytočné a prinieslo množstvo obetí navyše. Preto dodnes spochybňujú Kissingerovu Nobelovu cenu za mier, ktorú dostal v decembri 1973. Sám ako kovboj Henry Kissinger však má na takéto výčitky pripravenú odpoveď. Hovorí, že vždy konal sám, podobne ako kovboj, ktorého Američania zbožňujú. „Táto úžasná, romantická postava ma všade sprevádza. Byť sám totiž odjakživa bolo súčasťou môjho štýlu, alebo ak chcete, mojej techniky,“ povedal o sebe. Práve tzv. reálpolitika, ktorú do amerických zahraničných vzťahov priniesol Kissinger, sa podľa expertov vracia do Bieleho domu aj za úradovania súčasného prezidenta Baracka Obamu. A to najmä v otázke Iránu. „Kríza týkajúca sa iránskeho jadrového programu sa dá očakávať už v blízkej budúcnosti,“ varoval začiatkom tohto roka slávny politik. 27. 5. 2013 Pavel Novotný HN
Zomrel Ray Manzarek, zakladajúci člen skupiny The Doors - V 80. a 90. rokoch produkoval Manzarek filmy a dokumentárne snímky o skupine The Doors ako No One Here Gets Out Alive, Dance On Fire, Doors Are Open či Soundstage Performances. Los Angeles 21. mája (TASR) - Ray Manzarek, zakladajúci člen a bývalý klávesista legendárnej americkej rockovej kapely The Doors, zomrel v pondelok v nemocnici v bavorskom Rosenheime vo veku 74 rokov. Skupina to oznámila na svojom profile na sociálnej sieti Facebook. Manzarek už dlhší čas bojoval s rakovinou žlčovodu. Spevák Jim Morrison a Manzarek založil The Doors v roku 1965 po náhodnom stretnutí vo štvrti Venice Beach v Los Angeles. Skupina sa preslávila hitmi ako Riders On The Storm, Break On Through to the Other Side alebo Light My Fire. Morrison zomrel v roku 1971 vo veku 27 rokov v Paríži na zlyhanie srdca, onedlho nato sa The Doors rozpadli. Manzarek to potom skúšal ako sólový umelec, ale nebol príliš úspešný. The Doors predali viac ako 100 miliónov albumov a dostali sa aj do Siene slávy rokenrolu. V roku 2002 sa Manzarek pokúsil s ďalším žijúcim členom The Doors - gitaristom Robbym Kriegerom - skupinu oživiť. Založili kapelu The Doors of the 21st Century, ktorá kvôli súdnym sporom viackrát zmenila meno - volala sa aj Riders on the Storm, Ray Manzarek and Robby Krieger of The Doors alebo Manzarek–Krieger. Filmy a snímky o skupine The Doors V 80. a 90. rokoch produkoval Manzarek filmy a dokumentárne snímky o skupine The Doors ako No One Here Gets Out Alive, Dance On Fire, Doors Are Open či Soundstage Performances. Robby Krieger vo vyhlásení uviedol, že úmrtie Raya Manzareka ho hlboko zarmútilo. "Som rád, že som s ním v poslednom desaťročí mohol ešte zahrať veľa skladieb The Doors. Ray bol dôležitou súčasťou môjho života a bude mi navždy chýbať." Manzarek, ktorý sa narodil v Chicagu v robotníckej rodine poľského pôvodu, zanechal manželku Dorothy, dvoch bratov, syna, nevestu a tri vnúčatá.
Giulio Andreotti: Krstný otec talianskej politiky - Sedemnásobný taliansky premiér sedel v poslaneckej lavici viac ako 60 rokov. Bozk šéfa sicílskej mafie mu navždy pokazil povesť. Odchádza kus Talianska, písali talianske noviny a nepreháňali. Giulio Andreotti (14. 1. 1919 - 6.5. 2013) mal dejiny tejto krajiny vpísané v tvári. Stál pri jej znovuzrodení po Mussoliniho diktatúre, písal jej ústavu, priviedol ju k hospodárskemu rozmachu, paktu s komunistami aj nechutnému procesu, ktorý odhalil jej odvrátenú mafiánsku stránku. Sedemnásobný premiér presedel viac než 60 rokov v poslaneckej lavici. Zomrel však doma. V rímskom bytíku, z ktorého viac než polstoročie ťahal za nitky talianskej politiky. Signor Italia. Stretával sa v kostoloch Corso Vittorio Emanuele 326. Túto adresu poznal asi každý, kto v talianskej politike chcel niečo znamenať. Práve tu býval Andreotti, strategicky, na polceste medzi parlamentom a Vatikánom. Návštevy však prijímal len výnimočne. Rád sa stretával v kostoloch, stačilo si ho počkať pred siedmou u Jána Krstiteľa. Vo vrecku mal vždy zopár obálok s bankovkami, ktoré rád rozdával žobrákom. On sám zbieral informácie. A kontakty. Ten prvý, s katolíckym politikom Alcidem De Gasperim, ho dostal do politiky. Stretli sa vo Vatikánskej knižnici, kam Andreotti počas vojny chodieval ako študent práva. De Gasperi ihneď spozoroval jeho organizačný talent a schopnosť vyjednávať. Dva roky po skončení vojny z neho premiér De Gasperi urobil ministerského podpredsedu. O rok neskôr zasadol v parlamente, kde už ostal až do svojej smrti. V kresťanskodemokratickej strane stúpal rýchlo nahor, jeho radikálne postoje mu otvorili dvere aj u pápeža. Ako 35-ročný sa stal najmladším ministrom vnútra v histórii krajiny. Už v roku 1972 prvýkrát zostavuje vládu. Nešťastne, vydržala len deväť dní. Do úradu sa počas ďalších dvadsiatich rokov vrátil ešte šesťkrát. Jeho pragmatická politika pomohla premeniť prevažne roľnícke Taliansko na industriálnu baštu. Aj keď neskrýval svoje proamerické postoje a podporoval členstvo krajiny v NATO, ako prvý kresťanský demokrat zostavil vládu s podporou komunistov. Bozk šéfovi mafie Obdivoval Konrada Adenauera či Margaret Thatcherovú. Tá sa raz novinárom posťažovala, že Andreotti nikdy nikomu nedal pocítiť, že je jeho priateľom. Pravidlo, ktoré mal porušiť len raz a stálo ho priveľa. Objal a pobozkal bossa sicílskej mafie Salvatoreho Riinu. Kľúčové svedectvo Riinovho šoféra, ktorý bol svedkom bozku Krstného otca, navždy pošramotilo povesť Božského Giulia. V roku 1993 čelil v procese storočia, ako ho nazvali médiá, obvineniam zo spoluúčasti na vražde novinára Mina Pecorelliho. Proti Andreottimu vypovedalo vyše dvesto svedkov. Jeho pobočník Franco Evangelista priznal, že Pecorellimu pred smrťou zaplatil asi 20-tisíc eur za mlčanie. Len rok pred začatím procesu mafia zavraždila aj Salvatoreho Limu, sicílskeho politika, ktorý bol Andreottiho predĺženou rukou v Palerme. Andreotti to označil za výmysly. Hovoril, že mafia sa mu mstí za jeho tvrdý postup proti organizovanému zločinu. Súd však nepresvedčil. Muži v talároch ho v roku 2002 odsúdili na 24 rokov za mrežami. O rok neskôr verdikt zmenili a zbavili ho všetkých obvinení. "Robil som to pre slobodu," hovorí Andreotti vo filme Il Divo (Božský), ktorý o ňom natočil Sorrentino. "Bola chyba myslieť si v 70. rokoch, že zachovanie slobody znamená udržanie sa pri moci," priznala Andreottiho spolustraníčka Lucia Fronza Crepazová pre magazín Cittá Nuova. Belzebú, ako Andreottiho prezývali jeho protivníci, však veril, že za slobodu je nutné zaplatiť akúkoľvek cenu. Keď sa ho nedávno v relácii štátnej televízie Rai Porta a porta pýtali, či predsa len neprizná nejaký svoj starý hriech, zamyslel sa a povedal: "No tak dobre. Mám strašnú slabosť na sladké." Andreotti vravieval, že svoje hriechy prezradil len Bohu. Pretože ten nevolí 10.05.2013 Tomáš Hudák SME
Za odchodom pápeža má byť "gay lobby" i Slovák - Na verejnosť unikla škandalózna správa vypracovaná slovenským kardinálom. Svet pokračuje v špekuláciách o tom, čo stálo za odstúpením pápeža Benedikta XVI. Najnovšie správy hovoria, že za jeho koncom na čele cirkvi stojí „gay lobby“. Pikantnosťou je, že v celej veci je zainteresovaný i slovenský kardinál Jozef Tomko. S touto informáciou prišiel taliansky denník La Repubblica. Najčítanejší denník v Taliansku prišiel s informáciou, že odstúpenie pápeža vyvolala správa vypracovaná tromi kardinálmi, ktorí si mali všímať problémy vo Vatikáne. Vyše 300-stranový report bol vypracovaný kardinálmi Julianom Herranzom, Salvatorem De Giorgim i Slovákom Jozefom Tomkom v prísnom utajení, a teda nemal byť nikdy zverejnený. Benedikt XVI. Snímka: Reuters Práve preto mohli kardináli konštatovať nelichotivé pravdy – endemickú korupciu, ktorá sa hlboko zažrala do štruktúr Vatikánu, ako aj „nevhodný vplyv“ rôznych záujmových skupín „zo svetského sveta“ a „gay lobby“ pôsobiacu na najvyšších miestach. Práve zdrvujúce závery tejto správy mali podľa novín stáť za konečným rozhodnutím pápeža vzdať sa úradu, pričom Benedikt XVI. O tomto kroku uvažoval už predtým, po škandalóznom úniku informácií známom ako „VatiLeaks“. Správa, ku ktorej sa noviny dostali prostredníctvom prostredníka priamo z najvyšších vatikánskych kruhov spomína „rôzne záujmové skupiny, ktoré majú obrovský vplyv na každodenný chod Svätej stolice“ pričom bežnou praxou je že sa porušujú základné prikázania cirkvi „nepokradneš“ a „nezosmilníš“. V prvom prípade noviny narážajú na škandály okolo Vatikánskej banky, v druhom na bližšie nešpecifikovanú „gay lobby“, pričom správa konštatuje aj početné pokusy o vydieranie jednotlivých kardinálov „z vonkajšieho prostredia“. La Repubblica v tejto súvislosti spomína aj na obrovský škandál s gay prostitúciou, ktorý Vatikánom otriasol v roku 2010. V explozívnej afére dokonca prebehlo i policajné vyšetrovanie a zatknutý bol prominentný člen Kongregácie pre evanielizáciu Angelo Balducci. Ten si mal mužov na sex vyberať z radov vatikánskeho speváckeho zboru, na tieto účely si okolo seba vytvoril organizovanú sieť pomocníkov. Hovorca Vatikánu, Federico Lombardi, existenciu správy nevyvrátil, tvrdí však, že „tieto interpretácie sú presným opakom toho, čo cirkev a pápež chcú“. 23.02.2013 www.hnonline.sk
Pápež odstupuje, čo bude ďalej? Ako prebieha voľba? - Pápež Benedikt XVI. sa stal hlavou katolíckej cirkvi v roku 2005. V súčasnosti oznámil, že odstupuje. Urobil tak počas verejného konzistória v Ríme, kedy sa v latinskom jazyku vyjadril, že sa 28. februára tohto roku vzdá svojho pontifikátu. Dodal, že si je plne vedomý vážnosti tohto kroku a na svoju funkciu rezignuje „v plnej slobode“. A čo je dôvodom jeho rozhodnutia? Podľa jeho vlastných slov už nemá v pokročilom veku toľko síl, aby dokázal vykonávať túto funkciu. Počas celej dlhej histórie cirkvi sa nestalo veľakrát, že by sa pápež vzdal svojej funkcie. V normálnych prípadoch pápeža stiahne z úradu samotná smrť. V tomto prípade je to o niečom inom – o vlastnom rozhodnutí hlavy cirkvi. Prvý pápež, ktorý sa vzdal funkcie, bol Poncián v roku 235, posledný okrem Benedikta XVI. bol Gregor XII. v roku 1415 na základe dohody medzi rivalmi, ktorá ukončila veľkú schizmu. Čo bude ďalej? Keďže 28. februára pápež Benedikt XVI. oficiálne opustí svoje miesto, budú musieť kardináli zvoliť novú hlavu cirkvi. Voľba pápež sa volá konkláve a môže trvať rôzne dlho. V to ráno, keď konkláve začína, celebruje kolégium kardinálov verejnú omšu v Bazilike sv. Petra. Popoludní sa kardináli –volitelia, ktorí majú menej ako 80 rokov, stretnú v Sále požehnania v bazilike. Potom sa presunú cez Kráľovskú sálu do Sixtínskej kaplnky. Keď kardináli vstupujú do Sixtínskej kaplnky, musia zložiť prísahu konkláve, ktorú ustanovil pápež Pavol VI. v roku 1975. Ňou sľubujú, že všetko, čo sa týka voľby pápeža, uchovajú v tajnosti. Sixtínsku kaplnku takýmto spôsobom naplní 120 kardinálov – voliteľov. Krátko na to vyzve magister liturgických piesní všetkých, ktorí sú tam navyše, aby opustili priestor. Vo väčšine prípadov to bývajú novinári a spevácky zbor. Dvere Sixtínskej kaplnky z oboch strán zapečatia stuhou a voskom. Od toho momentu sa úplne všetko zahalí a ostane to navždy jedným veľkým tajomstvom. Počas celých volieb a dokonca aj po nich nesmú kardináli nikomu nič povedať, jedine ostatným kardinálom a svojmu spovedníkovi. Čo sa deje vo vnútri? Hlasovanie má dve kolá dopoludnia a dve popoludní. Aj so slabšou matematikou sa teda dá vypočítať, že každý kardinál za jeden deň volí štyrikrát. Keď kardinál hlasuje, má svoje vyhradené miesto – stolík a stoličku. Vypíše hlasovací lístok, ktorý začína predtlačenými latinskými slovami: „Eligio in Summum Pontificem...“ To v preklade znamená: „Za najvyššieho veľkňaza volím...“ Potom kardináli pristupujú po jednom k oltáru, na ktorom je urna. V ruke držia lístok, na ktorý napísali meno svojho kandidáta a povedia: „Volám za svedka Krista, ktorý bude mojim sudcom, že som zvolil toho, o ktorom si myslím, že by mal byť zvolený podľa Božej vôle.“ Po týchto slovách môžu lístok hodiť do urny. Veriaci čakajú na farbu dymu Traja vyžrebovaní kardináli začnú vyťahovať lístky a nahlas čítať mená. Aby bol nový pápež zvolený, musí dostať viac ako dve tretiny hlasov. Ak toľko nedostane nikto, voľba sa nemôže uzavrieť. V tom čase sa už vonku pred kaplnkou zhromaždia obrovské davy ľudí a čakajú, čo si zvolí nový pápež. Kardináli pozbierajú lístky a dajú ich magistrovi liturgických slávení. V zadnej časti kaplnky sú kachle, tam magister liturgických slávení vezme lístky a spáli ich. Ak z komína ide biely dym, ľudia čakajúci na námestí vedia, že pápež bol zvolený. Čierny dym znamená, že voľba bola neúspešná. Kedysi sa na čiernu farbu dymu používala mokrá slama, dnes sú to chemikálie. Ak pápeža nezvolia ani po troch dňoch, voľba sa na jeden deň preruší. Ten kardináli strávia modlitbou a rozhovorom s diakonom. Potom voľba pokračuje, nasleduje sedem hlasovaní s prestávkou a ďalších sedem hlasovaní. Keď nový pápež súhlasí K novému pápežovi pristúpi kardinál – dekan, ktorého sprevádzajú ďalší dvaja kardináli, a zvoleného sa opýta po latinsky: „Prijímaš kanonickú voľbu za Najvyššieho veľkňaza?“ Ak súhlasí, musí si vybrať pápežské meno. Odvedú ho do miestnosti nazývanej Izba sĺz a oblečú do rúcha. Odprevadia ho k hlavnému oltáru pod Michelangelovým Posledným súdom, kde je jeho trón. TOP Zaujímavosti: - PRVÝ PÁPEŽ: apoštol Peter (30-67) - NAJDLHŠÍ PONTIFIKÁT: Traduje sa, že najdlhšie vo funkcii bol prvý pápež, apoštol Peter, hoci neexistujú oficiálne záznamy. Peter bol tiež prvým mučeníkom z radov pápežov. - DRUHÝ NAJDLHŠÍ PONTIFIKÁT: Pius IX. (1846-1878), takmer 32 rokov. Tretím v poradí je Ján Pavol II. (1978-2005). - NAJKRATŠÍ PONTIFIKÁT: Dvanásť dní, Urban VII. (1590). Počas voľby sa nakazil maláriou a nestačili ho korunovať. Hoci bol Ján Pavol I. v roku 1978 na Petrovom stolci len 33 dní, nedostal sa ani do prvej desiatky najkratších pontifikátov. - PRVÝ A SÚČASNE POSLEDNÝ PÁPEŽ, KTORÝ PRIAMO NAHRADIL SVOJHO OTCA: Inocent I., ktorý bol synom Anastázia I. (401). Trinásť rokov po smrti pápeža Hormisdasa, sa stal pápežom jeho syn Silverius (536). Pápež Ján XI. bol údajne nemanželským synom Sergia III., ktorý sa za pápeža vyhlásil sám v roku 931. - PRVÝ A POSLEDNÝ PÁPEŽ, KTORÝ ÚDAJNE NARIADIL VRAŽDU SVOJHO PREDCHODCU: Sergius III. (904 alebo 905) - PRVÝ PÁPEŽ ZAVRAŽDENÝ VO FUNKCII: Žiaden z pápežov nezomrel za svoju vieru okrem prvých storočí existencie cirkvi. Jána VIII. v roku 882 otrávili a ubili na smrť, čím sa stal prvým z asi ôsmich pápežov zabitých v úrade. - PRVÝ PÁPEŽ, KTORÝ REZIGNOVAL: Poncián v roku 235, keď ho uväznili počas prenasledovania kresťanov v Ríme. - POSLEDNÝ PÁPEŽ, KTORÝ REZIGNOVAL: Gregor XII. na základe dohody medzi rivalmi, ktorá ukončila veľkú schizmu (1415). - PRVÝ PÁPEŽ, KTORÝ SI ZMENIL MENO: Ján II. (553), pretože jeho pôvodné meno bolo Mercurius, čo bol antický pohanský boh. Posledným pápežom, ktorý si ponechal svoje meno, bol Marcel II. (1555). - PRVÝ A POSLEDNÝ PÁPEŽ ZVOLENÝ NAPRIEK TOMU, ŽE HO PREDCHÁDZAJÚCI PÁPEŽ SUSPENDOVAL: Bonifác VI. (896), suspendovaný dva razy za nemorálnosť. - PRVÝ A POSLEDNÝ TÍNEDŽERSKÝ PÁPEŽ: Roztopašný Ján XII. zvolený vo veku 18 rokov (955). - PRVÝ PRÁVNIK ZVOLENÝ ZA PÁPEŽA: Lev VIII. (963) Pred nástupom do funkcie ho museli vysvätiť za biskupa. - PRVÝ A POSLEDNÝ PUSTOVNÍK ZVOLENÝ ZA PÁPEŽA: Celestín V. v roku 1294. Nevzdelaný a nekompetentný, onedlho rezignoval. - POSLEDNÝ ZVOLENÝ PÁPEŽ, KTORÝ NEBOL KARDINÁLOM: Urban VI. (1378). Jeho nedobrá vláda viedla k veľkej schizme. - POSLEDNÝ ZVOLENÝ PÁPEŽ, KTORÝ NEBOL BISKUPOM PRI ZAČATÍ KONKLÁVE: Mních Gregor XVI. (1831) - POSLEDNÝ KORUNOVANÝ PÁPEŽ: Pavol VI. (1963). Ján Pavol I. od tohto ceremoniálu upustil. - POSLEDNÝ NETALIANSKY PÁPEŽ: Ján Pavol II. (1978) od čias Hadriána VI. z Holandska (1522) a prvý slovanský pápež vôbec. - PRIEMERNÁ DĹŽKA KONKLÁVE V 20. STOROČÍ: Tri dni. V uplynulom storočí sa uskutočnilo osem konkláve. Trvali od dvoch dní (1939 a 1978) do piatich (1922). - PRIEMERNÝ POČET HLASOVANÍ V 20. STOROČÍ: Osem kôl. Počet hlasovaní potrebných na zvolenie nového pápeža sa pohyboval od troch v roku 1939 až po 14 v roku 1922. Presný počet kôl je pritom niekedy predmetom dohadov, pretože oficiálne záznamy sú zapečatené v obálke v pápežskom archíve. - POSLEDNÝ PÁPEŽ: Pápež Benedikt XVI. - Josepha Ratzingera zvolili v roku 2005 kardináli po mnohých hlasovaniach počas druhého dňa prvého konkláve v treťom tisícročí. Počas celej dlhej histórie cirkvi sa nestalo veľakrát, že by pápež rezignoval. Väčšinou ich z funkcie odobrala smrť." 11.02.2013 Kristina Grebacova webmagazín.sk
Nacisti sa dostal k moci, lebo ich spoločnosť tolerovala - Nacisti sa podľa nemeckej kancelárky Angely Merkelovej dostali k moci pred 80 rokmi vďaka zlým politickým rozhodnutiam a preto, že spoločnosť tolerovala ich rozmach. V dôsledku toho vnímala verejnosť všetkých perzekvovaných "so šokujúcou ľahostajnosťou" a to sa už nikdy nesmie opakovať. "Mysleli si, že týmto ťahom dajú nacistom opraty. Bol to fatálny omyl - všetko dopadlo celkom inak," konštatovala kancelárka. Požiar v Ríšskom sneme vo februári 1933 poslúžil nacistom ako zámienka na zrušenie ústavy Weimarskej republiky. Prenasledovaní boli najmä sociálnodemokratickí a komunistickí poslanci Ríšskeho snemu, pričom niektorí z nich sa už nikdy nevrátili. Merkelová preto v tejto súvislosti vyzvala občanov Nemecka, aby boli aktívnymi členmi v demokratickej spoločnosti a tým garantovali svoju slobodu. Na archívnej snímke z 30. decembra 1938 nemecký vodca Adolf Hitler a jeho zástupca Rudolf Hess (vpravo) počas vojenskej prehliadky v Berlíne. Foto: TASR/APNa temnú stránku nemeckých dejín spomínali dnes aj poslanci Spolkového snemu (Bundestag). Jeho predseda Norbert Lammert vyzval na obranu demokracie. Že ju treba brániť aj teraz, dokazuje podľa neho "neuveriteľná a hrozná" séria vrážd členov skupiny Národnosocialistické podzemie a antisemitsky motivované násilie. "Ríšsky snem je nemým svedkom demontáže prvej nemeckej demokracie pred 80 rokmi," povedal Lammert. Presne pred 80 rokmi, 30. januára 1933, sa stal Adolf Hitler novým ríšskym kancelárom. V nasledujúcich rokoch systematicky upevňoval svoju moc postavil a vládol diktátorským spôsobom až do svojej samovraždy 30. apríla 1945 30.01.2013 TASR Berlín
Ako rozdelili Garbovci bohatstvo? - Ako to bolo s peniazmi rodiny Garbovcov, ktorá štedro podporila aj našu katolícku cirkev? Denník Plus JEDEN DEŇ získal závet po Marthe Garbovej († 82), ktorá s manželom Edwardom († 79) mala posielať každý rok trnavskému arcibiskupovi Jánovi Sokolovi (79) 10-tisíc dolárov. Charitatívna nadácia manželov venovala peniaze aj Trnavskej arcidiecéze Edward Garba ešte za života zariadil, aby jeho majetok získala dobročinná nadácia Edward and Martha Garba` s Charitable Trust, ktorá vznikla rok po jeho smrti. Odtiaľ tiekli peniaze aj do Trnavskej arcidiecézy. Meno arcibiskupa Sokola sa v závete nespomína. Boháč však v každom prípade uprednostnil cirkev pred rodinou. Potvrdila to aj jeho dcéra z prvého manželstva Darina Kreitschnitz, ktorá žije v Kalifornii. „Disponovať peniazmi mal vždy štatutár arcidiecézy, ale v závete je vyslovene zdôraznené, že ich nemôže použiť na osobné záujmy, ale iba na pomoc chudobným a odkázaným, teda na dobročinnosť,“ upozornila dcéra v denníku Új Szó. Edward Garba navyše každý rok, obyčajne na Vianoce, posielal Jánovi Sokolovi 10-tisíc dolárov. Tento zvyk, podľa netere, zachovala Martha aj po mužovej smrti v roku 2001. Manžela prežila o päť rokov. Marthina posledná voľa Závet podpísala Martha Garbová v októbri 2002 v New Yorku. Nám ho poskytla Marthina neter, ktorá si želala zostať v anonymite. Marthinu poslednú vôľu dostali i príbuzní na Slovensku. Stará pani si želala byť spopolnená a každý rok mal poručník z nadácie Garbovcov na ich pamiatku zariadiť omšu. Z jej pozostalosti alebo z prostriedkov nadácie mali dvakrát do roka kúpiť veľký veniec na rodinnú hrobku. „Všetky moje nehnuteľnosti majú byť predané a výnosy z každého predaja majú byť zahrnuté do môjho majetku,“ uvádza sa v závete. Ale už nekonkretizuje, o aké nehnuteľnosti ide. Podľa jej netere o žiadny veľký majetok ísť nemohlo. „Krstnej mame muž dával peniaze iba na domácnosť. Niečo z toho si mohla ušetriť. Raz povedala, že ani ten dom, v ktorom býva, nie je jej. Aj ten Edward odkázal charite,“ vraví neter. Všetko dali na charitu „Krstná mama raz povedala: Edinko má toľko peňazí, že o takých sa vám ani nesnívalo,“ pokračuje Marthina príbuzná. Mal domy, ktoré prenajímal. Či sa prenajímajú ešte aj dnes, alebo ich nadácia už predala, nevedno. Peniaze z nájmov však išli nadácii a malá časť zrejme aj jej na dožitie. „Darine Kreitschitz, dcére môjho manžela, odkazujem 150-tisíc amerických dolárov,“ píše sa ďalej v Marthinom závete. Všetok svoj ďalší hnuteľný a nehnuteľný majetok odkázala správcovi ich charitatívnej organizácie. Tým správcom má byť newyorský kardinál Edward Egan, ktorý je spájaný s veľkým sexuálnym škandálom v Amerike. Detaily o majetku mala upravovať samostatná zmluva. Jediné, k čomu mohli prísť Marthini najbližší, bolo vybavenie domu. „Všetok nábytok, zariadenie a vybavenie domácnosti má byť uložené na jeden rok do skladu alebo sa predá spolu s nehnuteľnosťou, kde sa nachádza. Dcéra môjho manžela si môže prísť vybrať, čo by chcela,“ uvádza Marthin závet. 28.01.2013 Autor: Plus JEDEN DEŇ/EVA PRISTAŠOVÁ, ERIKA KRČOVÁ
Zomrel dlhoročný herec nitrianskeho divadla Jozef Dóczy - Jedna z najvýraznejších hereckých osobností v histórii nitrianskeho divadla odišla do hereckého neba 21. januára tohto roka. Vo veku 83 rokov zomrel dlhoročný herec Divadla Andreja Bagara v Nitre Jozef Dóczy. Jedna z najvýraznejších hereckých osobností v histórii nitrianskeho divadla odišla do hereckého neba v neskorých nočných hodinách v pondelok 21. januára tohto roka. „Na Ďoďa budeme spomínať ako na skvelého človeka, kolegu, priateľa, otca, syna, deda. Srdcom bol pravý Nitrančan, srdečný hostiteľ, láskyplný vinohradník, gurmán života. Šíriteľ dobrej nálady, pozitívnej energie, humoru a vtipu. Nielen na doskách, ktoré znamenajú svet, ale v celom svojom bezprostrednom okolí, v konaní a spontánnom správaní sa. Oddaný a pokorný služobník bohyne Thálie. Čelný reprezentant veľkej a dnes už možno povedať aj zlatej generácie slovenských hercov, pre ktorých divadlo bolo všetkým,“ spomínajú na Dóczyho jeho kolegovia z nitrianskeho divadla. Jozef Dóczy sa narodil 19. novembra 1929. Nitriansky rodák, pôvodným povolaním obchodník, pôsobil ako člen umeleckého súboru Divadla Andreja Bagara od roku 1955. V meste pod Zoborom prežil celý svoj osobný aj profesionálny život. Do sŕdc miliónov divákov sa zapísal predovšetkým ako komik. Na divadelnom javisku sa prvýkrát predstavil ako člen ochotníckeho krúžku tovarišov. Jeho talent a nezameniteľný herecký prejav si všimli aj režiséri profesionálnych divadiel, angažmán vo svojom súbore mu ponúkol Andrej Bagar. Počas vyše polstoročia vytvoril v Nitre viac ako 170 postáv. Tou poslednou na javisku Divadla Andreja Bagara bola postava Firsa v Čechovovom Višňovom sade. V herectve Jozefa Dóczyho sa striedali polohy komické so smutno-smiešnymi, groteskné s vážnymi. Účinkoval aj vo vyše 120 filmoch, televíznych filmoch a inscenáciách, v zábavných programoch. Diváci si ho obľúbili v populárnom Svákovi Raganovi alebo vo filmovej verzii Adama Šangalu. Slovenský herec je držiteľom ocenenia Zaslúžilý umelec i Ceny Jozefa Kronera za celoživotné dielo (2001), Ceny mesta Nitry za celoživotný prínos a výrazný rozvoj divadelného i filmového umenia a Radu Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti umenia, osobitne divadelného (2010). 22.01.2013 TASR
Zomrela slovenská speváčka Melánia Olláryová - Patrila k popredným speváckym osobnostiam 50. a 60. rokov 20. storočia. Mnohé z jej piesní doslova zľudoveli. Jedna z prvých speváčok slovenskej populárnej hudby Melánia Olláryová zomrela. Informáciu priniesol ako prvý Slovenský rozhlas. "Patrila ku garnitúre spevákov, ktorí nastupovali v druhej polovici minulého storočia. Spievala dlhé roky, dovtedy, kým jej sily stačili," uviedol pre TASR hudobný publicista Pavol Zelenay. Melánia Olláryová sa narodila 8. augusta 1928 v Nových Zámkoch. Spievať začala, keď mala dva roky. Po absolvovaní konzervatória v Nových Zámkoch nastúpila ako profesorka spevu. V rokoch 1951-1952 bola redaktorkou hudobného vysielania Československého rozhlasu v Košiciach. Do Bratislavy sa vrátila v roku 1953. Kolega z redakcie Pavol Polanský založil veľký rozhlasový orchester. Potom prišli prvé gramofónové nahrávky v Supraphone. Speváckou hviezdou sa stala vďaka skladateľovi Gejzovi Toperczerovi. Spievaniu populárnych piesní sa venovala od roku 1956. Nahrala viac ako 180 skladieb z pera Gejzu Dusíka, Karola Elberta a iných slovenských autorov. Patrila k popredným speváckym osobnostiam 50. a 60. rokov 20. storočia. Mnohé z jej piesní doslova zľudoveli. Šlágrom roka 1957 bola pieseň Lístoček z brezy a predaj platní prevýšil počet 600.000 kusov. Hitmi boli aj Dievčatko z Paríža, Maličká slzička, Na dobrú noc bozk ti dám, Pre pár modrých očí, Skryl sa mesiac za obláčik. V júli 2008 vyšiel v Opuse kompilačný album Retro 1958-1986 s jej najväčšími hitmi. 19.01.2013 TASR
Najväčším problémom pri rozhovoroch s Čechmi bol Mečiar - Najväčším problémom pri rokovaniach s českou stranou o budúcom štátoprávnom usporiadaní Československa bola ich obava z Vladimíra Mečiara. Pre TASR to povedal prvý prezident novodobej Slovenskej republiky Michal Kováč "Najväčší problém bol a to som sa dozvedel až o veľa rokov neskôr obava z Mečiara. Pýtal som sa vtedajšieho predsedu vlády Stráského, prečo mu nevyhovuje konfederácia, veď právomoci oboch štátov budú rovnaké, akú výhodu z toho bude mať jedna alebo druhá strana? Žiadnu," spomína Kováč. "Povedal, že mám pravdu, ale keď pôjdeme cestou konfederácie a začne sa na Slovensku realizovať politika, ktorá nebude ladiť s politikou NATO a medzinárodná verejnosť to bude vnímať ako odklon od hodnôt EÚ a NATO, tak 'my budeme niesť zodpovednosť. Ani nie Mečiar, ani vy, ale my'. Ja som dostal toto vysvetlenie. Iné nemám," dodal Kováč. Reagoval aj na slová Vladimíra Mečiara, podľa ktorého českú a slovenskú delegáciu hneď na prvom rokovaní rozhádal práve Kováčov návrh na vytvorenie konfederácie. Predniesol ho v čase, keď Vladimír Mečiar s Václavom Klausom rokovali medzi štyrmi očami. "Nikdy to nedefinoval, nikdy sme sa o tom nerozprávali. Vystúpil s týmto návrhom a Česi mu povedali, že ak toto chceme, tak môžeme skončiť. Húska sa k tomu pripojil s tým, že môžeme skončiť ešte dnes. Keď sme sa s Klausom vrátili, našli sme už delegácie oddelené od seba, odmietali spolu rokovať s tým, že dnes to rozdelíme," povedal Mečiar. "Malo to trošku inú históriu, než akú predpokladá pán Mečiar. Ako predseda Federálneho zhromaždenia som cítil zodpovednosť za to, že musíme mať nejaké jednoznačné stanovisko v otázke štátoprávneho usporiadania. Obrátil som sa na pána Mečiara so žiadosťou, aby vytvoril nejakú pracovnú skupinu, ktorá vypracuje našu predstavu o konfederatívnom usporiadaní," spomína Kováč. "On odmietol. Že nepotrebujeme žiadne písomné materiály ani žiadnu diskusiu. Nevedel som ho nejako prinútiť, že potrebujeme stanovisko. Ale bol som pod tlakom, bol som v Prahe, kde ma oslovili z ODS. S tým, že kedy im dáme našu predstavu. Prisľúbil som, že nejakú predstavu im dáme. Ale nechcel som to robiť tak, aby o tom vedelo celé HZDS, respektíve, aby sa o tom dozvedel Mečiar," dodal Kováč. Predstavu o podobe konfederácie potom vypracovali s Augustínom Mariánom Húskom s tým, že nebude oficiálna, ale v prípade potreby ju bude možné použiť. Dvadsať rokov samostatnej Slovenskej republiky "Vyjadrili sme tam základné myšlienky, že obidva štáty v konfederácii by mali mať medzinárodnoprávnu subjektivitu a že otázky obrany, meny a colnej politiky budú spoločné a všetky ostatné ekonomické otázky budú prenesené do právomoci republík. Tým pádom vyriešime aj otázku prezidentov, raz by to bol Slovák, raz Čech," opísal Kováč podstatu návrhu. Na rokovaní českej a slovenskej delegácie Kováč túto predstavu nepredniesol ako oficiálny návrh slovenskej strany, ale len ako tému do diskusie počas čakania na Mečiara s Klausom. "Ja som ju odovzdal podpredsedovi ODS Kovářovi. Keď sa začalo to prvé stretnutie, pán Mečiar s pánom Klausom si sadli pod strom," spomína Kováč. "My ostatní sme ostali v budove. O čom sme sa tam mali baviť? Uplynula hodina a oni tam stále ešte sedeli a rokovali. Tak som sa rozhodol spolu s Mariánom Húskom a Milanom Kňažkom, že ich oboznámime s našou predstavou s tým, že to nie je oficiálna predstava, ale nás troch. Že s tým nejdeme na toto rokovanie v Brne. Takže sme pomaly vysvetľovali, čo myslíme pod medzinárodnoprávnou subjektivitou, ako to vidíme s obranou a podobne," uzavrel Kováč. 1.01.2013 TASR
Slovensko je oligarchická demokracia - Iveta Radičová vidí oligarchov za privatizáciami, stavebníkmi diaľnic či jadrových elektrární. Šéf SIS Valko, ktorý prišiel z Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti, nesúhlasí. BRATISLAVA. „Noví majitelia sprivatizovaných podnikov, tí politici, ktorí dávali pokyny k politickej privatizácii, stavebné spoločnosti podieľajúce sa na výstavbe diaľnic, vodných diel, atómových elektrární, manažéri štátnych podnikov a monopolov, poľnohospodárska loby, retailové banky, majitelia neefektívnych domácich spoločností, ktoré by neobstáli v zahraničnej konkurencii.“ Bývalá premiérka Iveta Radičová v rozhovore pre SME k dvadsiatemu výročiu vzniku Slovenska takto označila oligarchov, ktorí podľa nej vládnu krajine. Mená konkrétnych politikov nechcela povedať. „Nepoviem jedno, bolo by to nefér.“ Všetky finančné skupiny však podľa nej vznikli vďaka privatizácii. Pri štátnych manažéroch bola aspoň trochu konkrétnejšia. Ako príklad uviedla manažérov v Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti (JAVYS). "Oligarchovia sú majitelia sprivatizovaných podnikov, politici, stavitelia diaľnic či šéfovia monopolov" Iveta Radičová, bývalá premiérka SIS nevidí dôvod komentovať Generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva JAVYS­u bol za prvej vlády Roberta Fica a čiastočne aj za vlády Radičovej Ján Valko, terajší šéf Slovenskej informačnej služby. „Táto téma sa nás nijak nedotýka,“ povedal hovorca SIS Branislav Zvara na otázku, či sa Valko cíti ako oligarcha a či žijeme v oligarchickej demokracii. „Nie je ľahké k takýmto témam zaujať racionálne stanovisko,“ napísal Zvara s tým, že je to skôr téma pre akademikov alebo politológov. Otázka podľa Zvaru „profesionálne, odborne a ani inak vôbec nesúvisí s bezpečnostno-spravodajskými úlohami a povinnosťami, ktoré z aktuálne platnej legislatívy vyplývajú pre SIS a jej riaditeľa“. Radičová hovorí, že v oligarchickej demokracii sú politici zaviazaní ekonomickým skupinám, ktoré ich financujú. Týmto prepojeniam sa SIS musí venovať podľa zákona. Vidí ich aj Bugár Bývalá premiérka uznáva, že ani jej sa oligarchov nepodarilo zastaviť, lebo máme stále zlý zákon o financovaní politických strán. „Spýtala som sa na to mozgov sveta a povedali dva nástroje: tlak verejnej mienky a výsledok vo voľbách a postupné znižovanie priestoru na manipulovanie pre oligarchov,“ povedala bývalá premiérka. Premiér Robert Fico (Smer) na otázku, či žijeme v oligarchii, neodpovedal. Šéf Mosta Béla Bugár, ktorý je v politike od roku 1992, oligarchov vidí. „Všímame si napríklad niektoré rozhodnutia v parlamente, ktoré pomáhajú tým, čo ovládajú väčšinu lekární. Alebo keď išlo o pomoc PPC a podobne. Vidíme to a je to zle.“ Aby sa systém zmenil, musia podľa neho na podobné prípady upozorňovať opozícia a médiá. Z čias, keď bol Bugár vo vláde, si na podobné prípady nepämatá. „Možno kauza Daňového úradu.“ Označenie oligarchovia sa začalo viac používať po kauze Gorila. V údajom spise SIS sa píše o korumpovaní politikov aj štátnych úradníkov za vlády Mikuláša Dzurindu, teda aj z vtedajšej Bugárovej SMK. V spise sa píše aj to, že v konšpiračnom byte bol aj Robert Fico. Ten to doteraz nepoprel. Úspechy aj politická kultúra? Nedá sa všetko naraz, hovorí Iveta Radičová 31. 12. 2012 Monika Tódová, Matúš Burčík SME
Bezák nehovoril pravdu. Dôvody pozná - Rozhovor. Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik pre HN: Tvrdí, že o odvolaní trnavského arcibiskupa rozhodol len pápež sám a Zvolenský o tom vedieť nemohol. Bezák podľa neho pozná dôvody svojho odchodu. „To, že s nimi nemusí súhlasiť, je druhá vec,“ uviedol. Ako vnímate vyjadrenia arcibiskupa Róberta Bezáka v médiách? Pán Bezák zverejnil viaceré tvrdenia, ktoré nie sú pravdivé. Pán arcibiskup Zvolenský bol obvinený z toho, že mal vedieť o odvolaní pána Bezáka. Nie je to pravda. Pán arcibiskup o tom nevedel. Aj Svätý Otec potvrdil, že on sám sa o tom rozhodoval, rozhodoval sa dlho a rozhodoval z viacerých alternatív, takže nikto z nás nemohol ani predpokladať, aký bude výsledok, takže to nie je pravdivé tvrdenie. Nemyslel to pán Bezák skôr tak, že pán Zvolenský vedel, že sa také odvolanie pripravuje? To by musel povedať pán Bezák, ako to myslel. Takto to odznelo. Pán arcibiskup Zvolenský skutočne nevedel, že pán arcibiskup Bezák bude odvolaný. Dobre, ale asi vedel, že sa pripravuje odvolanie pána Bezáka... Nevedel o tom. Vedel, že prebieha apoštolská vizitácia, to bolo aj v médiách. Určite nevedel, že pán arcibiskup Bezák bude odvolaný. Nemyslím, že či vedel, že bude odvolaný, ale či mu hrozí odvolanie... Nie, neboli sme o tomto informovaní. Hovorím to pre proces, ktorý prebiehal na kongregácii. Za posledných päť rokov bolo takto odvolaných viac ako 70 biskupov z celkového počtu zhruba štyritisíc biskupov, čiže prípad arcibiskupa Bezáka nie je ojedinelý, ako sa to prezentuje. Je pravda, že pán Bezák dosiaľ nepozná dôvod, prečo bol odvolaný? Nie. Ako povedal aj arcibiskup Zvolenský, pán Bezák pozná dôvody, a to, že s nimi nemusí súhlasiť, je druhá vec. On však tvrdí, že nepozná tie dôvody, že by sa mu ľahšie žilo, ak by ich poznal... Je to tvrdenie proti tvrdeniu. Svätý Otec rozhodol na základe konkrétnych dôvodov a pán arcibiskup ich určite poznal. Ako sa ich dozvedel? To už je otázka pre apoštolskú nunciatúru. Zdá sa mi neuveriteľné, že by pán Bezák nebol počas svojho pôsobenia na arcidiecéze upozornený na zlé alebo nevhodné smerovanie a riadenie svojho úradu, ako to tvrdí... Môžem konštatovať, že to nie je pravda. Akékoľvek ďalšie podrobnosti, ak by to bolo vhodné, by mohla zverejniť apoštolská nunciatúra alebo Svätá stolica, neviem, či to v budúcnosti urobí. V každom prípade to nie sú veci, ktoré by sme chceli riešiť cez médiá. Vy ste ho ako biskupi upozorňovali na nevhodné konanie? To nie je v kompetencii Konferencie biskupov Slovenska. Ak to urobili jednotliví biskupi, tak to bolo namieste v rámci nejakého bratského napomenutia alebo nejakých priamych rozhovorov. Kroky vedenia rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku aj v Ríme vyvolávajú podozrenie, že cirkev sa snaží obetovať pána Bezáka, aby zakryla prešľapy jeho predchodcu vo financovaní trnavskej arcidiecézy. Obávate sa, že by ďalšie pôsobenie Bezáka na poste arcibiskupa viedlo k trestnému stíhaniu Jána Sokola? Nie. To vylučujeme. Tieto dve kauzy nemajú súvis. Ak by sa preukázali vážne obvinenia, ktoré sú voči pánovi biskupovi Sokolovi, tak sú to jednoducho kroky, ktoré nie sú prijateľné. Čakáme na ukončenie vyšetrovania. A kvôli objektivite by to mal urobiť každý, koho sa to vyšetrovanie týka. Príkaz mlčať o odvolaní Bezák prirovnáva ku komunistických praktikám za bývalého režimu. Prečo ani veriaci nevedia o dôvode takého vážneho kroku zo strany cirkvi? To je ako so zdravotnou kartou. Ak by chcel niekto poznať váš zdravotný stav a tvrdil by, že má na to právo, tak na to právo nemá. Určité informácie si budete chrániť. Nie preto, že by ste sa hanbili za svoj zdravotný stav, ale preto, že ide o zásah do vašej intimity. Aj tu sú určité interné informácie a rozhodnutie Svätej stolice je, že sa o nich nemá hovoriť cez médiá, ale interne. Chápem, že je táto téma pre médiá zaujímavá, ale je zase právom našej inštitúcie si riešiť vnútorné problémy interne. Nejde o médiá, ale o veriacich vašej cirkvi, ktorí prišli o obľúbeného duchovného bez toho, aby vedeli prečo. Ani pri vymenovaní biskupov Svätý Otec nevysvetľuje, prečo si z troch kandidátov vybral práve toho jedného. Ani mená tých dvoch „neúspešných“ sa nikdy nezverejnia, práve preto, aby sa predišlo dohadom, či nie sú vhodnejší. Pre cirkev je veľmi dôležité chrániť povesť človeka. Pri odvolávaní biskupa je to ešte citlivejšie. Cirkev takto koná preto, aj keď navonok to vyzerá, že môže dôjsť k veľkým škodám. Pán Bezák sám vyhlásil, že chce vedieť tie dôvody, že ich môžete pokojne zverejniť... Áno, bolo to pre nás zaujímavé zistenie, že to povedal, ale my skončíme pri tom konštatovaní, že to povedal. Neobávate sa, že sa zahrávate s dôverou veriacich? Ako sa musia cítiť ľudia, ktorí Bezákovi verili a sú konfrontovaní s tým, že uverili údajne nesprávnemu človeku, ale nevedia prečo? Je to prirodzené. Aj arcibiskup Bezák preložil množstvo kňazov a nevysvetľoval veriacim dôvody. Mal na to plné právo. My ako kňazi sľubujeme úctu a poslušnosť biskupovi a tá poslušnosť platí nielen v dobrom, ale aj vtedy, keď nevidíme dôvody alebo s nimi nemusíme súhlasiť. Táto dôvera by mala byť aj medzi biskupom a Svätým Otcom. Čiže očakávate rovnaký prístup aj od veriacich – že uveria, že pravdu má ten hierarchicky vyššie postavený, pápež? To nie je o tom, či uveria alebo neuveria. Takto je katolícka cirkev postavená, že má určité pravidlá, a my ako členovia cirkvi ich rešpektujeme. Chápem, že občianska spoločnosť má iné pravidlá, ale katolícka cirkev ich má iné, má hierarchickú štruktúru, a to nie je niečo negatívne. Vyžaduje si jednoducho viac viery a my nielen dôverujeme, ale veríme Svätému Otcovi, že ak sa takto rozhodol, rozhodol sa na základe argumentov. Nie je alibistické, keď sa biskupi odvolávajú na rozhodnutie pápeža, keď pápež zrejme vychádzal práve z iniciatívy a argumentov biskupov? Nie. Biskupi nevstupujú do tohto procesu. Ak boli vypočutí apoštolskou vizitáciou, je to úplne prirodzené, pretože kvôli objektivite musí byť vypočutých zvyčajne 100 až 150 ľudí. Ale tvrdiť, že arcibiskup Bezák bol odvolaný na základe tlaku alebo podnetu slovenských biskupov... Určite to nie je tak. Chcete povedať, že Vatikán poslal vizitáciu bez podnetu zo Slovenska? To netvrdím. Ale ten podnet prišiel zo Svätej stolice. Neviem odkiaľ, lebo ani ja neviem, o čom bola tá vizitácia. Je to sub secreto práve preto, aby sa chránili všetci, ktorí tam vypovedajú. To je také komplexné a podrobné konanie, že sa určite nedá hovoriť o nejakom skresľovaní výsledkov. Neprekračuje cirkev v snahe zachovať dobrú povesť svojich duchovných vnútroštátne pravidlá? Cirkev nejde proti základným pravidlám štátu, v ktorom pôsobí. Na druhej strane štát musí rešpektovať vnútorné zákony cirkvi a je práve dobré, že tie vzťahy sú verejne dohodnuté. Ako vnímate, že pán Bezák poskytol rozhovory pre viaceré médiá? Môžeme len konštatovať, že rozhodnutie Svätej stolice o tom, aby sa tieto veci nekomunikovali cez médiá, je dosiaľ platné. Takže môžeme len vyjadriť ľútosť nad tým, že sa to stalo. 17.12.2012 Tomáš Nejedlý www.hnonline.sk
Havel bol v službách Satana, tvrdí v knihe Klausov muž - Český prezident Václav Klaus odporučil všetkým, aby si prečítali knihu jeho blízkeho človeka Petra Hájka Smrť Zamatu. Klausov vicekancelár v nej píše, že český exprezident Václav Havel bol v službách Satana a bývalého disidenta označil za nástroj lži a nenávisti. „Kniha je skvelo napísaná. Je nemilosrdnou politologickou a sociologickou kritikou súčasného sveta. S autorovou kritikou historickej roly Václava Havla, nie však so všetkými Hájkovými expresívnymi a nadsadenými výrazmi, v podstate súhlasím,“ povedal Klaus pre server Parlamentnilisty.cz. Od autora sa prezident podľa vlastných slov odlišuje základným svetonázorom, ktorý u Hájka určuje katolícka doktrína. „Knihu Petra Hájka však považujem za pozoruhodnú, takmer za povinné čítanie pre každého,“ dodal Klaus. Václav Havel, či už vedome alebo neúmyselne, pracoval podľa Hájka pre sily lži a nenávisti. „Vo svojej misii bol úspešný. A napriek tomu prehral. Václav Klaus, či už vedome alebo neúmyselne, ale v každom prípade aktívne, bol nástroj pravdy a lásky. Vo svojej misii bol neúspešný. A napriek tomu zvíťazil,“ cituje Hájkovu knihu Smrť Zamatu server Lidovky.cz. 12.12.2012 RED www.hnonline.sk
Zomrel historik Jozef Jablonický - Jozef Jablonický nesmel počas socializmu publikovať. Jeho názory na SNP sa nezhodovali s tým, ako ho vykresľovala komunistická strana. BRATISLAVA. Vo veku 79 rokov zomrel dnes v ranných hodinách slovenský historik Jozef Jablonický. TASR o tom informoval jeho syn Tomáš Jablonický. Jozef Jablonický sa narodil v Zavare 3. januára 1933. Absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, pracoval v Slovenskej akadémii vied a Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Patril medzi popredných odborníkov na udalosti Slovenského národného povstania, ktorému venoval niekoľko publikácií. Pre svoj objektívny pohľad na tieto historické udalosti bol pred rokom 1989 komunistickým režimom rôznymi spôsobmi perzekvovaný. Ako pred pár rokmi napísal v SME Jozef Bžoch, Jablonický vydával svoje štúdie a články samizdatovo. V časoch normalizácie sledovala a vyšetrovala Štátna bezpečnosť, robila mu domové prehliadky a konfiškovala písomnosti, pričom mu vo februári 1978 odobrali povolenie študovať v archívoch. Jeho kniha Povstanie bez legiend, ktorú vydal hneď po revolúcii v roku 1990, sa stala v čase vydania trhákom. Do obrazu SNP totiž vniesol celkom nové fakty a aspekty. V decembri 2011 bol medzi ocenenými osobnosťami, ktoré sa významným spôsobom zaslúžili o rozvoj Bratislavského samosprávneho kraja. V roku 2007 si spoločne s Milanom Lasicom prevzal Cenu Dominika Tatarku. 7.12.2012 TASR
Zomrel slávny džezový skladateľ a pianista Dave Brubeck - Vo veku nedožitých 92 rokov zomrel dnes slávny džezový pianista a skladateľ Dave Brubeck. Oznámil to jeho dlhoročný manažér a producent, dirigent Russell Gloyd. Brubeck zomrel dnes ráno v nemocnici v Norwalku v americkom štáte Connecticut, iba deň pred svojimi 92. narodeninami. Cestou na pravidelnú kontrolu u kardiológa mu zlyhalo srdce, uviedol Gloyd. Brubeck patril medzi posledné žijúce legendy zlatej éry džezu. Jeho kariéra sa začala po druhej svetovej vojne. V roku 1951 založil kvarteto The Dave Brubeck Quartet a stal sa prvým predstaviteľom moderného džezu, ktorý sa dostal na titulnú stranu časopisu Time - bolo to 8. novembra 1954. Album Time Out z roku 1959 sa stal prvou džezovou LP platňou, ktorej predaj prekročil milión kusov. Dodnes patrí k najlepšie predávaným džezovým albumom všetkých čias. Začína sa s piesňou Blue Rondo a la Turk v netradičnom rytme a je na ňom aj jeho najznámejšia skladba Take Five, ktorá sa v roku 1961 dostala do rebríčka najpredávanejších singlov časopisu Billboard. V roku 1996 získal Brubeck hudobnú cenu Grammy za celoživotný prínos a v roku 2009 ocenenie Kennedyho centra. V roku 1988 hral pre Michaila Gorbačova na večeri v Moskve, ktorú vtedajší americký prezident Ronald Reagan usporiadal na počesť sovietskeho vodcu. Viacerí džezoví hudobníci prišli tento týždeň do Connecticutu, kde sa mal vo štvrtok vo Waterbury uskutočniť narodeninový koncert na Brubeckovu počesť. Koncert sa uskutoční, ale ako pocta zosnulému. Dave Brubeck po sebe zanechal manželku Lolu, štyroch synov a dcéru, vnukov a jednu pravnučku. Jeho synovia Chris, Dan, Darius a Matthew sú tiež hudobníci, v decembri 2000 hrali s Londýnskym symfonickým orchestrom na koncerte, usporiadanom k Brubeckovým narodeninám. 5.12.2012 Hartford TASR
Boli sme najprosperujúcejšia ekonomika strednej Európy - Do volieb v roku 1998 bolo zo zahraničia investovaných veľa peňazí. Rozhodujúcu úlohu nezohrali domáce sily, ktoré sa tu, trpaslíci, považujú za obrov, povedal V. Mečiar. Slovensko po rozdelení prekonalo problémy spôsobené reformou Václava Klausa a už roku 1994 zaznamenalo vysoký hospodársky rast. "Boli sme najprosperujúcejšou ekonomikou strednej Európy. Isté obdobie bola naša mena silnejšia, ako česká," spomína vtedajší premiér Vladimír Mečiar. "Výkonnosť slovenskej ekonomiky bola postavená na iných princípoch, ako česká. Ja som ohlásil koniec klausovskej reformy a išli sme inou cestou," podčiarkol. "Nebola to cesta: všetko rozbijeme a na troskách postavíme nové. Bola to cesta postupného vývoja," dodal. Bývalý premiér sa vyjadril aj k otázke nuly na štátnom účte v roku 1998. "Pred voľbami bolo treba niečo urobiť, aby vláda bola spochybnená," poznamenal. "Prebehla hra, ku ktorej, sa, bohužiaľ, prepožičal aj bývalý guvernér Národnej banky Slovenska. My sme vytvárali zdroje na oddlženie bankového a podnikového sektora. Národná banka bola aktívna. Ale 32 miliárd, ktoré boli na tieto zdroje, preniesli na oprávky a oznámili, že NBS nemá peniaze. Prestali platiť mzdy zamestnancom štátnej správy, vrátane polície. Bol to krok, ktorý mal ovplyvniť verejnú mienku a voľby. Bol to sprostý podraz," konštatoval Mečiar. V tom čase išlo o významnú udalosť, ktorú komentovali všetky slovenské médiá. "Národná banka Slovenska opätovne vykázala vo svojej pravidelnej a oficiálnej dekádnej bilancii aktív a pasív, že štát Slovenská republika mal na svojom účte aj k 10. októbru 1998 sumu 0,0 milióna korún. Ide o najnižšiu možnú sumu, akú môže mať štát na svojom účte, pretože zostatok nemôže byť nikdy mínusový. Ak má štát aj napriek tomu výdavky, neuhrádzajú sa, a tým sa zabezpečí, že štát nejde na svojom účte do mínusu," informoval 24. októbra 1998 denník Sme. "Presne tento stav bol aj k 10. septembru, keď objem neuhradených platieb presahoval sumu 6 miliárd korún. Tento termín je pritom časom, keď mal štát posielať na účty zamestnancov štátneho sektora mzdy," uvádzajú dobové noviny. Podľa Mečiara išlo o technickú operáciu, ktorá mala ovplyvniť verejnú mienku. "Do volieb v roku 1998 bolo zo zahraničia investovaných veľa peňazí. Rozhodujúcu úlohu nezohrali domáce sily, ktoré sa tu, trpaslíci, považujú za obrov, ale zahraničné organizácie tretieho sektora. S obrovskými peniazmi a medzinárodnou skúsenosťou. Vlastne už v roku 1994 modelovali tie voľby a prehrali. V roku 1998 to už bolo ťažké, ak proti nim postavíte jedného chlapa. Boli to kvalifikovaní odborníci," uzavrel Mečiar. 1.12.2012 TASR
Exorcista sa zastal biskupa Bezáka, odvolali ho - Katolícka cirkev má na Slovensku po odvolaní pátra Jablonského už len dvoch exorcistov. BRATISLAVA. Zastal sa bývalého arcibiskupa Róberta Bezáka a musel rezignovať zo svojej funkcie v cirkvi. Františkán Leopold Jablonský z Hlohovca prišiel o úrad exorcistu, ktorý viac ako tri roky vykonával v Trnavskej arcidiecéze. Bezák ho ústne poveril „Môžem vám potvrdiť, že je to pravda,“ odpovedal páter Leopold na otázku, či ho odvolali preto, že sa zastal Bezáka. Tvrdí, že dôvod mu ústne povedal apoštolský administrátor trnavskej arcidiecézy Ján Orosch. Hovorca arcidiecézy Dušan Kolenčík spomína iný dôvod. „Úrad exorcistu Trnavskej arcidiecézy skončil pátrovi Jablonskému uplynutím trojročnej lehoty, na ktorú bol vymenovaný, teda ešte 7. januára 2012, odkedy uplynul už skoro jeden celý rok.“ Jablonský súhlasí, ale dodáva, že lehotu na vykonávanie funkcie exorcistu mu ústne predĺžil arcibiskup Bezák. „Kánonické právo nepredpisuje, že to musí byť písomnou formou, takže mi to predĺžil ústne po osobnom rozhovore,“ vysvetlil. „Kánon 156 hovorí, že poverenie akýmkoľvek úradom sa má zaznamenať písomne,“ oponuje hovorca arcidiecézy. Jablonský si písomné potvrdenie od Bezáka, že mu ústne predĺžil funkčné obdobie, ide podľa vlastných slov prevziať dnes. Provinciál ho podržal Hoci Kolenčík tvrdí, že s Jablonským Trnavská arcidiecéza dodnes formálne nerozviazala pracovný pomer, františkán hovorí, že jeho provinciála Orosch vyzval, aby ho preložil mimo arcidiecézy. Ten mu však podľa Jablonského nevyhovel. Rozhodnutie biskupa Oroscha však Jablonský rešpektuje. „Biskup má plné právo vymenúvať a odvolávať exorcistu, nemám právo si uzurpovať tento úrad,“ hovorí. „Nerád by som vystupoval v pozícii nejakého mučeníka.“ Úlohou exorcistu je podľa pátra Leopolda aj „vyháňanie diabla“ z posadnutého človeka. Vysvetľuje, že to robí v spolupráci s psychiatrom. Keďže donedávna boli na Slovensku len traja exorcisti, (dnes už len dvaja), tento náboženský úkon vykonával priemerne raz za týždeň. 6. 11. 2012 Ján Krempaský, Monika Tódová SME
Odborník na peniaze: Určite nám bude horšie - Zožeňte si írsku 500-eurovku, zarobíte až 10-tisíc eur, tvrdí v rozhovore numizmatik Elizej Macho. Peniaze sú potrebné, ale je za nimi aj množstvo zla, vojen, smrti. Istý ekonóm povedal, že ani láska neurobila z ľudí takých bláznov, ako to dokázali peniaze. Mýli sa? Zlo okolo peňazí je spôsobené chamtivosťou a morálnymi pokleskami nás ľudí, nie charakterom výmenného prostriedku, ktorý používame na meranie hodnoty všetkých tovarov a služieb. Na peniaze by som vinu určite nezvaľoval. Ľudia sú však nepoučiteľní. Neurobili Feničania vynálezom peňazí ľudstvu medvediu službu? Nesúhlasím, lebo človek pre svoj život potrebuje aj materiálne prostriedky. Barterový spôsob platieb bol problémový. Niektoré tovary totiž bolo ťažké vzájomne vymieňať napríklad aj preto, že neboli dobre deliteľné, boli nerozmeniteľné na drobné. Ak tesár niekomu dokázal postaviť dom, ťažko sa jeho práca dala adekvátne vymeniť za zemiaky či nejakú podobnú komoditu. Vďaka peniazom sa teda stali všetky tovary obchodovateľnejšie. Zaujíma ma to aj v kontexte toho, že kedysi boli významnými platidlami kakaové bôby u Mayov a Aztékov, železné prúty v Stredomorí, ryža v Číne, tulene v Grónsku, inde zase drobné mušle či plátno. Áno, napríklad Slovania a Kelti používali trebárs medené obruče, ale to všetko sa už dá považovať za rané formy peňazí, teda že sa niečo konkrétne určilo ako všeobecný a akceptovateľný prostriedok výmeny. Dokonca si trúfam povedať, že vtedajšie peniaze, na rozdiel od tých dnešných, si uchovávali svoju hodnotu. Súčasné peniaze totiž hodnotu permanentne strácajú. Čím viac sa ich tlačí, tým je ten proces rýchlejší. 1.jpg Peniaze už nie sú uchovávateľom hodnoty Sú vôbec dnešné peniaze ešte peniazmi v tom pôvodnom zmysle slova? Zatiaľ áno, lebo sú všeobecne akceptovateľné, a teda sa im dôveruje, ale uchovávateľom hodnoty už nie sú, a ak áno, tak len v relatívne krátkych časových úsekoch. Hodnota peňazí totiž bola kedysi daná obsahom a hodnotou drahého kovu, ktorý sa použil na ich výrobu. Na druhej strane treba priznať, že aj panovníci v minulosti mali svoje rozpočty nafúknuté a výdavkovú stranu pod veľkým tlakom, takže už vtedy sa problémy riešili pôžičkami od šľachty, židovského obyvateľstva, prípadne sa rovno znižovala kvalita a podiel drahých kovov v minciach. Inými slovami už vtedy existovala inflácia? Samozrejme, dokonca sa robili takzvané inflačné razby, keď sa kvalitné mince stiahli z obehu a pretavili do riedených, menej hodnotných. Rýdze mince s vysokým obsahom kvalitného kovu si zase iní odkladali a schovávali na prenesenie hodnoty do budúcnosti. Rozumeli totiž, že to môže im alebo potomkom priniesť osoh. Dnes sa teda len opakuje história, nie? Presne tak. Preto mnohí z tých, čo disponujú nejakými úsporami, uvažujú o diverzifikácii a vkladajú peniaze do zlata či iných drahých kovov, teda do komodít, ktoré si držia hodnotu už tisícky rokov. Nepochybne bude horšie Je zlato stále výhodnou investíciou? O tom, či ešte patrí do diverzifikácie úspor a do bankovníctva, sa uvažuje už od zrušenia zlatého štandardu v 70. rokoch. Tieto debaty však považujem za relatívne jalové v porovnaní s tým, ako dlho v systéme fungujú neplnohodnotné elektronické peniaze. Porovnajte to s tým, koľko rokov tu vydržali stabilne fungovať peniaze založené na drahých kovoch. Takmer päťtisícročná skúsenosť hovorí za všetko, koniec koncov na devízovom trhu sú zlato so striebrom stále kótované proti doláru. Máme krízu, jej koniec nevidieť. Čo nás čaká? Ľudia budú určite viac platiť za primárne komodity, potraviny, energie, teda za veci, ktorým sa nedokážu vyhnúť. Inflácia im z reálnych príjmov a relatívneho bohatstva nepochybne ukrojí, čím myslím bohatstvo merané materiálnymi statkami. Na druhej strane možno potom filozofovať, či ľudia vďaka tomu nebudú viac času tráviť so svojimi rodinami, inak využívať voľný čas, či nezačnú hľadať hodnoty aj v iných veciach. Niet pochýb, že svet materiálne v najbližších rokoch schudobnie najmä vinou nezodpovedných rozpočtových a monetárnych politík. Myslíte si, že chudoba ľudí dotlačí k duchovnejším hodnotám? Neviem. Možno si však začneme kvalitu života všímať aj z iných hľadísk, nielen tých materiálnych. Mám na mysli nejakú pozitívnu evolúciu. Nemusíme všetko nutne vnímať len negatívne. Z hľadiska kúpyschopnosti obyvateľstva to však nepochybne pôjde najbližšie roky k horšiemu. Ak ten, čo má 100 miliónov, príde o 99 z nich, nominálne stratí obrovský majetok, ale stále mu ostane dosť na kráľovský život. Nebude to však pre neho väčšia morová rana ako pre tých, čo sú chudobní už dnes, a teda aj zvyknutí uskromniť sa a šetriť? Je to otázne, hoci do istej miery to môže platiť, lebo človek, ktorý už nemá čo stratiť, sa nemusí báť tak ako ten, čo môže prísť o veľa. Na druhej strane ten, čo stále niečo má, je v komparatívnej výhode oproti tomu, čo sa už nedokáže dostať ani k základným životným potrebám. Ak niekomu pôjde o „kejhák“, môže skončiť úplne. To už nebude o uskromňovaní sa, ale o prežití. Pýtal som sa preto, lebo z histórie poznáme veľa prípadov, keď chudoba a boj o prežitie donútili ľudí brániť sa aj krvavými spôsobmi. Ak kríza zrazí priveľa ľudí na kolená, neskončí sa to vojnou? Ak už ľudia nebudú mať inú možnosť ako pokryť základné životné potreby, nakŕmiť deti a podobne, minimálne to môže vyvolať silnú sociálnu krízu, destabilizáciu regiónov, vážne nepokoje. Áno, vtedy sa môže stať, že ľudia siahnu aj ku krajným prostriedkom. Či by to vyvolalo aj globálny konflikt, sa dá odhadnúť len ťažko. Analógie z histórie však ukazujú, že to nezvyklo dopadnúť dobre. Neostáva iné, len veriť, že v dnešnom informatizovanom svete, keď sa dá rýchlo a efektívne komunikovať, sa v takých prípadoch nájde vôľa na to, aby sa týmto extrémom zabránilo. Ľudstvo má kapacity na to, aby dokázalo korigovať svoju cestu, otázne je, či to aj bude chcieť zvládnuť bez toho, aby prešlo zbytočne bolestivou cestou. Každý vidí, že ak štáty míňajú viac ako získajú z príjmov, je to cesta do pekla. Prečo sú nepoučiteľné? Lebo zastupiteľstvá štátov sú predstaviteľmi politickej moci. A politické cykly sú zásadne kratšie ako dlhodobé nálady na finančných trhoch. Politik, ktorý sa práve dostal ku korytu, nemá dôvod takticky a strategicky riešiť veci, ktoré sa týkajú horizontov desiatok rokov, keď jeho akčný rádius je nastavený len na štvorročné volebné obdobie. Vie, čo voličovi imponuje, a že tam bude príliš krátko na to, aby sa ukázali jasné negatívne dôsledky jeho vládnutia. Reformy sú nepopulárne, ľahšie je vyhovárať sa na toho, kto tam bol predtým. Na celom svete sa pri moci v relatívne krátkych obdobiach prelínajú zodpovedné a šetriace vlády, ktoré potom striedajú tie, čo s míňaním nemajú problém. Je to teda zacyklené a len ťažko zmeniteľné. Vlády by teda mali byť pri moci dlhšie obdobie? Základným problémom je, že politické rozhodovanie a plánovanie má oveľa kratší horizont ako to, čo by bolo pre krajiny optimálne a prospešné z dlhodobého hľadiska. 4.jpg Peniazmi sa distribuoval obraz panovníka medzi poddaných Čo na peniazoch fascinuje numizmatikov odhliadnuc od toho, že je to aj biznis? Numizmatiku dnes netreba brať len ako záležitosť hobby šialených nadšencov. Ak sa tomu venujete systematicky, ak si k tomu niečo naštudujete, je to okrem radosti aj dobrá investícia. Fascinujúce na tom je, že že človek si vďaka zbierke skladá čriepky histórie. My osobne sa zaoberáme peniazmi už od 1. storočia pred Kristom, teda vtedajšími keltskými mincami, hoci základom nášho záujmu je až 14. storočie, keď sa u nás vo veľkom začal rozvíjať banský priemysel, keď sa drahé kovy z Kremnice či Banskej Štiavnice premieňali na mince a stávali sa zdrojom príjmov pre vtedajších panovníkov. Mince sú v podstate geniálnym odrazom konkrétnej doby v kove. V čom? Panovník sa medzi bežných ľudí dostal len málokedy, svoje banské mestá navštevoval možno raz za desiatky rokov, takže jeho portréty na minciach sa stali ukazovateľom pre ľudí, kto im vlastne vládne. Zjednodušene teda možno povedať, že peniaze okrem toho, že slúžili ako platidlo, boli aj distribúciou obrazu panovníka medzi jeho poddaných. Veľa o tej dobe nám napovedá aj vtedajšia medailérska tvorba, keďže medaily si dávala šľachta vyraziť ako pripomienku významných bitiek, korunovácií či iných udalostí. Dnes sú vzácne, lebo vychádzali v limitovaných nákladoch. Kremnická medailérska škola pritom mala za renesancie svetové meno. Kdesi som čítal, že za prvého numizmatika považujú rímskeho cisára Nera, lebo zbieral mince so svojou podobizňou. Je to pravda? Počul som, že zbieral mince so svojím portrétom z rôznych provincií, ale pôvodný zdroj tejto informácie nepoznám. Nero bol zrejme tak trochu narcis, mal rád seba aj zlato. Prvými numizmatikmi však boli tí, ktorí si odkladali mince, lebo prenášali hodnoty do budúcnosti vďaka tomu, že boli z plnohodnotných kovov, čo dokázalo zabezpečiť aj budúce generácie. Šlo im najmä o šetrenie, nie o zbierku ako takú. Samozrejme tieto veci sa koncentrovali najmä u bohatých ako panovníci, šľachta a židovskí obchodníci. Až neskôr sa k tomu dostali aj ostatní. Čo sa potom zmenilo? To, že tie mince už nemali len hodnotu danú obsahom kovov, ale pridala sa aj hodnota daná vzácnosťou a atraktívnosťou motívu, teritoriálnym výskytom, spracovaním a podobne. Spomeniem napríklad mince z nášho územia od 16. storočia, na ktorých sú atraktívne dobové portréty panovníkov – keď k historickej hodnote pripočítame aj to, koľko takých mincí sa zachovalo, je logické, že ich cena stúpa. Zlato spred päťtisíc rokov je stále v obehu Má taká minca väčšiu hodnotu trebárs v USA ako na Slovensku? Všetko záleží od veľkosti trhu. Americká dvadsaťdolárová minca Double Eagle z roku 1933 je mimoriadne vzácna. Pôvodne ich vyrazili tisícky kusov, potom ich roztavili a zachovalo sa ich len 14. Z môjho pohľadu to nie je ničím výnimočná minca, ide o klasickú strojovú razbu s bežným motívom. Jedna bola v zbierke egyptského prezidenta, druhá sa pred rokom či dvomi vydražila za viac ako 8 miliónov dolárov. Keď to porovnám s kremnickou razbou pätnásťdukáta z roku 1617, ktorý je nádhernou ručnou razbou, najvyšším nominálom vyrazeným na našom území, jediným známym kusom s veľmi atraktívnym pôvodom, a ktorý sa predal len za 122-tisíc eur, je to dramatický rozdiel. Ten je daný veľkosťou a silou zberateľského trhu, pritom tie mince sú z hľadiska atraktívnosti, historickej hodnoty aj z hľadiska hodnoty obsiahnutého zlata úplne neporovnateľné. Ceny by, logicky, mali byť skôr opačné, ale determinuje ich kúpna sila a dopyt. Prečo si práve zlato, a nie nejaký iný kov, vydobylo také výsadné postavenie? Má špecifické vlastnosti. Keď ho roztavíte aj ikskrát za sebou, nedôjde k žiadnej strate vlastností ani materiálu. Zlato neoxiduje, dá sa uchovávať tisícky rokov bez toho, aby zmenilo vlastnosti, prakticky sa nedá chemicky zničiť. Chcem tým povedať, že zlato, ktoré sa vyťažilo pred päťtisíc rokmi, a mám na mysli to, čo sa nikdy nestratilo kdesi na morskom dne či inde, bolo v dejinách opakovane pretavované a je sčasti v obehu dodnes. Možno v inej forme, trebárs v šperkoch, minciach, medailách, ale je tu. Čo striebro? Tomu sa hovorí zlato chudobných. Je dostupnejšie a z hľadiska otierateľnosti výhodnejšie ako iné kovy. Nižšia hodnota striebra v porovnaní so zlatom je daná tým, že ľudia postupne zistili, že ich výťažnosť zo zemskej kôry je jedna ku dvadsať. Strieborné mince sa razili s nižším nominálom a bolo ich v obehu viac aj preto, že rýdze zlato je mäkké a otiera sa, kým strieborná minca, najmä v kombinácii s meďou, vydrží oveľa viac presunov z ruky do ruky. V relatívnej hodnote ku zlatu je striebro podhodnotené. Je to spôsobené aj tým, že na rozdiel od investičného zlata je zaťažené DPH. V striebre vidím silný potenciál rastu. 5.jpg Hornouhorský región nebol chudobný Chcete na Slovensko postupne vrátiť mince z dávnej minulosti. Tie sa razili nielen v Kremnici, ale aj v hlavnom meste, Banskej Štiavnici, Košiciach či Smolníku. Prečo vás to zaujíma? Lebo je to naše historické a kultúrne dedičstvo. Produkty nášho banského a hutníckeho odvetvia, ktoré kovy pretavovalo do mincí a medailí, sú unikátom a svetovou špičkou. Pochádzajú z kovov vyťažených, roztavených aj spracovaných na našom území. Ľudia sa tu opakovane odvolávajú na vojnový slovenský štát, prvú republiku či koniec monarchie, ale storočia späť si už nepamätajú, hoci ide o trvalé hodnoty, ktoré nepodliehajú času ako nejaká stavba, ktorú treba renovovať. Keď si pozriete detaily spracovania a príbehy, ktoré tie mince zobrazujú, ide o zmes nádherného umeleckého stvárnenia a estetického rázu konkrétnej doby, a je jedno, či ide o renesanciu alebo baroko. Kremnické dukáty čosi znamenali v celej Európe, pracovali na nich celé generácie majstrov. Odkiaľ sa vie, že čosi znamenali aj inde? Nachádzajú sa v nálezoch v Škandinávii, vďaka emigračným vlnám sa rozšírili aj inde, napríklad do Ameriky, Švajčiarska a podobne. Hornouhorský región vďaka kontextu doby vnímame ako obdobie utláčania väčšinovým maďarským obyvateľstvom, ale treba priznať aj to, že nešlo o chudobný región. Mali sme nerastné bohatstvo a vďaka nemu aj prácu. Najkrajšia tvorba mincí a medailí pochádza zo 16. a 17. storočia, pričom nešlo len o dukáty či toliare. Ako sa vám v tom navracaní mincí zo zahraničia darí? Výsledky sú zmiešané, lebo hoci počet zberateľov, ktorí si chcú doma vybudovať kvalitnú zbierku stúpa, komplikovaná situácia vo svete celý proces sťažuje. Pribúda totiž aj ľudí, ktorí si začínajú uvedomovať, že také mince budú mať svoju hodnotu aj o 20 či 500 rokov. Inými slovami klesá ochota ľudí púšťať takéto špičkové mince do dražieb, vďaka čomu sa zháňajú ťažšie a ťažšie. Spolu sme na Slovensko vrátili tisícky kusov takýchto mincí, ak však budeme počítať výhradne top špičkové mince, sú ich možno desiatky. V databázach sú milióny mincí Pre TASR ste povedali, že aj z malého skorodovaného plieška sa môže vykľuť vzácna minca v hodnote tisícok eur. Nepreháňali ste? Všetko záleží od toho, koľko ľudí ten pliešok bude považovať za zaujímavý. Na strednom Slovensku aj v Bratislave je pomerne veľa zberateľov, ktorých zaujíma život v banských mestách počas neskorého stredoveku, ako tam fungovalo hospodárstvo a podobne. Preto sa zaujímajú aj o neplnohodnotné mince, takzvané účelové razby, napríklad žetóny, za ktoré si ľudia mohli kúpiť mäso alebo pivo. Z hľadiska regionálneho záujmu majú takéto veci svoju hodnotu, hoci celoslovensky o to nemusí byť veľký záujem. Tak sa neraz stane, že zlatá minca, ktorá je relatívne masová, má mnohonásobne nižšiu hodnotu ako skorodovaný pliešok, ktorý je jediným nájdeným kusom v konkrétnom regióne a bol len alternatívnym platobným prostriedkom. Dopĺňa totiž mozaiku bádateľovi, ktorý sa venuje presne takýmto veciam. Na zistenie hodnoty zbierky mincí s nimi treba ísť do dražby alebo existujú aj katalógy, ktoré dokážu laika zorientovať? U modernejších mincí, ktoré pochádzajú z 19. a 20. storočia je presne skatalogizované, koľko ich bolo vyrazených, čiže ich hodnota sa dá určiť pomerne rýchlo. Poznáme totiž aj ich relatívne početnosti, teda koľko približne je ich v obehu, koľko z nich je v top stave, teda že ich nikdy nikto nepoužil ako platidlo a podobne. Nie sú to exaktné čísla, ale dokážu vás nasmerovať k približnej hodnote. U starších mincí je to skôr vecou empírie. Existujú síce aj katalógy, ale cenníky zväčša chýbajú, a tak presnú hodnotu vygeneruje až aukcia. Orientačnú cenu vám dokáže povedať každý dobrý numizmatik, ale dopyt na verejnej aukcii môže vygenerovať aj násobky tej sumy. Alebo naopak, zraziť ju dole. Ako stanovíte vyvolávaciu cenu? Isté vedomosti a podklady máme aj sami, inokedy sa poradíme s ďalšími odborníkmi. K dispozícii máme aj štatistiky aukcií od roku 1880, sledujeme aukcie v Nemecku, Švajčiarsku, Anglicku a ďalších krajinách. V databázach máme spolu milióny mincí, takže v priebehu krátkeho času vieme povedať, či sa už taká minca niekde objavila, v akom bola stave, aký bol jej nominál, či ide o ten istý ročník, za koľko sa predala a podobne. 6.jpg Zožeňte si írsku 500-eurovku, budete bohatí Platí, že ak má niekto doma mincu trebárs z roku 1850, bude mať solídnu predajnú hodnotu? Nie, hoci si to ľudia často myslia. Vychádzajú z toho, že čo je staré, musí byť aj hodnotné. Dokonca sa niektorí až urazia, keď im v dobrom povieme, aby si takú mincu odložili na pamiatku prípadne ju dali deťom na hranie, lebo nemá hodnotu. Stačí, ak je to pásová produkcia, ak je minca ošúchaná a vyrazili ju v miliónoch kusov. Ľudia potom majú pocit, že ich chceme ponížiť alebo odbiť, ale faktom je, že 95 percent mincí, ktoré majú doma odložené v pokladničkách a hrávali sa s nimi už ako malé deti, sú bez hodnoty. Vrátane tých z exotických krajín, trebárs z Afriky. Že má niečo 100 rokov neznamená, že sa to dá predať. Odporúčam ľuďom odložiť si to ako niečo, na čo majú emocionálnu väzbu, lebo si to priniesli z dovolenky alebo zdedili po starej mame. Povedzme, že niekto má doma dve rovnaké mince z Banskej Štavnice z obdobia stredoveku. Budú mať obe identickú hodnotu? Záleží na tom, v akom sú stave. Obrovský rozdiel v sumách môže spôsobiť fakt, že jedna z mincí bude ošúchaná, poškriabaná, inak poškodená a podobne. Ak ale budú obe v špičkovom stave s peknou patinou, lebo za celé tie stáročia boli uložené v niekoho zbierke a vymenili majiteľa možno len trikrát, ich cena bude oveľa vyššia. Dnes platíme eurami. Sú medzi nimi mince alebo bankovky, ktoré sa už teraz predávajú za vyššiu hodnotu ako je ich nominál? Určite, lebo v oboch prípadoch existujú aj vzácnejšie emisie, ktoré sa ťažko zháňajú. Pri minciach je akousi modlou monacká dvojeurovka s Grace Kelly a pri bankovkách írska päťstoeurovka. Samozrejme bez rožkov, záhybov či iného poškodenia. Tá sa dá predať aj za osem až desaťtisíc eur. Čas ísť do Írska a pobehať všetky banky. (smiech) Nezoženiete ju. Špičkoví zberatelia vždy majú svojich ľudí v centrálnych aj komerčných bankách či vo veľkých obchodoch, kde sa platí hotovosťou. Prehľadali kvantá bankoviek a tiež ich nezohnali. Hodnotu majú inak aj niektoré naše bývalé koruny. Svojho času sme na aukcii predali dvestokorunáčku nahradzovacej série A z roku 2006 za viac ako štyritisíc eur. Ľudia z toho boli prekvapení a doslova nás zahltili dvestokorunáčkami. Len ťažko sme im vysvetľovali, že hodnotu má len ten jeden ročník a konkrétna nahradzovacia séria. Vďaka čomu má tá bankovka takú hodnotu? Bolo ich málo a chýba prakticky v 80 percentách slovenských top zbierok, preto je po nej veľký dopyt. Bežná dvestokorunáčka má len hodnotu svojho nominálu. 3.jpg Ľudia nález radšej neohlásia, prišli by oň Stalo sa vám, že niekto prišiel a nečakane odišiel bohatý? Takých príbehov je veľa. Jeden chlapík našiel malú, medenú a pomerne skorodovanú mincu z roku 1600 pri nejakom zosuve pôdy po daždi. Daný rok razby sme vôbec nepoznali, a tak sme tušili, že bude mať hodnotu, ale snáď len pár stoviek eur. Predala sa za tritisíc, zberatelia sa o ňu doslova pobili. Chlapík si to potom hneď šiel užiť na dovolenku. K príbehom však treba poznamenať inú vec – mnohí ľudia nie sú ochotní priznať, kde tú konkrétnu mincu vzali. Prečo? Lebo ak ju niekde našli, musia ju podľa zákona pod hrozbou sankcií ohlásiť úradom, pričom majú nárok na nízke nálezné. Predstavte si, že niekto kúpil starý dom v Kremnici či Banskej Štiavnici a objaví na povale, pozemku, v podlahe či murive nejaké mince. Ten zákon je tak nešťastne postavený, že ľudia radšej nič nepriznajú a povedia, že mincu zdedili alebo kúpili. V Anglicku tiež existuje ohlasovacia povinnosť, ale len preto, aby si archeológovia mohli zmapovať miesto nálezu, aby mali predkupné právo, aby im neuniklo nič vzácne, čo má skončiť v múzeu. U nás vám ten poklad vezmú a dajú pár percent nálezného, hoci trhová hodnota môže byť 10-tisíc eur. Koľkí ľudia nález neohlásia? Ich počet odhadujem na 80 až 90 percent. Radšej zaklamú a využijú to vo svoj ekonomický prospech. Ak by chcel niekto začať zbierať mince a bankovky, čo má urobiť? Ideálne je zbierať to, čo si môžete dovoliť a čo vám robí radosť. Určite neodporúčam všetky úspory vraziť do jednej drahej top mince, ale svoje zdroje diverzifikovať. Staviť všetko na jednu kartu býva zradné. V zásade platí, že systematicky zozbieraný celok, ktorý má nejakú logiku a ducha, má vyššiu hodnotu ako súčet jednotlivých kusov v zbierke. Čiže ak systematicky vyzbierate jedného panovníka, jedno obdobie či územie, trebárs pôjdete len po medených minciach zo Smolníka, je len malá pravdepodobnosť, že to nebude mať hodnotu, alebo že takých zbierok v Európe bude veľa. Má logiku odložiť si dnes jeden kus z každej eurobankovky a euromince? V podstate áno, ale len ak sú nepoškodené, neprehnuté v peňaženke, teda úplne nové z banky či z bankomatu. O 80 až 100 rokov môžu mať tieto kusy oveľa vyššiu hodnotu. Minimálne však budú predajné do prípadnej menovej reformy za hodnotu svojho nominálu. Rozhovor bol autorizovaný, Elizej Macho v prepise nič nezmenil. Medzititulky: redakcia 12.10.2012 Karol Sudor SME
Exprezident Kováč sa má ospravedlniť Lexovi - Bývalý prezident Michal Kováč má podľa súdu napísať Ivanovi Lexovi ospravedlňujúci list. Bývalý prezident SR Michal Kováč podľa súdu nesmie Ivana Lexu viniť z únosu svojho syna, ani keby to bola pravda. Uvádza to dnešné vydanie denníka Sme na titulnej strane. „Ospravedlňujem sa vám týmto listom za výroky, ktorými som urážal a kriminalizoval vašu osobu,“ musí podľa právoplatného rozsudku napísať Michal Kováč niekdajšiemu šéfovi Slovenskej informačnej služby Lexovi a zaplatiť mu 3319 eur. V júni tohto roka tak rozhodol Krajský súd v Bratislave. Ústavný súd v utorok navyše odmietol Kováčovu sťažnosť proti verdiktu ako „neprípustnú“, uvádza denník Sme. „Počujem to od vás prvýkrát. S pojmom neprípustnej sťažnosti sa v prípade Ústavného súdu stretávam prvýkrát,“ reagoval 82-ročný Kováč, ktorý s podlomeným zdravím žije vo svojej vile v Bratislave. Kováč ešte ako prezident povedal, že za únosom jeho syna bola SIS a nemohla to urobiť bez vedomia svojho riaditeľa Lexu. Prípad nikdy pre amnestie Vladimíra Mečiara nevyšetrili. Ako cituje denník Sme z rozsudku Krajského súdu, „ aj v prípade, že by tvrdenia odporcu (Kováča st.) boli preukázané ako pravdivé, odporca v čase vyhlásenia výrokov nebol oprávnený podsúvať verejnosti skutkové tvrdenia, ktoré navrhovateľa (Lexu) s trestnou a nepreukázanou činnosťou spájali“. 2.11.2012 TASR
Katolíci slávia všetkých svätých - Návštevy cintorínov, zapaľovanie sviečok na hroboch blízkych, spomienky na tých, čo už nie sú medzi nami, charakterizujú každoročne prvé novembrové dni. Pre veriacich kresťanov sú to aj dni modlitieb za duše zosnulých. Sviečky na cintorínoch i v domácnostiach sa zapaľujú na znak nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva. Katolícka cirkev dnes slávi prikázaný Sviatok všetkých svätých, na ktorý nadväzuje 2. novembra Spomienka na všetkých verných zosnulých, známa ako Dušičky. Od roku 1994 je v Slovenskej republike 1. november dňom pracovného pokoja. V dnešný deň si veriaci spolu s kňazmi počas omší pripomínajú svätých, ktorí viedli pravý kresťanský život, milovali Boha a žili pre iných. Dnešný sviatok je pre veriacich kresťanov spojený s nádejou na vzkriesenie a večný život. Kňazi zdôrazňujú, že prvé novembrové dni majú ľuďom pripomenúť, aby lepšie žili, vážili si dar života a plnšie ho prežívali. Dnes sa na Slovensku konajú omše a pobožnosti za zosnulých nielen v kostoloch, ale i na mnohých cintorínoch. Napríklad, v Bratislave sa na Cintoríne Slávičie údolie o 15.00 h koná už tradične rímskokatolícka sv. omša. Pobožnosti za zosnulých bývajú aj na Martinskom cintoríne, Cintoríne Ružinov a iných. V Krematóriu v Bratislave obvykle pripravujú v tento deň pásmo slova a hudby. Na Dušičky - 2. novembra sa v Bratislave už tradične koná spomienka na nenarodené deti, ktorej súčasťou je podvečer omša v Kostole sv. Ladislava, sviečkový sprievod ulicami centra mesta a modlitby pri pamätníku nenarodeným vedľa Modrého kostolíka. 1.11.2012 TASR
Aké to je byť Rusom na Slovensku - Ako študent hral prvú ligu v hádzanej za Sláviu Trnava a zároveň vystupoval s balalajkou na príležitostných koncertoch. Neskôr dlhé roky dirigoval cirkevný zbor v bratislavskom pravoslávnom chráme a, skrátka, pokračoval v rodinných tradíciách svojich ruských predkov. Býval riaditeľom Výskumného ústavu cukrovarníckeho, do dôchodku však odišiel z Ústavu anorganickej chémie SAV. Ešte predtým založil Zväz Rusov na Slovensku a stal sa jeho dlhoročným predsedom, dnes už čestným. Takmer celý život skúmal mikroelementy v pôdach Slovenska, na sklonku vedeckej kariéry sa však vrhol na štúdium priam zázračných účinkov exotickej rastlinky Stevia Rebaudiana. Nedávno oslávil 80 rokov a pripravil na vydanie knihu o slovenských Rusoch. Zoznámte sa, Alexander Čumakov. Vaša práca Slovensko a Rusi prichádza na tunajší knižný trh až štyri roky po tom, čo vyšlo jej ruské vydanie. Ako je to možné? Na ruské vydanie vydelilo peniaze zo svojho rozpočtu Ministerstvo zahraničných vecí Ruskej federácie po tom, čo Moskva vyzvala všetky krajanské organizácie na svete, aby pripravili publikácie o tom, ako a kedy sa tam Rusi dostali a čím prispeli k rozvoju krajín, v ktorých si našli novú vlasť. Možno neuveríte, ale v zahraničí dnes žije okolo 30 miliónov Rusov a ich potomkov. A koľko je ich na Slovensku? Podľa vlaňajšieho sčítania ľudu sa k ruskej národnosti na Slovensku hlási bezmála 2 000 občanov. Okrem toho takmer asi tisíc Rusov čaká na slovenské občianstvo a ďalších okolo 1 500 ich tu má prechodný pobyt. Ako si vysvetľujete, že Česko je dnes pre Rusov atraktívnejšie ako Slovensko, hoci sa hovorí, že Slováci svojou mentalitou, spôsobom života, tradíciami, ale i jazykovo majú k Rusom bližšie? Len v Prahe dnes vraj žije desaťkrát viac Rusov ako na celom Slovensku. Áno, Slováci majú svojím naturelom k Rusom bližšie, ale Česi im vytvorili lepšie ekonomické podmienky. Nezabúdajte, že teraz už nejde o politickú emigráciu, ako po prvej svetovej vojne a Októbrovej revolúcii, ale o ekonomicky výhodnú imigráciu. Takzvaní "noví" Rusi dostali tam možnosť privatizovať podniky a podnikať. Slovenskí politici svojho času nepochopili, že rubeľ smrdí – obrazne povedané - rovnako ako dolár, kým Václav Klaus a jeho ľudia áno. Od roku 1997 tu pôsobí Zväz Rusov na Slovensku. Aký vzťah majú k nemu "noví" Rusi, ktorí prichádzajú na Slovensko podnikať alebo sa uplatniť aj mimo ekonomiky? Na rozdiel od niekdajších emigrantov majú vôbec dosť vlažný vzťah k spolkárčeniu. Predstavte si, že pred druhou svetovou vojnou tu bolo 15 ruských organizácií – kultúrnych, športových, mládežníckych a tak ďalej. Teraz je ich podstatne menej, hoci na Slovensku máme približne rovnaký počet Rusov ako vtedy, ale iba štvrtina z nich sa zapája do činnosti nášho zväzu či ďalších ruských organizácií. Už neplatí, že nikomu nie je v emigrácii tak smutno a clivo za vlasťou a krajanmi ako Rusovi? Platí, ale to už nie je – opakujem - politická emigrácia, lež ekonomická imigrácia. Predvojnoví emigranti mali snahu byť stále spolu, aby nezabudli jazyk a kultúru. U "nových" Rusov táto motivácia chýba, čo je aj pochopiteľné. Keď zatúžia po vlasti, kúpia si letenku a o pár hodín sú v Rusku. A nikto im nebráni tam letieť, ani vrátiť sa potom späť. Medzi novými Rusmi, ktorí sa usadzujú na Slovensku, sú špičkoví športovci a interpretační umelci, pomenej však vedci a výskumníci. Nelíši sa aj tým súčasná ruská vlna imigrantov od emigrantov 20. a 30. rokov minulého storočia? Aj vtedy sa sem presťahovali viacerí vynikajúci operní speváci, napríklad Jelizaveta Evertová, Nikolaj Meľnikov alebo Boris Jevtušenko. A čo sa týka súčasných ruských vedcov, niektorí z nich už pracujú na Slovensku. Napríklad v Chemickom ústave SAV trvale pôsobia manželia Malkinovci a v Ústave organickej chémie Grigorij Kogan. Všetci predstavujú európsku špičku vo svojich odboroch. Už pred 80 rokmi žilo na Slovensku približne 2 000 Rusov, väčšinou z porevolučnej emigrácie. S touto vlnou prišli zrejme aj vaši rodičia. Áno, môj otec sa ako 19-ročný študent prihlásil ako dobrovoľník na front prvej svetovej vojny. Tá sa však skončila. Keď sa vrátil domov, československé légie, ktoré práve prechádzali cez jeho rodné mesto Kazaň, všetkých dobrovoľníkov internovali a odovzdali Bielej armáde admirála Kolčaka. S touto armádou absolvoval legendárny Veľký ľadový sibírsky pochod a za chrabrosť v boji ho povýšili na poručíka. V roku 1921 získal vo Vladivostoku zahraničný pas a ako mnohí mladí ruskí vojaci a dôstojníci doputoval po rôznych peripetiách až do Prahy. Tam získal štipendium a v Brne vyštudoval vysokú poľnohospodársku školu. Ako čerstvý inžinier agronóm nastúpil pracovať najprv na veľkostatok v okolí Levíc a istý čas bol aj okresným agronómom v Michalovciach (práve tam som začal navštevovať základnú školu). V roku 1939 ho vymenovali za vedúceho odboru lúk a pasienkov na Krajinskom úrade v Bratislave. Ako sa medzitým vyvíjali osudy otcových príbuzných v boľševickom Rusku? Tragicky. Starého otca tak mučili pri vyšetrovaní, že vo väzení prišiel o rozum. Stará matka a dve jej dcéry zomreli od hladu počas občianskej vojny alebo po nej, keď ľudí na Povolží kosil hladomor po veľkej neúrode. Otcovho brata odsúdila v roku 1936 takzvaná "trojka" na smrť zastrelením a popravili ho. Zdôvodnenie rozsudku: dopisoval si s bratom dôstojníkom Bielej armády. Čo nebola pravda, otec si dával veľký pozor, aby písomným stykom neohrozil príbuzných v starej vlasti. Brat si dopisoval so sestrou. V období medzi dvoma svetovými vojnami pôsobili na Slovensku mnohí významní Rusi. Napríklad projektant vodných diel Konstantin Bielousov, ktorý sa podpísal pod projekty Oravskej priehrady a viacerých stupňov Vážskej kaskády. Mimochodom, v knihe máte namiesto dátumu jeho úmrtia otáznik. To sa doteraz nepodarilo zistiť, kde a kedy zomrel? Nie, vieme len toľko, že na Slovensku žil do marca 1945. Potom sa nám jeho stopy strácajú a ďalšie osudy nie sú zatiaľ známe. Ale medzi slovenskými Rusmi bolo vtedy niekoľko významných projektantov a staviteľov. Zoberte si profesora Alexandra Georgijevského, ktorý tu vyprojektoval a postavil viac ako 40 oceľových mostov, okrem iného Hanušovský viadukt a Červený most v Bratislave. Jeho kolega Viktor Radionov projektoval most cez Dunaj pri Komárne a bol jeden zo skupiny ruských emigrantov, ktorí projektovali tunel pod Vodným vrchom v Bratislave. Ďalší Rusi zakladali na Slovensku nové vedné disciplíny, napríklad geológa Dmitrija Andrusova možno považovať za otca slovenskej mineralógie. Nezdá sa vám, že títo bádatelia sú dnes nezaslúžene zabudnutí? Myslím si, že odborné kruhy o nich vedia, ale už menej širšia verejnosť. Napríklad komu dnes čo hovorí meno Michaila N. Novikova, posledného rektora Moskovskej štátnej univerzity pred Októbrovou revolúciou? Na Slovensku tento svetoznámy zoológ položil základy porovnávacej morfológie a v rokoch 1939 až 1945 viedol v Bratislave Ústav zoológie Slovenskej (dnes Komenského) univerzity. Viaceré vaše zistenia sú pre nezasvätených objavné a prekvapujúce. Prekvapilo niečo aj vás pri tomto výskume? Prekvapilo ma napríklad výrazné zastúpenie Rusov v slovenskej geodézii a kartografii tých čias. Medzi topografmi a geodetmi v 30. a 40. rokoch minulého storočia Rusi dokonca prevládali. Ak skúmame národnostné zloženie jednotlivých katastrálnych inšpektorátov, tak ruskí odborníci hrali prím nielen v Bratislave a Košiciach, ale aj v Trenčíne, Žiline a v iných okresných mestách. Ako si to vysvetľujete? Slovensko malo vtedy len málo vlastných odborníkov v tejto profesii, a tak ponúkalo voľné miesta absolventom ruských škôl v Čechách. Bolo ich tam päť a s ruskými profesormi. Kde sa našlo toľko ruských profesorov? Už za Lenina zbavovali v sovietskom Rusku miest na univerzitách tých profesorov, ktorí nesympatizovali s novým režimom a mnohých dokonca z krajiny vyhostili. Napríklad z Petrohradu v septembri 1922 vyplávala loď plná akademikov a profesorov – bol medzi nimi aj svetoznámy filozof a teológ Nikolaj Losskij, ktorý neskôr niekoľko rokov pôsobil aj na Slovensku. Väčšinou však zakotvili najprv v Prahe, kde založili čisto ruské vysoké školy. Spomenuli ste Losského, ktorý od roku 1942 viedol katedru filozofie na Slovenskej univerzite v Bratislave. Ako prednášal, zrejme po rusky? Svoje prednášky si pripravoval v ruštine, ale nad každým riadkom si vždy napísal aj slovenský preklad. Pri preklade ťažších pasáží mu pomáhal študent Michal Zaričňák, ináč pôvodom podkarpatský Rusín, ktorý po vojne vyučoval ruský jazyk v New Yorku. Jeho syn bol osobným tlmočníkom prezidenta Ronalda Reagana. V USA žil po vojne aj Losskij, ktorý zo Slovenska odišiel po smrti manželky. Tá je pochovaná v Bratislave. Chcete však povedať, že do západnej Európy emigrovala po boľševickej revolúcii iba ruská šľachta a inteligencia si to namierila takpovediac do bližšieho zahraničia? To nie, ale je fakt, že západní spojenci cárskeho Ruska mnohých emigrantov sklamali, keď postupne aj právne uznali revolučnú vládu v Moskve. S akým poslaním vznikali vtedy v Prahe ruské školy? Hádam len nemali pripravovať odborníkov pre Slovensko? Samozrejme, že nie, pôvodne sa predpokladalo, že režim boľševikov nevydrží dlho a absolventi týchto škôl sa budú môcť vrátiť do Ruska, ktoré po revolúcii a občianskej vojne bude potrebovať vysokoškolsky vzdelaných odborníkov ako soľ. Vy ste vlastne prvýkrát v takejto ucelenej podobe podrobnejšie zmapovali ich činnosť na Slovensku. Cítil som to ako podlžnosť voči rodičom a tisícom tých, ktorí boli kedysi nútení opustiť vlasť. Čo je zaujímavé, napriek svojej politickej orientácii a odmietaniu boľševizmu vychovávali nás, svoje deti, k láske k Rusku, jeho dejinám, kultúre, reči a k pravosláviu. Prílev ruských odborníkov z Prahy a vôbec z Čiech na Slovensko sa zvýšil najmä po roku 1938, čiže po prvom rozdelení Československa. Mali nahradiť českých odborníkov, ktorí vtedy museli odísť z novovytvoreného slovenského štátu? Nielen to. Rusi ťažko niesli okupáciu Čiech a Moravy, ktoré sa vtedy stali nemeckým protektorátom. Je však pravda, že mnohí sa presťahovali na Slovensko až po tom, čo im tunajšie úrady ponúkli pracovné miesta uvoľnené po odchode českých odborníkov. Niektorí ruskí odborníci zostávali však pracovať na ministerstvách aj po tom, čo slovenský štát vypovedal vojnu Sovietskemu zväzu a dve slovenské divízie bojovali na východnom fronte po boku wehrmachtu. Ako si to vysvetľujete? Patrilo to medzi známe paradoxy slovenského štátu. Nemyslite si však, že pracovať na ministerstve znamenalo automaticky byť členom vtedajšej štátostrany. Otec mal funkciu hlavného ministerského radcu v rezorte pôdohospodárstva, ale keď ho verbovali do ľudovej strany, povedal im: "Nemôžem vstúpiť, lebo nemám slovenské štátne občianstvo. Som naďalej držiteľom Nansenovho pasu." Akého pasu? Nansenovho, nazvaného takto podľa vtedajšieho vysokého komisára Spoločnosti národov pre utečencov Nóra Fridtjofa Nansena. Na základe medzinárodnej dohody z roku 1928 dostávali ruskí emigranti tieto pasy ako potvrdenie totožnosti a cestovný doklad. Ale ešte k vašej predchádzajúcej otázke a paradoxom doby. V tých vojnových rokoch sa na Slovensku pre deti ruských emigrantov konali letné tábory v prírode. Organizátormi boli moji rodičia a stany nám poskytovalo slovenské ministerstvo obrany. Vieme, prečo to bolo možné. Ministerstvo viedol Ferdinand Čatloš, ktorý patril medzi odbojných slovenských generálov a neskôr inicioval dokonca tajné kontakty s Moskvou. Ako sa ruskí emigranti postavili k Slovenskému národnému povstaniu? Mnohí sa ho aktívne zúčastnili. Za všetkých spomeniem aspoň chemika Nikolaja Karlinského, ktorý predtým viedol laboratórium v ružomberskej celulózke. Po ústupe do hôr bol ranený, dostal sa do nemeckého zajatia a potom do koncentráku v Buchenwalde. Vojnu však prežil a potom opäť pôsobil v Ružomberku a Bratislave. Mimochodom, bol spoluautorom prvého anglicko-slovenského technického slovníka. Ďalší ruskí emigranti však utekali pred postupujúcou Červenou armádou na Západ v obave, že po nich pôjde všemocné NKVD, presnejšie jeho zložka SMERŠ. Váš otec zostal na Slovensku, a neodvliekli ho. Ako to? Agenti kontrarozviedky SMERŠ postupovali podľa vopred pripraveného zoznamu. Jedného dňa si prišli aj po otca a nebyť tlmočníčky, ktorá dosvedčila, že našu rodinu pozná z odbojovej činnosti, dopadne otec rovnako ako desiatky iných ruských emigrantov, ktorých odvliekli do ZSSR. Podobne zadržal SMERŠ aj už spomínaného staviteľa a projektanta Radionova, aby ho o niekoľko mesiacov nečakane prepustil... Lebo ako odborníka si ho vyžiadalo velenie Červenej armády na obnovu nacistami vyhodeného bratislavského mosta cez Dunaj. V prvých rokoch po vojne pracoval Radionov na rekonštrukcii mnohých mostov a tunelov po celom Slovensku. Menej šťastia mal však profesor medzinárodného práva Georgij Michajlovskij, ktorý pracoval na ministerstve zahraničných vecí vojnového slovenského štátu ako tlmočník. Už sa vie, čo sa s ním stalo po vojne? Vlastne až po polstoročí vyšlo najavo, že Michajlovského niekto udal a v apríli 1945 ho odvliekli orgány SMERŠ do väznice NKVD vo Ľvove. Tam ho odsúdili na 10 rokov straty slobody a poslali do koncentráku v Donbase. Michajlovskij mal slabé srdce a nevydržal útrapy. Zomrel tam už v nasledujúcom roku. Jeho manželka Anna nebola vraj len učiteľkou ruštiny na rôznych gymnáziách v Bratislave, ale aj talentovanou poetkou a maliarkou. Svoje básne však naozaj nikdy nepublikovala a nevystavovala ani svoje obrazy. Anna Michajlovskaja sa nedozvedela podrobnosti o tragickom konci odvlečeného manžela, hoci ho prežila o 35 rokov. Poézia jej pomáhala niesť svoj kríž, znášať ťažkosti života. Ukážky z jej tvorby prvýkrát uverejnil až časopis Vmeste (Spolu), ktorý vydáva Zväz Rusov na Slovensku, iba pred niekoľkými rokmi. Po oslobodení Československa ruskí emigranti odchádzali nielen na Západ, ale vracali sa aj do starej vlasti, a to celkom dobrovoľne. Čo sa o tom podarilo zistiť? V rokoch 1946 až 1953 existoval pri sovietskej vláde Úrad splnomocnenca pre veci repatriácie občanov ZSSR. Jeho zástupcovia pôsobili aj v Československu a tvrdili, že Stalin poskytol milosť všetkým bývalým bielogvardejcom. Najmä ľudia s vysokoškolským vzdelaním sa mali vrátiť domov, vlasť vraj potrebuje odborníkov. Zo Slovenska vtedy odišlo niekoľko vlakov s ruskými emigrantmi. Odišiel tak aj vodohospodár Feodosij Četverikov. Jeho otec Sergej Četverikov bol známy cirkevný filozof, je pochovaný v Slávičom údolí. Neprežívali sklamanie títo repatrianti po návrate do povojnového stalinského Sovietskeho zväzu? To záviselo od toho, čo kto od svojho návratu očakával. Keď som ja prvýkrát cestoval do ZSSR, mal som o ňom idealistické predstavy, lebo som bol vychovaný v tunajších školách, ktoré nám vtĺkali do hláv známe heslo "Sovietsky zväz – náš vzor". Zrazu som však videl, že v mnohých ohľadoch sme ďalej ako náš vzor. Vaša rodina zostala žiť na Slovensku, ale neprenasledovali ju tiene minulosti? Veď v novom politickom režime bola Biela armáda synonymom zrady a nepriateľstva. Sám som dlho nepociťovať žiaden biľag syna emigranta. Otec začal mať kádrové problémy až po tom, čo založil Výskumný ústav lúk a pasienkov a keď ho vymenovali za prvého riaditeľa. V roku 1958 ho však z funkcie nečakane uvoľnili a poslali do penzie. Pohon sa začal na základe jedného anonymného udania. Až po rokoch som sa dozvedel, čo v tom liste bolo. Vraj Čumakov bol už v roku 1913 vysokým cárskym dôstojníkom. Mimochodom, vtedy mal otec iba 15 rokov! Ako to otec niesol? Ťažko. V roku 1961 ho po prekonaných stresoch postihol rozsiahly infarkt a predčasne zomrel. Čo vám priniesol rok 1968? Pre moju rodinu to bol veľmi zlý rok, najmä po augustových udalostiach. Moje deti dostali na dvore "zabrať" od iných detí pre nič, za nič. Sovietsku armádu ľudia stotožňovali s "Rusmi" ako takými a nikto poriadne nevysvetlil, že to nie je to isté. Čo je horšie, stotožňovanie "ruského" a "sovietskeho" pokračuje dodnes, niekto to živí aj v politike, hoci Sovietsky zväz dávno prestal existovať. V čase vojenskej intervencie ste už mali za sebou vedeckú prípravu a prácu v chemických laboratóriách niekoľkých rezortných výskumných ústavov. Kedy ste sa stali riaditeľom Výskumného ústavu cukrovarníckeho? V roku 1985. Ten ústav pôsobil pri generálnom riaditeľstve cukrovarov, a ja som tam prešiel dva roky predtým, ako mi na predchádzajúcom výskumnom pracovisku neumožnili obhájiť doktorskú prácu – nedovolil to tamojší výbor KSS. Generálnym riaditeľom cukrovarov bol vtedy veľmi inteligentný a rozhľadený človek. Keď mi ponúkol uvoľnené miesto, povedal som, že ja to jednoducho nemôžem zobrať. "Všetko viem - do kostola chodíš, otec bielogvardejec," zareagoval generálny riaditeľ, "ale pre mňa je dôležité, že si dobrý odborník." Hovorím: "Vy ste prvý komunista, ktorý mi to vraví." Čo pre vás znamenal rok 1989? Významnú zmenu, ale nielen k lepšiemu. Náš ústav zrušili, načo by aj bol, keď postupne zanikli všetky slovenské cukrovary, tuším až na jeden v Trenčianskej Teplej, ale aj ten patrí Francúzom. Tak som prešiel do Slovenskej akadémie vied a tam boli voči mne dobrí, lebo hneď po roku mi umožnili obhájiť doktorskú dizertačnú prácu. Ruský jazyk po prevrate takmer vylúčili z vyučovacieho procesu v slovenských školách. To sa vás nedotklo? Zaiste, ale nielen preto, že mám ruské korene. Ruština je predsa svetový jazyk. Situácia sa však našťastie aj v tejto oblasti postupne zlepšuje. Mrzí ma však, že ruština oficiálne nepatrí medzi tradične používané jazyky na Slovensku. Kedy prišiel ruský jazyk o tento status? Pred vstupom Slovenska do Európskej únie vtedajšia vláda ruštinu nezaradila medzi takéto jazyky. V Rade vlády pre národnostné menšiny sa už roky usilujem to zmeniť, ale zatiaľ bezvýsledne. Chceli by ste, aby na Slovensku bolo ruské gymnázium? A prečo by nemohlo byť? A nielen v Bratislave. Napríklad Rusíni by privítali, keby v Prešove a Medzilaborciach mohli byť opäť ruské gymnázia, lebo tam boli pred vojnou až do roku 1953. Vravím, záujem o to je, chýbajú však zatiaľ peniaze. Vráťme sa ešte k vašej knihe. Kde sa zrazu našli peniaze na jej slovenské vydanie? Na Úrade vlády SR. Vydáva ju Občianske združenie Rossija v Banskej Bystrici, ktoré vedie Oľga Dašková. Ruska? Nie, je pôvodom Bieloruska, a vydala sa za tunajšieho Róma, husľového virtuóza Alexandra Daška. Slovenské vydanie ste aj rozšírili alebo doplnili v porovnaní s ruským? Áno, lebo sa mi ozvali potomkovia Rusov z celého Slovenska s pripomienkou, že v ruskom vydaní knihy je málo ľudí z ich regiónu a hneď mi aj dodali potrebný materiál. Udržiavajú aj Čumakovovci juniori, vaše deti a ich deti, plameň svojich predkov? Dcéra viac ako syn, hoci sa vydala do Talianska, kde aj žije. Jej dcéra, moja vnučka, ktorá má už 26 rokov, hovorí perfektne po rusky. Vnučka je polyglotka, ovláda niekoľko cudzích jazykov. Jej mladšia sestra zatiaľ vie iba pár slov po slovensky a po rusky. Tá však vyrástla v Taliansku, kým naša polyglotka prežila detstvo tu, na Slovensku. A na záver niečo sladké. Kedy ste sa dostali k štúdiu účinkov steviol glykozidov, ktoré sú vraj tristokrát sladšie ako cukor? Ešte v tom cukrovarníckom ústave. O nezvyčajných vlastnostiach stévie som sa dozvedel prvýkrát pri návšteve partnerského výskumného ústavu v Kyjeve. Japonci však už desať rokov predtým zistili, že steviol glykozidy vyhovujú nielen cukrovkárom, ako plnohodnotná náhrada cukru, ale aj postihnutým rádioaktívnym žiarením, lebo vyplavujú z organizmu rádionuklidy. A keď prišlo k černobyľskej havárii, podávali vojakom, čo sa zúčastňovali odstraňovania jej následkov, čaj sladený stéviou. Steviol glykozidy majú naozaj mnohoraký vplyv na zdravie a výkonnosť organizmu. A tak som sa im začal aj odborne venovať. Odkiaľ ste stéviu dovážali, hádam nie z jej pravlasti v Južnej Amerike? Nie, na Kryme v tom čase mali už celé plantáže stévie. Našla sa aj podpora u vtedajšieho ministra pôdohospodárstva, ktorý vyčlenil niekoľko miliónov korún na výskum stévie a jej využitie v našich slovenských podmienkach. V Modre, v tamojšom potravinárskom ústave, sa vypracovala metodika extrakcie, neskôr sa listy stévie extrahovali aj v Starej Ľubovni. Výroba však vychádzala veľmi draho, preto sme sa rozhodli extrakt dovážať radšej z Číny, ktorá je jeho najväčším výrobcom na svete. Potom však prišiel zákaz používania tohto rastlinného sladidla v Európskej únii. Prečo? EÚ podľa mňa podľahla lobingu svetových výrobcov chemických sladidiel. V novembri minulého roku však zákaz zrušila. Ešte predtým ho zrušili Spojené štáty. Vy sám si sladíte čaj alebo kávu stéviou? Už pätnásť rokov len steviol glykozidom, čiže sladkými zlúčeninami extrahovanými z listov stévie. Prečo ste takým odporcom umelých chemických sladidiel? Ľuďom dokonca radíte, aby nepili toľko koly, lebo prídu o zrak? Áno, lebo čo je aspartám, ktorý sa najčastejšie používa ako sladidlo pri výrobe koly? Sú to vlastne dve aminokyseliny spojené metylalkoholom. Ide o termolabilnú zlúčeninu, ktorá sa rozkladá už pri 30 stupňoch. Náš organizmus má minimálne tých 35 stupňov, a tak zlúčenina v tele sa ľahko rozloží. Aminokyseliny sa vylúčia v moči a metylalkohol pôsobí na oči. Mali by sme pred ním chrániť najmä deti Zabudli sme na balalajku. Zahrali ste si na nej pri oslave svojich osemdesiatin? A akože ináč? Mám peknú sólovú balalajku zhotovenú kedysi v Černigove, a keď je mi veľmi dobre alebo, naopak, smutne, tak ju beriem do rúk a hrám. A je mi zase fajn (smiech). 7.10.2012 Vladimír Jančura PRAVDA
Šéfinšpektor Dreyfus z Ružového pantera odišiel za Gretou Garbo - Šéfinšpektor Dreyfus z Ružového pantera alebo bandita Cornell z Pokladu na Striebornom jazere. To sú dve z najznámejších postáv, ktoré počas svojho života stvárnil pôvodom český herec Herbert Lom. Zomrel vo štvrtok 27. septembra vo veku 95 rokov. Herec, ktorý okrem Blakea Edwardsa nakrúcal aj so Stanleym Kubrickom, Kingom Vidorom či Johnom Hustonom a na konte má okolo stovky filmových postáv, skonal podľa rodiny počas spánku. „Môj život bol plný neuveriteľných, neočakávaných katastrof a tiež, musím dodať, niekoľkých neuveriteľných víťazstiev,“ povedal pred štyrmi rokmi v rozhovore pre rozhlasovú stanicu BBC Radio 4. Lom sa narodil v Prahe ešte za čias Rakúsko-Uhorska ako Herbert Karel Angelo Kuchačevič zo Schluderpacheru. Pochádzal zo zámožnej šľachtickej rodiny. Jeho otec mal v Prahe tlačiareň, kde sa tlačili aj divadelné programy a rodina tak mala v niektorých divadlách predplatenú lóžu. S Gretou Garbo pri nohách Lom, ktorý v Prahe študoval filozofiu, debutoval vo filme ako 20-ročný, keď ho režisér Vladimír Slavínský obsadil do drámy Žena pod křížem. V Česku si ešte stihol zahrať menšiu úlohu v snímke Boží mlýny (1938) a potom sa rozhodol, že Československo opustí. Celá jeho rodina zostala v Prahe a istý čas o nej nemal žiadne správy. Zato oni ho mohli počuť takmer každý večer – rodákom sa prihováral v českej verzii BBC, kde si privyrábal. Rodina neskôr prišla za ním do Británie, jeho židovská priateľka Didi však nemala také šťastie. Do Anglicka cestovala o dva mesiace neskôr ako on, vrátili ju však späť a zahynula v koncentračnom tábore. Lom tvrdil, že z Československa neutekal iba pred Hitlerom. Keď sa ho na stanici pred cestou do Anglicka pýtali, prečo opúšťa krajinu, odpovedal: Chcem stretnúť Gretu Garbo! V inom rozhovore zase tvrdil, že Garbo bola jediným dôvodom, prečo sa chcel stať hercom. Neskôr ju naozaj stretol. Keď Lomova švédska priateľka, herečka Mai Zetterlingová, usporiadala kokteilovú párty, nečakane sa na nej objavila aj Greta Garbo. „Vošla, sadla si na podlahu k mojim nohám a začala sa rozprávať po švédsky s Mai Zetterlingovou. Neviem, ako dlho to trvalo, pretože keď som sa zobudil zo svojho sna, ktorý nebol snom, Greta Garbo bola opäť preč,“ zaspomínal si Lom v BBC. V Británii sa pretĺkal aj vďaka štipendiám. „O prvé z nich som sa uchádzal po česky. Nerozumeli mi ani slovo. Preto som ho dostal,“ povedal denníku Guardian. Prvou významnejšou úlohou v britskom filme bola rola Napoleona v snímke Carola Reeda The Young Mr. Pitt (1942). V dráme Siedmy závoj (1946), ktorá získala Oscara za scenár, zase bravúrne stvárnil psychiatra, doktora Larsena. Kritiky výkon chválili s tým, že Lom pôsobí, akoby ani nebol herec, ale naozajstný lekár. Napoleon aj bandita Neskôr, začiatkom 50. rokov zažiaril Lom na West Ende v muzikáli Kráľ a ja, v ktorom účinkoval dva roky. Keď už bol z postavy, ktorú kritika opäť vychvaľovala, unavený, prišla ponuka na film Päť lupičov a stará dáma (1955), v ktorom si zahral jedného zo zločincov. Snímka, o ktorej americký remake sa v roku 2004 postarali bratia Coenovci, dnes patrí k najobľúbenejším britským komédiám vôbec. O rok neskôr si Lom zopakoval postavu Napoleona, keď sa spolu s Audrey Hepburnovou a Henrym Fondom objavil v adaptácii Vojny a mieru režiséra Kinga Vidora. Po boku Kirka Douglasa a Laurencea Oliviera zase účinkoval v Spartakovi (1960) Stanleyho Kubricka. A mnoho divákov ho má zafixovaných ako protivníka Pierra Bricea a Lexa Barkera, banditu Cornella, v mayovke Poklad na Striebornom jazere (1962). Kvôli tomu, že bol emigrant, aj kvôli prízvuku, zvykli režiséri Loma obsadzovať do úloh zloduchov. Viac ako zaškatuľkovanie ho mrzelo, že tieto postavy boli často zle napísané. Vďaka zloduchom sa však neskôr dostal aj k úlohe šéfkomisára Dreyfusa, ktorého v sérii filmov Ružový panter privádza inšpektor Clouseau v podaní Petra Sellersa až za pokraj nervového zrútenia. Do úlohy si Loma vybral režisér Blake Edwards. „Jedného dňa ma zavolal na obed, vtedy som ho ešte nepoznal. Povedal mi: Pán Lom, videl som veľmi veľa vašich filmov, v ktorých hráte tých zloduchov. A rozosmiali ste ma. Spýtal som sa: Prosím? To nie je veľký kompliment. Ale ak vás rozosmiali, možno by ste mi mohli ponúknuť nejakú úlohu, aby som vás opäť rozosmial. Pripravujete niečo? A on ma obsadil do prvej časti Ružového pantera. Tak sa začala naša dvadsaťročná spolupráca,“ zaspomínal si Lom pre BBC Radio 4. Vybraná filmografia •Päť lupičov a stará dáma (1955) – lupič Louis •Vojna a mier (1956) – Napoleon •Spartakus (1960) – Tigranes Levantus •Cid (1961) – Ben Yussuf •Tajuplný ostrov (1961) – kapitán Nemo •Fantóm opery (1962) – titulná úloha •Poklad na Striebornom jazere (1962) – šéf banditov Cornell •Komisár Clouseau na stope (1964) – šéfinšpektor Dreyfus •Návrat ružového pantera (1975) – šéfinšpektor Dreyfus •Gróf Dracula (1970) – profesor Van Helsing (1970) •Ružový panter opäť zasahuje (1976) – šéfinšpektor Dreyfus •Mŕtva zóna (1983) •Syn Ružového pantera (1993) – šéfinšpektor Dreyfus 27.09.2012 Matúš Kvasnička PRAVDA
V parlamente všetko ako za Slotových čias: negramotní idioti, behajúci na tankoch, zlodeji - Slota radšej pôjde medzi skutočných volov, než do parlamentu Predseda Slovenskej národnej strany (SNS) Ján Slota je vrcholne znechutený zo situácie v parlamente a nemá v úmysle pokračovať v politickej kariére. “Som šťastný, že tam (v parlamente, pozn. TASR) nemusím sedieť. Je to katastrofa. Blázni, negramotní idioti, ktorí tu behajú na tankoch. Zlodeji, podvodníci,” vyhlásil na dnešnej tlačovej besede. “To radšej pôjdem medzi skutočných volov,” podčiarkol Slota. Dodal, že v parlamente je napriek tomu aj niekoľko slušných ľudí a očakáva, že po ďalších voľbách doň pribudne aj SNS. Viesť ju však bude už niekto iný. “Ja nikdy nesťahujem svoje slová. Nechcem zostarnúť na poste predsedu. Za týmto stolom vidíte podľa mňa budúceho predsedu SNS, ale ja to nie som,” vyhlásil Slota za stolom, pri ktorom okrem neho sedeli podpredsedovia strany Andrej Danko a Rafael Rafaj. Nového predsedu si strana bude voliť na sneme 6. októbra. Slota aj Rafaj sú presvedčení, že nacistického zločinca Lászlóa Csatáryho by mali vydať na Slovensko, inak hrozí, že ostane bez trestu. “Maďarská republika je na najlepšej ceste prepáčiť hádam všetkým vojnovým zločincom. Nečudujem sa, že tak benevolentne pristupujú k tomuto masovému vrahovi. Som presvedčený, že celý tento prípad zahrajú do stratena,” vyhlásil Slota. Slovenská národná strana tradične kritizovala politiku vlády voči Európskej únii. “SNS je hlboko sklamaná touto vládou. Smer hovorí o slovenskej štátnosti, na druhej strane hovorí bez hanby o strate suverenity,” vyhlásil Slota s tým, že on osobne dlhodobo upozorňuje na potrebu vystúpiť z eurozóny a vrátiť sa k slovenskej korune. “Slovenská republika je na ceste Slovinska. Zadlžovanie Slovenska je enormné,” vyhlásil Slota. 4.09.2012 TASR/HSP
Klaus: Mečiar sa radikálne nezasadzoval za rozdelenie štátu - Slovenský expremiér Vladimír Mečiar (HZDS) nebol hlavným nositeľom myšlienok rozdelenia Československa. Uviedol to súčasný český prezident Václav Klaus v bilančnom rozhovore pre Českú televíziu k 20. výročiu rozpadu spoločného štátu. "Mečiar nebol ten hlavný separatistický radikál, aj keď to vtedy bolo u nás vnímané opačným spôsobom. Na jednaniach sedel uprostred nielen pretože bol predsedom vlády, ale aj kvôli tomu, že mal de facto stredový názor. Tam boli aj totálni radikáli od pána (Augustína Mariána) Húsku po neskoršieho prezidenta (Michala) Kováča a boli tam aj miernejší," zhrnul Klaus. Definitívnym bodom zlomu v úvahách o spoločnom štáte bolo podľa Klausa stretnutie v Tugendhatovej vile so slovenskou delegáciou - vedenou vtedajším premiérom. "Tam som pochopil, že oni nemajú 'sebemenší' mandát pokračovať v spoločnom štáte s Českou republikou. Žiadna vtedajšia politická sila na Slovensku si to nepriala," vysvetlil český prezident. V tomto kontexte preto podľa neho nemalo zmysel ani realizovať referendum o rozdelení krajiny. Klaus na margo vtedajších vzťahov so Slovenskom poukázal, že ich nevnímal ako vyostrené. Nikdy podľa neho neboli v takej rovine, ako sú dnešné "znepokojujúce maďarské ambície". "Bol som v Maďarsku na nejakej konferencii a tam pri večernej debate som pochopil, že pre priemerného Maďara sú severné hranice Maďarska Vysoké Tatry," poznamenal Klaus. 19.08.2012 TASR
Krajiny, kde vám na daniach nezoberú z výplaty ani cent - Viete si predstaviť, že vám z výplaty neodíde daň z príjmu? Pozrite sa, kde je to možné. 1. Spojené arabské emiráty Spojené arabské emiráty majú jeden z najvyšších príjmov na obyvateľa na svete (48.200 dolárov). A vašu výplatu tam nezaťažia daňou z príjmu. Namiesto toho, aby generovali výnosy z príjmových daní, tretí najväčší vývozca ropy na celom svete je závislý na daniach z ropných spoločností a zahraničných bánk. 2. Katar Na zemný plyn bohatý Katar sa stal podľa časopisu Forbes najbohatšou krajinou sveta. V tomto roku sa HDP na jedného obyvateľa pohybovalo na úrovni viac ako 88.000 dolárov. Krajina sa spolieha na svoje zásoby zemného plynu, ktoré sú tretie najväčšie na svete. Katar investuje do infraštruktúry, skvapalnenia a exportu tejto komodity. 3. Omán Podobne ako susediace krajiny, aj Omán má väčšinu svojich peňazí z ropy. Príjmy z tejto nerastnej suroviny vrástli v apríli medziročne o viac ako tretinu a tvoria viac ako 70 percent celkových tržieb sultanátu. 4. Kuvajt Ako šiesty najväčší vývozca ropy na svete mala krajina tržby z čierneho zlata 63,5 miliardy dolárov medzi aprílom a novembrom minulého roka. Tvorili 95 percent celkových príjmov vlády v danom období. 5. Kajmanské ostrovy Sú známe najmä ako offshore finančné centrum. Ostrovy sú lákadlom pre veľké bohaté firmy kvôli nulovým daniam z osobných príjmov a kapitálových ziskov. 6. Bahrajn Žiadne peniaze z daní z príjmov fyzických osôb, Krajina sa spolieha na výstupy z ropného poľa Abu Safa, ktoré zdieľa so Saudskou Arábiou. Tieto tržby tvoria asi 70 percent ich rozpočtu. 7. Bermudy Sú považované za jednu z najbohatších krajín sveta. Ľudia tam majú rekordne vysoké životné náklady. 8. Bahamy Medzi najbohatšími krajinami karibskej oblasti majú Bahamy ekonomiku, ktorá je silne závislá od cestovného ruchu a offshore bankovníctva. Zdroj: cnbc.com 14.07.2012 www.hnonline.sk
Na švajčiarskej hranici zadržali Talianovi 50 kilogramov zlata - Talianska daňová polícia zadržala na hranici so Švajčiarskom talianskemu podnikateľovi 50 kilogramov zlata. Drahý kov v hodnote približne dva milióny eur našli v skrytej priehradke v jeho aute ešte minulý štvrtok, oznámila polícia v pondelok. Muža a jeho dcéru, ktorá s ním cestovala, obvinili z pašovania. Taliani majú vo Švajčiarsku uschované miliardy eur nedeklarovaného majetku, ktorého zdanenie sa Taliansko snaží dosiahnuť prostredníctvom švajčiarskych úradov, konštatovala agentúra Reuters. Mnohí tiež kupujú zlato, aby sa ochránili pred zhoršujúcom sa dlhovou krízou v Európe. Zdroj: Reuters 19.06.2012 TASR
Slovák z USA: Väčšina z nás tu žije načierno - Slováci sa podľa Igora Mikolášku uzatvárajú v komunitách a strácajú záujem o našu kultúru. Väčšina Slovákov žije v Spojených štátoch načierno, bez potrebných povolení a zo zarobených peňazí väčšinou neplatia dane. Uzatvárajú sa v národných komunitách, necestujú a strácajú záujem o slovenskú kultúru. Takto opisuje slovenskú komunitu v americkom Chicagu Igor Mikoláška (33), Slovák, ktorý v Spojených štátoch prežil posledných desať rokov. Hovorí z vlastnej skúsenosti, pre svojich krajanov organizoval koncerty a kultúrne podujatia, s účasťou však nikdy nebol spokojný. Podľa zdroja zo slovenskej diplomacie, žije až 90 percent Slovákov v Spojených štátoch bez potrebných povolení. "Pokiaľ to nie je Elán, nikto nepríde," vysvetlil TASR Mikoláška. Združenie Slovak USA v Chicagu založil, aby sa "Slováci jednoducho mohli stretávať". Postupne pribúdali koncerty slovenských umelcov, výstavy a športové aktivity. Zo Slovenska prišli krajanom zahrať napríklad skupiny Bez ladu a skladu, Horkýže slíže, Longital, či spevák Peter Lipa. Publikum však zaplnilo iba niekoľko desiatok ľudí a straty hradil zo svojho vrecka. Mikoláška vsadil na československú hudobnú klasiku z 80. rokov ako Robo Grigorov či Lenka Filipová, skúsil slovenský folklór aj operu, avšak krajania to odignorovali. Práca v združení ho držala päť rokov. Teraz by jeho vedenie radšej prenechal niekomu inému. Slovákom, ktorý do USA prišli po Nežnej revolúcii, vyčíta, že stále žijú, akoby boli v Československu v 80. rokoch. "Vyrástli v nedostatku a zachovali si negativitu. To, v čom vyrástli, si preniesli sem," povedal Mikoláška. Kontakt so Slovenskom majú minimálny, správy z domova sa dozvedajú zo slovenských internetových portálov a do vlasti necestujú zo strachu, že by sa už nemohli vrátiť. Aj čierna práca im však zabezpečí dosť peňazí na pohodlný život, ktorý by za návrat do vlasti pravdepodobne nevymenili, vysvetlil Mikoláška. Mladí Slováci sú podľa neho tolerantnejší a viac precestovali, ale najlepšie sa majú tí, ktorí do Ameriky prišli ešte pre pádom železnej opony. Tí totiž získali americké občianstvo a podarilo sa im začleniť do spoločnosti. "Američania žijú pre moment, to je asi najväčší rozdiel," opisuje odlišnosti medzi Slovákmi a Američanmi mladá Slovenska Zuzana z Bratislavy. V Chicagu je zatiaľ nováčik, za veľkú mláku ju zamestnávateľ vyslal vo februári. Nesedí jej však na slovenské pomery prehnaná otvorenosť Američanov, ktorá nemusí byť vždy úprimná. V Spojených štátoch žije podľa odhadov viac ako milión Slovákov. V štáte Illinois, v ktorom je aj Chicago, je tretia najväčšia slovenská komunita v USA. 2.06.2012 TASR
Boom v Afrike. Angola bude mať 4G sieť skôr ako Európa - V africkom štáte Angola budú mať pokrytie sieťou 4G skôr ako v Európe alebo v USA. Pred desiatimi rokmi skončila v Angole občianska vojna. Krajina medzitým urobila obrovský pokrok pri obnove ekonomiky, ktorá tento rok porastie asi o 8 percent. Predovšetkým vďaka obrovským ropným rezervám - Angola je v súčasnosti hneď po Nigérii druhým najväčším africkým producentom ropy. Panorámu hlavného mesta Luanda premenili novo vyrastené mrakodrapy zo skla a ocele, stavia sa tu nový prístav pre jachty a dokonca aj umelý polostrov, kde v nasledujúcich rokoch čakajte ďalšie mrakodrapy a drahé reštaurácie, píše vo svojej reportáži spravodajca BBC. Rozvoj infraštruktúry sa neobmedzuje len na nové diaľnice a kancelárske budovy, ale týka sa aj mobilných sietí. Angola bude mať pokrytie sieťou poslednej generácie 4G skôr, než väčšina štátov Európy či USA. Budú si tak užívať rýchlejší internet v mobile, než napríklad ich obchodní partneri v Londýne. "Sektor telekomunikácií je strategický. Nemôžeme pomýšľať na ekonomický rast, ak nemáme poriadnu telekomunikačnú infraštruktúru. Potrebujeme tú najlepšiu technológiu pre rýchle mobilné pripojenie," hovorí prevádzkový riaditeľ Movicelu Antonio Francisco pri rozhovore v zbrusu novom ústredí firmy ďaleko od rušného centra Luandy. Movicel do modernizácie siete investuje miliardu dolárov. Všetku technológiu vrátane samotných mobilných telefónov ale dodáva čínsky telefónny gigant ZTE, hlavný partner projektu. Čína je v Afrike mimoriadne ekonomicky aktívna, v mnohých krajinách stavajú napríklad diaľnice. Úplná väčšina zariadenia sa montuje v Číne. Hlavne technická úroveň v krajine stále nie je po vojne vysoká a väčšina kvalifikovaných inžinierov sem prichádza zo zahraničia, vysvetľuje riaditeľ ZTE Angola Frank Mei. Afrika nestagnuje. V minulej dekáde rástli africké ekonomiky v priemere o päť percent ročne, rovnako rýchlo ako v Ázii. Šesť z desiatich najrýchlejšie rastúcich ekonomík sveta bolo v Afrike. Krajina podľa neho počas vojny zažila obrovský odliv mozgov. Toho teraz môžu využiť napríklad inžinieri z Portugalska, ktorí v tejto bývalej kolónii získajú prácu oveľa ľahšie, než v dlhovou krízou a ekonomickou stagnáciou postihnutej Európe. V prvej vlne signál 4G siete pokryje priemyselný región Cabinda, kde sa vyrába ropa, a 15 husto osídlených miest vrátane Luandy. V druhej fáze bude pokrytých ďalších 30 miest. Operátor očakáva, že do konca roka bude najrýchlejšiu sieť používať milión zákazníkov. Ide o súčasť stratégie, ktorá má zvýšiť počet zákazníkov Movicelu zo súčasných 4,5 milión na 7 miliónov. Angola má celkom 18,5 milióna obyvateľov. Movicel sa chystá tiež nakupovať tablety fungujúce na 4G, ktoré bude ponúkať svojim klientov. Tablety budú tiež čínskej výroby. S rýchlou návratnosťou investície však firma počítať nemôže. Časť obyvateľov skutočne kvôli ekonomickému boomu bohatne - napríklad miestni díleri Porsche nestíhajú uspokojiť dopyt - na druhej strane žije stále 72 percent občanov Angoly za menej než dva doláre na deň. 24. 5. 2012 Tomáš Wolf www.hnonline.sk
Všetci ľudia sú veriaci od prírody - Všetci sa rodíme ako veriaci. Nie každý si však v dospelosti udrží aj vieru v nadprirodzené bytosti. Bol to jednoduchý experiment. Vedci poprosili študentov michiganskej Calvin College, aby skúsili trafiť drobnými valiacimi sa guľôčkami do pripravených otvorov. Ešte dôležitejšie však bolo, aby komentovali všetko, čo robia, i to, čo na stole vidia. A vtedy sa začali diať zvláštne veci. Takýto experiment by bol celkom nudný. Psychológovia si však pripravili malú zákernosť. Ukryli, a neskôr použili elektromagnet, vďaka ktorému sa guľôčky začali správať inak. Zaskočení študenti zrazu používali vyjadrenia, ktoré zase prekvapili vedcov. Až dve tretiny pokusných osôb objektom pripisovali ľudské vlastnosti: guľôčky „nechceli zostať na svojich miestach", iné „nespolupracovali", pri zrážke sa dokonca „dve navzájom pobozkali". Na prvý pohľad to vyzerá, že pri experimente sa študenti nechali len trošku uniesť. V skutočnosti však nenechali. Psychológovia skôr ukázali, aké tendencie bývajú pri interpretovaní reality ukryté v každom človeku. A čo je predpokladom k tomu, že sa u ľudí objavila nielen viera, ale neskôr i viac či menej komplikované náboženstvá. Vrodená viera V juhovýchodnej Anatólii neďaleko tureckého mesta Şanliurfa leží takmer zabudnutý chrám. Nie je slávny ako anglický Stonehenge či egyptské pyramídy, no pravdepodobne je dôležitejší. Jeden z najväčších archeologických objavov ľudstva priniesol dôkaz, že niektoré ľudské vlastnosti sú oveľa staršie, než sa kedysi predpokladalo. Göbekli Tepe tvorí asi dvadsiatka zväčša stále neodkrytých kruhov s obrovskými kamennými stĺpmi, na ktoré ktosi dávno vyryl rôzne zobrazenia zvierat. Dôležitejšie než estetická hodnota dávnej stavby je však čosi iné: táto stavba má takmer dvanásťtisíc rokov. Vznikla ešte v čase, keď sa ľudstvo živilo zberom plodov a lovením zvierat. Ale už vtedy dokázalo vybudovať veľké, na čas, námahu i ľudí náročné stavby. Presnejšie náboženské stavby. Zapálená viera neprišla s rozvojom kultúry v starovekých mestských štátoch. Aktuálne výskumy skôr ukazujú, že viera i náboženstvá sú čímsi, čo vytvára moderného človeka. Čímsi, čo je súčasťou našej mentálnej výbavy. A potvrdzujú to už experimenty s deťmi. „Keď príde na špekulovanie o pôvode vecí, deti sú veľmi náchylné na vysvetlenia, ktoré zahŕňajú zámer alebo účel," píše pre magazín New Scientist psychológ a antropológ Justin L. Barrett. Hovorí o výskume Deborah Kelemenovej, ktorý ukázal, že štvor- až päťročné deti si takto vysvetľujú svet okolo seba. „Je pre ne zmysluplnejšie, že zvieratá a rastliny sem prišli z nejakého dôvodu, než že ten dôvod nie je." Deti napríklad tvrdili, že tiger bol stvorený preto, aby sa kŕmil, prechádzal sa a bol v zoologickej záhrade. Takéto vysvetlenie sa im zdalo zmysluplnejšie než to, že síce žerie a prechádza sa v zoo, no to nie je jeho účel. Iný výskum zase ukázal, že deti niekedy až do siedmich rokov predpokladajú, že všetci okolo nich vedia všetko. A myslia si to až do okamihu, kým nie sú konfrontované so skutočnosťou, že v živote to tak nefunguje. Rovnako si malé deti myslia, že všetci bývajú nesmrteľní. „Deťom nemusí byť viera nanútená," dodáva Barrett. „Táto myšlienka ich prirodzene priťahuje. Deti sa však nerodia kresťanmi, moslimami či čímsi iným. Je to skôr čosi, čo ja nazývam prirodzeným náboženstvom." Experimenty s deťmi tak ukazujú, že s vierou sa už rodíme. Presnejšie rodíme sa s predpokladmi na vieru a veľmi skoro si vytvárame vysvetlenia sveta, ktoré zahŕňa nadprirodzené bytosti, tajomné sily a nepoznané príčiny javov. Ale tiež že veci okolo nás majú „zmysel". Vedľajší produkt Kognitívni vedci si dnes myslia, že náchylnosť k viere je akýmsi vedľajším produktom bežného vývoja nášho mozgu - a je nám daná podobne ako schopnosť chápať jazyk. Pravdepodobne to súvisí nielen so snahou rozlúštiť svet okolo nás, ale aj s evolučnou výhodou pri zjednodušení a zrýchlení rozhodovania. Náchylnosť k viere pritom pravdepodobne nevznikla ako cielený smer evolúcie, je skôr výsledkom viacerých procesov nezávislých od seba. Staršie experimenty však ukázali, že viera nejakým spôsobom súvisí s intuitívnym rozhodovaním a že ľudia, ktorí v živote dávajú prednosť intuícii, mávajú aj silnejšie náboženské cítenie. Rovnako zaujímavá je však odpoveď na otázku, ako a vlastne aj prečo sa z takýchto evolučných predpokladov vyvinuli také zložité myšlienkové systémy, ako je napríklad islam, budhizmus či kresťanstvo. A kde vlastne majú náboženstvá svoje korene. „Náboženské viery a rituály sa objavili ako vedľajší produkt normálnych kognitívnych funkcií," vysvetľuje pre magazín Ara Norenzayan. Práve jeho nedávny výskum v magazíne Science ukázal, že používanie analytického myslenie, opaku intuície, podkopáva vieru. „Keď sa to už raz stalo, javisko bolo pripravené na rýchlu kultúrnu evolúciu, ktorá nakoniec viedla k veľkým spoločenstvám s veľkými bohmi." Prečo? Viera pomohla, aby dokázalo veľké množstvo cudzích ľudí žiť vedľa seba. Richard Sosis napríklad skúmal dve stovky komún a komunít z 19. storočia. Snažil sa porovnať, ako dlho sa takéto spoločenstvá udržali a čo tomu napomáhalo. Prekvapivým výsledkom bolo zistenie, že náboženské spoločenstvá pretrvali podstatne dlhšie než tie sekulárne. Náboženstvo, akási viera v spoločné myšlienky, hodnoty a predsudky, pôsobila ako stabilizujúci faktor. Strach z autority Viera však nie je vždy rovnaká. A už vôbec neznamená, že viera je to isté ako náboženstvo. Skúmanie zvykov a rituálov niektorých domorodých kmeňov v Afrike ukázalo, že viera v čudných bohov, neviditeľné bytosti, hovoriace zvieratá či kamene nemusí mať v sebe riešenie zložitých etických otázok. Domorodým obyvateľom neprináša Desatoro, nehovorí im, ako by sa mali správať v krízových situáciách. Pri malej komunite, kde každý každého pozná, je relatívne ťažké, aj keď nie nemožné správať sa dlhodobo amorálne. „Zmienky o nadprirodzenom treste, karme, zatratení a spáse, raji či pekle sú bežné v moderných náboženstvách. No zriedkavé v kultúrach lovcov a zberačov," dodáva Norenzayan. Súčasné náboženstvá sú však zväčša zložité systémy s doktrínami, normami, pravdami a etickým kánonom. Ako zo zrejme vrodených dispozícií v každom z nás mohlo napokon vzniknúť kresťanstvo? Alebo islam? Vedci tvrdia, že to trvalo dlho. A bol to sled postupných krokov. V konkurenčnom boji o zdroje však bývali úspešnejšie tie skupiny, ktoré okrem hladu spájala aj nejaká myšlienka. Takéto skupiny sa postupne rozširovali a prichádzali do nich noví, často neznámi, príbuzensky nezviazaní jedinci. Predtým neboli potrebné univerzálne etické pravidlá – ako ukazuje spomínaný výskum lovcov a zberačov. No ak ste mali veľký počet ľudí na jednom mieste, potrebovali ste pre nich spoločné normy. Tie skupiny, ktoré si čosi podobné nevyvinuli, neprežili. Vedci sa preto domnievajú, že v takýchto prípadoch napokon vznikli systémy s autoritou, všadeprítomným Bohom, ktorý vidí všetky činy ľudí. A často aj náboženstvá s relatívne zložitým systémom morálnych pravidiel, zákazov a prikázaní. Napokon, aj ďalší z experimentov s deťmi ukázal, že pri „nadprirodzenej" bytosti poslúchajú lepšie. Ak im dali výskumníci škatuľu a zakázali do nej nazrieť, príkaz vedcov neporušili skôr tie deti, ktoré uverili, že ich sleduje akási neviditeľná, nadprirodzená princezná Alica. Hlavný zdroj: New Scientist, No. 2856 Veda verzus viera Môže veda strpieť vieru? A dokáže si viera zvyknúť na tvrdé overovanie faktov? Niekedy sa zdá, že viera a veda sú v trvalom konflikte. V skutočnosti to nie je pravda. Nielenže výskumy na deťoch ukázali, že s náchylnosťou k viere - či už sa nám to páči, alebo nie - sa rodíme úplne všetci. Aj v dospelosti s vierou vedome, častejšie však nevedome narábame. Nemusíme práve veriť vo všadeprítomné bytosti posedávajúce na oblakoch, v špagetové Huhu alebo panteón zákerných a škriepnych bôžikov. Veríme skôr v iné: že svet je poznateľný a že sa riadi nejakými zákonmi - ktoré nemusíme poznať, že spoločenské inštitúcie majú právo zasahovať do životov a hovoriť o morálke, že nejaká zvláštna kasta môže súdiť ostatných. Ak to posunieme na úplne základnú úroveň, veríme aj, že naše životy nie sú snom a nežijeme všetci v nejakej virtuálnej realite. Odpovede na podobné otázky veda zvyčajne nedokáže testovať, a preto takéto problémy pre ňu nemajú zmysel. Čo neznamená, že nie sú dôležité. Iné je však pýtať sa na vzťah vedy a náboženstva. Takéto náboženstvo – ak si napríklad vytvorilo konzistentnú teológiu - sa na vedu (a naopak) podobá. A často sa pokúša odpovedať na rovnaké otázky ako veda. Antropológovia tvrdia, že ak chce takéto náboženstvo dlhodobo prežiť, ono samo i jeho veriaci sa – práve vďaka teológii – naučia prispôsobiť faktom. Vždy však budú jestvovať ľudia, ktorí tvrdia, že svet vznikol pred šesťtisíc rokmi a že je morálne a v poriadku zabiť niekoho s inou vierou. Tomáš Prokopčák 4.05.2012 SME
Vladimír Mečiar odišiel z čela HZDS. Po 21 rokoch - Pred centrálou ĽS-HZDS včera krátko pred desiatou zastavila tmavá limuzína so šoférom. Vystúpil z nej trojnásobný premiér Vladimír Mečiar a pomalým krokom vošiel do budovy na Tomášikovej ulici v Bratislave, kde donedávna visela jeho nadrozmerná fotografia . Oblečený v sivom svetri prišiel svojim spolustraníkom povedať, že po 21 rokoch odchádza z čela svojej strany. „Oznámil, že na mimoriadnom republikovom sneme už nebude kandidovať,“ informoval o výsledku grémia jeho člen Ján Kovarčík. Nástupcu chcú podľa neho zvoliť do letných prázdnin. K Mečiarovi sa včera nedalo dostať. Na rokovanie médiá nemali prístup, strana dnes už nemá ani hovorcu. Dlhoročný top politik odchádza po tom, ako ľudovci prepadli v parlamentných voľbách. V čase najväčšej slávy v roku 1994 mal Mečiar a spol. viac než 35 percent, teraz ju volilo 0,93 percenta ľudí. „Prajem mu, aby začal konečne život ako obyčajný človek ,“ povedal HN niekdajší Mečiarov súpútnik a neskôr jeho odporca exprezident Michal Kováč. Podľa Kovarčíka mal Mečiar včera dlhý príhovor, v ktorom nepriaznivý volebný výsledok zobral na seba. „Je sklamaný z toho, že sa voliči postavili takto k nemu a k ĽS-HZDS." Mečiar sa na verejnosti a v strane objavil po mesiaci a pol od zdrvujúcich volieb. Kovarčík tvrdí, že sa jeho šéf neskrýval. „Jednoducho už krátko pred konaním volieb nevládal. Bol tri týždne na lôžku,“ vysvetlil. Koniec jednej generácie Politológ Ján Baránek vidí symboliku v tom, že zo slovenskej politiky naraz odchádza predseda SDKÚ-DS Mikuláš Dzurinda aj Mečiar. ,,Je to odchod jednej generácie odvekých rivalov, ktorí zviedli veľké boje," povedal Baránek. Exprezident Kováč je presvedčený, že Mečiar do politiky nikdy nepatril. Jeho účinkovanie spôsobilo podľa Kováča krajine škody . „Neboli by také veľké, keby ľudia sústredení okolo neho skôr pochopili, aký typ politika to je a odmietli s ním spolupracovať," mieni. Mečiar založil HZDS pred 21 rokmi. Bol trikrát premiérom, jeho vládu sprevádzali demarše, sporná privatizácia a podozrenia zo zneužitia tajnej služby , keď jej šéfoval Ivan Lexa. Jeho priaznivci ho vyzdvihujú za to, že sa zaslúžil o vznik samostatného štátu. Zabaliť to nechcú V Mečiarovej strane to však bez neho nechcú zabaliť. Kovarčík je presvedčený, že ich preferencie opäť narastú. Ťažiť chcú z toho, že vládny Smer bude musieť robiť veľa nepopulárnych krokov, ktoré mu odlákajú voličov. „Mám obavu, že odchod predsedu už strane nepomôže,“ vraví Baránek. Politológ je dokonca presvedčený, že Mečiar prepásol vhodnú chvíľu už dávno a stranu by nezachránilo, ani keby odišiel po minulých parlamentných voľbách, v ktorých ĽS-HZDS vypadlo z parlamentu. „Nemajú tváre, charizmatických lídrov, nosiča týchto myšlienok,“ pochybuje politológ Baránek. Samotný Kovarčík na predsedu strany kandidovať nemieni, ako nového lídra vidí niekoho mladšieho, meno nepovedal. Mečiar vo svojej strane ostať aj naďalej ako člen. 27.04.2012 Ľuboš Kostelanský www.hnonline.sk
Po pápežovom odchode vyhlásili na Kube Veľký piatok za štátny sviatok - Kubánska vláda na podnet prezidenta Raúla Castra odsúhlasila, aby tohtoročný Veľký piatok bol štátnym sviatkom, informovali v sobotu tamojšie štátne médiá. Na stredoamerickom komunistickom ostrove sa tak stane po viac ako 50 rokoch. Rozhodnutie opätovne spraviť z najväčšieho kresťanského sviatku ukrižovania Ježiša Krista oficiálny štátny malo padnúť v piatok na stretnutí ministrov, teda dva dni po odchode pápeža Benedikta XVI., ktorý na tento krok Castrov režim dôrazne vyzval. Kuba je tradične katolícka krajina, kde sa ku kresťanstvu hlási odhadom 60 percent obyvateľov. Pokles veriacich spôsobilo prenasledovanie, ktoré začalo koncom 50. rokov po revolúcii vedenej Fidelom Castrom. Ten Kubu vyhlásil za ateistickú krajinu a zrušil všetky sviatky spojené s náboženstvom. Začiatkom 90. rokov však režim zákony zjemnil, odstránil ústavnú zmienku o štáte založenom na marxizme-leninizme a zakázal prenasledovanie obyvateľov na základe vierovyznania. 1.04.2012 SITA
Kvetnou nedeľou sa pre kresťanov začína Veľký týždeň - Dnešná posledná, šiesta pôstna nedeľa, známa pod názvom Kvetná alebo Nedeľa utrpenia Pána, je prvým dňom Veľkého či Svätého týždňa. Pripomína veriacim rozhodnutie židovskej rady o Ježišovej smrti a kresťania na celom svete slávia triumfálny vstup Ježiša Krista do Jeruzalema pred jeho utrpením a smrťou. I keď mu zástupy pri príchode volali na slávu, už o niekoľko dní žiadali jeho ukrižovanie. Pôvodný názov Kvetnej nedele je Palmarum, čiže nedeľa paliem, čo súvisí s tým, že keď zástupy vítali Ježiša v Jeruzaleme, hádzali mu pod nohy palmové ratolesti. Vo svete je zvykom na Kvetnú nedeľu posväcovať palmové listy, kvety a zelené ratolesti. V podmienkach Slovenska sa v katolíckych kostoloch zachováva tradícia posväcovania vŕbových ratolestí nazývaných bahniatka alebo maňušky. Tie sa potom spália na popolec, ktorý sa použije pri obradoch Popolcovej stredy v budúcom roku. Kňazi posväcujú aj bahniatka, ktoré si dnes do kostolov prinášajú veriaci a potom si ich doma zakladajú za obrazy , zapichujú do trámov, alebo dávajú do vázy. V minulosti ich na vidieku dávali aj do poľa či do maštale. Svätenie zelených ratolestí zaviedla cirkev v 7. storočí. Obrady Kvetnej nedele sa skladajú z dvoch častí: zo spomienok na Pánov vstup do Jeruzalema a zo svätej omše zasvätenej pamiatke Kristovho utrpenia, počas ktorej sa prednášajú Pašie - časť evanjelia, ktoré opisuje Pánovo utrpenie a umučenie, od Poslednej večere až po jeho smrť na kríži. V Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku na Kvetnú nedeľu požehnávajú ratolesti ráno počas utierne po čítaní Evanjelia. Vo Východnej cirkvi sa však nečítajú Pašie, ako je to v latinskej cirkvi (rímskokatolíckej). V Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku sa v dnešnú Kvetnú nedeľu konajú pašiové služby Božie, nie je však zvykom posväcovať ratolesti. Väčšina kresťanov oslávi v tomto roku Veľkonočnú nedeľu 8. apríla. Pravoslávni veriaci, ktorí sa riadia juliánskym kalendárom, budú mať tento sviatok o týždeň neskôr - 15. apríla. 1.04.2012 TASR
Pápež: Komunizmus na Kube nefunguje - Benedikt XVI. vyzval pred svojou návštevou Kuby na rešpektovanie slobody svedomia a vierovyznania na ostrove. VATIKÁN, MEXICO. Pápež Benedikt XVI. vyhlásil, že komunizmus na Kube nefunguje a že cirkev je pripravená pomôcť ostrovu pri hľadaní nových spôsobov, ako napredovať bez "traumy". "Dnes je evidentné, že marxistická ideológia, tak ako bola skoncipovaná, už nezodpovedá realite," povedal pápež novinárom počas letu do Latinskej Ameriky, kde má na programe návštevu Mexika a Kuby. "Treba trpezlivo a konštruktívne nájsť nové modely ... chceme pomôcť," povedal na otázku týkajúcu sa návštevy Kuby, ktorá je viac ako 50 rokov baštou komunizmu ležiacou necelých 150 kilometrov od pobrežia USA. Benedikt, ktorý má na Kubu pricestovať v pondelok, vyzval na rešpektovanie slobody svedomia a vierovyznania na ostrove. Pápež tiež odsúdil drogové násilnosti v Mexiku. Podľa neho za násilnosťami, ktoré si od roku 2006 vyžiadali viac ako 47-tisíc mŕtvych, treba hľadať "uctievanie peňazí". Zdroj: Reuters, AP 23.03.2012 SME
Rakúski žobráci idú na ústavný súd - Ústavným sudcom sa sťažuje Viedenčanka, ktorá tvrdí, že bez žobrania nevie vyžiť. VIEDEŇ, BRATISLAVA. Dostáva invalidný dôchodok a spolu s manželom má každý mesiac 1300 eur na živobytie. Žena tvrdí, že z toho s manželom nevychádzajú. Nemajú peniaze na kúrenie a lekárov, keďže ona je chorá. Preto chodí Viedenčanka niekoľkokrát týždenne žobrať. Dvadsaťkrát ju už za to zadržala polícia a potrestala. Peňažná pokuta je tiež nad jej pomery - 700 eur alebo týždeň vo väzení. Preto sa obrátila na ústavný súd, ktorý má dnes o zákaze žobrania vo Viedni verejne rokovať. Zákaz vo Viedni Argumenty Zákaz žobrania zástancovia upozorňujú, že zákaz žobrať porušuje právo na slobodný život a právo na slobodu pri zarábaní si, kritici hovoria, že štát sa o ľudí stará dostatočne a zákaz žobrania chráni tých, ktorých na žobranie zneužívajú organizované skupiny. Od marca 2010 je v rakúskej metropole žobranie zakázané. Akékoľvek. To profesionálne, keď si muž alebo žena na ulici zlepšuje nedostatočný príjem, ale aj to občasné, agresívne i tiché, ako to zákon rozlišuje. Žena sa preto obrátila na súd a sťažuje sa, že zákaz žobrania zasahuje do jej slobody zarábať si. Na rozsudok čakajú viacerí. Tí, čo sa o chudobných ľudí starajú a hovoria, že pre nich je to nutnosť. „Pre mnohých ľudí je to jediná šanca, ako sa dostať z chudoby,“ hovorí Ulrike Gladiková z organizácie Wiener Bettellobby. Podľa poslednej štúdie zmenila hospodárska kríza pomery aj v bohatom Rakúsku a v skupine ľudí, ktorým plat nestačí, aby vyžili, je 300-tisíc ľudí. Už to nie sú len sociálne slabí, nekvalifikovaní či bezdomovci, ale aj zle platené profesie, ako sú pracovníci čistiarní, kaderníctiev, kozmetických salónov či opravári spotrebičov. Rómovia v uliciach Zvláštna skupina sú cudzinci a Rómovia, hlavne z chudobnejších krajín Európskej únie, ako sú Bulhari, Rumuni, Maďari či Slováci. Pre niektorých je lepšie žobrať v Rakúsku ako hladovať doma. V mnohých prípadoch však nežobrú len pre seba. „Východoeurópski žobráci sú dobre organizovaní,“ hovorí pre ORF Robert Buggler, ktorý sa chudobe a žobraniu venuje v spolkovej krajine Salzbursko. Často ide o mafiu, ktorá ľudí zneužíva a trestá, ak nezískajú na ulici dosť peňazí. „V iných prípadoch prídu do Salzburgu celé skupiny, často to nie sú kriminálnici, ale rodiny a známi z jednej dediny napríklad z Rumunska a snažia sa tu spolu prežiť,“ dodáva. Zákaz žobrať vo Viedni zatiaľ nepomáha. „Za dva mesiace po jeho zavedení registrovala polícia 678 prípadov žobrania, čo bolo o 120 prípadov viac ako rok predtým,“ hovorí pre denník Der Standard Peter Goldgruber z polície vo Viedni. „Minimálne v peších zónach je žobrákov menej, ale pribudlo ich zase v metre,“ dodáva. Viedeň nie je jediná Ústavný súd bude rozhodovať o Viedni, podobné podania ho čakajú aj v ďalších piatich spolkových krajinách. Každá z nich si žobrákov v uliciach rieši po svojom. „Boj proti zákazu žobrania tak vstúpi do rozhodujúcej fázy so širokými dôsledkami, lebo ak naša žaloba bude úspešná, bude to dôležité pre zákaz žobrania v celom Rakúsku,“ hovorí pre agentúru APA Gertraud Jahn, šéf frakcie zelených v hornorakúskom parlamente. 8. 3. 2012 Miriam Zsilleová SME
Slovenské ženy, živia svoje rodiny a opatrujú v cudzine - Sú ich tisíce. Zdravotné sestry, krajčírky, čašníčky, knihovníčky, advokátky, veterinárky... Všetky majú niečo spoločné - opustili domovy, aby sa v zahraničí starali o chorých a starých. V emočne náročnom postavení migrantky v cudzej rodine ďaleko od domova zarábajú často ako jediné v rodine a myslia na to, kto sa postará o ich seniorov. Najmenej 25-tisíc Sloveniek pracuje v susednom Rakúsku, najobľúbenejšej krajine opatrovateliek. Pracujú často ťažšie ako ich kolegyne v Nemecku či vo Švajčiarsku, kde nie je taká častá požiadavka postarať sa okrem klienta aj o dobytok či záhradu, Rakúsku však geografická blízkosť dáva obrovskú výhodu - dvojtýždňové opatrovateľské turnusy. Po dvoch týždňoch dajú do poriadku domácnosť, nakúpia, navaria a jedlo zamrazia, aby mala rodina čo najmenej starostí. "Dvojtýždňový pracovný rytmus navodzuje pocit, že neodchádzajú z domu. Nepretrhajú väzby s rodinou, kontakt s blízkymi zostáva zachovaný," hovorí Miloslav Bahna zo Sociologického ústavu SAV, ktorý nedávno skompletizoval výskum našich opatrovateliek v Rakúsku. Ako príklad spomína matku a zároveň hlavnú živiteľku rodiny. Kým v Rakúsku opatrovala paniu so začínajúcim alzheimerom, doma na ňu čakali traja nezamestnaní muži - manžel a dvaja synovia. "Ona priniesla peniaze, dva týždne sa spolu tešili a potom zase odchádzala." Do Rakúska by sa už nevrátila Nie každému však táto výhoda stačí. Mária Čerňáková opatruje už 16 rokov a plánuje v tom pokračovať aj zvyšné štyri do dôchodku. Ako kvalifikovaná geriatrická sestra s osvedčeniami a dobrou nemčinou si krajinu aj rodinu môže vyberať. Sama vychovala dnes už dospelého syna, ktorý žije v Británii, preto Rakúsko vymenila za Nemecko a Švajčiarsko, kam sa chodí na tri mesiace. O seniorov v Rakúsku sa starala od roku 2004, dnes hovorí, že by sa tam už nevrátila. Vyššia životná úroveň v ostatných dvoch krajinách spríjemňuje aj prácu. "Rakúšania vedia zneužívať, že sme pracovité a vieme všetko urobiť, aj preto som odišla. Majú hospodárstva, žiadajú, aby ste robili aj tam. Mám tam priateľku, ktorá chodí na dva týždne, ale situácia je tam čoraz ťažšia. Teraz sú tam Rumunky a Bulharky, tie robia za polovicu toho, čo dávajú sestre zo Slovenska. Budú robiť aj za 10 eur na deň a zostanú aj pol roka." Pani Mária pochádza z Trenčína a po strate zamestnania bola súčasťou prvej vlny žien, ktoré odchádzali za prácou do domácností v zahraničí, aj keď spočiatku "na čierno". "Prišla revolúcia a v roku 1995 geriatrické sestry zanikli. Už sme si ťažko hľadali prácu, mali sme svoj vek a nemohli sme len čakať, že nám niekto ponúkne niečo lepšie. Tak som sa začala angažovať v tom, že pôjdem do Švajčiarska príležitostne opatrovať paniu, ktorá bola mojou pacientkou ešte na Slovensku. Dala som si cieľ, že sa musím naučiť nemčinu. Neboli sme ani v Európskej únii, boli to také hluché roky. Robila som, čo sa dalo. Teraz je síce ťažšia doba, ale sú príležitosti," spomína na svoje začiatky. Dnes je veľmi spokojná. "Mala som v St Gallene pána, ktorého bolo treba 24 hodín denne opatrovať, infúzie, odsávanie, to bola hrozná drina, striedali sme sa tri sestry, ja, Nemka, Švajčiarka. Tam som nechcela zostať, hoci rodina si to želala." Teraz sa pri Bonne stará o mobilnú babičku s 1. stupňom demencie. "Je to v krásnom päťizbovom dome v horách. Treba ju raz za čas okúpať, chodiť s ňou na prechádzky. Má manžela a syna, ktorý býva v tom istom meste. Každý deň mám tri hodiny voľno, babičku si pekne uložím, s rodinou sa dohodnem a idem, kam chcem." Doma len s minimálnou mzdou V rodine Gaškovcov od Liptovského Mikuláša boli na odchody za prácou zvyknutí, s deťmi pomáhali starí rodičia. Do leta však bol pobyt v inej krajine doménou otca rodiny. Keď sa rozhodol nájsť si prácu v mieste bydliska, odišla z rodiny matka. Otec, 11-ročný syn a 15-ročná dcéra museli nájsť nový model fungovania domácnosti. "Opatrovateľský kurz som si urobila cez Červený kríž už pred dvoma rokmi. Počula som od iných žien, že je to výhodná práca, tak som to šla vyskúšať," hovorí Soňa Gašková. V auguste nasadla do auta agentúry Sunset Blvd a zamierila do rodinného domu na okraji Hamburgu. "Už v taxíku sa každá sťažovala, že to nie je ktoviečo, keď idete do cudzej rodiny, že záleží, akého pacienta dostanete, že je to dosť náročné na psychiku." Aké to je, byť k dispozícii 24 hodín denne neznámemu človeku s jeho rozmarmi, si pani Soňa vyskúšala na vlastnej koži. "Bola to dosť problematická 76-ročná pani. Vážila 130 kilogramov, pohybovala sa na vozíku a rada chodievala do Hamburgu na nákupy. Do jednej v noci vyžadovala spoločnosť, ráno o pol siedmej som vstávala, lebo raňajky už museli byť prichystané. Umývala som ju, upratovala dom, varila, starala sa o záhradku. Väčšinou idú opatrovateľky ako spoločníčky, ale tu som musela byť k dispozícii nonstop. Nechcela mi dať ani dve hodiny voľna denne, na ktoré máte podľa zmluvy nárok." Po dvoch týždňoch to chcela vzdať, ale napokon zostala dva mesiace. Obe ženy si na seba zvykli, pred odchodom jej klientka nakúpila darčeky pre deti. "Napokon ku mne bola milá. Nemôžem povedať, kúpila mi také veci, čo som nikdy nejedla. Vždy sa ma spýtala, a toto si už jedla? Dala mi aj veci, čo nepotrebovala. Keď som odchádzala, zobrala ma na nákup a povedala - pober si všetko, čo chceš, deťom. Do sto eur mi zaplatila, domov som šla ako Ježiško." Po návrate do Liptova našla pani Soňa chápavejšieho manžela, ako keď ho začiatkom augusta opúšťala. Starostlivosť o dve deti popri zamestnaní mu otvorili oči. "To sa veľmi zmenilo. Chlapi si po takej skúsenosti vedia vážiť ženy. Bežne si nedokážu uvedomiť, ako sa ženy doma narobia. Môj iba teraz pochopil, čo to je postarať sa o domácnosť, o deti, k tomu ešte chodiť do roboty," Doma sa zamestnala v potravinovej výrobe vo vedľajšej obci. Ako to v tomto kraji býva, za minimálnu mzdu. Manžel opäť odišiel do Česka, kde pracuje ako zvárač. Pani Soňa hovorí, že keď sa vráti na leto domov, zase by si šla privyrobiť opatrovaním. O takejto práci uvažuje aj dcéra. "Veľmi ju bavia deti, chodí na pedagogickú, potom chce ísť aj na vysokú. Aj nemčina jej ide veľmi dobre." Mama by jej prácu opatrovateľky odporúčala. "Je to dobrá práca, tu robíte za 300 eur a nadriete sa. Tam zarobíte, ale zas je to náročné psychicky," zhŕňa svoje skúsenosti. Ženy na cestách Šesť žien charakterizovali veľké kufre na kolieskach. Neboli v nich plavky a opaľovacie krémy, ale šaty na každodennú prácu. V kaviarni neďaleko bratislavskej Hlavnej stanice si dožičili ešte posledný hlt kávy, čaju, vína. Do záverečnej o jedenástej večer chýbajú sekundy, kým ich vyzdvihne "taxík" a rozvezie do rakúskych rodín, zostáva ešte hodina. Mladé aj staršie upravené ženy živo komunikujú, z domovov od Čiernej nad Tisou, Trebišova, Humenného či Sabinova cestujú od siedmej ráno. "Aké máme skúsenosti? Tie sú naozaj rôzne. Ale väčšina z nás to robí už roky, vytvorili sme si systém, dobre sme sa naučili jazyk." Je medzi nimi fyzioterapeutka, zdravotné sestry aj bývalá knihovníčka. "U nás robota nie je. Ja to robím najkratšie, asi tri roky. Urobila som si opatrovateľský kurz. Mám veľmi milú klientku, takže žiadne problémy," konštatuje mladá blondínka, ktorá opúšťa Slovensko bez záväzkov. Mala priateľa, odlúčenie však ich vzťah nevydržal. Do vzdialených oblastí Rakúska chodia aj na mesiac a zhodujú sa, že vzťahy tým trpia. "Ničia sa. Toto dlhodobo žiaden vzťah nevydrží," dodáva rozvedená 46-ročná Ivana. Na východe opatrovateľstvo zmierňuje krízu Masový odchod žien z východného Slovenska do Rakúska, Nemecka, Švajčiarska sa začal po roku 2008. "Bol to taký vankúšik, ktorý tlmil dopady krízy a nezamestnanosti," podotýka Martina Sekulová z IVO. Výskum SAV, na ktorom sa podieľala, ukázal zmenu zastúpenia regiónov medzi odchádzajúcimi ženami. Kým v roku 2005 bola polovica opatrovateliek v Rakúsku z pohraničia - z okolia Bratislavy a Trnavy, v roku 2009 začali prevažovať ženy z najchudobnejších oblastí juhu a východu Slovenska. "Celkovo aj príjem opatrovateľky pred desiatimi rokmi v pomere k slovenskému príjmu bol na inej úrovni ako dnes. Prestáva to byť atraktívne pre ženy, ktoré majú možnosť nájsť si prácu s vyššou ako minimálnou mzdou. Preto aj agentúry musia aktívnejšie hľadať. Na druhej strane po legalizácii zamestnávania cudzincov v Rakúsku viacej tamojších obyvateľov uvažuje o tejto forme starostlivosti. Kým doteraz si ju platili väčšinou zámožnejší seniori, teraz po nej siahajú aj tí s nižším príjmom. Hľadajú lacnejšie opatrovateľky a tie nachádzajú za hranicami," hovorí vedúci výskumu Bahna. Práca v zahraničí regiónu pomáha aj škodí Z odchodu žien za prácou chudobné regióny profitujú. Peniaze sa vracajú späť, keď ich doma míňa opatrovateľka alebo jej rodina. Aj táto minca má však dve strany. Spoločnosť na jednej strane získava – znižuje sa nezamestnanosť a zvyšuje sa spotreba, na druhej strane si to môže vynútiť vyššie náklady na opateru ľudí, o ktorých sa nebude môcť postarať rodina. "Ako vieme, ekonomická situácia na východe Slovenska je veľmi problematická. Zároveň tam vzniká deficit starostlivosti – o rodinu, o seniorov. Ak bude tento trend pretrvávať, bude sa to musieť zásadným spôsobom riešiť. Lebo kto sa bude starať o starších, ktorí budú túto starostlivosť potrebovať," pripomína Martina Sekulová. Traumu z opustenia vlastných rodičov, ktorí potrebujú starostlivosť blízkych, spomínali mnohé opatrovateľky. Porovnávali, koľko dáva na opateru Rakúsko alebo Nemecko a koľko na celodennú starostlivosť prispieva Slovensko. "Veľmi často zvažovali tieto príspevky – omnoho radšej by sa za rovnakých podmienok ako v zahraničí postarali o svojich rodinných príslušníkov, keby z toho mohli dôstojne vyžiť," dodáva Sekulová. Vo viacerých prípadoch odchádzala za prácou nielen žena, ale aj manžel. "Snažia sa nejako striedať, lebo hovoríme o skupine žien, ktorá má ešte nejakú zodpovednosť aj voči svojim rodičom." Tam nastáva rozpor, ktorý im pripadá až absurdný. Hovoria: "Musíme odchádzať do zahraničia starať sa o iných a pritom moji alebo manželovi rodičia potrebujú starostlivosť," približuje Sekulová zistenia z rozhovorov s opatrovateľkami. Diera v opatere Už aj na Slovensku tak v posledných rokoch vzniká diera v opatere o seniorov. Rovnako ako v Rakúsku, Nemecku alebo Švajčiarsku, kde sú ženy ekonomickou situáciou prinútené zotrvať v zamestnaní a o ich príbuzných sa nemá kto postarať. "Toto isté vzniká aj po odchode ženy zo Slovenska do zahraničia. Ona musí starostlivosť nejako zabezpečiť – buď s pomocou manžela, alebo širšej rodiny, objavila sa však už aj platená pomocníčka v domácnosti. Týmto sa rozhodne Slovensko stáva súčasťou globálneho reťazca starostlivosti," konštatuje Sekulová. Celosvetovo je najímanie pomocníkov v domácnosti, kam spadajú aj naše opatrovateľky, aupairky, upratovačky, na vzostupe. Najčastejšie sú na túto prácu najímaní migranti, ženy z chudobnejších krajín. Veľmi často nie sú presne špecifikované pracovné povinnosti, nemajú dobré pracovné podmienky, často je to na hrane zákona alebo úplne ilegálne, je to naozaj veľký problém súčasnosti. Venuje sa mu už aj OSN a Svetová organizácia práce. Rehabilitačná sestra Petra Geršiová (vľavo) je v Integre na praxi po bakalárskom štúdiu. Po ukončení magisterského si bude hľadať prácu fyzioterapeutky za hranicami. Riaditeľka Renata Balážová (vpravo) márne hľadá zamestnancov cez úrad práce. Autor: Pravda / Ivan Majerský Globálny reťazec starostlivosti súvisí s migračnými výmenami – žena z jednej krajiny odchádza do inej, aby sa starala o cudzieho. Ona sama si veľmi často najíma niekoho z ekonomicky menej rozvinutej krajiny, aby sa postaral o jej príbuzných. Na Slovensku zatiaľ takáto prax zjavná nie je, ale v Poľsku alebo Česku je to už viditeľné. V Čechách ľudia takto zamestnávajú nielen Ukrajinky, ale už aj Filipínky. Češka ide opatrovať von a doma si na opatrovanie dieťaťa najme Filipínku. Kedy tento trend príde aj k nám, je otázkou času. Práve Češky boli priekopníčky aj v cestovaní za prácou. Na začiatku boli aupairky Pád socialistického bloku v roku 1989 prevrátil životy mnohých naruby. Zatvárali sa podniky, ale otvárali sa hranice. O tom, či skúsime šťastie "na Západe" už nerozhodovala tajná polícia ani okresný tajomník strany, ale odvaha a schopnosť riskovať. Dnes 31-ročná Andrea neváhala. "V deväťdesiatom roku som po škole rovno išla von. Bola som zvedavá na zahraničie, lákalo ma vycestovať. V Nórsku som ako aupair rok opatrovala deti. Chceli, aby som s deťmi hovorila po anglicky, aby sa aj ony učili, takže som sa perfektne naučila angličtinu a dobre po nórsky. Bola to dobrá skúsenosť," pochvaľuje si. Keby doma nemala prácu, ktorá ju teší, pokojne by išla von opatrovať seniorov. Približovaním sa k únii sa rozmach práce aupair zastavil. Mladí už nepotrebovali kvôli jazyku chodiť do rodín, mohli voľne cestovať, na trh prišli nízkonákladové letecké spoločnosti a rôzne výmenné programy pre študentov v rámci únie. "Vývoj je podobný ako s opatrovateľkami. Aj aupairky, ktoré odchádzali v 90. rokoch, boli dievčatá z vyššej strednej vrstvy, ktoré hľadali spôsob, ako sa dostať do zahraničia. Boli to inovátorky, neopakovali po svojich kamarátkach, ale skúšali nový vzorec správania. Zlomom bol vstup do Európskej únie a možnosť legálne pracovať trebárs v Anglicku. Pred rokom 2004 bolo možné ísť do Anglicka legálne len ako aupairka, do 2003 sme mali ešte víza," vraví Bahna. Podobne inovatívne konali opatrovateľky z prihraničných regiónov, napríklad zdravotné sestry z Malaciek, ktoré zistili, že v Rakúsku sa dá robiť opatrovateľstvo a postupne sa osobnými kontaktmi alebo formálnejšími postupmi dostali k tejto práci. Až potom prišla legalizácia a aj ženy, ktoré predtým neuvažovali o takomto riešení finančnej situácie, po ňom siahajú. Na to sa nabaľuje ,priemysel', ktorý predstavujú agentúry, prepravné služby, kurzy," dodáva. "Priekopníčkami" opatrovateľstva v zahraničí boli Češky, dodnes sú konkurenciou Sloveniek najmä vo Švajčiarsku. Najväčšia a najstaršia opatrovateľská agentúra Südböhmische Volkshilfe je z Čiech, so sprostredkovaním začala v 90. rokoch. Tým, ako v Čechách klesal záujem, presunula svoje aktivity aj na Slovensko. Agentúry - naše či zahraničné? Z agentúr si možno vyberať. Na stránke úradu práce upsvar.sk ich nájdete desiatky. Aj keď podľa výskumu SAV ženy viac dôverujú agentúram v hostiteľskej krajine, núdzu o záujemcov nemajú ani slovenské. Tie lepšie majú v druhej krajine partnerov, čo predražuje aj poplatky. Opatrovateľky v Rakúsku * Najmenej 16-tisíc opatrovateliek seniorov zo Slovenska pracuje v Rakúsku, reálne ich môže byť okolo 30-tisíc. * Z 8-tisíc opatrovateliek vo Viedni je 6-tisíc zo Slovenska. * 47 rokov je priemerný vek opatrovateľky, dve tretiny z nich sú vo veku 40 až 59 rokov. * 55 percent opatrovateliek sú vydaté, 18 percent sú slobodné ženy, 16 percent rozvedené, 9 percent tvoria vdovy * Viac ako 70 percent má maturitu, 18 percent stredoškolské vzdelanie bez maturity, necelých 10 percent vysokoškolské, základné vzdelanie má necelé percento opatrovateliek v Rakúsku * Najviac - 17 percent - pochádza z Košického kraja, 14 percent zo Žilinského, po 13 z Banskobystrického a Prešovského. Okolo desať percent pochádza z Bratislavského a Trnavského kraja. * 74 percent pracuje na dvojtýždňové turnusy s dvoma týždňami voľna, 53 percent na rakúsku živnosť. * 20 percent je s prácou veľmi spokojných, 58 percent je spokojných, nespokojných je 6 percent. * 21 percent vraví, že ich práca ovplyvnila vzťahy v rodine určite k lepšiemu, 36 percent skôr k lepšiemu, zmenu nezaznamenalo 34 percent opýtaných. K horšiemu sa vzťahy posunuli u 9 percent opatrovateliek. "Agentúry berú mesačne až do 30 percent z vášho príjmu. Je to veľa. V renomovanej rakúskej Agentúre Svätej Alžbety platíme 300 eur ročne, keď sme pred rokmi začali využívať jej služby, jednorazovo sme zaplatili 600 eur. Ale keď je problém, okamžite ho riešia - aj priamo v rodine," hovorí pani Ivana z Trebišova, ktorá teraz opatruje neďaleko Innsbrucku. Slovenské agentúry poukazujú na to, že nie je možné chodiť do každej dedinky, keď to žiada opatrovateľka. Do rodín však telefonujú. "My tu robíme logistiku opatrovateliek, je to ťažká robota, nikdy nevieme, či do auta nastúpia. Partnerské agentúry sa zase starajú o rodiny tam. Oni poznajú miestnu legislatívu, my našu," hovorí Šarlota Elková z agentúry Lotty work. Riadia sa zákonmi hostiteľských krajín. Najjednoduchšie je to v Anglicku. Opatrovateľky idú do domovov dôchodcov, stávajú sa ich zamestnancami. Nároky na opatrovateľky sa stále stupňujú Kedysi jazyk ani nepotrebovali, teraz klienti vyžadujú dobrú nemčinu a angličtinu. Najžiadanejšie sú kvalifikované sily - zdravotné sestry s výbornou znalosťou jazyka. Podľa stavu klienta sa líši aj zárobok - od tisíc do dva a pol tisíca eur. Veľkou pomocou je výmena skúseností. Živé fóra fungujú na sociálnych sieťach, kde je viacero skupín pre opatrovateľky - slovenské opatrovateľky, všetko pre opatrovateľky, opatrovateľky.net, alebo na stránke www.opatrovatelky.com. Stať sa opatrovateľkou je ľahké Dostatok príležitostí je aj pre nezdravotníkov - ľudí s opatrovateľským kurzom. Stojí okolo 300 eur, stupeň dosiahnutého vzdelania nerozhoduje. Ďalšie peniaze potrebujete, ak si chcete zlepšiť jazykové schopnosti v odbornej komunikácii s klientom. Aj týchto kurzov je na výber. "Opatrovateľský kurz trvá 230 hodín, z toho 70 hodín je prax. Učíme zdravotnícke a rehabilitačné techniky, hospicovú starostlivosť v terminálnom štádiu života, komunikáciu s klientom, všetko, čo budú potrebovať v praxi. Predmety a rozsah učiva určuje akreditačná komisia ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny," hovorí lektorka Dagmar Vatolíková. Pre agentúru VaV robí kurzy v bratislavskom zariadení komunitnej rehabilitácie Gaudeamus. Za dva roky jej prešlo rukami mnoho žien aj viacero mužov. "V každom kurze je okolo 15 až 18 ľudí, trvajú nepretržite celý školský rok." Len agentúra VaV, ktorá tiež sprostredkúva prácu do zahraničia, robí kurzy v 50 mestách. Veľký záujem si Vatolíková vysvetľuje pokračujúcim dopytom zo zahraničia. "To je taká prvá motivácia. Druhou bola zmena zákona koncom minulého roka, keď si naši opatrovatelia alebo sanitári v zariadeniach sociálnych služieb museli doplniť kvalifikáciu." V utorkový podvečer počúvalo 16 žien v rôznom veku a dvaja starší muži prednášku o trvalých postihnutiach - Downovom syndróme, detskej mozgovej obrne, autizme a o poškodeniach po cievnej príhode. Na kurz ich priviedol prísľub dobrého zárobku. Rozvedená štyridsiatnička Jana z Pezinka vychovala dve deti, robila rôzne práce vyžadujúce nižšiu kvalifikáciu. Ako predavačka zarobila najviac 500 eur, preto otvorene hovorí, prečo na kurz prišla. "Pre peniaze, tu sa lepšie platená práca nájsť nedá." V Rakúsku ju hľadala neúspešne, nevedela po nemecky. Dúfa, že opatrovateľku by mohla robiť aj bez znalosti jazyka, hoci "utierať zadky ma až tak veľmi neláka". Najradšej by šla do Rakúska, nemá problém ani s viacmesačným pobytom v Nemecku. Ako dodáva, ide o peniaze. Vychovávateľka Renáta z okresu Dunajská Streda chce kurzom predísť predpokladanej zložitej situácii. "Mám 57 rokov. Od augusta 2013 zrejme nebudem mať prácu, našu školu majú rušiť." Manžel je dlhodobo bez práce, v školstve sú platy malé a 18-ročnú dcéru bude treba podporovať na vysokej." Pani Renáta vidí vo vycestovaní riešenie pre celú rodinu. "Manžel je Nemec, takže jazyk viem, aj máme časté kontakty. Ale chcela by som ísť do Rakúska, dva týždne sú ideálne. Tri mesiace by bolo veľa, lebo máme veľkú záhradu aj dom." Prácu si chce hľadať cez agentúru, jej priateľka už takto robí v Rakúsku a je veľmi spokojná. Niektoré ženy uvažujú, že si nájdu prácu samy, aby sa vyhli poplatkom agentúram. Celkovo sa však individuálne hľadanie práce cez internet alebo inzertné noviny využíva málo. Mária Čerňáková s dlhoročnými skúsenosťami to ani neodporúča. Ona sama väčšinu času využíva Eures - európske služby zamestnanosti (www.eures.sk), ale aj naše agentúry. Adeptkám na túto prácu odkazuje, aby do nej šli s čistým srdcom. "Peniaze nie je dobrá hlavná motivácia. Klienti to hneď zistia." Kto sa postará o nás, keď všetci odídu Zariadenie sociálnych služieb Integra v Bratislave má 38 klientov s ťažkým postihnutím, od detí po dospelých. Už dva roky hľadá zdravotnú sestru. Na úrade práce ponúka aj pozíciu hlavnej sestry, opatrovateľa, pracovného terapeuta. Riaditeľka Renata Balážová sa obáva, že o našich seniorov a zdravotne znevýhodnených sa nebude mať kto postarať. "Keď som pred Vianocami kontrolovala portál Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ako je naše miesto napísané, že nie je možné, aby sa dva roky nikto neprihlásil, napočítala som, že len v Bratislave úrad hľadá 219 zdravotných sestier. Kde chcem ja jednu sestru, keď len Fakultná nemocnica potrebuje asi 180." Rovnaký problém majú so sestrami pre domov dôchodcov v Senci, ktorý donedávna viedla. "Je to veľmi ťažká a slabo platená práca. Sestra s praxou má 500 eur hrubého. Hlavná sestra má rovnaký plat plus riadiaci príplatok. Musí však mať vyššie vzdelanie. Dnes už nemôže prísť dievča po strednej zdravotníckej škole ako zdravotná sestra, je len zdravotníckou asistentkou. Nastupuje s hrubým platom 315 eur, keď je staršia, má 450. Máme paniu, ktorá má 57 rokov, celý život tu pracuje ako opatrovateľka, má základný plat 316 eur. K tomu sú príplatky za sťažené podmienky, za nočné, víkendy, sviatky. S nimi zarobí 400 - 450 eur v čistom." Na prácu zdravotnej sestry je nutné vyššie odborné vzdelanie, čo sú tri roky vysokej školy a k tomu rok až dva špecializácie. "Dievčatá potom idú radšej na medicínu alebo odchádzajú do zahraničia. Práve preto je so sestrami veľký problém, a neviem, či si to vláda neuvedomuje. Aj od nás odišli dve zdravotné sestry, pretože si našli prácu v Rakúsku. S tým istým vzdelaním zarobia na ruku 2 500 eur," upozorňuje Balážová. S absolventmi opatrovateľských kurzov nemá dobré skúsenosti. "Musím povedať, že zo šiestich, čo sa prihlásia, sedem prepustím. Buď odídu samy po pár dňoch, keď vidia, čo táto práca znamená, alebo sú pre nás neprijateľné." Mýty o opatrovateľkách "Tá sa dobre vydala, tá tam šla len preto, že bol vdovec, ďalšia ho vraj doopatrovala za majetky." To sú vari najčastejšie mýty, ktorým čelia ženy, starajúce sa o klientov na Západe. Výskum pritom ukázal, že tri percentá žien sa síce počas tejto práce rozviedli, no nie pre zahraničného ženícha. Nových partnerov si našli dve percentá žien, prevažne zas medzi Slovákmi. K bohatstvu sa opatrovateľstvom prísť nedá. Ľuďom to však nebráni, aby svojich blížnych ohovorili. Preto ženy nechcú prezrádzať svoju identitu. "Nepíšte moje meno. Už teraz musím ísť na nákup do supermarketu do mesta, lebo po mne vykrikujú, že som zbohatlíčka. Stačí, keď mužovi po dvoch mesiacoch kúpim fľašku plzenského," zhoduje sa partia žien z Východu. "Keď si uvedomíte, že ich práca trvá 24 hodín a spočítate si dennú odmenu, odpočítate odvody, dopravu, zistíte, že im niet čo závidieť. Navyše musia čeliť absencii v rodine, veď je prirodzená emočná potreba byť s tými, ktorých mám rád. Toto je určite mýtus, ktorý neprispieva k dobrému pocitu opatrovateľky," konštatuje Martina Sekulová z Inštitútu pre verejné otázky. Ziskom je emancipácia, stratou obavy o deti Hlavným prínosom pre ženy samotné nie je len viac peňazí. Rozhovory s opatrovateľkami Martine Sekulovej ukázali, že ženám sa zvyšuje sebavedomie. Netreba zabúdať, že ide prevažne o generáciu spred roka 1989, ktorá nebola zvyknutá meniť prácu ani cestovať. Práve zrelé ženy s dospelými deťmi tvoria najväčšiu skupinu opatrovateliek v zahraničí. "Zdôrazňovali oživenie partnerského života, viac sa na seba tešia. Nová práca prináša do ich života nové impulzy, nové témy na rozhovor, viac peňazí umožňuje tráviť spoločný čas kvalitnejšie – s manželmi chodia na dovolenky, wellness pobyty." Mnohé sa v tejto práci našli. Predtým zažili dvadsať - tridsať rokov v jednom zamestnaní, niektoré mali pocit vyhorenia, posilnený syndrómom prázdneho hniezda, keď deti odišli z domu. Práve im táto starostlivosť o staršieho človeka prišla prirodzená - prejavujú sa v tom ešte tradičné roly - starostlivosť je vnímaná ako doména žien, dodáva Sekulová. "Nedá sa povedať, že absencia ženy v rodine má jednoznačne iba negatívny dosah. Z môjho výskumu vyplýva, že skúsenosť sa rôzni podľa vekových kategórií. Iné pocity prežívali ženy s maloletými deťmi, kde absencia v rodine spôsobovala matke emocionálnu bolesť." Objavovali sa obavy, či im to deti raz nebudú vyčítať, či im nevzniknú traumy, lebo matka pri nich nebola vo veku, keď ju potrebovali. Odchod mužov za prácou nahrádzajú ženy Kým v minulosti odchádzali z chudobných oblastí za lepším životom do zahraničia muži, dnes túto rolu vo veľkej miere preberajú ženy. Smerujú do celej Európy, muži stále najviac nachádzajú prácu v Česku. Dosah dlhodobej neprítomnosti ženy na rodinu u nás preskúmaný nie je. Na skupine pestúnok a pomocníčok z domácnosti z Ukrajiny, pracujúcich v Česku, sa ním zaoberala antropologička Petra Ezzeddine-Lukšíková z Fakulty humanitných štúdií pražskej Karlovej univerzity. Až 55 percent migrantiek z Ukrajiny žije v Českej republike bez detí. Tvoria tak najpočetnejšiu skupinu transnacionálnych rodičov, ktorí žijú a pracujú v ČR. Matky bez detí emocionálne veľmi trpia, majú pocit viny. Vnímajú to často ako povinnosť a údel ženy - zabezpečiť pre potomkov lepší život. Nie je to jednoduchá voľba, núti ich k tomu zlá ekonomická situácia a často zlyhanie partnera. "Aj keď odlúčenie od detí spôsobuje emocionálnu bolesť, môže týmto ženám prinášať aj určitú mieru osobnej autonómie a slobody, záleží to však od typu a podmienok práce. Významnú úlohu hrá tiež prijatie nového životného štýlu, predovšetkým vo veľkých mestách," domnieva sa antropologička. Upozorňuje však, že je nutné aj zmeniť legislatívu hostiteľských krajín, aby umožnili spojenie rodiny. Medzinárodná dohoda má zlepšiť podmienky Migrácia za prácou sa stáva celosvetovým problémom. Podľa Medzinárodnej organizácie práce (ILO) pracuje v zahraničí sto miliónov ľudí. Júnová konvencia má dostať túto problematiku do popredia, zabezpečiť najmä ochranu žien pracujúcich v domácnostiach. Tento typ práce stále nie je vnímaný ako skutočné zamestnanie. Ezzeddine-Lukšíková hovorí, že ide o fenomén súčasnosti. Neoliberálna spoločnosť má veľmi slabý sociálny systém, rodiny už nežijú na jednom mieste, nemôžu sa postarať o seniorov alebo deti, muž aj žena sú nútení pracovať čoraz viac. Rastie tak potreba nahradiť ich v starostlivosti o domácnosť inou ženou za peniaze, najčastejšie lacnejšou silou z chudobnejšieho zahraničia. V Škandinávii, ktorá má dobrú sociálnu politiku, je dopyt po takýchto službách minimálny. Práca v cudzej domácnosti nesie mnohé riziká. Ide o neformálne prostredie, dohody medzi opatrovateľom a klientom sú často nejasné. "Je ťažké vôbec nastaviť pravidlá, a to aj preto, že pestúnky alebo opatrovateľky vykonávajú takzvanú emočnú prácu. Ak bývajú v rodine, je zložité oddeliť osobný život od pracovného a pracovné povinnosti od osobných vzťahov. Ani prostredie nie je neutrálne. Je rozdiel upratovať kanceláriu alebo niečí byt. Niekedy sa ocitajú až v područí rodiny, pre ktorú pracujú," podotýka Ezzeddine-Lukšíková. V Českej republike väčšina rodín využíva migrantky na upratovanie. V poslednom čase však vznikajú agentúry, ktoré dovážajú cudzinky na opatrovanie detí a seniorov, jedna sa špecializuje na Filipínky. Zámožnejšie české rodiny oceňujú ich znalosť angličtiny a nechávajú na nich najmä starostlivosť o deti. "Je to vec triednej prestíže," dodáva Ezzeddine-Lukšíková. 26.02.2012 Daniela Jančová www.pravda.sk
Počet konfliktov je najvyšší od druhej svetovej vojny - Počet vojen v roku 2011 stúpol podľa názoru vedcov celosvetovo na najvyššie číslo od roku 1945. Medzi celkovo 388 zaznamenanými konfliktami bolo 20 vojnových, informoval vo štvrtok Heidelberský inštitút pre medzinárodný výskum konfliktov (HIIK). Ten z celkového počtu konfliktov v minulom roku 38 označil za "vysoko násilné". Medzi konflikty, ktoré v roku 2011 prerástli do vojen, inštitút zaradil povstania v Jemene, Líbyi a Sýrii. Okrem toho ako vojnu označil ofenzívu pakistanskej armády proti Talibanu, boje afganskej vlády a Talibanu ako aj násilie v Iraku. Za vojnu považujú vedci tiež boj mexickej vlády proti tamojším drogovým kartelom. "Tendencia k mierovému svetu nemohla byť zďaleka rozpoznaná," povedala rezignujúco členka vedenia HIIM Natalie Hoffmannová. Inštitút sa venuje výskumu politických konfliktov od roku 1991. Informácie priniesla stránka rakúskej stanice ORF. 23.02.2012 SITA
Jeden živý a pätnásti mŕtvi: Narodilo sa nás už 107 miliárd! - LONDÝN - Počet obyvateľov na Zemi presiahol podľa OSN v októbri sedem miliárd. Koľko ale bolo tých, ktorí žili a zomreli pred nami?, kladie si otázku server BBC. Často sa hovorí, že na Zemi žije viac ľudí, než koľko ich kedy zomrelo. Táto myšlienka pomáha šíriť hrozivú predstavu, že populácia rastie príliš rýchlo. Faktom tiež je, že v porovnaní s dneškom žilo na našej planéte v minulosti oveľa menej ľudí. Živí by teda museli prečíslovať mŕtvych. Ale je tomu naozaj tak? Počty živých, ktoré máme k dispozícii, sú celkom dôveryhodné. Problém nastáva, keď chceme spočítať mŕtvych: ako to urobiť a kedy vlastne začať. Americký výskumný ústav Population Reference Bureau sa o to pokúsil. Za východiskový bod označil Wendy Baldwin okamih, kedy sa na Zemi objavil Homo sapiens. Známy je aj výsledný počet obyvateľstva planéty. Problém spočíva v tom, že o počtoch medzi týmito dvoma bodmi nemáme prakticky žiadne informácie a vedci ich museli kvalifikovane odvodiť. V 20. storočí klesla pôrodnosť z 40 narodených na 1000 obyvateľov za rok na 31 v roku 1995 až na dnešných 23. V dávnych časoch ale ľudstvo podľa Baldwina potrebovalo na svoje zachovanie aspoň 80 pôrodov na 1000 obyvateľov na rok, pretože ľudia sa dožívali nižšieho veku a oveľa menej z nich sa tak dočkalo vlastných detí. "Dnes sa očakávaná dĺžka života pohybuje medzi 75 až 80 rokmi, čo bolo predtým úplne nemysliteľné," hovorí Baldwin."Odhadujeme, že v stredoveku bolo toto číslo o niekoľko desaťročí nižšie. Mnoho ľudí sa nikdy nedožilo dospelosti a nemohli tak na svet priviesť potomkov." Údaje pomáhal spresňovať technologický rozvoj. "Písané záznamy existujú odvtedy, čo sa štáty začali zaujímať o svojich obyvateľov a sčítať ich, aby od nich vybrali dane,"vysvetľuje výskumník. Od roku 1800 a krátko predtým sa presnosť dát radikálne zlepšuje. "S vysokou mierou pravdepodobnosti môžeme povedať, že zhruba v tomto čase sa počet obyvateľov na Zemi pohyboval okolo miliardy." Vysvetľuje, že tieto údaje umožnia taktiež veľkú presnosť ohľadom počtu všetkých ľudí, ktorí kedy na planéte žili, pretože populácia začala radikálne rásť práve v tomto čase. To znamená, že aj v prípade, že odhady o predchádzajúcich dobách nebudú úplne presné, sa nijako dramaticky výsledný pomer mŕtvych k živým nezmení. Aké sú teda výsledné čísla? Podľa odhadov dnes žije na Zemi sedem miliárd ľudí, pričom celkovo ich dohromady žilo 107 miliárd. To sa teda ani zďaleka nepribližuje okamihu, kedy by počet živých prerástol počet mŕtvych. V skutočnosti pripadá na jedného žijúceho približne 15 zomrelých. Sedem miliárd mŕtvych sme prekročili kedysi dávno medzi rokmi 8000 pred Kristom a začiatkom nášho letopočtu. Zostáva otázka, či niekedy naozaj dosiahneme moment, keď živí prečíslia mŕtvych, čo by znamenalo ešte masívnejší populačný rast. "Dokážete si na planéte predstaviť 100 alebo 150 miliárd ľudí? Ja teda rozhodne nie,"dodáva Baldwin. Topky.sk
Kresťanské zbory? Kňazom je každý - Odmietajú delenie cirkvi na duchovných a laikov, za hlavu považujú Krista. Pri sčítaní ľudu v roku 2001 sa k nim hlásilo 6500 veriacich, čo ich radí na ôsme miesto z 15 cirkví. V roku 1991 ich pritom bolo len 700. Kresťanské zbory na Slovensku sú duchovným hnutím, „ktoré vychádza z praxe a učenia prvých zborov cirkvi, ako sú zaznamenané v Novom zákone,“ tvrdí ich štatutár Milan Neklapil s tým, že „veriaci ako základ svojich životov akceptujú učenie a dielo Krista.“ Autoritou je Biblia, inak nemajú žiadne vlastné predpisy a učenie. Stúpenci sú často označovaní za kresťanov, ktorí nie sú naviazaní na žiadnu konkrétnu cirkev. Kristova láska na Zemi „Zbory sú navzájom spojené láskou k tomu istému Pánovi a poslušnosťou vedeniu svätého Ducha,“ tvrdia. Práve cez neho má Kristus osobitne riadiť každý zbor. V praxi ide o skupinu samostatných, ale previazaných zborov, ktoré sa dobrovoľne združujú. Veriaci v nich čítajú Bibliu, modlia sa, lámu chlieb a pijú víno z kalicha ako pripomienku obete Krista. Príslušnosť k zboru je neformálna, o členoch si nevedú zoznamy. Hlavnou úlohou je uskutočňovanie Kristovej lásky na Zemi. Tá zahŕňa všetkých bez rozdielu, teda aj neveriacich. „Dokazuje sa prakticky spolucítením a vzájomnou pomocou v duchovnej i sociálnej oblasti,“ uvádzajú v dokumente Biblické poznanie a vnútorný poriadok Kresťanských zborov na Slovensku. Majetky aj dary majú slúžiť ako prostriedky na pomoc núdznym. Brzdili ich vojny a komunisti Kresťanské zbory boli kedysi známejšie pod názvom bratské. „Volali sa tak, lebo nemali ordinovaných duchovných a duchovné služby v zhromaždeniach vykonávali všetci ich obdarovaní a ochotní mužskí príslušníci, teda bratia,“ vraví Neklapil a dodáva, že zbory sa formovali v prvej tretine 19. storočia na britských ostrovoch. V roku 1900 hnutie dorazilo aj na Slovensko, v roku 1903 sa začali formovať domáce zbory. Premiešaním sa šírili do celej krajiny.“ Kým prvá svetová vojna proces pribrzdila, obdobie po nej nazýva Neklapil zlatým vekom bratského hnutia u nás. „Do roku 1938 vzniklo mnoho nových zborov, jestvujúce rástli a upevňovali sa.“ Stopku im vystavil vojnový slovenský štát a komunistický cirkevný zákon z roku 1949. „Od zborov žiadal hierarchickú štruktúru, kňazov, ktorí by mali štátny súhlas plus ďalšie nezmysly v rozpore s biblickým poznaním. Keďže sa nepodriadili, v roku 1951 ich zakázali. Ľudia sa však zhromažďovali ďalej, a tak prišiel mocenský zásah. Desať našich bratov v roku 1955 odsúdili za vlastizradu na tri až desať rokov,“ vysvetľuje Neklapil. „Boh však zasiahol svojou milosťou, a ôsmich z nich prepustili. Jeden vo väzení zomrel, druhému trest predĺžili v rámci ďalšieho zinscenovaného procesu. V roku 1956 nás štát konečne uznal,“ uzatvára štatutár. Od štátu nič nechcú Hoci sú dnes registrovanou náboženskou spoločnosťou, financie od štátu odmietajú. „Všetko si dokážeme financovať zo zbierok veriacich. Nemáme platených duchovných, viac nám netreba,“ tvrdí Neklapil. Vo vierouke sa podľa štatutára zhodujú s evanjelikálnymi cirkvami ako Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská či Apoštolská cirkev. Od nich, ale aj iných reformovaných sa však vraj líšia tým, že „zborové zriadenie dôsledne budujú na charizmaticko-organickom princípe, teda slobodným uplatňovaním duchovných darov pri službe Bohu i ľuďom.“ Neklapil tvrdí, že slovíčko „charizmatický“ nemá evokovať hnutia, v ktorých náboženskí lídri psychicky manipulujú s davom, kde ľudia upadajú do extázy či odpadávajú. „Ide o iné. Autorov Biblie považujeme za ľudí, ktorých viedol samotný Boh a svätý Duch, sväté písma sú teda vdýchnutým Božím slovom. Ľudia, ktorí ich môžu hlásať, obdržali od Boha dary, teda charizmy šíriť ich ďalej.“ Pastierov nevolia ani neustanovujú Nad biblickým poriadkom dohliadajú takzvaní starší zborov. Tí sú povinní žiť posvätným životom a byť príkladom. „Ich autorita funguje do chvíle, kým sa v ich živote prejavuje Kristov charakter. Sú to duchovní pastieri,“ hovorí Neklapil. Nie sú volení ani ordinovaní. Ako ich medzi sebou spoznajú? „Koho Boh a svätý Duch ustanovil do tejto pozície, je viditeľné z jeho práce a praktického života.“ V dokumentoch sa píše, že zbor ich „ich len prijíma, uznáva a miluje pre ich vlastnosti a prácu.“ Kňazom je každý skutočný kresťan – muž i žena. Religionista Zdeněk Vojtíšek z Husitskej teologickej fakulty Univerzity Karlovej v knihe Netradičné náboženstvá u nás píše, že „toto hnutie sa pokúša nepodľahnúť cirkevníctvu a snaží sa redukovať cirkevnú inštitúciu na minimum. Fundamentalizmus a pocit výlučnosti však vytvárajú v Kresťanských zboroch miestami až sektársku atmosféru.“ Neklapil to odmieta. „Kresťanské zbory na Slovensku neboli a nechcú byť sektou. Veriaci sú otvorení a vo svätom Duchu spojení so všetkými skutočnými kresťanmi bez rozdielu konfesie.“ Z učenia - Neuznávajú rozdelenie cirkvi na duchovenstvo a laikov, hlavou je len Kristus. - Kňazom je každý skutočný kresťan (muž aj žena). - Tvrdia, že vo svojom svetu neviditeľnom príchode vezme Pán všetkých vzkriesených zosnulých i premenených živých do nebeských príbytkov, aby potom prišiel z neba ako Kráľ kráľov a Pán pánov, ktorý na Zemi vytvorí tisícročné Božie kráľovstvo. V ňom bude vládnuť len pravda a láska. - Veria, že po potlačení krátkej vzbury niektorých satanom zvedených národov a po odsúdení bezbožných ľudí nastolí Pán v novom nebi a na novej zemi večné Božie kráľovstvo, kde už nikdy nebude zlo. 17. 2. 2012 Karol Sudor SME
Na české penzie slovenskí dôchodcovia nedosiahnu - Dôchodcovia, ktorí roky pracovali počas bývalého Československa, nebudú poberať vyššie penzie. Česko im dôchodky na vyššiu úroveň, aká je u našich susedov, nedorovná. Rozhodli o tom českí ústavní sudcovia. Nádej na lepšiu penziu tým stratilo 300- až 400-tisíc Slovákov. Českí ústavní sudcovia sa včera po prvýkrát v histórii takmer jednohlasne postavili proti rozhodnutiu európskej súdnej inštancie. Odmietli jej požiadavku, aby Česká republika povinne dorovnala na vyššiu českú úroveň penzie tých dôchodcov, ktorí podstatnú časť svojho aktívneho života odpracovali ešte v bývalom Československu, no teraz berú výrazne nižšie slovenské penzijné dávky. "Nie je možné očakávať, že to bude riešiť Česká republika, pretože je to vec národnej vlády. Ak nejaké nespravodlivosti boli, mali to riešiť slovenskí politici v uplynulých dvadsiatich rokoch," povedala sociologička Zuzana Kusá. Podľa nej dorovnané penzie v tomto prípade sú nerealizovateľným prianím Slovákov, ktoré nemá oporu v pravidlách vyplácania dôchodkov. Kauzu rozpútala česká dôchodkyňa Kauzu vlani v lete rozpútala obyčajná česká dôchodkyňa Marie Landtová, ktorá pracovala pre podnik so sídlom na Slovensku a súdnou cestou sa pokúsila o zvýšenie svojej ,,slovenskej" penzie o 1 700 českých korún. Hoci v Česku už možnosť takéhoto dorovnávania dôchodkov jestvuje, Landtovej prípad sa po prieťahoch dostal až na český Najvyšší správny súd. A ten sa so žiadosťou o názor obrátil na Súdny dvor Európskej únie. Medzinárodná inštitúcia následne rozhodla, že Česko by malo plošne zvýšiť dôchodky aj ďalším svojim občanom s rovnakým problémom. No zároveň aj všetkým Slovákom, ktorí síce za čias spoločného štátu pracovali na Slovensku a pre slovenský podnik, no aspoň 25 rokov odrobili ešte počas trvania federácie. Stav, keď to tak nie je, označil za ,,diskrimináciu". A požiadal v tomto smere českú stranu o nápravu. Slovenskí odborníci dávnejšie predpovedali, že Česi určite podniknú všetky kroky, aby sa vyplácaniu miliardových súm vyhli. Na základe stále platnej zmluvy o spôsobe vyplácania penzií po rozdelení federácie, ktorú podpísali bývalí premiéri Vladimír Mečiar a Václav Klaus, ani neboli povinní na také čosi pristúpiť. Krajnou možnosťou, ako vyčítanú "diskrimináciu" odstrániť, mohlo byť pre nich zrušenie súčasného inštitútu dorovnávania dôchodkov pre Čechov, ktorí pracovali pre slovenské firmy. "Skôr si myslím, že sa rozprávame v hypotetickej rovine," reagoval na margo dorovnávania pre českých občanov ústavný právnik Eduard Bárány. Súhlas s medzinárodnou inštitúciou by český štát stál až stovky miliárd českých korún. Slováci by totiž mohli doplatky žiadať aj spätne. O české dôchodky by sa potom mohli uchádzať aj občania všetkých ostatných štátov Európskej únie. Podľa českých ústavných sudcov sa európske nariadenie v súvislosti s dôchodkami nedá vzťahovať na takú jedinečnú udalosť, akou bol rozpad Československa "Ústavný súd ČR vyjadril presvedčenie, že európsky súd dospel k nesprávnemu záveru a vychádzal z mylných a nesprávnych informácií," uviedli sudcovia v stanovisku. Vývoj dôchodkov v Česku a na Slovensku Rok priemerný dôchodok v ČR priemerný dôchodok v SR 1993 2 734 Kč 2 532 Sk 1995 3 578 Kč 3 320 Sk 2000 5 962 Kč 5 382 Sk 2005 7 728 Kč 7 713 Sk 2011 10 552 Kč (435 eur) 362 eur Čo spôsobilo rozdelenie štátu dôchodcom Pri delení Československa podpísali vtedajší premiéri Vladimír Mečiar a Václav Klaus zmluvu, podľa ktorej má občanovi bývalej federácie vyplácať dôchodok ten z oboch nástupníckych štátov, v ktorom mal jeho zamestnávateľ sídlo k 31. decembru 1992. Kým na tejto dohode zarobili vyšším dôchodkom tí Slováci, ktorých zamestnávateľ mal hlavné sídlo v Česku, asi 3- až 4-tisíc Čechov pracujúcich pre podnik so sídlom na Slovensku získalo podstatne nižšie slovenské dôchodky. Nožnice medzi slovenskými a českými dôchodkami sa ďalej roztvárali, keďže slovenská koruna bola slabšia a menil sa aj výpočet penzií. Sťažnosti a súdne žaloby Čechov so ,,slovenskými" penziami sa začali množiť. To bol aj prípad Marie Landtovej, ktorý sa však po prieťahoch skončil až na českom Najvyššom správnom súde. Ten sa vlani so žiadosťou o názor obrátil na Súdny dvor Európskej únie. Na základe následného rozhodnutia európskej súdnej inštitúcie mali dostať šancu na dorovnanie penzií na českú úroveň aj tisíce Slovákov. Ústavný súd ČR im ju však v utorok zatrhol. sp, eo | 15. februára 2012 PRAVDA
Vznik Československa nebude štátny sviatok, Deň Ústavy SR ním zostáva - Prvý september - Deň Ústavy SR zostáva štátnym sviatkom. Vznik Československa - 28. október sa ním nestane. Poslanci dnes totiž odmietli novely zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch, ktoré vraj nezávisle od seba vypracovali poslanci SDKÚ-DS a OKS. Obe skupiny navrhovali, aby sa 28. október, čo je deň vzniku prvej Československej republiky (ČSR) v roku 1918, stal štátnym sviatkom. Deň ústavy SR (1. september), ktorý je štátnym sviatkom, sa mal predefinovať na pamätný deň. Opozícia s takýmto postupom nesúhlasila. "Nahrádzať 28. október namiesto 1. septembra Dňa Ústavy je neúcta k inej epoche, ktorá je podľa mňa ešte významnejšia," povedal poslanec Smeru-SD Ján Podmanický. Sociálni demokrati zdôrazňujú, že ústava je základ slovenskej štátnosti. "Ústava nie je základom našej štátnosti. Tým bolo vyhlásenie SR. Ústavu meníme niekedy aj počas 24 hodín. Je to len dokument," zdôraznil poslanec SDKÚ-DS Ľudovít Kaník. Opozícia oponovala. Podmanický je presvedčený, že 1. september jednoznačne patrí k štátnym sviatkom. Do druhého čítania sa nedostal ani návrh novely zákona o cestnej premávke z dielne Smeru-SD. Účelom právnej normy malo byť sprístupnenie vybraných informácií z evidencie vozidiel tretím osobám, čím sa malo výraznou mierou prispieť k posilneniu právnej istoty v právnych vzťahoch. 8.02.2012 TASR
Slovenské deti zožali so svojimi kresbami úspech v iránskej medzinárodnej súťaži - Slovenské deti zo Základnej školy Jarovnice svojimi kresbami očarili organizátorov prvej Medzinárodnej súťažnej výstavy kresieb a malieb venovanej prírodným katastrofám a národným nešťastiam v Iráne. Ich kresliarske umenie ocenili tromi zlatými, dvomi striebornými a jednou bronzovou cenou, ako aj šiestimi čestnými oceneniami poroty. Najmladší slovenský ocenený účastník má desať rokov, najstarší šestnásť. Slováci patrili medzi najúspešnejších spomedzi všetkých zahraničných účastníkov, počtom ocenení ich prekonali iba iránske deti, ktoré však prispeli neporovnateľne vyšším počtom vystavených exponátov. Medzinárodnú súťaž organizovalo Centrum pre intelektuálny rozvoj detí a mládeže v iránskej provincii Golestan. Hodnotiaca komisia posúdila vyše šesťtisíc obrazov z 13 krajín, z toho dvetisíc prác bolo zo zahraničia. Okrem domácich a slovenských umelcov sa na súťaži zúčastnili aj deti z Azerbajdžanu, Slovinska, Ukrajiny, Bruneja, Číny, Sudánu, Filipín, Cypru, Libanonu, Mexika a Indie. Vo finále organizátori 115 prác ocenenili medailami a 384 diplomami. Diplomy a keramické plakety pre slovenské deti spolu s vecnými darmi – ručne tkanými perzskými kobercami z ťavej vlny a farebnými katalógmi s ocenenými kresbami sú v súčasnosti na slovenskom veľvyslanectve v Teheráne. 29.12.2011 MZV
Posledná Havlova hra bola o Dubčekovi - Správal sa ako skromný človek, lebo nechcel vyzerať ako nafúkanec, ktorý si myslí, že zhltol všetku múdrosť sveta, poznamenal o Václavovi Havlovi jeho blízky spolupracovník z Pražského Hradu Nevyvyšoval sa nad iných, nebol namyslený," povedal v rozhovore pre Pravdu Vladimír Hanzel, ktorý bol v rokoch 1990 - 2003 tajomníkom a riaditeľom sekretariátu Havla, keď vykonával funkciu prezidenta. Havlovým spolupracovníkom ste sa stali v lete 1989, čiže pred zmenou politických pomerov. Vedel odhadnúť, kedy nastane pád komunistického režimu? Nevedel, ale mal tušenie, že existencia vtedajšieho zriadenia nemôže trvať príliš dlho. Spomeniem jednu historku. Rovnaký októbrový deň roku 1989 zatkli dvoch redaktorov z podzemných Lidových novín a za Havlom prišli ľudia z Krátkeho filmu, aby s ním nakrútili rozhovor do svojho archívu. Bol to štátny podnik, ktorému šéfoval syn generálneho tajomníka komunistickej strany Miloša Jakeša. Havel to komentoval, že režim by mohol skončiť, keďže robí také zmätené veci. Havel vystupoval proti rozdeleniu federácie. Kládol si aj sebakritickú otázku, či vykonal maximum proti jej zániku? Robil, čo bolo v jeho silách. Je ťažké povedať, či všetky kroky boli správne. Určite sa však do toho vložil s najväčším odhodlaním. Viedol zápas s federálnym parlamentom; trochu si vyčítal, že sa mu nepodarilo dosiahnuť, aby sa vypísalo referendum o osude spoločného štátu Čechov a Slovákov, čo mohlo zabrániť rozpadu. Pôsobil ako človek s lišiackym úsmevom, za ktorým sa skrýva duša dobráka. Dokázal sa aj nahnevať? Áno. Spomínam si napríklad, ako vybuchol v Občianskom fóre v čase zmien v roku 1989. Vystupovalo ako zastrešujúca skupina všetkých demokratických prúdov. Zvláštne sa vo fóre správali členovia Obrody, ktorá združovala bývalých komunistov, ktorých vylúčili zo strany po auguste 1968. Keď sme raz boli za predsedom vlády Ladislavom Adamcom, oznámil, že ľudia z Obrody požadujú niekoľko ministerských kresiel. Havel sa rozčúlil, hnevalo ho, že títo aktivisti sedia vo fóre, ale nič o tom nepovedia. Na jedného človeka z Obrody u Adamca nakričal, že okamžite musí odísť preč, čo sa aj stalo. Hovorí sa, že Havel mal svojský štýl žartovania. Bol to situačný humor. Pamätám si na jednu vec, ktorú myslel polovážne. Keď vzniklo Občianske fórum, začal so sebou nosiť koženú aktovku. Mal v nej kartón cigariet, zubnú kefku a pastu. Pýtal som sa ho, prečo si to berie na každý krok. Odpoveď bola prekvapujúca. Čo odpoveda? Povedal, že to má pre prípad, že by ho znovu zatkli. Aktovku s týmito vecami si zobral dokonca ešte na prvú zahraničnú štátnu návštevu, ktorá sa uskutočnila po novom roku v januári 1990 vo východnom a západnom Nemecku. Ako tajomník som mu ju tam nosil. Dokázal sa zžiť s najvyššou funkciou v štáte? Nebola to ťažká zmena pre človeka, ktorý bol zvyknutý na iný spôsob života? Bol to preňho skok do úplne odlišného prostredia. Zostal pritom sám sebou. Von si obliekal džínsy a pulóver, ľudí prekvapoval na ulici, pretože zrazu videli prezidenta bez obleku, bez bielej košele a viazanky. Ľahkú úlohu nemali ochrankári. Prečo? Havel chcel mať čo najvoľnejší pohyb. Raz sa stalo, že im v Prahe zmizol z očí. Našli ho až o chvíľu. Ochrankári sa pochopiteľne snažili stopercentne robiť svoju prácu - spočiatku hovorievali, že nemôže prísť na pódium v divadle, pretože by sa stal ľahkým terčom. Havel to dôrazne odmietol a vyhlásil, že tu velí on ako prezident a nie ochranka. Dodal, že chápe, že sa starajú o jeho bezpečnosť, ale ukáže sa na pódiu napríklad na koncerte, ak ho pozvú a členovia telesnej stráže si už nejako musia poradiť, aby sa mu nič nestalo. Svojich strážcov taktiež nenadchol, keď sa rozhodol, že v aute bude vždy sedieť na prednom sedadle, hoci chránená osoba má určené miesto vzadu. Počas prvých týždňov vo funkcii obidve strany zvádzali takpovediac tuhý boj, ale ochranka nakoniec pochopila, že jej nezostáva nič iné, ako prezidenta v tomto rešpektovať. Akú oporu znamenala pre Havla jeho prvá manželka Olga?Bola ako veľký strom, o ktorý sa človek môže oprieť. Keď čokoľvek napísal, ako prvá si to prečítala. Havel veľmi dbal na jej úsudok, vždy si vzal poznámky k srdcu. Ak mu povedala, že tak to v živote nechodí, ako si on myslí, potom danú pasáž prepísal. V prípadoch, že Olga nemala žiadne pripomienky, Havel vyzeral rozžiarený ako slniečko. Bol vtedy preplnený šťastím. Dramatik Pavel Kohout povedal, že Havel trpel ako prezident, lebo z bežného človeka sa stal vrchnosťou, čo mu povahovo nevyhovovalo. Je to pravda, alebo si zvykol? Percentuálne to bolo 50:50. Havel sa napríklad tešil, že po zmene režimu sa bude priamo venovať uvádzaniu svojich divadelných hier, keďže počas komunizmu ich diváci nesmeli vidieť. Pochopil však, že to určitý čas potrvá, lebo prezidentská funkcia pohltí jeho čas. Bol človek, ktorý robil všetko svedomito, a tak sa postavil aj k úlohe hlavy štátu. Aký mal vzťah s Alexandrom Dubčekom? Zdá sa, že ideálne to nebolo. Dubček bol iná generácia. Havel o ňom dávnejšie napísal esej, podľa ktorej ho zarazilo, ako konal, keď prestal byť prvým tajomníkom komunistickej strany. Prijal funkciu predsedu federálneho parlamentu, potom prijal kreslo veľvyslanca v Turecku. Havlovi to pripadalo dehonestujúce. Nazdával sa, že keď, Dubčeka odstavili od moci, mal povedať, že stačilo, hotovo a nebrať nižšie funkcie. Havel o tom premýšľal tak silno, že sa koncom osemdesiatych rokov minulého storočia dokonca pustil do písania divadelnej hry. Aký mal tento text pokračovanie? Nedokončil ho. Neskôr to oprášil a vzniklo Havlovo posledné divadelné dielo s názvom Odchádzanie. Pôdorys prvej nedokončenej hry bol o tom, ako premýšľal o Dubčekovi. Prezradil mi to Havel. Hovoril, že text vychádzal z jeho úvahy o Dubčekovi o tom, ako človek nerád opúšťa vysokú funkciu. Medzi prvými slovenskými politikmi, ktorí vyslovili zármutok nad Havlovou smrťou, bol Vladimír Mečiar. Zjavne však blízko k sebe nemali. Spočiatku mali veľmi dobrý vzťah. Mečiar sa k nemu rád hlásil a keď išiel do Prahy, vždy ho navštívil. Dokonca raz povedal, že najradšej má dvoch Čechov - Havla a Petra Pitharta, ktorý bol vtedy predsedom českej vlády v rámci federácie. Lenže Mečiar bol vrtkavý človek a niečo sa v ňom potom zlomilo. Havla začal dokonca až nenávidieť. Viete si vysvetliť dôvod? Mečiar prezradil Havlovi niečo súkromné o sebe a neskôr to ľutoval. Nechcem však rozoberať, o čo išlo. Vráťme sa ešte k Havlovmu zvoleniu na Pražský hrad. Túžil stať sa prezidentom? V podstate som už na to odpovedal - chcel pôsobiť v prvom rade ako dramatik a divadelník. O túto funkciu nezabojoval. Naopak, vzdoroval. Lenže ľudia z Občianskeho fóra a z Verejnosti proti násiliu naňho tlačili, že musí byť prezidentom. Keď bolo takmer jasné, že iná možnosť neexistuje, Havel im neprestal odolávať. Snažil sa uhnúť tak, že ponúkal iných. Neuspel. Svoj vzdor vzdal vtedy, keď ostatní nadobudli stopercentné presvedčenie, že výber padol na neho. Na Slovensku sa objavujú rozporné názory na Havla. Kritici poukazujú napríklad na likvidáciu zbrojného priemyslu. Aký mal vzťah k Slovákom? Úprimný - jedným slovom. Možno vzniklo viacero nedorozumení, ale Havlov vzťah k Slovensku bol milý. Pochádzam stadiaľ, žil som tam desať rokov. Na Slovensko sa rád vraciam. Skúsenosť mi umožnila pochopiť, že v porovnaní s Českom máte inú hierarchiu hodnôt, odlišné kultúrno-historické korene. Žiaľ, pohľad Čechov bol taký, že Slováci sú úplne rovnakí ako oni. Nie je to pravda. Snažil som sa ich presvedčiť, že je to inak, ale bol som takmer jediný. Ubezpečujem však, že Havel nemal nič proti Slovákom. Čo poviete na zmienenú výrobu zbraní? Zrušenie zbrojovky vychádzalo z Havlovho pacifizmu. Keby táto fabrika stála v napríklad v Plzni, urobil by rovnaký krok. Zrušil by ju v tomto českom meste. Aký bol rozdiel medzi Havlom, keď prišiel na Pražský hrad a keď odchádzal z najvyššej funkcie? Odišiel ako politik nabitý obrovskými zážitkami. A z ľudskej stránky? Ako skromný človek. Nevyvyšoval sa nad iných. Vedel si zo seba uťahovať na okraj toho, že je známy na celej zemeguli. Nechcel totiž vyzerať ako nafúkanec, ktorý si myslí, že zhltol všetku múdrosť sveta. Havel nebol namyslený. 20.12.2011 Miroslav Čaplovič www.pravda.sk
Zomrel exprezident Václav Havel - Vo veku 75 rokov zomrel v nedeľu ráno v spánku prvý porevolučný český prezident Václav Havel. Bývalý československý a český prezident zomrel "v tichosti v spánku" na svojej chalupe na Hrádečku na Trutnovsku v prítomnosti svojej ženy Dagmar. "Dnes nás opustil Václav Havel. V jeho poslednej chvíli s ním bola jeho manželka Dagmar a jedna z rádových sestier, ktoré sa o neho v posledných mesiacoch starali," uvádzajú stručne Havlove oficiálne internetové stránky. Václav Havel (1936 - 2011) Havel sa na verejnosti objavil naposledy pred týždňom, keď v sobotu prijal svojho priateľa tibetského dalajlámu a prevzal cenu slovenskej Nadácie Jána Langoša. Dôležité momenty v živote Václava Havla: 5. októbra 1936 - Narodil sa v rodine pražského stavebného inžiniera a podnikateľa Václava Miloša Havla. 1955 - prvýkrát publikoval v časopise Máj. 1959 - kulisár v Divadle ABC. V roku 1960 prešiel do Divadla Na zábradlí - dramaturg, asistent réžie a kmeňový autor. 3. decembra 1963 - Divadlo Na zábradlí uviedlo jeho Záhradná slávnosť. 9. júla 1964 - Na žižkovskej radnici si vzal Oľgu Šplíchalovou. 1964 - Vydal prvú knihu, štúdiu o Josefovi Čapkovi. Júl 1967 - Kritický prejav na zjazde zväzu spisovateľov. Vyčiarknutý z kandidátky do ústredného výboru zväzu. 1968 - Prvá medzinárodný literárna cena v Rakúsku. 21. až 27. augusta 1968 - Autor komentárov vo vysielaní libereckého štúdia Československého rozhlasu; čítal Jan Tříska. Jeseň 1968 až jún 1969 - Šéf redakčnej rady časopisu Tvár. 1969 - Zákaz umeleckej činnosti, potom pracoval v robotníckych profesiách, okrem iného v trutnovskom pivovare (1974). 8. apríla 1975 - V liste prezidentovi Gustávovi Husákovi podrobil režim ostrej kritike. 1. januára 1977 - Prvý hovorca Charty 77. Bol ním ešte dvakrát: na prelome rokov 1978 a 1979 a od septembra do novembra 1989. 18. októbra 1977 - Odsúdený na 14 mesiacov s trojročnou podmienkou pre pokus trestného činu poškodzovania záujmov republiky v cudzine. 23. októbra 1979 - V procese s členmi VONS (Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných) odsúdený na 4,5 roka nepodmienečne. 23. januára 1983 - Ťažký zápal pľúc vo väznici, po intervencii zo zahraničia 7. februára ho prepustili. Z nemocnice odišiel v marci. 3. septembra 1988 - Na folkovom festivale v Lipnici nad Sázavou prvýkrát po 19 rokoch vystúpil na verejnosti. 9. decembra 1988 - Účasť na "raňajkách disidentov" s francúzskym prezidentom Françoisom Mitterrandom v Prahe. 10. decembra 1988 - Prejav na prvej povolenej manifestácii k Medzinárodnému dňu ľudských práv na Škroupovom námestí v Prahe. Január 1989 - Počas takzvaného Palachovho týždňa ho vzali do väzby. 21. februára 1989 - Odsúdený na 9 mesiacov nepodmienečne pre podnecovanie a sťažovanie výkonu právomoci verejného činiteľa. Po protestoch vo svete i ČSSR prepustený 17. mája 1989. November až december 1989 - Spoluzakladateľ Občianskeho fóra. 29. decembra 1989 - Zvolený za československého prezidenta; znovu zvolený 5. júla 1990. 19. až 22. júla 1990- Prvá návšteva USA vo funkcii prezidenta. 3. júla 1992 - Pri voľbe hlavy štátu nezískal dostatok hlasov, 20. júla abdikoval. 26. januára 1993 - Zvolený za prezidenta Českej republiky, úrad prevzal 2. februára. Znovu zvolený bol 20. januára 1998. 27. januára 1996 - Po dlhej chorobe zomrela Olga Havlová. 2. decembra 1996 - Havlovi odstránili zhubný nádor na pľúcach. Lekári mu odobrali časť pravého pľúca. 4. januára 1997 - Oženil sa s herečkou Dagmar Veškrnovou. 9. decembra 1997 - Pred senátormi a poslancami v Rudolfíne ostro kritizoval vývoj v ČR v uplynulých rokoch. 14. apríla 1998 - V rakúskom Innsbrucku mu operovali perforáciu hrubého čreva. 2. februára 2003 - Ukončil druhé päťročné obdobie vo funkcii prezidenta Českej republiky. 22. mája 2008 - Premiéra jeho nové divadelné hry Odcházení. 22. marca 2011 - Premiéra filmu Odcházení v jeho réžii, ktorý nakrúcal v roku 2010. Havel ako vedúca osobnosť ponovembrových udalostí Za svoj boj s totalitným režimom bol Havel pred novembrom 1989 trikrát väznený, celkom strávil vo väzení zhruba päť rokov. V novembri 1989 sa stal jedným zo zakladateľov Občianskeho fóra a v decembri 1989 bol zvolený za československého prezidenta, ktorým bol až do svojej abdikácie v júli 1992. Už v januári 1993 ho však zvolili za prvého prezidenta Českej republiky a túto funkciu vykonával až do roku 2003. Z výrokov zosnulého exprezidenta O politike: ,,...politika (sa) stáva až priveľmi vecou odborníkov... Zdá sa mi však, že by mala byť predovšetkým vecou občanov, s osobitne vystupňovaným zmyslom pre zodpovednosť a tajomnú komplexnosť bytia." (z prejavu v Tokiu, 23. apríla 1992) ,,Tak či onak, jedného predsudku zdedeného po komunizme by sme sa mali konečne zbaviť: konkrétne presvedčenia, že štát, respektíve strany, sú jediní, kto má vo všetkom pravdu a kto vie najlepšie siať dobro." (Mladá fronta Dnes, 30. decembra 1994) ,,(Hnevá ma) priepasť medzi politikou a verejnosťou. Neschopnosť chytať podvodníkov a mafiánov, ktorí počas domovej prehliadky miznú do Afriky. Neúcta ku krajine a vôbec k pôde. Impotentná architektúra. Veľká chuť dobýjať krajinu a budovať nepotrebné elektrárne. Pražské mostové veže roky obalené reklamou. Tliachanie lídrov pražskej ODS. Nadvláda bulvárnych médií." (Mladá fronta Dnes, 18. decembra 2010) O demokracii a spoločnosti: ,,Demokraciu chápem ako výtvor štátneho bytia, ako spôsob sebaorganizácie spoločnosti, ako formu súžitia... Nie ako iba súbor systémových opatrení... Demokracia je iba vonkajším výrazom čohosi vnútorného." (Z prejavu vo Federálnom zhromaždení, 29. júna 1990) O Európskej únii: ,,Úlohou dnešnej Európy je vzkriesenie a presadzovanie do života svojich vlastných najlepších duchovných tradícií a tým sa tvorivo spolupodieľať na tvorbe nového spôsobu svetového súžitia." (z prejavu v Aachene, 15. mája 1996) ,,K českému prostrediu, trochu kocúrkovskému, tradične patrí, že sa vôbec veľmi nezaujíma o to, v akom ležíme priestore, aké sú naše dlhodobé perspektívy, aké šance má naše zakotvenie v Európe." (na tlačovej konferencii pred odletom na rokovanie stredoeurópskych prezidentov, 6. júna 1997) O terorizme po 11. septembri 2001: ,,Rád by som bol, ak by ťaženie proti terorizmu skutočne zostalo ťažením proti terorizmu, a nie proti štátom či národom. Áno, iracký režim je extrémne nebezpečný, vieme to všetci a s najväčšou pravdepodobnosťou podporuje rozmanitých fanatikov, extrémistov, ale napriek tomu si nemyslím, že je dobré hovoriť o vojne proti Iraku. Nikto predsa nechce viesť vojnu proti štátom či národom, ale proti fenoménu terorizmu." (BBC, 21. novembra 2001) "Poprezidentskému" obdobiu Havlovho života dominovali ľudské práva - opakovane podporil kubánsku opozíciu, disidentov v Bielorusku, angažoval sa okolo situácie v Barme, Tibete či Severnej Kórei a niekoľkokrát vyjadril svoje obavy o osud demokracie v Rusku. Naďalej sa vyjadroval k aktuálnym politickým otázkam, predovšetkým v oblasti zahraničnej politiky. Dopísal aj divadelnú hru a bol čestným predsedom českého PEN klubu, v poslednom čase sa venoval aj projektu svoje prezidentskej knižnice. Preslávil sa tiež svojimi divadelnými hrami. Písanie sa pre neho stalo celoživotným poslaním. Za svoje dielo získal mnoho ocenení. Osobný život Václava Havla po novembri 1989 zasiahli dve zásadné udalosti. V januári 1996 zomrela jeho manželka Oľga, ktorá si predovšetkým za svoju charitatívnu činnosť dokázala získať sympatie a rešpekt širokej verejnosti. O rok neskôr sa Havel oženil s herečkou Dagmar Veškrnovou. V čase, keď stál na čele štátu, bol mnohokrát hospitalizovaný. Pre rakovinu mu lekári odobrali v novembri 1996 veľkú časť pľúc. Ďalší kritický moment prišiel v apríli 1998, keď bol práve v rakúskych Alpách. Po prudkom zhoršení zdravotného stavu sa v innsbruckej Univerzitnej nemocnici podrobil akútnej operácii prederaveného hrubého čreva. Havel sa Nobelovej ceny nedočkal Hoci reakcie na Havlovu smrť zdôrazňujú, že patril k najvýznamnejším Európanom, najslávnejšej pocty sa nedočkal. Viackrát bol navrhnutý na Nobelovu cenu za mier, ale do skupiny laureátov sa nezaradil. Príčiny mohli byť tri, nazdáva sa Stein Tonnesson, ktorý je uznávaný odborník na toto ocenenie. "Cenu za mier získalo v minulosti veľa Európanov, preto ju začali udeľovať osobnostiam z iných svetadielov. Po zmene režimu v Československu sa oslabil zmysel, aby ho ocenili. V neposlednom rade túto cenu dostal Lech Walesa a Nobelov výbor ju nezvykne dávať znovu za podobné hrdinstvo, veď obidvaja sa zaslúžili o pochovanie červenej totality," povedal pre Pravdu bývalý riaditeľ Inštitútu pre výskum mieru v Osle. O Václavovi Havlovi, ktorý bol prvým demokraticky zvoleným československým prezidentom od komunistického prevratu vo februári 1948 a zároveň posledným, keďže onedlho sa rozdelila federácia Čechov a Slovákov, sa hovorilo ako o idealistovi. Hovorilo sa o ňom ako o idealistovi, čo vkročil do vysokej politiky, ktorá má príchuť intríg a pretvárky. Havlov príbeh na výslní poprel tvrdenie, že kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. "Aj po roku 1989, rovnako ako predtým, hovoril nahlas svoje názory. Robil to aj v prípade, že sa nepáčili, či už väčšine spoločnosti, alebo vládnucej politickej elite. Bol proti rozdeleniu federácie, vystupoval proti podvodom a korupcii. Kritizoval ničenie krajiny, prílišnú zástavbu, obchodné centrá. Pre mňa bol Havel človek, ktorý by mohol byť vzorom pre ostatných aj v mnohých iných oblastiach, nielen v politike," povedal pre Pravdu český politológ Jan Bureš. Václav Havel ako dramatik a kultúrna autorita Václav Havel vyrastal v známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodine, spojenej s českým kultúrnym a politickým dianím dvadsiatych až štyridsiatych rokov. Komunistická moc mu po ukončení povinnej školskej dochádzky v roku 1951 nedovolila ďalej študovať. V prvej polovici päťdesiatych rokov preto nastúpil do štvorročného učebného odboru chemický laborant a zároveň večerne vyštudoval gymnázium (ukončil ho v roku 1954). Z kádrových dôvodov nebol prijatý na žiadnu z vysokých škôl humanitného smeru, a preto sa rozhodol študovať na škole technickej. Ekonomickú fakultu Českého vysokého učení technického ale po dvoch rokoch opustil. Kultúrne tradície rodiny orientovala Václava Havla k humanistického hodnotám českej kultúry, v päťdesiatych rokoch potlačovanými. Po návrate z vojenskej základnej služby pracoval ako javiskový technik (prihovoril sa za neho Jan Werich), najprv v Divadle ABC a od roku 1960 v Divadle Na zábradlí. Už v roku 1959 však napísal svoju dramatickú prvotinu - jednoaktovku Rodinný večer. V tomto čase však vznikla aj poézia, predovšetkým básne a strojopisné kaligramy v zbierke Antikódy. V rokoch 1962 až 1966 študoval diaľkovo dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení a do pozície dramaturga sa v tom čase prepracoval aj v divadle. V decembri 1963 uviedli na doskách jeho prvé predstavenie - Záhradnú slávnosť. O rok neskôr ho odpremiérovali v Západnom Berlíne v Schillerovom divadle. Už táto hra obsahuje kľúčové témy Havlových hier, problémy moci, byrokracia a jazyka. Jej hrdina Hugo Pludek príslušnosťou k absurdnej byrokratickej organizácii a prijatím jej jazyka stráca vlastnú identitu. Rok 1969 bol pre Havla štartom krutého obdobia prenasledovania, vypočúvaní a osočovania, keď ho po vznik vyhlásenia Desať bodov obvinili z príprav trestného činu rozvracania republiky. Aj napriek perzekúcii neprestal Havel tvoriť a z jeho pera vzišlo vyše desať ďalších divadelných hier. Niektoré spájal silný autobiografický prvok. Trojicu hier Audiencia, Vernisáž (obe 1975) a Protest (1978) spája postava disidenta Ferdinanda Vaňka, ktorý pracuje v pivovare podobne ako v tej dobe sám Havel. Už v roku 2007 vzniklo Odcházení - divadelná hra, ktorá niesla výrazné autobiografické rysy vzťahujúce sa na obdobie po roku 2003, keď Havel opustil funkciu prezidenta. Hru okrem mnohých svetových scén uviedlo aj Slovenské národné divadlo v Bratislave a Havel ju neskôr preniesol do filmovej podoby, v ktorej hlavnú rolu stvárnil Josef Abrhám a jeho druhá manželka Dagmar Havlová, rodená Veškrnová. Havel tiež napísal niekoľko zásadných politických esejí, medzi nimi napríklad List Gustávovi Husákovi v roku 1975 či Moc bezmocných o tri roky neskôr alebo Politika a svedomie v roku 1984. Za svoje literárne a dramatické dielo ocenili Václava Havla radom prestížnych cien, bol členom mnohých svetových klubov spisovateľov. Za svoje zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržovanie ľudských práv bol niekoľkokrát nominovaný na Nobelovu cenu mieru a stal sa laureátom najvyšších štátnych vyznamenaní mnohých štátov. 18. decembra 2011 Pravda.sk, ČTK, am, Pravda
Bývalý diktátor sa vrátil domov, znovu za mreže - Niekdajší vládca priletel do vlasti ako väzeň. Manuel Noriega si po 20 rokoch za mrežami v USA a vo Francúzsku odpyká ďalší trest v rodnej Paname. Bývalý diktátor má 77 rokov a chce dosiahnuť, aby mu súd vymenil žalár za domáce väzenie. Podľa tamojších zákonov o to môže požiadať odsúdený, ktorého vek presiahol sedemdesiatku. Do Panamy ho premiestnili po tom, čo s jeho vydaním súhlasil francúzsky súd. Noriega v zahraničí pykal za obchodovanie s drogami a za pranie špinavých peňazí. Vo vlasti mu začne plynúť trest za vraždy. Ak by mu vyhoveli a umiestnili do domáceho väzenia, určite to vyvolá nevôľu pozostalých po obetiach Noriegovho režimu. "Ani odpustenie, ani zabudnutie. Mal by luxusné väzenie. To, čo chceme, je, aby pykal za svoje zločiny," zdôraznila Justina Rodriguezová, ktorá sa vydala so stovkami ľudí demonštrovať proti uľahčeniu výkonu rozsudku nad exdiktátorom. O možnom domácom väzení nebude rozhodovať súd v Paname, ale vláda. "Ak vyjadrí súhlas s požiadavkou Noriegu, nebude hľadať žiadne právne nástroje, ako spochybniť svoje odsúdenie," podotkol jeho advokát Julio Berrios. Vojenským diktátorom v Paname bol Noriega presne šesť rokov a päť dní. Zvrhli ho vojaci USA, ktorí v decembri 1989 uskutočnili inváziu do tejto stredoamerickej krajiny. Potom ho odsúdili v Spojených štátoch a neskôr mu druhý trest vymerali vo Francúzsku. Panamský súd ho v roku 1995 v neprítomnosti odsúdil na dvadsať rokov. Podľa ľudí, ktorí Noriegu videli, vyzerá už len ako tieň niekdajšieho silného vládcu, ktorý mával mačetou, keď prednášal ohnivé prejavy. Ak sa mu rozviaže jazyk, môže pomôcť objasniť približne sto vrážd a zmiznutí osôb z jeho éry. Trest, ktorý mu uložili v neprítomnosti, je za jedenásť vrážd. Patrí sem prípad sťatej hlavy Huga Spadaforu. Bol to lekár, ktorý sa vyhrážal, že zverejní Noriegovo napojenie na drogové kruhy. Ďalšími obeťami boli vysokopostavení predstavitelia armády, ktorí sa v roku 1989 pokúsili o prevrat, ktorý sa im nevydaril. Noriega má zaujímavú minulosť. Kedysi spolupracoval s americkou tajnou službou CIA. Postoj USA sa zmenil, keď vysvitlo, že má styky s kolumbijskými obchodníkmi s drogami. 12.12.2011 čap, Reuters, ČTK
Päť veľkých príbehov slovenského lekárstva - Osudy osobností nášho lekárstva sa často končili tragicky. Mních v sutane a bojovník v bielom rúchu. Bez týchto postáv by sa príbeh lekárstva na Slovensku rozprával ťažko. Písať ho začala rehoľa benediktínov, ktorá pred tisíc rokmi na našom území stavala prvé kláštory so špitálmi pre starých mníchov. Označenie prvá nemocnica si však vyslúžil až lazaret za hradbami stredovekej Bratislavy, v ktorom sa v 12. storočí zotavovali tiahnuce križiacke vojská. Prežil poldruha storočia, do tatárskeho vpádu. Až o dve storočia neskôr vznikajú v hornom Uhorsku aj prvé mestské špitály. S dnešnými nemocnicami ich spája málo. „Poskytovali opateru starým nemajetným ľuďom, v čase morových epidémií slúžili aj na izoláciu chorých,“ hovorí Ľudmila Horníková z oddelenia histórie medicíny Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Iní boli aj lekári. Liečili odvarmi z byliniek, zábalmi či pijavicami. Napriek rozmachu chirurgie v starovekom Egypte či Grécku nechával temný stredovek chirurgické zákroky na holičov, kúpeľníkov a katov. Obrat priniesla až renesancia, v strednej Európe sa oň pričinil lekár s turčianskymi koreňmi Ján Jessenius. Ak chceme vyrozprávať dejiny slovenského lekárstva, začať musíme jeho príbehom. Pohľad dovnútra Hoci talianski učenci objavovali stratené anatomické znalosti vďaka pitvám už od 14. storočia, odpor cirkvi bol stále silný a poznatky sa šírili pomaly. V našich končinách ho prelomila až v roku 1600 Karlova univerzita v Prahe, ktorá poctou poverila dekana lekárskej fakulty vo Wittenbergu Jána Jessenia. Ten sa v Prahe ocitol náhodou, pozval ho dvorný hvezdár cisára Rudolfa II. Tycho Brahe. Hoci Jesseniova pitva obesenca pripomínala divadlo, udalosť vzbudila veľký ohlas v celej habsburskej monarchii. „O ľudskom tele sa vedelo to, čo vidíte, ba ani to nie, vyšetrovalo sa oblečené. A on zrazu šiel priamo dovnútra,“ hovorí pediater a šéfredaktor Lekárskeho obzoru Miroslav Šašinka. Praha Jesseniovi tak učarovala, že ostal, i keď sa nemohol stať profesorom univerzity. Bol totiž ženatý. Keď neskôr ovdovel, stal sa rovno rektorom. Zapojil sa aj do odboja českých protestantských stavov proti katolíckej lige. Ako ich delegát hľadal vojenskú podporu pre povstanie aj na Slovensku. Skončilo sa porážkou na Bielej hore a Jessenia s ďalšími 26 vodcami popravili na Staromestskom námestí. Lekára, ktorý umožnil Prahe nahliadnuť dovnútra tela, rozštvrtili a jeho hlavu napichli na výstrahu na kôl. Nevďačný experiment Kým Jessenia by zaradila medzi najvýznamnejších slovenských lekárov väčšina jeho dnešných kolegov, pri ďalších menách si treba vybrať. Veľká zhoda by zrejme bola aj pri kežmarskom rodákovi Vojtechovi Alexandrovi. „Kým Jessenius sa pozrel do mŕtveho, Alexander do živého,“ vysvetľuje Šašinka. Narodil sa na konci 50. rokov 19. storočia, keď pôsobilo na území Slovenska 210 lekárov. V pomere k počtu pacientov sme boli čiernou dierou Európy. O štyri desaťročia neskôr, len dva roky po objavení röntgenový lúčov, priváža Alexander do Kežmarku prvý röntgenový prístroj v Uhorsku. Ihneď začína s experimentovaním, ktoré mu neskôr vynesie titul prvého profesora röntgenológie na budapeštianskej fakulte. Jeho plastická snímka ruky patrí dodnes medzi prvé obrázky v učebniciach rádiológie. Jeho výskum prinášal kolegom poznanie, no rodine smútok. „Medzi jeho unikátne röntgenové snímky patria snímky zárodku jeho syna Imricha, ktorý sa následkom žiarenia narodil duševne postihnutý,“ píše historička kežmarského múzea Nora Barathová. Oslabený leukémiou z povolania skonal v roku 1916 v Budapešti i on sám. Lekár politikom Prvý slovenský rádiológ sa tak medzníka nášho lekárstva nedožil. Bolo ním zriadenie lekárskej fakulty v Bratislave v roku 1919, o ktoré sa zaslúžil aj ružomberský lekár Vavro Šrobár. Hoci v tom čase bol u nás stále zúfalý nedostatok lekárov, Šrobár patril k najaktívnejším. „Keď ho v roku 1906 uhorské úrady pre politickú činnosť uväznili, čas v žalári využil na napísanie prvej zdravovedy v slovenčine,“ vraví Horníková. V posledných rokoch Uhorska sa angažoval politicky a podieľal sa na vzniku Československa. Stal sa jeho prvým ministrom zdravotníctva, hoci pochádzal zo Slovenska, kde ešte na začiatku 20. storočia zomieralo každé druhé dojča. „Uvedomoval si, že zlá zdravotná situácia sa dá zlepšiť len väčším počtom lekárov,“ hovorí historička. Keďže ich u nás nemal kto vychovávať, Šrobár povolal do Bratislavy pražských profesorov. „Keď vystúpili z vlaku, boli zhrození a mali pocit, že sú na nejakej veľkej dedine,“ opisuje začiatky vysokoškolskej medicíny na Slovensku. Na výučbu teórie nenašli v meste priestory a prvé roky tak vyučovali študentov až od tretieho klinického ročníka priamo v nemocnici. Doma v exile Českí profesori však rýchlo vychovali „slovenský dorast“, ktorý ich v tridsiatych rokoch vystriedal na fakulte i klinikách. Medzi osobnosti novej generácie patrí zakladateľ sociálnej pediatrie Alojz Ján Chura. Už v roku 1925 nastupuje na detskú kliniku v Bratislave a organizuje prvé veľké očkovania. Neúnavne chodí po Slovensku, skúma sociálne podmienky, v ktorých deti žijú a šíri osvetu. „Učil, aby sa rodičia starali o dieťa nielen po hmotnej, ale aj emocionálnej stránke,“ hovorí Horníková. Hoci postupne sa stáva prednostom kliniky, dekanom fakulty i rektorom univerzity, jeho kariéra končí predčasne v roku 1945. Hodnosti zastával počas slovenského vojnového štátu a komunistický politik a spisovateľ Ladislav Novomeský mu pri previerkach oznamuje, že už nie je potrebný. Kariéru Chura končí vo vyhnanstve v trenčianskej nemocnici. „Až do konca života ho aj tam vyhľadávali pacienti zo širokého okolia a naďalej ho oslovovali pán profesor,“ vraví Horníková. Slovenská nobelovka Smutne sa končí aj príbeh ďalšieho lekára, ktorého meno pozná každý slovenský medik. A to napriek tomu, že syn smrdáckeho mäsiara Daniel Carleton Gajdusek sa narodil už v Amerike. Gajdusek je totiž jediným lekárom so slovenskými koreňmi, ktorý získal Nobelovu cenu za medicínu. Ocenili ho za výskum smrteľného ochorenia kuru, ktoré skúmal priamo medzi kanibalmi v Novej Guinei. Predpokladal, že chorobu spôsobujú pomalé vírusy, ktorými sa domorodci nakazili pri pojedaní ľudských mozgov. Jeho objavy mali neskôr veľký význam pri výskume choroby šialených kráv, ktorá zabíja na podobnom princípe. Gajdusek po nežnej revolúcii spolupracoval so Slovenskou akadémiou vied aj Univerzitou Komenského, ktorá mu udelila čestný doktorát. Radosť z tak trochu slovenskej nobelovky však už onedlho pokazilo Gajduskovo obvinenie z pedofílie. Osudnou sa mu stala náklonnosť k 15-ročnému chlapcovi, ktorého do Ameriky priviedol za lepším životom z Novej Guiney. Aj preto sa k tejto Nobelovej cene slovenská medicína veľmi nehlási. Túto kapitolu dejín nášho lekárstva už bude musieť napísať niekto iný. 2. 12. 2011 Michal Piško www.sme.sk
Radosť vládnuť tomuto národu /Národ? Či…?/ - Realita súčasnosti ... Ryba, jedlo žobrákov, ako sa niekedy na bratislavskom trhovisku hovorilo, sa stala luxusnou lahôdkou. Kuracie zadky, ktoré sme hádzali psom, sa začali predávať s kúskom chrbta v honosnom balení s hrabákmi a krkmi ako delikatesa. Kvalitnú vodu z vodovodu sme vymenili za sladké presýtené žbrndy. Rohlíky sa scvrkli o polovicu, kyslé mlieko sa nedá doma vyrobiť, protože vznikne jedna smradľavá odporne zapáchajúca tekutina, ktorú udržíte v ústach len dovtedy, kým ju rýchlo nevypľujete, a to kamkoľvek! Všetko, čo bolo kedysi naozaj dobré, čo malo svoju hodnotu-tradíciu, sme vlastne vymenili za drahé šmejdy v načačkanom obale. Sú tu aj dobré veci. Lenže, čím ďalej tým je ich menej a treba ich poriadne dlho hľadať. Hľadať, premýšľať, čítať nečitateľné návody a obsahy, ktoré nemáme šancu vidieť, ak sme si nepribalili lupu. Ulice sa nám zaplnili Bratislavčanmi z Číny, Thajwanu či Vietnamu. Cez reklamy si nevidíme špičku nosa. Chodníky a prechody sú plné stojacich áut. Exekútor dopisuje adresu a správca domu hádže do schránky vyúčtovanie s tučným nedoplatkom. Žijeme v pomyselnom blahobyte. Máme dva aj tri telefóny, internet, televíziu, domáce kino, DVD, PC a stále nám niečo chýba. Zákazy, príkazy, nariadenia, poučenia, ktorým už človek přestává rozumieť, a vyznať sa v nich, je priam nemožné. Kamery nás sledujú na každom kroku. Kdekoľvek sa pohneme, sme pod kontrolou. Všetko je evidované, zaznamenané, a to všetko pre našu "bezpečnosť". Každá správa, každá pošta, každý telefonát, každá platba, každý mail, každý, niekedy veľmi súkromný pohyb, je pod organizovaným dohľadom. Kedykoľvek sa dá čokoľvek vybrať z archívu ako zbraň, ktorá je pripravená na okamžité použitie proti nám. Zaujímavé je, že aj pri takomto špicľovaní dochádza k trestným činom, o akých som nemal v minulosti ani potuchy. Drogy, prepady, násilie, výpalníctvo, vraždy sa stali bežným sprievodným javom tejto "slobodnej" doby. Zbavujeme sa vlastnej identity, pretože súhlasíme so všetkým, čo po nás rôzne inštitúcie, ako banky, mobilní operátori apod., požadujú. Môžeme vidieť oči bezdomovca, ktorý sa určite na ulici nenarodil. Môžeme vidieť žobrákov, ako im trčia nohy z kontajnera, aby sa natiahli za prázdnou fľašou, či noblesné hotely pre psov aj s vlastnou webovou stránkou, lekárom a kaderníkom. Môžeme sledovať zložité operácie svojich psích miláčikov priamo na internete. A ak sa nám náhodou náš drahý psík stratí, okamžite sa oňho postarajú v útulku aj s lekárskou starostlivosťou. Ak sa však ocitne na ulici človek, nezakopne oňho ani pes. Stávame sa číslom daňového úradu či sociálnej poisťovne. Kde sa podeli hodnoty, kde je vlastná podstata človečenstva? Kde je niečo viac, ako len strohé konštatovanie? Hrôza, čo sa tu udialo za tých dvadsať rokov. Vytratila sa láska, porozumenie, ľudskosť, tolerancia, teplo rúk, sklon před šedinami. Nepoznáme suseda, nevieme, aký plat má vlastná žena či muž. Nesmieme dať po zadku vlastnému dieťaťu, ak nechceme mať problémy s úradmi. Sledujeme stupídne, nehodnotné až deštruktívne pôsobiace televizne stanice, kde seriály bez konca nahradzujú kultúrne vyžitie určitej skupine nevedomých a možno aj nevidomých ľudí. Ale čo ta druhá polovica? Nemá šancu fungovať dôstojne, bez toho, aby jej boli podsúvané podobné stupídnosti? Ak je toho málo, môžeme si pozrieť Superstar a tam nás pošlú verejne do riti aj s posmešným komentárom. Nádhera a vďaka, za ten kultúrny a hodnotný zážitok, ktorý nám za lacný peniaz podsúvajú ako duševným mrzákom niektoré televízie.Nehovoriac, aké celebrity tam má možnosť človek vidieť . Kdeže by mali na nich takí umelci, ako p. Króner, Dibarbora, Huba atp., čo sa celý život usilovali, aby predviedli ten najlepší herecký-umelecký výkon, aby zanechali v divákovi ozajstný zážitok. Rozdiel je len v tom, že títo herci s umením žili celý svoj život. Žili pre umenie a srdcom umenie tvorili. Kupujeme cigarety, ktoré nám zakázali fajčiť tam, kde sa fajčiť vždy mohli. Okrádajú nás ako malé deti na piesočku a z každej predanej krabičky nám jednu-dve vytiahnu už ešte pred predajom. K lekárke chodíme s platobnou kartou, alebo s peňaženkou v ruke. Bavíme sa ako roboti, keď jeden rozpráva o živote a druhý hľadí do počítača. Formulky, nacvičené frázy, ktoré nemajú s naším ozajstným čudským vnútrom a presvedčením nič spoločného. Letákmi, ktorými sú upchané vchody bytoviek, nás lákajú do obchodov. Dobre, nás neprosia, aby sme nakúpili len u nich. Keď sme však zaplatili,"u nich", nestačíme sa diviť jako musíme kmitať a hádzať svoj nákup do tašky. Hneď je jasné, kto je tu pánom a kde ich zdvorilosť skončila. Môžeme povedať svoj názor. Slobodne, demokraticky sa aj vyjadriť. No, k čomu to je, keď to nie je nič platné! Žijeme v neustálom strese a napätí. Nikto z nás si nie je istý zajtrajškom. Je len pár jedincov, ktorým je to jedno, a tí žijú aj tak mimo nás a v anonymite. Nie som sám, komu to všetko už začalo vadiť. Niekde sa stala chyba - veľká chyba, ktorej náprava bude trvať veľmi dlho. Svet ochorel a my v snahe uplatniť sa, sme ochoreli s ním! Socializmus nebol dobrý, ale takáto demokracia nieje o nič lepšia. Možno až nástup duševných chorôb, depresií, samovrážd, nastartuje proces triedenia, ktorý nás položí na kolená, keď to už prestaneme zvládať. A čo ďalej? Mám dosť slobody tohto typu, slobody, ktorá so slobodou nemá nič spoločného. Slobody, ktorú si nedokážeme užívať, pretože je viac proti nám jako pre nás. Je tak oklieštená zákonmi a právami tých druhých, že je v podstate otvorem neprávosti, zločinu, podvodom, že jej existencia mi pripadá jako aura. Kdesi je, ale nevidím ju. Je mimo mňa. Želám si stretnúť človeka - priateľa. Chcem sa ráno prebudiť a celým srdcom sa tešiť novému dňu. Chcem mať okolo seba úprimných ľudí, ako tomu bolo voľakedy. Chcem stretnúť kamaráta, ktorého prvá otázka nebude smerovať k materiálnym veciam, ale opýta sa ma: „Ako sa máš? Ako žiješ? Zájdeme si spolu niekam sadnúť?“ Kamaráta ktorého v polovici debaty nevyruší zvonenie mobilu a nebude musieť odísť. "Vieš, tento telefonát bol tak dôležitý, že ak by som to nezobral, mohlo by ma to stáť prácu." Ovládol nás strach a v tom strachu žijeme svoje každodenné životy. To je fakt a skutočná realita tohto novodobého, demokraticky pokazeného sveta. Nehovorím o novembri, ten prísť musel, ale o tom, čo všetko sem s novembrom vkĺzlo. Ďalšieho pokusu, ktorý príde , keď sa to už celé nebude dať udržať, sa chvála Bohu nedožijem. Hoci rád by som sa toho dožil - možno. Dokedy bude človek hľadať svoje miesto? Neposielaj 10x, radšej 10x prečítaj !!! Alebo aj pošli. Na šťastie, ja ešte zopár priateľov mám ... Prajem im zdravie, pohodu, šťastie a veľa lásky!!! Milan Lasica z Internetu november 2011
Zasľúbená zem - Zhruba od polovice novembra 1961 začali nemecké letiskové haly zapĺňať nezvyčajne veľké skupiny cudzincov. Išlo väčšinou o mužov, nanajvýš v strednom veku, s vynikajúcim zdravotným stavom a podľa možnosti bez rodiny či záväzkov. Od roku 1961 prichádzali do Nemecka "hosťujúci" robotníci z Turecka. Dnes sú z nich a z ich potomkov nemeckí občania. Spĺňali tak kritériá, ktoré určila nemecká vláda, a vybrali ich tzv. sprostredkovateľské kancelárie. Hoci Nemecká spolková republika podpísala zmluvu o nábore pracovných síl aj so Španielskom, s Gréckom, Portugalskom, Tuniskom, Marokom a Juhosláviou, najviac ju využili občania Turecka. Obojstranný úžitok Necelých dvadsať rokov po druhej svetovej vojne zažívalo Nemecko zázračný ekonomický rast. Stavebné, strojárske a elektrotechnické podniky dosahovali rekordné obraty. Počet voľných pracovných miest v NSR sa v roku 1961 pohyboval okolo pol milióna, nezamestnaných Nemcov bolo zaregistrovaných len zhruba 180-tisíc. Stavba Berlínskeho múru v noci na 13. augusta 1961 skončila hoci limitovaný, ale predsa len existujúci pohyb pracovných síl z východnej do západnej časti krajiny. Bolo treba obsadiť pracovné miesta, väčšinou v ťažkom priemysle a pásovej výrobe automobilového priemyslu. Aby bola predstava o príleve cudzincov počas konjunktúry jasná, stačí jediné číslo: spolu 14 miliónov migrantov prijalo Nemecko v období rokov 1955 až 1973. Podľa denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung od roku 1968 štartovalo lietadlo z Istanbulu do Nemecka každý deň. Zmluva o nábore pracovných síl, podpísaná s Tureckom na konci októbra 1961, prinášala úžitok na oboch stranách. Nemecko vďaka gastarbeitrom, v preklade "hosťujúcim robotníkom", pokrylo voľné pracovné miesta a zvyšovalo svoju konkurencieschopnosť. Pre Turecko išlo o výrazný zdroj devíz. Suma, ktorú krajina dostávala za svojich pracovníkov v zahraničí, dosahovala v niektorých rokoch takmer výšku príjmov tureckého exportu, čo bolo viac ako 1,5 miliardy dolárov. Chýbajúci pocit domova Pôvodne malo ísť o prácu nanajvýš na dva roky, čo vedeli aj prisťahovalci. Prichádzali s cieľom "zarobiť a odísť". Tento rotačný princíp, ktorý presadzovali zamestnávatelia, predpokladal, že pracovníci sa budú striedať a každý je nahraditeľný. Po dvoch rokoch však odchádzali zaučení a pre potreby práce jazykovo vybavení robotníci. Namiesto nich prichádzali nekvalifikovaní ľudia bez jazykových znalostí. Zamestnávatelia začali od rotácie upúšťať. A Turci začali do Nemecka sťahovať svojich najbližších. Svoj pobyt v novej krajine však ohraničovali takmer vždy z pohľadu dosiahnutia nejakého finančného cieľa. "Keď bude zabezpečený syn, keď dospeje dcéra, kým našetrím na dom... potom odídem domov." Tak prešiel život - a oni zostali. Sedemdesiate roky znamenali existenciu druhej generácie Turkov na území NSR. Išlo o deti prvých gastarbeitrov, ktoré sa narodili už v Nemecku alebo sem v útlom veku pricestovali. Tu niekde sa začal problém, na ktorý tamojšia spoločnosť dodnes nenašla riešenie. Naoko abstraktný, ale v každodennom živote veľmi reálny: identita nemeckých Turkov. Alebo tureckých Nemcov? Už druhá generácia Turkov totiž nepokladala Nemecko za svoj domov. Od svojich spolužiakov v škole sa odlišovali – až na malé výnimky – úplne vo všetkom. Mali iné náboženstvo, kultúru, tradície, spôsob života. Keď prišli do školy, neovládali jazyk, hoci sa narodili v Nemecku. Prieskumy z konca 70. rokov hovoria, že zhruba dve tretiny z prvých gastarbeitrov pochádzajú z vidieckych oblastí Turecka a tam pravdepodobne strávili aj svoju mladosť. Nezriedka išlo o analfabetov bez základného vzdelania. Nemali záujem spoznávať a rešpektovať nový domov a svoje deti zväzovali tureckými tradíciami. Vzniknuté getá sa rozrastali a súčasne uzatvárali pred nemeckou spoločnosťou. Moslimské dievčatá nesmeli ísť na školský výlet alebo cvičiť telocvik v šortkách, účasť na plaveckom výcviku bola tabu. Domovom pre deti migrantov však nebola ani krajina ich rodičov. Turecko považovali za zaostalé, odmalička žili v modernej spoločnosti. Alebo si ho, naopak, idealizovali, keďže nemali vzťah ku krajine, v ktorej žili. Pre tamojších príbuzných a známych bol každý z nich Almancilar, Nemec. Mölln a Solingen Skutočnosť, že v krajine žije veľká, od väčšinovej spoločnosti celkom odlišná skupina ľudí, nebola dlhé desaťročia predmetom politických debát. Pretrvávala domnienka, že jedného dňa sa cudzinci vrátia do svojej vlasti. Napokon, taký bol aj zámer zmlúv o nábore zo 60. rokov. Spolková vláda síce vytvorila niekoľko inštitúcií, ktoré sa mali zaoberať otázkami prisťahovalcov, ale boli skôr v úlohe pozorovateľov. Prvý splnomocnenec pre integráciu Heinz Kühn predložil v roku 1979 komplexnú správu a hlavné výzvy integračnej politiky, na rokovanie vlády sa však ani nedostali. Namiesto komplexného riešenia sa vzniknuté problémy len "hasili". Peniaze na jazykové a integračné kurzy, presúvanie prisťahovaleckých rodín do štvrtí s nemeckými obyvateľmi alebo kurzy tureckého jazyka pre učiteľov základných škôl väčšinou nepriniesli želaný účinok. Prišli totiž neskoro. Prisťahovalci a ich deti už nemali motiváciu využiť ich, pocit, že sú občanmi druhej kategórie, nevítaní a neželaní, pretrvával aj v ďalších generáciách. Situáciu azda najviac vystihuje známa veta švajčiarskeho spisovateľa Maxa Frischa: "Zadovážili sme si pracovné sily, a prišli ľudia." Z apatie prebudil krajinu až útok pravicových extrémistov v meste Mölln na severe Nemecka. Podpálili dva domy s tureckými obyvateľmi. Výsledkom boli traja mŕtvi a deväť ťažko ranených. Pokračovanie hrôzy nenechalo na seba dlho čakať. V máji 1993 zahynulo v Solingene z rovnakých dôvodov päť ľudí, štrnásť sa ťažko zranilo. Brutálne útoky otvorili debatu o náladách obyvateľstva voči cudzincom. Začalo sa hovoriť o potrebe integrovať a podporovať tých, bez ktorých by sa neuskutočnil nemecký hospodársky zázrak a nevybudoval silný sociálny štát. Zdraví a mladí gastarbeitri bez záväzkov, motivovaní zarobiť čo najviac, totiž mnoho rokov do finančného systému prispievali viac, ako z neho čerpali. Turecko v Nemecku V Nemecku žije v súčasnosti zhruba 7,3 milióna cudzincov, z toho 2,7 milióna obyvateľov tureckého pôvodu. Ich vplyv v nemeckej spoločnosti sa nedá prehliadnuť. Každý, kto zájde do štvrtí ako Billstedt v Hamburgu alebo Kreuzberg v Berlíne, akoby si urobil malý výlet za Bospor. Mešity s hlasnou modlitbou muezína, ženy v burkách, muži pred kaviarňami pijúci sladký čaj z malých sklenených pohárikov, predavači orieškov, zeleniny alebo chutného kebabu, to všetko patrí k bežnému koloritu veľkých nemeckých miest. Na druhej strane, rozdielny spôsob života, getoizácia a separovanie sa od väčšinovej spoločnosti priniesli niekoľko negatívnych fenoménov. Napríklad, že sa v nej dá žiť bez ovládania jazyka. Nemecký týždenník Der Spiegel ako príklad uvádza muža menom Kemal Özcantepe. Má 39 rokov, z toho 13 rokov žije v Nemecku. Po nemecky vie len pár slov a pozdraviť. "Nikdy som nebol nútený učiť sa nemčinu," tvrdí. Pracoval vo veľkokapacitnej kuchyni, neskôr v bufete, v súčasnosti je nezamestnaný. Zariadil sa vo svojom tureckom svete, kde stánkoví predavači predávajú tovar z Istanbulu a doma beží turecký televízny kanál. Keď hovorí o "mojom predsedovi vlády", má na mysli Recepa Tayyipa Erdogana. Mimochodom, keď Erdogan kandidoval v posledných voľbách, jedným z cieľov jeho kortešačiek bol nemecký Düsseldorf. Vítali ho tisíce nadšených Turkov voličov, ktorí celý svoj aktívny život prežili mimo tureckého územia. Nezanedbateľným fenoménom je trvanie na tradíciách. Ide o bežné správanie sa prisťahovalcov, keď sa "upnú" na všetko, čo súvisí s ich rodiskom. Problémom však je, že tureckí gastarbeitri majú v hlavách myslenie a konanie spred päťdesiatich rokov. V ňom žijú dosiaľ. Zatiaľ čo Turecko sa vyvíjalo smerom k modernej spoločnosti, nemeckí Turci zostali žiť v tradíciách. Nemeckí obyvatelia vždy opäť neskrývajú prekvapenie, keď počujú o krvnej pomste alebo kupovaní neviest pre synov, pre ktorých sú Nemky alebo nemecké Turkyne už priveľmi "pošpinené". Importované mladé ženy pokračujú v neželanej pasivite voči všetkému nemeckému: prevažne nemajú sociálne kontakty s iným ako tureckým okolím, doma sa s deťmi rozprávajú po turecky - a nič z toho nechcú zmeniť. Generácie nezamestnaných Najnovšia nemecká správa vlády o situácii cudzincov konštatuje, že až 72 percent tureckých prisťahovalcov medzi 20. a 64. rokom života nemá skončený žiadny stupeň pracovnej kvalifikácie. Ich uplatnenie na pracovnom trhu je minimálne a vo väčšine prípadov obmedzené na pomocné práce. Ide predovšetkým Turkov, ktorí v krajine žijú už v druhej a tretej generácii. Zo všetkých menšín sú najhoršie integrovaní práve tureckí žiaci. Bavorský predseda vlády Günther Beckstein z konzervatívnej CDU/CSU konštatuje: "Ľavicový tábor s jeho multikultúrnym konceptom pestoval krásny sen o zdravom svete a pritom ignoroval vznik paralelných spoločností. Naproti tomu sa únia pod heslom Nemecko nie je prisťahovaleckou krajinou v dostatočnej miere nepostarala o migrantov, ktorí už žili medzi nami." Niekdajší ľavicový minister financií Peer Steinbruck debatu ešte priostril: "Nemecký prisťahovalecký koncept buď nikdy nejestvoval alebo – ak bol skrytý – úplne stroskotal." Odborníci, intelektuáli a politici sa pýtajú, či už na všetko nie je neskoro. Nemecká kancelárka Angela Merkelová otvorene priznala, že multikultúrny koncept v Nemecku absolútne zlyhal. Otázne však je, do akej miery sa Nemci usilovali o vytvorenie multikultúrnej spoločnosti a či sa to nedialo iba za posledné roky. Ďalej, do akej miery Turci vôbec chceli akceptovať Nemecko ako "svoju" krajinu. Chyby z predchádzajúcich desaťročí už nikto nevráti späť. Celé roky sa diskutovalo o tom, či sa NSR považuje za prisťahovaleckú krajinu, akou sú Spojené štáty americké, Kanada alebo Austrália. Od toho sa odvíja dôležitý prvok, udeľovanie štátneho občianstva. Zatiaľ čo cudzinec, ktorý sa narodí v prisťahovaleckej krajine, sa stáva jej občanom okamžite, Turek narodený v Nemecku si o občianstvo mohol požiadať až po dovŕšení 18. roku života. Keď sa udeľovanie nemeckého občianstva stalo ľahšie prístupným, Turci už oň nemali záujem. Tými, ktorí spomedzi cudzincov prejavujú najväčšiu nevôľu získať nemecké občianstvo, sú práve Turci narodení v Nemecku. Turecký spisovateľ Zafer Senocak ešte v roku 2001, v čase iniciatívy Blue Card, ktorá mala prilákať do Nemecka odborníkov z oblasti informačných technológií, konštatoval: "Dnes sa Nemecko pripravuje na novú vlnu prisťahovalcov. Potrebuje kvalifikované pracovné sily. Ale opäť musí byť ich počet obmedzený a kapacita prijímania ohraničená. Nemecko je a zostane prisťahovaleckou krajinou proti vôli. Prisťahovalecké krajiny sa na prisťahovalcov vedia nastaviť. Nemecko sa dlhé roky nastavovalo na to, že cudzinci sa vrátia domov." Pozitívne príklady "Turek v nemeckom kriminálnom filme už nehrá úlohu drogového dílera, ale komisára... Niečo sa tu mení," s úsmevom konštatuje Cem Özdemir, bývalý poslanec nemeckého Bundestagu za Stranu zelených a europoslanec. Predstavuje prototyp integrovaného Turka, ako dieťa prvých prisťahovalcov sa narodil v Nemecku a lepšie ako turečtinu ovláda nemčinu. Svojich "krajanov" pri každej príležitosti nabáda, aby Nemecko prijali za svoju vlasť. Jednou z foriem, ako to dosiahnuť, sú podľa neho pozitívne príklady. "Keď si pozriem nemecký film je Fatih Akin jedno z jeho najdôležitejších mien. Režisér pochádzajúci z Turecka! Ale nakrúca nemecké filmy. Alebo Mousse T., ktorý je producentom Toma Jonesa a Madonny. Pamätáte si na pesničku: Sexbomb, Sexbomb, you are Sexbomb? Je to jeho produkt. Mousse T. žije v Hannoveri a hudbu robí pre Nemecko, nie pre Turecko." Podobných príkladov by sme našli oveľa viac. Našťastie, Turecko v Nemecku, to nie sú len tradície. Je to aj niekoľko tisícok malých a stredných podnikov každého zamerania – od drobného krajčírstva až po cestovné kancelárie či textilné firmy. Ďalej to je množstvo spolkov, združení, poradenských centier a vzdelávacích zariadení pre tých, ktorí považujú Nemecko za svoj domov. Sú to vynikajúci spisovatelia ako napríklad Necla Kelek či Feridun Zaimoglu. Futbalisti a komunálni aj parlamentní politici naprieč celým politickým spektrom, rozhlasoví moderátori a novinári. Príchod prvých gastarbeitrov pred päťdesiatimi rokmi znamenal, že bez Turkov – integrovaných či neintegrovaných – si dnešné Nemecko len ťažko predstaviť. 27.11.2011 Lydia Kokavcová www.pravda.sk
Gustáv Husák - prezident bez rozhrešenia - Pred dvadsiatimi rokmi zomrel najdlhšie úradujúci slovenský politik. Vo funkciách zažil štyri režimy. Bratislava, druhá polovica šesťdesiatych rokov. V časti intelektuálnych a kultúrnych kruhov sa rysuje nový hrdina. Je ním martýr a sľubný reformátor Gustáv Husák. Čerstvý päťdesiatnik reční a píše o demokratizácii a federalizácii socialistického Československa, hoci len nedávno vyšiel z väzenia, kam ho režim uvrhol na dlhé roky. „V tom čase mal u nás ako symbol vzdoru a mučeník veľké sympatie. Táto aureola tak oslňovala zrak, že sme dokonca pozabudli aj na veci, ktoré robil krátko po vojne,“ spomína vtedajší redaktor Kultúrneho života Kornel Földvári. Husák sa za mrežami ocitol ako jeden z organizátorov Slovenského národného povstania a zástanca autonómnejšieho Slovenska. Takýto životopis ho začiatkom päťdesiatych rokov predurčoval na rolu obetného baránka pre Stalina, ktorý po konflikte s Titovou Juhosláviou požadoval v celom bloku odhaliť a tvrdo potrestať „vnútorného nepriateľa“. V procese s buržoáznymi nacionalistami spolu s ním obvinili aj komunistických politikov a spisovateľov Vladimíra Clementisa a Laca Novomeského. S Husákom ich spájal predvojnový ľavicový časopis DAV i neskorší protifašistický odboj. Slovníček Husákovej éry podľa Kusého Niekdajší marxistický filozof a neskorší disident Miroslav Kusý prežil príjazd tankov v blízkosti Husáka. V roku 1968 viedol ideologické oddelenie ÚV KSS, počas normalizácie upadol do nemilosti a podpísal Chartu 77. •Federalizácia: Husák bol boľševik, šlo mu o komunistickú federáciu sovietskeho typu, nastolil ju na sovietskych bodákoch. •Internacionálna pomoc: zviezol sa na dubčekovskej vlne aj s odmietaním tvrdenia o kontrarevolúcii v Československu, keď nás však obsadili Rusi, obrátil. Vyšiel im v ústrety prijatím tézy, že šlo o bratskú pomoc proti hrozbe kontrarevolúcie. •Normalizácia: normalizácia bola Husákovou nadprácou. Čakali sme, že pôjde Kádárovou cestou a vymôže od Sovietov maximum ústupkov. On im však dal viac, než žiadali. •Protisocialistické živly: Husákova garnitúra mala po skúsenostiach z Pražskej jari panický strach pred akýmkoľvek oteplením, pred reformami. Pokus Charty ´77 o dialóg, o zlepšenie pomerov v duchu ústavy a helsinských dohovorov preto a priori odmietla ako kontrarevolúciu. •Novoročné príhovory prezidenta: komunistické klišé. „Mal šťastie v tom, že sa dostal do skupiny komunistických intelektuálov, mal aj múdre a spoločensky angažované ženy,“ opisuje Husákovu gloriolu kultivovaného intelektuála zo šesťdesiatych rokov významný reportér Smeny Jaroslav Kalný. Prvou Husákovou manželkou bola divadelná režisérka Magda Lokvencová, druhou novinárka a prekladateľka Viera Millerová. Obe manželstvá sa však skončili tragicky. Hoci Magda odolala nátlaku a väzneného manžela neopustila ani napriek strate zamestnania, po Husákovom prepustení sa ich manželstvo rozpadlo a onedlho zomrela. Vieru si Husák zobral až po dlhých rokoch vzťahu, keď ho už ako prezidenta pozvala „aj s manželkou“ na návštevu Indie premiérka Indira Gándhíová. Manželstvo ukončilo po štyroch rokoch letecké nešťastie. Nebyť prvou dámou, vrtuľník by ju v hmle zbytočne neprevážal cez pol krajiny pre zlomeninu kľúčnej kosti. Ušiel povrazu Nešťastné osudy stihli aj Clementisa a Novomeského. Prvého režim na začiatku päťdesiatych rokov vyňal zo skupiny buržoáznych nacionalistov a popravil v najväčšom monsterprocese s bývalým ústredným tajomníkom KSČ Rudolfom Slánským. Druhý podľahol surovým metódam a priznal sa k vykonštruovaným obvineniam z velezrady, protištátnej i protistraníckej činnosti. Neodvisol zrejme len vďaka Husákovi, ktorý ako právnik a tvrdá povaha dokázal proces roky naťahovať. Odolal, keď sa pri ňom bez jedla a spánku striedali čerství vyšetrovatelia a vyťahovali na neho vynútené svedecké výpovede známych. Nepodľahol ani mučeniu vo vlhkých pivničných kobkách Kolodějského zámku. „Vyšetrovatelia si s ním nevedeli rady. Aby ,ho udělali´, museli by ho zabiť. Práve to však nemohli, potrebovali ho verejne a bombasticky odsúdiť,“ napísal historik Ján Uher, člen komisie, ktorá v šesťdesiatych rokoch prehodnocovala politické procesy. Skupinu napokon odsúdili až v roku 1954. Po smrti Stalina a Gottwalda a desiatkach politických popráv sa sudcovia uspokojili aj s doživotím. Vo väzení strávil desať rokov, zväčša na samotke. Časť trestu si odkrútil v Leopoldove. Niekoľko mesiacov sedel v cele aj s nekomunistickým novinárom Eugenom Kordom, ktorého režim odsúdil na 16 rokov za velezradu. „Mali chladný vzťah, ale navzájom sa rešpektovali a nepodrážali sa,“ opisuje otcove spomienky redaktor SME Eugen Korda. Husáka prepustili v roku 1960 po amnestii. „Som starý človek so schátraným organizmom, duševne podlomený a ubitý,“ písal tesne pred prepustením. Nový začiatok Napriek podlomenému zdraviu, rozvrátenej rodine a očiernenému menu začal ihneď cieľavedome pracovať na návrate. V roku 1963 ho občiansky rehabilitovali, no komunisti, pre ktorých predstavoval čierne svedomie, sa ho ešte zdráhali. Husák sa pustil do ofenzívy. Napísal rozsiahle svedectvo o Povstaní, v ktorom zveličil svoju úlohu, publikoval v Kultúrnom živote, kriticky vystúpil voči pomerom v strane na jej bratislavskej konferencii. Hriechy povojnového politika v uvoľnenej atmosfére druhej polovice šesťdesiatych rokov bledli. Zrazu stál na tribúne vedľa Alexandra Dubčeka a hlásal o reformách. Politický intrigán Husák pritom nebol politický novic. Už počas Povstania sa stal podpredsedom Slovenskej národnej rady a povereníkom vnútra. V roku 1946 to dotiahol až na predsedu Zboru povereníkov, teda slovenského premiéra. Funkcie však zneužíval na intrigovanie proti ministrom demokratickej strany, ktorá u nás na rozdiel od Česka porazila komunistov a v zbore získala väčšinu. Aby ju oslabil, súhlasil dovtedajší zástanca slovenskej autonómie aj s oklieštením právomocí národných orgánov na úkor Prahy. V politickom boji neváhal nasadiť tajné služby. Počas komunistického puču vo februári 1948 vyhodil politikov demokratickej strany z vlády. „Zákony a ústavu som nemohol aplikovať, volil som teda politické riešenie,“ priznal cynicky o desaťročia. V roku 1949 krátko viedol aj Slovenský úrad pre veci cirkevné, ktorý pripravoval brutálnu likvidáciu rehoľných rádov. No podobne ako v ďalších oblastiach, ktoré za desaťročia v politike ovplyvnil, ani tu neobstojí čierno-biely pohľad. Bol to on, kto sa zaslúžil o vznik slovenskej cirkevnej provincie, ktorá až do roku 1977 patrila pod Ostrihom, pripomínal neskôr arcibiskup Ján Sokol. Triumfálny návrat na konci šesťdesiatych rokov mu podľa vtedajších novinárov uľahčilo aj pochopenie moci médií. „Raz som s ním vybavoval cenzorské zásahy tlačového dozoru a zistil som, že je to cieľavedomý pragmatik, pre ktorého je publikovanie len prostriedkom k vyšším cieľom,“ spomína Földvári. „Keď zatrhli niečo Novomeskému, ten v redakcii zúril. Husák skoro vždy akceptoval cenzorský zásah a hovoril, že škoda zaujímavého detailu, ale hlavne, že to podstatné vyjde.“ Ako Husák dobýval stratené pozície, menil aj postoj k časopisu. „Keď v ´68 pochopil, že s ním nehovoríme ako jeho učeníci, ale ako partneri, jedného dňa, po tom všetkom, ako sme ho s problémami vydávali, už príspevok nepriniesol a časť redaktorov prelanáril do konkurenčného Nového slova,“ hovorí Földvári. Pre komunistického politika netypický vzťah k médiám spomína aj Kalný. „Ešte aj potom, ako sa stal šéfom strany na Slovensku, si nás pozval a rozprával nám, aby sme vydržali, že to nebude trvať večne a že on sa s okupáciou nikdy nezmieri,“ vraví vtedajší reportér Smeny. Už onedlho však novinárom odkazoval iné slová. „Z niektorých ľudí vytvárali modly, pomaly si pred nimi kľakali na kolená. Takú moc mali skupinky masovokomunikačných prostriedkov, že koho chceli, odkrágľovavali, a koho chceli, či bol aj hlupák, vyniesli do siedmeho neba,“ hromžil len pár dní predtým, ako na čele KSČ vystriedal Dubčeka. Novinári, ktorých ešte nedávno povzbudzoval, si medzitým zvykali na nový život. „Jeden robil murára, ďalší vŕtal studne, iného zavreli do väzby,“ spomína Kalný. Z reformátora realista Husákov prerod mnohí postrehli už pár dní po príjazde sovietskych tankov. Kým bezprostredne po 21. auguste ešte protestoval proti okupácii, o pár dní na moskovských rokovaniach už volil inú taktiku. „Veľmi rýchlo postrehol celkovú pozíciu československej delegácie a prejavil sa ako politický realista,“ hovorí historik SAV Jozef Žatkuliak. Práve lavírovanie v Kremli mu otvorilo dvere do najvrchnejších poschodí politiky. Podobne to dopadlo aj s federalizáciou. Hoci na jeseň 1968 poslanci prijali ním presadzovaný zákon o federácii, už v roku 1970 právomoci národných orgánov opäť okyptili. „Nedá sa povedať, že by neveril ideálom československej jari, alfou a omegou jeho politiky však bola vernosť komunistickej strane, a jeho reformizmus narazil na toto obmedzenie,“ mieni Žatkuliak. Jar tak strieda normalizačná jeseň, ktorá vydrží dvadsať rokov. Kritikov okupácie vyhadzujú zo strany, statisíce ľudí prichádzajú o prácu, ich deti nemôžu študovať, na hraniciach a vo väzeniach hynú nevinní. Súdruh prezident Husáka však chladný pragmatizmus privádza až k najvyššej politickej méte. V roku 1975 sa popri prvom mužovi strany stáva aj prvým mužom štátu. Hoci má ako intelektuál v strane autoritu, ovládnuť sa mu ju nepodarí. Silná konzervatívna opozícia na čele s Vasiľom Biľakom ho drží nakrátko, pozorne ho roky sleduje aj Brežnev a jeho maršali. Husák sa navyše správa ako stranícky človek, ktorý zväčša neodporuje vôli väčšiny. Niekdajší bratislavský tajomník KSS Gejza Šlapka opisuje jeho vzťah k strane názorne. „Bol prvý tajomník a prezident, ale na zasadnutí ústredného výboru prišiel za mnou, či mám chvíľu. Vytiahol papier a začal mi kresliť, že by si chcel v dome zväčšiť miestnosť, ktorá by zasiahla do záhrady a že čo ja na to,“ spomína. „Súdruh, a to sa pýtaš mňa, divil som sa. A on na to: Ty si tam predsa vedúci tajomník.“ Sám na Hrade Hoci Biľakovej klike sa Husáka podarí z čela strany odstaviť až v roku 1987, jeho pozícia slabne roky. Zlomová bola už smrť jeho manželky Viery. Prezident začal chradnúť psychicky i fyzicky, stále viac sa uzatváral do seba. „Asi pol roka po tom nešťastí mala ísť naša delegácia na večeru s Brežnevom, ale ten ju zrušil. Ostali sme teda sedieť a spomínať, a keď som sa okolo polnoci zdvihol na záchod, Husákov ochrankár mi hovorí: Súdruh, nechoďte ešte, od jej smrti je prvýkrát v spoločnosti,“ spomína Šlapka. Posledné roky prezident trávi opustený, prežije viacero mozgových príhod. Rezignovať odmieta. Vôľa po moci ho neopustila ani vtedy, priznáva neskôr jeho životopisec Viliam Plevza. Husákov nástupca Václav Havel v dokumente Českej televízie opisuje koniec jeho éry chmúrne. „Od zdedených zamestnancov som sa dozvedel, že si počínal zvláštne. Sedel v miestnosti, nechal kráčať uniformovaného policajta po chodbe a len tak pozeral do steny. Pochopil som, že si simuloval situáciu vo väzenskej cele.“ Boj o dušu Bratislava začiatkom deväťdesiatych rokov. Veľká časť mesta i krajiny pozná svojho antihrdinu. Je ním takmer osemdesiatnik Gustáv Husák, ktorý dvadsať rokov stelesňoval ťaživú normalizáciu a po páde režimu sa utiahol do vily pod Horským parkom. Hoci neprijíma návštevy a nereaguje ani na výpady v médiách, v posledných hodinách života predsa len ešte podstúpi čudesný zápas. Za zomierajúcim mužom prichádza do nemocnice arcibiskup Ján Sokol, aby mu dal posledné pomazanie. Tvrdí, že sa mu viditeľne uľavilo. Exprezidentova rodina i lekár krútia hlavami. Aké rozhrešenie dostal človek, ktorý ležal v kóme? List prezidentovi (jeden z tisícov) Historik a disident Ján Mlynárik sa s Husákom stretol jediný raz. V roku 1967 obaja ešte ako komunisti diskutovali na konferencii o vzťahoch Čechov a Slovákov. Hoci obaja boli Slováci, ich postoj bol rozdielny. „Husák postavil otázku tak, či tu bol v roku 1918 slovenský národ. A ak bol, či nemal právo na štátnu samostatnosť,“ spomína Mlynárik. „Upozornil som ho, že podľa Vavra Šrobára sa vtedy k slovenskej inteligencii hlásilo dvesto vlastencov. Ako mohol taký štát postaviť vlastný aparát?“ oponoval politikovi. Husákovi oponoval neskôr ešte raz. Vtedy už prezidentovi napísal list, v ktorom mu vytkol, že z neho urobil nádenníka len preto, že odsúdil medzinárodný zločin – okupáciu. Odpoveď nedostal. „Zakázali mi publikačnú činnosť, represia sa obrátila proti mojim dielam i deťom,“ opisuje dopady husákovskej normalizácie Mlynárik. Onedlho skončil vo väzení za rozvracanie republiky. Dopustil sa ho, keď sa snažil prepašovať za hranice vlastný historický archív. Po trinástich mesiacoch basy sa mu podarilo dostať do Nemecka, hoci rodina ostala za železnou oponou. Naspäť sa vrátil až v roku 1990 ako poslanec. „Nevedel som pochopiť, ako mohli ísť Ján Čarnogurský a František Mikloško Husákovi na pohreb. Zločinmi sa predsa previnil aj proti katolíckemu disentu,“ spomína dodnes. 18. 11. 2011 Michal Piško www-sme-sk
Orbánovo Maďarsko mi robí reklamu a dvíha tlak - Po vyše pol storočí, čo ušiel na Západ, mu je už bližšie Rakúsko ako Maďarsko. Doma sa však cíti nielen vo Viedni, kde žije, a v Budapešti, kde sa narodil, ale aj na Slovensku a v Rumunsku, odkiaľ pochádzali jeho rodičia. Veľký Stredoeurópan Paul Lendvai (82) prišiel do Bratislavy pokrstiť svoju už druhú knihu v slovenčine. Historická esej Maďari - víťazstvá a prehry o tisícročnom vrtkavom osude najosamelejšieho národa strednej Európy mu vyšla vo vydavateľstve Kalligram. V rozhovore, ktorý pri tejto príležitosti poskytol Pravde, vysvetľuje prečo aj jeho "bolí Trianon", rozpráva o sklonoch Maďarov romantizovať si svoju národnú minulosť a nevyhýba sa citlivej otázke slovensko-maďarských vzťahov. Dostali ste už maďarské občianstvo? Nedostal, ani som oň nežiadal. Od septembra 1959 som občanom Rakúska. Maďarského občianstva som sa vzdal začiatkom sedemdesiatych rokov, aby ma neohrozovalo pri cestách do Maďarska. Zaplatil som 1500 šilingov a oni ma prepustili zo štátneho zväzku. S rakúskym občianstvom som dokonale spokojný. Ako znalec maďarskej politickej scény, ktorý sa v nej vyzná lepšie ako väčšina obyvateľov Maďarska, nemáte pokušenie, aby ste ako volič zasiahli do vývoja vo vašej starej vlasti? Nikdy. Maďarský volič nebudem. Nechcem. Mňa v tej krajine vždy len bili a kritizovali, buď ma chceli zabiť, alebo zavrieť (smiech). Neplatím tam dane, odvody do poisťovne, nežijem tam, nepracujem, nepodnikám. Považoval by som za nemorálne, aby som rozhodoval o tom, kto bude v Maďarsku pri moci, aký rozpočet zostaví, aké vyrubí dane. Rovnako s tým nesúhlasím, keď sa to deje v Rumunsku, ktoré dáva občianstvo aj s volebným právom obyvateľom Moldavska, alebo v Chorvátsku či Srbsku. K maďarskému národu cítim hlboké sympatie, prospieť mu však môžem len tým, že sa pokúšam upozorniť na nebezpečenstvá, ktoré mu hrozia. Do maďarskej politiky nechcem nijako zasahovať. Podľa nedávneho prieskumu je až 77 percent obyvateľov Maďarska proti tomu, aby v zahraničí žijúci krajania dostali volebné právo v materskej krajine. Prečo je pre premiéra Viktora Orbána také dôležité, aby ho zaviedol? Chce tým ukázať, že jeho vláda predstavuje kontinuitu maďarskej histórie. A čo je nemenej dôležité: dúfa, že tí, ktorí dostanú občianstvo, využijú aj právo zúčastniť sa na voľbách a budú hlasovať za jeho stranu. Je logické predpokladať, že o občianstvo požiadajú práve tí zahraniční Maďari, ktorí majú blízko k Orbánovmu Fideszu. Počul som však, že napríklad v Sedmohradsku má silnú podporu opozičný krajne pravicový Jobbik. Nezávisle od toho však práve tento zámer za tým stojí. Jeden z Orbánových spolupracovníkov to už dávno prezradil, keď sa preriekol, že priznanie volebného práva zahraničným Maďarom môže na mnohé volebné obdobia vopred poistiť vládu Fideszu. Pravda, Fidesz o tom pred víťaznými voľbami ani tesne po nich oficiálne nehovoril. Najskôr bola reč len o dvojakom občianstve. V mojej televíznej relácii som mal vlani ako hosťa šéfa maďarskej diplomacie Jánosa Martonyiho a vtedy jasne povedal, že nejde o nijaké volebné právo iba o občianstvo pre krajanov. Napokon vysvitlo, že dostanú aj volebné právo. O sebe ste raz povedali: "Stal som sa Rakúšanom, ale narodil som sa ako Maďar." Dnes už sa necítite Maďarom? Som Maďar, Rakúšan a Európan. V Maďarsku som sa narodil, maďarčina je moja materčina a jediná z piatich rečí čo ovládam, pri ktorej nemám cudzí prízvuk. Moja prvá manželka bola Maďarka, druhá Angličanka, a pred siedmimi rokmi som sa oženil znova s Maďarkou. Zsóka má v Maďarsku rodinu, v Budapešti vlastníme malý byt, čo ma opäť trocha viac vtiahlo do maďarského prostredia. Ale aj po posilnení väzieb s rodiskom som predovšetkým lojálnym občanom Rakúska, s ktorým sa spája všetko dobré, čo ma v živote postretlo. V ťažkých časoch ma tam prichýlili a hoci to môže znieť hlúpo - majú ma tam radi a vážia si ma. Jeden veľký slovenský herec a spisovateľ o sebe hovoril, že je rakúsky Uhor. Aj vy sa cítite doma v rôznych kútoch niekdajšej monarchie? Na svet som prišiel v Budapešti, žijem vo Viedni. Mama sa narodila v Sedmohradsku, ktoré po Trianone pripadlo Rumunsku. Celá otcova rodina pochádzala z dnešného Slovenska. On sa narodil v Košiciach. Môj strýko Oszkár, ktorý bol lekár, zase žil v Bratislave. V päťdesiatom siedmom, predtým, ako som zostal na Západe, som sa u neho zastavil. A navštevoval som ho aj neskôr, keď som už ako rakúsky novinár chodil na služobné cesty za železnú oponu. Ako by som sa tu mohol cítiť cudzo? Podľa spisovateľa Gyulu Illyésa "Maďar je ten, ktorého bolí Trianon". Vás Trianon bolí? Ako by nie! Trianon ma bolí, pretože rozporcioval krajinu. Nie úplne rešpektoval právo na sebaurčenie, ktoré presadzoval americký prezident Woodrow Wilson, keďže od Maďarska odčlenili aj také pohraničné územia, kde boli Maďari vo väčšine. Čiže v tomto zmysle nebol Trianon - v úvodzovkách - spravodlivý. Spravodlivosť je však relatívny pojem, lebo v uplynulých deväťdesiatich rokoch vznikli nové historické reálie. Podobné osudy postihli ľudí v Alsasku a Lotrinsku alebo v rozpadnutej Juhoslávii. Rozumiem tej bolesti, v ktorej boli vychovávané celé generácie. Ja však patrím medzi tých, čo túto bolesť liečia porozumením a nie - ako to Rainer Maria Rilke povedal - zabodávaním zástav do rán. Namiesto jatrenia rán treba pochopiť, čo sa stalo. Čo sa stalo a kto za to môže? Uhorsko sa jednoducho rozpadlo, v čom významnú rolu zohral maďarský nacionalizmus, vedomie takzvaného maďarského poslania. Tak ako v rokoch 1848 - 1849 sa napokon opäť všetky národy Uhorska postavili proti Maďarom. Bol to dôsledok toho, že maďarská vládnuca vrstva utláčala národnostné menšiny. Pomaďarčovala Slovákov, Rumunov, Chorvátov i Srbov. Typickým príkladom bolo, keď minister školstva Albert Apponyi zrušil vyučovanie v slovenčine. Čiže podľa vás hlavnými vinníkmi rozpadu Uhorska boli Maďari? Predovšetkým oni. Maďari si to uvedomujú? Niektorí áno, ale väčšina nie. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že, žiaľ, veľmi mnohí nevedia, čo spôsobilo rozpad Uhorska a až zarážajúco veľa ich dodnes netuší, že napríklad v Bratislave či iných niekdajších významných uhorských mestách Maďari netvoria väčšinu. A táto neznalosť je nebezpečná. V súčasnom Maďarsku vychádza veľmi veľa kníh, ktoré vznikli v medzivojnovom období na šírenie rôznych národných mýtov. Je to brak na ohlupovanie más. Môžete si ich kúpiť v kníhkupectvách priamo v centre Budapešti. Tvrdí sa v nich, že Trianon bol sprisahaním. Mierové zmluvy boli vraj preto také nespravodlivé, lebo syna Georga Clemenceaua, vtedajšieho francúzskeho premiéra, opustila jeho maďarská manželka. Ako je možné, že takému niečomu v 21. storočí ešte niekto verí? Žiaľ, pravicová hegemónia v dnešných maďarských médiách znamená, že sa viac píše o veľkoleposti zašlých čias ako o ich tienistých stránkach. Orbánova vláda sa programovo obracia do minulosti. Teraz napríklad plánuje v Budapešti prestavať Kossuthovo námestie pred parlamentom. Chce mu navrátiť podobu z roku 1944. To znamená, že z neho odstránia sochu grófa Mihálya Károlyiho, prvého prezidenta Maďarskej republiky, ktorého nacionalisti za jeho pacifizmus v časoch prvej svetovej vojny obviňujú z kapitulantstva. Preč pôjde aj pamätník Attilu Józsefa, jedného z najväčších maďarských básnikov 20. storočia, u ktorého zrejme prekáža jeho ľavicová orientácia. Naopak, na piedestál sa vráti gróf István Tisza, ktorý sa síce spočiatku staval proti prvej svetovej vojne, ale napokon Maďarsko doviedol ku katastrofe a bol známy svojím absolútne necitlivým prístupom k menšinám. Toto šachovanie so sochami by mohlo byť len drahou maličkosťou, keby nešlo o súčasť širšieho vyvolávania nacionalistických nálad. Tie už nakazili veľkú časť mládeže vrátane univerzitných študentov. Krajne pravicový Jobbik tak má medzi generáciou vo veku do tridsať rokov druhú najvyššiu podporu, ešte síce zaostáva za Fideszom, ale už predstihol socialistov. Žeby mali Maďari nacionalizmus v krvi? Nacionalizmus nik nemá vrodený, ani Maďari. Krv či čistota rasy s tým nemá nič spoločné. Stačí, ak si Nemaďar osvojí maďarskú kultúru, tradície, jazyk. Pôvod nie je dôležitý. Veď koľkí z uctievaných národných hrdinov revolúcie roku 1848 sa nenarodili ako Maďari, ale Rumuni, Slovania, Nemci či Židia. Regent Miklós Horthy rozprával lepšie po nemecky ako po maďarsky. A ešte aj vodca fašistov Ferenc Szálasi bol spolovice Armén, pričom v žilách mu kolovala i nemecká, rusínska a slovenská krv. Kde je potom chyba? V tom, že na rozdiel od iných európskych národov sa Maďari často nedokážu objektívne pozrieť na svoje dejiny a poučiť sa z nich. Je to vec výchovy, toho, ako sa história vyučuje. Maďari majú sklony romantizovať si svoju národnú minulosť. Majú radi mýty. Je to taká fatamorgána, keď o tom, čo nie je, veria že je. Predseda prvej poprevratovej vlády József Antall napríklad vyhlásil, že v duši je premiérom pätnástich miliónov Maďarov a odvtedy to každý jeho nástupca opakuje. Všetci pritom vedia, že toto číslo je prehnané. Lebo ak k desiatim miliónom obyvateľov Maďarska prirátame každého jedného Maďara, nech by žil kdekoľvek, tak dostaneme nanajvýš 13 miliónov. Všimnite si tiež, na koľkých autách možno vidieť nálepky s označením HU na mape Veľkého Maďarska. Keby si niekto v Rakúsku vylepil na auto veľké A s obrysmi mapy niekdajšej habsburskej ríše, ktorá pritom vo vojne prišla o väčšie územie ako Maďari, tak by sa mu všetci vysmiali. V čom sú Maďari iní ako ostatné stredoeurópske národy? V tomto priestore sú predovšetkým osamotení. Vrazili klin medzi severných a južných Slovanov a s okolitými národmi si nerozumejú. Ich jazyk, krásny a jedinečný, má úplne odlišné korene. Špecifikom Maďarov, podobne ako u Albáncov, je izolácia, osamelosť a s ňou súvisiaci kult smrti. Publicista, spisovateľ a filozof Arthur Koestler napísal, že "byť Maďarom je kolektívna neuróza". S touto "kolektívnou neurózou" sa dá úspešne manipulovať? Vždy sa nájdu takí, ktorí si na národnej výlučnosti chcú vybudovať kariéru alebo politickú moc. A to zďaleka nie len v Maďarsku. Každý nacionalizmus je zlý. Je to najnebezpečnejšia choroba vo východnej a strednej Európe. Ubližuje väčšinovému národu i menšinám. Slovensku uškodil Mečiarov a Slotov kurz. Maďarsku zase prešľapy jeho politikov. Úplne najhorší prípad je, keď v dvoch susedných krajinách sú pri moci nacionalistické vlády. V Európe 21. storočia by sa to už patrilo prekonať. Príkladom zmierenia je to, čo spravili Francúzi s Nemcami a Rakúšania s Talianmi. Treba zostaviť spoločné učebnice, ktoré by ukázali, aké zločiny a chyby sa udiali na oboch stranách. Szálasi nezbavuje viny Tisa, Tiso zase Szálasiho. Dejiny treba poznať komplexne. Lebo ak v Maďarsku hovoria iba o Tisovi a na Slovensku len o Szálasim, tak to nič dobré neprinesie. Pokoju v susedských vzťahoch zrejme neprospieva ani zneužívanie menšín na politické ciele v materskej krajine. Osobne som nepovažoval za správne, keď maďarskí štátnici neustále navštevovali oblasti, kde žijú zahraniční Maďari a prednášali im politické prejavy. To Rakúšania nerobia. Takmer štvrť milióna ich krajanov žije v Južnom Tirolsku, ale nespomínam si, že by ich navštívil rakúsky prezident alebo spolkový kancelár, či už socialista, alebo ľudovec, aby tam prednášal politické prejavy. Menšiny majú mať prirodzene právo, aby slobodne používali svoj jazyk, učili sa ho v školách, pestovali vlastnú kultúru a tradície. Ale neschvaľujem, keď v Európe bez hraníc sa niekto pokúša menšiny naviesť na to, aby proti vôli väčšinového národa hrali nejakú politickú rolu v bývalej materskej krajine. Naopak, vážim si tých, ktorí napríklad na Slovensku vytvorili spoločnú maďarsko-slovenskú stranu. To považujem za mimoriadne odvážnu a progresívnu iniciatívu. A som smutný z toho, že Orbánova vláda túto stranu ignoruje a stretáva sa len s predstaviteľmi etnicky čistej maďarskej strany zo Slovenska. Sú opodstatnené obavy, podľa ktorých Budapešť preto buduje právne väzby so zahraničnými Maďarmi, lebo sa usiluje o revíziu trianonských hraníc? To je vylúčené. Nijaká taká poznámka zo strany maďarských politikov či už z Fideszu, alebo zo socialistickej strany nezaznela. Za znepokojujúce však považujem to, že veľmi podstatná časť mladých Maďarov v sociologickom prieskume, ktorého výsledky uvádzam vo svojej pripravovanej knihe, vyhlásila, že všetky prostriedky je možné použiť na to, aby sa trianonské hranice revidovali. Viete ale pochopiť znepokojenie vyvolané u susedov rozdávaním občianstva zahraničným Maďarom a prísľubom, že budú môcť v Maďarsku voliť? Rozumiem ich obavám. Je dôležité, že Orbán a ďalší politici opakovane ubezpečujú, že nemôže byť ani reč o revízii hraníc. Ale to samo osebe nestačí. Piliermi stability stredoeurópskych krajín je totiž popri tolerancii väčšinového národa k menšinám, ktorá im umožňuje cítiť sa doma tam, kde žijú, aj to, aby mu tie nezadávali príčinu pochybovať o ich lojalite. Túto citlivú rovnováhu môže narušiť, ak zahraniční Maďari dostanú volebné právo v Maďarsku. Čo si v tejto súvislosti myslíte o slovenskom protizákone? Neschvaľujem ho. Podľa mňa je najdôležitejšia tolerancia. Iná vec je, keby žiadateľ o maďarské občianstvo na Slovensku pracoval v nejakej oblasti citlivej z národnobezpečnostného hľadiska, potom by bolo zjavne oprávnené pozornejšie sa na neho pozrieť. Tresty a odnímanie štátneho občianstva však nepovažujem za správne. Agresivita iba škodí. Lebo zodpovednosť patrí väčšine. A menšina by sa nemala trestať za hlúposť politikov z jej materskej krajiny. Prečo Maďarsko protestuje proti slovenskému protiopatreniu a podobné výhrady neadresuje aj Rakúsku? Veď aj tam, ak by niekto prijal maďarské občianstvo, automaticky by prišiel o rakúske... V Rakúsku žije neporovnateľne menej Maďarov ako na Slovensku, asi len 15-tisíc. Nepočul som ešte ani o jednom, kto by chcel prijať maďarské občianstvo. Ani neviem, či a za akých podmienok môže mať dnes rakúsky občan dvojaké občianstvo. Moja nebohá druhá manželka, anglická herečka, s ktorou som prežil štyri desaťročia, si svojho času vybavila aj rakúsky pas, lebo s ním mohla cestovať do viacerých krajín bez víz než s britským. Moja terajšia manželka je maďarská občianka. V Rakúsku žije už deväť rokov, ale neverím, že by prijala rakúske občianstvo. V dnešnej Európe bez hraníc je to už podľa mňa prežité. V Rakúsku dvojaké občianstvo pre Maďarov nie je žiadna veľká téma. O to väčšie pobúrenie tam vyvolali niektoré ekonomické opatrenia Orbánovej vlády odzrkadľujúce maďarský nacionalizmus, ako je mimoriadne zdanenie bánk a zákon prikazujúci finančným ústavom, aby umožnili zákazníkom splatiť devízové hypotéky v nižšom ako trhovom kurze švajčiarskeho franku. Rakúske banky, ktoré poskytli v Maďarsku devízové úvery v hodnote 5,3 miliardy eur, z toho budú mať obrovské straty. Viedeň to vníma ako nezaslúžené zaucho, ktoré sa nechystá tak skoro Budapešti odpustiť. Veľké protesty vyvolal v Rakúsku aj Orbánov mediálny zákon, proti ktorému podpísalo petíciu 1500 novinárov, ako aj nedávne vymenovanie na čelo budapeštianskeho Nového divadla dvoch neslávne známych ultranacionalistov. Od leta 2010 v slovensko-maďarských medzištátnych vzťahoch vládne nezvyčajne pokojné ovzdušie. Bolo správnym rozhodnutím, že vláda Ivety Radičovej radšej mlčala, keď z iných európskych metropol sa valila kritika na Orbánovu vládu za jej nedemokratické postupy? Podľa mňa je veľmi dôležité, aby susedné krajiny brali ohľad na maďarskú citlivosť a správali sa zdržanlivo. Oveľa viac pomáha, keď sa útok na maďarské prešľapy vedie z Nemecka a nie zo Slovenska či Rumunska. To, pravda, neznamená, že by sa v tých krajinách o tom malo mlčať. Niekdajší americký prezident Theodor Roosevelt však svojho času radil: "Hovor jemne, ale maj so sebou veľkú palicu!" Ale tu nik nemá veľkú palicu - ani Slováci, ani Maďari. Tak nech radšej spolu hovoria jemne aj bez nej. Spory je lepšie si vydiskutovať medzi štyrmi očami a nie ich rozmazávať cez médiá. To druhé býva často kontraproduktívne a navyše je to vždy prihrávka na smeč pre radikálnych nacionalistov. Citliví nie sú iba Maďari, ale napríklad aj Taliani. Všetci vedia, že Berlusconi je obyčajný klaun, ale aj jeho domáci odporcovia to neradi počujú spoza hraníc, lebo sa to dotýka ich národnej cti. Akú šancu vidíte na to, že táto zdržanlivosť prečká aj marcové slovenské voľby? Návrat Smeru k moci nemusí nevyhnutne vyostriť vzťahy medzi Bratislavou a Budapešťou. Verím, že Robert Fico sa poučil z minulosti. Jeho Smer prijali späť do Strany európskych socialistov a medzi posvätné zásady sociálnych demokratov patrí, že nikdy sa nesmú spriahnuť s nacionalistami, ale majú spolupracovať s tými, ktorí rešpektujú základné európske hodnoty. Keď Fico nebude schopný samostatne vytvoriť vládu, čo je pravdepodobné, tak by už nemal zopakovať ten pokus so Slotovou národnou stranou, lebo to nemalo dobré európske ohlasy. Jeho nedávny postup bol zodpovedný. Prirodzene, svoju polievočku si prihrial, keď podporu navýšenia eurovalu podmienil odstúpením vlády, ale to je legitímne. Veď Fico nie je riaditeľom charitatívnej organizácie, ale líder politickej strany, ktorá sa chce vrátiť k moci. Ak jeho budúca možná vláda bude vo vzťahu k Budapešti umiernená, nevyhnutne to ovplyvní aj druhú stranu, aby sa miernila. Orbánova zodpovednosť pred svetom by totiž bola zrejmejšia, ako keby sa olej prilieval do ohňa z dvoch strán. Sú si Fico a Orbán v niečom podobní? Fico je približne Orbánov generačný druh, je tiež talentovaný a obratný politický líder, ale neviem, čo viac spoločného by ešte mohli mať. Orbán je fenomén, ktorý nemožno prirovnať k žiadnemu slovenskému politikovi. K Mečiarovi? Ťažko porovnávať futbalistu s boxerom. Možno len povrchne, že Orbán lepšie vyzerá a nie je známe, že by mal milenky. Dzurinda je zase oproti Orbánovi príliš umiernený, Mikloš zase elegantnejší. Expremiér Ferenc Gyurcsány charakterizoval dnešné Maďarsko slovami "už nie demokracia a ešte nie diktatúra". Vy to ako vidíte? To je výstižne povedané. Kniha Moja premrhaná krajina, ktorá by na budúci rok mala vyjsť aj na Slovensku, bude mať v anglickom vydaní názov Maďarsko medzi demokraciou a autoritarizmom. Orbán je na ceste k vybudovaniu takého systému, ktorý sa podobá viac na Maďarsko z medzivojnového obdobia. Tam smeruje jeho politika, opatrenia v oblasti právneho štátu i médií. Jeho národno-konzervatívno-klerikálny režim sa pokúša zabetónovať sa pri moci na 15 až 20 rokov. Toľko tipujete, že vydrží? On to otvorene povedal v jednom svojom prejave, že potrebuje 15 až 20 rokov. Ja osobne som presvedčený, že Orbán sa udrží pri moci prinajmenšom dve volebné obdobia, čiže minimálne osem rokov. Je pomerne mladý. Do päťdesiatky mu chýbajú ešte dva roky. Podarilo sa mu už vytvoriť základy systému, pri ktorom bude takmer nemožné striedanie vlád cestou demokratických volieb. V západnej Európe nie je ešte jeden ďalší politik, ktorý by si dokázal vydobyť takú obrovskú moc ako on. Má svojich ľudí na všetkých kľúčových postoch, výraznú mediálnu hegemóniu a plnú podporu domáceho veľkokapitálu i cirkví. Navyše liberálne ľavicová opozícia je v takom beznádejnom stave, že reálne nevidím nikoho, kto by ho v dohľadnom čase mohol ohroziť. Nielen pre mnohých Maďarov, ale aj Slovákov a Čechov žijúcich v blízkosti rakúskej hranice do roku 1989 boli vaše relácie v televízii ORF oknom v železnej opone. Ako sa vás dotklo to, že namiesto vďaky vás médiá blízke Orbánovi začali obviňovať z kolaborácie s maďarským komunistickým režimom a jeho štátnou bezpečnosťou? Nesmierne ma to pobúrilo. Popreli všetky pravidlá etiky: pred zverejnením tých očierňujúcich článkov ich nezaujímal môj postoj a nezverejnili mi ani tlačovú opravu. Tá osočovacia kampaň prepukla najskôr pred nemeckým a potom maďarským vydaním Mojej premrhanej krajiny. Táto kniha o dvoch desaťročiach, ktoré prešlo Maďarsko od zmeny režimu, sa zjavne mnohým stúpencom Fideszu nepáči. Výmyslami o mojej údajnej kolaborácii ma chceli zdiskreditovať pred čitateľskou verejnosťou. Rakúsky prezident Heinz Fischer ma ale utešoval: "Nič si z toho nerobte, aj takéto útoky prospejú knihe ako neplatená reklama." Povedal som mu: "Máte pravdu, pán prezident, ale môjmu krvnému tlaku to neprospeje." Skutočne sa nemýlil. Mojej premrhanej krajiny sa v Maďarsku predalo 16 a pol tisíca kusov, čo znamená, že na tamojšom trhu je to moja najúspešnejšia, hoci i najviac zatracovaná kniha. Nerobí mi dobre, keď musím o svojej rodnej krajine písať veľmi kriticky. Veľký švajčiarsky spisovateľ Friedrich Dürrenmatt ale v jednom rozhovore povedal: "My spisovatelia musíme byť nie pozitívni, ale čestní." Ja píšem to, čo vidím a čo si myslím, nezávisle od toho, či sa to niekomu páči, alebo nie, či ma pochváli, alebo ohovorí. Klamstvá, čo o mne šíria, ma neodradia. Paul (Pál) Lendvai * 1929 - Narodil sa v Budapešti v židovskej rodine. * 1944 - Nacisti ho zadržali; mal byť transportovaný do vyhladzovacieho tábora. Počas pochodu smrti ho oddelili od otca, obom sa zázrakom podarilo utiecť a po získaní švajčiarskeho pasu prežili vojnu pod diplomatickou ochranou neutrálneho štátu. * 1948 - Po zlúčení maďarskej ľavice sa z mladého sociálneho demokrata stal člen komunistickej strany. Pracoval v straníckom denníku Szabad Nép a neskôr v agentúre MTI. * 1951 - Vyšla mu kniha Tito, nepriateľ maďarského ľudu; neskôr svoju prvotinu i pôsobenie v stalinistickej tlači označil za osobné zlyhanie, za ktoré sa hanbí. * 1953 - Bol obvinený z trockizmu a na osem mesiacov uväznený. Na tri roky mu zakázali vykonávať povolanie. * 1956 - Prijali ho späť do strany a začal pracovať vo večerníku Esti Hírlap. * 1957 - Po porážke maďarskej revolúcie sa nevrátil z reportážnej cesty do Poľska a cez Československo ušiel do Rakúska. * 1957 - 1982 - Bol východoeurópskym korešpondentom denníka Die Presse. * 1959 - Dostal rakúske štátne občianstvo. * 1960 - 1982 - Pracoval ako dopisovateľ londýnskych Financial Times * 1972 - Podieľal sa na napísaní životopisu kancelára Bruna Kreiského, s ktorým sa osobne zblížil. * 1973 - Založil časopis Europäische Rundschau, ktorý dodnes vedie. * 1980 - Vymenovali ho za profesora. * 1982 - 1987 - Viedol východoeurópske oddelenia televízie ORF. * 1987 - 1998 - Bol intendantom Rádia Österreich International. * 2004 - Na Slovensku mu vyšla kniha Na čiernej listine - zážitky Stredoeurópana. * 2010 - 2011 - Týždenník Heti válasz blízky Fideszu napísal, že bol tajným informátorom Kádárovho režimu, proorbánovský denník Magyar Nemzet ho obvinil zo spolupráce s komunistickou štátnou bezpečnosťou; Lendvai to rázne dementoval. * 2011 - Kalligram mu v slovenčine vydal druhú knihu Maďari - víťazstvá a prehry. 14.11.2011 Ivan Drábek www.pravda.sk
Z internetu Nemecko - Následující nápad pochází z Německa, ale naše reálie se zase tolik neliší Krásný nápad!! Dejme starší lidi do vězení a zločince do domovů důchodců! Následkem toho: by naši senioři měli denně přístup ke sprše, volný čas, procházky, léky, pravidelné zdravotní a stomatologické kontroly. Měli by nárok na kolečková křesla atd. Dostávali by peníze, místo aby za ubytování platili. Navíc by měli nárok na trvalý kamerový dohled, v případě pomoci by se jim tedy dostalo okamžité pomoci. Jejich postele by byly dvakrát týdně převlékány, jejich prádlo a oblečení by jim bylo pravidelně práno a žehleno. Každých 20 minut by měli návštěvu dozorce a jídlo by dostávali až na pokoj. Měli by zvláštní místnost, ve které by přijímali návštěvy své rodiny. Měli by přístup do knihovny, tělocvičny, k fyzické i psychické terapii a také do bazénu a dokonce právo na další bezplatné vzdělávání. Na žádost by byly legálně bezplatně k dispozici pyžama, boty, pantofle a další pomůcky. Soukromé pokoje pro všechny s vlastní venkovní plochou obklopené velkorysou zahradou. Každý senior by měl právo na vlastní počítač, televizi, rádio a neomezené telefonování. Existovala by ředitelská rada, která by vyslechla a řešila stížnosti, dohled by musel dodržovat kodex chování! Zločinci by dostávali většinou studené, v lepším případě vlažné jídlo, byli by osamělí a bez dohledu. Světla by se vypínala ve 20 hodin, měli by nárok na jednu koupel týdně (pokud vůbec!). Byli by v malém pokojíku a platili za to 2000 € měsíčně, bez naděje se z toho dostat živí! A konečně by byla spravedlnost pro všechny! Z internetu 2011
Život na Slovensku v 21.storočí - Potravinová pomoc na západnom Slovensku viazne Sľubovanej múky ani cestovín sa nedočkalo takmer 250 obcí. BRATISLAVA. Potravinová pomoc na západnom Slovensku viazne. Ako informovala Slovenská katolícka charita (SKCH), takmer 250 obcí v Bratislavskom, Nitrianskom, Trenčianskom a Trnavskom kraji sa zatiaľ sľubovanej múky ani cestovín nedočkalo. Pôdohospodárska platobná agentúra (PPA) zatiaľ k uvedenej situácii nezaujala oficiálne stanovisko. Podľa SKCH na sľubované potraviny spomínaných 250 obcí čaká už tri mesiace. Údajne je problémom akceptovanie nových distribučných skladov zo strany dodávateľa. Slovenská katolícka charita, ktorú PPA oslovila s ponukou na spoluprácu, zriadila sklady spoločne s Trnavskou arcidiecéznou charitou a Diecéznou charitou Rožňava a zabezpečila aj povolenie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, aby sa mohol začať rozvoz potravín a ich distribúcia do obcí. "My sme splnili všetky podmienky, ktoré boli potrebné, posun celého procesu žiaľ už nemôžeme urýchliť, je to v kompetencii PPA," povedal generálny sekretár SKCH Radovan Gumulák. "Napriek tomu, že sme do projektu vložili vlastnú energiu, finančné prostriedky a v neposlednom rade aj svoje dobré meno a organizačne pripravili všetko na začatie distribúcie, do dnešného dňa nebolo dané nám ani dotknutým obciam žiadne oficiálne vysvetlenie vzniknutej situácie a čierny Peter sa nakoniec ocitol v našich rukách, pretože všetky obce sa teraz obracajú na nás", dodal Gumulák. Slovenská katolícka charita zabezpečila v júli 2011 tri nové sklady, ktoré mali byť zaradené do distribučnej siete oficiálnych skladov. Začala tiež komunikáciu s obcami a pripravila harmonogram rozvozu potravín. Ďalší posun v tejto situácii už charita nevie ovplyvniť, keďže koordinácia celého projektu na Slovensku je v kompetencii PPA. Termín ukončenia projektu sa blíži a všetky zúčastnené obce a mestá zapojené do projektu veria, že sa situácia vyrieši a sľúbené potraviny sa nakoniec k ľuďom dostanú. SKCH v tejto veci plánuje osloviť aj ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Zsolta Simona, aby svojou osobnou intervenciou pomohol vyriešiť túto záležitosť, uvádza sa v informácii, ktorú dnes poskytla Ivana Pástorová, projektová manažérka Slovenskej katolíckej charity. 31.10.2011 TASR
V septembri ubudlo na Slovensku viac ako 600 dôchodcov - Priemerná výška starobného dôchodku predstavovala na Slovensku v septembri tohto roka 361,55 eura. V porovnaní s predchádzajúcim mesiacom mierne vzrástla, konkrétne o 28 centov. Informuje o tom Sociálna poisťovňa (SP) na svojej internetovej stránke. Najviac dôchodcov poberá starobný dôchodok, ktorý dosahuje najvyššiu priemernú sumu z dávok. Ich počet v septembri predstavoval 953.919. Druhú najvyššiu sumu predstavuje predčasná starobná dávka, konkrétne 356,27 eura. S viac ako 321 eurami nasleduje na treťom mieste invalidný dôchodok. Celkovo vypláca SP dávky takmer 1,3 milióna dôchodcom, ich počet v septembri medziročne klesol o 647. Celkovo vyplatila SP takmer 1,60 milióna dávok, čo je viac ako počet dôchodcov, keďže jeden dôchodca môže poberať naraz viacero dávok. 21.10.2011 TASR
Lexa zdvojnásobil majetok. Je v milionárskej elite - V rebríčku slovenských a českých boháčov sa objavil bývalý šef SiS Ivan Lexa. Poskočil o 40 miest. 53265640 Do radov československého elitného klubu sa zapísal tento rok Lexa s majetkom 160 až 200 miliónov eur. Podľa rebríčka, ktorý výšiel ako exkluzívne vydanie českého časopisu Týden 111 miliardářů, ktoré uverejnili v týchto dňoch, sa tak umiestnil na 37. až 42. mieste. Išlo o skok dopredu o 40 miest. Spoločnosť mu s rovnakým majetkom robí bývalý poslanec za HZDS Jozef Brhel, ktorého meno sa v súčasnosti spája s oblasťou alternatívnych zdrojov energie. Ale takisto aj šéf Železiarní Podbrezová Vladimír Soták, ktorý je skokanom roka. Poskočil o 43 miest a svoj majetok zdvojnásobil. S rovnakým umiestnením a odhadovaným majetkom skončil aj bývalý prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja a majiteľ Váhostavu Juraj Široký. Slovensko má zastúpenie aj v prvej trojke. Na druhom mieste v rebríčku sa umiestnil podnikateľ Andrej Babiš. Ten vďaka Agrofert Group zvýšil svoj majetok podľa českeho časopisu Týden o približne 200 miliónov eur. Babišovi v marci len o kúsok ušlo miesto v prvej tisícke najbohatších ľudí sveta podľa prestížneho amerického časopisu Forbes. V poslednom rebríčku sa umiestnil na 1057. mieste a časopis odhadol jeho majetok na 1,1 miliardy amerických dolárov. Medzi Čechmi a Slovákmi je už len jeden biznismen, ktorý je podľa uverejnených informácií bohatší ako Babiš. Finančník a majiteľ PPF Group Petr Kellner zvýšil svoj majetok oproti minulému roku o 400 až 600 miliónov eur a s majetkom 3 až 3,4 miliardy eur mu patrí označenie najbohatší Čech. Prvú trojku po Kellnerovi a Babišovi uzatvára český podnikateľ Pavel Tykač. Uhľobarón v roku 2006 kúpil podiel v dnešnej skupine Czech Coal a stal sa najväčším konkurentom českého gigantu ČEZ. V minuloročnom rebríčku českého časopisu Týden figuroval aj Ján Slota, ktorého majetok vtedy odhadli na 7 až 8 miliárd českých korún. Slota vtedy odmietol zaradenie jeho osoby medzi najbohatších Slovákov. V tohoročnom rebríčku slovenský politik nefiguruje. Kto je Ivan Lexa Patril medzi najdôležitejších mužov bývalého premiéra Vladimíra Mečiara. Lexa sa prvý krát dostal do konfliktu s vtedajším prezidentom Michalom Kováčom, keď ho Kováč odmietal vymenovať za ministra privatizácie. Lexa bol napokon menovaný za štátneho tajomníka toho rezortu a keďže minister menovaný nebol, tak ho fakticky riadil Lexa. Najviac sa zviditeľnil počas obdobia, keď šéfoval Slovenskej informačnej službe. Tajná služba pod jeho vedením bola podľa jeho kritikov zapletená do viacerých káuz. Medzi najvážnejšie patrí únos syna prezidenta Michala Kováča a vražda Róberta Remiáša. Žiadny z týchto prípadov nebol vyšetrený, pretože Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident dal na ne amnestie. lak,peb www.hnonline.sk 19. 10. 2011
Štátny bankrot? To tu už predsa bolo - Strašidlo štátnych bankrotov obchádza spoločnú Európu. Najviac straší v Grécku, ale pesimisti už predpovedajú, že čoskoro ohrozí Portugalsko a možno i Taliansko. A čo tak Česko alebo Slovensko? Vraj nemysliteľné? Nebolo by to však nič nové pod slnkom. Naši rodičia a prarodičia žili v štátnych útvaroch, ktoré aj dlhodobo strácali schopnosť splácať svoje finančné záväzky, a preto museli vyhlásiť bankrot. Alebo ho ani nevyhlásili, ale prijímali rovnako drastické opatrenia, lebo boli až po uši v dlhoch. Ale potom sa spravidla odrazili od dna. Ekonómovia dokonca tvrdia, že správne načasovaný a dobre vykonaný bankrot ozdravuje štátne financie. Zrejme áno, ale za akú cenu! Presne pred 200 rokmi vyústila vážna hospodárska kríza v habsburskej monarchii (územie dnešného Slovenska bolo jej súčasťou) do štátneho bankrotu a katastrofálneho finančného znehodnotenia peňažného obehu. Kedy ľud znenávidel bankovky "Doba to bola veľmi pamätná a rušná," spomínal Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, ktorý práve vtedy prišiel z Turca do Viedne učiť sa knihárskemu umeniu u tamojších majstrov. "Skoro celá Európa sa oborila na Napoleona a v tej vojne sa aj skoro celá zúčastnila." Zabudol dodať, že išlo o reťaz napoleonských vojen trvajúcich takmer dve desaťročia a že Rakúsko sa v nich finančne úplne vyčerpalo. C. k. tlačiarenské stroje neprestávali chrliť inflačné papierové peniaze, takzvané bankocedule, ktoré o polstoročie skôr zaviedla Mária Terézia. Zároveň s tým klesal ich kurz, a to bol raj pre rôznych špekulantov. Koncom roku 1810 sa platilo už 1 240 zlatých v bankovkách za 100 zlatých v strieborných minciach. Obyvateľstvo držalo doma mince zo striebra a zlata a kto mohol, kupoval nehnuteľnosti, aby sa papierových peňazí zbavil skôr, ako úplne stratia hodnotu. Keď Rakúsko prehralo ďalšiu, v poradí už piatu vojnu s Napoleonom, jeho štátny dlh narástol do astronomickej výšky - 1,060 miliardy zlatých. A na základe schonbrunského mieru malo platiť Francúzsku 83 miliónov frankov vojnových reparácií. Vzápätí nariadili Habsburgovci urobiť čosi, po čom siahli o storočie neskôr v čase občianskej vojny ruskí boľševici. V monarchii sa uskutočnila nová sekularizácia cirkevného majetku. Štát zhabal v kostoloch zlaté a strieborné predmety a dal ich pretaviť na zlaté a strieborné odliatky. Nedotknuté zostali iba mimoriadne cenné umelecké diela. Nič však nepomáhalo - ani vytvorenie burzovej polície, ani dohľad nad trhmi, ani tvrdé postihy úžery. Financie, rozvrátené rastúcim štátnym deficitom, ktorý bol dôsledkom vysokých výdavkov na armádu, sa nedarilo stabilizovať. Musela nasledovať šoková terapia, ktorá dostala pomenovanie Wallisová peňažná reforma. Na návrh prezidenta dvorskej komory, dnes by sme povedali ministra financií, Jozefa grófa Wallisa podpísal cisár František I. vo februári 1811 patent o menovej reforme. O mesiac neskôr vyhlásilo Rakúsko štátny bankrot. A hoci príslušné opatrenia sa pripravovali v prísnom utajení, veľká časť obyvateľstva, ako to už býva, ich napriek tomu očakávala. Málokto však predpokladal, že zasiahnu do života miliónov s takou silou a krutosťou. Šoková terapia podľa Wallisa Patent nariaďoval výmenu doterajších bankoviek i mincí v pomere 5:1, čiže devalváciu na pätinu ich nominálnej hodnoty. Namiesto starých peňazí sa vydávali zmenkové listy a do peňažného obehu sa zavádzala nová viedenská mena, ktorej typickým predstaviteľom sa stali papierové "šajny". Štát sa tak zbavil štyroch pätín svojich dlhov tým, že ich z 80 percent presunul na obyvateľstvo. Mnohé bohaté rodiny schudobneli a chudobní sa stali ešte chudobnejšími. Dôsledky bankrotu sa prejavovali až do konca 19. storočia. Ako napísal v roku 1910 historik Július Botto, "chudoba pocítila stratu v najväčšej miere, lebo utratila svoj posledný mozoľný groš". Hnev obyvateľstva padal na hlavu Wallisa, čo vyhovovalo cisárovi, ktorý údajne mýtus o "ministrovej" vine sám rozširoval. Traduje sa však, že gróf sa pôvodne zdráhal prijať úrad so zdôvodnením, že finančným otázkam nerozumie. František I. mu vraj odpovedal, že práve takých ľudí potrebuje a že Wallis svoju úlohu hravo zvládne. Dosť na tom, že v roku 1813 sa aj Wallisovi otvorili oči a rezignoval. V tom čase už bolo jasné, že predchádzajúce opatrenia nestačili na ozdravenie financií. Pokračujúca vojna s Francúzskom opäť vyvolala inflačnú emisiu peňazí. Pokračovalo aj zdražovanie. Mladý Ján Kollár prišiel v tom čase študovať do Prešporka, kde doslova živoril. "Chlieb a voda, to bola moja večera," spomínal v pamätiach. A drevo bolo vo vtedajšej Bratislave také drahé, že študenti bývajúci na priváte si kúrili v piecke krížmi navláčenými po nociach z miestneho cintorína. Finančnú a menovú katastrofu v habsburskej monarchii zažehnalo v poslednej chvíli až šťastné ukončenie napoleonských vojen. Vojnovú náhradu 47 miliónov zlatých v striebre musel nakoniec platiť Paríž Viedni a nie naopak. Podľa Petra Šoltésa z Historického ústavu SAV prinieslo finančnú stabilizáciu až založenie centrálnej Rakúskej národnej banky v roku 1816, ktorá mala ochrániť krajinu od podobných katastrof a dohliadať nad peňažným trhom. Krátko predtým totiž musel štát vyhlásiť ďalší bankrot. Z trhu sa stiahlo nekryté obeživo a hodnota viedenskej meny klesla približne o 60 percent. "Dva krátko po sebe nasledujúce štátne bankroty otriasli dôverou ľudí v papierovú menu," konštatuje historik. "Silneli hlasy volajúce po výmene papierových peňazí za mince a po krytí peňazí zlatom." A národná banka k tomuto kroku čoskoro aj pristúpila... Lúpež storočia podľa Ivana Zlobina Čuduj sa svete, ale po vzniku Československej republiky v roku 1919 chceli niektorí ekonómovia uskutočniť radikálnu peňažnú reformu podobne, ako to urobil gróf Wallis o viac ako storočie skôr - odstupňovanou devalváciou. Prevládol však názor ministra financií Aloisa Rašína, ktorý sa rozhodol osamostatniť peňažný obeh od rakúsko-uhorského a zaviesť novú menovú jednotku. Ale určitú inšpiráciu Wallisom možno nájsť - hoci to znie priam neuveriteľne - v spôsobe uskutočnenia peňažnej reformy za vlády komunistov začiatkom júna 1953. Lebo niektorí odborníci, napríklad český ekonóm Pavel Kohout, tvrdia, že išlo vlastne o štátny bankrot. Stanislava Púlpanová z Inštitútu ekonomických štúdií Univerzity Karlovej je menej jednoznačná, ale zároveň potvrdzuje: "V skutočnosti to nebola peňažná reforma, názov mal naznačiť niečo jemnejšie, ale menová reforma plus nepriznaný štátny bankrot." Bezprostrednou príčinou toho, čo sa vtedy udialo, bolo však tiež nadmerné množstvo peňazí v obehu a pokus za každú cenu ozdraviť rozvrátenú ekonomiku. Navonok to malo podobu výmeny starých peňazí za nové. Peňažné sumy v hotovosti sa vymieňali do výšky 300 korún (Kčs) v pomere 5:1 a všetko nad túto sumu v pomere 50:1. Čiže tiež odstupňovane. Úspory na vkladných knižkách sa prepočítavali do sumy 5 000 Kčs v pomere 5:1, od 5 000 do 10 000 Kčs v pomere 6,25:1 a vklady nad 50 000 dokonca v pomere 30:1. Háčik bol v tom, že väčšina Slovákov si držala úspory doma. "Vyplývalo to z dlhodobej nedôverčivosti obyvateľstva voči vtedajším peňažným ústavom," pripomína Mária Kačkovičová z archívu Národnej banky Slovenska. Ale všetko, čo bolo v pančuchách alebo niekde pod matracmi, sa znehodnotilo. Tí, čo sa dozvedeli o chystanej výmene v hodine dvanástej, utekali s našetrenými peniazmi do banky, ale vklady uložené po 15. máji sa už prepočítavali v pomere 50:1. Dokonca aj poistky sa krátili v pomere 20:1. To však nebolo všetko. Bankrotujúci štát sa rozhodol nesplniť svoje záväzky voči veriteľom občanom. Zrušil totiž štátne a iné cenné papiere bez ohľadu na to, kedy boli vydané! Prostriedky na viazaných vkladoch z menovej reformy 1945 vo výške 80 miliárd korún sa anulovali (vtedy si mohol každý vymeniť len 500 korún, ostatné peniaze sa museli uložiť na tzv. viazané vklady, ktoré sa raz mali odblokovať). Málo sa vie, že táto "lúpež storočia" prebiehala u nás v sovietskej réžii . Podľa zistení slovenského historika Michala Štefanského sa už v auguste 1952 obrátila vláda ČSR na Stalina s prosbou, aby vyslal skupinu poradcov, ktorí by pomohli pri príprave reformy a zrušení vtedajšieho prídelového systému. Už o dva mesiace pricestoval do Prahy námestník ministra financií ZSSR Ivan Zlobin a ďalších šesť expertov. Utajovanie akcie bolo priam dokonalé. Veď až mesiac pred dňom D bol do príprav zapojený generálny riaditeľ Štátnej banky československej Otakar Pohl. Ale vôbec o nej nebol informovaný jeho námestník zo Slovenska Ľudovít Kováčik. Nové bankovky i mince sa tlačili v Leningrade a doviezli sa koncom mája 1953 do Mukačeva, kde zapečatené debny prevzali československé vojenské tímy. Koruna sa spojila s rubľom Napriek všetkému utajeniu niektoré informácie predsa prenikli na verejnosť a šírili sa rýchlosťou blesku. Mnohí ľudia si v panike vyberali peniaze zo sporiteľne, aby ich mohli utratiť. Za týždeň sa predalo toľko spotrebného tovaru, čo inokedy za dva mesiace. Ale týždeň pred spustením reformy už nebolo veľmi čo predávať. "Pamätám sa, že veľmi veľa ľudí u nás v ten deň chcelo obedovať a minúť tak ešte nejaké peniaze," spomína Ján Šimko, bývalý vrchný čašník v bratislavskom hoteli Carlton. Podnik vtedy odpredal svojim zamestnancom časť zásob. V sobotu 30. mája prerušili najvyššie miesta tvrdošijné mlčanie. "Odteraz bude kurz našej koruny pevné spätý so sovietskym rubľom, ktorý je najpevnejšou menou na svete," oznámil vtedajší predseda vlády ČSR Viliam Široký. Cenzurovaný rozhlas však mohol priniesť prvú správu o chystanej výmene až o 17. hodine, a to už boli obchody zatvorené. V nedeľu fungovali iba kaviarne a ostatné reštauračné zariadenia. A v pondelok sa začala výmena. Krach štátnych financií sprevádzala akcia ŠtB pod kódovým označením Guľomet. Osobitnej pozornosti konfidentov sa vtedy tešili osoby, ktoré prišli do výmenných stredísk s väčšími sumami. Napríklad v Piešťanoch priniesol jeden občan na výmenu 2 870 000 korún a ďalší v Pezinku rovné dva milióny. Oboch okamžite zaistili. Takéto vysoké sumy sa však vyskytovali zriedka. Priemer na jednu slovenskú domácnosť nepresiahol sumu 3 300 korún. Príslušníci stredných vrstiev menili síce viac, ale hotovosť okolo 100-tisíc korún sa aj u nich vyskytovala len ojedinele. Vtedajšia propaganda však tvrdila, že výmena postihne len "buržoázne živly", rôznych parazitov a záškodníkov. V skutočnosti škodovali aj mnohí robotníci (hlavná to sociálna opora nového zriadenia) roľníci a živnostníci. Na viacerých miestach sa vyskytli vzbury. Do ulíc Plzne vyšlo takmer 20-tisíc ľudí, ktorí vtrhli aj do viacerých úradov a vyhadzovali z okien busty čelných politikov. Zakročilo proti nim vojsko ministerstva národnej bezpečnosti. V Bratislave sa na múroch objavilo niekoľko nápisov Nechceme diktatúru komunizmu. ŠtB hlásila lokálne nepokoje v Zlatých Moravciach a v Handlovej medzi baníkmi, ktorí odmietali nastúpiť do práce. Úrady sa preto rozhodli pre politiku cukru a biča. S pompou ohlásili zrušenie lístkového systému, zníženie cien potravín a spotrebného tovaru. Ibaže aj tak boli tieto produkty takmer trikrát drahšie, ako boli v prídelovom systéme. "Dôsledky výmeny peňazí, ktorá na minimum zredukovala hotovosť i úspory a viedla k poklesu životnej úrovne, pociťovali mnohí ľudia, pričom veľmi dlho, ako osobnú krivdu," pripomína Kačkovičová. Darmo je, štátny bankrot možno ozdravuje financie - aj ten z roku 1953 prenikavo znížil množstvo nekrytého obeživa - zároveň však láme osudy obyčajných ľudí 17,10,2011 Vladimír Jančula Pravda
Dalajlámu nevpustili do Juhoafrickej republiky - JOHANNESBURG. Tibetský duchovný líder vyjadril v piatok smútok nad tým, že mu úrady v Juhoafrickej republike neudelili víza. "Neboli žiadne znaky, že dostanem víza, neprišla žiadna odpoveď v súvislosti s mojou cestou," hovorí dalajláma na videonahrávke zverejnenej na webovej stránke Univerzity Witwatersrand v Johannesburgu. Práve na jej pôde mal vystúpiť s prednáškou. "Takže neexistuje žiadna iná možnosť, ako zrušiť moju cestu. Cítim sa veľmi smutne," dodal dalajláma. Dalajláma musel zrušiť plánovanú cestu do Juhoafrickej republiky, keďže tamojšia vláda mu údajne pre obavy z reakcie Číny nechcela udeliť vstupné víza. Peking je významným obchodným partnerom ekonomicky najvyspelejšieho štátu čierneho kontinentu. Juhoafrická vláda takéto obvinenia odmieta tvrdením, že dalajláma požiadal o povolenie na vstup do krajiny neskoro. Tibetského lídra pozvala ikona boja za ľudské práva v JAR Desmond Tutu na oslavu svojich 80. narodenín. Tutu v utorok vyhlásil, že vláda prezidenta Jacoba Zumu už nie jeho vládou a bude sa "modliť" za jej pád. Podľa jeho slov sa totiž správala horšie, ako vláda apartheidu, ktorá bola Južnej Afrike pri moci do roku 1994 a kruto diskriminovala černošskú väčšinu. 7. 10. 2011 SITA 2011
Izrael žiada USA o pomoc po útoku na veľvyslanectvo v Egypte - Egypt v sobotu ráno vyhlásil stav zvýšenej pohotovosti v reakcii na vynútený zásah egyptského ozbrojeného komanda voči demonštrantom, ktorí v piatok večer zaútočili na budovu izraelského veľvyslanectva v centre Káhiry. Násilný incident si nevyžiadal žiadne obete aj vďaka rýchlemu zásahu komanda, ktoré z budovy oslobodilo šiestich izraelských diplomatov. Počas nočných zrážok s políciou utrpelo v Káhire zranenia takmer 500 ľudí. Rozzúrení Egypťania sa k ambasáde židovského štátu presunuli z Námestia oslobodenia, prekonali bezpečnostné bariéry a po následnom preniknutí do budovy vyhadzovali objavené tajné dokumenty z balkóna. Následne sa zmocnili izraelskej štátnej vlajky a hodili ju medzi jasajúci dav. Nepokoje vystrašili izraelských predstaviteľov natoľko, že sa minister obrany Ehud Barak obrátil na svojho amerického kolegu Leona Panettu a požiadal ho o pomoc. Izraelský veľvyslanec v Egypte medzitým utiekol späť do svojej vlasti. Napätie medzi Egyptom a Izraelom sa zvýšilo po tom, ako izraelské jednotky v auguste zabili na egyptskej hranici s Pásmom Gazy päť egyptských pohraničníkov. Barak povedal, že Izrael hlboko ľutuje smrť egyptských dôstojníkov. Urobil tak potom, ako Egypt pohrozil, že z Tel Avivu stiahne svojho veľvyslanca, ak sa Izrael neospravedlní. Egyptskí demonštranti však Barakove ospravedlnenie odmietli. Egypt a Izrael podpísali v roku 1979 prímerie, no to je po zosadení dlhoročného prezidenta Husního Mubaraka spred niekoľkých mesiacov vo vážnom ohrození. 10.09.2011 SITA
Systém sa preklopí na budúci rok - O nastávajúcom roku 2012 vydali svoje svedectvo Mayský kalendár aj hollywoodsky kasový trhák. Vedci, ktorí sa zaoberajú budúcnosťou našej civilizácie vecne, zas tvrdia, že sa o rok zmení celý svetový ekonomický systém. "Nie je to cyklická kríza, ale transformačná," hovorí slovenský futurológ Ivan Klinec. Tvrdí, že nastane čas etiky. Prečo školstvo na Slovensku stále upadá? Nestačí azda na zmenu jediné politické rozhodnutie, aby sa kvalitné vzdelanie konečne stalo prioritou? Ak chceme zastaviť tento deštruktívny trend, bez pevného politického rozhodnutia to nepôjde. Stačí si uvedomiť, že pri zrode úspechu ázijských krajín stáli práve politické rozhodnutia ich vlád spred desiatich – dvadsiatich rokov o potrebe pozdvihnúť vzdelanostnú úroveň širokých vrstiev obyvateľstva. Sú to stovky projektov a úsilie množstva univerzít a škôl, v celej Ázii sa ľudia stále učia, vlády to podporujú a ich krajiny sa rozvíjajú preto, že ľudia sú vzdelaní. O aké projekty ide? Napríklad v Číne sa na pozdvihnutie vzdelanostnej úrovne obyvateľstva realizujú dva. Je to projekt 211, ktorý má za cieľ kultivovať vysokovzdelanú elitu pre potreby zabezpečenia národných stratégií ekonomického a spoločenského rozvoja. Podieľa sa na ňom 112 univerzít a vysokých škôl. Druhým je projekt 985, ktorý je zameraný na pozdvihnutie úrovne čínskeho vzdelávacieho systému a podieľa sa na ňom približne 34 univerzít. Projekty sú finančne dobre zabezpečené a priamo prepojené so zvyšovaním konkurencieschopnosti čínskej ekonomiky. Školstvo a vzdelanie sú v Číne významnou prioritou rozvoja. Zato nám na Slovensku stačia obyčajné heslá, že budujeme znalostnú spoločnosť, ale školy čoraz viac upadajú a sú v katastrofálnom stave. Od Novembra ´89 žiadna vláda neprišla s jasným rozhodnutím, že nebude šetriť na školstve. Aký zámer vlastne mali a majú naši volení zástupcovia s budúcnosťou svojich voličov? Od začiatku tu boli zle stanovené priority. Svetový trh ani ekonomickú konkurenciu nezaujíma, či sa u nás hlásajú pravicové heslá alebo ľavicové, ale či sa naši ľudia dokážu uplatniť tam, kde treba naozaj niečo vedieť. Ak nemajú také vzdelanie, aké majú iní, je to prirodzene bezpredmetné. Ako spozorovala Brigita Smögnerová, keď pracovala v Londýne – síce tam pôsobia celé ročníky absolventov našich vysokých škôl, ale väčšinou robia len pomocnú pracovnú silu. Je to ukážka úrovne nášho vysokého školstva a univerzít. Čím si vysvetľujete, ako ľahko a na dlhé roky sme sa zmierili s východiskami Mikloša a Dzurindu, že Slovensko môže konkurovať svetu jedine lacnou pracovnou silou? Je to zastaraná ekonomická teória, že lacná pracovná sila je konkurencieschopná. Nie je to pravda. To, že Európa nemôže konkurovať svetu lacnou pracovnou silou, napísal Oswald Spengler, autor Zániku Západu, ešte na začiatku 20. storočia. Už vtedy tvrdil, že človek, čo žije v Európe, v západnej civilizácii – a to sa týka aj nás - nedokáže konkurovať ľudom, ktorí žijú v Ázii. Nedokáže pracovať za podobných podmienok, lebo by sa fyzicky zničil a zahynul. Západná civilizácia mala jedinečnú šancu vážne konkurovať svetu, keď ľudia okolo Ala Gora realizovali víziu informačnej spoločnosti, ktorá je založená na skvelom vzdelaní a drahej pracovnej sile. Sú tu teda dva koncepty – lacná a drahá pracovná sila. No lacná pracovná sila už nie je dobrá ani pre rozvojové krajiny, aj tie naplno investujú do vzdelania. Prečo sme sa práve my rozhodli urputne držať lacného, neperspektívneho variantu? Zrejme preto, že po roku 1989 sa hodilo cez palubu dlhodobé strategické plánovanie a prognózovanie. Odrazu to nebolo žiaduce. Až okolo roku 2000, keď EÚ pripravovala Lisabonskú stratégiu a Ivan Mikloš bol pri moci, pustil sa so svojimi kolegami aj do prípravy prognóz, ktoré neskôr vyústili do iniciatívy Minerva. Boli to akési pokusy o víziu znalostnej ekonomiky a spoločnosti, lebo to vyžadovala únia. Stratégia obsahovala príliš veľa cieľov a vlastne sa ani nedala zrealizovať. Dlhodobé aspekty sa v politike aj tak neocitli, iba sa aplikovala ideologická interpretácia ekonomických poučiek vytrhnutých z kníh. Len sa prevrátilo znamienko, že nič z toho, čo bolo za komunizmu, už nesmie platiť. A záujem o budúcnosť a dlhodobé smerovanie odrazu nikto nepotreboval. Napríklad Václav Klaus, inak bývalý prognostik, ktorý celé roky chodil po svete a poučoval, ako má fungovať ,,správny kapitalizmus", sa o budúcnosť určite nezaujímal. Bol najmúdrejší. A skončilo sa to katastrofálne, lebo jediné, čo sa tu zmenilo, bolo vlastníctvo. Ale zaostávanie za vyspelým svetom sa zväčšilo. Ako sme si predstavovali „náš kapitalizmus“? Islandský sociológ a ekonóm Johann P. Árnason napísal štúdiu o postkomunistických krajinách, kde ukazuje, ako komunistickí hospodári zabetónovali ekonomickú štruktúru, keď sa snažili napodobňovať Západ, čím prakticky zastavili vývoj. Ekonomická štruktúra v západných krajinách sa dynamicky vyvíjala a komunizmus tak zaostal o desiatky rokov, pretože sa vyvíjať prestal. Po roku 1989 urobili postkomunistické krajiny tú istú chybu. Pokúsili sa kopírovať systém západných krajín, ale osvojili si iba vybrané parametre. A systém opäť zabetónovali. V tom 1989 roku si povedali, že jediné, čo charakterizuje západné krajiny, je súkromné vlastníctvo, a preto keď sa všetko sprivatizuje, dosiahnu automaticky svetovú úroveň. Napríklad môj kolega sociológ vtedy rozprával, že keď sa podniky sprivatizujú, budú automaticky generovať vedecko-technický pokrok. No vývoj išiel inak. Vlastnícka štruktúra sa síce zmenila, ale podniky neboli konkurencieschopné, vedecko-technicky pokrok negenerovali a väčšina zanikla. Ficova vláda prišla s vlastným pokusom získať kompetentnú víziu pre Slovensko až do roku 2030. V hre bol i Prognostický ústav SAV. Ako to dopadlo? Prognostický ústav SAV vtedy už nebol schopný personálne zabezpečiť tvorbu vízie. Preto napokon túto úlohu riešil Ekonomický ústav SAV, ktorý však nemal pripravené zásadné metodologické východiská. Vízia vznikala improvizáciou, pričom už na začiatku nebolo zadefinované, čo to tá vízia vlastne je. Takže keď sa u nás politici obrátia na odborníkov, nenájdu ich? Tí, čo robia u nás ,,vízie", produkujú niečo, čo sa na ne vôbec nepodobá. Vo svete takéto vízie robia celé tímy vzdelaných odborníkov a používajú na to metodologické nástroje vyvinuté na pôde futurológie. Ide o akési high-tech spoločenských vied. Na porovnanie spomeniem napríklad Malajziu, kde sa systematicky realizuje 30-ročná vízia premeny Malajzie na modernú a vzdelanú spoločnosť s názvom Wawasan 2020, ktorú naštartoval začiatkom 90. rokov vtedajší premiér Mahathir bin Mohamad. Krok po kroku sa tento zaostávajúci kút zeme dostáva z periférie do centra diania. Vráťme sa k našim odborníkom... U nás sa politici nemajú na koho obrátiť už len preto, že keď nám dávajú za vzor Fínsko, vzápätí nespomenú, že tam napríklad pôsobí vyše 900 futurológov, vyškolených profesionálov, ktorí robia dlhodobé projekty do budúcnosti. Je to významná súčasť fínskeho ekonomického zázraku. Fínski odborníci chodia po celom svete a vytvárajú najrôznejšie scenáre budúceho vývoja. Napríklad majú alternatívne scenáre aj na to, ako asi bude vyzerať ich najdôležitejší sused Rusko v roku 2030. U nás nie sú ľudia školení na také niečo. Nevedia rozmýšľať o alternatívach budúcnosti. Fínsko sa s obľubou používa ako abstraktný vzor, ale čo tam v skutočnosti robia a koľko to stojí energie, ale aj politického porozumenia, to tu málokto vie. Pričom futurológiu, dlhodobé myslenie a tvorbu dlhodobých vízií a stratégií veľmi podporuje priamo EÚ, ktorá na to dáva veľké prostriedky. Má množstvo projektov, ale Slovensko sa na nich prakticky vôbec nezúčastňuje. Prečo? Okrem iného azda aj preto, že už pred rokom 1989 nebolo žiaduce zaoberať sa možnými scenármi budúcnosti. Zahraničná literatúra bola nedostupná a pre väčšinu bolo scestným zaoberať sa budúcnosťou ako takou. Budúcnosť bola predsa určená a nalinkovaná. Prejavuje sa to aj dnes, keď sa pozrieme, ako odvážne sa hocikto vyjadruje o kríze. Rôzni experti hovoria prvé, čo im zíde na myseľ, väčšinou rôzne nezmysly. Najvypuklejšie je to, keď hodnotia osud EÚ. Pritom ide o dlhodobé procesy, ktoré Európa vytvára niekoľko desiatok rokov. Nie je to tak, že teraz sa zruší euro a zasa bude nejaká ideológia vládnuť v rámci jedného štátu. Ako sa cítite vy ako vedec, futurológ v tejto situácii? U nás sú na tom celoplošne zle všetky spoločenské vedy. A úplne zlyhali ekonomické vedy. Napríklad takmer 40-členná Katedra ekonomickej teórie na Ekonomickej univerzite sa upriamila na jedinú ,,dostupnú" teóriu - hlavného ekonomického prúdu. Vo svete je bežné zaoberať sa celou škálou ekonomických teórií od minulých po súčasné, od hlavného prúdu po alternatívne. Na Slovensku sa napríklad nikto podrobne nezaoberá Kondratievovou teóriou dlhých vĺn, ktorá opisuje 50-, 60-ročný ekonomický cyklus sprevádzaný boomom a nasledovaný depresiou. Alebo v čase krízy - ako dnes - by sa zišiel expert na svetoznáme dielo ekonomického klasika a rodáka z Moravy Josepha Aloisa Schumpetera, ktorý analyzuje konjunktúrne cykly a krízy kapitalistickej spoločnosti. Potom by boli aj vyjadrenia o kríze presnejšie a odbornejšie. Žiaľ, jeho základné viaczväzkové práce neboli preložené ani do slovenčiny, ani do češtiny, hoci napríklad v japončine je prístupné celé Schumpeterovo dielo. Napokon je prirodzené, keď niekto začne tvrdiť, že do takéhoto školstva už ani netreba nič investovať? Nie je to vôbec prirodzené – je to, akoby niekto vyhlásil, že už nič nevloží do ošarpanej budovy, lebo si radšej počká, kým sa opraví sama a začne sa lesknúť. No ale potom už nič investovať netreba. Doničené školstvo, zdravotníctvo, vedu potrebujeme postaviť na nohy. A keď sa povie ,,investovať", automaticky to predpokladá skôr či neskôr výnos. Vo vyspelých krajinách a v Ázii predsa vkladajú do vedy, vzdelania, výskumu veľa prostriedkov nie preto, že majú peňazí nazvyš alebo že sú nejakí vedymilní, ale preto, že z toho majú veľký zisk. Keď sa vytvárajú moderné znalostné sektory ekonomiky, zaisťuje sa tým konkurencieschopnosť krajiny. Neslúžia na to, aby vedec na javisku predvádzal svoje teórie, ktoré ovláda naspamäť, ako v cirkuse, a tak si na seba zarábal. Vedci vo vyspelých krajinách prispievajú k rastu ekonomík a potom sa adekvátne podieľajú aj na ich výsledkoch. Aj finančne. Aký model budúcnosti vyznávajú euroskeptici? Napríklad SAS už dnes pochováva euro - akú víziou vlastne ponúka ľuďom, za ktorých tu rozhoduje? Títo ľudia práveže nehovoria o žiadnej vízii, pravdepodobne ju ani nemajú. Únia sa však vytvára niekoľko desiatok rokov evolučným spôsobom a jej inštitúcie vždy zaostávali za jej vývojom. Keď sa pozrieme na dokumenty, ako sa vytvára EÚ, jasne vidíme tlak globálnej ekonomiky, aby sa Európa viacej integrovala. Dnes tu máme ešte silnejší tlak na väčšie prepojenie a trend je taký, že ak chce EÚ prežiť, musí sa transformovať do podoby, ako sú napríklad Spojené štáty americké. Spojené štáty európske by mohli fungovať na podobných princípoch ako USA. Skeptici však spochybňujú samotnú podmienku ,,ak chce EÚ prežiť". Oni o to nestoja. Keď porovnáme ekonomiky sveta, zistíme, že najväčšia pripadá na EÚ. Máme tu teda úniu s vlastnou menou a dôležitými orgánmi. Nemá síce spoločnú armádu či políciu, ale evolučným spôsobom sa postupne približuje k podobe federálneho celku. Vytvára sa teda nový štát, nová superveľmoc, ktorá si bude postupne dotvárať štruktúru a potrebné stratégie. Sme súčasťou vytvárajúcej sa superveľmoci, ktorá je najväčšia na svete, až potom sú USA, tretia je Čína. Určite je výhodnejšie byť súčasťou takejto superveľmoci, ako ostať na periférii. Dobrý príklad, ako by sme skončili, keby sme boli mimo tohto procesu, je Mexiko a Nové Mexiko, ktoré boli kedysi na rovnakej úrovni a teraz Mexičania húfne utekajú do USA. Čo charakterizuje ľudí, ktorí tu, zo Slovenska, ohrozujú projekt spoločnej Európy? Oni vôbec neberú do úvahy žiadnu budúcnosť. Keď sa prešlo na euro, naši politici stratili niektoré nástroje – nemôžu riadiť menu, lebo sa to robí na vyššej úrovni. A čím viac sa EÚ centralizuje, tým viac sa moc posúva smerom dohora a stávajú sa z nich provinční politici. Strácajú moc, lebo ju spoločnosť presúva do iného centra. Nemajú takú dôležitosť, po akej túžia. Takže teraz by ju najradšej získali naspäť. Aj za cenu ,,mexikanizácie"? Ak teoreticky pripustíme, že by sa Slovensko vyčlenilo, musíme si uvedomiť, že už teraz je v západných krajinách 400- až 500-tisíc ľudí zo Slovenska, ktorí tam odišli za prácou. Ak by sa mali odrazu vrátiť, nájdu zamestnanie doma? Ak by sa vrátila slovenská koruna, bola by nestabilná a pre našu krajinu by sa to mohlo skončiť katastrofou. Integračné procesy, ktoré smerujú z EÚ, sú dobré aj preto, že sme konečne začali trochu uvažovať o dlhodobejšom smerovaní spoločnosti. Pri SaS je zaujímavý paradox, ako na jednej strane presadzuje model slabého štátu, na druhej strane využíva jeho zvyšný potenciál na to, aby Slovensko ,,robilo problémy" veľkým hráčom v únii, keď potrebujú rýchle rozhodnutia... Pojem národného štátu je zastaraný. Voľakedy platil, ale teraz sa už vytvára niečo ako trhový štát. Štát, ktorý funguje v tých istých hraniciach, zmenili sa však princípy a charakter jeho fungovania. Korporácie, globálne siete, globálne problémy narušili ekonomickú suverenitu krajín na celom svete. Asi tretina bývalých národných ekonomík sa stala súčasťou globálnej korporatívnej štruktúry, na ktorú národné vlády nemajú páky. Iba asi dve tretiny bývalej národnej ekonomiky sa ešte dajú riadiť a ovplyvňovať vládou krajiny. Určite je pre niektorých našich politikov lákavá predstava, aby sme sa uzavreli a odizolovali, aby si to tu oni riadili, ako uznajú za vhodné, ale to už je len prázdna predstava. Čistá suverenita s ekonomikou prepojenou s transnacionálnymi štruktúrami sa už naspäť získať nedá. Definitívne? Áno, a navyše, keď počujem tvrdenia rôznych pravicových ekonómov, že keby sa dôsledne aplikovala ich hospodárska politika, dosiahli by sme vyrovnaný rozpočet, tak sú to iba slová. Spojené štáty boli najúspešnejšie v čase Clintona a Ala Gora, ktorí boli 8¤rokov pri moci a dosiahli posledné tri roky po sebe prebytkový štátny rozpočet. Potom prišiel Bush mladší, po roku sa prebytok roztopil a ten vyrovnaný štátny rozpočet tam nie je doteraz. Ako si vysvetľujete ekonomický úspech Clintonovho obdobia? Clinton s Alom Gorom robili hospodársku politiku s perspektívou do budúcnosti. Podporovali technológie, mali asi 20 podporných federálnych programov a stratégií na rôznych úrovniach. Za 8¤rokov vytvorili 20 miliónov pracovných miest. Keby sme v tom čase robili podobné politiky, aj pre nás by to znamenalo asi 400-tisíc pracovných miest v nových sektoroch, pretože niečo zaniká a niečo nové vzniká. U nás je však stále štruktúra hospodárstva rovnaká. Prečo sa nezmenila? Väčšina našich politikov a ekonómov žije v predstave, že ekonomika je akoby vytrhnutá z času... Aj dnes v spoločnosti panuje predstava, že vonkajší vývoj sa nás netýka. Že táto kríza sa začala v Amerike a tam sa aj stratí. Nemusíme nič robiť. Stačí čakať a všetko zasa ožije samo od seba. Teraz je to dajme tomu trochu inak. Aj tí ľudia, čo sa doteraz o futurológiu nezaujímali, sú znepokojení a zaujímajú sa prinajmenšom o to, čo bude ďalej. Aký je charakter súčasnej krízy? Určite nie je cyklická. Táto kríza je transformačná. Končí sa to, čo bolo doteraz – priemyselná, industriálna spoločnosť. Dobre to vidno na USA, kde priemyselné oblasti odchádzajú do minulosti a na ich miesto nastupujú nové technológie. Keď sa pozeráme, ako sa obchoduje na burzách, pôsobí to ako veľký chaos. V tomto chaose je však vnútorný poriadok – odstraňuje to, čo už nikto nechce, a vyzdvihuje to, čo musí prísť. Technológie a siete idú dohora a priemysel klesá. A táto zmena bude kulminovať. Kedy? Keď sa hovorí, že v roku 2012 by mal nastať koniec doterajšieho sveta, a nie apokalypsa, tak niektorí futurológovia hovoria, že práve na budúci rok sa bude preklápať aj celosvetový ekonomický systém. Globálny systém narazil na svoje limity a musí zmeniť pravidlá hry. A nemá na to desiatky rokov, ale musí to spraviť veľmi rýchlo. Napríklad keď sa vytváral euroval, únia musela rýchlo improvizovať, aby sa nezrútila mena a celá ekonomika. Očakávaná mimoriadna zmena by mala znamenať aj zmenu fungovania všetkých ekonomík sveta, aj zmenu ich priorít. A, samozrejme, zmenu postavenia človeka v novom ekonomickom systéme. Kam táto zmena vedie? Ekonomické systémy sa budú musieť zmeniť na ,,predvídavé". Musia vedieť anticipovať - od jednotlivca cez podniky, organizácie, štát až po globálnu úroveň štruktúr, ktoré sa budú zaoberať dlhodobým smerovaním do budúcnosti. Bude to prostriedok, aby sa civilizácia preorientovala z režimu, keď štáty medzi sebou bojujú, na režim spolupráce. Globálne problémy už presiahli hranice schopností jednotlivých štátov a ľudstvo ich bude musieť riešiť vo väčších celkoch, spoločnými silami. Chtiac-nechtiac sa ľudia budú musieť zaoberať vývojom na niekoľko desiatok rokov dopredu. A budú tak robiť spolu. Riešenia budú teda spoločné a globálne s dosahom na jednotlivé krajiny i na jednotlivých ľudí. Americký expert Philip Bobbitt nevylučuje, že spomínanou veľkou udalosťou môže byť aj svetový konflikt. Veď ľudia, čo majú moc, sa jej nikdy nechcú v mene spolupráce dobrovoľne vzdať... V roku 2008 sa v rámci najväčšieho futurologického projektu – projektu Milénium - urobila štúdia, ako bude vyzerať ekonomický systém, ktorý sa bude vytvárať najbližších 20 rokov. A na prvé miesto vystúpilo kľúčové slovo etika, čo sa ozaj nikde nespomína. Práve etika by sa mala do roku 2030 stať rozhodujúcim prvkom nového ekonomického poriadku. Koncept etickej trhovej ekonomiky je už popísaný. Teraz ho treba ešte realizovať v praktickom živote. Keď sa pozriete na dnešnú mapu sveta, nevnímate výzvu na etické správanie, keď ide o zisk, ako prázdnu frázu? Ako fráza to znie najmä preto, že ekonomická teória sa stala abstraktným modelom plným čísiel. No keď sa pozrieme do minulosti, všetci veľkí ekonómovia tvrdili, že práve etika bola nosným princípom ekonomík, ktoré fungovali. Počnúc Adamom Smithom aj neviditeľná voľná ruka trhu mala byť etická. Teraz sa vytvárajú zdola nové modely ekonomického a podnikateľského správania, napríklad také hodnotovo orientované bankovníctvo, rôzne eticky nastavené investície, a naberá to na sile. Máme pred sebou 20 rokov, keď by sa to malo zrealizovať a nežiaduce a nemorálne formy správania by sa mali v ekonomike marginalizovať. Počíta sa aj s tým, že rating firiem sa bude hodnotiť aj z etického hľadiska - ako a kde taká firma pôsobí a ako sa správa. Akú etickú hodnotu majú ratingové agentúry? Nemajú ju. Aspoň nie v súčasnosti. No teraz sú podstatné výzvy pre ľudstvo ako celok – ako napríklad zmenšiť rozdiel medzi chudobnými a bohatými. Cesta k riešeniu vedie jednoznačne cez etiku. Keď budú investori investovať do miestneho rozvoja, hoci im pôjde o menšie priame zisky. Vždy je lepšie, keď sa investuje do rozvoja a dlhodobo sa dosiahne väčšia stabilita. Etika sa ekonomicky vypláca. Miloš Zeman, bývalý český premiér a prognostik, nedávno poznamenal, že on vidí priamu spojitosť medzi vedeckou prognózou a antiutópiou. Dokumentoval to na románe Jevgenija Zamjatina My, v ktorom ruský spisovateľ už začiatkom 20. rokov minulého storočia opísal totalitu stalinizmu. Vaša vízia zas pôsobí ako ozajstná utópia... Nesúhlasím. U nás je napríklad nezamestnanosť jeden z najväčších problémov, ktorý sa však naozaj vyriešiť dá, a veľmi efektívne. Vo svete je dobre známy koncept, ktorý rozpracoval belgický podnikateľ Gunter Pauli pod názvom Modrá ekonomika. Jeho kniha s rovnakým názvom má podtitul Desať rokov, sto inovácií, sto miliónov pracovných miest. Ide o poslednú správu pre Rímsky klub. Pauli v nej opísal sto inovácií, ktoré napodobňujú prírodu. Všetky ich aj odskúšal v praxi – napríklad v Strednej Amerike alebo v Afrike, kde sa podarilo skvele obnoviť zničené oblasti okolo pralesov. Vo svojom koncepte vychádza z toho, že príroda nepozná nezamestnanosť, lebo v prírode je zamestnaný úplne každý. A chorá je spoločnosť, ktorá má 30 percent nezamestnaných a k tomu väčšinou mladých ľudí. Pauliho podnikateľský model by sa dal úplne reálne použiť aj v zničených regiónoch na Slovensku. Ak by sme zrealizovali projekty na báze Modrej ekonomiky, mohli by sme na Slovensku do desiatich rokov vytvoriť 400- až 500-tisíc pracovných miest. Namiesto toho, aby sme sa snažili získavať rýchle peniaze investíciami, aké sú dnes bežné, musíme sa zamerať na obnovu lokálnej ekonomiky. Čo sa musí stať, aby sme prestali byť hlúpi? Panuje tu problém negatívneho videnia. Medzi politikmi aj medzi ľuďmi. Politici hovoria o občanoch tejto krajiny, že sú leniví, nechce sa im robiť, že vedci, učitelia, umelci a už aj študenti sú príživníci. Tento pohľad sa musí zmeniť. Už Tomáš Baťa hovoril, že najväčšia sila ekonomiky je samotný človek. Keď si niekto založí rodinu a chce sa o ňu postarať, tak robí, a ak za to dostane nejaké peniaze, tak robí viac a vytvorí hodnoty. Ide tu o pozitívny prístup - že človek nie je lenivý a že ho netreba poháňať nejakými drábmi a nútiť čosi robiť. Takže neurážať človeka - je u nás už vlastne pozitívny prístup? Taká je rétorika našich dnešných politikov... Človeku treba dať priestor a príležitosti, aby si ako vždy v minulosti dokázal vytvoriť podmienky pre rodinu. Veď každý človek, čo si založí rodinu, má vyššiu ambíciu pre seba a svoje deti, ako si ,,vyskladať" sociálne dávky od štátu. Väčšina ľudí má záujem pracovať, normálne žiť, dôstojne existovať a túži po lepšej budúcnosti pre svoje deti. Naši ľudia sú teda pripravení započúvať sa do nových pozitívnych vízií? Áno, ale politici ich neponúkajú, lebo ich nemajú. Tak ako ich, naopak, mal Mahathir bin Mohamad. keď Malajzii ponúkol víziu, že ekonomika sa môže zmodernizovať a pozdvihnúť, že ľudí treba vzdelať, dať im školy, oni potom spravia svoju prácu dobre a vôbec ich netreba naháňať priamou silu alebo nejakým ekonomickým násilím. Že keď ich budeme nútiť nejakými nástrojmi, tak potom budú akože robiť. To je vlastne proti ľudským právam – aby jeden druhému hovoril – daj mi moc a ja na teba teraz vymyslím páky, ako ťa prinútim robiť. Spolupráca by mala nahradiť násilie a vylúčenie. Budúcnosť je v radosti z vytvoreného. Ako si takú víziu predstavujete vy? Mali by sme sformulovať východiská od bodu tu a teraz, až po ,,čo ďalej" - chceme sa dostať niekde, kde sa nachádzajú Nemci, Rakúšania, Japonci, alebo inde? Na nejakú reálnejšiu pozíciu? Realizačná stratégia sa nedá naplniť za päť rokov, ale za desať sa dá. Ak sa tu vytvorí pozitívna vízia a preberieme prvky Modrej ekonomiky, nezamestnanosť sa dá radikálne znížiť, možno aj celkom odstrániť. Musíme obnoviť vlastný vývoj. Existuje taký pojem, ako je učená spoločnosť. Či už je to celá spoločnosť, alebo len organizácia, mali by sme sa učiť na vlastných chybách – neopakovať ich a usilovať sa robiť tak, ako to už odskúšali vyspelé krajiny. Ak sa vrátime k problémom vyvolaným globalizáciou, kam až budú narastať? V istom zmysle globálna ekonomika už narazila na svoje limity, nemá sa kde rozpínať. Takže sa bude musieť orientovať dovnútra a nastane trend obnovovania lokálnej ekonomiky z miestnych zdrojov. Ľudia začnú obnovovať to, čo bolo zničené globalizáciou. Takže kríza zohráva pozitívnu úlohu katalyzátora? Vždy, keď je kríza, trhá a uvoľňuje väzby a štruktúry, ktoré sú zabetónované. Dnes jasne vidíme, že sieťová organizácia je výkonnejšia ako hierarchická, ktorá dominuje v našich krajinách a nedokáže už konkurovať novým výzvam. Únia už dávno dáva veľké prostriedky na výskumy založené na sieťovej organizácii, spájajúcej inštitúcie aj jednotlivcov. Vy ako vedec stále veríte, že sa u nás odrazu z ničoho nič nájde na vedu toľko prostriedkov, koľko potrebuje? Sú to stovky európskych projektov, na ktorých sa Slovensko stále nezúčastňuje. Väčšinou sú naše vedecké inštitúcie také chudobné, že nemajú pre svojho výskumníka peniaze ani na cestu na konferenciu či na účastnícky poplatok. Som presvedčený, že sa to musí skončiť a na vedu sa začne dávať viac. Ak dáme na vedu viac, viac aj získame. A budeme civilizovanejší. Sme predsa súčasťou EÚ. Slovensko by malo čím skôr začať kopírovať efektívne rozhodnutia rozvinutejších krajín. V EÚ je veda prioritou, musí sa stať prioritou aj na Slovensku. SAS vystupuje v tom zmysle, že nechce nikoho podporovať a už vôbec nie kopírovať, a blokuje rozhodnutia vlády voči EÚ... Je veľká chyba, že sa malé krajiny takto správajú. My sme sa stali členmi klubu najvyspelejších krajín, máme voľný prístup k technológiám, naši ľudia môžu študovať, kde chcú, môžu nájsť prácu v rôznych inštitúciách, kde sa robí ozajstná veda. Tí starší si iste pamätajú, že kedysi platili rôzne embargá na vyspelé technológie. Dodnes mnohé krajiny, čo k týmto technológiám majú sťažený prístup, ich jednoducho kradnú a kopírujú pokútnym spôsobom. A my akoby sme si toto všetko neuvedomovali – nevyužívame ich, nezúčastňujeme sa na medzinárodných projektoch, nemáme technológiu ako prioritu hospodárskych politík, hoci je rozhodujúca. Je to paradoxné, akoby nás prestala zaujímať v momente, keď k nej máme voľný prístup. Odkiaľ beriete presvedčenie, že sa u nás veci zmenia smerom k človeku? Ak by sme zotrvali pri ekonomických teóriách, ktoré hovoria, že by malo existovať iba to, čo prináša zisk, mohli by sme už dnes zrušiť zdravotníctvo, vedu, školstvo, kultúru. Ostali by sme necivilizovanou, zaostalou krajinou, prepuklo by tu barbarstvo tak, ako je to napríklad v Afrike, kde sa rozpadávajú štáty, a svet by sa vrátil dozadu. Preto zákonite musí prísť vízia, ako by to malo vyzerať. Keď sme sa už stali členmi klubu najvyspelejších krajín, tak by sme mali stáť o to, aby sme sa dostali na vyššiu úroveň, ako sme dnes. A na to potrebujeme konkrétnu stratégiu, ako na to. Napríklad takí lekári, čo chodia do zahraničia, dobre vedia, ako to tam funguje. Neverím, že by nedokázali vytvoriť funkčný systém v zdravotníctve na základe svojich zahraničných skúseností. Cesta pre Slovensko je teda vláda odborníkov? V Číne začali fungovať reformy lepšie po tom, čo sa na čelo vlády postavil fyzik s IQ okolo 200 bodov. Ideologické súboje medzi rôznymi ekonomickými teóriami sa raz musia skončiť, musíme vytvoriť strategickú víziu dlhodobého smerovania. Keď sa u nás robili strategické dokumenty, vždy sa v nich prejavilo, že sú šité na politické zafarbenie tej-ktorej vlády. Ak bola pri moci pravica, bolo to viac pravicové, ak ľavica - viac ľavicové. No malo by to byť robené tak, aby nás to priblížilo k vyspelým krajinám. Napodobiť a preniesť, čo sa dá, do našich podmienok. Otec čínskych reforiem Teng presadzoval múdrosť, že nie je dôležité, či je mačka čierna, alebo biela, dôležité je, že chytá myši. Táto múdrosť je dobrou inšpiráciou a východiskom do budúcnosti aj pre Slovensko. Ivan Klinec (1961) - slovenský ekonóm, prognostik a futurológ. * Pracuje v Ekonomickom ústave SAV v oddelení metodológie výskumu budúcnosti a strategického vyhodnocovania. * V rokoch 1986 - 1989 pracoval v Kabinete pre Súhrnnú prognózu do roku 2010 EÚ SAV. * V rokoch 1989 - 2009 pôsobil v Prognostickom ústave SAV. * Má významný podiel na rozvoji futurológie ako vedy o budúcnosti na Slovensku. * Je autor a spoluautor radu kníh a prvej slovenskej vedeckej monografie o futurológii. * Vyučuje na Univerzite Palackého v Olomouci. * Od roku 1997 sa podieľa na najväčšom futurologickom projekte sveta – projekte Milénium, v súčasnosti pôsobí ako spoluvedúci stredoeurópskeho uzlu tohto projektu. * Poslednými scenármi z jeho dielne je súbor alternatívnych scenárov Slovensko 2036, Európa 2036 a Svet 2036. * Je členom Slovenskej asociácie pre Rímsky klub, predsedom Futurologickej spoločnosti na Slovensku, prvým podpredsedom Občianskej futurologickej spoločnosti v Prahe, členom World Future Society, členom World Transhumanist Association – Humanity+ a členom redakčnej rady futurologickej revue Dialogy s budoucnosti. 6.09.2011 Tina Čorná www.pravda.sk
Chudobní obetujú aj prilepšenie, len aby bol niekto na tom horšie - Chudobným oveľa menej záleží na prerozdeľovaní bohatstva v ich prospech, vysokom zdanení bohatých či zvýšení minimálnej mzdy, než sa predpokladalo. Časti z nich zachovanie súčasnej nerovnosti dokonca vyhovuje, tvrdia americkí vedci. Kríza poženie strednú vrstvu rýchlejšie k úpadku Ľudia s nízkymi príjmami často hlasujú proti vlastným ekonomickým záujmom a stavajú sa proti väčšiemu prerozdeľovaniu pre chudobných, pretože ich hlavným záujmom je, aby sa v spoločenskom rebríčku neprepadli na najnižšiu úroveň, vyplýva zo štúdie Američanov. "Chudoba môže byť deprimujúca. Trochu znesiteľnejšia sa stáva, keď sa niekto môže cítiť o niečo lepšie ako iný," komentoval výsledky týždenník The Economist, ktorý na štúdiu upozornil. Ľudia nechcú byť na poslednom mieste Často pozorovaná nechuť chudobných k prerozdeľovaniu, ktoré by im objektívne pomohlo, americkí ekonómovia zvyčajne vysvetľujú vierou v príjmovú mobilitu, čiže nádejou na budúce zlepšenie situácie. Ľavicový výklad zase hovorí o "falošnom vedomí" vnucovanom vládnucou triedou a o tendencii posilňovanej reklamou a médiami, keď chcú chudobní napodobňovať "záhaľčivú triedu". Americkí vedci poukazujú na rasové, etnické a kultúrne rozdiely, najmä medzi černochmi a belochmi. Nová štúdia, naopak, odpor časti chudobných proti prerozdeľovaniu vysvetľuje provokatívne hypotézou "averzie voči poslednému miestu" a snahou o zachovanie znesiteľného sociálneho statusu. Je to založené na dobre preskúmanom fenoméne pocitu spoločenskej hanby. Zbavenie sa tohto pocitu býva často oveľa silnejším stimulom, než snaha si prilepšiť. To podľa autorov môže mať značné dôsledky na politiku, sociálne vzťahy, kriminalitu alebo školstvo. Nerovnosť rástla, ochota k prerozdeľovaniu nie Tradičné teórie sociálnej a príjmovaj mobility predpovedajú, že s rastom nerovnosti sa bude zvyšovať podpora prerozdeľovania. Nič také sa ale v USA, Británii a ďalších vyspelých krajinách nedeje a krajiny Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) zaznamenali za posledných 30 rokov pravý opak - kým nerovnosť rástla, ochota k prerozdeľovaniu sa znižovala. Autori štúdie vychádzajú z predpokladu, že chudobnejším, ktorí nie sú príliš schopní posunúť sa na spoločenskom rebríčku hore, bude najviac záležať na tom, aby sa neocitli na jeho najspodnejšej priečke, pretože "najhoršie je byť najhorším". To by teoreticky viedlo k tomu, že určitá časť nižších vrstiev, tí na "predposlednom mieste", sa budú stavať proti prerozdeľovaniu v prospech chudobných najviac zo všetkých príjmových skupín. Chudobní sa bránili pádu na dno Autori preverili svoju hypotézu sériou psychologických testov s peniazmi a skúmali aj verejnú mienku. Testovaní dostali čiastky odstupňované po jednom dolári. Potom im ukázali, na ktorom mieste v rebríčku sú. Následne dostali dva doláre ktoré mali dať osobám, ktoré boli v rebríčku hneď nad nimi alebo hneď pod nimi. Ľudia v strede a hornej časti rebríčka dávali doláre najmä osobám, ktoré mali pod sebou, napriek tomu, že kvôli tomu klesli v rebríčku a obdarovaní ich predbehli. Ľudia, ktorí boli na spodných miestach rebríčka, dávali doláre najmä tým nad sebou, aby si zabezpečili, že ich tí z nižšieho miesta nepredbehnú a niekto teda určite zostane pod nimi. Slabo platení sa bránia pred ešte slabšie platenými Výsledky testov potvrdzujú aj štatisticky spracované prieskumy verejnej mienky agentúry Pew Research Centre na tému minimálnej mzdy. Tá totiž z hľadiska štúdie predstavuje "poslednú priečku" legálnej mzdy zamestnanca. Je tiež formou núteného prerozdeľovania v prospech jednotlivých zamestnancov s najnižšími mzdami. Buď je to na úkor celej skupiny, pre ktorú sa zníži dostupnosť pracovných miest, alebo na úkor monopolistických zamestnávateľov, alebo na úkor spotrebiteľov, ktorým sa zvýšia ceny. Prieskumy ukazujú, že ľudia zarábajúci mierne nad úrovňou minimálnej mzdy sa najviac stavajú proti jej zvýšeniu, aj keď by im to zvýšilo a poistilo príjem a odstránilo hrozbu lacnejšej náhrady. Táto skupina dáva prednosť obrane svojej pozície proti relatívnemu pádu, pri ktorom by sa spolu s doterajším príjemcami minimálnej mzdy dostali na mzdové dno. Štúdia si pritom overila, či respondenti s nízkymi príjmami nie sú ovplyvnení poznatkami ekonómie, ktoré ukazujú, že vyššia cena práce znižuje dopyt po pracovnej sile, to znamená, že na vyššiu minimálnu mzdu najviac doplatia tí, ktorí ju poberajú. Ukázalo sa, že ľudia so mzdou tesne nad minimálnou úrovňou sú v tomto smere ekonómiou poznamenaní zo všetkých skupín najmenej. Neovplyvňujú ich ani politické preferencie, pretože zo všetkých najpozitívnejšie hodnotili politiku prezidenta Baracka Obamu, aj keď za jeho vlády sa minimálna mzda prudko zvýšila. Vznik sociálnej koalície nie je jednoduchý To podľa ekonómov ukazuje, že zostavenie sociálnej koalície, podporujúcej vyššie zdanenie a prerozdeľovanie môže byť zložitejšie, než sa doteraz zdalo. Tradične sa hovorí o jednoduchej aritmetike, keď sa zjednotí kompaktná nadpolovičná väčšina chudobnejších a tá si prostredníctvom politikov prerozdelí dane od menšiny bohatších. "Averzia k poslednému miestu" však ukazuje, že spodná skupina zďaleka nie je jednotná, časť chudobných sa stavia proti prerozdeľovaniu, ktoré by síce ich situáciu objektívne zlepšilo, ale ohrozilo by ich zostupom na sociálne dno. Teória "posledného miesta" môže podľa autorov prispieť napríklad aj k lepšiemu pochopeniu kriminality nízkopríjmových skupín. Dopady môže mať tiež na vzdelávanie, kde naznačuje spôsob, ako motivovať žiakov so zlým prospechom, uviedli autori. 4.09.2011 ČTK
Vláda chce dostať penzistov na kolená, pripraví ich o desiatky eur - Sľubovaná solidarita a pomoc penzistom s nízkymi príjmami, ktorú chystá Radičovej vláda, mnohým dôchodcom v skutočnosti uberie. O časť peňazí niektorí prídu zmenou spôsobu valorizácie dôchodkov, ďalší zasa stratia, keď štát začne po novom vyplácať sociálne dávky. Ministerstvo práce hovorí, že priemerne sa ľuďom príjmy znížia o 15 eur mesačne, podľa prepočtov Pravdy však môže dôchodcovský pár za určitých podmienok mesačne prísť až o vyše sto eur. Vláda sociálnymi zmenami plánuje ušetriť 17,5 milióna eur, podľa odhadov to však bude aj na úkor takmer 31-tisíc dôchodcov, ktorí sociálnu pomoc nebudú dostávať vôbec alebo v podstatne nižšej sume ako dnes. ,,Zo systému pomoci v hmotnej núdzi odíde istá časť poberateľov dávok v hmotnej núdzi, konkrétne tých, ktorí sú zároveň poberateľmi dôchodkových dávok," pripúšťa aj ministerstvo práce v dôvodovej správe k pripravenému zákonu o pomoci v hmotnej núdzi. 24.08.2011 Soňa Pacherová, Dorota Hudecová PRAVDA
So svojím životom je spokojná len štvrtina Slovákov - Spomedzi krajín Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) patria Slováci k menej šťastným národom. So svojím súčasným životom je spokojných len 27 % Slovákov. Na základe Indexu lepšieho života OECD o tom vo svojom ekonomickom týždenníku informovala Poštová banka. Kvalita života je podľa metodiky OECD charakterizovaná jedenástimi rôznymi oblasťami, ktoré spolu zahŕňajú až 25 indikátorov reprezentujúcich lepší život. Medzi nimi je napríklad aj disponibilný príjem domácností. "Zatiaľ čo priemerná slovenská domácnosť disponovala pred krízou čistým ročným príjmom vo výške 15.487 USD (10.776 eur), priemer OECD bol na úrovni 22.284 USD (15.503 eur)," komentuje Poštová banka. Slováci tak majú na nákupy tovarov a služieb k dispozícii približne dve tretiny priemeru krajín OECD. Lepšie si Slovensko počína v kvalite životného prostredia a vo vzdelávaní. V týchto dvoch ukazovateľoch sa nachádza v lepšej polovici rebríčka. Horšie je to však so zdravím. "Len menej ako tretina Slovákov sa cíti byť zdravotne fit. V porovnaní s priemerom OECD na úrovni 69 %, ale i s okolitými krajinami, je to dokonca až žalostne málo," tvrdí Poštová banka. V rámci pracovného vyťaženia strávia Slováci v zamestnaní za rok 1693 hodín, čo je o 46 hodín menej ako priemer OECD. Na druhej strane však ostáva viac času na ostatné činnosti. "Na oddych a voľnočasové aktivity nám podľa OECD zostávajú necelé dve tretiny z dňa, teda 15,3 hodiny," informuje banka. 25.07.2011 TASR
Martin Hric: Som optimista. Čo iné mi ostáva? - Autor pravidelných fejtónov a stĺpčekov v Pravde Martin Hric (75) už tri a pol mesiaca nenapísal ani riadok. Dlhšiu pauzu mal iba pred štyridsiatimi rokmi, keď ho zo starej Pravdy vyhodili normalizátori. Vtedy musel do výroby, tentoraz – pod skalpel do nemocnice. Čitatelia sa pýtajú, čo sa stalo s Hricom, prečo ste sa na tak dlho odmlčali? Mal som asi pol roka problémy so žalúdkom. Môj obvodný lekár vyskúšal všetko možné, a keď nič nepomáhalo, v marci ma poslal na onkológiu. Tam sa rozhodli pre operáciu. Napísal som svoje tri stĺpčeky na týždeň, reku, o týždeň budem po operácii žalúdka naspäť. Odhadli ste to, žiaľ, zle. Po operácii som uviazol v nemocnici na sedem týždňov, vybrali mi totiž väčšinu žalúdka a zistili aj nejaké problémy s črevami. A keď som sa konečne dostal domov, čakalo ma ešte doliečovanie v súvislosti s črevami. Netrúfal som si vrátiť sa k pravidelnému písaniu do Pravdy, kým nie je jasné, na čom som, a kým sa môj stav nestabilizuje. Vaše fejtónčeky vychádzali v utorok, vo štvrtok a v sobotu. Áno, a písať trikrát do týždňa, to predpokladá železný systém. Uponáhľať sa by nemalo zmysel a bolo by to aj neférové – voči redakcii, čitateľovi. Aká je prognóza lekárov? So žalúdkom by to malo byť v poriadku, ale črevá treba ešte liečiť. Onkológia medzitým pokročila, namiesto pravidelných infúznych chemoterapií už lieči aj tabletkami. To je nič, ako keby ste brali aspirín, ale v mojom prípade potrebovali neskôr liečbu pritvrdiť infúziou, a to je už horšie. Po tej infúzii vraciam a vraciam, ako prezident zákony. Beriete to skoro s humorom. Dá sa vôbec k rakovine pristupovať s humorom? Skôr s optimizmom. Lebo čo iné mi ostáva? Český spisovateľ a novinár Arnošt Lustig dokázal s ňou - s tou ,,kurvou a beštiou" - ako hovorieval, úspešne zápasiť celé roky. Dôležité je sa jej nepoddávať, opakoval... Prečítal som si Lustiga a pravidelne týždenne čítam Janu Shemeshovú, ktorá polovicu svojich blogov venuje politike a druhú - svojmu boju s rakom. Ale beriem to ináč vzhľadom na vek. Ona je oveľa mladšia. Ako vás choroba zmenila - váš spôsob života, vaše vnímanie sveta? Až na tie skoro dva mesiace, čo som bol na infúziách, žiadne veľké zmeny nenastali. Zaiste, schudol som – takmer dvadsať kíl - lebo po takejto operácii žalúdka sa netučnie. Ak máte namiesto litrového žalúdka zrazu len dvojdecový, na kalóriách riadne ušetríte (smiech). Ani po infúziách sa netučnie. A navyše som po nich dosť zoslabnutý. Ešte stále. Čo pohyb, pravidelné prechádzky? Každé ráno zídem do neďalekého stánku po noviny - Pravdu a Sme - a dôkladne si ich prečítam. Čo najradšej čítate v poslednom čase? Komentáre, samozrejme. Teraz už aj preto, že Pravda sa nimi odlišuje od Sme. Podľa mňa je dobré, že Pravda urobila pred časom v komentovaní udalostí tak trochu vľavo bok. Srdce máte na ľavej strane? To by som prosil! Ja som sa nezmenil. Mierne ľavicové stĺpčeky som písal už za predchádzajúceho vedenia, ktoré si ma zrejme pestovalo ako dôkaz objektivity novín. Po zmene ich orientácie pred vyše rokom som do toho vkĺzol ako ryba do vody. Ale ono ,"vľavo bok" považujem za racionálne rozhodnutie aj preto, lebo denníku Sme sa nedá konkurovať sprava. Čo pozeráte v televízii? Len to, čo sa dá, čiže spravodajstvo a publicistiku. Hoci teraz, cez prázdniny, je to poslabšie: v diskusiách nastala pauza a v ostatnom samé reprízy. A nenutká vás niečo z tých aktuálnych správ hneď aj glosovať? Mám v podstate nápad, ako to urobiť, ale aby som ho realizoval, to predpokladá – opakujem - vkĺznuť späť do systému a znovu sa naprogramovať na pravidelné písanie. A to zatiaľ jednoducho nejde. Čo vás najviac irituje v súčasnej politike, či už domácej, alebo svetovej? Čo by dnes stálo za fejtón alebo stĺpček? Práve keď ste mali prísť, zaznela v rozhlase informácia, že osemdesiat percent majetku Zeme vlastní 200 rodín. Čiže tým ostatným miliardám sa toho veľa neujde. Preto je na svete miliarda či dve miliardy hladujúcich a ďalšie miliardy v rámci otvárajúcich sa nožníc ďalej chudobnie. Čo s tým, veď svet sa zjavne rúti do kolapsu. Možno do ďalších vojen či revolúcií... Dokonca socialistických revolúcií. Ako primať tých dvesto rodín, aby sa prestali hnať za maximalizáciou zisku a podelili sa aspoň o časť svojho bohatstva? Finančník Soros má na to hotový recept: o všetko nech sa postará všemocná svetová obchodná organizácia, ktorá vie presadiť záujmy globálnych vlastníkov, má na to nástroje, prostriedky. Jej protiváhou by sa mala stať svetová odborárska centrála. Čo je, samozrejme, veľmi naivná predstava. A máte námet na fejtón. Hovorí sa o súmraku papierových novín, najmä tých serióznych, mienkotvorných. Vraj nástup internetu a moderných informačných technológií prežije len bulvár. Súhlasíte? Je fakt, že bulváru sa na Slovensku darí od istého času viac ako serióznym novinám. Keď začal vychádzať denník Plus jeden deň, myslel som si, že popri zabehanom Novom Čase nemá šancu. A hľa, uživí sa, dokonca v predajnosti denníkov je už na druhom mieste. Čo je horšie, pod tlakom okolností a v úsilí prežiť sa čoraz viac bulvarizujú aj seriózne noviny. Čo je znakom bulváru? Zďaleka nielen menší formát, takzvaný tabloid. Písaný text v bulvárnych denníkoch zaberá len tretinu plochy. Zvyšok zapĺňajú titulky, kresby a najmä fotografie. Preto možno takéto noviny prečítať za niekoľko minút. Ako v tom starom vtipe. V ktorom? Vo vlaku raz cestoval pán so psom a pes listoval francúzsky žurnál. Spolucestujúci: Váš pes hovorí francúzsky? - Nie, on si len pozerá obrázky... Preto som rád, že Pravda opäť stavila na písaný text a dáva mu viac priestoru. Niektorí mudrci však tvrdia, že naša písmenková civilizácia sa mení na obrázkovú. Vraj to je nevyhnutný proces. Čo bude potom s novinami? Alebo sa tento vývoj niekde zastaví? Zastaví sa podľa mňa na tretine cesty. To znamená asi toľko, že seriózna papierová tlač sa stane výsadou nejakej intelektuálnej elity a stredná vrstva - keďže sa pauperizuje postavením, hmotne, sociálne - sa bude pauperizovať aj vkusom. Tým budú mienkotvorné noviny len pre fajnšmekrov z tejto vrstvy. Na isté limity však môže naraziť aj bulvár, ako ukazuje najnovší prípad britského denníka News of the World. Čo si o tom myslíte? Je priam fantastické, ak si začnú inzerenti viac ceniť svoje dobré meno ako inzerciu v obskúrnom denníku či týždenníku. Je to obdoba kampane, keď spotrebitelia ignorovaním znečisťovateľa mora donútili zmeniť jeho správanie. Zásadne sa mení charakter a obsah novinárskej práce. Kedysi bolo psou povinnosťou reportéra sa čo najviac pohybovať v teréne. A dnes? Z novín takmer zmizla reportáž. Keď sme kedysi pripravovali rozborové reportáže, zakaždým sme tri až štyri dni precestovali. Dnes si reportér vystačí s internetom a telefónom. Nuž vidíte, takého reportéra by som už nechcel robiť. Fejtón, ktorému ste vy zasvätili posledné dve desaťročia svojej tvorby, sa zo slovenských novín takmer úplne vytratil. Najmä politický fejtón, aktuálny a konkrétno-adresný, nie literárny, čapkovský, ktorý môže vyjsť aj po rokoch. Tento musí ísť po týždni do koša. A tým sa aj žánrová pestrosť veľmi ochudobňuje. Áno, žiaľ, áno. Ale v serióznych novinách sa zrejme zachová. Keby ste si mali znovu vyberať povolanie, bolo by to opäť novinárstvo? Aj za súčasných okolností? Dobrá otázka – ťažká odpoveď. Našťastie existujú ešte noviny, ktoré umožňujú byť novinárovi tým, čo toto slovo pôvodne znamenalo. Na také niečo by som sa znovu rád dal, samozrejme, mať tak dvadsaťpäť rokov. Pred vyše polstoročím ste začínali v bratislavskom Večerníku. Pamätníci spomínajú, že v zlatých šesťdesiatych to bol mierny bulvár. Naozaj? Na dnešné pomery to boli superseriózne noviny, ale na vtedajšie časy a cenzúrou zošnurovanú tlač, áno - mierny bulvár. Ináč keď naši zástupcovia chodili na pravidelné týždenné hodnotenia na ÚV KSS, vedúci tlačového oddelenia najprv tvrdo zotrel Večerník, čo trvalo aj pätnásť minút. Stalo sa, že raz pri takomto ,,pucungu“ vstúpil do miestnosti samotný Karol Bacílek. Čo mladším treba asi vysvetliť, kto to bol... Vtedajší vedúci tajomník strany na Slovensku. ,,Súdruhová, jak ste daleko?“ spýtal sa všemocný Bacílek. ,,No hodnotili sme Večerník,“ odpovedal vedúci oddelenia. ,,Jé, ten ja mám velmi rád, ten ja porád čítam prvý. A jak ste ho hodnotili?“ Vedúci oddelenia strnul: ,,No, doteraz sme hovorili skôr o kritických veciach, teraz ideme hodnotiť pozitíva.“ Vďačných čitateľov mal teda mierny bulvár aj medzi najvyššie postavenými súdruhmi? Iste, hoci zďaleka nie každý sa k tomu priznával, tobôž takto verejne, ako to urobil prostoreký a aj dosť prostoduchý Bacílek. Veľmi čítané však boli aj večerníkovské seriózne správy a články, ktoré sa, popravde, ani samotnému Bacílkovi nemohli pozdávať. Tie články bývali totiž kritické a odhaľovali problémy, o ktorých mali noviny radšej pomlčať. Vy sám ste získali novinárske meno rozborovými reportážami vo Večerníku. Ozaj, prečo dnes na Slovensku – aspoň vo väčších mestách – nevychádzajú večerné noviny? Možno to spôsobila väčšia intenzita života, ľudia už nemajú energiu večer čítať ďalšie noviny. Navyše spoločnosť je dosť presýtená informáciami. A do tretice, večerníky predsa len ,,vykonkuroval“ tvrdý bulvár. Hricove a Michalove ,,dvojstrany“ z Večerníka 60. rokov patria do zlatého fondu slovenskej žurnalistiky. Ako ste ich pripravovali? Dnes to už asi bude znieť neuveriteľne, ale na prípravu jednej takejto ,,dvojstrany“ sme mali dva až tri týždne. Hovorilo sa jej ,,dvojstrana“ nielen preto, že tie články vychádzali na dvoch novinových stranách, ale išlo o nový žáner, pre ktorý novinoveda vtedy ešte nemala pomenovanie. Neskôr sa čosi podobné objavilo aj v rozhlasovej publicistike a odborníci to nazvali fíčrom. V tom čase ešte existoval úrad tlačového dozoru, čo bol inštitút preventívnej cenzúry a bedlil nad ideologickou ,,čistotou“ novín. Ako si vysvetliť, že napriek tomu ste prenikali na ich stránky s kritikou spoločenských pomerov? S cenzormi bolo treba vedieť vychádzať. Vo Večerníku sme mali vtedy šéfredaktora Michala Lanku a ten sa dobre poznal so šéfom cenzúry na Slovensku, ktorý sa volal – nomen omen – Ján Hus. My s Tiborom Michalom sme sa vždy pohybovali tak na hrane a ešte pár milimetrov za ňou. Keď sme opäť mali v novinách vyjsť, radový cenzor, ktorý sedel v tlačiarni, hneď volal Husovi a ten sa vzápätí spojil s Lankom, ktorý nám potom reprodukoval ich telefonický rozhovor. Vraj pracovník tlačového dozoru má také a také výhrady k nášmu článku. Mišo Lanko sa nato spýtal: Janko, a upraviť možno? - Možno. Načo sme zmenili niektoré slová a už to išlo bez ďalšej cenzúry. Pre radových cenzorov ste vraj vždy pripravovali jeden odsek s mimoriadne ostrým obsahom, aby sa sústredili naň. Je to pravda? Áno, vedeli sme, že potrebujú niečo vyhodiť, a tak sme im hodili takúto návnadu. To však nebol náš vynález, robili to aj kolegovia v iných novinách. Ako ste sa dostali z Večerníka do starej Pravdy? Vďaka týmto ,,dvojstranám“ sa nás Ľudovít Jacz, vtedajší zástupca šéfredaktora, snažil prelanáriť do Pravdy. To sa už písal rok 1967... … a začínalo sa československé predjarie a všade bolo cítiť politické oteplenie... Iste, my sme však mali skúsenosti, že v Pravde bol každých pár rokov takzvaný letecký deň a každá skutočná osobnosť odtiaľ spravidla s ,,prúserom“ vyletela. Jaczovi sme to pripomenuli. Vraj teraz je už situácia iná, tvrdil. Neverili sme a tú novú situáciu sme si radšej otestovali: skúsili sme napísať dosť kritický materiál. Nazýval sa Vyšmyknuté paragrafy, rozoberali sme v ňom všetky známe protizákonnosti tej doby, ktoré sa napáchali aj vďaka vtedajším absurdným zákonom a spolitizovanej justícii. A čo? Ono vám to v Pravde aj vyšlo! A tak sme sa dali presvedčiť. Ale pravidlo o leteckom dni sa beztak potvrdilo aj v našom prípade. O tri roky sme stade leteli. V marci 1968 cenzúra fakticky prestala jestvovať, hoci oficiálne ju zrušili až v júni. A tento stav slobody trval až do okupácie. Uverejnili ste o tom neskôr ,,dvojstranu“, bol to rozhovor s mediálnym expertom Jozefom Weiserom pod názvom 191 horúcich dní. Vraj pri politických čistkách vám kládli za vinu najmä tento materiál. Bolo to tak? Skoro ani nie. To bol celý balík materiálov, za ktorý sme leteli. Redakcia Pravdy bola vtedy rozdelená na dve krídla, ktoré síce korektne spolu vychádzali, ale všetci sme vedeli, že toto sme my a to sú oni a že ináč hovoríme medzi sebou a kulantnejšie s nimi. A každému bolo jasné, že pri previerkach nebude s nami veľmi o čom debatovať. Samozrejme, v takzvanej analýze o pôsobení pravicovooportunistických síl v redakcii jej autori nerozoberali všetkých vyše sto príspevkov, ktoré sme napísali v ,,krízovom období“ - ako čas slobody medzitým normalizátori nazvali – ale iba dva alebo tri na ukážku. Ocitli ste sa na ulici. Aký to bol život? Naďalej som mal svojich kamarátov – ale už ich bolo podstatne menej – ktorí neprechádzali na druhú stranu ulice, keď ma mali stretnúť. Aby sa náhodou nekompromitovali tým, že ich náhodou pozdravím, alebo tým, že by mi mali odpovedať. Prácu som nakoniec dostal v Slovnafte, kde ma zamestnali ako zmenového robotníka. Prečo práve v Slovnafte? Na mestskom výbore KSS som mal svojho ,,patróna“, ktorý dbal, aby som nezostal bez práce – byť nezamestnaný sa vtedy rovnalo trestuhodnému príživníctvu – ale ani nevedel, čo by som smel robiť. Už to vyzeralo, že pôjdem robiť do jedného výskumného ústavu na prekladateľské oddelenie, ale vysvitlo, že už tam majú jednu pravicovú oportunistku s podobným osudom. Zavolal ma riaditeľ ústavu a vysvetlil mi, že keby ma prijali, tak ich obvinia, že tam vytvárajú hniezdo kontrarevolucionárov, a tak z toho zišlo. Museli ste do fabriky. Nakoniec som vhodnú prácu našiel prostredníctvom metéra z tlačiarne Pravdy, ktorý bol susedom inžiniera zo Slovnaftu. Ten povedal: Áno, my by sme ho na fenol vzali. Tak som sa dostal po protekcii za robotníka do našej rafinérie. Čo ste tam vlastne skoro dvadsať rokov robili? Slovnaft je automatizovaná chemická fabrika a človek je tam vycvičený na to, že automatika vie tú výrobu ustriehnuť. Treba čumieť na panel a raz za hodinu z neho opísať výsledky, aby boli na papieri. Keď vám niečo utečie, panel začne blikať, svietiť a automat zasiahne. Ak nedokáže zasiahnuť, nahodí druhú fázu zásahu, a keď zlyhá aj tá, nahodí tretiu, ktorá odstaví výrobu. A potom ju týždeň treba nabiehať. Nedá sa zasiahnuť ručne? Keď sa dá zasiahnuť manuálne, otočíte zopár ventilmi v prevádzke a zabránite tomu, aby automat nahodil druhú fázu, ktorá už pokazí celú výrobu. Dokážete tak minimalizovať straty. Je fakt, že obsluha môže deblokovať tie ďalšie fázy – to, čo urobili v černobyľskej jadrovej elektrárni – ale s rizikom, že môže síce veľa zachrániť, ale aj odpáliť prevádzku. Čiže je to dosť veľká zodpovednosť? Človek si na to za roky zvykne. A boli ste na to sám? To zase nie! V prevádzke výroby fenolu boli tri bloky, ja som pracoval na bloku oxidácie, kde sme vždy boli štyria. Pracovali ste na zmeny? Áno, preto na Silvestra som mal voľno len každé štyri roky. Ako vás brali robotníci spolupracovníci? Nemali voči vám odstup ako k človeku predsa len z iného cesta – intelektuálovi? Budete sa diviť, ale bola to veľmi inteligentná spoločnosť. Prakticky všetci tí robotníci mali maturitu z chemickej priemyslovky a mnohí z nich si robili na diaľku vysokú školu, čo vedenie Slovnaftu vtedy podporovalo. Vlastne ja som tam bol jediný nevzdelaný a majster bol druhý, čo nemal odbornú maturitu. Raz sa ma spýtal: Martin, a akú to ty máš vlastne školu? Reku, filozofickú fakultu. A on: To je pomerne vysoká škola, však? A ja na to: Ale nie, iba štvorposchodová. Ostatní sa rozrehotali. To na ilustráciu, akí to boli chytrí chlapi. Aj naďalej sa stretávate? Ani nie, po roku 1989 sa to všetko rozpŕchlo. Ale viem, že jeden spolurobotník, ktorý si medzitým urobil vysokú chemickotechnologickú, potom predával české autobusy na Slovensku. Ďalší si otvorili kdejaké živnosti, začali podnikať. V súčasnej Pravde sa medzi pamätníkmi traduje vaša prvá návšteva redakcie po takmer dvadsiatich rokoch. Kým niektorí vyhodení v čistkách sa prišli posťažovať a dokonca od vtedajšieho vedenia žiadali akési odškodnenie, vy ste prejavili nezvyčajnú veľkorysosť. Vtedajší šéfredaktor Peter Sitányi nás ,,povyhadzovaných“ vtedy pozval a ospravedlnil sa nám za príkoria, hoci na začiatku normalizácie on sám bol ešte školopovinné dieťa. A niektorí moji starší kolegovia na tom stretnutí príliš zdôrazňovali kontinuitu. Tak som sa prihlásil a povedal, že tie decká predsa za nič nemôžu. Navyše Pravda sa v posledných rokoch pred revolúciou výrazne menila a držala ,,perestrojkovú“ líniu. Smena si na niečo také netrúfala, Pravda - áno. Pravda mala vtedy najsilnejší autorský, novinársky potenciál spomedzi slovenských denníkov. Po dlhej pauze ste sa do novín vracali okľukou. Ale prečo cez Úrad vlády? Hneď po Novembri sa moji spolurobotníci pýtali, ako to, že nie som ešte minister. Odpovedal som, že chcem využiť výhodu Slovnaftu, ktorého zamestnanci odchádzali vtedy o dva roky skôr do dôchodku. Reku, popracujem ešte zopár rokov a požiadam o predčasné penzionovanie. Ale raz večer mi volal Jano Čomaj, vtedy riaditeľ tlačového odboru Úradu vlády, že by potrebovali tlačového tajomníka pre premiéra Milana Čiča, ktorý si ma vraj pamätá spred dvadsiatich rokov a že by ma bral. Nuž a ráno som sa rozhodol, že sa na to dám. Na tej vláde národného porozumenia je zaujímavé, že jej členovia a blízki spolupracovníci sa rok čo rok stretávajú na spomienkových párty či večierkoch. Tým sa výrazne odlišujú od niektorých iných slovenských vlád. Čím to je? V Čičovej vláde neboli žiadne pnutia – ani medzi komunistami, ani medzi nominantmi nových politických hnutí. Naozaj to bola vláda národného porozumenia. Ináč ona ktovieaké zázraky za ten polrok, čo pôsobila, neurobila. Veď si aj vytýčila za cieľ ,,iba“ pripraviť prvé slobodné voľby. Potom vás zdedil premiér Vladimír Mečiar. Zdá sa, že ste spolu vychádzali. Áno, lebo Mečiar v čase svojho prvého ,,pontifikátu“, ako tomu hovoríme, bol celkom iný Mečiar, ako ho poznáme z neskoršieho obdobia. Mali sme vtedy jednu tlačovku v Modre-Harmónii, na ktorú sme osobitne pozývali spravodajcov svetových médií pôsobiacich v strednej Európe. Tí potom neskrývali svoj obdiv: závidíme vám takéhoto premiéra, hovorili. Mečiar sa vtedy prejavil ako hypnotizér hadov, doslova ich očaril. Vtedy bola aj celkom iná, dnes už ťažko predstaviteľná situácia, však? Veď práve. Ján Čarnogurský ako podpredseda vlády, ktorý mal na starostí aj médiá, si predstavoval, že 80 percent slovenskej tlače musí byť katolíckej, lebo predsa 80 percent obyvateľstva je katolíckeho vierovyznania. Ale ani tých zvyšných 20 percent vraj nemá právo urážať katolícku cirkev. A o tom, čo je urážka a čo výhrada, bude rozhodovať cirkev, nie súd. Obávali ste sa ďalšieho vývoja? Samozrejme, veď nikto nevedel, ako sa skončia voľby: či KDH nezíska tých 80 percent hlasov a či Čarnogurský nebude predsedom vlády, ktorá takýto systém presadí. Nuž a Mečiar bol vtedy predstaviteľom opačného názoru. V Modre na spomínanej tlačovke napríklad vyhlásil: Keď prvý novinár bude vyhodený z politických dôvodov, zdvihnem pluky a na ich čele pôjdem brániť slobodu tlače. Bum! My by sme ho na rukách boli nosili. V druhom a najmä treťom ,,pontifikáte“ však už bol iný. To ste už opäť zakotvili v novinách. Prečo však v Národnej obrode, ktorá mala vtedy povesť provládneho denníka? Lebo v jej redakcii som mal vtedy plno kamarátov a známych, ktorí mi držali flek. A Národná obroda sa čoskoro stala opozičným denníkom. Aby ho o niekoľko rokov neskôr kúpil Alexander Rezeš a pretvoril na svoj obraz. Vtedy som letel z novín druhý raz v živote. Vzápätí mi však ponúkli prácu šéfredaktori Sme i Pravdy. Pretože Karol Ježík bol o pol hodiny rýchlejší ako Pavol Minárik, začal som najskôr v Sme, ale už čoskoro som prevesloval do Pravdy, kde mi umožnili vystupovať s mojimi fejtónčekmi častejšie. To sa písal január 1997 a ja som už bol dôchodca. Kedy ste mali ako novinár pocit, že toto povolanie má vysokú spoločenskú prestíž? Samozrejme, počas československej jari. A v prvých rokoch po nežnej revolúcii. Ako to, že sme dokázali tento kapitál tak rýchlo prešustrovať? To je ako s kultúrou národa, celej spoločnosti. Niečo sa veľmi pomaly buduje a potom rýchlo zlikviduje. Vráťme sa ešte na chvíľu k úvodným otázkam nášho rozhovoru. Nenapadlo vás využiť tento prechodný, nemocničný čas na prípravu knižného vydania starších fejtónov? Aj keby som sa cítil pri sile, akože sa necítim, nedám sa na to. Mal som kedysi - v časoch väčšej slávy - niekoľko ponúk tohto druhu. Vydavateľom nezáležalo na tom, kedy som fejtóny napísal, mohli byť aj pätnásť rokov staré, tvrdili, že by to bola ,,charakteristika doby“. Veď práve! Ale skoro v každom z tých fejtónov je množstvo narážok na udalosti, ktoré sa udiali deň predtým, ako príspevok v novinách vyšiel. Čiže na udalosti, na ktoré si po toľkých rokoch už málokto pamätá. Bolo by treba robiť množstvo vysvetliviek, komentárov a, skrátka, bolo by to nefunkčné. A tak som ponuky radšej zdvorilo odmietol. A čo tak napísať pamäti, boli ste predsa svedkom mnohých pozoruhodných udalostí. Priznávam, chvíľu som s takouto myšlienkou koketoval, ale momentálne ani na to nemám chuť. Navyše v živote som dosť veľký bordelár. Nepoviem, keby som si bol robil nejaké poznámky, odkladal si nejaké dokumenty... Akurát, čo mám odložené za celý život, je všetkých tých 3 150 fejtónov a stĺpčekov z Pravdy. Tie som si starostlivo vystrihoval a odkladal. Tritisícstopäťdesiat?! Za koľko rokov? Za štrnásť. Odkedy som ich začal v Pravde písať. A kedy znovu začnete? Písať? To sa pýtate ako môj lekár, známy chirurg na onkológii profesor Juraj Pechan. Poznal ma najprv z novín a tvrdí, že by to bola dobrá súčasť rehabilitácie. Dúfam, že bude... Martin Hric (75) * Slovenský novinár a publicista, narodil sa v Brezovej pod Bradlom v rodine bankového úradníka a učiteľky. * Obchodnú akadémiu a Filozofickú fakultu UK absolvoval v Bratislave. * V rokoch 1958 až 1967 pracoval v bratislavskom Večerníku, potom tri roky v Pravde, z ktorej ho prepustili po politických čistkách. * V rokoch 1971 až 1990 bol robotníkom v Slovnafte a mal zákaz publikovať. Po nežnej revolúcii sa stal na takmer dva roky tlačovým tajomníkom slovenských premiérov. * V redakcii Národnej obrody pôsobil v rokoch 1992 až 1996. * Od roku 1997 píše fejtóny a stĺpčeky do Pravdy. * Je nositeľom viacerých profesionálnych ocenení, naposledy získal cenu * Slovenského syndikátu novinárov za novinársky čin roku 2007. * Manželka Helena Reháková je známa rozhlasová novinárka. 24.07.2011 Vladimír Jancura www.pravda.sk
Armáda sa zmenšila na divíziu, ale štruktúry zostali, nechápe Radičová - Slovensko má armádu (13 400 profesionálnych vojakov) čosi väčšiu ako je rozsah jednej štandardnej divízie (má 10 až 12-tisíc vojakov), ale štruktúry si ponechalo ako v období, keď malo obrovskú armádu – upozorňuje premiérka Radičová. "Samotné tie štruktúry nielen komplikujú fungovanie armády, ale sú naozaj zbytočné," povedala premiérka. Ako dodala, máme v tomto rezorte tritisíc civilných zamestnancov, pričom veľkosťou porovnateľné krajiny ich majú 500. Preto by mal podľa nej rezort obrany najprv prejsť racionalizačnými krokmi pri existujúcich zložkách. "Nik zatiaľ nemá odhad, čo by mohli reálne priniesť, čiže to je prvý krok," povedala Radičová. Až po tom, ako sa zracionálni fungovanie dovnútra, padne rozhodnutie, čo sa bude v armáde posilňovať. Nové námety, ktoré sú obsahom pripomienok Bezpečnostnej rady SR ku Komplexnému hodnoteniu obrany, budú zapracované do východiskového materiálu pre stratégiu obrany až do roku 2020. Potom sa vypracuje tzv. biela kniha, ktorá už bude obsahovať aj konkrétne ekonomické dopady a presné zadefinovanie priorít. Na jeseň 27. októbra budú mať spoločné zasadnutie slovenská a česká vláda. Jednou z hlavných tém budú rezorty obrany. "Aby sme hľadali čo najviac spoločných projektov, pretože to rieši finančné zdroje a zefektívňuje obranu tak blízko seba ležiacich krajín," povedala Radičová. Podľa jej slov je niekoľko projektov takto pripravených a dúfa, že ich na spomínanom rokovaní schvália. Armáde zostanú stíhačky aj vojaci v misiách Armáda bude mať aj naďalej nadzvukové letectvo, vojakov v zahraničných misiách, a aj pripravené bojové jednotky do operácií NATO. Bezpečnostná rada SR už prerokovala materiál rezortu obrany Strategické hodnotenie obrany, v ktorom autori navrhovali tri alternatívy budúcnosti ozbrojených síl. Rada sa rozhodla pre kombináciu prvého a druhého modelu. "Podstatné je, že zdrojový rámec je stabilizovaný, to znamená, že budeme dostávať minimálne toľko, koľko sme dostávali doteraz a nebude to klesať tak, ako to bolo za posledných osem rokov," povedal hovorca rezortu obrany Ivan Rudolf. Armádu však čaká aj škrtanie, i keď nie také dramatické, ako jej hrozilo v prípade schválenia tretieho modelu. Všetky ostatné zložky budú prehodnocovať, racionalizovať sa budú aj počty vojakov v ozbrojených silách. "K prehodnoteniu redukcie počtu zamestnancov v ozbrojených silách určite príde," konštatoval Rudolf. Definitívne skončí tankové vojsko. Ministerstvo obrany predloží na rokovanie vlády rozpracovaný materiál aj so zapracovanými návrhmi Bezpečnostnej rady SR. "Toto nie sú preteky o to, kto bude prvý. Toto je proces na minimálne štyri volebné obdobia a preto chceme, aby to bolo čo najkvalitnejšie. Do konca tohto roka chceme predložiť jasnú štruktúru armády, počtov ľudí, techniky, výzbroje, ako aj návrhy na zrušenie jednotlivých útvarov a zariadení," povedal Rudolf. Prvá voľba (model) počítala s tým, že sa rozpočet obrany stabilizuje až na úroveň 1,5 percenta HDP. Mal zabezpečiť plnenie všetkých súčasných úloh armády, zachoval by súčasnú veľkosť ozbrojených síl. Počítalo sa s 21 tisíc osobami vrátane záloh. Druhý model mal od budúceho roka zabezpečiť stabilizáciu rozpočtu na úrovni 1,1 percenta HDP, ale armáda by už neplnila všetky súčasné úlohy - umožnil by buď ochranu a obranu vzdušného priestoru SR v rámci NATINADS vlastnými silami, alebo plnohodnotné zabezpečenie nášho príspevku do kolektívnej obrany. To znamená, že by boli výraznejšie redukované jednotky pozemného vojska alebo stíhacie letectvo. V prípade prvej alternatívy sa v armáde rátalo s 15 600 ľuďmi v armáde, pri druhej alternatíve je to 16 700 ľudí. Tretí model by znamenal pokračovanie trendu klesajúceho rozpočtu. V krátkodobom horizonte by tak došlo podľa materiálu k postupnému, nezvratnému stavu až kolapsu zabezpečenia obrany štátu vrátane schopnosti prispievať ku kolektívnej obrane. 13.07.2011 SITA
Kubánci budú môcť vlastniť viac než jedno auto - Kuba zverejnila prvé podrobnosti k netrpezlivo očakávanému zákonu, ktorý zmierni pravidlá na kúpu a predaj bytov a automobilov. Tento trh bol od kubánskej revolúcie v roku 1959 prísne kontrolovaný štátom. Zmiernenie pravidiel by malo vyriešiť najmä nelegálne transfery bytov a áut, ktoré sú jedinou možnosťou pre Kubáncov, ako sa dostať k novému bývaniu alebo lepšiemu autu. Na zákone sa ešte stále pracuje a do platnosti by mal vstúpiť do konca roka, uviedol dnes denník Komunistickej strany Kuby Granma. Čo sa týka bytov, zjednoduší sa administratíva spojená s ich predajom, čo by malo predaj a kúpu urýchliť. V prípade úmrtia vlastníka bytu budú môcť rodinní príslušníci najnovšie zdediť nehnuteľnosť aj vtedy, ak žijú na inej adrese. Nový zákon zároveň umožní Kubáncom vlastniť viac než jedno auto, pričom budú môcť obchodovať aj s autami vyrobenými po revolúcii. Doteraz tak mohli robiť len pri autách vyrobených pred revolúciou, čo znamená, že sa roky nemohli zbaviť áut z krajín bývalého komunistického bloku. Kubánci to potom riešili vzájomným "požičiavaním si" áut, čo im pomáhali zabezpečiť obchodníci na čiernom trhu. Rovnako to fungovalo aj pri bytoch. Podľa kubánskej vlády, ktorá sa postupnými reformami snaží podporiť ekonomiku, bytový problém je jedným z najväčších problémov krajiny. Oficiálne sa odhaduje, že v polovici minulého desaťročia chýbalo na trhu približne 500.000 bytov. Mnohým Kubáncom tak neostáva nič iné, len ostať žiť v jednej domácnosti s rodičmi a ďalšími príbuznými, a to aj vtedy, keď sa oni sami rozhodnú založiť si rodinu. Informovala o tom agentúra AP. 2.07.2011 TASR
Hitler je čestným občanom vo svojom rodisku - Nacistický vodca má v rakúskom rodisku titul váženého občana aj 66 rokov po svojej smrti. VIEDEŇ, BRATISLAVA. Keď Adolf Hitler, tak napadnutie Sovietskeho zväzu pred 70 rokmi. To je téma, ktorú si v týchto dňoch pripomínajú médiá. Nie v Rakúsku. Tam denník Kurier zistil, že nacistický vodca je vo svojom rakúskom rodisku Braunau am Inn stále čestným občanom. Aj 66 rokov po druhej svetovej vojne, v ktorej jeho zásluhou zomreli desiatky miliónov ľudí a zavraždených bolo 6 miliónov Židov. Prišiel na to poslanec strany Zelených Karl Öllinger, ktorý v dvoch novinách z roku 1938 našiel správu o prepožičaní titulu čestného občana mesta rodákovi Hitlerovi. Správu zverejnili v marci noviny Neue Warte am Inn a Tages -Post. Článok o odobratí titulu už poslanec nenašiel, ani novinári, ani radní mesta. „V archíve mesta je len niekoľko dokumentov z tých čias, bude chvíľu trvať, než to overíme,“ povedal pre Kurier kultúrny radný Gerald Sturmayer. Starosta mesta Johannes Waidbacher z dovolenky odkázal, že to vyrieši, hneď ako sa vráti. Obyvatelia 16-tisícového mestečka by sa Hitlerovho tieňa radi zbavili. „Miestni by tú záležitosť radšej vyriešili dnes ako zajtra. Trpíme tým, že sa tu narodil Hitler,“ povedal pre Kurier miestny poslanec Georg Wojak. Zbavovať sa nálepky však začalo mesto až pred rokom 1989. Vtedy, dva týždne pred Hitlerovými stými narodeninami, umiestnili pred jeho rodný dom pamätník na počesť obetiam vojny. Trvá to aj iným rakúskym mestám. Mestečko Amstetten, Klagenfurt či Waidhofen/Ybbs odňali Hitlerovi titul čestného občana len tento rok. Niektoré tvrdia, že titul čestného občana zaniká smrťou, v mnohých to ľuďom neprekáža. V dlhom zozname rakúskych miest, ktoré Hitlera vyznamenali, sú spolu s Braunau am Inn ešte najmenej dve, kde ostáva čestným občanom aj 66 rokov po svojej samovražde v berlínskom bunkri 23. 6. 2011 15:15 | Miriam Zsilleová SME
Gigantický Alexander rozčertil Grékov, únia dvíha varovný prst - Macedónci vztýčili v metropole Skopje monumentálnu jazdeckú sochu Alexandra Veľkého. Domáci obyvatelia podľa portálu BalkanInsight neskrývali slzy šťastia, zatiaľ čo predstavitelia Európskej únie sa na celú záležitosť pozerajú so skepsou. Atény, ktoré majú so Skopje komplikované vzťahy, považujú posledný počin svojho suseda za provokáciu a snahu privlastniť si grécku históriu. Galéria: V Skopje vztýčili sochu Alexandra Veľkého Bronzová socha je vysoká 13 metrov a betónový podstavec, na ktorom stojí, meria desať metrov. Stovky ľudí, ktorí sa prišli na umiestnenie 'Bojovníka na koni', ako sa dielo oficiálne volá, pozrieť, začali jasať, keď žeriav 48 tonovú sochu zdvihol. Spievali štátnu hymnu a ďalšie vlastenecké piesne, skandovali "Macedónsko!" a mávali vlajkami. "Toto je historický deň, na ktorý sme dlho čakali," citoval BalkanInsight jedného z prizerajúcich sa. "Týmto je identita Macedónsko potvrdená, už je to tu." "Cítim sa pyšný, že som Macedónčan, a boh žehnaj nášmu premiérovi, že nám priviedol bojovníka, kráľa Macedóncov," vyhlásil ďalší z davu. Macedónska vláda doteraz o soche hovorila len ako o bojovom jazdcovi. Nezmieňovala sa, že oným bojovníkom myslí Alexandra Veľkého. Alexander Veľký žil v rokoch 356-323 pred naším letopočtom. Svojim vojenským ťažením si podmanil väčšinu vtedy známeho antického sveta. Svoju ríšu rozšíril až k hraniciam indického subkontinentu. Vztýčenie monumentu je v zahraničí vnímané ako veľmi kontroverzný krok, pretože Gréci tvrdia, že Alexander je čisto Helénska postava, preto teda patrí Grécku. Socha vyvoláva rozpory aj doma, opozičné strany a aktivisti upozorňujú na vysokú cenu, podivné okolnosti výberového konania a v neposlednom rade aj na negatívne dôsledky vo vzťahu s Gréckom. Sochu za 4,5 milióna eur odliali vo Florencii a spolu s podstavcom v podobe fontány stála 9,4 milióna eur. Monumentálny pamätník je vnímaný ako vrchol rozsiahleho projektu s názvom Skopje 2014, ktorý predstavili vlani vo februári. Má vrátiť metropole niekdajší lesk, ktorý zatienila šeď komunistickej výstavby. Počíta s najmenej 17 veľkými sochami a 15 stavbami vo všetkých klasických stavebných slohoch. Oficiálne náklady neboli zverejnené, neoficiálne odhady ale hovoria o viac ako 200 miliónoch eur. ministerstvo zahraničia pred týždňom túto sochu ostro kritizovalo. Podľa Atén si Macedónsko okrem iného touto "provokáciou len komplikuje svoje prijatie do euroatlantických štruktúr". Pripomienky má aj Brusel. "Ak Macedónsko bude pokračovať v akciách, ktoré Grécko chápe ako provokáciu, a zlyhá v rýchlom zavádzaní reforiem, môže stratiť svoj kandidátsky štatút na členstvo v EÚ," vyhlásil v macedónskej televízii A1 eurokomisár pre rozšírenie a český diplomat Štefan Füle. Skopje a Atény sa už 18 rokov sporia o názov Macedónsko. Rovnaké meno totiž nesie aj grécka oblasť na severe krajiny. Atény však tvrdia, že názov Macedónsko je výlučne gréckym kultúrnym dedičstvom. Macedónsko sa preto muselo v roku 1993 stať členom OSN pod názvom Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko. 21.06.2011 ČTK
Pratchett bráni miesto, kde chcú zomrieť Slováci - Za možnosť eutanázie platia najmenej traja občania Slovenska. BERN, BRATISLAVA. Treba dosť peňazí, vyplniť jednoduché tlačivo, dodať lekársku správu a podpísať súhlas. Asistovaná samovražda na švajčiarskej súkromnej klinike Dignitas je až desivo jednoduchá – a legálna. Veľká Británia včera večer videla eutanáziu dvoch ľudí vo verejnoprávnej televízii BBC. Život si nechali zobrať dvaja chorí muži – milionár a biológ. Dokumentom aj ich odchodom zo sveta sprevádzal známy britský spisovateľ Terry Pratchett, ktorý sám zvažuje možnosť zomrieť s cudzou pomocou. Je to zvláštna smrť, opisuje scény z dokumentu britský denník Telegraph. Jeho redaktori film videli v predstihu. V sporo zariadenej miestnosti v priemyselnej štvrti, v spoločnosti blízkych obaja muži potvrdia pracovníkovi Dignitas, že chcú zomrieť. Potom dostanú jed a vypijú ho. Jedným zo zomierajúcich bol Peter Smedley, 71-­ročný milionár a hotelier s ochorením motorického neurónu, s ktorým žije napríklad aj fyzik Stephan Hawking. Fakty Eutanázia •usmrtenie chorého na jeho žiadosť alebo aj bez súhlasu, •pacientovi vysadia liečbu alebo sa s liečbou ani nezačne, lebo si to neželá, •pacient sa ani nevyjadrí a liečbu mu vysadia, •asistovaná samovražda, Vo svete •eutanázia je legálna v Belgicku, Holandsku, vo Švajčiarsku, aj v americkom štáte Oregon, •vo Švajčiarsku je asistovaná samovražda možná, ak z nej nemá nik finančný prospech. Terry Pratchett (63) trpí Alzheimerovou chorobou. Dokumentárny film je pre autora fantasy série o Zemeploche ďalším krokom v jeho boji za právo chorých na eutanáziu. Odmieta čakať, kým ho choroba zničí a zomrieť chce „s pohárom brandy v jednej ruke a smrtiacimi tabletkami v druhej“. Pratchett priznal, že si už nechal zaslať dokumenty z kliniky Dignitas a začal sa tak formálny proces prípravy na asistovanú samovraždu. „Každý, kto trpí vysiľujúcou a nevyliečiteľnou chorobou, by mal mať právo vybrať si hodinu smrti,“ povedal pre britský denník Guardian. Jeho žena je však proti a priznal, že sám mení rozhodnutie „každé dve minúty“. Prihlásili sa aj Slováci Na švajčiarskej klinike chcú zomrieť aj najmenej traja Slováci. Stali sa členmi organizácie pri klinike a platia členské, čo je základná podmienka na umožnenie asistovanej samovraždy. Štatistiku poskytla firma Dignitas pred rokom denníku Guardian. Čísla boli ku koncu roka 2009, nikto zo Slovákov dovtedy na klinike nezomrel. Vo Švajčiarsku bol včera štátny sviatok a na klinike nebol nikto, kto by vedel túto informáciu potvrdiť. Zakladateľ Dignitas Ludwig Minelli tvrdí, že úmrtia cudzích občanov hlásia polícii, ktorá ich potom ohlási veľvyslanectvám. Na slovenskej ambasáde v Berne povedali, že doteraz im nikto eutanáziu slovenského občana nehlásil. O žiadnom prípade nevie ani naša polícia. Zomreli traja Česi Prvý Čech zomrel na klinike pred štyrmi rokmi. Denník MF Dnes vtedy upozornil na prípad mladého športovca, ktorý sa nedokázal vyrovnať s tým, že zostal na vozíku. „Mal to vypočítané, rozmyslené, nemal žiadne príznaky choroby či depresie,“ povedal MF Dnes jeho bývalý psychiater Cyril Höschl, ktorý sa ho márne snažil odhovoriť. Do konca roka 2009 podľa štatistiky Dignitas zomreli spolu na klinike traja Česi. Asistovanú samovraždu na klinike už podstúpilo za 13 rokov fungovania vyše tisíc ľudí. Väčšina pochádza zo zahraničia. Najviac je Nemcov, Britov a Francúzov. Vstupný poplatok v Dignitas je približne 160 eur, ročný poplatok potom 65 eur. Za asistovanú samovraždu sa platí podľa BBC asi päťtisíc eur. Minelli by chcel umožniť eutanáziu aj zdravým ľuďom. Už teraz tu podľa odhadov zomiera 21 percent ľudí, ktorí netrpia smrteľnou chorobou. Smrť je vraj možná Rezort spravodlivosti eutanáziu nepripúšťa. Európsky dohovor áno. BRATISLAVA. Na Slovensku je teoreticky možné požiadať o dobrovoľnú smrť. V štúdii z roku 2005 to tvrdí Peter Kováč z Ústavu súdneho lekárstva UK v Bratislave. Eutanáziu za istých podmienok umožňuje Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, ku ktorému sa koncom 90. rokov pripojilo aj Slovensko. Spomína špeciálny dokument – predchádzajúce prianie pacienta, v ktorom spíše, s ktorými zákrokmi lekárov nesúhlasí v prípade ohrozenia života. Koniec na želanie „To dovoľuje napríklad odmietnuť vopred resuscitáciu či umelú výživu,“ povedal Kováč s tým, že v praxi to zrejme zatiaľ nevyužil nikto. Za mätúcu považuje aj formuláciu, že na takýto testament pacienta „treba prihliadať“. Ministerstvo spravodlivosti reagovalo, že lekári sa písomnými prianiami pacientov riadiť nemôžu. „Ak závet obsahuje časť so žiadosťou o vykonanie eutanázie po splnení nejakých podmienok, išlo by o neplatný právny úkon z dôvodu rozporu so zákonmi a dobrými mravmi,“ povedal hovorca Peter Bubla. Kováč oponuje, že dohovor je slovenským zákonom nadradený. „Veľké bolesti utlmujeme medicínskymi prostriedkami, ale asistenciu pri samovraždách odmietame,“ vraví riaditeľ Peter Pavlov z košického ústavu sv. Lukáša v Košiciach. V zariadení majú 120 nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich pacientov. Aj na Slovensku umierali chorí. Nie však dobrovoľne. V nelegálnom starobinci v Hronovciach zomreli v minulých rokoch desiatky ľudí. Je to vražda Vykonanie eutanázie Trestný zákon môže považovať za vraždu, prípadne účasť na samovražde. V prvom prípade páchateľovi hrozí najmenej 15 rokov väzenia. Pri účasti na samovražde je to 6 mesiacov až tri roky. Za tento trestný čin súdy vlani uznali za vinného jedného človeka. Možnosť uzákonenia eutanázie zvažujú Česi. Vláda by mala do konca mesiaca rokovať o novele, podľa ktorej by pacienti mohli dopredu odmietnuť umelé udržiavanie pri živote. (mm, mp, bum) Eutanázia je téma, ktorá sa môže týkať každého Jeden z mála odborníkov, ktorý sa u nás k eutanázii verejne vyjadruje, je súdny lekár a právnik PETER KOVÁČ. V akej etape diskusií o eutanázii je Slovensko? „Nula celá nič. U nás je to riešené legislatívou tak, že akákoľvek forma účasti zdravotníckeho pracovníka na asistovanej samovražde je protiprávna. Eutanázia a jej akákoľvek aktívna forma je vražda.“ Prečo je to tak? „Zoberte si, koľko percent sa tu hlási ku kresťanstvu a jeho prikázaniu nezabiješ.“ Čo by sa muselo stať, aby bola eutanázia umožnená aj na Slovensku? „Jediné, čo by sa muselo stať, je, že by sa to muselo zlegalizovať v zákonoch.“ To sa politici neodvážia. „Presne tak.“ V Británii tému posunulo angažovanie slávneho spisovateľa. „U nás ľudia zrejme riešia dôležitejšie veci, ako je táto téma. Mali by si uvedomiť, že je to téma, ktorá sa môže týkať každého.“ Argument na legalizáciu môže byť, že k pasívnej eutanázii dochádza i dnes. „Pasívna eutanázia má dve formy. Pasívna vyžiadaná eutanázia je, že oddnes sa rozhodnem nebrať lieky a poviem to svojmu lekárovi. Lekár s tým neurobí nič, dokonca musí plniť moje prianie a neliečiť ma. K tomu dochádza a nie je tam žiadny právny problém. Pasívna nevyžiadaná eutanázia je podľa súčasnej právnej úpravy to isté, ako úkladná vražda alebo vražda.“ Dochádza k tomu, že lekár pacientovi, ktorý je nevyliečiteľne chorý a chce zomrieť, pomôže? „Myslíte si, že sa niekto prizná k spáchaniu trestného činu, za ktorý mu hrozí 25 rokov alebo doživotie?“ Nepočuli ste o takom prípade? „Keby som počul, som povinný oznámiť to polícii alebo prokuratúre. Keby som vám povedal, že sa to deje a vy to zverejníte, na druhý deň dostanem predvolanie a musím to vysvetľovať. Neviem o tom, že by sa takéto niečo dialo.“ Majú Slováci možnosť podstúpiť eutanáziu v cudzine? „Nie je problém vycestovať do Švajčiarska, kde je účasť na samovražde trestaná iba v prípade, že má z toho pomocník materiálny prospech.“ Viete o niekom? „Neviem, ale vylúčiť to nemôžem.“ Mala by byť eutanázia umožnená? „Museli by byť prísne stanovené kritériá, aby sa dala obmedziť možnosť zneužitia. Aj keď zneužiť sa dá aj nôž.“ Michal Piško Pre politikov je tabu V našom parlamente sa uzákonenie eutanázie navrhnúť nechystajú. BRATISLAVA. Ani jedna z parlamentných strán nemala eutanáziu vo volebnom programe. Šéf liberálnej SaS Richard Sulík v minulosti povedal, že by ju v krajných prípadoch povolil. „Momentálne to nie je témou dňa,“ odkázal včera. Eutanáziu úplne odmieta KDH. „Sme za ochranu života od počatia až po prirodzenú smrť. Experimenty nepripúšťame,“ hovorí poslanec Július Brocka. (mm) utorok 14. 6. 2011 | Ela Rybárová SME
Exprezident Kováč sa musí Lexovi ospravedlniť a zaplatiť mu 3 319 eur - Exprezident Michal Kováč prehral spor s bývalým kontroverzným šéfom tajnej služby SIS Ivanom Lexom pre svoje výroky z 90. rokov, že Lexa stál za zavlečením jeho syna do Rakúska v roku 1995. Bratislavský okresný súd Kováčovi uložil, aby sa Lexovi písomne ospravedlnil a zaplatil odškodné 3 319 eur. Rozhodnutie nie je právoplatné, pretože účastníci sporu sa môžu ešte odvolať. Obe strany sa vyhlásenia rozsudku nezúčastnili. Proces sa vliekol 15 rokov. Prípad únosu Kováča mladšieho patrí k tienistým stránkam ponovembrového vývoja Slovenska. Zo zavlečenia prezidentovho syna do cudziny bola podozrivá SIS, ktorú v tej dobe viedol práve Lexa, ktorý bol označovaný za blízkeho spolupracovníka vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. Tajná služba chcela údajne únosom prezidenta diskreditovať, pretože kritizoval Mečiarovu vládu. Na Kováča mladšieho bol totiž v tom čase v zahraničí vydaný zatykač, rakúsky súd ho však nemeckej prokuratúre nevydal. Kováč z pozície hlavy štátu po únose svojho syna opakovane vyhlásil, že za únosom stála SIS na čele s Lexom. Lexa proti týmto výrokom podal v roku 1996 na Kováča žalobu. Sudca po vynesení verdiktu uviedol, že výroky exprezidenta považuje za "neoprávnené svojím načasovaním, medializáciou i slovným spojením" a označil ich za neoprávnený zásah proti Lexovi. Bývalému šéfovi SIS však priznal len desatinu odškodného, ktorú žiadal. Sudca tiež zamietol Lexov návrh, aby bývalej hlave štátu zakázal podobné výroky o únose. Kováč si naďalej myslí, že za únosom bola SIS Osemdesiatročný Kováč, ktorý bol prezidentom v rokoch 1993 až 1998, rozhodnutie súdu kritizoval. Povedal, že proces sa obrátil proti tomu, kto bol v celej kauze únosu poškodeným. Odvolanie zváži po doručení rozsudku a po porade s právnikom. Naďalej si však myslí, že za únosom jeho syna bola SIS. Sudca neposudzoval prípad samotného zavlečenia. Vyšetrovaniu únosu Kováčovho syna do cudziny bránia kontroverzné amnestie, ktoré v roku 1998 udelil vtedajší premiér Mečiar, ktorý vykonával aj niektoré právomoci hlavy štátu. Parlament v minulosti zamietol už päť návrhov na zrušenie amnestií, šiesty raz bude o podobnej iniciatíve z dielne vládnej KDH definitívne rozhodovať pravdepodobne v najbližších týždňoch. Schválenie takého návrhu vyžaduje súhlas trojpätinovej väčšiny snemovne, ktorou však koalícia nedisponuje. Objasnenie únosu by vraj mohlo pomôcť aj pri vyšetrovaní vraždy policajta Róberta Remiáša, v ktorého aute v roku 1996 vybuchla nastražená nálož. Remiáš údajne zabezpečoval spojenie s bývalým pracovníkom SIS Oskarom Fegyveresom, ktorý sa skrýval v zahraničí. Fegyveres vypovedal, že za únosom prezidentovho syna do Rakúska stála práve SIS 13.06.2011 ČTK
Srbsko robí to, čo musí, hovorí Miloševičov brat - Zatknutie Ratka Mladiča je podľa brata bývalého srbského prezidenta daňou za snahu o vstup do EÚ. "Je to obchod, kde cenu určuje predajca," povedal pre Pravdu Borislav Miloševič (74), ktorý v minulosti pôsobil ako veľvyslanec v Rusku. Po páde režimu svojho mladšieho brata Slobodana zostal žiť v Moskve, kde pracuje ako konzultant viacerých firiem. Je zatknutie Ratka Mladiča dobré pre Srbsko? Srbská vláda tvrdí, že áno. Lebo spolupráca s haagskym tribunálom je podmienkou vstupu do EÚ. Belehrad robí to, čo musí. Pre väčšinu Srbov však Ratko Mladič zostáva hrdinom, ktorý bránil vlastný národ a jeho vydanie do Haagu preto považujú za potupu a nespravodlivosť. Je to podľa vás privysoká cena za lístok do Bruselu? Je to obchod, kde cenu určuje predajca. Kupujúci ju berie alebo nechá tak. V tomto prípade dajú odpoveď až dejiny, ktoré objektívnejšie stanovia cenu ľuďom i epochám. Uvidíme. V každom prípade to dáva šancu, že v Európskej únii bude mať Srbsko väčšiu možnosť brániť Kosovo, neodňateľnú časť svojho územia. Nie som síce napevno presvedčený, že to skutočne tak bude, ale nádej zomiera posledná. Prekvapilo vás, že Mladiča dolapili? Mnohí boli presvedčení, že ako dôstojník sa živý nevzdá. To, že nekládol odpor, je prekvapením. Ale je to aj logické. Život na úteku nie je jednoduchý. Tých dlhých šestnásť rokov skrývania by poznačilo aj mladšieho človeka. Vzdal sa preto, že má podlomené zdravie? Ťažko povedať. Vedelo sa, že je vážne chorý. Hovorilo sa, že mal viacero mozgových príhod. Osobne sme sa nepoznali, ale viem, že kedysi to bol fyzicky silný chlap. Na terajších záberoch vidieť, že je to úplne iný človek. Veľmi zostarol a schradol. Rezignoval? Nemyslím si, že sa vnútorne opustil, zrejme zostal taký, aký bol. Zachoval si dôstojnosť, nemaskoval sa a mal dokonca pri sebe dokumenty na vlastné meno, pravda už neplatné. Rozumiete pozostalým po obetiach vojnových zločinov, že dolapenie Mladiča je pre nich zadosťučinenie? V občianskych vojnách nebolo nevinných. Ale nemalo by sa všetko zvaľovať na Srbov. Najväčší zločin na území bývalej Juhoslávie spáchali veľmoci. USA s pomocou západnej Európy a Vatikánu násilne rozbili Juhosláviu a vyprovokovali občianske vojny. A v nich sa diali ďalšie zločiny. Mladiča obviňujú zo Srebrenice, ale na okolí bolo aj veľa srbských obetí. Samozrejme, keď sa hovorí o 8 000 moslimských obetiach, je to strašné. Ale to boli chlapi, plní síl, bojovníci... A kto si spomenie na povraždené srbské deti, starcov v dedinách pri Srebrenici? Zráta ich vôbec niekto? To sa do stereotypného obrazu srebrenickej genocídy nehodí. Váš brat sa rozsudku v Haagu nedožil, počas dlhého procesu zomrel vo vyšetrovacej väzbe. Nehrozí niečo podobné aj v prípade Mladiča? O tom, kto kedy zomrie, nemienim špekulovať. Ale dlhé úmorné procesy v Haagu sú pre človeka s podlomeným zdravím priveľkou záťažou. 28.05.2011 Ivan Drábek SME
Zomrel autor West Side Story Arthur Laurents - Vo veku 93 rokov zomrel filmový a divadelný scenárista a režisér Arthur Laurents, ktorý sa preslávil ako autor libreta svetoznámeho muzikálu West Side Story (1957). Laurents skonal vo štvrtok 5. mája v spánku v New Yorku. Scenárista zomrel podľa jeho agenta po krátkej chorobe. Laurents bol okrem libreta k West Side Story autorom predlohy k ďalším muzikálom ako Gypsy (1959), Anyone Can Whistle (1964), Do I Hear a Waltz? (1965) či Hallelujah, Baby! (1967). Niektoré z týchto muzikálov aj režíroval. Presadil sa aj vo filmovom priemysle. Za produkciu a scenár k romantickej dráme Rozhodujúci okamih (1977) so Shirley MacLaine v hlavnej úlohe ho nominovali na Oscara. Za scenár k tejto snímke si vyslúžil aj nomináciu na Zlatý glóbus. Laurents napísal scenár aj k dráme Takí sme boli (1973) alebo animovanému filmu Princezná Anastázia (1997). Za scenár k druhej menovanej snímke ho nominovali na cenu BAFTA. 6.05.2011 SITA
Veľkej noci by svedčil pevnejší dátum - Dátum najväčších kresťanských sviatkov je nesmierne pohyblivý. Každý rok sa slávia inokedy, vždy však po 21. marci. Zdalo by sa, že neskoršie, ako sú tohto roku, už ani nemôžu byť. Ale môžu! Najkrajnejší termín je totiž podľa starého pravidla ešte o deň neskôr, až 25. apríla. Prečo sa to tak vyvinulo a prečo nemôže mať Veľká noc - a ďalšie sviatky, ktoré na ňu nadväzujú - pevnejší dátum? Obligátna odpoveď znie: lebo rôzne cirkví sa nedokážu medzi sebou dohodnúť. Vypočítať, kedy sa v tom-ktorom roku bude sláviť Veľká noc, je hotová veda. Jeden z možných postupov navrhol ešte pred dvesto rokmi slávny nemecký matematik a astronóm Karl Friedrich Gauss. Nechcete si to skúsiť? Letopočet musíme deliť najprv 19, potom 4 a nakoniec 7. Zostatky a ich poradie si poznamenáme. Potom násobíme prvý zostatok číslom 19, pripočítame 24, delíme číslom 30 a opäť si poznamenáme zostatok. K číslu 5 pripočítame 2-krát druhý zostatok, 4-krát tretí zostatok a 6-krát štvrtý zostatok. Výsledok delíme číslom 7 a získame tak piaty zostatok, ktorý pripočítame k štvrtému. K tomuto poslednému výsledku pripočítame už len číslo 22 a máme dátum veľkonočných sviatkov. Toto Gaussovo pravidlo platí pre všetky roky 1900 až 2099. Výnimkou sú iba roky 1954 a 1981, keď bola Veľká noc o týždeň skôr. Pre roky 1800 až 1899 treba v uvedenom postupe nahradiť konštantu 24 číslom 23 a konštantu 5 číslom 4. Zložité a spletité? A ešte ako! "Kto sa tak zahráva s našimi vzácnymi sviatkami jari?" pýtal sa už známy český astronóm Miroslav J. Plavec a hneď si aj sám odpovedal: "Mesiac a dávni cirkevní otcovia ešte z čias, keď existovala jediná kresťanská cirkev." Už vtedy vraj stanovili, že Veľkonočná nedeľa sa bude sláviť prvú nedeľu po prvom jarnom splne. Podľa cirkevných historikov sa však prax slávenia Veľkej noci - ako výročnej slávnosti Kristovho umučenia a zmŕtvychvstania - začala rozvíjať až v 2. storočí n. l. Kedy zomrel Ježiš? Prví kresťania si dovtedy vzkriesenie Ježiša slávnostne pripomínali každú nedeľu. "Menovali ju dňom Pána, dies dominica, a slávila sa už za apoštolských čias," píše Jozef Špirko vo svojich Cirkevných dejinách. Pri výročnom sviatku museli však hneď vzniknúť značné problémy s termínom. Na jeho určenie bolo dôležite poznať deň Ježišovej smrti. Život v Palestíne sa v tých časoch riadil židovským kalendárom či lepšie povedané - kalendármi, ktoré sa navzájom líšili. Navyše, mali názov iba pre siedmy deň v týždni - pre sobotu. Evanjelisti Matúš, Marek i Lukáš zhodne tvrdili, že Ježiš zomrel "v deň pred sobotou", 15. nisana. Tak Židia volali mesiac, ktorý bol podľa ich náboženského kalendára prvým mesiacom v roku, ale podľa civilného kalendára pripadal až na jeseň. Nuž a 15. deň toho mesiaca bol výročným sviatkom Pesach (Paschy), Židia ho zasvätili pamiatke na oslobodenie z Egypta. Zároveň súvisel so žatvou, ktorá sa v Palestíne začínala už v tomto ročnom období. Z Jánovho evanjelia však vyplýva, že Ježiš zomrel už 14. nisana, čiže deň pred sviatkom Pesach, keď sa Židia ešte len chystali jesť svojho veľkonočného baránka. Posledná večera by sa v takom prípade musela konať už 13. nisana, teda na Zelený štvrtok... Tieto i ďalšie protirečenia v údajoch apoštolov viedli k prvým dlhotrvajúcim sporom o veľkonočné sviatky. Kresťania na Blízkom východe slávili "deň smrti Pána" 14. nisana a o dva dni neskoršie deň vzkriesenia, aj keď nepripadal na nedeľu. Rím a celá západná Európa uznávali už vtedy Veľký piatok a Veľkonočnú nedeľu. Pokusy pápeža Aniceta v roku 155 i pápeža Viktora neskôr o zjednotenie neviedli k dohode. Určitý zmier medzi kresťanskými cirkvami v tejto veci dosiahol až koncil v Nicei (Nikáji), konaný v roku 325. Snem sa uzniesol, že: 1. Veľká noc má byť slávená vždy v nedeľu. 2. Tá nedeľa má byť prvá po jarnom splne. Keď padne "plný mesiac" na nedeľu, má sa Veľká noc sláviť v nasledujúcu nedeľu. "Ale nikdy nie v jeden deň so Židmi." Ani uznesením tohto koncilu sa však spory celkom neskončili Východná a západná cirkev sa pridržiavali rozdielnych dátumov jarnej rovnodennosti. Kým prvá zaň považovala 21. marec, druhá 18. marec. V roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu. Jeho pričinením vznikla tabuľka slávenia Veľkej noci pre celú cirkev. "Na konci 8. storočia sa už slávili veľkonočné sviatky všade v jeden deň," konštatuje Špirko. Tento stav trval takmer tisíc rokov, až do reformy kalendára pápežom Gregorom XIII. v roku 1582. Pápež Gregor "opravil" kalendár, ktorý zaviedol ešte Gaius Julius Caesar v 1. storočí pred Kristom. Odvtedy v ňom narastala chýba tým, že sa čoraz viac oneskoroval za Slnkom. A tak začiatkom 16. storočia pripadal deň jarnej rovnodennosti už na 11. marca! "Veľká noc - tento typický jarný sviatok - sa v dôsledku toho posúvala bližšie k letu a predovšetkým do obdobia intenzívnych poľnohospodárskych prác, čo nemohlo vyhovovať cirkvi ani ľudu," vysvetľuje etnologička Taťjana Bužeková. Pápežovi slúži ku cti, že sa chybu pokúsil odstrániť po konzultáciách s astronómami. "Vtedajší teológovia a cirkevní hodnostári, na rozdiel od mnohých dnešných, podporovali rozvoj astronómie," myslí si popredný slovenský astronóm Igor Kapišinský. "A významný podiel na tom mali práve problémy so stanovením správneho dátumu Veľkej noci. Jeho výpočet si jednoducho vyžadoval znalosť pohybu Slnka a Mesiaca." Gregoriánsky kalendár však vyvolal ďalší, až dodnes sa vlečúci "veľkonočný spor" medzi kresťanskými cirkvami. Kým na našom území (v rámci habsburskej monarchie) začal nový kalendár platiť už v roku 1584, protestantské krajiny, napríklad Nemecko, pristúpili na reformu len v priebehu 18. storočia. Podobne to bolo s Anglickom, ale Sovietsky zväz, Grécko, Turecko a Čína sa pripojili až v 20. storočí. Pravoslávna cirkev sa však dodnes drží iných pravidiel určenia Veľkej noci. Na výpočet jej dátumu naďalej využíva juliánsky kalendár. A uznáva kánon niceiského koncilu, podľa ktorého Veľká noc nesmie kolidovať so židovským sviatkom Pesach. Pravoslávne veľkonočné sviatky sa slávia spravidla týždeň alebo dva týždne po Veľkej noci katolíkov a evanjelikov. Len občas, ako napríklad aj tohto roku, sa konajú spoločne. Pri rozdielnych termínoch majú pracujúci pravoslávni veriaci problémy najmä s Veľkonočným pondelkom. Na ten deň si musia brať dovolenku. Aj z tohto pohľadu je otázka pevnejšieho termínu Veľkej noci pre všetkých kresťanov naďalej aktuálna. Hľadanie spoločnej nedele Prílišná zložitosť procedúr pri určovaní termínu slávenia Veľkej noci býva predmetom kritiky, ba až terčom posmechu zo strany neveriacich. Ide napríklad o ustanovenie, podľa ktorého "v jednej 19-ročnej perióde tzv. zlatého pravidla nesmie byť Veľkonočná nedeľa dvakrát v najneskoršom prípustnom termíne, t. j. 25. apríla". Pre zaujímavosť, v minulom storočí sa to stalo iba dvakrát - v rokoch 1943 a 1954. V prvom prípade sa Veľká noc slávila 25. apríla, v roku 1954 sa však musela presunúť - vzhľadom na spomínané pravidlo - o týždeň späť, na 18. apríla. Mimochodom, v 21. storočí pripadne Veľká noc na 25. apríla až v roku 2038. Zriedkavo sa slávia veľkonočné sviatky aj v najskoršom možnom termíne, teda 22. marca. Naposledy sa tak stalo v roku 1818 a najbližšie sa to zopakuje až v roku 2285. V odborných aj cirkevných kruhoch vznikajú takmer periodicky diskusie o potrebe pevnejšieho a spoločného dátumu Veľkej noci pre všetky kresťanské cirkvi. V roku 1963 vyjadril II. vatikánsky koncil ochotu stanoviť Veľkú noc "na určitú nedeľu" v gregoriánskom kalendári. V kuloároch sa hovorilo o aprílovej nedeli, ktorá by v rôznych rokoch pripadala na deň medzi 8. a 14. aprílom. Podmienkou však bolo, aby s tým prejavili súhlas aj jednotlivé východné cirkvi. Ekumenický patriarchát v Carihrade však v návrhu našiel bližšie nešpecifikovaný "závažný pastoračný problém". Astronómovia už dlhšie upozorňujú Svetovú radu cirkví na výhody stanovenia fixného dátumu Veľkej noci. Znamenal by prínos pri zostavovaní kalendárov, uľahčil by fungovanie úradom, školám, zdravotníctvu a kresťania by, navyše, tým prejavili vôľu zjednotiť sa. "Katolícka cirkev s tým naďalej nemá problém, nevyhnutná je však dohoda viacerých strán," pripomína hovorca slovenských biskupov Jozef Kováčik. "Budeme sa naďalej snažiť nájsť vhodný kompromis." V Palestíne sa riadil život židovským kalendárom. Tento je vyobrazený v synagóge zo 6. storočia v Beit Alpha Do rozporov s určením termínu Veľkej noci sa akiste premietajú aj nejasnosti okolo Ježišovej smrti. Veď už pri datovaní Kristovho ukrižovania pozorujeme naďalej značný rozptyl. Pred takmer troma storočiami ponúkol veľký vedec Isaac Newton nasledujúce možnosti pre Veľký piatok: 7. apríl 30, 3. apríl 33 a 23. apríl 34, pričom poslednú alternatívu on sám považoval za najpravdepodobnejšiu. Novšie historické výskumy uprednostňujú dátum 3. 4. 33. Vychádzajú pritom z úkazov na oblohe, ktoré opísali evanjelisti. Podľa astronómov išlo najskôr o zatmenie Mesiaca, ktoré práve v čase Ježišovho ukrižovania mohlo byť dobre pozorované v Jeruzaleme. K tomuto názoru sa prikláňa aj známy český astronóm Jiří Grygar. V takom prípade by však Kristus zomrel vo veku 40, a nie 33 rokov. Podľa Kapišinského, ktorý vyštudoval okrem astronómie aj teológiu, existujú však oveľa závažnejšie problémy, ako je zisťovanie dátumu Ježišovho ukrižovania alebo správne stanovenie termínu slávenia Veľkej noci. "Z pohľadu kriticky mysliaceho kresťana patrí medzi fundamentálne otázka, či Kristus naozaj vstal z mŕtvych, lebo prázdny hrob ešte nie je dôkaz. A z toho vyplýva ďalšia dôležitá otázka: má alebo nemá judaizmus pravdu, keď ho za boha neuznáva?" Ale to už je predsa len iná téma. A, nakoniec, pre väčšinu kresťanov sú podobné otázky skôr vecou viery ako racionálnej úvahy. Vladimír Jančura 25.04.2011 Pravda
Tajných kňazov po páde režimu spochybnili vlastní - Kým vo Viedni nedávno ocenili predstaviteľov „skrytej“ katolíckej cirkvi z čias socializmu, oficiálna hierarchia má s jej existenciou problém. Predstava katolíckej cirkvi, v ktorej sa veriaci schádzajú v malých spoločenstvách, a kňazmi sú aj ženatí muži a ženy, pôsobí ako vízia liberálnych veriacich. V socialistickom Československu však taký model existoval. Pod tlakom režimu veriaci hľadali vlastné cesty k prežívaniu evanjelia. Po jednej z nich šiel aj Felix Maria Davídek. U nás je jeho meno zabudnuté, Západ objavil jeho príbeh. V apríli tohto roku švajčiarska nadácia Herberta Haaga, vedená teológom Hansom Küngom, kritikom Vatikánu, vo Viedni ocenila podzemnú cirkev Felixa Davídka cenou Za slobodu v cirkvi. „Oceňujeme odvážnych kresťanov, ktorí v ťažkých podmienkach vytvorili akoby spoločenstvo prvotnej cirkvi, v ktorom kňazi, laici, muži, ženy, mladí starí spolu vedľa seba tvorili spoločenstvo, nie hierarchiu. Títo ľudia žili medzi obyčajnými ľuďmi, hovorili ich jazykom, praktizovali evanjelizovanie od človeka k človeku. Davídkova vízia cirkvi, teológie a spirituality predznamenala budúcnosť celej cirkvi.“ uviedol v príhovore Hans Jorissen, emeritný profesor dogmatiky z Bonnu. Cenu si prišli prevziať Češka Ludmila Javorová, vysvätená v roku 1970 Davídkom za kňažku a Slovák Dušan Špiner, tajne vysvätený biskup. Javorová, dnes 80-ročná elegantná pani, ktorej bola po roku 1989 oficiálne zakázaná kňazská činnosť, zažila ovácie. „Boh si pre svoje zámery volí ľudí mimo našu predstavivosť. O tom svedčia mnohé prípady napríklad v Starom zákone. A tomu sa ľudia bránia,“ uviedla v súvislosti so svojou úlohou počas totality. Felix Maria Davídek Felix Davídek sa narodil v roku 1921 v Brne. Vyštudoval teológiu, filozofiu, psychológiu a medicínu. V roku 1945 bol vysvätený za kňaza, promóciu na lekárskej fakulte mu štátna moc neumožnila. Ešte za nacizmu, keď boli zavreté vysoké školy, sa začal zaoberať vznikom Athenea, katolíckej univerzity, ktorá by mladým mužom poskytla šancu študovať najmä teológiu. V roku 1950 ho komunisti zatkli a 14 rokov strávil vo väzniciach. Po prepustení sa vrátil k projektu tajného vzdelávania a organizovania života cirkvi. Robil tajné víkendové a nočné vzdelávacie kurzy. Sviatosti pre veriacich môžu vysluhovať len kňazi. Aby boli vysvätení oni, musia existovať biskupi. Tých môže vysvätiť len ďalší biskup, aby sa zachovala apoštolská postupnosť. Vatikán mal na základe skúsenosti z iných totalít pravidlá, podľa ktorých sa v extrémnych prípadoch mohlo upustiť od zvyčajných podmienok pri svätení ďalšieho biskupa. Svätenia prebiehali tajne, len za prítomnosti svätiaceho biskupa a vysviacaného. Takto bol v roku 1951 Pavlom Hnilicom vysvätený Ján Chryzostom Korec. V roku 1955 Korec tajne vysvätil za biskupa Dominika Kaľatu, a ten v roku 1961 Petra Dubovského. Dubovský v roku 1967 vysvätil Jana Blahu a ten vzápätí Felixa Davídka. Mohol tak budovať paralelnú cirkevnú štruktúru. Katolícka kňažka Davídek, poznačený pobytom vo väzení, sa bál, že cirkvi v socializme hrozí likvidácia. Po okupácii v auguste 1968 čakal návrat prenasledovania, aké zažil predtým. Snažil sa preto vysvätiť kňazov pre pokračovanie života cirkvi. Na základe štúdia dokumentov nedávno skončeného II. Vatikánskeho koncilu sa domnieval, že je len otázkou času, kedy cirkev pristúpi k sväteniu aj ženatých kňazov a sväteniu žien. Sám preto vysvätil niekoľko ženatých mužov a v roku 1970 aj prvú ženu – spolupracovníčku a neskôr generálnu vikárku Ludmilu Javorovú. Stalo sa tak na Vianoce v roku 1970, keď Davídek zorganizoval takzvanú synodu. Vysvätenie ženy obhajoval teologicky aj prakticky. Kým v mužských väzniciach v 50. rokoch mali veriaci útechu v účasti na tajných omšiach zavretých kňazov, ženy takú možnosť nemali. Javorová v rozhovore pre Český rozhlas prezradila, že s Davídkom zažili starú rehoľníčku, ktorá spomínala, aké ťažké boli roky vo väzení bez sviatostí. „Urobte s tým niečo!“ prosila vraj Davídka. Ten sa rozhodol, že vysvätí ženu. Davídka potom opustili viacerí ním vysvätení kňazi a biskupi, medzi nimi Fridolín Zahradník, ktorý neskôr sám tajne svätil kňazov a biskupov – aj ženatých. Davídek potom v 70. rokoch vysvätil ďalších kňazov, aj niekoľkých ženatých, v roku 1979 tajne vysvätil za biskupa slovenského kňaza bez štátneho súhlasu Dušana Špinera. O činnosti Davídka vypukol spor medzi predstaviteľmi podzemnej cirkvi. Na Slovensku bol vedúcou postavou podzemných aktivít Ján Chryzostom Korec. Ten odmietal platnosť svätení, udeľovaných Davídekom, a veriacich varoval pred spoluprácou s tajnými kňazmi z jeho okruhu. Nová totalita? Po revolúcii v roku 1989 mohli vyjsť tajní kňazi a biskupi na verejnosť. Davídek zomrel rok predtým. Korec sa stal nitrianskym biskupom, neskôr kardinálom. Vatikán nariadil, že tajní biskupi a kňazi vysvätení Davídkom, Zahradníkom a nimi svätenými biskupmi musia súhlasiť s takzvaným podmienečným presvätením. Pre mnohých to bol šok. Desaťročia vzdorovali štátnej moci kvôli presvedčeniu, teraz ich spochybnili vlastní. Tí, čo znášali perzekúciu a výsluchy ŠtB, sa zrazu mali podriadiť autorite oficiálnych biskupov. Aj takým, čo boli vysvätení so súhlasom režimu. „Ukázalo sa, že tieto skupiny majú odlišnú predstavu o spôsobe svojho zapojenia do verejnej pastorácie, aká im bola ponúkaná. Vo svojej práci mimo verejných štruktúr (ale tým predsa nie mimo cirkvi) videli zmysel aj v zmenených spoločenských podmienkach,“ uvádza Peter Križan v pripravovanej práci o skrytej cirkvi. Viacerí tajní kňazi s presvätením súhlasili, neženatí sa zapojili do pastorácie, niektorí ženatí do pôsobnosti gréckokatolíckej cirkvi. Ostala však skupina duchovných a im blízkych laikov, ktorí hovorili o nástupe „totality Ríma“. Naďalej sa stretávajú v malých spoločenstvách. O probléme „príliš moderných katolíkov“ v bývalom Československu je informovaný aj pápež Benedikt XVI. Problém riešil ako prefekt Kongregácie pre náuku viery v roku 2000. O slávení omší v malých spoločnstvách kňazmi, ktorí nemajú povolenie oficiálneho biskupa, hovorí, že „takéto slávenie svätých omší, takéto vysluhovanie sviatostí a iných liturgických úkonov je zakázané. Kto sa nepodriadi autorite pápeža a biskupov, vysluhuje ich nezákonne.“ Tento postoj potvrdil aj hovorca KBS Jozef Kováčik. Jednota verzus sloboda Oficiálna katolícka cirkev vo svojom odmietavom postoji zdôrazňuje jednotu. „Katolícka cirkev je len jedna a v jednote jej členovia majú vydávať svedectvo o jedinom Pánu Bohu,“ uvádza spomínané vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery. Druhá strana to vidí inak. „Sloboda je jedna z najväčších hodnôt aj v Cirkvi. Od Ježiša Nazaretského sa učíme ako Boh vládne v dejinách - nie ako cisári, mocnári a preláti, ale s veľkou úctou k ľudskej slobode,“ hovorí Dušan Špiner. Rozkol medzi oficiálnou a „skrytou“ cirkvou bolo cítiť aj vo Viedni. Pražský svätiaci biskup Václav Malý, chartista a známy bojovník aj za práva cirkvi za totality, ktorý bol tiež medzi ocenenými, neprišiel, kvôli účasti Javorovej. „V kontexte celého aktu jej vyznamenanie vyznieva ako hotová záležitosť v otázke svätenia žien. Neuzatváram sa pred týmto problémom a som za to, aby aj na tomto poli došlo k slobodnej a dôkladnej diskusii. Za týchto okolností však pokladám svoju účasť na udelení za nežiadúcu,“ uviedol vo vyhlásení, ktoré zverejnilo pražské arcibiskupstvo. Akcia bola podľa neho aktom „proti Rímu.“ O ocenení informovali ORF, rakúska agentúra Kathpress, ale aj britský katolícky týždenník Tablet. Model československých katolíkov za totality vyzvihli ako „prorockú víziu“ prežitia cirkvi v sekularizovanom svete. sobota 16. 4. 2011 Barbora Tancerová www.sme.sk
Gagarin pred letom do vesmíru: Ak už byť, tak treba byť prvý - Vladimír Jancura, 12. apríla 2011 www.pravda.sk Ak sa mi niečo stane, neumáraj sa preto, veď život je život a nikto nemá záruku, že ho zajtra nezrazí auto. Tieto riadky napísal Jurij Gagarin manželke v liste na rozlúčku dva dni pred svojím historickým letom do vesmíru. Vdove odovzdali zapečatenú obálku až o sedem rokov neskôr, po tom, čo svet obletela správa, že prvý kozmonaut zahynul spolu so svojím inštruktorom počas cvičného letu v stíhačke. Pri štarte rakety Vostok 12. apríla 1961 Gagarin zvolal bodrým hlasom "pajechali!" (poďme!), ale darmo sa chlapil, nebolo mu všetko jedno. Prezradil ho zrýchlený pulz - palubné prístroje zaznamenali v tej chvíli 150 úderov za minútu! Dva dni pred štartom mal Gagarin dlhý rozhovor s generálnym konštruktérom Sergejom Koroľovom, šéfom celého projektu. Bol to vlastne monológ Koroľova o bezpečnosti nadchádzajúceho letu. Vraj sa nič zlé nemôže stať, lebo konštruktéri počítali naozaj so všetkým. Gagarin nielenže Učiteľovi pritakával, ale dopĺňal jeho výklad vlastnými argumentmi, ktorými mu dával akoby za pravdu. Keď to Koroľov spozoroval, prednášku prerušil slovami: "Hľa, chcel som ho posmeliť a ukazuje sa, že on posmeľuje mňa." Na čo Gagarin hlbokomyseľne poznamenal: "Zrejme sa posmeľujeme navzájom." Obaja totiž pridobre vedeli, že na prvých 25 sekúnd letu nejestvuje nijaké bezpečnostné opatrenie. Kozmonautovi nebolo pomoci najmä pri nevydarenom štarte. A možno nielen jemu... Len pol roka predtým, 24. októbra 1960, vybuchla na jednej z rámp Bajkonuru raketa P-16 a zahynulo 74 ľudí vrátane maršala Mitrofona Nedelina (jeho ostatky spoznali iba podľa zachovaného maršalského gombíka). Vyskytli sa však aj tragické nehody čerstvejšieho dáta. Len dva týždne pred historickým letom zahynul počas experimentu v tlakovej komore Valentin Bondarenko, Gagarinov kolega z prvého oddielu kozmonautov. Vypukol tam požiar... Gagarin sa o nešťastí dozvedel počas záverečného sústredenia v jednom armádnom sanatóriu na brehu Volgy. "Zbledol a mlčal dlhšie ako ostatní," zapísal si do denníka generál Nikolaj Kamanin, ktorý viedol prípravu budúcich kozmonautov. V tom čase už Gagarin vedel, že poletí on. Belka skrátila Gagarinov let Krátko predtým sa mu narodila druhá dcéra Gaľa. "Opatruj, prosím Ťa, naše dievčatká, miluj ich, ako ich ľúbim ja," písal v onom rozlúčkovom liste žene Valentine. "Vychovaj z nich, prosím, nie panenky, nie mamičkine dcérušky, ale naozajstných nebojácnych ľudí." Expresívny tón listu svedčí nielen o romantickej duši, ale prezrádza aj vystupňované vnútorné napätie. "Technike verím úplne, nemala by ma podviesť," zdôveroval sa s ťažko skrývanými obavami manželke. "Ale stáva sa predsa, že človek spadne aj na rovnej ceste a zlomí si krk." Dnes, po polstoročí, sú kozmické lety s ľudskou posádkou natoľko prepracované a zabezpečené, že mimoriadne udalosti sa počas nich vyskytujú už iba ojedinele. Gagarinov prvý let však sprevádzali samé neistoty. Predchádzalo mu síce 48 misií so psami na palube, dvadsiati "štvornohí priatelia" však zahynuli krátko po štarte. Naposledy pred Gagarinom, koncom augusta 1960, leteli do kozmu Belka so Strelkou. Po štvrtom oblete zeme sa Belka správala veľmi nepokojne, dokonca zvracala. Malo to vplyv na dĺžku letu prvého kozmonauta. Štátna komisia sa zhodla, že absolvuje iba jeden oblet planéty, hoci Vostok 1 by ich zvládol aj dvanásť. Zišla by sa dlhšia príprava, ale čas nečakal. Spojené štáty plánovali let svojho prvého astronauta Alana Sheparda na 20. apríla (nakoniec sa uskutočnil 5. mája 1961), bolo sa treba ponáhľať... Psychológovia, ktorí pracovali s budúcimi kozmonautmi, neboli vôbec presvedčení o tom, že človek je schopný vydržať takúto záťaž. Vo vesmíre sa najskôr zblázni, mysleli si. A niektorí to aj nahlásili, kam bolo treba. Štátna komisia preto váhala s rozhodnutím, či zveriť Gagarinovi číslo kódu pre ručné riadenie ešte pred štartom. Nakoniec prikázala odovzdať mu ho v zapečatenej obálke s tým, že ďalšie inštrukcie dostane v prípade potreby počas letu. Rátalo sa naozaj so všetkým. V Kremli pripravili tri verzie správy o Gagarinovom lete: prvú pre prípad úspešného letu, druhú - ak sa skončí tragicky, tretiu - ak "kozmonaut pristane v neznámej oblasti Zeme". Texty dostala krátko pred štartom tlačová agentúra TASS a štátna televízia. Bola to odmena za úprimnosť? Gagarin nevylučoval, ako to vyplýva zo svedectiev jeho priateľov a blízkych spolupracovníkov, že ide takmer na istú smrť. Bol to však mimoriadne odvážny aj ctižiadostivý človek. V liste manželke to, napokon, ani neskrýval: "Už v detstve som si prečítal slová Valerija Čkalova (legendárneho skúšobného letca - pozn. red.): Ak už byť, tak treba byť prvý. Nuž i ja sa usilujem ním byť a budem až do konca." Ale Koroľov si vybral Gagarina z užšieho výberu dvadsiatich kandidátov nielen pre jeho odvahu a ambicióznosť. Pri poslednom teste zavážila Gagarinova spontánna úprimnosť. Šéf projektu sa pýtal každého, ako znášal výcvik v centrifúge. Všetci zhodne odpovedali, že normálne, bez väčších problémov. Jedine Gagarin priznal, že centrifúgy sa boji ako čert kríža: "Keď do nej leziem, v duchu sa zakaždým prekrižujem." Jurij Gagarin 9. 3. 1934 - narodil sa v dedine Klušino 12. 4. 1961 - ako prvý človek absolvoval let do vesmíru 14. 4. 1961 - vyznamenaný titulom hrdina ZSSR 27. 3. 1968 - zahynul pri cvičnom lete pri dedine Novosoliovo neďaleko Moskvy 30. 3. 1968 - pochovaný na Červenom námestí v Moskve august 1968 - vyšetrovacia komisia prijala závery, ktoré sú dodnes tajné 12. 4. 2007 - Kremeľ odmietol návrh na obnovenie vyšetrovania U iného by okamžite prepadol, Koroľov si to však cenil nadovšetko. Potreboval, aby mu Gagarin počas letu podrobne a bez prestania hlásil, čo vidí, počuje a čo všetko sa deje v kabíne lode i vôkol nej. Zišlo sa to pri projektovaní.Kamanin by dal prednosť Germanovi Titovovi. "V porovnaní s Gagarinom má pevnejší charakter, zbytočne nerozpráva, precízne vykonáva všetky cvičenia," zapísal si do denníka. Napokon však aj on súhlasil s Gagarinom. "Titova si aspoň ušetríme na nasledujúci dlhší let." Len postupne vychádzajú na povrch všetky tajomstvá Gagarinovho letu. Ako sa mu pri návrate z vesmíru vo výške 4-tisíc metrov odmietol otvoriť padák. A potom sa zrazu otvorili obidva, aj rezervný, čo je veľmi nebezpečné. Alebo ako nešlo uvoľniť uzáver na prilbe skafandra, ktorým mal prúdiť zemský vzduch. Prvý kozmonaut sa mohol zadusiť, lebo predtým sa mu odpojil vzduchovod od kyslíkovej nádrže. Našťastie, všetko nakoniec dobre dopadlo. Áno, Gagarinovi nechýbalo ani šťastie. Aj vďaka tomu mohol byť prvý. Všetku zásobu šťastia si však zrejme vyčerpal už vtedy. A tak veľmi by ho potreboval počas dramatickej situácie vo vojenskom prúdovom lietadle o sedem rokov neskôr!
Radičová chystá svetový unikát - Chudobní sa tak nebudú musieť obávať hladu. Každý by mal dostať prídel múky a cestovín. O drahú elektrinu sa má zasa postarať minister hospodárstva Juraj Miškov (SaS). "Výrazný nárast cien je spôsobený predovšetkým zdražovaním na svetovom trhu. No máme isté možnosti, ako môžeme na tento vývoj reagovať,“ povedala po včerajšom rokovaní s ministrami predsedníčka vlády. Radšej dávky Približne na 46-tisíc ton obilia vyhlási vláda súťaž pre firmy. Tie vyrobia múku a cestoviny, ktoré ľuďom v hmotnej núdzi dodajú humanitárni pracovníci. Bývalý šéf vládneho kabinetu Robert Fico (Smer-SD) to považuje za nonsens. "Sme v roku 2011, sme v eurozóne a dopadli sme tak, že vláda ide reagovať na zdražovanie potravín distribúciou múky a cestovín. A čo my sme nejaká stredoafrická republika?“ Nadšení nie sú ani ekonómovia, podľa ktorých mala vláda zvoliť radšej pomoc cez sociálne dávky. "Efektívnejšie by bolo zvýšenie dávok v hmotnej núdzi pre ľudí, ktorí sú ohrození,“ hovorí analytik inštitútu INESS Juraj Karpiš. Lacnejšia elektrina S drahou elektrinou by mal "niečo“ urobiť podľa ministra Miškova regulačný úrad. Ten sa bráni, že sa to bude dať len za určitých podmienok. "Vidíme priestor aj na jej pokles (ceny, pozn. HN), a to v prípade, že sa nenaplnia odhady o pripojení slnečných elektrární, ktoré nám poskytli distribučné spoločnosti,“ reagoval šéf regulačného úradu Jozef Holjenčík. Okrem ľudí si však budú musieť onedlho priplatiť aj firmy. Od roku 2013 si budú musieť kupovať povolenky na emisie. Dnes ich dostávajú zadarmo. Filip Obradovič 23.02.2011 www.hnonline.sk
Zľavy vám patria, no treba si ich pýtať - Dostali ste svoj prvý dôchodok a začali ste si bezstarostne užívať penziu? Chyba, ktorá vás stojí peniaze. Dopustil sa jej aj Ľudovít zo Šale. "Keď som zistil, že mestu môžem platiť nižšie dane i nižšie poplatky za odvoz smetí, dokonca aj poplatky za televíziu, prešiel takmer rok. Mohol som ušetriť niekoľko eur, ktoré by sa mi zišli,“ sťažuje si, no zároveň priznáva: "Sčasti je to aj moja chyba, pretože som sa o takéto šetrenie vôbec nezaujímal. Stihol som len nižšiu zmluvnú poistku na auto, no reklama v televízii sa nedala nevšimnúť.“ Dôchodca pritom môže mať lacnejší aj účet v banke, nižšie poplatky za psa a ušetrí aj na cestovnom, kultúre i športe. Nič z toho však nezíska, pokiaľ o to sám nepožiada. "Odporúčam im prihlásiť sa do našej organizácie. Okrem informácií o zľavách, kultúrnych podujatiach, zájazdoch i ďalších akciách pre dôchodcov, im poskytneme aj právne poradenstvo. A to zadarmo,“ hovorí Anna Hromníková, podpredsedníčka Jednoty dôchodcov na Slovensku. Prihlásite sa v niektorej z ich pobočiek osobne alebo telefonicky a zaplatíte poplatok dve eurá ročne. Senior dostane preukaz, na ktorý si môže v partnerských organizáciách, firmách, spoločnostiach uplatniť rôzne zľavy. Znížte si miestne dane Jednou cestou na miestny úrad si môže dôchodca požiadať až o tri zľavy - na dani z nehnuteľnosti, na poplatkoch za komunálny odpad a na psa. Výška všetkých závisí od konkrétneho miesta, no väčšinou je zľava na odpad a psa rovnaká - 50 percent. Stačí vyplniť žiadosť a predložiť preukaz totožnosti, aby ste dokázali svoj vek. Sadzba dane z nehnuteľnosti je rozdielna podľa obcí, a rovnako tak aj výška úľavy, ktorú môžete získať. Dôležité však je - vypýtať si ju. Ďalších 2,32 eura pre seba zachráni na pošte, kde sa môže informovať o koncesionárskych poplatkoch za sledovanie televízie a rozhlasu. Ak jeho manželka alebo iná osoba, s ktorou žije pod jednou strechou, nemá pravidelný príjem (to je podmienka na uznanie zľavy na koncesionárskych poplatkoch), stačí vyplniť a odoslať spoločnosti RTVS žiadosť o úľavu. Výbercovi v nej zníženie poplatkov o polovicu zdôvodníte vaším odchodom do penzie. Banku i poisťovňu požiadajte Výhodou vyššieho veku sú aj zľavy v bankových domoch či poisťovniach. Už tradične ku koncu roka sa napríklad poisťovne predháňajú v tom, ktorá dá lepšie podmienky na povinné zmluvné poistenie motorového vozidla. Vyššiu dostane ten dôchodca, ktorý auto používa sporadicky a len v malom meste. "Pokiaľ má klient v Poštovej banke osobný účet Postkonto alebo niektorý z balíkov služieb Klasik, Komfort alebo Maxi a stane sa dôchodcom, o zmenu typu účtu musí požiadať, nie je to automatické,“ radí Eva Sagálová, hovorkyňa Poštovej banky. Rovnako je to aj v ďalších bankách, kde zvýhodnené seniorské účty dostane až po predložení dokladu, že ste penzista a prípadne si necháte posielať na účet svoj dôchodok. "Žiadosť o poukazovanie dôchodku na účet v banke vybavíme za klienta. Dôchodcovské dávky sú poukazované priamo na účet dôchodcu v danom termíne a môže s nimi kedykoľvek disponovať,“ hovorí Zuzana Ďuďáková, hovorkyňa UniCredit Bank Slovakia. Ceny za takéto balíčky sú minimálne, ale môžete sa dopracovať až k nule. "Mesačný poplatok za vedenie tohto účtu je 0,76 eura. V rámci podpory elektronických transakcií však môže mať klient vedenie účtu úplne zadarmo, ak si zvolí preberanie výpisu z účtu osobne v pobočke banky alebo zasielaním na e-mail,“ vysvetľuje Eva Sagálová. Cesta za zľavou so zľavou Na šetrenie myslite už vtedy, keď sa vydáte na prvú cestu po úradoch. Aj MHD, prímestské a diaľkové autobusy i vlaky majú pre dôchodcov nižšie tarify. "Získanie zľavy pre seniorov, na základe ich veku, je jednoduché. Postačí, ak ho preukážu predložením dokladu totožnosti - občianskeho preukazu alebo pasu,“ vysvetľuje Eva Vozárová, hovorkyňa spoločnosti Slovak Lines a upozorňuje dôchodcov, aby si zľavu preverili pred nákupom cestovných lístkov. "Medzi linkami existujú aj výnimky, kde uvedená zľava neplatí.“ O dôchodok žiadajte včas Prv než si začnete užívať zľavy, musí vám Sociálna poisťovňa penziu priznať. Od podania žiadosti a splnenie podmienky na jej priznanie (15 rokov dôchodkového poistenia, predloženia všetkých potrebných dokumentov a dovŕšený dôchodkový vek) má na rozhodnutie 60 dní. "Vo zvlášť zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o ďalších 60 dní,“ upozorňuje Jana Ďuriačová, riaditeľka komunikačného odboru Sociálnej poisťovne. Pri takýchto prieťahoch si dávajte pozor na zdravotné odvody. Ak už totiž nieste zamestnaný, alebo vás neregistrujú na úrade práce, musíte si ich platiť sám. A to až do obdržania Rozhodnutia o poberaní starobného dôchodku. "Preddavky na poistnom, ktoré si uhrádzal sám ako samoplatiteľ, mu budú vrátené (spätne k dátumu dovŕšenia dôchodkového veku - pozn. red.) na základe písomnej žiadosti,“ upokojuje Judita Smatanová, hovorkyňa zdravotnej poisťovne Union. Vladimír Vanko 3.02.2011 www.hnonline.sk
Kapitalizmus sa vracal s údermi dražobných kladiviek - Kapitalizmus sa vracal s údermi dražobných kladiviek Vladimír Jancura | 23. januára 2011 Pravda Dvakrát klop, tretíkrát hop. Licitovanie v dražobných miestnostiach ohlasovalo pred dvadsiatimi rokmi prechod na trhovú ekonomiku a návrat kapitalizmu v bývalom Československu. Do súkromných rúk sa ako prvé dostávali maloobchodné prevádzky vo veľkých mestách. Čoskoro však proces privatizácie prenikol až na lazy a kopanice. Banskobystrický pivovar Urpín vydražili v apríli 1991 za 330 miliónov korún. Autor: archív Pravdy Stačilo, ak záujemca o dražbu vložil do sporiteľne 10 percent z vyvolávacej ceny. A bezprostredne pred začatím aukcie, už v dražobnej miestnosti, zaplatil ešte tisíckorunový poplatok. Vzápätí sa stával účastníkom dražby. Licitovalo sa cez víkendové dni, aby najmä potravinové predajne mohli v pondelok zase fungovať. Už ako súkromné. "Čo by ste urobili s nadobudnutými 10 000 korunami?" pýtal sa Inštitút pre výskum verejnej mienky ľudí po celej republike. Až 40 percent oslovených by peniaze hneď minulo, 22 percent by ich odložilo na horšie časy a 13 percent nevedelo, čo s nimi. Zato každý štvrtý by ich investoval, trebárs aj v rámci takzvanej malej privatizácie. V sobotu 26. januára 1991 si prvé dražby vyskúšala najprv Praha. Zvyšok spoločného štátu Čechov a Slovákov zatiaľ iba sledoval, čo sa v metropole udeje. A sledoval dosť pozorne, hoci udalosťou číslo jeden bola vtedy vojna v Perzskom zálive, prvá vojna v priamom prenose. "Predajňu zeleniny v Prahe 3 predali za 580 000 korún, aj keď vyvolávacia cena bola iba 11 000," informovala Pravda. "A kožušníctvo v samom centre mesta zdvihol licitátor zo 129 000 postupne až na 3 650 000 korún!" Ktorý občan si za socializmu mohol našetriť toľké peniaze? Víťazom tohto súboja bol však rakúsky Čech, istý pán Líška, ktorý z Československa emigroval v roku 1969. Darmo niektoré médiá namietali, že ide o nespravodlivosť, neporovnateľné štartovacie pozície. Zákon to však pripúšťal a v druhom kole malej privatizácie umožňoval zúčastniť sa na dražbách už aj cudzím štátnym príslušníkom, ktorí nikdy neboli československými občanmi. (V prvom kole cudzinci tento zákaz obchádzali prostredníctvom nastrčených osôb.) "Úlohou dražby je dostať cenu čo najvyššie," poučoval novinárov Charles Jelinek Francis, americký poradca českého ministra pre privatizáciu národného majetku Tomáša Ježka. Návrh ministerky obchodu Viery Štěpovej, aby všetky potravinárske predajne prenajímali bez aukcie, označil za nepochopiteľný. Prečo sa Slováci neponáhľali Ježek sa ani po rokoch nebráni označeniu za duchovného otca tohto druhu transformácie. Ale keď médiá poukazujú na jej nedostatky a chyby, odkáže kritikov na svojho bývalého námestníka Jaroslava Muroňa, ktorý ako právnik koncipoval zákony o malej i veľkej privatizácii. V roku 1992 prepukla s týmto Muroňom veľká aféra, mal vraj prijať úplatok 300-tisíc dolárov. Išlo o privatizáciu Juhočeských mliekarní, prípadu sa hneď ujala polícia, ale niekoľkoročné vyšetrovanie vyznelo do stratená. Slováci rozbeh malej privatizácie skôr zdržiavali, viacerí ekonómovia zo združenia NEZES dokonca vyhlasovali, že "zo štátnych podnikov sa nemusí kreovať súkromné vlastníctvo, naopak, možno ich revolučne pretvárať na skutočne spoločenské vlastníctvo". Členom vedenia NEZES, blízkeho Vladimírovi Mečiarovi, bol aj vtedajší minister pre privatizáciu na Slovensku Augustín Marián Húska. Jeho ideový spolupútnik Gustáv Lesyk tvrdil, že zákon o malej privatizácii "je priam ideálny na legálne rozkrádanie národného majetku a jeho vyvlečenie do zahraničia". Ježek po dvadsiatich rokoch priznáva, že celá táto "veľká ozdravná operácia", ako ju nazýva, sa pripravila nedostatočne a veľa sa počas nej improvizovalo. "Niečo sme potrebovali urobiť rýchlo, aby boli rýchle výsledky," dodáva exminister. Nepriamo pritom obviňuje vtedajšieho prezidenta Václava Havla: "Kritizoval nás ekonómov, vraj čo nič nerobíme, on vraj počítal s tým, že sa už budú otvárať nejaké súkromné hostince." A tak sa všetko urýchlilo s neblahými dôsledkami. Už prvý deň sa udialo niekoľko prešľapov. Dražba pražskej reštaurácie Moskva sa musela anulovať, lebo sa prihlásil reštituent. V druhom prípade privatizačná komisia pripustila do dražby družstvo, výsledky aukcie boli neplatné. Začali sa preteky: kto dá viac? Na Slovensku sa prvé dražby v rámci malej privatizácie uskutočnili až o mesiac neskôr, v sobotu 23. februára 1991. Mohlo sa však aj neskôr, lebo poslanci za KDH navrhovali počkať na reštitučný zákon, a najmä jeho aplikačnú časť, lebo len potom sa uvidí, čo dostanú späť pôvodní majitelia a čo sa môže rozpredať. Predseda Združenia podnikateľov Ladislav Rohoška bol zase nespokojný s kvalitou prevádzok, určených na prvé dražby. "Často ide o zdevastované objekty, ktoré znemožňujú podnikať rentabilne," upozorňoval. Napriek tomu sa začalo. V bratislavskom hoteli Kyjev dražili v tú sobotu malú predajničku tabaku (6 x 6 metrov) na rohu Hollého a Špitálskej ulice. Súboj dvoch favoritov vyhrala napokon bývala športová plavkyňa Jarmila Šebeňová. "Mám s pretekmi skúsenosti, a to podľa mňa rozhodlo," povedala celá šťastná novinárom. S odstupom dvadsiatich rokov to vidí všetko trocha ináč. Veď vyvolávacia cena bola 6 000 korún, a Šebeňová ju vtedy vytiahla na 220-násobok. Licitátor odklepol predajňu za 1 milión 320-tisíc korún! "Naozaj som nevedela prehrávať a hnala som sa za vidinou víťazstva nehľadiac na peniaze," spomína. "Nebola som však žiadna milionárka, dnes už môžem prezradiť, že mi finančne pomáhali Švajčiari, ale aj im sa videla suma prehnaná, odmietli toľko platiť, a tak som si musela požičať dvestotisíc korún. Vtedy to bol obrovský peniaz." Pani Jarmila zriadila vo vydražených priestoroch výrobňu a predajňu zmrzliny, ale obchody nešli. Keď už toho mala plné zuby, prenajala prevádzku istému Albáncovi, ktorý ju premenil na kaviarničku. Po niekoľkých rokoch vyšiel zákon, umožňujúci si priestory odkúpiť, magistrát však Šebeňovej žiadosť zamietol. Veď prenajímala prenajaté, a to sa vraj nesmelo. Odvtedy, viac ako desať rokov, zívala bývalá trafika prázdnotou. "Nemám na to všetko dobré spomienky," uzatvára pani Jarmila. Podľa zistení českého ekonóma Lukáša Kovandu až 65 percent objektov vydražených v procese malej privatizácie zmenilo medzitým majiteľa. Najčastejšiu príčinou boli majetkovoprávne problémy. Priestory sa prenajímali najprv na dva roky a po novele zákona na päť rokov. Hlásili sa reštituenti, zvyšovalo sa nájomné, zmluvy sa často vypovedali pre insolventnosť nájomcu, ale aj z iných dôvodov. Vráťme sa však ešte k dražbám. Od začiatku ich sprevádzali viaceré nejasnosti. Často chýbala základná informovanosť o ich konaní. To využívali rôzne skupiny, aby dosiahli takzvanú holandskú dražbu. Nikto z tohto spolku neponúkol za predajňu či iný dražený objekt ani jeho vyvolávaciu cenu. Cena sa potom znižovala aj na pätinu pôvodnej sumy. Vznikalo podozrenie, že takéto skupinky majú spojencov v okresných privatizačných komisiách, ktoré na mnohých miestach vznikali podľa straníckeho princípu. Špinavé peniaze je lepšie preprať Prijatiu zákona o malej privatizácií v októbri 1990 predchádzalo spoločné stretnutie všetkých troch vlád (dvoch národných a federálnej), ktoré sa konalo v Kroměříži. Búrlivá diskusia sa strhla niekoľkokrát. Raz aj o návrhu, aby zamestnanci predajní mali na ne predkupné právo. Návrh neprešiel iba tesným rozdielom hlasov. Niektorí ekonómovia, napríklad Peter Stanek, varovali, že súkromníci budú chcieť zamestnávať len svojich príbuzných: "Rodina plus nikto viac." Ešte začiatkom januára 1991 sa dožadovala Slovenská rada VPN zmeny v zákone, ktorá by obmedzila podiel na privatizácii "príslušníkov strany zodpovednej za marazmus minulých desaťročí". Václav Havel mal zase obavy, že "atraktívne objekty skúpia rôzni podozriví boháči (komunistická nomenklatúra, veksláci a podobne) a tie menej atraktívne zostanú na krku štátu". Veľa sa diskutovalo o tom, ako zabrániť praniu špinavých peňazí cez dražby. Nielen Václav Klaus, ale aj Vladimír Mečiar vtedy upokojovali verejnosť. "Pôvod nadobudnutia peňazí sa nedá skúmať," povedal slovenský premiér v rozhovore pre Pravdu. "Tým, že sa uvedú do obehu a začnú pracovať, konečne budú zdanené a začnú dávať úžitok aj pre spoločnosť. A získa sa nad nimi určitá kontrola." Malá privatizácia sa volala tak najmä preto, že jej mali podliehať výlučne malé podniky. Ale čoskoro sa prejavila tendencia dražiť aj podniky určené pôvodne na veľkú privatizáciu. V apríli 1991 vydražili v Banskej Bystrici pivovar Urpín za 330 miliónov korún. Boli sme na tejto dražbe a zblízka sledovali súboj bývalého mäsiara Pavla Čupku s jeho najväčším rivalom Karolom Konárikom. Spievajúci podnikateľ to vzdal a tvrdil, že každá koruna nad 200 miliónov už prevyšuje skutočnú hodnotu tohto pivovaru. Posledné aukcie v rámci malej privatizácie sa konali koncom roku 1993. Príjmy z nej presiahli 31 miliárd korún, jedna prevádzková jednotka sa predávala zhruba za milión korún. Množstvo úverov však účastníci dražieb nesplatili, zostali na krku všetkých daňových poplatníkov. Ježek si to uvedomuje, napriek tomu je "strašne rád", že sa malá privatizácia konala, lebo "ekonomická reforma tým vstúpila do každého mestečka, do každej dediny". Mohlo sa začať s rozpredajom národného majetku vo veľkom. A dokonať majetkový prevrat, o ktorom na novembrových námestiach v roku 1989 nepadla ani zmienka.
Mečiar porozprával o Vianociach, politikoch a plánoch do budúcna - Ako strávil Vianoce i aké si dal predsavzatia do nového roku? Aký je jeho vzťah k Jánovi Slotovi, Robertovi Ficovi a ako by vnímal spoluprácu s opozičnými stranami? Aké má plány do budúcna? Toto všetko i viac prezradil v rozhovore šéf mimoparlamentnej ĽS-HZDS Vladimír Mečiar. Nedávno boli Vianoce, ako ste ich prežili? Vianoce boli príjemné. Bolo to stretnutie celej rodiny so všetkými vnúčatami. Všetci sme boli spolu od 23. decembra do 3. januára. Najkrajšia bola reakcia môjho najmladšieho vnuka, keď som odchádzal z miestnosti bez neho. Zastavil ma s otázkou: Dedo, a mňa máš kde? Čo ste si našli pod vianočným stromčekom? Niekoľko kníh, čomu som bol veľmi rád, dostal som aj nejaký kus oblečenia, čo ma tiež potešilo. Taký, čo potrebujem na doma. Takže ja som bol s Vianocami spokojný. Do nového roku ste si dávali predsavzatia? Nie. Už dávno si žiadne nedávam, lebo aj tak je to zbytočné. Viem, že ich nedodržím. Ale predsa len, čo by ste chceli dosiahnuť v tomto roku? Chcel by som byť v prvom rade zdravý, aby som nemusel ísť viac pod nôž. Ďalej, aby sa mi podarilo obnoviť postavenie HZDS v spoločnosti. A tretie, aby som publikoval tie veci o vývoji Slovenska, ktoré sú známe len mne. V prípade, že by som to neurobil, tak už to nemá kto a zostane tu navždy za jedným obdobím hmla. Čo Vaši bývalí koaliční partneri. S tými ste v kontakte? Stretávate sa? Nie. S Jánom Slotom si my dvaja ozaj nemáme čo povedať. Považujem ho za hanbu na slovenskej politickej scéne. Hanbu pre všetkých. No a Robert Fico ma toľkokrát klamal v zásadných veciach, že ho vlastne ani nemám dôvod vyhľadávať. Rozhovory prebiehajú s niektorými stranami, no so Smerom nie. Aj keď tu a tam sa naši členovia s ich členmi stretnú. Takže už by ste si do budúcnosti nevedeli predstaviť spoluprácu so SNS a Smerom-SD? Nehovorím o budúcich spolupracovníkoch, pretože Smer je už dnes bez koaličného potenciálu. Z hľadiska rétoriky Smeru a jeho skutkov, je to absolútny rozpor. Ich skutky nikdy nesprevádzajú rétoriku. Veľa chýb bolo len zo samoľúbosti. Tieto voľby prehrala minulá vládna koalícia pre hrubé Ficove chyby. Aj keď on hovoril, že to bolo našich 0,7 percenta. Ale boli to jeho hrubé chyby, ako napríklad to, že keď bolo niečo pripravené, nedodržalo sa to. Aj Ficov útok na Dzurindu bol nezmyselný. Keby ho nechal lídrom, nič by sa nestalo. A kopa ďalších chýb, ktoré sa stali, vyplývali z márnomyseľnosti, z túžby po moci, z túžby byť jediný absolútny vládca. A to nikdy nie je dobré. Taká túžba po moci predurčuje človeka, aby nerobil politiku. Hovorili ste, že komunikujete s inými politickými stranami. Nedávno ste sa v parlamente stretli s predsedom Mosta-Híd Bélom Bugárom. O čom ste hovorili? Bol to dobrý rozhovor medzi štyrmi očami a tie sa nevynášajú. Povedal, že ste za ním prišli s nejakým návrhom... Ja bez návrhov nechodím len tak ku káve. To by bol stratený čas. Kedy Vás najbližšie uvidíme v parlamente? Minule ste tam prišli tak nečakane... Viete, ja som ten parlament nikdy nepovažoval za niečo, čo by ma oslňovalo. Bola tam zlá klíma a hneď tam bol zápal nosových dutín. Ďalej, chápem, že každý má právo na svoj názor a ku každému sa treba správať s úctou, ale niekedy tam bolo toľko blbosti, že to sa s úctou brať nedalo a bol to zabitý čas. Ale ja nerozhodujem o sebe, že by som sa ja mal vracať do parlamentu, ale skôr mi ide o to, aby sa vrátilo meno a česť strane, a aby omladená ĽS-HZDS nastúpila s veľkým potenciálom a veľkou energiou nových ľudí a aby vykonala tie zmeny na Slovensku, ktoré má urobiť. Lebo Slovensko už čaká na zmeny. Preferencie ale nenasvedčujú tomu, že by HZDS malo ešte šancu dostať sa do parlamentu... Po komunálnych voľbách preferencie všeobecne vyskočili na 3,8. Teraz jedna agentúra vykazuje 1,6. Žiadna tragédia. Otázka nie je v tom, aké sú teraz preferencie, ale aký je ich vývoj. Či tá vnútorná sila je rastúca alebo nie. Toto je pre mňa ukazovateľ. Mali by sme mať čas štyri roky, ale treba byť pripravený aj na iné riešenia. Spomínali ste, že v tomto roku chcete obnoviť HZDS a chcete zlepšiť jeho postavenie. Okrem toho ste už dávnejšie avizovali, že hľadáte volebného lídra. Ako v hľadaní pokračujete? Robia sa veci na úrovni základných klubov, kde sa obnovuje množstvo činností. V podstate sa robí taký konsolidačný proces. Zisťuje sa, koľko nás vlastne je, koľko funkčných. Prichádzajú noví ľudia, z ktorých vyjde aj nový volebný líder. Je to proces, ktorý netreba urýchľovať ani spomaľovať. Takže Vy osobne sa už neplánujete do tej vysokej politiky vrátiť... Veď ja som v nej. Kam sa mám vracať? Ste mimo parlamentu a už nemáte taký veľký podiel na moci ako predtým... Povedal by som, že ešte väčší. Existujú dva spôsoby politického boja. Takzvaný parlamentný, kde sa podriaďujete dohode strán a prijímate kompromis ako výsledok. Veľakrát sme boli len štyria, piati, čo sme mali rozhodovaciu moc v parlamente, a ostatní prijímali závery. Teraz je to mimoparlamentná pozícia, ale politická, ktorá nám umožňuje robiť aj iné veci. Pozerať na tie veci aj inak. Aj parlament a iné strany brať s odstupom a viac byť spätí s ľuďmi. V parlamente a vlastne v celej spoločnosti teraz rezonuje okrem iného voľba generálneho prokurátora. Vy ste v súvislosti s ňou vydali stanovisko, v ktorom ste napísali, že koalícia v osobe nového generálneho prokurátora hľadá protihráča pre ministra vnútra Daniela Lipšica, lebo sa ho bojí... Postoj vládnej koalície je dvojaký. Chcú veľa vecí vyriešiť naraz. Nevedia dosiahnuť politickú jednotu, tak ju chcú zákonom nariadiť. To je prvá hrubá chyba. To sa nariaďovať nedá. Akou silou tlačíš pružinu, takou silou sa ti tá pružina vymrští. To je fyzika platná aj pre politiku. Ďalšia vec je, že generálneho prokurátora chcú dosadiť do funkcie, aby poslúchal výkonnú moc. Myslia, že na ochranu vlastnej moci potrebujú niekoho, kto by za nich vykonal špinavú robotu. A buď to musí byť slaboch, ktorého aparáty vykonajú takúto prácu, alebo človek pomstivý. Súčasne chcú, aby to bol prokurátor, ktorý nenapadá ich strany alebo ich osoby. Čakajú, aby bol niekomu tak zaviazaný, aby sa cítil nedotknuteľný. A to sa naraz nedá. To už potom nie je o prokurátorovi. Keby ste mali možnosť voliť teraz generálneho prokurátora, komu by ste dali hlas? Dobroslavovi Trnkovi alebo Jozefovi Čentéšovi? Ja by som vôbec nevolil, pretože je to celé hlúposť. A tiež preto, že to nie je o demokracii, ale o bezmocnosti parlamentu a o pokuse o absolútnu moc štyroch predsedov strán. Títo štyria chcú deliť výnosy tejto moci. A to nie je dobré. Pre demokraciu je to nôž na krku. Jedným z kandidátov na nového GP je aj súčasný šéf prokurátorov Dobroslav Trnka. Ako sa Vám s nim spolupracovalo napríklad v kauze skrachovaných nebankových subjektov? Môžem povedať, že súčasný GP nie je ficovec. To môžem potvrdiť stopercentne, pretože dôverne poznám vzťahy v zákulisí. Bolo nejedno stretnutie, pri ktorom som sedel preto, aby prokuratúra a spravodlivosť našli spoločnú reč a vyriešili niektoré sporné veci, ktoré medzi nimi boli. Snažil sa riešiť veci zákonnou formou a to, čo o ňom hovorí Radičová, nie je pravda. Je to účelová lož. Myslím si, že táto vláda s ním mohla celkom dobre vychádzať a robiť. Ešte sa vráťme k Smeru-SD. Nedávno opäť otvoril otázku zákona o preukazovaní pôvodu majetku. Presadil ho minulý rok pred parlamentnými voľbami. Po necelom roku ho plánuje meniť. Ako to vnímate Vy, ktorý ste boli proti prijatiu zákona? Ja ho nazývam lex Fico. Fico, keď zistil, že je zákon neplatný, tak ho inovoval a znovu ho predložil NR SR tak, že nás podviedol. Pri rokovaní za stolom nám povedal, že zákon stiahne, pretože ministerstvo spravodlivosti predkladalo iný. Ten zmietol zo stola s tým, že nepôjde ani jeden zákon. A pol hodinu po porade na koaličnej rade strčil zákon do vlády a z nej v skrátenom legislatívnom konaní do parlamentu. A to, ako vyšlo neskôr najavo, po dohode s kresťanskými demokratmi, ktorí mu sľúbili, že ho podporia. Kašlal na partnerov, na právo. Išlo o slávu. A dnes, keď dochádza k praktickej realizácii, napĺňa sa to, čo som hovoril už na začiatku. To je jedna z chýb, ktorá vzniká, keď túžba po percentách podpory obyvateľstva je väčšia ako spravodlivosť. Pri prijímaní zákona viacerí poslanci upozorňovali, že bude zneužívaný napríklad na vybavovanie si susedských sporov. Vy máte neprajníkov či nepriateľov. Neobávate sa toho, že Vás niekto takto napadne? Ja som si istý, že to niekto urobí. Nebolo by spravodlivé, aby to neurobili. Toľko energie na mňa vynaložili a teraz nič? Ale čo sa stalo. Keď prvýkrát tento zákon išiel a bol som proti nemu, tak to posudzovali tak, že sa bojím o seba. Preto som to druhýkrát nenapadol na ústavnom súde. Nech teda konania prebehnú aj s tým, že budú aj voči mne a že budem musieť dokazovať. Ale v tom zákone je toľko slabín, že sa tie postupy nedajú dodržať. Je nevykonateľný. Máte informácie o tom, že niekto už dal v súvislosti s Vami takéto podanie? Nemám takúto informáciu, ale keď to tak vždy bolo, prečo by to nebolo teraz? TASR 18.01.2011
Olofa Palmeho dala zabiť Juhoslávia, odhalili archívy - Nad jednou z najzáhadnejších politických vrážd histórie sa rozjasnieva. Podľa nemeckého magazínu Focus si smrť obľúbeného švédskeho premiéra Olofa Palmeho z roku 1986 objednala bývalá tajná služba vtedajšej Juhoslávie. Jeho vrah Ivo D. má dodnes žiť v chorvátskom Záhrebe a dokonca pracovať pre tamojšiu bezpečnostnú službu, citoval Focus svoje zdroje z archívov tajných služieb. Túto stopu včera potvrdili aj švédski vyšetrovatelia. „Sledovali sme ju veľmi pozorne už od roku 1988. Boli sme v neustálom kontakte s našimi informátormi,“ povedal pre denník Svenska Dagbladet šéf švédskych vyšetrovateľov. Za vraždu môžu „tajní“ Palmeho vraždou sa predstavitelia bývalej Juhoslávie mali pokúsiť hodiť vinu na ustašovcov – chorvátskych utečencov vo Švédsku. Práve sem totiž smerovali tisícky ľudí z bývalej Juhoslávie. Olof Palme bol pritom veľmi obľúbeným a medzinárodne uznávaným politikom. Do premiérskeho kresla zasadol dvakrát a bol ostrým kritikom napríklad aj sovietskeho prerušenia Pražskej jari či americkej vojny vo Vietname. Rok po jeho smrti začali odovzdávať aj Cenu Olofa Palmeho za výnimočné zásluhy najmä v oblasti šírenia mierovej myšlienky. Pred 25 rokmi Palmeho na ceste z kina v Štokholme zastrelil z blízkosti nájomný vrah Ivo D. Jeho obvinenia a postavenia pred súd sa však Švédsko pravdepodobne nikdy nedočká. „Zložky juhoslovanskej bezpečnosti sú už od 70. rokov neprístupné, a tak sa takéto obvinenia nedajú potvrdiť z primárnych prameňov,“ potvrdil pre HN historik Jan Pelikán. Belehrad zapiera O spojení medzi bývalou tajnou službou a strelcom informoval nemeckú a britskú spravodajskú službu člen juhoslovanskej tajnej služby Vinko Sindič. Ten mal o celej akcii dopodrobna vedieť a podieľať sa na jej plánovaní. Sindič pritom nebol v západnej časti železnej opony žiadnym neznámym. Hovorí piatimi jazykmi a jeho meno sa na verejnosti objavilo v súvislosti najmenej s desiatimi vraždami politických odporcov. Za pokus o vraždu v Škótsku si dokonca odsedel za mrežami desať rokov. Srbsko však akékoľvek informácie odmieta. „Juhoslovanská tajná služba nikdy nespolupracovala s nájomným vrahom pod menom Ivo D.,“ ubezpečil bývalý šéf odboru pre zahraničné operácie juhoslovanskej tajnej služby Božo Spačič. Martina Lidinská mli 21.01.2011 www.hnonline.sk
Kto má nárok na aký dôchok - dh | 11. januára 2011 Pravda Príklady výpočtu novopriznaných dôchodkov po zmene aktuálnej dôchodkovej hodnoty. Príklad výpočtu starobného dôchodku v roku 2011 Poistenec splní podmienky nároku na starobný dôchodok 1. januára 2011 a od tohto dňa aj požiada o jeho priznanie. Hodnota jeho priemerného osobného mzdového bodu je 1,0012 (to znamená, že mal vymeriavací základ v rozhodujúcom období priemerne približne na úrovni priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky). K 1. januáru 2011 získa 16 434 dní obdobia dôchodkového poistenia, ktoré po prepočítaní na roky predstavujú 45,0247 roka obdobia dôchodkového poistenia (16 434 : 365 = 45,0247). Aktuálna dôchodková hodnota na rok 2011 je 9,5756 €. Suma starobného dôchodku patriaca od 1. januára 2011 sa určí takto: 1,0012 x 45,0247 x 9,5756 = 431,70 € mesačne Príklad výpočtu starobného dôchodku v roku 2010 Tento dôchodok sa mu následne zvýši o 1,8 % na sumu 439,50 €. Ak iný poistenec, ktorý pracoval rovnako dlho a rovnako splnil všetky ostatné podmienky, požiadal o starobný dôchodok k 30. decembru 2010, hodnota jeho priemerného osobného mzdového bodu je 1,0012 (to znamená, že mal vymeriavací základ v rozhodujúcom období priemerne približne na úrovni priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky). K 30. decembru 2010 získa 16 434 dní obdobia dôchodkového poistenia, ktoré po prepočítaní na roky predstavujú 45,0247 roka obdobia dôchodkového poistenia (16 434 : 365 = 45,0247). Aktuálna dôchodková hodnota na rok 2010 bola 9,2246 eura. Suma dôchodku patriaca od 30. decembra 2010 sa určí takto: 1,0012 x 45,0247 x 9,2246 = 415,90 € mesačne Tento dôchodok sa mu následne zvýši o 3,05 % na sumu 428,60 €. Od prvého januára 2011 valorizuje o 1,8 % na sumu 436,40 €. Príklad výpočtu predčasného starobného dôchodku v tomto roku Poistenec, ktorý dovŕši dôchodkový vek 1. januára 2012, požiada o priznanie predčasného starobného dôchodku od 1. januára 2011. Do dovŕšenia dôchodkového veku mu preto chýba 365 dní. Hodnota jeho priemerného osobného mzdového bodu je 1,0012 (to znamená, že mal vymeriavací základ v rozhodujúcom období priemerne približne na úrovni priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky). K 1. januáru 2011 získa 16 069 dní obdobia dôchodkového poistenia, ktoré po prepočítaní na roky predstavujú 44,0247 roka obdobia dôchodkového poistenia (16 069 : 365 = 44,0247). Aktuálna dôchodková hodnota na rok 2011 je 9,5756 eura. Suma predčasného starobného dôchodku patriaca od 1. januára 2011 sa určí takto: určí sa plná suma dôchodku: 1,0012 x 44,0247 x 9,5756 = 422,068792820784 eura mesačne. Táto suma sa zníži za 365 dní chýbajúcich do dovŕšenia dôchodkového veku: – hodnota percentuálneho zníženia = (365 : 30) x 0,5 – prihliada sa aj na zvyšky dní kratšie ako 30 = hodnota percentuálneho zníženia = 13 x 0,5 = 6,5 % ?? 422,068792820784 – (6,5 % x 422,10) = 422,068792820784 – 27,4365 = 394,70 eura mesačne. Suma dôchodku sa následne zvýši o 1,8 % na 401,50 eura mesačne. Príklad výpočtu vdovského dôchodku Poistenec, ktorý nebol poberateľom žiadneho dôchodku, zomrel 5. januára 2011. K tomuto dňu získal počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na invalidný dôchodok, preto jeho vdove vznikol nárok na vdovský dôchodok od 5. januára 2011. K dňu smrti získal zomretý manžel 14 026 dní obdobia dôchodkového poistenia. Obdobie odo dňa smrti do dňa, keď by dovŕšil dôchodkový vek, predstavuje 1 058 dní, spolu to je 15 084 dní, to znamená 41,3261 roka obdobia dôchodkového poistenia a pripočítaného obdobia (15 084 : 365 = 41,3261). Hodnota priemerného osobného mzdového bodu po úprave je 0,9616. Aktuálna dôchodková hodnota na rok 2011 je 9,5756 eura. Suma invalidného dôchodku, na ktorý by mal zomretý manžel nárok od 5. januára 2011, sa určí takto: 0,9616 x 41,3261 x 9,5756 = 380,50 eura mesačne. Suma vdovského dôchodku predstavuje 60 % tejto sumy: 60 % x 380,50 = 228,30 eura mesačne. Ak po uvedenom poistencovi vznikne nárok na výplatu viacerých pozostalostných dôchodkov a ich úhrnná suma presiahne sumu dôchodku, na ktorý by mal nárok k dňu smrti, každý z pozostalostných dôchodkov sa pomerne zníži. Suma dôchodku sa následne odo dňa priznania dôchodku zvýši o 1,8 %, v tomto prípade o 4,10 eura, na 232,40 eura mesačne. Príklad výpočtu sirotského dôchodku Poistenec, ktorý nebol poberateľom žiadneho dôchodku, zomrel 5. januára 2011. K tomuto dňu získal počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na invalidný dôchodok, preto jeho synovi, ktorý je nezaopatreným dieťaťom, vznikol nárok na sirotský dôchodok. K dňu smrti získal zomretý rodič 14 026 dní obdobia dôchodkového poistenia. Obdobie odo dňa smrti do dňa, keď by dovŕšil dôchodkový vek, predstavuje 1 058 dní, spolu to je 15 084 dní, to znamená 41,3261 roka obdobia dôchodkového poistenia a pripočítaného obdobia (15 084 : 365 = 41,3261). Hodnota priemerného osobného mzdového bodu po úprave je 0,9616. Aktuálna dôchodková hodnota na rok 2011 je 9,5756 eura. Suma invalidného dôchodku, na ktorý by mal zomretý rodič nárok od 5. januára 2011, sa určí takto: 0,9616 x 41,3261 x 9,5756 = 380,50 eura mesačne. Suma sirotského dôchodku predstavuje 40 % tejto sumy: 40 % x 380,50 = 152,20 eura mesačne. Ak po uvedenom poistencovi vznikne nárok na výplatu viacerých pozostalostných dôchodkov a ich úhrnná suma presiahne sumu dôchodku, na ktorý by mal nárok k dňu smrti, každý z pozostalostných dôchodkov sa pomerne zníži. ! Suma dôchodku sa následne odo dňa priznania dôchodku zvýši o 1,8 %, v tomto prípade o 2,80 eura, na 155 eur mesačne. Príklady sú len informatívne.
Irán zakázal knihy Paula Coelha - RIO DE JANEIRO. Populárny brazílsky spisovateľ Paulo Coelho dnes oznámil, že Irán zakázal predaj všetkých jeho kníh. Požiadal pritom vládu Brazílie, aby vo veci intervenovala. Jeden z celosvetovo najpredávanejších autorov na svojom blogu (paulocoelhoblog.com) zverejnil správu od svojho vydavateľa v Iráne, ktorý mu oznámil, že iránska vláda zakázala predaj jeho kníh. "Pevne dúfam, že sa toto nedorozumenie podarí vyriešiť v priebehu týždňa. Spolieham sa na brazílsku vládu, že sa postaví za mňa a moje knihy, v záujme našich spoločných hodnôt," napísal Coelho. Spisovateľ uviedol, že nepozná dôvod zákazu. Rozhodnutie však môže súvisieť s jeho iránskym vydavateľom Arašom Hedžázím, ktorý sa zúčastnil na nepokojoch po sporných prezidentských voľbách v Iráne v júni 2009. Coelho vtedy prostredníctvom sociálnych sietí vystúpil na jeho podporu. Brazílsky autor je pripravený čeliť zákazu zverejnením všetkých svojich kníh preložených do perzštiny na internete, odkiaľ si ich užívatelia budú môcť bezplatne sťahovať. V Iráne sa Coelhove knihy predávajú od roku 1998.1 Zdroj: Reuters 10.01.2011 TASR
Vizionár Oscar Niemeyer stále verí v dobro a krásu - Barón Hausmann sa podpísal pod dnešnú pohľadnicovú tvár Paríža. Bez Christophera Wrena by Londýn iste nebol tým, čím je dnes Obe mestá však žili svojím životom už dávno pred narodením týchto architektov. Oscar Niemeyer však svoju snovú Brazíliu vystaval tam, kde do tých čias stáli len farmy a chatrče. Architekt, ktorý stvoril jednu z najpozoruhodnejších svetových metropol, 15. decembra oslávil 103. narodeniny. Pracovať na svojich, s ničím neporovnateľných víziách, neprestal dodnes. Vzdušné zámky Oscar Niemeyer sa narodil v Riu de Janeiro v Brazílii 15. decembra 1907. K architektúre ho priviedlo čosi také prirodzene detské ako kreslenie. "Mal som asi desať rokov a rád som si kreslil, hoci len prstami do vzduchu," spomínal Niemeyer v rozhovore pre Viceland.com. "Mal som takú predstavivosť, že som svoje vzdušné kresby dokázal aj opravovať. Mame som tým vtedy robil poriadne starosti," pousmial sa pri spomienkach na detstvo. Táto schopnosť mu vraj zostala a stále dokáže projektovať budovy bez použitia nákresov a ceruziek, jednoducho vo svojej hlave. Vyštudoval Národnú umeleckú školu v Riu, v roku 1935 sa stal zamestnancom popredného urbanistu a architekta Lucia Costu. S Costom ho spájala spoločná práca ešte dlhé roky, kým sa Niemeyer definitívne nevymanil z jeho tieňa. Od roku 1936 sa stal tiež členom tímu legendárneho švajčiarskeho architekta Le Corbusiera, ktorý pracoval na architektonickom návrhu novej budovy ministerstva školstva a zdravotníctva. Aj jeho napokon svojím životným dielom Niemeyer prekonal. Spraviť svet lepším miestom Le Corbusierov vplyv je evidentný najmä v ranej tvorbe Oscara Niemeyera. Napriek tomu si už v tomto období vytváral to, čo sa neskôr stalo jeho umeleckým rukopisom. Jeho ľahké vzdušné krivky sa vymykajú akejkoľvek schematickosti, ktorá bola typická pre väčšinu jeho kolegov súčasníkov. Harmónia a elegancia, s akou spájal barokové ideály s až futuristickým modernizmom, často vedie pozorovateľov k špekuláciám o tom, čo vlastne Niemeyera k jeho tvorbe inšpiruje. Najčastejšie za jeho fantáziou vidia ženský pôvab, sám majster sa však takému klišé bráni a tvrdí, že jeho vízie neprichádzajú odnikiaľ a sú celkom samoúčelné. Niemeyer sa skutočne nikdy neuchýlil k účelnosti a funkcionalizmu. Architektúru vždy považoval za umenie a svoju prácu podriaďoval nekonečnej potrebe tvoriť krásu. "O svojej architektúre chcem povedať len toľko, že som vždy tvoril odvážne a idealisticky, no taktiež som nikdy nezabúdal na to, čo je v živote najdôležitejšie, a to nie je architektúra," vyznal sa Niemeyer vo svojej biografii Krivky času: Pamäti Oscara Niemeyera. "Najdôležitejší je život sám, ďalej priateľstvo a snaha spraviť tento nehostinný svet lepším miestom." Odvážny experiment V roku 1956 sa Niemeyer stal architektonickým poradcom pre organizáciu Nova Cap, ktorá mala realizovať stavbu novej brazílskej metropoly z dielne jeho starého priateľa Lucia Costu. V nasledujúcom roku sa už stal Niemeyer hlavným architektom megalomanského projektu, napokon navrhol väčšinu z kľúčových budov v novom hlavnom meste. Brazília, ktorá v najlepšom duchu Niemeyerovho moderného symbolizmu z výšky pripomína motýľa, je dnes na zozname svetového dedičstva UNESCO. Vďaka Brazílii sa dostal Oscar Niemeyer na medzinárodné výslnie, z ktorého už nezostúpil. ,Prišiel za mnou prezident Juscelino Kubitschek, ktorý ma už predtým poveril prácou na iných projektoch a povedal, Oscar, už sme spolu postavili kostol. Teraz postavíme hlavné mesto," spomínal Niemeyer, ako nevinne sa začalo najväčšie dobrodružstvo jeho kariéry. Od položenia základného kameňa po slávnostnú inauguráciu mesta uplynulo len neuveriteľných 41 mesiacov, jeho brány sa prisťahovalcom otvorili v roku 1960. Napriek tomu sa nedá Niemeyerova práca nazvať urýchlenou. Použil celkom originálne návrhy, tvary, ktoré vo svete nemali v tom čase obdobu a dnes už tvoria kapitoly v učebniciach modernej architektúry. Budovy Brazílie akoby viseli vo vzduchu štedro ponechávajúc priestor pod sebou prírode a ľuďom. Postupy, ktoré Costa a Niemeyer uplatnili, boli jedným veľkým experimentom a ich príležitosť uskutočniť také odvážne vízie im dodnes môžu architekti na celom svete závidieť. Vlastenec v exile V roku 1964 Niemeyer prijal pozvanie z izraelskej Haify, pomáhal tam s projektom miestnej univerzity. Po návrate domov ho čakala celkom iná Brazília. V krajine, ktorá dlhé roky inklinovala k ľavicovej politike, došlo takpovediac cez noc k prevratu a zanietený komunista Niemeyer, ktorý sa celý život venoval zveľaďovaniu svojej vlasti, sa odrazu stal na domácej pôde nežiaducou osobou. Ako sa raz vyjadril Fidel Castro: "Na svete sú už len dvaja skutoční komunisti – ja a Oscar Niemeyer." Zatiaľ čo Castrovi šťastie praje svojím spôsobom dodnes, architekt sa musel utiahnuť do exilu vo Francúzsku. Nezatrpkol však ani na svoju krajinu, ani na svoju prácu. "Využil som situáciu na to, aby som ukázal celému svetu svoju prácu a to, ako ku konštrukcii pristupujeme my Brazílčania," povedal Niemeyer v rozhovore pre Indexmagazine. Priamo na parížskej Champs Élysées si založil kanceláriu, v ktorej navrhol napríklad aj parížske sídlo Francúzskej komunistickej strany, vydavateľstvo Mondadori v Miláne, ale aj niekoľko budov v Alžírsku. Začal sa dokonca venovať aj nábytkovému dizajnu. Svetonázor nikdy nezmenil Do Brazílie sa Oscar Niemeyer vrátil v 80. rokoch po páde vojenského režimu. Svoj návrat oslávil vytvorením niekoľkých pamätníkov, jeden venoval celej Latinskej Amerike, iné dva prezidentovi Kubitschekovi a komunistovi Carlosovi Marighellovi. Život teda jeho presvedčenie nezmenil. V 90. rokoch dokonca niekoľko rokov stál na čele brazílskej komunistickej strany – jeho úloha bola však skôr reprezentatívna. Napriek tomu, že ho ako komunistu dlhé roky odmietali vpustiť do USA, západný svet jeho prácu uznával a obdivoval. V roku 1988 dokonca získal prestížnu Pritzkerovu cenu, ktorá je pre architekta obdobou Nobelovej. Koncom minulého storočia Niemeyerove povestné krivky našli svoje miesto na budovách múzeí a galérií. Brazíliu zdobí napríklad "mimozemské" Múzeum súčasného umenia v Niterói, NovoMuseu, známe aj ako "Niemeyerovo oko" v Curitibe, alebo Národné múzeum v Brazílii pripomínajúce veľké iglu. V roku 2004 Oscar Niemeyer pochoval po 76-ročnom manželstve svoju ženu Annitu. Už o dva roky neskôr sa v úctyhodnom veku 99 rokov oženil po druhý raz, vzal si svoju dlhoročnú pomocníčku Veru Luciu Cabreirovú. Ku stým narodeninám mu zablahoželal aj ruský prezident Vladimir Putin, udelil mu dokonca Čestný rad priateľstva. Architektúra svet nezachráni Svoje kancelárie v Riu Niemeyer navštevuje dodnes a stále aktívne projektuje sám aj so svojím profesionálnym tímom. Pracovať pre Oscara Niemeyera si však vyžaduje viac, ako len byť špičkovým architektom. Niemeyer vo svojich kanceláriách pravidelne usporadúva najrôznejšie lekcie, jeho zamestnanci sa musia vzdelávať napríklad aj v oblasti astronómie a filozofie. "Milujem život a samotná architektúra svet nezachráni. Správny architekt musí byť zvedavý a vzdelaný v každom ohľade," vysvetlil pre Viceland.com svoje netypické nároky na zamestnancov. "Život je ako nádych – nedáva veľký zmysel a trvá príliš krátko. Aj svojim žiakom vždy tvrdím, že je dôležité zostať nohami na zemi, mať o všetkom prehľad a za každú cenu sa pokúšať tvoriť krásu a dobro." Medzi jeho najnovšie projekty patrí megalomanská stavba Centro Niemeyer v severnom Španielsku alebo Holoteca, knižnica zameraná na paranormálnu literatúru v blízkosti brazílsko-argentínskych hraníc. Svoje 103. narodeniny oslávil slávnostným otvorením svojho vlastného múzea, ktoré bude navždy vzdávať hold jeho dlhej a mimoriadne prínosnej kariére architekta a vizionára. Výber zo stavieb Oscara Niemeyera 1936 – Ministerstvo školstva a zdravotníctva, Rio de Janeiro (spolu s Le Corbusierom). Práca na tomto projekte znamenala zlomový bod v jeho kariére. 1940 – Kostol Sv. Františka z Assisi, Belo Horizonte. Pri jeho stavbe Niemeyera inšpiroval výrok poeta Paula Claudela "Kostol je boží hangár na zemi". Napriek tomu odvážnu budovu dlhých 16 rokov cirkev odmietala vysvätiť ako nevhodnú. 1952 - Sídlo OSN, New York (spolu s Le Corbusierom). Budova je vysoká 154 metrov a nachádza sa v nej 39 poschodí. Momentálne je od 21.decembra 2010 v rekonštrukcii pre zlyhanie kanalizačných systémov. 1958 - Palác brieždenia, Brazília. Palácio da Alvorada bol jednou z prvých budov v novovybudovanej Brasílii. Rozprestiera sa na pozemku o veľkosti 7 km2, samozrejmosťou v ňom je bazén olympijskej veľkosti, heliport a súkromná kaplnka. 1960 - Námestie troch síl, Brazília. Na jedinom priestranstve, ktoré je dnes obľúbenou turistickou zastávkou, Niemeyer skoncentroval budovy Kancelárie prezidenta, Najvyššieho súdu a Národného kongresu ako symbolický stret zákonodarnej, výkonnej a kontrolnej moci štátu. 1984 - Sambadrom, Rio de Janeiro. Sambadrom je štadión určený najmä pre typické brazílske festivaly, či koncerty zahraničných hviezd. V roku 2016 sa však stane aj dejiskom niekoľkých disciplín v rámci Letných olympijských hier. 1991 - Latinsko- americký parlament, Sao Paolo. Juhoamerickú obdobu Európskeho parlamentu preslávila najmä Niemeyerova socha ruky, ktorá krváca v tvare Južnej Ameriky Lucia Javůrková | 8. januára 2011 Pravda
Huckleberry Finn je politicky nekorektný - Svetoznámy román Marka Twaina Dobrodružstvá Huckleberryho Finna musia po vyše stodvadsať rokoch o jeho vydaní cenzurovať. Nie je totiž politicky korektný. Obsahuje silné rasistické výrazy. Knihu napísanú v roku 1884 stiahli z amerických škôl, pretože sa v nej 217-krát opakuje slovo „neger“. V novej verzii sa toto slovo nahradí vhodnejším „otrok“. Rovnako zmizne aj hanlivé pomenovanie pôvodných obyvateľov Ameriky, píše portál dailymail.co.uk. Politicky korektná kniha uzrie svetlo sveta vo februári. Profesor Gribben, jeden zo zanietených cenzorov, zdôraznil, že nechce, aby boli Tom Sawyer a Huckleberry Finn farboslepí. „Rasa je v tejto knihe dôležitá,“ povedal Gribben, „záleží na tom, ako to vyjadríme v 21. storočí.“ Odborník na Twaina z Kalifornskej univerzity profesor Thomas Wortham tvrdí, že Gribbenove úpravy zničia vplyv knihy na čitateľov. „Kniha, ktorú má na mysli profesor Gribben, neprinúti deti pýtať sa, prečo Huck používa nevhodný slovník,“ vraví Wortham. pluska.sk/jh 05. január 2011
ROK 2010: Úmrtia svetových osobností v 4. štvrťroku 2010 - Bratislava 20. decembra (TASR) - Výberová chronológia úmrtí osobností vo svete v roku 2010. Chronológia je rozdelená na štyri štvrťroky. 4. štvrťrok OKTÓBER 1. októbra - Vo veku 87 rokov zomrel v Moskve Georgij Arbatov, významný zahraničnopolitický poradca sovietskych lídrov - od Leonida Brežneva až po Michaila Gorbačova. Arbatov v rámci sovietskej akadémie vied založil a viedol ústav pre americké a kanadské štúdie. Až do svojej smrti bol jeho čestným riaditeľom. Pod jeho vedením založili v krajine aj ruskú školu amerikanistiky. Osobitne blízkym bol Jurijovi Andropovovi, bývalému šéfovi KGB a generálnemu tajomníkovi komunistickej strany ZSSR v rokoch 1982-1984. 4. októbra - Známy britský komik a herec sir Norman Wisdom zomrel vo veku 95 rokov. Wisdom sa v hereckej kariére v 50. a 60. rokoch 20. storočia špecializoval na situačné komédie. Preslávil sa svojimi úlohami nemotorných smoliarov, ktorí napokon víťazia nad nepriazňou osudu. Zahral si aj na Broadwayi, za komédiu Walking Happy si vyslúžil nomináciu na cenu Tony. V Hollywoode nakrútil filmy Trouble In Store (1953). 5. októbra - Francúzsky spisovateľ, laureát Goncourtovej ceny Bernard Clavel zomrel v Grenobli vo veku 87 rokov. Rodák z Lons-le-Saulnier sa nielen vo vlasti, ale aj v zahraničí presadil realistickým románom Plody zimy, za ktoré mu v roku 1968 udelili prestížnu Prix Goncourt. Autor zanechal rozsiahle dielo, okolo 40 románov, ale aj eseje a poéziu. 6. októbra - Steve Lee, spevák jednej z najpopulárnejších švajčiarskych rockových formácií Gotthard, zomrel v USA vo veku 47 rokov na následky ťažkých zranení, ktoré utrpel pri dopravnej nehode v štáte Nevada. Skupina Gotthard má na konte deväť štúdiových a tri live albumy. Jej najväčšími hitmi boli zrejme Heaven, Best Time a One Live One Soul. 10. októbra - Vo veku 70 rokov zomrel v lietadle na amsterdamskom letisku Schiphol po prílete z Los Angeles soulový spevák Solomon Burke, ktorý napísal Everybody Needs Somebody To Love a nahral hit Cry To Me, použitý vo filme Hriešny tanec. 5. októbra - Britský filmový režisér a producent Roy Ward Baker zomrel v hlavnom meste Spojeného kráľovstva vo veku 93 rokov. Umelcovým zrejme najznámejším filmom je čiernobiela dráma A Night to Remember (1958) o skaze luxusnej lode Titanic. V 60. a 70. rokoch 20. storočia vzniklo v Bakerovej réžii viacero hororov vrátane filmu Dracula s legendárnym Christopherom Lee v hlavnej úlohe. 10. októbra - Vo veku 83 rokov zomrela vo svojom dome neďaleko švajčiarskej Ženevy operná speváčka austrálskeho pôvodu Joan Sutherlandová. Slávna sopranistka, známa u talianskych fanúšikov pod prezývkou "La Stupenda", si počas štyri desaťročia trvajúcej kariéry vyslúžila vo svojej rodnej Austrálii, ako aj v Severnej Amerike a Európe, uznanie za celý rad úloh. Najviac ocenení získala za spev v operách Georga Friedricha Händla a talianskych skladateľov 19. storočia. 14. októbra - Scenárista českých filmov Je třeba zabít Sekala či Stíny horkého léta, ale aj spoluautor slávnej petície Niekoľko viet z roku 1989 Jiří Křižan náhle zomrel vo veku nedožitých 69 rokov. Podľa jeho scenárov vzniklo 13 filmov, dva z nich zvíťazili na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch: Signum laudis (1980) a Stíny horkého léta (1977). Film Je třeba zabít Sekala (1997, réžia Vladimír Michálek) získal desať ocenení Český lev vrátane ceny za najlepší scenár. Křižan spolupracoval aj s Českou televíziou na seriáloch Na lavici obžalovaných justice či Záchranáři. 14. októbra - Laureát alternatívnej Nobelovej ceny z roku 1999 a dlhoročný poslanec nemeckého Spolkového snemu (Bundestagu) Hermann Scheer zomrel v Berlíne vo veku 66 rokov. Angažoval sa predovšetkým v oblasti ekologickej a energetickej politiky. V radoch Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) ho považovali za jedného z veľkých vizionárov. Bol nositeľom celého radu prestížnych ocenení vrátane Svetovej ceny za solárnu energiu, Svetovej ceny za bioenergiu, Svetovej ceny za veternú energiu či spomínanej alternatívnej Nobelovej ceny, ktorú mu udelili za angažovanosť v záujme solárnej energie. 16. októbra - Vo veku 94 rokov zomrela v Kalifornii herečka Barbara Billingsleyová, známa predovšetkým ako typická americká mama z komediálneho seriálu Leave It to Beaver (Nechajte to na Bobra). V postave June Cleaverovej v seriáli, ktorý sa vysielal šesť sezón v rokoch 1957-1963, zosobňovala ideálnu matku zo strednej vrstvy a ženu v domácnosti. Seriál najprv vysielali v televízii CBS, potom na ABC. Reprízujú ho aj v súčasnosti, takmer pol storočia po jeho premiére. V roku 1997 natočili podľa seriálu aj film. 15. októbra - Francúzsky onkológ Georges Mathé, popredný vedec a lekár, ktorý v roku 1959 realizoval prvú transplantáciu kostnej drene na svete, zomrel vo veku 88 rokov. Bol prvým lekárom, ktorý pri liečbe leukémie použil kostnú dreň. V roku 1959 uskutočnil prvé transplantácie kostnej drene u šiestich juhoslovanských fyzikov, ktorí boli náhodou ožiarení v atómovej elektrárni. Štyria z nich (vďaka zákroku) prežili. 15. októbra - Vo veku 79 rokov zomrel Johnny Sheffield - niekdajšia detská filmová hviezda, známa ako predstaviteľ Tarzanovho adoptívneho syna vo filmoch s Johnnym Weismüllerom v hlavnej úlohe. Po ukončení nakrúcania celkove ôsmich filmov pre dve štúdiá v roku 1948, keď vznikol posledný z nich Tarzan and the Mermaids, pokračoval Johnny Sheffield ešte v hereckej dráhe. 20. októbra - Zakladateľ a do novembra 2003 aj vydavateľ pánskeho magazínu Penthouse Bob Guccione prehral vo veku 79 rokov svoj dlhoročný boj s rakovinou. Newyorčan, ktorý stál v 60. rokoch 20. storočia pri zrode Penthouse, konkurenčného magazínu pre Playboy Hugha Hefnera, zarobil podľa vlastných slov ako jeho vydavateľ štyri miliardy dolárov (približne 2,9 miliardy eur). Magazín Penthouse začal vychádzať na Britských ostrovoch v roku 1965, o štyri roky neskôr sa objavil aj na americkom trhu. Momentálne vychádza v celom rade mutácií v rôznych štátoch. 20. októbra - Americký spisovateľ, historik a príležitostný scenárista Robert Katz, ktorý žil dlhodobo v talianskom Toskánsku, zomrel vo veku 77 rokov. Rodák z newyorskej štvrte Brooklyn našiel záľubu v histórii 20. storočia, ktorej sa venoval vo svojich románoch i dielach literatúry faktu. Niektoré z jeho kníh boli sfilmované. Aj v bývalom Československu sa svojho času premietala napríklad filmová adaptácia Katzovho románu Prejazd Cassandra. 21. októbra - Loki Schmidtová, manželka niekdajšieho populárneho nemeckého kancelára Helmuta Schmidta z rokov 1974-1982, zomrela v Hamburgu vo veku 91 rokov. Medzinárodne uznávaná botanička a ochranárka stála po boku neskoršieho nemeckého kancelára od sobáša 27. júna 1942. 24. októbra - Americký dramatik Joseph Stein zomrel v New Yorku vo veku 98 rokov. Laureáta prestížnej ceny Tony preslávili predovšetkým libretá k svetoznámym muzikálom ako Fidlikant na streche alebo Grék Zorba, známych aj z uvedenia na slovenských scénach, či scenár k filmovej adaptácii prvého z nich. Joseph Stein, s ktorého menom sa spája celý rad muzikálových inscenácií na Broadwayi, bol od januára 2008 členom Divadelnej siene slávy. Už v roku 2007 mu udelili Cenu Oscara Hammersteina za jeho prínos muzikálovému divadlu a o rok neskôr i Dramatics Guild of America Award za celoživotné dielo. 25. októbra - Americká televízna a filmová herečka, ako aj oscarová producentka Lisa Blountová zomrela v Little Rocku v štáte Arkansas. Naplno sa herecky etablovala ako cynická priateľka kolegyne Debry Wingerovej vo filme režiséra Taylora Hackforda Dôstojník a gentleman (1982) ocenenom dvoma Oscarmi a štyrmi ďalšími nomináciami na túto prestížnu trofej. Filmografiu zosnulej, ktorej súčasťou sú napríklad filmy Vládca temnôt, Slepá zúrivosť či Život v siedmom nebi uzatvára kriminálna komédia Randy and the Mob, ktorú jej manžel nakrútil pred troma rokmi s Burtom Reynoldsom v hlavnej úlohe. 27. októbra - Néstor Carlos Kirchner, bývalý argentínsky prezident z rokov 2003-2007, manžel súčasnej najvyššej predstaviteľky tejto latinskoamerickej krajiny a od decembra 2009 poslanec tamojšieho parlamentu, zomrel vo veku 60 rokov na infarkt myokardu. Významná osobnosť argentínskej politickej scény sa na budúci rok chcela opäť uchádzať o priazeň voličov v prezidentských voľbách. 28. októbra - Historicky prvý premiér Grónska Jonathan Motzfeldt, ktorý stál na čele hnutia za väčšiu autonómiu tohto dánskeho ostrova, zomrel vo veku 72 rokov. Motzfeldt vstúpil do politiky v roku 1971, neskôr sa stal lídrom Sociálnodemokratickej strany Siumut, dlhodobo hlavnej politickej sily v Grónsku. Patril k vedúcim činiteľom dohody s Kodaňou o samospráve ostrova. Autonómnu vládu viedol v rokoch 1979-1991 a 1997-2002. 29. októbra - Americký filmár, scenárista, režisér a producent v jednej osobe George Hickenlooper zomrel vo veku 47 rokov v Denveri zrejme na následky infarktu myokardu. Zomrel len niekoľko týždňov pred uvedením svojej novinky Casino Jack do siete kín po tom, ako ho s úspechom premietli na MFF v Toronte. Hickenlooper nakrútil v roku 1991 dokument Hearts of Darkness: A Filmmaker's Apocalypse o produkcii Coppolovho eposu Apocalypse Now z vietnamskej vojny, za ktorý získal dokumentarista jednu z dvoch cien Emmy udelených tejto produkcii. Na konte má však Hickenlooper aj dokumenty o Dennisovi Hopperovi, či Peterovi Bogdanovichovi, jeho hraným debutom bol horror Ghost Brigade známy aj pod alternatívnymi titulmi The Killing Box a Grey Knight (1993). 30. októbra - Jeden z velikánov holandskej literatúry Harry Mulisch, ktorého kľúčový román Objavenie neba si vďaka prekladu mohli prečítať aj slovenskí čitatelia, zomrel v Amsterdame vo veku 83 rokov. Rodák z Haarlemu patril medzi renomovaných európskych autorov, ktorého meno patrilo dlhodobo medzi adeptov na Nobelovu cenu za literatúru. 31. októbra - Theodore Sorensen, jeden z najbližších a zároveň posledný poradca zavraždeného amerického prezidenta Johna F. Kennedyho, zomrel v New Yorku vo veku 82 rokov. Sorensen sa vo veku 30 rokov stal právnym poradcom v Bielom dome a až do atentátu na Kennedyho v roku 1963 bol jedným z jeho najvplyvnejších spolupracovníkov a hlavným autorom Kennedyho prejavov. Pripisuje sa mu aj autorstvo najznámejšej vety z prezidentovho inauguračného prejavu z roku 1961: "Nepýtajte sa, čo vaša vlasť môže urobiť pre vás, spýtajte sa, čo môžete urobiť pre svoju vlasť." NOVEMBER 1. novembra - Bývalý rumunský armádny generál Mihai Chitac, odsúdený za krvavé potlačenie protikomunistických protestov v roku 1989 v Temešvári, zomrel vo veku 81 rokov. Temešvár bol prvým rumunským mestom, kde ľudia verejne protestovali proti diktatúre Nicolaa Ceaušesca. Pri streľbe tam zomrelo vyše 70 ľudí a ďalších 250 utrpelo zranenia. Podľa vyšetrovania Chitac osobne zdvihol zbraň na neozbrojených demonštrantov so slovami "Ukážeme im, čo je revolúcia!". 2. novembra - Renomovaný hráč na violu a dirigent ruského pôvodu Rudolf Baršaj zomrel vo švajčiarskom Bazileji vo veku 86 rokov. Rodák z Krasnodarskej oblasti študoval kedysi na moskovskom konzervatóriu hru na husle, neskôr presedlal na violu. Navyše si osvojil základy kompozície u takého majstra, akým bol Dmitrij Šostakovič, s ktorým aj muzicíroval. V roku 1955 stál pri zrode uznávaného telesa Moskovský komorný orchester, na ktorého čele pôsobil až do roku 1976. Ruskému publiku priblížil diela majstrov baroka a mnoho ďalších komorných skladieb. 3. novembra - Vo veku 73 rokov zomrel v Moskve bývalý ruský premiér a niekdajší veľvyslanec Ruska na Ukrajine Viktor Černomyrdin. Ako veľvyslanec na Ukrajine pôsobil ruský expremiér osem rokov. Ruský prezident Dmitrij Medvedev ho v roku 2009, po odvolaní z tohto postu vymenoval za svojho poradcu pre reguláciu ekonomickej spolupráce s krajinami Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ). Černomyrdin stál za politickými a ekonomickými reformami v Rusku ako predseda vlády v rokoch 1992-1998 za čias exprezidenta Borisa Jeľcina. 3. novembra - Na zlyhanie srdca zomrel v New Yorku americký skladateľ Jerry Bock, autor svetoznámych muzikálov, ako je Fidlikant na streche či Fiorello! Mal 81 rokov. Spolu s autorom piesní Sheldonom Harnickom získal Bock za Fidlikanta na streche, jednu z najúspešnejších produkcií v dejinách amerického muzikálového divadla, v roku 1965 divadelnú cenu Tony. Rovnaké ocenenie si dvojica odniesla aj v roku 1960 za muzikál Fiorello! 6. novembra - Nacistický vojnový zločinec Michael Seifert, ktorého vojenský tribunál vo Verone odsúdil v roku 2000 v neprítomnosti na doživotný trest väzenia a ktorého Kanada vydala do Talianska až vo februári 2008, zomrel v nemocnici v Caserte vo veku 86 rokov. Rodáka z Ukrajiny svojho času nazývali Beštiou z Bolzana. Práve v tomto severotalianskom meste sa niekdajší príslušník síl SS ako člen strážnej služby v tamojšom policajnom tranzitnom tábore podieľal na mučení 18 a vražde 11 osôb v období rokov 1944-1945. 8. novembra - Vo veku 95 rokov zomrel v New Yorku výtvarník a litograf Jack Levine, ktorého sociálno-realistické dielo pripomínalo štýl starých majstrov ako Goya a El Greco. Levine sa narodil v Bostone, bol dieťaťom židovských rodičov, pochádzajúcich z Litvy. Veľké uznanie získal dielami, kritizujúcimi politickú korupciu, satirou moderného života a biblickými motívmi. Umelca považovali za ľavicovo orientovaného človeka, ale nie za ideológa. 11. novembra - Legendárny taliansky, Oscarom ovenčený filmový producent kultových diel svetovej kinematografie, vrátane Felliniho filmov Cesta a Cabiriine noci, Dino De Laurentiis zomrel v Los Angeles vo veku 91 rokov. Medzi najznámejšie filmy, ktoré vznikli v jeho produkcii patria ešte napríklad Barbarella v réžii Rogera Vadima, Serpico v réžii Sidneyo Lumeta, Hadie vajce švédskeho režiséra Ingmara Bergmana, filmová adaptácia Doctorowovho románu Ragtime v réžii Miloša Formana, aj celý rad ďalších filmov režisérov zvučných mien. 12. novembra - Poľský skladateľ vážnej hudby Henryk Mikolaj Górecki zomrel v Katoviciach po ťažkej chorobe vo veku 76 rokov. Vo svete sa preslávil svojou Symfóniou č.3 nazvanou Symfónia žalospevov, ktorú vydali v USA v roku 1994, a stala sa bestsellerom. Predalo sa z nej vyše milióna nosičov. Dielo je napísané pre orchester a sólový soprán, využíva témy ako vojna a jej obete. 13. novembra - Zomrel v Prahe vo veku 85 rokov známy český sexuológ a psychiater Miroslav Plzák. Skoro celý svoj profesijný život strávil na psychiatrickej klinike Fakulty všeobecného árstva Karlovej univerzity v Prahe, kde bol 25 rokov primárom. Vo svojej profesii sa venoval najmä problematike manželstva a partnerských vzťahov. Ako prvý napísal vysokoškolskú učebnicu o poruchách v manželskom spolužití. Dovedna vydal viac ako 70 vedeckých a populárno-náučných publikácií, pričom vyše 20 kníh sa týkalo tematiky žiarlivosti. Tú Plzák považoval za jeden z najväčších problémov manželských a milostných vzťahov. 18. novembra - Samuel Kunz, ktorý bol na treťom mieste v zozname najhľadanejších nacistických zločincov, zomrel ešte pred začiatkom svojho procesu vo veku 89 rokov. Čelil obvineniam, podľa ktorých sa podieľal na procese zabíjania Židov v koncentračnom tábore Belžec na východe Poľska - od odvádzania obetí z vlakov, ich umiestňovania do plynových komôr až po hádzanie mŕtvol do masových hrobov. 20. novembra - Náhle zomrela rumunská sopranistka Roxana Briban, rodáčka z Bukurešti. Rodáčka z Bukurešti spievala od roku 2000 v opernom súbore Národnej opery v Bukurešti, kde debutovala vo Figarovej svadbe Wolfganga Amadea Mozarta. v jej repertoári boli i postavy z opier ako Eugen Onegin, Mefistofeles, ale predovšetkým diela talianskych veľmajstrov - Verdiho a Pucciniho. 22. novembra - Vo veku 95 rokov zomrel v Canberre austrálsky lekár a vedec Frank Fenner, ktorý sa zaslúžil o liečbu pravých kiahní. Na Svetovom zdravotníckom zhromaždení (WHA) 8. mája 1980 oznámil, že variolu sa podarilo na celom svete úplne vyhubiť. 23. novembra - Vo veku 73 rokov zomrela britská herečka poľského pôvodu Ingrid Pittová, ktorá sa preslávila najmä účinkovaním v hororových filmoch v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Igrid Pittová, rodená ako Inguška Petrovová, filmovými kritikmi prezývaná aj ako "prvá dáma anglického hororu" hrala predovšetkým vo filmoch produkčnej spoločnosti Hammer Films. Zaujala okrem iných filmami ako Kam orly nelietajú z roku 1968 alebo The Wicker Man z roku 1973. 28. novembra - Kanadský herec a komik Leslie Nielsen, hviezda mnohých bláznivých paródií ako Pripútajte sa, prosím! či Bláznivá strela, zomrel vo veku 84 rokov. Preslávil sa najmä v úlohe neobratného policajného poručíka Franka Drebina v sérii komédií Bláznivá strela, no jeho úspešná filmová a televízna kariéra trvala vyše 60 rokov. 28. novembra - V Los Angeles zomrel vynálezca neutrónovej bomby, ktorá zabíja ľudí, ale budovy a neživý svet necháva takmer neporušené. Samuel T. Cohen vyvinul v roku 1958 malú taktickú jadrovú zbraň, neutrónovú bombu, ktorá používa častice, aby prenikla cez tanky, múry či budovy a minimálne ich poškodila, ale zabila ľudí, zvyčajne útokom na ich centrálny nervový systém. Minimalizuje tiež dlhodobú jadrovú kontamináciu. Obhajcovia etiky spochybnili zbraň navrhnutú výlučne na zničenie života, ale Cohen ju väčšinu svojho života obhajoval. Tvrdil, že obmedzený účinok bomby je morálnejšia alternatíva k iným jadrovým zbraniam. 29. novembra - Americký filmový režisér i príležitostný herec Irvin Kershner zomrel v Los Angeles po dlhej chorobe vo veku 87 rokov. Nakrúcal filmy od konca 50. rokov 20. storočia. V jeho bohatej filmografii možno nájsť okrem mnohých iných filmov jednu z úspešných snímok sci-fi ságy Hviezdne vojny - Impérium vracia úder, bondovku Nikdy nehovor nikdy či sci-fi Robocop 2. 29. novembra - Renomovaná ruská poetka Bella Achmadulinová zomrela v Moskve vo veku 73 rokov na následky srdcového ochorenia. Spolu so svojím niekdajším manželom Jevgenijom Jevtušenkom patrila medzi významných predstaviteľov ruskej novej vlny po kultúrnom uvoľnení v 60. rokoch 20. storočia. Vďaka expresívnej recitácií veršov sa rýchlo stala jednou z vedúcich postáv ruskej poézie v druhej polovici 20. storočia. 30. novembra - Všestranný nemecký spevák, skvelý operný tenorista a rocker v jednej osobe Peter Hofmann zomrel v Selbe vo veku 66 rokov. Rodák z Mariánskych Lázní, ktorý vyrastal v Darmstadte, začínal v tínedžerskom období ako člen rockových formácií. Na opernej scéne debutoval v úlohe Tamina v Mozartovej Čarovnej flaute v Lübecku; jeho hviezda však naplno zažiarila na wagnerovských slávnostiach v Bayreuthe o štyri roky neskôr, kde sa zaskvel ako Siegmund v slávnej inscenácii Patricea Chéreaua. Kariéru operného sólistu ukončil v roku 1990. Paralelné pôsobenie v úlohe rockera, ktoré prinieslo umelcovi tiež uznanie a veľké komerčné úspechy jeho albumov, vrátane zlatých a platinových platní. DECEMBER 9. decembra - Taliansky módny návrhár Fausto Sarli, medzi ktorého zákazníčky patrili hviezdy strieborného plátna i kráľovné, zomrel v Ríme vo veku 83 rokov. Rodák z Neapola, ktorý sa na módnej scéne objavil v prvej polovici 50. rokov 20. storočia, patril v uplynulom polstoročí medzi najkreatívnejšie a najúspešnejšie osobnosti talianskej módy. Modely z jeho dielne obliekali herečky ako Elizabeth Taylor, Monica Bellucci, prvá dáma Francúzska Carla Bruni-Sarkozy, tanečnice - sestry Kesslerové, ale aj celý rad ďalších osobností šoubiznisu a spoločenskej smotánky. Tvorbu zosnulého charakterizoval perfektný strih, elegantný štýl a módne akcenty rôzneho charakteru. 9. decembra - Jeden z priekopníkov bebopu, za "jazzovú inštitúciu" považovaný hráč na saxofón a flautu James Moody, zomrel v kalifornskom San Diegu vo veku 85 rokov na rakovinu pankreasu. Presadil sa hlavne vďaka hitu Moody's Mood for Love, improvizácii opierajúcej sa o kompozíciu I'm in the Mood for Love. Jeho hru charakterizoval typický teplý, temný sound. Hrával niekoľko rokov aj v Európe. 10. decembra - Sherrill "Shaun" Nielsen, gospelový spevák, ktorý vystupoval s Elvisom Presleym zomrel vo veku 68 rokov. Nielsen naspieval s Elvisom pieseň Softly as I Leave You, ktorú nominovali na Grammy a počas svojej kariéry vystupoval s radom gospelových skupín, vrátane Singing Speer Family či Voice. 13. decembra - Vo veku 67 rokov zomrel španielsky spevák Enrique Morente, jeden z veľkých novátorov hudobného žánru flamenco. Šokoval interpretov tradičného flamenca tým, že k žánru pridával prvky rocku i džezu. Ako sám povedal, chcel žáner modernizovať, pretože ho začalo nudiť spievanie stále rovnakým spôsobom. Je držiteľom španielskej Národnej ceny za hudbu z roku 1994. Počas svojej kariéry nahral približne 20 albumov. 13. decembra - Dlhoročný americký diplomat, architekt mierového plánu pre Bosnu z roku 1995 a osobitný vyslanec prezidenta USA Baracka Obamu pre Afganistan a Pakistan Richard Holbrooke zomrel vo veku 69 rokov vo Washingtone. Holbrooke bol od roku 2009 Obamovým osobitným vyslancom pre Afganistan a Pakistan. Najviac sa však preslávil ako architekt Daytonských mierových dohôd z roku 1995, ktoré ukončili vojnu v Bosne. Predtým slúžil ako americký veľvyslanec pri OSN a v Nemecku a dvakrát bol námestníkom ministerky zahraničných vecí. Pre svoj rozhodný a energický štýl si Holbrooke vyslúžil prezývku "Buldozér" alebo "Zúriaci býk". koniec 20 chor juh
Trnavský arcibiskup pre HN: Boli by sme slobodnejší bez financií štátu - Tvrdí, že ak by došlo k odluke štátu od cirkvi, necítili by obavu z toho, že keď sa vyjadria vážne a jasne, prídu reštrikcie. Pripustil, že to, že na trnavskom úrade vymenil Sokola, je tichou odpoveďou cirkvi na predchodcovu kontroverznú minulosť. Blížia sa vianočné sviatky, ktoré sú v súčasnosti viac sviatkami zhonu ako pokoja. Ako to vnímate vy? Myslím si, že zhon k sviatkom tak trochu aj patrí. Pohyb ľudí ako keby nás chcel upozorniť na niečo zaujímavé. Vždy, keď sa na niečo dôležité chystáme, tak sa nám život akosi zrýchľuje. Skôr je dôležité to, čo sami cítime v našej príprave na Vianoce, lebo zhon môže človeka zachytiť. Dôležité je, aby sme si stále uvedomovali vnútorný zmysel vianočných sviatkov. Uvedomujú si dnešní ľudia zmysel sviatkov, teda, že nielen práca, ale aj rodina je dôležitá? V mestách i dedinách je stále vystavovaný betlehem. Podvedome cítime, že Vianoce by boli prázdne, keby sme vynechali správu o narodení malého dieťatka. Neprekáža vám komercionalizácia Vianoc? Život už je poznačený komerciou, to patrí k dnešnej dobe. Otázka znie, či je možné, aby zostal zachovaný vlastný zmysel, aj keď stromček a darčeky budú lákavé a perfektné. Zmenil sa vzťah ľudí k náboženskej stránke sviatkov, alebo to dnes vnímajú skôr ako dovolenku? Blíži sa koniec roka, tak sú spojené aj sviatky, aj dovolenky a ponúkajú sa mnohé zaujímavé možnosti. Keď som bol chlapec, tak zimné dovolenky ešte nebývali. Dnes ľudia využívajú sviatky i na dovolenku a oddych, čo vôbec nemusí byť nevhodné spojenie. Cítite komercionalizáciu sviatkov aj medzi vami, kňazmi? Pre nás sú Vianoce predsa len pracovným a súčasne duchovným časom, máme veľa práce, musíme sa viac a lepšie pripraviť, niekedy sme i neistí, či sa nám podarí povedať aj niečo nové. Pretože je tiež pravdou, že Vianoce sú stále o tom istom – narodení malého Ježiška v Betleheme. Nechýba vám hlas cirkvi v spoločnosti, nemyslím len teraz počas Vianoc, ale celkovo v spoločenskom dianí ako takom? Emancipácia spoločnosti tu je ako samozrejmosť. Cirkev stála pri zakladaní škôl, univerzít, hospicov pre chorých, opustených a starých, ale dnes svet zašiel už tak ďaleko, že na tejto úrovni cirkev nie je tá prvá, skôr dopomáha. Chcel by som vidieť múdru dospelosť spoločnosti, aby sme, aj ja ako biskup spolu s kňazmi, nemuseli vystupovať ako moralizujúci kontrolóri a upozorňovať ľudí, čo, kedy a ako majú robiť. Nehovorím o upozorňovaní. Súčasnosť má veľa nástrah pre ľudí a mnohí z nich, najmä veriaci, zrejme potrebujú usmerniť a počuť aj názor cirkvi, či už v otázkach spoločenských, kultúrnych, ale aj politických. Osobne si myslím, napríklad ako bežný človek, že vypovedaného je dosť na to, aby som sa nemusel stále nanovo pýtať, čo si o tom myslí cirkev. V podstate žijeme v dobe, keď rozsah problémov je taký široký a vážny, že v cirkvi na Slovensku ani nemôžeme mať toľko a takých erudovaných odborníkov, aby sa takmer okamžite vedeli vysloviť ku každému naliehavému problému. Aj hospodársky, aj morálny aj spoločenský život je taký zložitý a rozsiahly, že chcieť a vedieť sa k všetkému vysloviť meritórne, aby to pre ľudí znamenalo jasné a presné usmernenie, je, žiaľ, len nesplniteľnou túžbou. Nie je chybou práve to, že cirkev nemá odborníkov, ktorí by sa dokázali vyjadriť k aktuálnym otázkam? Základ toho, čo chce cirkev ponúknuť, je jednota pohľadu na život v zmysle viery a mravov. Odborníkov na úrovni viery, kňazov, máme a priestor viery vysvetliteľným spôsobom posúvajú aj do mnohých oblasti života. Či sa nám to dosť darí? Hovoríme o Slovensku, v iných krajinách je predsa len viac odborníkov a majú väčšiu šancu vysloviť sa k vážnym problémom, a to aj ekonomickým. Azda sa nám pomaly aj darí vytvoriť expertné skupiny a ony by sa vedeli zrozumiteľne vysloviť k odborným stránkam života. Cirkev nie je stále pripravená na finančnú odluku od štátu. Súvisí to práve s tým, že cirkev nie je dobrým manažérom a nemá odborníkov na spravovanie týchto vecí. Nie je to problém? Spravovanie majetku je pre nás nová skutočnosť. Ja sám som ako kňaz pracoval v čase, keď farnosti nemali žiadne majetky. Boli sme len platení ako duchovní, teda farári, a paradoxne štátom, ktorý sám seba vyhlasoval za ateistický a protináboženský. V spoločnosti vidím, aké ťažkosti spôsobuje privatizácia a ako zmeny zasahujú celé hospodárstvo. Nájsť ľudí, ani nie prestížnych expertov, ale takých, ktorí by v pomoci cirkvi videli svoje poslanie, osobnú ponuku, nie možnosť dobre si zarobiť, je aj ťažké. Zo strany cirkvi vždy bol a bude záujem nájsť vhodných ľudí, ale koľkoráz sa to už skončilo nedobre... Kde vidíte problém, že sa cirkev nevie postaviť na vlastné nohy s ľuďmi, ktorí by dokázali efektívne spravovať cirkevný majetok? Aj cirkev sa dostala do hospodárskeho „konkurenčného“ boja, pretože ak sú šikovní ľudia, tak je potrebné zaplatiť ich. A musím priznať, že v tom cirkev nikdy nebude porovnateľná s veľkými firmami. Ekonomické možnosti sú ako-tak porovnateľné napríklad s nejakou stredne veľkou firmou. Ak si tá bude chcieť najať vhodných odborníkov, tak ich zaplatí. My nemáme veľkú možnosť súťažiť vo výške platov. Hľadáme ľudí, ktorí by boli na úrovni, ale platy v cirkevných inštitúciách nedosahujú priemerný plat, aký sa dnes v hospodárstve ponúka. Dokážeme zamestnávať práve tých súcich expertov, ktorí sami chcú pracovať aj zo solidarity pre cirkev. Len ako dlho sa dá s tým vydržať? Ale takáto odpoveď väčšine ľudí nepostačí, pretože vidia, že cirkev má majetky, má pozemky, vidia farnosti, budovy, a môžu to teda vnímať ako výhovorku. Čo vlastne má cirkev o sebe zjaviť? My si tie peniaze neschovávame kdesi na biskupských úradoch. Aj vzhľadom na všetky prenájmy musíme robiť daňové priznania, takže tí, ktorí majú vedieť, koľko a čo cirkev má, to vedia vcelku presne. Otázka spravovania majetkov je komplikovanejšia. Pretože na jednej strane všetci vedia, že cirkev dostala späť majetky, ale na druhej strane sú to mnohé kultúrne pamiatky, ktoré spravuje, a ich opravy a udržiavanie sú veľmi nákladné. Napríklad, ak by sme ich chceli dať ako-tak do poriadku, tak na to musíme minúť každoročne všetky naše zisky. No a naše zisky z prenájmov závisia aj od toho, aké je napríklad počasie, keďže ide hlavne o pôdu. Je cirkev dostatočne transparentná, aby ľudia videli, čo má a čo nie? Mnohokrát je pohľad ľudí predurčený aj minulým režimom, ktorý veľmi rád útočil na nejakú buržoázne klerikálnu a proti pokroku zameranú spoločnosť kňazov, ktorými ide hlavne o moc a o majetky. Obávam sa, že diskusia je týmto predsudkom už poškodená. A potom je ťažké hovoriť o vhodnosti transparentnosti zo strany cirkvi, pretože keby sa aj hneď predostrelo všetko, čo je pravdivé, tak ten, čo tomu veriť nechce, tomu veriť nebude. No aj keby ste presvedčili len malú hŕstku ľudí, nestálo by to za to? Je to realita, ktorá by, predpokladám, určila celú spoločnosť, keby sa rozprúdila diskusia, keby sa malo vstúpiť do nejakého postupného rokovania so štátom o samofinancovaní cirkvi, alebo o nejakom finančnom urovnaní, a my by sme vtedy mohli poukázať – tak takto to vyzeralo v minulosti, takto sme na tom teraz, takéto máme možnosti a takéto sú výhľady do budúcnosti. Nemyslím si, že by sme mali ťažkosť, v prípade úprimného záujmu zo strany spoločnosti, spoločne hľadať a nájsť vhodné riešenia financovania všetkých štátom uznaných cirkví. Vidíte priestor na diskusiu medzi politikmi a predstaviteľmi cirkvi o finančnej odluke? Čo sa mňa týka, bolo by vhodné, keby o tejto téme nebolo len také ostýchavé šepkanie, ale keby sa začala aspoň priateľská diskusia no tom, ako to bude ďalej s financovaním cirkví a o postupnom nachádzaní určitých vhodných možností a prípadnej budúcej realizácii. Veď nakoniec by o tom musel byť v parlamente zákon. Zatiaľ je to však tak, že sa o tejto téme len rozpráva, ale nikdy sa nedôjde ku konkrétnym krokom, ktoré by viedli k finančnej odluke. V rámci „priateľstva štátu a cirkvi“ vieme o tom, že jeden i druhý máme aj iné názory, ale akosi nechceme o tom radšej hovoriť. Otázka znie, ako dlho nám tento „modus vivendi“ vydrží. Snáď nás k tomu dovedie samotný život v rámci hospodárskych možností, či skôr reality, a tiež vyprofilovanie sa vzťahu štátu a cirkvi, ktorý na tejto úrovni je dosť určený minulosťou. Vieme, že sú to dávne pravidlá financovania, ktoré zneužívali na svoje ciele aj komunisti a vyhovovalo im to. No súčasní predstavitelia cirkvi sa netvária, že im to prekáža. Lebo je to ťažká otázka a vstupujeme do reality, ktorá tu už je hádam aj dve storočia, snáď ešte od cisára Jozefa II. Ekonomický patronát štátu nad cirkvou môžeme prijať, ale vo chvíli, keď sa štát chce javiť ako laický a občiansky, spoločenský priestor sa sekularizuje, mení sa realita vzťahu štátu a cirkví, a to by bolo vhodné nanovo premyslieť, istotne aj v ekonomickej sfére. Neboli by ste viac akceptovaní aj verejnosťou, keby ľudia vedeli, že stojíte na vlastných nohách? Pre mňa to nie je ani tak o akceptácii vonkajšej ako vnútornej, smerom dovnútra cirkvi. Každý z nás je v zásadnej miere dospelý až keď dokáže byť tvorcom a patrónom vlastného života, keď nie je – samozrejme, mimo objektívnych okolností – odkázaný na toho druhého. V tej chvíli je dospelý a samostatný. Otázkou pre mňa je to, akým spôsobom nastaviť systém tak, aby tej cirkevnej samostatnosti a „odlúčenosti od štátu“ nebolo až toľko, že nebudeme môcť ekonomicky garantovať to spektrum aktivít na ktorých Cirkvi veľmi záleží, lebo tvoria podstatu jej účinkovania v spoločnosti. Modely, ktoré sú v okolitých krajinách, počítajú s tým, že ľudia sa postarajú. My ako keby sme sa obávali, či našich ľudí na Slovensku bude dosť na to, aby sa postarali o chod cirkvi a farností. Či to nebude na nich príliš. Určite by však bola cirkev slobodnejšia, keby nebola závislá od štátu a politikov. Dnes sa predstavitelia cirkvi boja povedať svoj názor na určité témy práve kvôli tomu. Sú to spojené nádoby. Ako sa hovorí, že koho peniaze prijímaš, tomu musíš byť aj vďačný. Predpokladám, že v samostatnosti by bola väčšia šanca cirkvi vyjadriť sa k problémom spoločnosti i k politickej kultúre a morálke. Samozrejme, už by tak necítila určitú nevyslovenú obavu z toho, že keď sa vyjadrí vážne a jasne, prídu reštrikcie. Bolo to viditeľné najmä pred parlamentnými voľbami, keď sa cirkevní predstavitelia stretávali s politickými stranami, aby otvorili isté témy. Nie je to účelové, keď sa štyri roky nedialo nič, o mnohých otázkach ste mlčali, a pár dní pred voľbami sa veci začnú riešiť? Mnohé otázky na Slovensku ťažko môžu byť doriešené. Každá politická garnitúra premýšľa nanovo, neschváli tie veci, ktoré už boli schválené predtým. Akoby sme začínali opäť a opäť. Hľadajú sa vlastné, a teda iné riešenia. Takže si dosť ťažko viem predstaviť, že teraz sa politickí predstavitelia chytia práve „našich“ tém. Vždy sa nájdu, pre prítomný čas, omnoho dôležitejšie a prednostnejšie témy. Či sa vám zdá otázka nedele ako dňa odpočinku od práce akútnou témou v našej spoločnosti, lebo na nej cirkvi záleží. Cítite zmenu po tom, ako nastúpila nová vláda, v ktorej sú aj kresťanské strany? Záujem je. To, či je reálny, uvidíme aj v tom, do akej miery štát pomôže niektorým snahám cirkvi, pokiaľ ide napríklad o financovanie aj školstva, charity či možnosť získavania peňazí z európskych projektov. Tieto nastavenia boli dosť diskriminačné. Mám pocit, že sú otvorení a že hľadajú priestor, aby sa mohli poskytnúť zdroje aj pre cirkev. Za prvý polrok sa mi zdá, že by tu mohli vyvstať témy, o ktorých je vhodné diskutovať a hľadať spoločné riešenia. Máte pocit, že by sa mohlo podariť doriešiť financovanie cirkvi počas obdobia tejto vlády? Je tu možnosť začať o tom spolu diskutovať, lebo doteraz tak nebolo. A v termíne nie pár mesiacov, ale skôr rokov by sa hádam aj došlo k obojstranne dobrému výsledku. Bol by som tomu rád. Počas uplynulých rokov sa pre cirkev veľa nerobilo, témy týkajúce sa vás sa neotvárali, napriek tomu sa bývalý premiér tváril ako priateľ cirkvi. Jedno z prvých stretnutí, ktoré Robert Fico mal, bolo s vysokým predstaviteľom cirkvi v Nitre. Je to v poriadku? Je to silný našský fenomén. Štát cirkev zatiaľ stále potrebuje, cirkev je pre politikov stále zaujímavá, lebo je tu veľké množstvo veriacich ľudí, a teda aj voličov, a preto byť blízko cirkvi, či už to tak cítia, alebo ani nie, je pre každého politika dôležité, nakoniec aj mnohí z nich sú predsa veriaci. Do akej miery treba byť blízko politikom a politickým stranám, je vážna otázka pre cirkevných predstaviteľov. Ľudia, ktorí sú na vysokých štátnych, politických a straníckych pozíciách, sú pre nás dôležití, boli demokraticky zvolení, či už sú veriaci alebo nie. Aj keď si myslím, že tí, ktorí sa hlásia k viere v Boha, prirodzene sú Cirkvi bližší. Keď niekto o sebe vyhlási, že je ateista, tak mám právo byť voči nemu opatrnejší a zdržanlivejší, práve vzhľadom na obojstranný rešpekt. O vzájomnom vzťahu si možno urobiť úsudok aj podľa toho, že sa mnohé dôležité otázky nemali otvárať pre „pokoj“ zástupcov štátu a cirkvi. Bolo to v poriadku? To nie je znak priateľstva, ale skôr pragmatického výpočtu, že ak vy neurobíte tento krok, tak ani my k vám potom neurobíme tento. A obaja máme z toho patričný osoh. To však potom pôsobí ako čistý politický kalkul. To nemusím ani potvrdzovať. Prečo sa cirkev nevyjadruje k témam ako korupcia? Je to téma, ktorá sa dotýka každého občana, pretože ak sa kradne na najvyšších úrovniach, v konečnom dôsledku sa to dotkne všetkých, aj vás. Prečo to cirkev nedokáže verejne odsúdiť? Ako keby mala byť cirkev nad spoločnosťou a mala mať perfektný prehľad a poznať súvislosti. Dobre viete, ako ťažko sa hľadá pravda, koľko je protichodných informácií, my sami sme často zneistení. Ale mnohokrát sa prinesú aj konkrétne dôkazy. Nemala by cirkev napríklad vyzvať politikov alebo ich skritizovať? Chcete asi povedať, že zo strany cirkvi je slabá razancia. Tu cítim problém a dôvod, prečo taká otázka. Štát by však mal mať orgány, ktoré by veci správne pomenovali a skontrolovali. Očakávať od nás, že to budeme vedieť urobiť lepšie..., a pritom boli situácie, že sme sa aj zastali a napokon to bolo komplikovanejšie. Ale chápem to ako očakávanie od ľudí, že cirkev by mala byť vo svojich prejavoch odvážnejšia a aktívnejšia. Mnohí ľudia to pocítili najmä pri kauze františkáni. Vtedy jasný hlas cirkvi chýbal a verejne sa františkánov takmer nikto nezastal. Ten hlas šiel tak popri. Povzbudenie šlo smerom dovnútra, páni biskupi sa rozprávali s provinciálom františkánov a vyjadrili reholi podporu a solidaritu. Františkáni však očakávali viac... Očakávali to jasnejšie. Cirkev je v týchto časoch pričasto zavaľovaná škandálmi a niekedy už aj my sami akoby sme strácali istotu, aké to celé vlastne je. Vytiahnuť takú obžalobu, ktorú vytiahli na františkánov, je tak zdrvujúce a hrozné. Doba, v ktorej žijeme, ako keby chcela poukázať na všetky, aj tie najneslýchanejšie, previnenia cirkvi. Fakt je, že niektoré sú aj pravdivé a potom i nevinní, ktorých dostali do toho hrozného priestoru, vyznievajú ako vinní. Tu som cítil možnú neistotu... V septembri 2009 sa však jasne preukázalo, že to pravda nebola. Ani vtedy ste nedali jasné stanovisko. V prípade františkánov, keď sa jasne preukázalo, že sa tam urobili zlé prešľapy, bolo treba zvýšiť hlas a žiadať ospravedlnenie, pretože tí nevinní chlapci museli prejsť niečím takým ponižujúcim, že to samo osebe si žiadalo ospravedlnenie od zodpovedných, ktorí to spôsobili. Lebo tu nešlo o malú akciu, ale organizovanú a pripravenú akciu, ktorú štátna moc s obrovskou presilou na nich vykonala. Náš hlas mal byť jednoznačnejší, aby tá „mocná“ strana necítila, že ak aj niečo spôsobí, tak to len tak prejde do stratena. A ak je to voči cirkvi, tak už vonkoncom pre nikoho následky nehrozia. Je totiž aj v záujme cirkvi, aby si kompetentní uvedomili vážne limity pre svoje konanie! Už žijeme v demokracii, nie v diktatúre. Krátko po tom boli medializované informácie o pedofílii medzi kňazmi či v Írsku alebo Nemecku, ktoré už boli pravdivé. Môže cirkev zabrániť tomu, aby sa takéto prípady vôbec diali? Už pri samotnom vstupe na štúdium do seminára sa musí urobiť výber, psychologické testy, aby sa zistili možné úchylky a nezahrávať sa s tým, že to možno prejde. Niekedy pri snahe mať dostatočný počet študentov sa až tak pozorne nehľadelo na isté možné osobnostné morálne riziká. Iste, následne sa tiež musia urobiť opatrenia a treba upozorniť na určité situácie, ktoré môžu byť riskantné a dvojznačné. A potom, ak by aj došlo k tomu, že sa skutok stal, tak ráznosť nesmie byť taká slabá, že sa to nejako vyrieši samo... Prečo cirkev tieto prípady ututláva? Kňazi v cirkvi, to nie je ako nejaká anonymná inštitúcia, kde sa ľudia zamestnajú, po práci odchádzajú domov a poznávajú sa podľa priezvisk. Ľudí, s ktorými študujeme, bývame, pracujeme, tých pokladáme za svojich priateľov a blízkych. Vzniká medzi nami vzťah a je ťažké čo len predpokladať, že by niekto takéto skutky konal. Nie, to nie je o ututlávaní či ľahostajnosti, to je skôr o ťažkosti pripustiť, že človek, ktorého poznám, dokonca blízky spolupracovník, by bol takého niečoho schopný... Vy ste nastúpili do trnavskej arcidiecézy po Jánovi Sokolovi. Robili ste audit, prečo ste nezverejnili jeho výsledky, keďže ste financovaní štátom? Narážam na vášho predchodcu, kde boli viaceré podozrenia, bol vnímaný kontroverzne. Prečo tam nebola tá transparentnosť? Neprišiel som do tohto úradu ako inkvizítor, aby som kontroloval svojho predchodcu či predchodcov. Mojou snahou je, aby som mal v poriadku financie, takže na tejto úrovni som sa snažil urobiť, čo sa dalo. Informoval som Vatikán a tu sa končia moje možnosti, pretože zriaďovateľom aj trnavskej diecézy je Vatikán. Nech oni zhodnotia majetkové pomery a ekonomiku diecézy. A čo sa týka financií štátu, na to má štát daňový úrad a daňové kontroly, aj voči cirkvi majú patričné kompetencie. Prečo sa cirkev k tomu nedokáže otvorene postaviť a povedať, že došlo k finančným pochybeniam, spravili sa chyby? Nie je to len o peniazoch, ale aj o ľuďoch. Cirkev nie je anonymné spoločenstvo, to sú konkrétni ľudia. Ťažko sa dá odpovedať na to, prečo to Cirkev nerobí presne tak, ako to od nej chce okolitý svet. Cirkev urobila krok tým, že je tu nový arcibiskup. To tak nemuselo byť. Je tu nový správca, bez osobnej a osobitnej väzby na predchádzajúceho arcibiskupa. Mohlo byť aj iné riešenie, iný človek, pokračovanie... Prečo ste sa s ním nevedeli vysporiadať skôr? Podozrenia okolo jeho osoby boli dlhší čas, nie pár mesiacov. Možno toto je to „cirkevné“ riešenie, že som tu ja a že toto je tichá odpoveď cirkvi na spomínané problémy. Hovorí sa, že máme Konferenciu biskupov Slovenska a arcibiskupa Bezáka. Rozdiely môžu byť. V tomto zmysle vychádza pohľad a postoje mojich biskupských kolegov z ich životných skúseností. Zatiaľ som arcibiskupom len rok a pol, tak som ešte nedostatočne „biskupský“ a hovorím možno tak, ako sa v biskupskom priestore akože nepatrí hovoriť. Ale ani si nemyslím, že jednota biskupov by mala byť v tom, že sú vo všetkom uniformní, jednomyseľní a jednofarební. V politike sa hovorí, že sú v nej okukané tváre a je potrebné vpustiť tam novú krv. Nebolo by to potrebné urobiť aj v cirkvi? Iste, je to na zamyslenie, či v dynamike, akou žije súčasná spoločnosť, 75-roční ľudia ešte stíhajú, aj keď sú hneď biskupi. Veľa sa od nich očakáva a priznám sa, že uvažujem, či aj ja v takej sedemdesiatke budem mať ešte chuť pozorovať a komentovať život spoločnosti. Umožňuje vysoký vek dostatočne prenikavo hodnotiť to, na čo ľudia očakávajú dôležité odpovede? Sú už na to potrební len tí mladší, z každej stránky spôsobilejší, a predsa len dynamickejší a zorientovanejší? Nuž ale všetci raz zostarneme. A že by sme vtedy už nemali čo povedať, alebo nemohli povzbudiť tých mladších, aby sa nebáli príležitostí?! Kto je Róbert Bezák Po vyštudovaní gymnázia v Prievidzi nastúpil dnes päťdesiatročný Róbert Bezák na teologickú fakultu v Bratislave. Počas štúdií vstúpil do rehole Redemptoristov, kde v roku 1983 zložil večné sľuby. Po škole pôsobil ako kňaz vo viacerých farnostiach, neskôr sa stal predsedom Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku. Prednášal na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. V apríli 2009 ho pápež Benedikt XVI. vymenoval za trnavského arcibiskupa, kde vymenil kontroverzného Jána Sokola. Martina Ruttkayová 20.12.2010 www.hnonline.sk
Michal Kováč vydáva Pamäti - Môj príbeh občana a prezidenta - Kniha Pamäti s podtitulom Môj príbeh občana a prezidenta prvého demokratického prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča sa v týchto dňoch dostáva do rúk knižnej verejnosti. Vznikla v autorskej spolupráci so spisovateľom a publicistom Antonom Balážom, ktorý v rokoch 1993 až 1995 pracoval v Kancelárii prezidenta SR. Dnes podvečer ju vydavateľstvo MilaniuM prezentovalo vo výstavných priestoroch Bratislavského hradu. Pamäti sú osobným svedectvom životnej cesty Michala Kováča, ktorá sa začala v zemplínskej dedine Ľubiša, ako bankového experta ho priviedla na Kubu i do Londýna, po Novembri 1989 mu nečakane otvorila cestu do politiky a po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 k zvoleniu do funkcie prezidenta. Pamäti sú nielen príbehom vzniku a prvých rokov novej prezidentskej tradície, ale prinášajú aj Kováčov autentický pohľad na zápas, ktorý musel počas celého funkčného obdobia zvádzať s Vladimírom Mečiarom o udržanie demokratického charakteru slovenskej štátnosti. Cenné a čitateľsky príťažlivé sú aj spomienky na stretnutia s pápežom Jánom Pavlom II., americkým prezidentom Billom Clintonom či Václavom Havlom. „Musím sa priznať, že keď mi pred dvoma týždňami priniesol vydavateľ prvé výtlačky knihy, padlo mi z pliec veľké bremeno. Ovládla ma radosť, že sa mi predsa, aj keď s dosť dlhým časovým odstupom podarilo dokončiť a vydať svoje pamäti, predstaviť tak slovenskej verejnosti môj príbeh občana a prezidenta. Od prvých chvíľ po skončení funkčného obdobia som to pociťoval ako záväzok aj povinnosť vydať osobné svedectvo o vzniku slovenskej demokratickej štátnosti. Povedať, ako som plnil svoj sľub, daný po zvolení prezidenta, že chcem byť prezidentom všetkých našich občanov. Že to nebolo jednoduché, často ľudsky bolestné a politicky ťažko zvládnuteľné, to všetko som sa snažil otvorene a úprimne vo svojich Pamätiach zaznamenať,“ povedal v úvode prezentácie Michal Kováč. „Najviac času mi dalo rozpracovať obdobie od roku 1994, keď som v parlamente vystúpil s ostrou kritikou proti Vladimírovi Mečiarovi a proti tomu, ako sa vládne a s následkami toho môjho počinu, ktoré vôbec neboli politického charakteru, boli v rozpore s ľudskosťou. Odplatu za kritiku si odniesol môj syn, ktorého uniesli a ktorý sa potom ťažko pozviechal. Sú dôležité aj pasáže spojené s budovaním samostatnosti, aby sme obnovili dôveru v zahraničí,“ doplnil pre TASR Kováč. „To dielo mohlo byť ešte obsiahlejšie než je, ale dôležité bolo uviesť najpodstatnejšie momenty zo vzniku štátnosti. Nedá sa zabudnúť, ako sa pokojnou mierovou cestou rozišla predchádzajúca štátnosť a vznikli dva suverénne štáty. Túto skutočnosť a prijatie medzi demokratické štáty sa manžel snažil napĺňať pri všetkých politických krokoch a počinoch,“ dodala pre TASR manželka exprezidenta Emília Kováčová. Michal Kováč (*5.8.1930, Ľubiša) vyštudoval Vysokú školu ekonomickú, v rokoch 1956 až 1989 pôsobil v bankovníctve. Po revolúcii v decembri 1989 sa stal ministrom financií Slovenskej republiky vo vláde národného porozumenia. Po zániku Československa ho 15. februára 1993 zvolili za prezidenta Slovenskej republiky a 2. marca 1993 inaugurovali do tohto úradu. Funkciu prezidenta vykonával do 2. marca 1998. 16.12.2010 TASR
Najnudnejší deň storočia: 11. apríl 1954 - Bol to rok, kedy sa kráľovná Alžbeta ujala vlády a Marilyn Monroe sa vydala za Joea Di Maggia. Napriek tomu rok 1954 zažil najnudnejší deň celého dvadsiateho storočia. Jedenásty apríl 1954, nedeľa, bol odborníkmi označený za deň, kedy sa nič podstatné nestalo. Ako sa im to podarilo zistiť? Do počítača vložili tristo miliónov údajov a ten rozhodol, že žiadna významná smrť ani úmrtie neboli v tento deň na programe. Dokonca ani žiadna svetoborná udalosť sa nestala. Jediné, čo dokázal počítač tomuto dňu pripísať, boli štvrté povojnové voľby v Belgicku a narodenie tureckého akademika Abdullaha Atalara, ktorý vyučoval elektroniku, píše portál dailymail.co.uk Podľa rádia BBC však najnudnejším dňom minulého storočia bol jednoznačne osemnásty apríl 1930. Hlásateľ v rádiu v tento deň o 6:30 ráno oznámil divákom: „Nie sú žiadne správy.“ Ale počítač použitý pri najnovšom výskume tomuto dňu predsa len priradil smrť Joaquima Arcoverde de Albuquerque Cavalcanti, prvého latinskoamerického biskupa a narodenie Cliva Revilla, novozélandského herca, ktorý vynikal v Shakespearovských hrách na londýnskych divadelných doskách www.pluska.sk 26.11.2010
Zahraničných Slovákov a Čechov bude spájať nové rádio - Od januára 2011 sa budú celým územím USA a Kanady šíriť informácie o krajanských spolkoch a organizáciách Slovákov a Čechov, ale aj o aktuálnom dianí na Slovensku, v Česku a Severnej Amerike prostredníctvom internetového rozhlasového vysielania RádioSlovakiaUSA. TASR o tom informovala šéfredaktorka rádia Alena Miklošová. "Napriek tomu, že v Spojených štátoch amerických žije vyše dvoch miliónov Slovákov a Čechov, chýba im zastrešujúca organizácia, ktorá by túto komunitu zjednotila a bola zdrojom informácií o jej aktivitách," povedala Miklošová. Okrem spravodajských relácií sa poslucháči môžu podľa nej tešiť na rôzne zábavné, športové, náboženské a vzdelávacie programy pre všetky vekové kategórie. Hudobná dramaturgia vysielania sa bude orientovať predovšetkým na pôvodnú slovenskú a českú tvorbu zastupujúcu každý žáner a éru. "Rádio od začiatku ponúka priestor nielen začínajúcim hudobníkom, ale aj talentovaným amatérom hľadajúcim možnosť sebarealizácie v médiách na postoch redaktorov, reportérov alebo moderátorov," povedala Miklošová. Neklamným znakom, že projekt si od začiatku získal záujem mnohých krajanov, je podľa nej ich iniciatíva prejaviť svoju podporu pomocou pri výstavbe rozhlasového štúdia, finančnými dotáciami alebo darovaním hudobných nosičov slovenských a českých interpretov zo súkromných zbierok. TASR 27.11.2010
Zygmunt Bauman: Dnešná atmosféra je pre vystrašenú väčšinu - Miroslav Tížik, sociológ | 20. novembra 2010 Pravda Zygmunt Bauman, jeden z najzásadnejších sociológov súčasnosti, patril medzi kľúčových hostí na nedávnom Stredoeurópskom fóre 2010 v Bratislave. Slávny vedec v piatok, 19. novembra oslávil svoje 85. narodeniny. Jeho domovská univerzita v britskom Leedsi na jeho počesť pomenovala v septembri tohto roka jeden zo svojich inštitútov. Počas pobytu v Bratislave poskytol rozhovor na témy, ktoré sú v súčasnosti aktuálne aj v strednej Európe. Fórum otvorila slovenská premiérka, ktorá je pôvodne profesorkou sociológie. Aká je podľa vás rola sociológa v politike, najmä, ak sa stáva jej aktívnou súčasťou? Závisí to od typu človeka. Ponúknem vám dlhú odpoveď... Keď som bol mladý, bola sociológia veľmi dôležitá pre tlač. Podľa vplyvného Talcotta Parsonsa mala hľadať odpovede na tzv. Hobbesovu otázku. Ako je možné, že ľudské bytosti - ako vy a ja - ktoré zo svojej podstaty majú vôľu a predtým, ako konajú, sa musia sami rozhodovať, a aj tak sa môžu začať správať predvídateľne? Teda podľa toho istého vzoru, rutinne? Úlohou teda bolo hľadať príčinu tohto javu. A tiež hľadať možnosť, ako presvedčiť a usmerniť ľudí, aby sa správali istým spôsobom. Sociológia hľadala nástroje na ovplyvňovanie? Skúmala manipulovanie a zvyšovanie pravdepodobností, ktorí ľudia budú robiť A, a ktorí ľudia budú robiť B. O tejto sociológii hovorievam ako o sociológii neslobody. Išlo o to, ako minimalizovať vplyv náhody a nevypočítateľnosti v správaní ľudských bytostí, ktoré boli obdarené slobodnou vôľou. Kto bol zadávateľom takejto objednávky otázok? Táto podoba sociológie bola určená všetkým kategóriám ľudí, ktorí sa venovali riadeniu správania ostatných – veliteľom vojenských jednotiek, ktorí mali záujem o disciplínu vojakov, riaditeľom tovární, ktorí zasa chceli, aby sa zamestnanci správali vopred určeným, pravidelným a monotónnym spôsobom. Politici sa, pravdepodobne, zaujímali o to, ako dosiahnuť, aby bol národ vlasteneckejší, aby ochotnejšie reagovali na výzvy položiť svoj život za krajinu a predovšetkým ako dosiahnuť, aby prejavovali poslušnosť oproti akémukoľvek zákonu, ktorý štát presadzuje. Policajní velitelia sa samozrejme snažili zabrániť kriminálnemu správaniu a podporovať, aby sa dodržiavali pravidlá. Šlo o sociológiu, ktorá mala manažérsky zmysel. Žijem však príliš dlho a situácia sa zatiaľ zmenila. Ako? Manažéri sa teraz snažia utajiť spôsob, akým riadia, pretože je to veľmi zložitá a háklivá úloha. Ak ste boli kedysi manažérom, museli ste byť vždy prítomní na svojom mieste, museli ste kontrolovať správanie druhých, prípadne trestať, ak sa niekto vyhýbal pravidlám alebo oceňovať, ak sa dodržiavali. A čo bolo „najhoršie“, nech ste ako manažér robili čokoľvek, zodpovednosť za výsledok bola na vás. Ak sa nenaplnili plány, vy ste boli zodpovedný, pretože ste neriadili dobre. Dnes to už neplatí? V tekutej modernite súčasnosti sa táto situácia mení. Prechádzame niečím, čomu hovorím manažérska revolúcia druhého stupňa. Manažéri dosiahli veľký vplyv v príslušných oblastiach života, takže sa rozhodli, že sa tejto zmesi nepríjemných, zaťažujúcich a nudných manažérskych povinností zbavia. A teraz to ide opačným smerom. V súčasnosti sa zodpovednosť za následky riadených aktivít presunula z manažérov na tých, ktorí ich vykonávajú. Akým spôsobom? Nastal proces individualizácie. Podnetný nemecký sociológ Dirk Baecker tvrdí, že dnes je to práve jednotlivec, od ktorého sa očakáva, že svojím individuálnym rozumom, schopnosťami, iniciatívou, predstavivosťou a zdrojmi nájde individuálne riešenia na spoločensky vyprodukované problémy. Hoci sa problémy vytvárajú spoločensky, úloha nájsť riešenia k týmto problémom sa presunula na jednotlivca. V čom je to pre manažérov „výhodné“? Spoločnosti, organizácie a byrokratické inštitúcie namiesto toho, aby bojovali proti individuálnej iniciatíve, proti vašim emóciám, vašej osobitosti a svojráznosti, využívajú ich tak, aby prispeli k výsledkom úsilia celej organizácie. V súčasnosti, v rovnakom čase, ako prebieha individualizácia, tak sme to my ako jednotlivci, nie manažéri, ktorí sa máme zaoberať hľadaním, nachádzaním a aplikovaním riešení existujúcich sociálnych problémov. Čo sa zmenilo pre sociológov? Zjavne sa objavili nové druhy výziev. Teraz sa vedci môžu zameriavať nie na manažérov, ktorí si objednávali a platili výskum, ale na obyčajných ľudí. Na mužov a ženy, ktorí zápasia so svojimi životnými problémami. No títo bežní ľudia sú už vopred postavení do pozície, že sú zodpovednými jednotlivcami. A vopred sa im uznalo, že sú zodpovední za to, čo robia. Preto musia rozumieť svojej situácii - to je to podstatné. Porozumejú jej práve vďaka vedcom? Sociológovia im tieto informácie tlmočia. Aké sú mechanizmy, ktoré hýbu realitou, prečo sa niektoré veci robia skôr takýmto spôsobom a nie iným. Ktoré faktory rozhodujú o výsledku vnútorne rozporných situácií... V súčasnosti je tento typ informácie neoceniteľný. Je to niečo, čo jednotlivci potrebujú na prežitie. Jednotlivci o tom vedia? Nehovorím, že sociológia by mala poskytovať recepty na život. Už niekoľko desiatok rokov tvrdím, že sociológia by mala otvárať nové pohľady. Mala by pomáhať jednotlivcovi, aby pochopil, aké má možnosti. Samozrejme, rešpektujúc pritom jednotlivca, individualizmus a jeho slobodnú vôľu. Sú to muži alebo ženy, čo si vyberajú z týchto možností a využívajú poznatky o spolupráci alebo o interakcii so sociálnou realitou, ktoré sociológia poskytuje. Takže toto je moja komplexná odpoveď. Vráťme sa k politikom... Nemyslím si, že sociológia môže človeku, ktorý má moc, skutočne poskytnúť radu, ako túto moc využiť na to, aby mohol primať ľudí urobiť niečo, ak to sami nechcú. Naopak, sociológia sa skôr premieňa, alebo už sa aj zmenila zo sociológie neslobody na sociológiu slobody. Sociológia je podnikom na propagáciu pravej slobody, pretože vy, môj syn, ja alebo ktokoľvek iný, sme sa stali jednotlivcami de iure dekrétom. Iste preto, lebo zodpovednosť je na nás. Nemáme sa komu ísť sťažovať. Môžete sa sťažovať len na svoje vlastné rozhodnutia. Ale nato, aby sme sa mohli stať jednotlivcami de facto potrebujeme zdroje a poznanie. A to je presne to, čo môže sociológia ponúknuť. Už pred 10 – 15 rokmi ste plasticky opísali črty tekutej modernity v západných spoločnostiach. Tu sme to vtedy vnímali ako pesimistickú víziu nepravdepodobnej budúcnosti. No dnes je už pre nás takýto svet realitou. Pre nás ste sa možno stali prorokom... Ešte v mladom veku ma naočkoval jeden z mojich učiteľov, ktorý mi povedal: „Zygmunt, zapamätaj si, nikdy nepredpovedaj, najmä nie budúcnosť.“ My sociológovia nielenže vieme dobre vysvetliť, čo sa už stalo, ale môžeme dokonca vedecky dokázať, že sa to muselo stať, že nebola žiadna iná možnosť. No len za predpokladu, že sa to už stalo, a ak to nepresahuje do budúcnosti. Netýka sa to aj iných vied? Môj dobrý priateľ Leszek Kołakowski bol v tejto otázke veľmi neústupčivý. Povedal, že futurológia, veda o budúcnosti, je v skutočnosti podvod, pretože budúcnosť neexistuje. V okamihu, keď začína budúcnosť, už to nie je budúcnosť, ale prítomnosť. Ale pokiaľ je budúcnosť budúcnosťou, tak neexistuje. A teda nemôžeme mať vedu, ktorej predmetom je „nič". Múdry výrok. Nie je to ako v prípade chemických látok v laboratóriu. Tie totiž nemajú slobodnú vôľu a nemôžu si vyberať, len veľmi monotónne reagujú na vzniknutú situáciu. Toto však neplatí pre ľudské bytosti, a práve preto je budúcnosť nepredvídateľná. Na fóre ste spomenuli o budúcnosti bonmot Václava Havla... ... ktorý povedal, že nato, aby ste mohli ovplyvniť budúcnosť, potrebujete vedieť, ktorú pesničku je národ pripravený spievať. No k tomu hneď dodal, že problém je, že v podstate neviete predpovedať, akú pesničku bude chcieť ten istý národ spievať nasledujúci rok. A práve toto je záležitosťou slobodného výberu. Viem, že život vedca by bol oveľa jednoduchší, ak by sme zo spoločnosti odstránili ľudské bytosti, pretože je to len jeden chaotický prvok, ktorý všetko pokazí. Nehovorili ste, že sa to netýka len ľudí? Z najnovších poznatkov v kozmológii napríklad vyplýva, že vznik života vo vesmíre bola náhoda a neexistovali žiadne zákony. A všetky tieto diskusie začali s meteorológom Edwardom Lorenzom, ktorý skonštatoval, že „jediným mávnutím krídel motýľa v Pekingu sa zmenila mapa tornád v Mexickom zálive nasledujúcu jeseň. Bezvýznamné udalosti spôsobujú z dlhodobého hľadiska obrovské zmeny“. Bol to jeho objav. A teraz choďte vy do Pekingu a skúste predpovedať, v ktorom konkrétnom okamihu jeden z mnohých motýľov, ktoré tam lietajú, mávne svojimi krídlami. Predpovedať je nemožné. No pred 15 rokmi ste písali o flexibilite práce, ktorá sa stala hlavným princípom tekutej modernity, o znižujúcej sa kvalite vzdelávania v mene zvyšovania jeho efektivity. A teraz to všetko zažívame na vlastnej koži... To nie sú predpovede. Ja len opisujem súčasné tendencie. Nedávno mi vyšla knižka o umení života, kde hovorím, že existujú dva faktory, ktoré spolu formujú ľudský život. Jedným je osud, ktorý nie je niečo, čo robíme, ale čo sa nám deje, čo nemáme pod kontrolou. Z nášho pohľadu je to len verdikt prozreteľnosti, logický sled udalostí. Osud vytvára množinu realistických možností výberu, pretože niektoré veci už vopred vylúči. Narodili ste sa, povedzme, v Prešove do chudobnej rodiny. Pravdepodobnosť, že sa stanete prezidentom USA je mizivá. Takže osud sa rozhodol, že táto možnosť vám určená nie je. Ale aj tak, stále je vám otvorený široký výber možností. Druhý faktor, ktorý ovplyvňuje ľudský život je charakter. Ako spolu „vychádzajú“? Osud vytvára množinu možností, ale ľudský charakter si z týchto možností vyberá. Jeden človek by si vybral jednu, iný druhú. Ľudia sa svojimi výbermi navzájom prepájajú. Množina možností sa neustále mení. A interakciou medzi osudom a charakterom človeka dochádza aj k zmene vášho charakteru. Je to taký obrovský súbor neznámych možností, že ani najlepší počítač na svete by nedokázal vyrátať nutnosť čohokoľvek. Vo svojej podstate je to len problém náhodnosti, teda kontingencie. Mohli by ste to viac priblížiť? Žijeme vo svete náhody. Neexistovala nevyhnutnosť, aby sme tu spolu sedeli, nebolo nutné, aby existovali živé a mysliace bytosti. Nebolo nutné, aby existoval niekto, kto sa bude živiť kladením otázok iným ľuďom a tak ďalej. Nič z toho nebolo vopred určené. Je to len kombinovaný výtvor, ktorý vznikol ako výsledok veľmi vzdialených náhodných výberov. Naozaj zažívate pôžitok, keď diskutujete s ľuďmi, alebo je to len súčasť vášho profesionálneho vystupovania? Je to môj spôsob života, ktorý som si vybral. Možno máte pravdu. Ak by som nerád trávil čas myslením, čítaním alebo písaním, tak by som to pravdepodobne nerobil. Ale čo to dokazuje? V podstate nič. Môj charakter je čiastočne aj mojím výtvorom, ale nie celkom, pretože vzniká v interakcii s osudom. No všetky moje možnosti sú už uzavreté. Mám 85 rokov a naozaj robím len to, čo som pripravený robiť. Inšpiroval vás sociológ Georg Simmel, keď ste začali používať pojem cudzinec ako typ postmodernej osobnosti? Je ešte primerané hovoriť o osobnostnom type cudzinca, keď súčasní migranti sú stále viac cudzincami ako celok, skupina? Rozdiel spočíva v tom, že v období nástupu modernosti a holokaustu boli cudzinci vnímaní len ako dočasní návštevníci, ktorí sa môžu odsťahovať alebo udomácniť. Cudzinec je vo svojej podstate ambivalentný. Preto je jeho spoločnosť nebezpečná a nepríjemná. Prečo je dvojaký? My ľudské bytosti veľmi dobre vieme, ako sa máme správať voči priateľom a ako voči nepriateľom. Takže v istom zmysle nám nepriateľ nenaháňa takú hrôzu ako cudzinec, pretože pokiaľ ide o cudzinca, nie sme vybavení žiadnymi rutinnými postupmi, ako sa k nemu správať. Neexistuje žiadny osvedčený spôsob, nepoznáme aké sú jeho zámery a pohnútky. Nevieme, či je priateľský alebo nepriateľský, či vám chce alebo nechce ublížiť. Preto je prítomnosť cudzinca zdrojom trvalej úzkosti. A prečo úzkosti? Práve pre jeho nevypočítateľnú dvojakosť. Predtým to bolo azda radikálne iné? Typické vyjadrenie pre predchádzajúce obdobie spočívalo v ambícii urobiť svet prehľadným. Aby vás v ňom nemohlo nič prekvapiť. Šlo o vytvorenie situácie, kde sú všetky nejasnosti odstránené. Keď sa človek môže po celý čas správať racionálne, vie zhodnotiť situáciu a zmeniť ju podľa vlastných predstáv. Cudzinec bol neznámou veličinou a takéto nádeje na vytvorenie transparentného sveta rozbil. Keď som bol mladý, dominantnou bola stále ideológia asimilácie. Buď budeš ako my, alebo sám seba vyhlásiš za nepriateľa, a my sa k tebe budeme podľa toho správať. Vyrazíme ťa, zatkneme, uložíme do lágru a zničíme takým či onakým spôsobom, ale musíme túto ambivalentnosť zredukovať na jediný význam. Na to, čo Nemci označujú ako „Eindeutigkeit“ – jednoznačnosť. Teda na prítomnosť iba jediného významu, nie mixu viacerých významov. Táto situácia sa od mojej knihy Modernosť a ambivalentnosť zmenila. Ako? Teraz sme si viac-menej uvedomili, že ambivalentnosť tu je a bude tu aj naďalej. A to si vyžaduje úplne iný pohľad na svet. Kým ste očakávali, že dvojakosť, cudzosť, zmiešaná situácia, nejasnosť, zahmlenosť je niečo, čo nás bude iritovať len dočasne, nebolo treba rozvíjať umenie života s ambivalentnosťou. Načo strácať čas? Zajtra zmizne a všetko bude O.K. Nech už dnes máte akýkoľvek názor, práve vyrovnanie sa s ambivalentnosťou sa stáva kľúčovým umením, ktoré budeme potrebovať v diasporickom svete. Vo svete, kde cudzinci nielenže zostávajú, ale dokonca sa odmietajú meniť, sú neoblomní a odolní proti systému. A my si tiež ponechávame svoju identitu, ktorá je odlišná, ale je naša. Je to buď či alebo? Presne, buď začneme ako vo Rwande útočiť na cudzincov, alebo sa navzájom vraždiť ako Tutsiova Huutov, či Huutovia Tutsiov. Tak alebo onak, ale spolužitie v takomto prístupe nie je možné. No ak sa dnes pozeráme po ktoromkoľvek veľkom meste, tam je vidieť takéto spolužitie, a to nás učí, že treba ísť ďalej. A o tomto umení života som hovoril. V Európe dnes vidíme nástup populistických pravicových politických strán, ktoré deklarujú rovnaký druh ideálov a ambícií, aké boli typické pre uplynulú modernitu. Tieto strany sú proti cudzincom, hlásajú nastolenie poriadku a transparentnosti. Znamená to, že nastáva koniec tekutej modernity a vraciame sa späť? Znova sa ma pýtate na predpovede. Neviem, ako sa to vyvinie. Fundamentalizmus alebo druh snáh, ktorý ste opísali, sú rovnako produktom tekutej modernity ako napríklad iná reakcia, ktorú som opísal vo svojej štúdii o mestskom živote. Vidím v ňom dve paralelné tendencie, ktoré sú vyvolávané prítomnosťou cudzinca. Jedna sa spája s niečím fascinujúcim, dobrodružným, s niečím novým, neočakávaným a neosvedčeným a nevyskúšaným. Keď idete do Soho, tak si to vychutnávate, vnímate všetko to orientálne, východnú alebo afganskú kuchyňu, Francúzov, Talianov, sú tu Číňania a ďalší. A práve toto robí život zaujímavým. No súčasne máme tú druhú - tlačenie sa v dave, obtieranie sa o neznámych ľudí, ktorí vám síce môžu poskytnúť zaujímavú a nepoznanú skúsenosť, no ktorí vás môžu aj ohrozovať, alebo vás môžu jednoducho zničiť. A tieto tendencie žijú v mestskom priestore vedľa seba. Tie dva pocity, strach a nádej z prítomnosti cudzincov sú veľmi silno prepojené. Nemôžete ich oddeliť a pravdepodobne pretrvajú. Čo sa dá s tým robiť? Počuli ste o Miroslawovi Balkovi? Je to poľský umelec, ktorého Tate Modern v Londýne pozvala, aby zabezpečil celoročnú inštaláciu v Turbine hall. Galéria Tate je vybudovaná v starej priemyselnej oblasti. V budove je obrovská hala, kde každý rok jeden umelec vystavuje niečo zaujímavé. A Miroslaw Balka vyrobil 30 metrov dlhý, obrovský tunel. Chcel nájsť najčernejší odtieň spomedzi čiernej farby, ktorou potom namaľoval interiér. Pohltilo to akékoľvek svetlo, ktoré preniklo dovnútra, takže to bolo dokonale čierne, úplná temnota. A ako vie každé dieťa, temnota je zosobnením neistoty. Nikdy neviete, čo sa v tme môže stať. Keď ľudia vošli do tunela, ocitli sa bez akéhokoľvek svetla na jeho konci. Len hmatom, čuchom a sluchom mohli zistiť prítomnosť iných. Bol to druh sociálneho experimentu - ako by sa cítili, ak by sa ocitli v úplnom nebezpečenstve, pretože davy, ktoré chodia do Tate sú náhodné. Takže tu bola masa cudzincov v podmienkach extrémnej neistoty. A ako sa teda cítili? Vnímali prítomnosť cudzincov, ktorí boli v rovnakej situácii, ako hrozbu, práve preto, že ich nevideli? Alebo naopak, upokojilo ich, že tu nie sú sami, že sú tam aj iní ľudia ako oni, takže pociťovali ich prítomnosť ako poistku proti niečomu zlému, čo by sa im mohlo prihodiť? Je to veľmi zaujímavý pokus, ktorý v zhutnenej podobe umožňuje zažiť skúsenosť, ktorú v súčasnosti neustále prežívame v našom živote v meste. A tie dva pocity, strach a nádej z prítomnosti cudzincov sú veľmi silno prepojené. Nemôžete ich oddeliť a pravdepodobne pretrvajú. Ako by to mohlo smerovať ďalej? Nemám predstavu. Závisí to od intenzity migrácie, od faktorov, ktoré nemá pod kontrolou žiadna mestská samospráva. Dnes sú mestá smetnými košmi, do ktorých vhadzujeme všetok odpad z globalizovaného sveta. Všetky problémy, ktoré si globálne vyrábame, hádžeme do mesta. A tak potom musia obyvatelia, usadlíci, starosta mesta a mestská rada nachádzať riešenia problémov, ktoré sa tam dostali z globálneho priestoru. Na pleciach mesta je, aby vytvorilo istý modus vivendi medzi prisťahovalcami a medzi starousadlíkmi, a aby im umožnilo jednoducho žiť vedľa seba bez toho, aby sa navzájom zabíjali. Toto je veľmi neistá situácia, nepýtajte sa ma, ako z nej spraviť niečo isté, pretože to nie je možné. Záviselo by to od mnohých faktorov a len časť z nich je v našom zornom poli, ostatné sú od nás na míle vzdialené. Je ich príliš veľa nato, aby mohla zodpovedná osoba predstierať, že vie, ako sa to skončí. To nevie nikto. Uviedli ste príklad umeleckého experimentu. Ale ak sú takéto experimenty robené ako politické projekty napríklad v predstave minimálneho štátu, aké to môže mať dôsledky? Veď práve štát vytvára veľkú časť orientačných bodov a princípov, ktoré jednotlivcom umožňujú orientáciu... Balka skutočne chcel, aby ľudia porozumeli vlastnej situácii. Nech sa sami rozhodnú, ako sa cítia. To je presne spôsob, akým by sa malo vzdelávať. Nie predpisovať správanie, ale vystaviť ľudí skutočnej a dialektickej zložitosti vlastných pocitov. Nech sa tieto zážitky naučia rozlišovať, a nech pochopia, čo ich motivuje. Toto je služba, ktorú by mali ponúkať nielen umelci, ale aj spoločenskí vedci. Toto je moja predstava sociológie. Vo svojom vystúpení ste viac ráz hovorili o chýbajúcej dôvere v súčasnej spoločnosti. Nesmerujeme tak známemu obrazu, v ktorom sú peklom pre nás druhí ľudia? Tekutý moderný svet je čím ďalej hmlistejší, neistejší. Len veľmi málo vecí poznáme dokonale. A neistota, ako všetci vieme, je veľmi nepríjemná situácia. Už v 16. storočí napísal Étienne de La Boétie malú knižku, veľmi prorockú a hlbokú, ktorá sa volá Rozprava o dobrovoľnom otroctve. Neriešil otázku, naozaj veľmi hlúpu, či sú ľudia vo svojej podstate dobrí alebo zlí. Diskutovať o tomto je naozaj strata času. Všimol si však, že ľudia, ak majú možnosť, tak uprednostňujú svet, v ktorom sú dobro a zlo prísne oddelené. V takomto svete by vždy vedeli, čo je dobré a čo je zlé. Škaredé a pekné alebo dobré správanie a zlé správanie by boli od seba prísne definované. Čo z toho vyplýva? Aby ľudia mohli dosiahnuť takýto stav, radšej sa zrieknu slobodného výberu, Keď sa musia rozhodnúť medzi istotou a slobodou, radšej sa vzdajú slobody, aby mali viac istoty. Je to aj za prístupom každého demagóga, ktorý k vám príde a povie: „Viem, čo je dobré a čo je zlé, viem, čo je pekné a čo škaredé, viem, čo je správne a čo nesprávne, len mi dôveruj a prestaň sa strachovať. Dôveruj mi a rob čo ti poviem.“ Podľa Étienne de La Boétie, je tu vždy šanca pre niekoho, kto by to povedal. A to je aj recept pre fundamentalistické hnutia, ktoré sa tak hojne v súčasnosti vynárajú. Akú úlohu v tom zohráva súčasná finančná kríza? Rozhodne prispela k neistote, ktorá dnes vládne Európou. Pred ňou boli ľudia presvedčení, že si môžete dovoliť kúpiť drahý dom, pretože ceny budú neustále len stúpať a že bez problémov splatíte svoju hypotéku. Dnes ľudia už len dúfajú, už viac nemajú istotu. Takú istotu, akú mali ich otcovia, že pracovné miesta netrpia zlozvykom, žeby cez noc načisto zmizli. Nejde o to, že by vás nemohli vyhodiť z práce, ale ide o existenciu samotného pracovného miesta. A pracovné miesta v renomovaných, večných vplyvných spoločnostiach majú tento zlozvyk len odnedávna. Podľa Cohenovej, ekonómky zo Sorbonny, ak kedysi šiel mladý človek, povedzme do Renaultu, aby leštil autá, automaticky predpokladal, že v tej istej továrni strávi pri rovnakej práci celý pracovný život. Aj vy ste to tak vnímali? Keď som bol mladý, počúval som Jean-Paul Sartra, ktorý nám ponúkal návod na život. Bol veľmi jednoduchý. Zostavíte si project de la vie - životný projekt, a potom ho krok za krokom realizujete. A teraz, o 80 rokov neskôr, skúste ísť za niekým a spýtajte sa ho na jeho životný projekt. Pozrie sa na vás ako na blázna. Ak má nejaký projekt na najbližší rok, tak potom je to veľmi prezieravý človek, ale bežne žijeme od jednej epizódy života k druhej. A sú aj iné okolnosti. Napríklad? Rastie dopyt po riešení a prísľuboch. Ja vás nechcem uisťovať a nechcem vás jednoducho zbaviť vašich oprávnených starostí z budúcnosti, pretože atmosféra je veľmi naklonená ľuďom, ktorí poslúchajú, je pre vystrašenú väčšinu. Skúste im povedať - pozrite, ste vystrašení, neistí, nešťastní pre túto konkrétnu vec, ktorá sa stala. Napríklad, kvôli Rómom, prisťahovalcom alebo Židom. Je jedno, čo je príčinou. Ale ak sa tieto rozptýlené, roztrúsené úzkosti zhutnia do jednej zásadnej veci, a ak by zvíťazilo presvedčenie, že oprava tejto veci by tieto úzkosti mohla vyriešiť, tak toto zjednodušenie ukazuje na začiatok fungovania zákona dobrovoľného otroctva. V posledných rokoch sa jednotlivé krajiny predbiehajú v tom, ktorá z nich je viac nábožná. Vidno to v Poľsku, Slovensku, Chorvátsku aj Maďarsku. Aké súvislosti pripisujete týmto zmenám? Nerobil by som zo súčasných príkladov také ďalekosiahle závery. Takéto prípady prichádzajú a odchádzajú. Netrvá to dlho. Namiesto pevných štruktúr, ktoré boli typické pre tuhú fázu modernosti, máme spojenectvá. Aliancie sú zo svojej povahy dočasné. Nemáme nič, čo by prekračovalo úroveň národného štátu a čo by sa aspoň vzdialene podobalo predstave spoločenstva. Smejem sa, keď počujem výraz medzinárodné spoločenstvo, pretože takéto spoločenstvo neexistuje. Je to len ad hoc zoskupenie, na ktorom má každá strana svoj záujem. Naozaj to netrvá dlho? Spomeňte si na vojny v Afganistane a Iraku, ktoré sa uskutočňovali s takýmito sloganmi a pod záštitou medzinárodného spoločenstva. Toto bolo koaličné hnutie. Z tejto koalície nezostalo nič. Len tam trpia úbohí americkí a britskí vojaci a po koalícii, ktorá tam bola na začiatku už nie je žiadna stopa. Na konferencii som použil výraz „sobáš z rozumu“, ktorý funguje na každej úrovni spoločenskej organizácie. Anthony Giddens definoval súčasné partnerstvo medzi ľuďmi ako čisté vzťahy. Čo tým myslel? Okrem uspokojenia neobsahujú žiadne ďalšie podmienky, nemajú žiadny iný dôvod. Z toho vyplýva, že len čo prestanete byť spokojný, alebo keď pocítite, že v inom partnerstve by ste dosiahli viac uspokojenia ako v tom súčasnom, pretože toto vám už nesľubuje žiadne ďalšie dobrodružstvo alebo prekvapenie, lebo ho už poznáte skrz naskrz, len čo sa rozhodnete, partnerstvo sa rozpadne. Podobne to funguje v spoločenských vzťahoch? Iste, aj medzi politickými stranami, cirkvami, susednými krajinami a podobne. Po vzájomnej láske nasleduje vzájomné nepriateľstvo, podozrievavosť a nenávisť. Takže na tom nemôžete stavať. Hovoríme o momentke. A tá vám nepovie veľa ani o partnerovi, ani o budúcnosti, takže ide len o okamih. Zachytený a zabitý okamih, ktorý je len prechodom z jedného stavu do druhého. Bolo by to veľmi zradné, z prítomnej situácie vyvodzovať dôsledky. Čo dnes teda môžeme povedať s akou-takou istotou? Že namiesto nerozhodnosti bude v blízkej budúcnosti pravdepodobne pokračovať krátkodobosť. No nedá sa predpovedať, aké produkty alebo aké nánosy tento stav prinesie. Tieto spojenectvá nám hovorievali, že voľby sa niesli v znamení boja proti korupcii, ale potom, po voľbách, vytvorila strana, ktorá bola obvinená z korupcie spoločnú vládu so stranou, ktorá z korupcie obviňovala. Kde je tu logika? Ale na tento nelogický svet sa musíte pripraviť, budete v ňom, aspoň zatiaľ žiť. Cítim sa, akoby som predával informáciu, ktorej už nebudem svedkom niekomu, kto ju zažije. O dvadsať rokov budete vedieť, či som bol úplne vedľa, alebo či moje myšlienky pomôžu si niečo uvedomiť. Ja to však už nezistím. Zygmunt Bauman * Narodil sa v roku 1925 v Poznani, pred druhou svetovou vojnou rodina odišla do ZSSR. Po napadnutí Sovietskeho zväzu vstúpil Bauman do armády a od roku 1943 bojoval najskôr ako vojak, potom ako dôstojník v I. armáde poľského vojska v ZSSR a zúčastnil sa na bojoch najmä o poľské pobrežie aj na útoku na Berlín. * Od roku 1948 začal študovať na Akadémii spoločenských vied, ktorú skončil v roku 1951 a potom pokračoval v magisterskom štúdiu na Filozofickej fakulte Varšavskej univerzity. * V roku 1953 začal pôsobiť na fakulte filozofie a sociológie a v rokoch 1964 - 1968 bol vedúcim katedry všeobecnej sociológie. Od roku 1960 bol vedúcim redaktorom hlavného sociologického časopisu v Poľsku Studia socjologiczne. * Bauman tiež aktívne napomáhal ustanovenie sociológie v Československu, zúčastnil sa na mnohých konferenciách v Čechách i na Slovensku. * V marci 1968 bol odvolaný zo všetkých funkcií a zbavený členstva na katedre za tzv. revizionistickú rozkladnú činnosť a pod silným politickým tlakom donútený emigrovať. Tri roky prednášal v Tel Avive a v Haife, na pozvanie univerzity v Leedsi v roku 1971 však natrvalo odišiel do Veľkej Británie, kde v roku 1976 získal britské štátne občianstvo. * V roku 1991 mu vrátili všetky poľské akademické hodnosti. Po odchode do dôchodku začal Zygmunt Bauman intenzívne publikovať, každoročne vydával najmenej jednu knihu, z nich každá získala obrovský medzinárodný ohlas. * Jeho knihy sú preložené takmer do všetkých európskych aj niekoľkých iných jazykov, jeho neúplná bibliografia ráta okolo 500 položiek. * Je členom niekoľkých redakčných rád významných časopisov a nositeľom dvoch najprestížnejších cien v odbore – Európskej ceny Amalfi a Ceny Theodora Adorna (1998). * Je čestným doktorom niekoľkých európskych aj zámorských univerzít. * Žije s manželkou Janinou (od roku 1948), ktorá je sama autorkou zaujímavých autobiografických textov. Má tri dcéry.
Rakúšania vyhlásili vojnu našim seniorom - Slovenskí penzisti "berú našich západných susedov útokom“. Lákajú ich vysoké dôchodky, ktoré v Rakúsku dosahujú minimálne 783 eur. 48081160 Mnohí Slováci preto odchádzajú za hranice s tým, že v Rakúsku sa prihlásia na trvalý pobyt a požiadajú o dorovnanie svojej slovenskej penzie. To im môže do peňaženky priniesť až niekoľko stoviek eur navyše. "Samozrejme, že na mojom dôchodku by tú zmenu bolo cítiť. S tým súčasným by som vyžila len sotva. Keď si nájdem v Rakúsku brigádu, veľmi vážne uvažujem, že tam požiadam o dôchodok. A určite nie som sama, podobne uvažujú aj ďalší,“ povedala pre HN 59-ročná slovenská zdravotná opatrovateľka Anna. Pripojila by sa tak k stovkám Slovákov, ktorí sa rozhodli v Rakúsku požiadať o penziu. Proti sociálnemu turizmu Presne takejto forme tzv. sociálneho turizmu chcú teraz Rakúšania zabrániť. Doteraz to veľký problém nebol, ešte pred pár mesiacmi poberalo dorovnanie svojej zahraničnej penzie len 555 dôchodcov, väčšina z toho z Nemecka. Situácia sa však tento rok začala dramaticky meniť. "Sociálny turizmus z ostatných krajín Európskej únie sa stáva problémom. Cudzinci prichádzajú do Rakúska s tým, aby využili vyššie penzie, lekársku i opatrovateľskú starostlivosť,“ povedal pre HN hovorca rezortu sociálnych vecí Norbert Schnurrer. Podľa ministerstva o dôchodok tento rok požiadalo asi 600 ľudí, mnohí z nich práve zo Slovenska. "Ak príde niekto z krajiny, kde poberá väčšiu penziu, než u nás, tak s tým problém nemáme. Chceme zakročiť najmä proti ľuďom, ktorí u nás nikdy nepracovali a na trvalý pobyt sa prihlásili najmä kvôli tomu, aby využívali náš sociálny systém,“ pripomenul Schnurerr. Časť z týchto ľudí má síce formálny pobyt v Rakúsku, v skutočnosti však žijú doma na Slovensku. Väčšinou sa o príležitosť bezprácne si "privyrobiť“ zaujímajú Slováci, ktorí v Rakúsku pracujú či študujú a privezú sem i svojich rodičov. Niektorí z dôchodcov však majú trvalé bydlisko u susedov len na papieri a v skutočnosti žijú v Bratislave. Práve tí teraz žiadajú o dorovnanie penzie, cituje denník Die Presse Slovenku žijúcu v Rakúsku. Podľa nej sa správa o ľahkom vybavení rakúskej penzie šíri po Slovensku rýchlosťou blesku a jej samej sa mnohí Slováci pýtajú, ako by si žiadosť mohli vybaviť. Špekulanti majú smolu Aj preto sa rezort sociálnych vecí v spolupráci s ministerstvom vnútra rozhodli zmeniť legislatívu - na dorovnávanie dôchodkov nebudú mať šancu cudzinci z krajín únie, ktorí by sa prisťahovali len kvôli vyššiemu sociálnemu štandardu. Nárok naň by mali mať v budúcnosti len ľudia, ktorí skutočne preukážu, že majú v Rakúsku legálny pobyt a nežijú tu len zo sociálnych dávok či doplatku penzie. "Kto v Rakúsku pracoval, dorovnanie dostane. Ten, kto sa sem prisťahoval len kvôli vyšším dôchodkom, má však smolu,“ dodal Schnurrer. Na príprave legislatívy proti sociálnemu turizmu sa bude podieľať aj rakúsky rezort vnútra. "Ministerstvo sociálnych vecí nás požiadalo o vyhotovenie správy k počtu prisťahovalcov. Správu potom zohľadní pri príprave nového zákona,“ povedal pre HN hovorca rezortu vnútra Rudolf Gollia. Bez "čiernych duší“ Rakúske obce za hranicami zatiaľ problémy s "fiktívnym“ trvalým bydliskom Slovákov, ktorí by sa snažili zneužiť štedré sociálne dávny a penzie, problém nemajú. "U nás v obci žije do dvoch stoviek Slovákov. Väčšinou ide o mladé rodiny, ktoré si tu postavili dom. Bývajú tu zväčša všetci, neviem o tom, že by sa niektorí prihlásili na pobyt a žili v Bratislave,“ potvrdila pre HN Monika Bieberová z rakúskej prihraničnej obce Wolfsthal. O žiadnych "čiernych dušiach“ nevedia ani v obci Kittsee. "Ľudia sem prichádzajú za bývaním, ale nie za zneužívaním systému,“ podčiarkla pre HN Andrea Töröckiová z Obecného úradu v Kittsee. Do dôchodku odchádzajú rakúske ženy v 60 a muži v 65 rokoch. Rakúska penzia dosahuje najmenej 783 € a u nás minimálny dôchodok zatial neexistuje.Uvažuje sa o zavedení vo výške asi 220 až 230 € Pavel Novotný 11.11.2010
Zomrel spisovateľ, ktorý sa nazýval zosobnením 2. svetovej vojny - luc | 2. novembra 2010 Pravda Vo veku 83 rokov zomrel holandský spisovateľ Harry Mulish. Okrem jedinečného literárneho štýlu ho preslávil cynizmus a odvaha vysmiať sa každému, dokonca aj samému sebe. Príčinou úmrtia bola rakovina, skonal vo svojom amsterdamskom dome. Harry Kurt Victor Mulish sa narodil v roku 1927 v holandskom Haarleme. Jeho otec pochádzal z Rakúsko-Uhorska, matka bola Židovka. Počas 2. svetovej vojny sa vyhli koncentračnému táboru vďaka otcovi, ktorý pracoval v nemeckej banke, ktorá sa zaoberala skonfiškovaným majetkom Židov. Práve kvôli tomuto paradoxu Mulish sám seba rád nazýval zosobnením 2. svetovej vojny. Spolu s Willemom Hermansom a Gerardom Reveom je Mulish považovaný za jedného z "Veľkej trojky" holandskej povojnovej literatúry. Venoval sa próze, poézii aj dráme. Angažoval sa tiež ako reportér na súdnom procese s Adolfom Eichmannom, neskôr kauzu zhrnul v knihe Kriminálny prípad 40/61. Téme vojny sa venoval aj v beletrii. Filmová adaptácia jeho románu Útok dokonca v roku 1986 získala Oscara. Sfilmovaný bol aj Mulishov román Objavenie neba, ktorý vyšiel aj v slovenskom preklade.
Poslanci oslavovali Kováčovu osemdesiatku - Zdroj: SITA 14. október 2010 Plénum parlamentu dnes vynechalo tradičné hlasovanie o prerokovaných zákonoch o 17:00. Dôvodom je oslava narodenín exprezidenta Michala Kováča, na ktorú pozval aj predsedu parlamentu Richarda Sulíka a ďalších zákonodarcov. S preložením hlasovania na piatok všetci súhlasili a zaželali bývalej hlave štátu najmä veľa zdravia. Osemdesiatku dovŕšil Kováč už 5. augusta, no zdravotné problémy a dlhodobý pobyt v nemocnici mu nedovolili toto životné jubileum doteraz osláviť. Ako vtedy povedal, narodeniny chce osláviť doma, až sa bude cítiť lepšie. Narodeninový deň mu aj napriek tomu spríjemnili viaceré telegramy a kytice, medzi inými aj od súčasného prezidenta Ivana Gašparoviča či premiérky Ivety Radičovej. Dnes sa exprezidentovi hostia stretli v jeho obľúbenej Slovenskej reštaurácii v centre Bratislavy, ktorú už roky navštevuje. Niekdajšia hlava štátu ležala v nemocnici od 12. júla vyše mesiaca. Kováč skolaboval v dôsledku horúčav a Parkinsonovej choroby a v nemocnici sa pridružili ďalšie komplikácie. Michal Kováč bol po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 prvým prezidentom. Funkčné obdobie skončil 2. marca 1998.
Slovenka, ktorá odkrýva záhady archívu Vatikánu - Emília Hrabovec. Elitná pápežská historička vniesla nové svetlo do dejín našich katolíkov v Uhorsku a Československu. Z domova odchádzali ako neznámi, v zahraničí sa vypracovali na špičky vo svojich odboroch. V seriáli Slovenský recept na úspech vám prinášame príbehy úspešných Slovákov. 47014070 Za dve desaťročia mimo Slovenska sa vypracovala na špičkovú cirkevnú historičku. Dnes sa ako členka elitného pápežského výboru pre historické vedy zaoberá najmä odkrývaním tajných archívnych dokumentov, ktoré zostali dlhé roky ukryté pred zrakom ľudí. Veľkú úlohu v jej práci zohráva história cirkvi na Slovensku v prvej polovici 20. storočia. "Pracujem už niekoľko rokov vo vatikánskom tajnom archíve, ktorý bol pred časom odhalený,“ hovorí 46-ročná Emília Hrabovec. Jej výskumy v historických prameňoch priniesli napríklad nové poznatky vo vzťahoch Slovenska a Vatikánu tesne po prvej svetovej vojne. Vo svojich prácach sa venovala najmä postaveniu slovenského katolicizmu v Uhorsku a po vyhlásení Československej republiky v roku 1918. Za knihu Svätá stolica a Slovensko 1918 -1922 v kontexte medzinárodných vzťahov získala Slovenka prestížnu vedeckú cenu rakúskeho historika Richarda Georga Plaschka, udeľovanú Rakúskou akadémiou vied. Cirkev a komunizmus Ako uznávaná expertka na históriu cirkvi sa rodáčka z Bratislavy stala profesorkou na Viedenskej univerzite. Jej hlavnou úlohou je teda skúmať dejiny katolíckej cirkvi vzťahy k jednotlivým štátom, meniacej sa spoločnosti a iným náboženstvám. V jej "portfóliu" sú tiež postoje pápežov a kardinálov v minulosti. Nevyhýba sa však ani novšej histórii, ako je prenasledovanie cirkvi komunistickou diktatúrou. V júni 2002 dostala cenu za kolektívne dielo Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 - 1989. Emília Hrabovec zastupuje hlas katolíckej cirkvi na mnohých medzinárodných konferenciách. "Podporujeme vzájomnú spoluprácu nielen s cirkevnými, ale aj so svetskými inštitúciami od UNESCO až po Ruskú akadémiu vied,“ spresňuje historička. Neprebádané tajomstvá Hrabovec pracuje aj s dosiaľ neprebádanými prameňmi z vatikánskych archívov, ktoré sú pre spoznávanie cirkvi mimoriadne dôležité. Mnohé dlhoročné tajomstvá katolíckej cirkvi, ktorým sa venuje, ostali desaťročia ukryté pred očami verejnosti. Výsledky svojej práce pravidelne publikuje v troch svetových jazykoch - v nemeckom, talianskom a anglickom. "Som súčasťou vedeckého i publikačného sveta s celosvetovým zastúpením,“ zdôvodňuje Hrabovec rozhodnutie pápeža Benedikta XVI., S Benediktom XVI., ktorý si práve ju vybral pred piatimi Už vtedy mala jasný cieľ, ktorý sa jej v zahraničí podarilo naplniť. "Chcela som na slobodnej zahraničnej univerzite študovať históriu a osobitne cirkevné dejiny. To sa však u nás nedalo. Odišla som a uskutočnila svoj sen v nemeckom Freiburgu a neskôr v Mníchove.“ Jedným z jej poslaní je vychovávať nových profesorov na teologických fakultách, ktorí o Svätej stolici prednášajú. "Vydala som sa za Slováka žijúceho vo Viedni, urobila som si doktorát, získala habilitáciu, stala sa mimoriadnou profesorkou a roky prednášala na Viedenskej univerzite a ako hosťujúca profesorka na ďalších univerzitách od Belgicka po Taliansko,“ pokračuje Hrabovec. V roku 2005 ju vymenovali za riadnu profesorku. Slovensko miluje, ale vedci podľa nej narazia v slovenských podmienkach na mnoho ťažko prekonateľných prekážok. "Ako keby sa tu žilo v izolovanom svete. Slováci publikujú zväčša iba v slovenčine, ale to nik nečíta v zahraničí a obmedzenosť v jazykoch je veľká bariéra,“ porovnáva život tu a za hranicami. Je vedecky činná stále väčšinou v zahraničí, kde si našla cenné kontakty. "Je to aj z objektívnych dôvodov, pretože mojím odborom sa doma na Slovensku prakticky nikto nezaoberá. Tak by som darmo organizovala podujatia z dejín diplomacie Svätej stolice,“ pokračuje historička. Snaží sa preto s pomocou mnohých projektov integrovať aj slovenských kolegov do reálnych komunít historikov a sietí. Jozef Tvardzík Kto je Emília Hrabovec Narodila sa v roku 1964 v Bratislave ju ťahalo k cirkvi a jej histórii. Ako 20-ročná odišla z Československa a začala študovať históriu vo Freiburgu, neskôr v Mníchove a Bazileji. V roku 1994 promovala na univerzite vo Viedni. Ako hosťujúca profesorka stále prednáša na Viedenskej univerzite. Pred piatimi rokmi sa prvýkrát stala členkou prestížneho pápežského výboru pre historické vedy, v septembri jej Benedikt XVI. jej členstvi potvrdil. Pátra po zabudnutých dokumentoch v tajných archívoch Vatikánu, pričom sa špecializuje najmä na históriu vatikánsko - slovenských vzťahov. 13.10.2010 hnonline.sk
K židovstvu sa radšej mnohí nepriznajú - 9.10.2010 Karol Sudor SME Konšpirácie o židovskej svetovláde sú nezmysly, ale je ťažké sa im brániť, tvrdia predstavitelia slovenských Židov. Na škálu od nenávisti až po označenie za vyvolených sa toho o Židoch zmestí veľa. Pre niekoho sú to úžerníci, vládcovia sveta, okupanti palestínskych území, pre iného normálni ľudia a obete šialeného úseku dejín - holokaustu, respektíve šoa. Pojem Žid je odvodený od Juda, mena Jakubovho syna. Na stránke Židovskej náboženskej obce v Žiline sa píše, že podľa neho bol pomenovaný jeden z kmeňov Izraela. Autor kníh Judaizmus a Židia v Bratislave Jaroslav Franek vysvetľuje, že „niekedy sa stretneme aj s označením hebrej, hebrejský. Pôvod treba hľadať opäť v Biblii. Hebrej sa nazýval jeden z Abrahá­mových predkov, a aj reč, v ktorej vznikla väčšina kníh Starého zákona, sa nazýva hebrejčina." Prudký pokles Franek tvrdí, že exaktné čísla o Židoch u nás neexistujú. „Odhady hovoria o troch tisíckach. Štatistika zo začiatku 30. rokov minulého storočia spomínala 137-tisíc Židov na Slovensku, v celom Československu ich bolo 360-tisíc. K dnešnému poklesu prispela vojna, emigračná vlna po nej a ďalšia po auguste 1968," vraví Franek s tým, že do Izraela a na Západ mohlo odísť až 10 tisíc Židov. Výkonný predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR Pavel Frankl vysvetľuje, že židovskú komunitu dnes tvoria najmä dve veľké obce - bratislavská s približne 600 a košická s asi 300 ľuďmi. Počet členov zvyšných asi desiatich obcí sa podľa Franeka ráta na desiatky. „Obce boli vždy autonómne. Mali právnu subjektivitu a neboli od nikoho závislé," vysvetľuje Frankl. „V predvojnovom období sa u nás rozdeľovali na ortodoxné, neologické a status quo ante, čo znamená stav ako prv," dopĺňa ho Franek. „Rozdiel medzi ortodoxiou a neológiou spočíva v prísnosti dodržiavania židovských tradícií - v stravovaní, dodržiavaní sviatkov, absolútneho pokoja v sobotu, oddelenia mužov a žien v synagóge, v používaní jazyka v liturgii a podobne," upresňuje vedúci kancelárie Martin Kornfeld. Konšpirátori a rozum Proti konšpirátorom, šíriacim tézu o židovskej svetovláde, je podľa Franeka ťažké sa brániť. „Konšpirácie sú vec psychiky istých typov ľudí. Obsahujú tajomno, ktoré sa nedá ľahko vysvetliť, hoci ide o nezmysly. Predpokladom na debatu s nimi je, aby mali racionálne myslenie, čo im často chýba. Ak tvrdia, že každý Žid je lakomý, ako to chcete vyvrátiť?" Franek pripomína, že jeho antisemitsky založení kolegovia občas za sionistické noviny označujú aj SME. „Keď argumentujem, že ľudia, ktorí tam pracujú, Židmi nie sú, odpovedajú, že aj tak v tom duchu píšu. Pritom pred rokmi som rozhorčený šiel za vtedajším šéfredaktorom Martinom Šimečkom. Dva dni po sebe ste totiž mali zaujímavé titulky - keď odchádzali z Afganistanu nemeckí vojaci a na letisku explodoval taxík, ktorý desiatky z nich zabil, titulok znel Vražda v Kábule otriasla Nemeckom. Na druhý deň v Izraeli vyhodil Arab do vzduchu linkový autobus. Zabil desiatky ľudí, nie vojakov, ale civilistov, medzi nimi aj ženy a deti. Titulok bol Vojna medzi Hamasom a Izraelom pokračuje. Keby mali Židia v rukách to médium, boli by nadpisy takéto?" Majú strach Holokaust straší dodnes. Jedna z kníh Juraja Špitzera má názov Nechcel som byť Žid. Opisuje v nej nielen svoj nedobrovoľný pobyt v tábore v Novákoch. V názore nebol osamotený, podľa Fedora Gála, ktorý sa sám narodil v koncentračnom tábore, „to povie deväťdesiatpäť Židov zo sto". Franek to potvrdzuje, „niektorí sa k nám nehlásia, veľa etnicky čistých Židov o svojom pôvode nechce vedieť. Líši sa to aj v rodinách - niekto sa k židovstvu hlási, jeho príbuzní nie." Podľa Kornfelda to súvisí s holokaustom. O tom, či sa môže šoa zopakovať, vedú podľa Franeka diskusie aj oni sami. „Existujú paralely, trebárs genocída Arménov. Keď vidím pochodujúcu Slovenskú pospolitosť a počujem jej rev, je mi jasné, že raz to môže prísť. Mentálne sú na tej istej vlne ako ľudáci a nacisti." Otázke, či holokaust neprispieva k zbytočnej sebaľútosti Židov, Franek kontruje slovami „raz nás obviňujú, že sa ľutujeme, potom zase, že sme tvrdí a neľútostní. Nech robíme čokoľvek, vždy sa niečo nájde. Asi je v povahe ľudí mať niekoho za nepriateľa. Historicky túto rolu prebrali práve Židia." Tiso neľutoval Franek aj Kornfeld sa zhodujú, že k tomu prispievali aj postoje katolíckej cirkvi, a nielen tie, ktoré stoja na výčitke „Židia nám ukrižovali Ježiša". Franek tvrdí, že antisemitské správanie sa cirkev mala už v dávnej minulosti. „Istá zmena nastala až v 60. rokoch 20. storočia na II. Vatikánskom koncile, dodnes však cítiť rozdielny prístup slovenskej hierarchie v porovnaní s rozhľadenými ľuďmi vo Vatikáne." Podľa Franeka to súvisí s tým, že časť katolíckej cirkvi má pozitívny vzťah k vojnovému slovenskému štátu, na čele ktorého bol kňaz. „Nie všetci sú takí, ale pozrite sa na Sokola, Tondru, na tých, čo podporujú historikov ako Ďurica." Židia priznávajú, že zo stoličky ich dvíhajú aj snahy blahorečiť biskupa Vojtaššáka. Ten ako podpredseda Štátnej rady za vojny neprotestoval proti deportáciám Židom, stenografický záznam ho má tiež usvedčovať, že minimálne jedného udal. Frankl sa pridáva. „Tiso nebol iniciátorom deportácií, ale zodpovedal za štát. Nikdy neprejavil ľútosť. Osobne som hovoril s jeho obhajcom Žabkayom. Keď sa premietali otrasné zábery z Osvienčimu, všetci boli zdesení, Tisom to ani nepohlo. Vraj nemohol ukázať, že ho zlomili." Pri téme odhaľovania pamätnej tabule Tisovi kardinálom Korcom sa Frankl pýta: „Čo by ste cítili, keby niekto velebil človeka, ktorý spoluzodpovedá za to, že nepoznáte časť svojej rodiny, že vďaka nemu ste nepoznali starých rodičov?" Franek pripomína, že spolu bolo za vojny z územia dnešného Slovenska v troch vlnách zavraždených až 105 tisíc Židov. Tresty za názor Má byť popieranie holokaustu trestné? Podľa Frankla je postih za názor vždy problém,. „ale holokaust je faktom. Otázne sú dôsledky krivenia histórie." Franek dopĺňa, že neonacisti si skrývaním sa za slobodu slova vytvárajú priestor na útočenie. Kornfeld vraví, že aj medzi Židmi sa v súvislosti so šoa vyskytli extrémne názory. „Trebárs tie, že ak zahynulo 6 miliónov Židov, táto číslovka by sa z úcty k obetiam vôbec nemala používať ani v matematike, ani v živote." Mnohí sa kóšer nestravujú V Bratislave sa život sústreďuje na synagógu. V tej sa v priemere štyrikrát týždenne konajú bohoslužby. Komunita žije spoločenským životom, organizuje kultúrne, spoločenské a športové akcie. „Počas sviatkov je ťažké úplne oddeliť spoločenskú časť od liturgickej," vraví Franek. Frankl vysvetľuje, že svoje židovstvo každý chápe inak. „Pre niekoho je náboženstvom, národnosťou, pre ďalšieho tradíciou, či kombináciou všetkého." Dodáva, že okolo synagógy sa tradične budovali aj satelitné zariadenia ako školy, telocvične, kluby, čo tvorilo jeden celok. Bratislavská obec má možnosť kóšer stravovania v židovskej jedálni. Podľa Franeka dnes prípravu kóšer jedla ľudia dodržiavajú na rôznej úrovni prísnosti. „Platí to aj pre mňa, keďže sa stravujem v závodnej jedálni. Snažím sa aspoň o niečo - nejem bravčové mäso, oddeľujem mliečnu stravu od mäsitej a podobne. Pre dcéru, ktorá sa vydala za ortodoxného Žida, by však nič z toho kóšer nebolo," usmieva sa a dodáva, že kóšer sú aj viaceré potraviny a nápoje v obchodoch a reštauráciách, okrem väčšiny káv trebárs aj Coca-cola a Pepsi-cola.
Pred levmi nebaví stále utekať - Soňa Pacherová | 4. októbra 2010 www.pravda.sk Dvadsať rokov po zamatovej počúvajú občania Slovenska stále to isté. Treba šetriť, utiahnuť si opasky. Pretože neúmerne plytváme, prežierame si budúcnosť a zadlžujeme naše deti a vnukov. Poctivý daňový poplatník sa nestačí čudovať. Ak mu aj občas zamestnávateľ pridá na mzde, rýchlo ho dobehnú rastúce životné náklady. A odrazu je tam, kde bol predtým. Akurát s výčitkou, že zase odhryzol potomkom kus chlebíka. Berie to pomaly ako osobnú neschopnosť. Veď ako to, že iní tak poľahky dokážu zarobiť milióny?! Aj to totiž vyšlo z vlaňajších štatistík. Že popri prudkom vzraste nezamestnanosti pribudlo na Slovensku milionárov... Obyčajný človek, nie však ten z parlamentu, akoby mal neustále v pätách dravú a značne pažravú šelmu, pred ktorou musí bez prestávky utekať ako o život. Čo malé sa mu aj pre seba a svoju rodinu podarí získať, to jej vzápätí musí podhodiť, aby ho neudlávila. Podchvíľou sa ho však už zmocní pocit, že ľahšie by to bolo vzdať. Jednoducho sa pokojne nechať zožrať. Teda sadnúť si do sociálnej siete. A postarať sa o blížnych všakovako inak, len nie čestnou prácou. Vláda sa chystá meniť Zákonník práce, ktorý vraj v terajšej podobe príliš zväzuje ruky zamestnávateľom. Bolo by úplne v poriadku, keby im štát tie údy uvoľnil. Len by mal súčasne aj zamestnancom vytvoriť šance hrdo odísť z firmy, kde sa im často siaha na obyčajnú ľudskú dôstojnosť, niekam k slušnejšej konkurencii. Kým totiž takýto stav nenastane, opäť len tí slušní budú utekať pred levmi. Prostým "spružnením" zákonníka, ktoré de facto umožní iba ľahšie vyhadzovať ľudí na dlažbu, sa nezamestnanosť na Slovensku nezníži. Veď komu by sa donekonečna rátalo robiť od nevidím do nevidím, za mzdu bez dolného ohraničenia, bez vízie slušného dôchodku. Byť pritom za onú podhodnotenú prácu ešte aj vďačný. A neustále z chabého príjmu odvádzať aj na státisícovú armádu tých, ktorí si tu bez akejkoľvek snahy pracovať v pohode žijú celé roky zo sociálnych dávok. Práve dlhodobá nezamestnanosť je pre tento štát tá najťaživejšia oceľová guľa na nohe. Na súčasnej hranici nad sedem percent stala sa najvyššou v Európe. Všetci politici si to uvedomujú, problém však zatiaľ nedokážu riešiť ani teoreticky. Práce je v súčasnosti málo v celej Európe. A namiesto toho, aby naše dobre platené politické špičky hľadali a našli východiská, zatiaľ sa im darí iba po troške brať tým, ktorí ešte stále zanovito bežia so šelmou za chrbtom.
Zomrel Tony Curtis. Bol slávny a mal slovenské korene - Tony mal slovenské korene, povedala dnes pre SME Curtisova sesternica Mariana Fedorová. So svojím budúcim manželom sa zoznámila v Amerike. Agentúrny text sme nahradili autorským článkom SME LOS ANGELES, BRATISLAVA. Americký herec Tony Curtis, ktorého filmografia zahŕňa vyše stovky snímok, zomrel vo štvrtok vo veku 85 rokov. Narodil sa v New Yorku ako Bernard Schwartz v rodine maďarských židov, ktorí do USA emigrovali za lepším životom, informovali unisono správy svetových agentúr. „Tony mal slovenské korene,“ spresnila vo štvrtok pre SME Mariana Fedorová, priama a jediná sesternica slávneho herca. Curtisova mama pochádzala z Vaľkova Podľa jej informácie hercova mama Helena Kleinová bola Slovenka, pochádzajúca z Vaľkova pri Poltári. „Bola to sestra môjho otca,“ povedala Mariana Fedorová. „V roku 1923 odišla do Ameriky, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom Emanuelom Schwartzom. Okrem Tonyho sa im narodili ešte ďalší dvaja synovia. Pravda, Tony Curtis je až jeho umelecké meno, narodil sa naozaj ako Bernard Schwartz.“ Bolo to 3. júna 1925 v Bronxe, kde budúci herec zažil pomerne divoké detstvo a pred väzením ho zachránila len služba v námorníctve počas vojny. S bratrancom sa stretla v Budapešti Umeleckú kariéru začal najskôr v divadle, no čoskoro sa presťahoval do Hollywoodu. Medzi jeho najznámejšie filmy patria Criss Cross, Sladká vôňa úspechu, Útek v reťaziach (1958), za ktorý získal jedinú nomináciu na Oscara. Film Trapéza, odohrávajúci sa v cirkusovom prostredí, bol aj témou rozhovoru pani Fedorovej počas jediného stretnutia so svojím slávnym bratrancom. „Bolo to v roku 1985 v Budapešti, kde sme sa okrem iného rozprávali o jeho akrobatických kúskoch v tomto filme.“ Tony Curtis neskôr žiaril najmä v komédiách ako Zbohom Charlie, Veľké preteky či v nezabudnuteľnom filme Niekto to rád horúce (1959) s Marilyn Monroe a Jackom Lemmonom. Bol šesťkrát ženatý, mal šesť detí, v 80. rokoch sa podrobil protialkoholickému liečeniu a odvykacím kúram zo závislosti od drog. Zomrel na zlyhanie srdca. štvrtok 30. 9. 2010 Alexander Balogh www.sme.sk
Buffettova Bershire Hathaway je najúspešnejším konglomerátom sveta - TASR | 29. augusta 2010 Svojou Berkshire Hathaway vybudoval americký podnikateľ Warren Buffett najúspešnejší konglomerát hospodárskych dejín sveta. Patrí doň 80 dcérskych firiem od výroby odevov (Fruit of the Loom) cez poisťovne (Geico) po železničnú spoločnosť (Burlington Northern Santa Fe). Berkshire Hathaway má okrem toho podiely vo viacerých globálnych koncernoch - od Coca-Coly cez American Express po zaisťovňu poisťovní Münchener Rück. Pre Berkshire Hathaway pracuje okolo 250 000 ľudí. Holding vedie Warren Buffett, ktorý sa v pondelok (30.8.) dožíva 80. narodenín. Gigantický konglomerát mu pomáha viesť 20 zamestnancov. Sídlom základného podniku je Omaha v americkom spolkovom štáte Nebraska. Buffettovým najbližším spolupracovníkom je obchodný partner Charly Munger. Šéfovi dcérskych firiem ponecháva čo najväčšiu slobodu, zasahuje len v najnevyhnutnejších prípadoch. V prvom polroku tohto roku dosiahol konglomerát výnosy 63,7 miliardy USD (50,04 miliardy eur), z ktorého vzišiel čistý zisk 3,5 miliardy USD. Výsledok mohol byť aj lepší. Buffett investoval s predpokladom, že kurzy akcií porastú. Jeho intuícia ho v tomto prípade však sklamala, v niektorých prípadoch veľa prerobil. Napriek tomu sú akcie Berkshire Hathaway najdrahšie na svete. Stoja po 118 000 USD. Keďže si ich bežní ľudia nemôžu kúpiť, spoločnosť vydala aj takzvané Baby B's alebo Baby Berkshire akcie po 79 USD. S nimi sú však spojené podstatne oslabené hlasovacie práva. Tretí najbohatší podnikateľ a investor na svete má na svojom konte v hotovosti, akciách a nehnuteľnostiach asi 47 miliárd USD. Pred ním sú len mexický telekomunikačný magnát Carlos Slim a zakladateľ Microsoftu Bill Gates. Warrenov otec Howard bol obchodníkom s cennými papiermi a politikom. Od roku 1942 sa stal na štyri volebné obdobia členom Kongresu Spojených štátov. Prvé vlastné akcie dostal Warren ako 11-ročný. Ale zarábal už aj ako obchodník. Chodil od dverí k dverám a ponúkal žuvačky, coca-colu a týždenníky. Krátky čas pracoval aj v obchode svojho starého otca. Peniaze sa v detstve naučil nielen zarábať, ale aj odkladať. Svoje prvé daňové priznanie podal ako 14-ročný. V ňom si odpočítal 35 USD za používanie vlastného bicykla. Nasledujúci rok kúpil s priateľom za 25 USD hrací automat, ktorý umiestnil v holičstve a kaderníctve. O pár mesiacov mali niekoľko hracích automatov vo viacerých holičstvách. Na vysokej škole vypracoval niekoľko teórií, ako si zarobiť peniaze. Bolo medzi nimi doručovanie novín, predaj golfových loptičiek a známok. Keď Buffett investuje do niektorej firmy, je to pre ňu veľká česť. Lebo jeho investície doteraz zlyhali len v pár prípadoch. Obyčajne nimi dosiahne miliónové zisky a urobí nepriamo boháčov aj z tých, ktorí investujú po jeho vzore. Buffett ešte stále býva v tom istom dome, ktorý si v roku 1958 kúpil za 31.500 USD. V ňom vychoval svoje tri deti z prvého manželstva. Jeho dcéra Susie v televíznom rozhovore povedala, že "otec je tým najveselším typom, aký len môže existovať". Aj jej súrodenci Howard a Peter radi spomínajú na detstvo. Chodili do obyčajnej školy a mali normálnych priateľov. Úsilie žiť v čo najväčšom komforte je pre ich otca cudzie. Ako šéf Berkshire Hathaway si Buffett stanovil ročný príjem 100 000 USD. Keď si telefonicky vybavuje súkromné záležitosti v úrade, sťahuje si sumu z príjmu. Firemné prúdové lietadlo využíva len na služobné cesty. Iba svoju osobnú ochranku mu hradí firma, lebo pre Berkshire je Buffett tým najdôležitejším kapitálom. Berkshire Hathaway má trhovú hodnotu 195 miliárd USD. Informovala o tom nemecká DPA, Financial Times Deutschland, Sunday Times a Wall Street Journal
Exprezident Kováč: Chcem odísť so cťou - Zdroj: Plus JEDEN DEŇ/FILIP DOMOVEC 24. august 2010 Nevinne vyzerajúca nevoľnosť ho takmer na sedem týždňov pripútala na nemocničné lôžko. Michala Kováča prepustili do domácej liečby len v sobotu, a hoci návštevy ešte neprijíma, denník Plus JEDEN DEŇ vám prináša s prvým slovenským prezidentom exkluzívny rozhovor. Okrem iného nám prezradil, aké muky v nemocnici prežíval či koľko tabletiek mu doktori naordinovali. No neobišiel ani politiku, z ktorej ho najviac mrzí divoká privatizácia v 90. rokoch či majetok Vladimíra Mečiara. Kedy vám počas pobytu v nemocnici bolo najťažšie? – Najhoršie boli začiatky, všetko som mal rozbolené. Bolesť sa ešte vystupňovala pri operačných zákrokoch, ktoré boli také bolestivé, že by sa človek skoro rozplakal a rozkričal, ale musel zaťať jazyk za zuby a vydržať to. Od toho momentu, bol to asi tretí alebo štvrtý deň na Kramároch, som už pociťoval akúsi úľavu, aj keď niektoré veci sa, samozrejme, nedajú vyliečiť a rýchlo vyriešiť. Aj ste si poplakali? – Plakať som neplakal, ale skoro. Skoro boli aj slzy. Na koho alebo na čo ste v týchto najťažších momentoch mysleli? – Človek v takomto veku už rozmýšľa, čo po sebe necháva a v akom stave. Nemohol som sa odpútať od toho, aby som nemyslel na celú krajinu, či sme na dobrej ceste. Potom, samozrejme, človek myslí na svoju rodinu, čo tu zanecháva svojim potomkom. To sú dve oblasti, ktoré v takejto situácii víria v hlave človeka a chcel by odísť so cťou, chcel by odísť tak, aby mal akú-takú istotu, že sme na správnej ceste a že touto cestou treba ďalej pokračovať. Keď sa obzriete za seba, urobili by ste niektoré veci inak? – Niektoré veci určite. Napríklad privatizáciu by som urobil inak, nie tak, aby z nej mali majetkový prospech malé skupiny ľudí a ostatní musia žiť zo dňa na deň. Privatizácia nebola urobená dobre a bude mať negatívne následky aj do budúcna, pokiaľ sa tomu politici nebudú chcieť nanovo venovať. Kto sa podľa vás na privatizácii najviac ,,nabalil“? – Určite mňa osobne najviac uchvátil a otváral som oči nad majetkom, ktorý nadobudol vtedajší predseda vlády Mečiar. O jeho majetku viem len to, čo každý občan, ale zrejme sú aj veci, ktoré ešte nevyšli najavo. Zdalo sa mi, že je nevhodné, aby sa verejní činitelia zapojili do takej privatizácie, ktorá bola veľmi nespravodlivá, a aby politici z toho ťažili. Kedy ste sa s Vladimírom Mečiarom stretli naposledy? – Neviem, určite na nejakej celospoločenskej udalosti, kde sme si aj podali ruky. Súkromne sme sa nestretli. Máte rozrobené niečo, čo by ste chceli dokončiť? – Najviac ma trápi to nespravodlivé rozdelenie spoločného majetku. Keby každý dostal svoj podiel, tak by to určite nemohlo byť tak, ako to bolo, a museli by sa hľadať iné riešenia, ale my sme vôbec nemali predstavu, čo taká privatizácia obsahuje. Myslelo sa len na to, že štátny majetok treba dať čo najskôr niekomu do súkromných rúk, ale väčšina ľudí nebola na takéto niečo pripravená. Je to vec, ktorá si vyžaduje uzavretie, s akým výsledkom sa privatizácia uskutočnila, koľko ľudí získalo majetok za veľmi pochybné ceny. Dokončili ste už memoáre, ktoré píšete? – Memoáre ešte nie sú, ale do konca roka určite budú. Choroba ma trochu pozdržala, takže to bude o niečo neskôr, ale tohto roku. Čo vám doktori po odchode z nemocnice naordinovali? – Mám trvalú liečbu, musím užívať tabletky. Ráno nejakých jedenásť cez obed asi štyri a potom večer nejakých deväť. Počas hospitalizácie mi k tomu niečo pribudlo, ale niečo aj odbudlo. Očakávam, že zlepšenie bude citeľné v priebehu ďalšieho týždňadvoch. Budete si musieť niečo odoprieť? – Trošku áno, lebo to, čo som si bral na starosť, je príliš veľa, čiže trochu poľaviť z pracovného tempa
Kapucíni: svedkovia pominuteľnosti - sobota 7. 8. 2010 | Barbora Škovierová,SME Katedrála na Petrove, hrad Špilberk a kapucínska hrobka - to je „klasika" každej základnej turistickej výpravy po historickom centre Brna. Kapucínska krypta, otvorená po celý rok, ponúka silný zážitok pre všetky vekové kategórie. Ocitnete sa tu zoči-voči ľudskej pominuteľnosti. „Čo ste vy, boli sme aj my. Čo sme my, budete aj vy," hlása nápis nad mumifikovanými telami mníchov. Na neveľké Kapucínske námestie v centre Brna môžete prísť z troch strán. Keď pôjdete z rušnej Masarykovej ulice, určite postrehnete, že námestie leží v miernom svahu. Žiaľ, pohľad návštevníka z tohto smeru zväčša rozptýlia zaparkované autá, ktorých sa na krátku ulicu pod kapucínskym kostolom „nasáčkuje" aj dvadsať. Môžete prísť spojnicou od Zelného trhu, ktorá vás dovedie rovno pred príjemne pastelový kapucínsky kostol. Alebo ku kapucínom zíďte po schodoch z Biskupského dvora, s katedrálou na Petrove za chrbtom. A keď už budete stáť uprostred námestia, hlavu hore: tak sa má chodiť po Brne, aby človek ocenil architektonické detaily a ornamenty na elegantných historických budovách. Tie lemujú Kapucínske námestie zo všetkých strán. Jeho dominantnou je, pochopiteľne, kostol a kláštor, ktoré dali námestiu meno. Chudoba, čistota a poslušnosť Kapucíni sú mužský rehoľný rád katolíckej cirkvi, ktorého členovia žijú podľa zásad svätého Františka z Assisi v chudobe, čistote a poslušnosti. Kapucínmi (z talianskeho capucio), sa nazývajú podľa dlhej, špicatej kapucne na rehoľnom rúchu. Na územie dnešnej Českej republiky prišli kapucíni cez Viedeň začiatkom 17. storočia a usadili sa v Prahe, Olomouci a Brne. Pôvodný brniansky kapucínsky kláštor stál pred mestskými hradbami - pred Měnínskou bránou, ktorou kedysi viedla cesta do Viedne. Vrchný veliteľ obrancov Brna Raduit de Souches však v roku 1645 nechal kláštor zbúrať z obavy pred zneužitím budovy nepriateľskými švédskymi vojskami. Po troch rokoch ťahaníc sa pre kapucínov nakoniec našlo tiché miesto na dnešnom Kapucínskom námestí - vtedajšom Uhoľnom trhu. Kapucínsky kostol a kláštor stavali v rokoch 1648 až 1651. Kostol Nájdenia sv. Kríža je, ako hlásajú zásady rádu, prostá baroková stavba obdĺžnikového pôdorysu. Nad portálom ho zdobí mozaika svätého Františka, kážuceho vtákom. Na terase nad schodiskom, ktoré vedie k vchodu do kostola, stojí šesť svätcov kapucínskeho rádu - svätí Jozef, Fidelius, František z Assisi, Anton z Paduy, Felix z Cantalicia a Vavrinec z Brindisi. Najcennejším dielom kostola je barokový obraz Nájdenia svätého Kríža nad hlavným oltárom od holandského umelca Joachima Sandrarta. V bočnej lodi je na konzole umiestnená cenná polychrómovaná gotická drevorezba Madony Immaculaty. Aj budovy kláštora, ktorých základ tvorí štvorcový rajský dvor, sú jednoduché, s nečlenenými fasádami. Za kláštornými múrmi sa rozkladajú terasovité záhrady, ktoré siahajú až k mestským hradbám. V súčasnosti sa veľa diskutuje o revitalizácii záhrad: kapucíni chcú s pomocou mesta a peňazí z európskych fondov záhrady opraviť, vysadiť ovocnými stromami a kvetmi a čiastočne sprístupniť verejnosti. Hrobka, nemý svedok ľudskej pominuteľnosti Najznámejšou časťou kláštora je hrobka, umiestnená v jeho suteréne. Vhodné zloženie pôdy a dômyselný systém vzduchových prieduchov umožnili prirodzenou cestou mumifikovať telá zomrelých. Postupné vysúšanie tiel pomohlo zachovať fyziognómiu zosnulých, charakteristiky ich telesnej konštitúcie, výrazy tváre. To je pri prehliadke podzemia zrejme najsilnejším momentom: pozerať do mŕtvych tvárí so „živým" výrazom. Kapucíni najprv pochovávali svojich mŕtvych v miestnosti pod hlavným oltárom, do ktorej sa vstupovalo po úzkom schodisku. Slúžila predovšetkým príslušníkom rádu, ktorých tu pochovali viac ako 150 - zachovalo sa však iba 24 tiel kapucínov. Zosnulých, oblečených do rádových rúch, pochovávali priamo na zem a pod hlavu im podkladali dve tehly. Do hrobky ich bratia kapucíni niesli v truhle s vysúvateľným dnom. Keď zosnulého položili na holú zem, rakvu vyniesli hore, aby ju v prípade potreby mohli znovu použiť. V krypte sú pochovaní aj priaznivci kapucínov zo všetkých spoločenských vrstiev. Za takmer 150 rokov ich tu spočinulo okolo 50. Medzi nimi je napríklad bavorský rodák, architekt Mořic Grimm s rodinou. Grimm staval a prestavoval mnohé sakrálne i svetské objekty v Brne. Podpísal sa pod úpravami areálu kapucínskeho kláštora a navrhol stavbu krypty. Architekt dokonca býval na Kapucínskom námestí a dvaja jeho synovia sa stali kapucínskymi mníchmi. Najslávnejší nebožtík - barón Trenck Najvýznamnejší zosnulý v brnianskej krypte je vychýrený dobrodruh 18. storočia, veliteľ rakúskych pandúrov v službách Márie Terézie - barón František Trenck,. Podľa legiend bol Trenck rozporuplnou osobnosťou: na jednej strane búrlivák, surovec a chamtivec, na druhej statočný vojak a pohotový stratég, ale i vzdelaný muž s hudobným talentom a milovník literatúry, ktorý sa dohovoril siedmymi jazykmi. Z daru baróna Trencka bolo vybudované tzv. Trenckovo krídlo kláštora, v ktorom sa nachádza cenná kapucínska knižnica s pôvodným rokokovým inventárom a stropnou freskou od Josefa Sterna. Barón Trenck zomrel ako väzeň na Špilberku a podľa závetu uložili jeho telo v krypte kostola Nájdenia svätého Kríža. Mumifikovaný veliteľ pandúrov odpočíva v osobitnej miestnosti v masívnej kovovej rakve so skleným vekom. Na prvý pohľad vidno, že to bol vysoký muž. Kapucínska hrobka sa na pohrebné účely využívala až do roku 1787, keď Jozef II. zakázal pochovávať mŕtvych uprostred miest. Vtedy hrobku uzatvorili a väčšinu vetracích otvorov zamurovali. Do konca apríla je kapucínska krypta otvorená každý deň okrem pondelka. V turistickej sezóne je otvorená každý deň.
Splnili si americký sen - Vladimír Jancura | 7. augusta 2010 Pravda Vari najviac spoločných "hviezd" má Slovensko s Amerikou. Niet sa čomu čudovať, do zámoria sa vtedy sťahovali za prácou státisíce Slovákov. Len v samotnom roku 1905 ich tam odišlo 52 000. Na porovnanie: samotné Košice mali vtedy o desaťtisíc obyvateľov menej. Mnohí imigranti nachádzali v Spojených štátoch nielen obživu, ale aj podmienky na uplatnenie svojho talentu. Viacerí vďaka tomu splnili americký sen a prakticky z ničoho sa vyšvihli medzi elitu USA. "Prebijem sa, lebo sa prebiť chcem," povedal svojho času vojak Milan Rastislav Štefánik a stal sa francúzskym generálom. Rok 1905 sme nespomenuli náhodou. Práve v novembri onoho vzdialeného roku zažil svojich desať minút slávy Slovák Jozef Murgaš. V americkom mestečku Wilkes Barre vyskúšal bezpochyby ako prvý človek na svete bezdrôtový prenos hlasu. Rodák z Tajova sa stal slávnym, nájdeme ho vo všetkých encyklopédiách, ale nezbohatol. Nobelovu cenu za rádiotelegrafiu získal napokon, po sporoch o prvenstvo, Talian Guglielmo Marconi. Doma nikto nie je prorokom - táto stará múdrosť sa potvrdila aj v Murgašovom prípade. Keď sa v roku 1920 vrátil do starej vlasti a prejavil záujem o miesto profesora elektrotechniky, u vrchnosti nepochodil. Podľa nej na to nemal potrebné vzdelanie. Zbohatol až bankár Michal Bosák V Amerike nezbohatol ani ďalší slávny slovenský vynálezca Štefan Banič, rodák z Neštichu pri Trnave. V roku 1914 mu v USA potentovali vynález zdokonaleného leteckého padáka. Americká armáda ho síce odkúpila, ale do výstroja nezaradila. K miliónom však prišiel iný Slovák, Michal Bosák z Okrúhleho pri Stropkove. Jeho podpis je na desaťdolárovej bankovke z roku 1907. Už ako sedemnásťročný chlapec sa Bosák vybral z rodného Šariša hľadať prácu v Amerike. Mal vtedy za sebou len štyri zimy školskej dochádzky, lebo v lete musel pomáhať domá pri práci. "Roboty sa nebál, záväzky nemal a mladícky optimizmus ho niesol v ústrety novému životu," charakterizuje budúceho finančníka historik Roman Holec z Univerzity Komenského. Bosák začínal pri triedení uhlia s platom 75 centov na deň. Vyskúšal prácu v bani i pri železnici, ale v roku 1890 sa presťahoval do blízkeho Freelandu a tam si našiel prácu u obchodníka - rozvážal pivo po okolí. Za úspory kúpili hostinec so slovenskou stravou. Neskôr pri ňom vznikla lodná agentúra a veľkoobchod s liehovými nápojmi. Rýchlo sa stal účastinárom miestnych bánk a dostal sa do ich správnych rád. Zároveň si usilovne dopĺňal vzdelanie. Nasledovala závratná kariéra. V roku 1907 sa Bosák stal prezidentom First National Bank, o osem rokov založil Bosak State Bank a o čosi neskôr aj American State Bank v Pittsburgu. Slovák sa stal úctyhodným americkým bankárom. Mnohí prisťahovalci zo Slovenska sa vyznamenali ako príslušníci americkej armády na frontoch prvej i druhej svetovej vojny. Vari najviac sa preslávil seržant Michal Strank, rodák z Jarabinej pri Starej Ľubovni. Fotografia, na ktorej spolu s ďalšími piatimi americkými vojakmi vztyčuje zástavu USA v bitke s Japoncami na ostrove Iwo Jima, obletela celý svet. Príbeh Strankovej jednotky spracoval režisér Clint Eastwood vo filme Zástavy našich otcov. Stranka tam však označil ako Čecha. Slováci sa presadili aj v americkom športe. Stana Mikitu zo Sokolčí, dediny zatopenej Liptovskou Marou, uviedli v roku 1983 do Siene slávy NHL. Cernan na svoje korene pamätá Deti prvej generácie slovenských prisťahovalcov vyštudovali americké vysoké školy a dosiahli mimoriadne výkony aj v tamojšej kultúre a vede. Stačí spomenúť popredného predstaviteľa pop-artu Andyho Warhola. Aj keď sa nehlásil k Slovensku a k rusínskemu etniku, nepopieral vplyv matkiných výšiviek a rozprávok na svoju tvorbu. Bol Jánošík Poliak? Poliaci si už dávnejšie chcú privlastniť slovenskú bryndzu a - Jánošíka. Toho druhého však nie ako národného hrdinu, ale šikovného zbojníka. Svedčí o tom aj televízny seriál, ktorý o ňom nakrútili. Ako o Poliakovi Janosikovi. Režisérka koprodukčného veľkofilmu o Jánošíkovi Agnieszka Hollandová odpovedala na otázku, komu patrí Jánošík, dosť vyhýbavo: "Keby sa jeho opýtali, kto je, povedal by, že je horal alebo Terchovčan. Ľudia v tom období mysleli v úplne iných rovinách." Warholovi rodičia pochádzali z Mikovej pri Medzilaborciach, do Spojených štátov sa vysťahovali v roku 1913, syn Andy sa im narodil o 15 rokov neskôr v Pittsburghu. Virológ Daniel Carleton Gajdusek, ktorého otec pochádzal zo Smrdák na Záhorí, sa stal v roku 1976 nositeľom Nobelovej ceny za medicínu. Objavil nové mechanizmy prenosu niektorých infekčných ochorení. Astronaut Eugen E. Cernan, ktorý sa prechádzal v roku 1969 po Lune, má z otcovej strany predkov Slovákov a z matkinej Čechov. Vedel o svojich historických koreňoch, preto mal so sebou v osobnom balíčku aj československú štátnu vlajku. Položil ju na mesačný povrch a priviezol späť na Zem s úmyslom odovzdať ju československému prezidentovi. Ten ho však v roku 1974 odmietol prijať. Návrat do vlasti predkov so slávobránou sa konal až po roku 1989. Našinec vynikol aj na Východe Mnohí Slováci hľadali svoje šťastie a slobodu putovaním za slnkom, čiže smerom na Východ. Známa je história družstevníkov z Interhelpa, ktorí sa ešte v 20. rokoch minulého storočia dali zlákať agitátormi a štyrmi transportmi sa aj s majetkom vypravili do sovietskeho Kirgizska. Sen o raji na zemi sa rýchlo rozplynul, ale v ďalekom Biškeku dodnes považujú Alexandra Dubčeka aj za svojho, veď tam vyrástol a začal dospievať. Ďalší Slovák, Vladimír Krivoš, urobil kariéru v službách ruského cára. Tamojšia historiografia však dlho tápala, čo sa týka jeho pôvodu. Jedni považovali Krivoša za Srba, iní za Čecha. Podľa niektorých ruských bibliografických slovníkov sa narodil v maďarskom mestečku Stará Mikloša. V skutočnosti išlo o Liptovský Mikuláš. Do Ruska sa dostal Krivoš ako 21-ročný študent Orientálnej akadémie vo Viedni. Na Petrohradskej univerzite začal v roku 1886 študovať východoslovanské jazyky. Podľa najnovších zistení bol Krivoš nielen zakladateľom ruskej parlamentnej stenografie, ale aj kryptografie, čiže vedy o šifrovaní. Počas rusko-japonskej vojny sa Krivošovi podarilo rozlúštiť tri šifrovacie kľúče Japoncov, s pomocou ktorých potom Rusi prečítali väčšinu zachytených správ protivníka. Po Októbrovej revolúcii Krivoš údajne pracoval aj pre Lenina a Trockého, čo ho však neuchránilo pred obvineniami zo špionáže pre československú rozviedku a skončil vo väzení. Málokto vie, že s Petrohradskou univerzitou je spojené aj meno jej prvého rektora profesora Michala Baluďanského, pôvodom z Vyšnej Oľšavy pri Stropkove. Rektorom sa stal v októbri 1819, ale do Ruska pricestoval o šestnásť rokov skôr na pozvanie cára Alexandra I., aby prednášal na tamojšom Pedagogickom inštitúte. Zároveň pôsobil ako poradca ministra financií a súkromný učiteľ cárových synov. V roku 1839 sa stal senátorom. Baluďanského dodnes považujú za autora ruskej ekonomickej terminológie. V zozname hrdinov Ruskej federácie figuruje meno Slováka Jána Nálepku. Pôvodne to bol učiteľ, ktorého v roku 1941 odvelili ako stotníka na východný front. Postupne sa tam stal náčelníkom štábu 101. pluku Zaisťovacej divízie. V máji 1943 prebehol s niekoľkými slovenskými dôstojníkmi k sovietskym partizánom a stal sa veliteľom 1. česko-slovenského partizánskeho oddielu v ZSSR. Zahynul pri oslobodzovaní ukrajinského mestečka Ovruč o päť mesiacov neskôr. U nás bol Nálepka po vojne najprv oslavovaný a po roku 1989, naopak, dosť zaznávaný. V roku 2004 však prezident republiky vymenoval Jána Nálepku do hodnosti brigádneho generála in memoriam. Pre zaujímavosť, neterou hrdinu je známa česká herečka Světlana Nálepková, ktorá sa k tomuto príbuzenstvu oddávna hlási.
Som Slovák, tvrdí zabudnutý premožiteľ Lamanšského prielivu - Vladimír Jancura | 8. augusta 2010 Pravda Kto je plukovník vo výslužbe Ján Novák? O týždeň uplynie dvadsať rokov odvtedy, čo preplával Bajkal - najhlbšie a najchladnejšie jazero na svete. Dokázal to ako prvý suchozemec na svete. Predtým zdolal ľadovú Angaru. Bol prvým Slovákom a druhým diaľkovým plavcom z bývalého Československa, ktorý prekonal Lamanšský prieliv. Dokonca opakovane - v rokoch 1974 a 1975. Všetky príručky a encyklopédie však predstavujú Nováka ako Čecha, najlepšieho českého vytrvalca. Pritom je to Slovák ako repa. Dnes žije 67-ročný dôchodca v Prahe. Pri zmienke o svojom slovenskom pôvode zareaguje bez váhania: "Stále sa hlásim k slovenskej národnosti a, áno, Česi si moje výkony privlastnili, ale ja som ticho, lebo Slovensko po rozdelení spoločného štátu prestalo o ne javiť akýkoľvek záujem." Čo si myslí, prečo je to tak? "Ťažko povedať," odpovedá trocha zatrpknuto. "Veď som sa narodil a vyrastal na Slovensku, oboch rodičov som mal Slovákov, vysokú školu som skončil v Košiciach, istý čas som pôsobil v Banskej Bystrici a Trenčíne. Ale už otca ako vojenského letca odvelili raz tu a raz tam a rodina ho poslušne nasledovala. Ja som šiel v otcových šľapajach a na konci vojenskej kariéry som pôsobil na veliteľstve letectva, ktoré bolo vtedy v Prahe, nuž tam som aj zakotvil natrvalo." Na chvíľu sa zamyslí. "Dosť na tom, že v prehľadoch slovenských premožiteľov Lamanšského prielivu ich autori moje meno vôbec neuvádzajú, ako keby som ani nebol zo Slovenska. Na dôvody sa však musíte spýtať ich." Ale veď on je predsa Čech! Na internetovej stránke Ľadových medveďov sa možno dočítať, že prvý Slovák, ktorý pokoril La Manche, bol Zoltán Makai v roku 2002. O dva roky neskôr ho nasledovali Jozef Lendacký a vlani Ivan Gazdík. Toto poradie opakujú do omrzenia všetky slovenské médiá. O Novákovi nikde ani zmienka. Združenie Ľadové medvede, ktoré sa venuje aj diaľkovému plávaniu, zastupuje lekár Jozef Makai z Dunajskej Stredy, Zoltánov otec. "Ale áno, Honzu Nováka poznám, býva rozhodcom na niektorých spoločných podujatiach otužilcov a plavcov vytrvalcov, ale to je predsa Čech," namieta doktor Makai. "Čo na tom, že pochádza odniekiaľ od Piešťan, žije predsa dlhodobo v Prahe!" Vojenský letec Ján Novák dnes. Autor: archív Jána NovákaNeskôr ešte spresnil, že svoje prehľady vedú len od vzniku Slovenskej republiky, hlbšie do histórie nejdú. Pre niekoho sa slovenské dejiny začínajú Svätoplukom, pre iného až od roku 1993. Niekedy sú v pozadí takéhoto rozdielneho prístupu prevažne ideovo-politické, inokedy skôr pragmatické dôvody. Nebolo by však zle poznať históriu svojho národa a krajiny aspoň za posledných sto až dvesto rokov. Len tak si možno "privlastniť" ono slovenské zo spoločných česko-slovenských a uhorských dejín. Listujúc v starých zožltnutých ročníkoch Pravdy narazíme 20. augusta 1974 na správu Premožiteľ La Manche - z Piešťan. Na fotografi usmiata tvár vtedy 31-ročného Jána Nováka. Prvú flešovú správu o mimoriadnom výkone vojenského pilota a diaľkového plavca však denník priniesol už 17. augusta, hneď na druhý deň po pamätnom výkone. "Janko vtedy pôsobil v Pardubiciach, ale na La Manche sa pripravoval aj na Seneckých jazerách, kde som mal chatu," spomína jeho strýc, 86-ročný Tibor Schiller, známy bratislavský internista. "Plával od rána do večera a keď sa potom ukázal v chate, dokázal zjesť dve kurence na jedno posedenie." Najťažšie bolo zohnať peniaze Veľký kanál priťahoval Nováka od roku 1970, odvtedy, čo Čechovi Františkovi Venclovskému sa ho nepodarilo preplávať na prvý pokus. "Napísal som mu list, v ktorom som ho uisťoval, že nabudúce mu to už vyjde a sám som sa rozhodol Venclovského nasledovať." Venclovskému to vyšlo už o rok, Novákovi - o ďalšie tri roky, zato však pokoril prieliv opačným smerom, z Anglicka do Francúzska, čo sa považuje za ťažšie. Svetové médiá vtedy zaznamenali pozoruhodný fakt. Zatiaľ čo väčšina plavcov po prekonaní kanálu spravidla ledva lezie z vody, Novák vybehol ako znovuzrodený. "Plával by som aj naspäť, ale už som nemal peniaze na sprievod," smeje sa. Opäť zvážnie, keď hovorí o rozdieloch v zdolávaní Lamanšského prielivu vtedy a teraz. "Globálne otepľovanie sa prejavilo i v tomto kanáli, - kým vtedy mala jeho voda v auguste 12 stupňov, teraz je to výrazne viac. Okrem toho prúdenie sa zmenilo zásadným spôsobom - kým my sme kvôli prúdom museli plávať aj šesťdesiat kilometrov, dnešní plavci o dvadsať kilometrov menej. Kanál má pritom v najužšom mieste 33,6 kilometra." Keď v auguste 1975 - pri storočnici prvého preplávania La Manche kapitánom Metthewom Webom - Novák chcel zopakovať svoj výkon, zažil silný protivietor a miestami niekoľkometrové vlny. So sprievodnou loďou sa stretol až po niekoľkých hodinách a značne vyčerpaný. Dnes sú diaľkoví plavci vo výhode - ich lodivod má k dispozícii počítač a navigáciu satelitmi. Aj pred 35 rokmi úspech na La Manche závisel do veľkej miery od dostatku financií. Novák rád cituje slávneho nórskeho cestovateľa a moreplavca Thora Heyerdahla: "Najťažšie pri takomto výkone je zohnať peniaze." Vo vtedajšom Československu však nebolo súkromných sponzorov a štátne orgány nepovažovali pokorenie kanála za prioritu socialistického športu a telovýchovy. Novák o tom nerád rozpráva, len od jeho kolegov a priateľov sa možno dozvedieť, čo všetko obetoval na oltár diaľkového plávania. "Musel rozpredať zariadenie svojho bytu, aby sa dostal na La Manche, neskôr vložil do svojho športu takmer celý rodinný majetok a rozpadlo sa mu kvôli tomu manželstvo," prezradil Richard Blatný. Musíte veľmi, veľmi chcieť V Listvianke pri jazere Bajkal, v tamojšom limnologickom múzeu je celý jeden panel venovaný Novákovi a Venclovskému, ich výpravám na Angaru a Bajkal. Angaru preplávali naprieč 15. februára 1989. Dovedna 1 700 metrov, ale bol práve mráz mínus 20 stupňov a voda mala iba 0,08 stupňa Celzia. Najprv museli nájsť na rieke nezamrznutý úsek a plávať medzi ľadovými kryhami. Pritom málokto vie, že Novák sa narodil ako neduživé, záchvatmi trpiace dieťa. "Bolo s ním vtedy skutočne veľmi zle a nikto nemohol predpokladať, že z takéhoto dieťaťa sa raz stane svetoznámy diaľkový plavec," dodáva doktor Schiller. Jankov otec, sám športovec - gymnasta, sa rozhodol zachrániť synovi život práve športom a otužovaním. Už ako päťročnému mu daroval boxerské rukavice. A plávať sa Janko naučil dokonca o rok skôr. "Raz som bol s chlapcami na piešťanskom kúpalisku a oni ma hodili do vody, tak sa to začalo," spomína. Keď sa rodina presťahovala do Hradca Králové dal sa na džudo a neskôr sa stal dorasteneckým majstrom republiky v tomto športe. Bol aj výborným športovým strelcom. Ale sám si najviac cení svoje výkony v zimnom diaľkovom plávaní. Plavbu od výtoku Angary z Bajkalského jazera do Irkutska (45 kilometrov), plavbu Baltickým morom z Dánska do Poľska (95 km) a preplávanie Bajkalu v jeho najužšom mieste (23 kilometrov). Ako sa niečo také vôbec dá zvládnuť, navyše v extrémne studenej vode? "To musíte veľmi, ale veľmi chcieť," odpovedá veľavravnou skratkou Novák. Jeho rodný kraj je tu V dodnes platnej ruskej príručke Otužovanie a dávkovanie chladu (je aj na internete) uvádzajú jej autori skúsenosti Jána Nováka, s ktorými sa podelil na jednom seminári v Nemecku. Seminár bol zrejme spojený s praktickými ukážkami. "Tento vojenský letec upútal pozornosť nielen tým, ako dlho plával v ľadovej vode," uvádza sa v publikácii. "Všetkých prekvapila nezvyčajná ľahkosť, sloboda a sila jeho pohybov. Striedal rôzne štýly, kraul i prsia, náhle mizol pod hladinou a vynáral sa tam, kde to nikto neočakával. Nakoniec ukázal, ako plavá žralok. A keď vyšiel z prieruby, položil sa na sneh, ako keby to bola čiernomorská pláž v lete." Ale neplával iba pre potešenie. Plavecké schopnosti mu umožnili zachrániť pred utopením 17 ľudí, z toho jednu celú rodinu, ktorej sa prevrhol čln v mori. Džudo a box zachránili zase život jemu samému, keď ho pred niekoľkými rokmi v pražskom byte prepadli štyria lúpežníci. Traja skončili v nemocnici, toho štvrtého nevidel. "Kopol ma odzadu do chrbta tak, že následky pociťujem doteraz," priznáva. S Venclovským sa chystali ešte preplávať Niagarské vodopády. Peniaze na projekt začali zháňať v roku 1992, vtedy potrebovali asi 10-tisíc dolárov. Nováka však práve zvolili za poslanca do Federálneho zhromaždenia. Onedlho zanikol spoločný štát a začali sa celkom iné starosti. Venclovský však o niekoľko rokov zomrel a tým zanikol aj projekt. Odvtedy je svet iný. Venclovský bol nielen veľký kamarát, ale vládla medzi nimi zdravá rivalita, ktorá poháňala oboch dopredu. Keď Venclovský zvíťazil nad La Manche, povedal pamätnú vetu: "Ja su tak šťastný, moc šťastný sú..." Keď Venclovský zomrel, Novák napísal v nekrológu: "Ja su tak nešťastný, moc nešťastný sú.." "Radšej tam napíšte, že moja obľúbená pieseň je Rodný môj kraj," povie Novák na záver nášho rozhovoru. Tú slovenskú pieseň si s Venclovským neraz spievali na brehu Vltavy, pri Lamanšskom prieplave, pri Bajkalskom jazere aj na brehu ľadovej Angary. Obletela s nimi celý svet.
Husajn dal Haiderovi milióny dolárov - TASR | 8. augusta 2010 V rakúskej tlači sa objavili nové odhalenia týkajúce sa konta zosnulého pravicového populistu Jörga Haidera: iracký diktátor Saddám Husajn údajne podporil rakúskeho politika v roku 2002 piatimi miliónmi dolárov. Informuje o tom spravodajský časopis Profil (pondelkové vydanie) s odvolaním sa na spisy irackého ministerstva vnútra z roku 2008, ktoré má redakcia k dispozícii. Podľa nich bývalý korutánsky hajtman (krajinský premiér Korutánska) Haider navštívil spolu so svojím straníckym kolegom z FPÖ Ewaldom Stadlerom diktátora začiatkom mája 2002. Strávili v Iraku tri dni a potom dostali od neho päť miliónov dolárov. Oni mali potom ako odplatu podporovať Husajna a jeho politiku v Európe. Celkom odcestoval Haider do Bagdadu trikrát, "neoficiálne a súkromne", píše ďalej Profil. A predsa vystúpil koncom apríla 2002 - teda krátko pred spornou cestou - pred kamerami arabskej spravodajskej televízie al-Džazíra. V rozhovore odmietol Haider hodnotiť Irak ako "ríšu zla" a vyzval arabské štáty, aby sa vymanili spod závislosti od USA. "To bol pre Saddáma Husajna veľmi užitočný výstup: vyše 70 miliónov ľudí, prevažne z arabského sveta, videlo to interview s jeho novým priateľom zo Západu," napísal Profil. Stadler dementoval správu časopisu a označil ju za "úplný nezmysel". Ako povedal, s Haiderom bol jedinýkrát v Iraku v roku 2002, ale s diktátorom sa osobne nikdy nestretol. Cieľom návštevy nebolo získanie peňazí, ale ošetrenie chorých irackých detí v Rakúsku. Skutočne obaja rakúski politici priniesli dve iracké deti, ktoré mali byť ošetrené v nemocnici v Klagenfurte. Haider zomrel v roku 2008 pri dopravnej nehode. V uplynulých dňoch sa o jeho osobe opäť začalo hovoriť po objavení jeho lichtenštajnského miliónového konta. Na ňom malo byť pôvodne 45 miliónov eur, v súčasnosti je na ňom ešte päť miliónov eur. Kde je zvyšok peňazí, nie je známe. Haider známy svojím extravagantným životným štýlom mal prístup k peniazom cez svoje schránkové firmy, informovali rakúske médiá. Dôkazy zatiaľ na to nie sú. Špekuluje sa, že peniaze pochádzali sčasti od Husajna alebo líbyjského lídra Muammara Kaddáfího.
Špeciál HN: Život s Radičovou - Slovensko má novú vládu. Na najbližšie štyri roky naplánovala množstvo zmien. Zisťovali sme, ako sa dotknú dôchodcov, živnostníkov, mladých rodín či príslušníkov menšín. A čo na chystané opatrenia ľudia hovoria? Ako hodnotia plány Radičovej kabinetu ľudia z obcí, kde získala pravica väčšinu a, naopak, tam, kde vyhral Ficov Smer? Konatelia prídu o časť odmien – konatelia, štatutári či akcionári budú musieť platiť odvody z odmien. Kým dnes majú z odmeny 1 000 eur v čistom po zdanení 841,34 eura, po novom dostanú len 765,2 eura – odvody začnú platiť aj všetci tí, ktorí pracujú na autorské zmluvy, alebo im podobné, z ktorých nevyplýva dnes povinnosť platiť sociálne odvody. Ide najmä o tlmočníkov, konzultantov, daňových poradcov, novinárov či iné slobodné povolania. Ich náklady môžu mesačne stúpnuť skoro o sto eur v prípade, že budú odvody platiť z minimálneho vymeriavacieho základu – dane a odvody sa budú platiť na jednom mieste, zjednotí sa ich výber – živnostníci aj firmy budú podávať spoločné ročné zúčtovanie daní a odvodov – po posúdení sa môžu zaviesť registre účtovných závierok tak, aby ich podniky nemuseli predkladať viacerým úradom – živnostníci aj firmy budú môcť komunikovať s daňovou správou elektronicky. Administratívna záťaž by sa mala znížiť o štvrtinu – prípadné zvýšenie sadzby dane z príjmov bude kompenzované znížením alebo zrušením niektorých odvodov Vladimír Sirotka, prezident Slovenskej asociácie malých podnikov V zásade považujem zjednotenie výberu daní a odvodov sa správny krok. Ešte efektívnejšie by bolo tento výber zjednotiť na jedno miesto. Rovnako som za to, aby odvody platili aj ľudia pracujúci na autorské zmluvy. Situácia by sa ale sprehľadnila, ak by odvody by boli presunuté zo zamestnávateľa na zamestnanca. Pomôcť môže aj elektronizácia daňovej správy, tu však chýba razantnejšie prepojenie štátnej správy, pretože stále sa niektoré návrhy predkladajú dva alebo viac krát. Nepodarilo sa presadiť paušálnu daň pre živnostníkov a malých podnikateľov s obratom nižším ako 50-tisíc eur. Odbúralo by to pritom byrokraciu, a mohlo by to priniesť viac peňazí do štátneho rozpočtu. Nepovažujem za správne ani zvyšovanie priamych daní, pretože to brzdí mobilitu. -------------------------------------------------------------------------------- Dôchodcovia si prilepšia – zmení sa systém valorizácie penzií, rezort práce nevylučuje, že budú rásť len o rast cien. Dnes sa do výpočtu zarátava aj rast priemernej mzdy. Ak by nový vzorec platil napríklad už od začiatku tohto roka, dôchodcovi s priemerným dôchodkom 339,73 eura by sa penzia zvýšila o 8,15 eura, a nie o 10,36 eura – najnižšie penzie by mali rásť rýchlejším tempom ako tie vyššie. Kvôli tomu možno zaniknú vianočné dôchodky – vek odchodu do dôchodku sa najbližšie štyri roky meniť nebude – strop pre doplatky na lieky, zaplatí len časť nákladov (pôjde zrejme o určené percento z mesačného starobného alebo invalidného dôchodku pacienta), zvyšok preplatí zdravotná poisťovňa – zavedie sa minimálny dôchodok, aby ani jeden poistenec nebol v stave hmotnej núdze Dôchodca z ulice „Je nám jasné, že situácia na Slovensku je taká, že sa budeme musieť trošku uskromniť. S tým sa nedá nič robiť. Na druhej strane však bude naozaj správne, ak sa začnú vyrovnávať rozdiely medzi nízkymi a vysokými dôchodkami. V roku 2004 od 1. januára išli penzie dosť hore. Keď však išiel niekto v decembri 2003 do dôchodku, tak mal aj o dvesto eur menej. Tá spravodlivosť tu chýba. Naozaj bude dobré, keď sa začnú nižšie dôchodky zvyšovať viac. Ja som od 96. roku v dôchodku a za ten čas mi vzrástol dôchodok o 80 eur.“ -------------------------------------------------------------------------------- Bez kolkov a koncesií – na úradoch nebude potrebovať kolky. Každý úrad bude povinný prijímať menšie platby za úradné úkony v hotovosti, väčšie sumy uhradí občan platobnými kartami alebo bankovým prevodom – do štyroch rokov by mal mať možnosť začať využívať nadštandardné cestné spojenie medzi Bratislavou a Košicami – v najbližších štyroch rokoch pribudnú aj železničné úseky, na ktorých budú vlaky jazdiť rýchlosťou 160 km/h – vodiči osobných áut nebudú najbližšie štyri roky platiť mýto, zachová sa systém diaľničných známok – fixné pokuty za dopravné priestupky, policajti už nebudú mať možnosť určovať výšku pokút v rámci takého širokého rozpätia ako dnes – pri vypisovaní pokút budú policajt a vodič kontrolovaní kamerami a inými technickými prostriedkami – pokuta sa bude dať zaplatiť platobnou kartou priamo na mieste – koncesionárske poplatky, ktoré dnes ľudia platia STV a Slovenskému rozhlasu, budú zrušené, po novom by sa mali verejnoprávne médiá financovať priamo zo štátneho rozpočtu – občania sa majú skôr dočkať rozsudku súdu, v snahe urýchliť súdne konania sa má zaviesť elektronická komunikácia so súdmi – má sa tiež zmeniť systém doručovania, aby to nespôsobovalo prieťahy v súdnom konaní – účastníci aj advokáti majú mať možnosť sledovať procesný stav svojho konania na internete – voliť sa bude môcť aj cez internet, vrátane zavedenia jediného elektronického identifikátora občan Miroslav Kosec, junior manager Od pravicovej vlády čakám, že sa bude snažiť naplniť štátnu kasu. Kontrolovanie policajtov kamerami mi preto nepripadá nevyhnutné. Vláda má ťažkú úlohu v tom, že chce šetriť, ale aj zlepšiť služby pre občanov. Zrušenie platby koncesionárskych poplatkov uvítam, aj keď tomuto kroku vlády nerozumiem. Rozdiel vo funkcii štátnej a komerčnej televízie je predsa zrejmá. Voľby cez internet vnímam pozitívne ako zjednodušenie celého procesu. Verím, že vláda sa vyhne kauzám hrubého zrna, ako boli emisie. -------------------------------------------------------------------------------- Zamestnancom sa zýšia odvody – zvýšia sa im odvody. Zrušia sa totiž všetky výnimky zo zákona o sociálnom poistení. Odvody teda budú platiť aj z dostupného, odmien pri životných jubileách a podobne. Kým dnes pri odstupnom v hrubom 1 000 eur dostane zamestnanec po zdanení 810 eur, po odvedení aj sociálnych a zdravotných odvodov to bude 676 eur – zachová sa však možnosť nezapočítať do vymeriavacieho základu príspevok zamestnávateľa na doplnkové dôchodkové sporenie a príspevky zo sociálneho fondu – zamestnávateľ bude môcť zamestnanca jednoduchšie prepustiť. Po novom si zamestnanec bude musieť vybrať, či chce odstupné alebo výpovednú lehotu – zamestnanci budú dostávať superhrubú mzdu, teda svoju doterajšiu hrubú mzdu zvýšenú o odvody zamestnávateľa. Jeho príjem sa nezvýši, bude mať však väčší prehľad o tom, koľko platí štátu – neskôr, keď sa zavedie odvodový bonus, budú môcť zamestnanci ušetriť. Nemocenské poistenie a poistenie v nezamestnanosti bude dobrovoľné. Okrem toho každý občan bude mať nárok na základnú štátnu dávku Jaroslav Novák, zamestnaný Program vlády som nečítal. Keďže ale tento rok v práci končím a idem do dôchodku, nepoteší ma najmä zavedenie odvodov z odstupného, ktoré by som mal dostať za tri mesiace. Čo sa týka možností, kedy môže zamestnávateľ zamestnanca prepustiť, si myslím, že doteraz to bolo dobre riešené. Páčilo sa mi, že zamestnanec pri výpovedi na dohodu dostal aj odstupné. Myslím si tiež, že je správne, aby bolo nemocenské poistenie a poistenie v nezamestnanosti dobrovoľné. Aby sa zamestnávateľ nemohol vyhovárať, ako veľa musí za mňa odvádzať na odvodoch. -------------------------------------------------------------------------------- Mamičky budú môcť pracovať – viac mladých ľudí bude môcť získať štátom bonifikovanú hypotéku. V súčasnosti ju môžu získať páry len v prípade, že príjem ani jedného z nich nepresiahne 1,3-násobok priemernej mzdy v hospodárstve. Po novom sa uvažuje o tom, že by súčet oboch príjmov nemal presiahnuť súčet dvoch 1,3-násobkov priemernej mzdy. Znamenalo by to, že jeden z páru by mohol zarábať aj viac ako 1,3-násobok, a tým by sa množina poberateľov zväčšila – daňový bonus na každé dieťa do 6 rokov sa zvýši o 100 percent podľa možností verejných financií – vláda chce podporiť rozvoj sociálneho nájomného bývania – štartovacie byty pre mladých, bývanie pre starších a marginalizované skupiny – výška rodičovského príspevku sa zmení. Súčasné dve úrovne príspevku 164 a 256 eur nahradí jedna výška na úrovni 180 až 190 eur. Niektorí rodičia teda dostanú viac a niektorí menej – príplatok k príspevku pri narodení prvého, druhého a tretieho dieťaťa vo výške 678,49 eura sa zruší. Rodičia tak dostanú pri narodení dieťaťa len príspevok vo výške 151,37 eura – predĺži sa materská dovolenka a zvýši sa materská podľa stavu verejných financií – počas poberania rodičovského príspevku bude môcť rodič pracovať – obnovia sa sociálne štipendiá pre deti na základných školách diferencované podľa prospechu Mladá mamička „Som poberateľka vyššieho rodičovského príspevku a myslím si, že keď som si odvádzala riadne odvody dlhodobo, tak si zaslúžim ten vyšší. Včeobecne podpora rodiny by mala byť väčšia. Počula som, že majú rodičovský príspevok zjednotiť a teda ho znížiť. Rovnako si myslím, že by mal byť zachovaný aj jednorázový príspevok pri narodení dieťaťa. My sme ho napríklad využili na kúpu kočíka. S úvahami o jeho zrušení nesúhlasím.“ -------------------------------------------------------------------------------- Nezamestnaní dostanú šancu – štipendiá, ktoré pokryjú všetky náklady na štúdium na strednej škole pre deti z extrémne chudobných rodín – zavedie sa medzitrh práce – kombinácia práce a dávok pre dlhodobo nezamestnaných. To znamená, že nezamestnanému sa oplatí vziať aj slabo platenú prácu – firmám sa po novom viac oplatí zamestnať dlhodobo nezamestnaného, pretože dostanú úľavy na poistnom na zdravotné poistenie a sociálne poistenie – dávka v hmotnej núdzi bude mať prísnejšie pravidlá – bude viac previazaná na aktivitu poberateľa -------------------------------------------------------------------------------- Úspory budú zarábať – bude môcť sporiť zároveň v dvoch z troch dôchodkových fondov – jeho úspory budú môcť rýchlejšie rásť, pretože sa odstránia investičné mantinely pre dôchodkové správcovské spoločnosti. Budú teda môcť investovať aj do akcií, ktoré sú síce rizikovejšie, ale z dlhodobého hľadiska výnosnejšie – za rastový fond si sporiteľ priplatí viac. Bude sa zvyšovať odplata pre DSS-ku, pretože má vyššie náklady so správou tohto fondu, než so správou konzervatívneho alebo vyváženého fondu – mladí ľudia, ktorí prídu na trh práce, budú vstupovať do druhého piliera povinne a budú mať možnosť z neho do roka vystúpiť – druhý pilier a percento odvodov bude chrániť ústavný zákon Sporiteľ z ulice „Ťažko hovoriť o zmenách, keď to ešte neprešlo parlamentom. Zámery ako zrušiť investičné limity, či rozlíšiť jednotlivé dôchodkové fondy sú fajn. Viete, dnes to vyzerá dobre, no zajtra môže byť všetko úplne inak. Dôležité je, že druhý pilier zostane zachovaný.“ -------------------------------------------------------------------------------- Pacient si liek vyberie sám – zrušenie tzv. výmenných lístkov v podobe, ako je to dnes – určí sa, ku ktorému lekárovi-špecialistovi si pacient bude musieť, a ku ktorému nebude musieť ísť po odporúčanie k všeobecnému lekárovi – lekár predpíše len účinnú látku proti ochoreniu, pacient si konkrétny liek vyberie v lekárni sám – zavedie sa bonus pre dospelých obyvateľov, ktorí nevyčerpali zdravotnú starostlivosť v danom roku – stanoví sa rozsah zdravotnej starostlivosti hradenej z verejného zdravotného poistenia a zvyšok má byť financovaný individuálne – zdravotné údaje pacienta budú evidované v elektronickej zdravotnej dokumentácii, dobuduje sa systém eHealth – nemocnice a aj neziskové organizácie poskytujúce zdravotnícke služby sa pretransformujú na obchodné spoločnosti – zdravotné poisťovne, ktoré preplácajú pacientovi zdravotnú starostlivosť, budú môcť vytvárať zisk – ale po splnení presne stanovených podmienok Pani Gertrúda, pacientka Výmenné lístky boli jednoznačne zbytočnosť. Myslím si, že výber konkrétneho lieku by mal zostať na zodpovednosti lekára, nie lekárnika. Hlavný problém zdravotníctva je však neochota. Teraz som to zažila. Na chirurgiu prišla matka s dieťaťom, ktoré malo úraz a potrebovalo vybrať stehy. Poslali ju do inej nemocnice, pretože oni na to nemajú licenciu. A to nezmení ani vláda, je to v ľuďoch. Po všetkých skúsenostiach, ktoré mám, som skeptická, ale chcem veriť, že situáciu vláda aspoň v niečom zlepší. -------------------------------------------------------------------------------- Viac angličtiny, menej „bifľovania“ žiak materskej, základnej a strednej školy – posledný ročník materskej školy bude povinný – výučba po novom, aby nastal posun od memorovania k schopnosti informácie získať, využívať, ale aj kriticky hodnotiť – anglický jazyk bude povinný, absolvent strednej školy by mal vedieť hovoriť anglicky plynule – rozšírené prijímanie na stredné školy bez prijímačiek – zavedenie „školských autobusov“ pre žiakov – zvýšenie celkového objemu športových aktivít počas vyučovania a vo voľnom čase – posilnenie základov pre životný štýl už v škole a zlepšenie kvality školského stravovania – odborné školy majú byť viac prepojené na prax – nový systém interného a externého testovania – financovanie školských klubov detí, stredísk záujmovej činnosti a centier voľného času prostredníctvom voľnočasových poukazov – zruší sa monopol štátu na učebnice a otvorí sa trh s učebnicami, štát si však ponechá právomoc posúdiť obsah učebníc vysokoškolák – zvýši sa úloha cudzieho jazyka vo vzdelávaní na vysokých školách s dôrazom na anglický jazyk – podporia sa študijné programy realizované bilingválne alebo úplne v cudzom jazyku – bude presadzovať, aby na vysokých školách bolo možné odovzdávať kvalifikačné práce v cudzích jazykoch – vláda umožní príchod pracovísk špičkových univerzít a výskumných inštitúcií na Slovensko – podporí sa vyšší prílev študentov zo zahraničia – ten, kto získal vysokoškolský a vedecko-pedagogický titul podvodne, príde oň – zavedie sa účinnejší postup proti nezákonnému a nespravodlivému vyberaniu poplatkov na vysokých školách – peniaze určené na sociálnu podporu študentov vysokých škôl a ich športových a kultúrnych aktivít budú viazané priamo na študenta Kristína Jurčišinová, študentka Filozofickej fakulty UK Páči sa mi hlavne rozhodnutie zmeniť spôsob učenia a prejsť od klasického memorovania k efektívnejšej metóde učenia. Keďže som veriaca, som rada, že vláda chce pristúpiť k zrovnoprávneniu cirkevných škôl so štátnymi. To, čo mne osobne chýba, je motivovanie absolventov, aby po skončení vysokej školy zostávali na Slovensku. Ocenila by som tiež, ak by druhá vysoká škola nebola spoplatnená. Je v záujme štátu, aby mal čo najviac kvalifikovaných ľudí. -------------------------------------------------------------------------------- Politici budú pod väčšou kontrolou – nastoliť sa má nová politická kultúra a etika – imunita poslancov a ústavných činiteľov vrátane sudcov bude zásadne obmedzená – bude platiť len na výroky v parlamente, úplne sa zruší priestupková imunita – majetkové priznania verejných funkcionárov budú mať takú podobu, ktorá skutočne poskytne informácie o ich majetkových pomeroch, verejnosť tak bude môcť kontrolovať, či majetkový prírastok verejného funkcionára zodpovedá jeho príjmom z verejnej funkcie – zvažuje sa prijatie zákona o majetkovej zodpovednosti verejných funkcionárov – má platiť princíp „čo nie je tajné, je verejné“, politici tak budú povinní zverejňovať informácie o činnosti verejných orgánov a inštitúcií – povinnosť zverejniť na internete všetky zmluvy, faktúry a finančné transakcie týkajúce sa verejných zdrojov – aj neprioritné služby, ktoré obstarávajú štátne orgány a verejné inštitúcie, sa budú musieť zabezpečovať výlučne súťažnou metódou – verejné obstarávanie sa bude realizovať elektronicky vrátane elektronických aukcií Radoslav Procházka, poslanec KDH Myslím si, že vzťahu medzi občanmi a politikmi veľmi prospeje, keď ľudia budú mať väčší prehľad, koho si platia a za koľko, a keď dôjde k odstráneniu niektorých nerovností medzi postavením občanov a poslancov. Ide najmä o odstránenie tých nerovností, ktoré nedávajú žiadnu logiku. Mám tým na mysli najmä priestupkovú imunitu. To, čo je v tomto smere v programovom vyhlásení, je veľmi dobrý začiatok. Uvidíme, či sa podarí viac. Ak sa však podarí len to, čo je vo vyhlásení, aj tak to bude pokrok oproti súčasnému stavu. Renáta Zmajkovičová, poslankyňa Smeru-SD Majetkové priznania sú dnes prístupné na internete. Čo sa týka obmedzenia priestupkovej imunity, ja osobne s tým nemám absolútne žiaden problém. Podporím zákon v zmysle novely, ktorú som sama predkladala. Osobne si myslím, že je to vecou každého poslanca, nemyslím si, že by to nejakým zásadným spôsobom ovplyvnilo život politikov. Som však prekvapená, že zužovanie poslaneckej imunity je vládnou prioritou hneď na prvej schôdzi, keď ešte vláda nedostala dôveru parlamentu. -------------------------------------------------------------------------------- Menšinám „škrtnú“ pokuty za jazyk – zmení sa zákon o štátnom jazyku s tým, že pokuty za nesprávne používanie jazyka majú byť zrušené – pri zákone o štátnom občianstve má byť zrušená strata slovenského občianstva v prípade, že človek prijme iné občianstvo – menšiny budú mať zabezpečené právo na prístup k informáciám, ako aj právo na efektívne ovplyvňovanie rozhodovacích procesov, ktoré sa ich bytostne týkajú – príslušníci národnostných menšín budú mať širšie možnosti uplatňovať svoje právo na vyjadrenie, zachovanie a rozvoj vlastnej identity a kultúry – vláda sa zasadí o zlepšenie vnútroštátnych slovensko-maďarských vzťahov a vzťahov medzi majoritou a Rómami – podporí sa zvýšenie kvality vyučovania materinského jazyka, rovnako aj kvality vyučovania slovenského jazyka v školách s vyučovacím jazykom menšín Viki Ráková, slovenská herečka maďarskej národnosti Sledujem politické dianie, ale programové vyhlásenie vlády som nečítala. Myslím si však, že teraz sú v tejto vláde natoľko inteligentní ľudia, že sa budú vedieť dohodnúť a riešiť problémy v slovensko-maďarských vzťahoch. Aj strana SDKÚ, aj Most-Híd mali v svojich programoch to, aby sa tieto vzťahy dali nejako do poriadku. Podľa vyhlásení politikov, ktoré som čítala, teda verím, že sa strany koalície budú snažiť. -------------------------------------------------------------------------------- Zlodeja vyjde krádež draho – pri drobných krádežiach sa zavedie trest náhrady škody vo výške dvojnásobku spôsobenej ujmy, a to formou odpracovania verejnoprospešných prác alebo finančne – má sa zabrániť obštrukciám obžalovaných v rámci súdnych procesov – pri závažnej organizovanej kriminalite sa zavedie trest prepadnutia majetku – tvrdšie sa bude postihovať organizovaný zločin – prijme sa systém ochrany oznamovateľov závažnej kriminality a zefektívni sa inštitút spolupracujúceho obvineného – trestná zodpovednosť právnických osôb sa legislatívne upraví tak, aby bola účinná – posilní sa postavenie Špecializovaného trestného súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry formou ústavného zákona – zrušia sa amnestie zastupujúceho prezidenta Vladimíra Mečiara z roku 1998 v súvislosti so zavlečením exprezidentovho syna Michala Kováča do zahraničia red 06.08.2010 www.hnonline.sk
Príbeh o šampiónovi Armstrongovi sa skončil - Aj Lance Armstrong je len človek. Po veľkej strate prišiel o šancu bojovať o ôsmy titul na Tour de France. Sedem rokov si na Tour de France budoval imidž neporaziteľného. Dominoval v časovkách aj stúpaniach. Vlani Lance Armstrong prekvapil tretím miestom. Dokonca bol necelú sekundu od toho, aby jazdil v drese lídra. Teraz sa mýtus o neporaziteľnom Armstrongovi rozplynul. BRATISLAVA. „Majster pelotónu, skutočný šéf, je preč. Armstrongov pomník sa rozsypal. Hľadáme následovníka. Bude ním Contador, Andy Schleck, alebo niekto menej známy?" pýta sa riaditeľ Tour de France Christian Prudhomme. Tri pády v 8. etape a boľavý bedrový kĺb zastavili šance slávneho Američana na dobrý výsledok pri jeho poslednom štarte na Tour. Za pár kilometrov v nedeľu nabral vyše desaťminútovú stratu na favoritov. „Je to koniec mojich nádejí na Tour. Bol to zlý deň. Veľmi, veľmi zlý," hovoril v cieli novinárom 38-ročný Američan. Počas jednej etapy mal Američan viac smoly ako za sedem víťazných ročníkov. Bol pri pádoch, ktoré nezavinil, no nebolo možné sa im priamo vyhnúť. Lance Armstrong bol veľký víťaz „Je naozaj ťažké sa s tým vyrovnať. Nikdy sme nič podobné nezažili. Na Tour sme prišli s nádejou na úspech, teraz je všetko v troskách," povedal manažér Armstrongovho tímu Johan Bruyneel. V nedeľu v cieli hromžil a nadával na pretekárov tímu Euskatel. „Ak chcú ísť na Tour, mali by sa najskôr naučiť jazdiť," povedal Bruyneel. Jazdci španielskeho tímu podľa neho spôsobili väčšinu kolízii v etape. Už nejazdí ako šampión V minulosti mal Armstrong minimum pádov. Ale ak sa dostal do ťažkostí, reagoval ako šampión. V roku 2003 padol v pyrenejskej etape s cieľom na Luz-Ardiden. Jeho najväčší súper Nemec Jan Ullrich ho vtedy džentlmensky čakal. Armstrong však bleskovo vyskočil na bicykel a hneď súperom ušiel. Pád bol pre neho impulzom, aby ukázal silu. „Po páde mi vyskočil adrenalín, povedal som si, poď Lance, dnes musíš vyhrať Tour," opisoval svoj pád v cieli etapy. Tento rok sa po páde zbieral z cesty pomaly, na bicykli pôsobil zničene a bez energie. Dnes už je len jeden z mnohých „Armstrong bol v cyklistike jedinečnou postavou. Pretože v roku 2005 skončil kariéru na vrchole. Odišiel bez toho, aby ho niekto porazil. A to už teraz neplatí," povedal Philippe Bouvet, reportér denníka L'Equipe, pre britský Independent. Aj jeho vlaňajšie 3. miesto bolo vnímané ako obrovský úspech a nie ako prehra. „Teraz je koniec. Treba obrátiť list." Zlomený šampión bol témou Tour počas voľného dňa. Súperi s ním sympatizujú a vyjadrujú mu podporu. „Dostal silný úder, ale nie je zlomený," myslí si Španiel Carlos Sastre, víťaz Tour z roku 2008. „Armstrong sa nikdy nevzdáva. Nevyhral Tour sedemkrát len preto, že bol najsilnejší, bol aj veľmi inteligentný." Alberto Contador sa vlani s Armstrongom rozhádal. V tíme Astana vládla nepohoda a rivalita. Teraz ho však Španiel ľutuje. Contador ho uznáva „Toto by som mu určite neželal. Keď som sledoval neskôr zostrih z etapy v televízii, spomenul som si na všetky viťazstvá, ktoré dosiahol. Mal obrovskú smolu a všetko sa nahrnulo do jednej etapy. Vždy som ho obdivoval. Ak dokáže tento rok dôjsť do cieľa, budem ho uznávať ešte viac," povedal Contador. Sklamaný bol aj nórsky šprintér Thor Hushovd. „Mrzí ma to, čo sa mu stalo. Veľmi som mu prial, aby vyhral Tour po ôsmy raz. Bolo by to dobré pre cyklistiku," povedal Hushovd pre Independent. Víťaz Gira Ivan Basso je presvedčený, že bez pádov by bol Armstrong v Paríži naisto medzi najlepšími. „Bojoval by o žltý dres do konca. Ale aj teraz sa určite pokúsi o niečo veľkolepé. Je to výnimočný pretekár," povedal Basso. Vyhrá etapu? I keď je mimo hry o umiestnenie na pódiu, v tíme ho nečaká bežná rola domestika - nosiča vody. Vlani síce počas Giro d'Italia párkrát musel rozvážať kolegom fľaše s vodou, teraz bude skôr podporovať nového lídra tímu. Tú po Armstrongovi preberie Levi Leiphemer. Armstrongovým cieľom bude zrejme vyhrať niektorú z etáp. Najskôr to však bude až v Pyrenejách. Keďže je tento ročník oslavou Tourmaletu, môže to byť práve 17. etapa s cieľom na najvyššom priesmyku centrálnych Pyrenejí (2115 metrov). Etapové prvenstvo by bolo obrovským úspechom. Armstrong v kopcoch totiž mladým súperom nestačí. Je aj málo pravdepodobné, že by ho súperi pustili do úniku. Aj pri 15-minútovej strate majú pred ním súperi stále veľký rešpekt. Lance Armstrong Do 19 rokov sa venoval triatlonu. Bol dvojnásobným šampiónom USA v šprinttriatlone. Ako amatérsky majster USA sa prebojoval na olympijské hry do Barcelony. V cestných pretekoch obsadil 14. miesto. To mu zaistilo profesionálnu zmluvu s tímom Motorola. V roku 1993 pri prvom štarte na Tour de France vyhral etapu. O pár týždňov sa stal majstrom sveta v cestných pretekoch. Mal vtedy 21 rokov. Po olympiáde v Atlante 1996 mu diagnostikovali rakovinu s metastázami na pľúcach i na mozgu. Lekári mu dávali 50-percentnú šancu na prežitie. K cyklistike sa vrátil v roku 1998. Ako člen tímu US Postal. Po siedmom víťazstve na Tour ohlásil koniec kariéry. Celkovo na Tour vyhral 22 etáp. V roku 2009 sa vrátil k cyklistike. Na Tour obsadil veľmi dobré 3. miesto. Počas kariéry viackrát čelil obvineniam z dopingu. Oficiálne nemal nikdy pozitívny test. Vo Francúzsku ho pre podozrenie z dopovania aj súdili. Ale súd vyhral a bol oslobodený. Pred mesiacom ho obvinil bývalý kolega Floyd Landis, že ho k dopingu priviedol práve Armstrong. Založil nadáciu Livestrong a angažuje sa v boji proti rakovine. Jeho profil na sociálnej sieti twitter sleduje vyše dva a pol milióna ľudí. Je spolumajiteľom spoločností Trek, SRAM a FRS. Podľa rebríčka časopisu Forbes patril v roku 2005 na 15. priečku medzi najlepšie zarabájúcimi športovcami. Jeho ročný príjem bol vtedy 28 miliónov dolárov. 13. 7. 2010 20:30 | Miloslav Šebela SME
Štátna tajomníčka má skončené gymnázium - Vanda Vavrová | 8. júla 2010 Pravda Budúca štátna tajomníčka na ministerstve práce Lucia Nicholsonová (SaS) sa síce stane po ministrovi Jozefovi Mihálovi druhým najvyššie postaveným úradníkom rezortu, väčšina jej podriadených však bude mať vyššie vzdelanie ako ona. Bývalá novinárka Nicholsonová, ktorá sa chystá venovať najmä problematike sociálne odkázaných spoločenstiev na okraji spoločnosti, má skončené len stredoškolské vzdelanie. V roku 1995 zmaturovala na bratislavskom gymnáziu. Od roku 1996 až do roku 2007 pracovala ako redaktorka či moderátorka v rôznych médiách. Počas ročného pobytu v Kanade absolvovala ročné štúdium angličtiny na English School for Immigrants v Ottawe. Ďalšie štúdium vo svojom profesijnom životopise neuvádza. Chýbajúce vysokoškolské vzdelanie podľa vlastných slov považuje za hendikep, no napriek tomu si na prácu trúfa. "Dostala som dôveru v strane aj od ľudí vo voľbách. Mohla som sa rozhodnúť, či pôjdem do exekutívy, alebo zostanem v parlamente. Vybrala som si zodpovednosť," hovorí. Podľa nej ju oslovil predseda SaS Sulík, aby vypracovala program pre skupiny ľudí na okraji spoločnosti a ten prijala koalícia do svojich programových téz. Nicholsonová tvrdí, že ak zistí, že jej to nejde, vyvodí z toho pre seba príslušné kroky. Zákon neurčuje, aké kvalifikačné kritériá musia spĺňať kandidáti na post ministra či štátneho tajomníka. Vysokoškolské vzdelanie pri funkcii, ktorá je dosadzovaná politicky, nie je podmienkou. Po ministrovi je štátny tajomník najvyšší činiteľ ministerstva. Z jeho funkcie vyplývajú práve premostenia politikov a štátnych zamestnancov. Existencia štátnych tajomníkov nie je zahrnutá v ústave a je upravená jedine kompetenčným zákonom. Ten hovorí, že ministra v čase jeho neprítomnosti zastupuje v rozsahu jeho práv a povinností štátny tajomník. Minister ho môže poveriť, aby ho zastupoval aj v iných prípadoch. Štátny tajomník má pri zastupovaní ministra na rokovaní vlády poradný hlas. Z 13 nových štátnych tajomníkov majú vysokoškolský titul dvanásti. Sú buď inžinieri, právnici, pedagógovia, či lekári. Na internetovej stránke SaS má budúca štátna tajomníčka, ktorá sa v rezorte práce bude venovať najmä problematike Rómov, okrem iných aj heslo "vzdelanie je jediná cesta z osady".
V spore Sokol verzus .týždeň predvolali arcibiskupa Zvolenského - SITA | 22. júna 2010 www.pravda.sk Na Okresnom súde v Trnave pokračovalo hlavné pojednávanie v spore bývalý arcibiskup Ján Sokol verzus časopis .týždeň. Vypovedali traja svedkovia, ako prvý pred senát predstúpil bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský. Ten v čase údajného prevodu 500 miliónov korún v piatich splátkach na účet bývalého agenta Štátnej bezpečnosti Štefana Náhlika pôsobil ako súdny vikár metropolitného tribunálu Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Ako uviedol, v tom čase nemal prístup k bankovým účtom arcidiecézy a nemá vedomosť o prevode peňazí Sokolom na účet Náhlika. Povedal, že o celej kauze vie iba z médií. Arcibiskup tiež dodal, že po rozdelení Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy v roku 2008 ostalo celé účtovníctvo na pôde Trnavskej arcidiecézy, pričom Bratislavská začínala "od nuly". Ako ďalší svedkovia boli predvolaní redaktori časopisu .týždeň Martin Hanus a Jozef Majchrák. Tí potvrdili výpoveď šéfredaktora Štefana Hríba, že informáciu o prevode peňazí mali od poslanca Národnej rady SR Františka Mikloška. Podľa Hanusa ju Mikloško údajne mal od zdroja z prostredia Ľudovej banky, ktorý nechcel byť menovaný. Redaktori sa v čase, kedy vznikal inkriminovaný článok, údajne snažili skontaktovať aj s vyšetrovateľom Jaroslavom Plunárom, ktorý podľa nich preveroval minimálne jednu splátku z údajného prevodu. To sa im však nepodarilo. Informáciu o prevode pol miliardy korún podľa Hanusa časopisu potvrdili ďalšie dva zdroje z cirkevného prostredia nezávisle od seba. Obhajca Jána Sokola Ján Čarnogurský dôveryhodnosť týchto zdrojov spochybnil. "Nemajú ani jeden dôkaz, sú to obyčajné klebety. Silno pochybujem, že ďalšie dva pramene z cirkevného prostredia vôbec existujú," uviedol pre médiá po skončení pojednávania. Zaujímavým bodom bolo predloženie zmlúv o prevode majetku arcidiecézy zástupcom navrhovateľa Čarnogurským. K nim by podľa Romana Kvasnicu, obhajcu .týždňa, Sokol ako fyzická osoba, ani jeho právny zástupca nemali mať prístup. Odkiaľ sa k zmluvám dostal Čarnogurský, neuviedol. Na ďalších pojednávaniach navrhovateľ plánuje predvolať Štefana Náhlika, ako aj Sokolovho účtovníka Petra Kučeru. Protistrana si veľa sľubuje od bankových informácií, na ktorých podľa nich bude stáť celé konanie. Pojednávanie bude na okresnom súde v Trnave pokračovať 28. septembra vypočúvaním ďalších svedkov.
Americký diplomat: Mečiar nikdy nebol vtipný ani uvoľnený - „Patrí medzi ten typ osobností, ktorý buď milujete, alebo nenávidíte. Je to taký slovenský Rocky," charakterizuje trojnásobného expremiéra bývalý americký diplomat na Slovensku PAUL HACKER. Spomienky na Mečiara sú súčasťou jeho knihy Slovensko na ceste za nezávislosťou, v ktorej rekapituluje svoje tri roky v Bratislave - najprv z pozície konzula a po rozdelení ČSFR z pozície šéfa novovzniknutého veľvyslanectva. Vo svojej knihe spomínate, že 1. január 1993 bol pre vás výnimočný deň. Ovládla vás nostalgia. Čo ste v ten deň robili? Bola to neobyčajná chvíľa. Išiel som na Námestie SNP, aby som bol pri tom, ako sa menila história. Keď som neskôr hovoril s naším veľvyslancom v Prahe, bolo to veľmi zvláštne. Obaja sme boli na svojich miestach, nikto z nás neodišiel, náš vzťah sa však zmenil. Opustila nás krajina, ktorá sa rozdelila a ja som bol odrazu šéfom ambasády v úplne novom štáte. Hneď prvý deň sme museli riešiť napríklad prelet našich predstaviteľov cez Slovensko. Dovtedy to mala na starosti Praha. Museli sme narýchlo nájsť zodpovedných v Bratislave. Na Nový rok však nikto na ministerstve zahraničných vecí nezdvíhal telefón. Museli sme deň počkať. Spojené štáty rozdelenie Česko-Slovenska odmietali, ale zároveň si nechali otvorené dvere, ako to sami nazývate, pre tzv. realitu v teréne. Ako sa vyvíjal váš postoj a ako ho ovplyvnila vojna na Balkáne? Niektorí vysokopostavení ľudia vo Washingtone v roku 1992 uvažovali, či by nemali prísť do Česko-Slovenska urobiť poriadok. Samozrejme, vysvetlili sme im realitu. Našu politiku voči Česko-Slovensku ovplyvňovali dve veci. Po prvé - mali sme veľmi blízky vzťah s Václavom Havlom, ktorý má v USA obrovský rešpekt. A pretože on chcel krajinu udržať pokope, naša politika tento názor reflektovala a používalo sa spojenie „teritoriálna integrita". Ale v roku 1991 vypukla vojna v Juhoslávii a zrazu bolo jasné, že najdôležitejšie nie je udržať federáciu za každú cenu, ale podstatné je rešpektovať akékoľvek slobodné, demokratické rozhodnutie ľudí. V tejto situácii sa americká pozícia zmenila. Vaše reporty do Washingtonu pravidelne komentovali slovenskí politici. Prečo boli takí citliví na to, čo ste o nich písali? Často ma to prekvapovalo, akoby tí politici vedeli, čo v mojich správach bolo. To, samozrejme, nebolo možné, keďže boli tajné a posielali sme ich cez Viedeň. Zarážalo ma, akí boli odborníci. Myslím si, že nevedeli, čo v tých správach bolo a preto o nich špekulovali. Naším jediným cieľom bolo čestne analyzovať krajinu. V roku 1991 ste navrhli, aby Mečiar odcestoval do USA na pozvanie americkej vlády. Vtedajšia veľvyslankyňa v Prahe Shirley Templeová Blacková však cestu vetovala. Prečo Mečiara odmietla? Myslím, že to nebolo šťastné rozhodnutie. Veľvyslankyňa Blacková sa obávala, že Mečiar využije cestu do USA pre svoje vlastné politické ciele. Rovnako nebola rada, keď som sa s ním chcel stretnúť krátko po jeho volebnom víťazstve v roku 1992 a povedala, že som ho „posvätil". Môj názor však bol, že ak ho niekto posvätil, tak to boli slovenskí voliči. Nemuselo sa jej to páčiť, ale išlo o demokratické voľby. Prečo ste chceli, aby šiel do Ameriky? Chcel som, aby získal skúsenosť s Amerikou, našimi politikmi a preto, aby sa oni zoznámili s ním. Aby pochopil, aké slová a činy zaberajú na Američanov. V tom období Mečiar akoby nerozumel, ako funguje americká zahraničná politika. Snažil sa hrať s antikomunistickou kartou, ale to vo Washingtone nikoho nezaujímalo. Nám išlo v prvom rade o smerovanie krajiny, dodržiavanie ľudských práv, slobodu prejavu, a nie či niekto bol, alebo nebol komunista. S Mečiarom ste sa pravidelne stretávali. V knihe ste ho označili za kontroverznú osobnosť a jeho prejav prirovnali k Rockymu. Aký ste mali vzťah? Problém bol, že sa pokúšal dostať všetko pod svoju kontrolu. Chcel sám riadiť celú krajinu a pritom bol často nedostupný. V roku 1992 sme napríklad zorganizovali návštevu senátorov, ktorí sa s ním nakoniec nemohli stretnúť, pretože sme sa k nemu nedostali. Bol otvorený aj rôznym konšpiračným teóriam. Pravidelne napríklad tvrdil, že USA sa ho pokúšajú zosadiť, napríklad aj tak, že sme si sami nainštalovali ploštice do našej budovy. To boli, samozrejme, smiešne obvinenia. Často tiež menil názory a vysielal rozličné posolstvá. Na stretnutí s nami kritizoval Nemcov, ktorí chceli kúpiť automobilové závody, na schôdzke s Nemcami zase kritizoval nás. Asi si neuvedomil, že ambasádori medzi sebou komunikujú. Paul Hacker s Františkom Mikloškom a Jánom Čarnogurským. Bratislavské automobilové závody nakoniec kúpil nemecký Volkswagen. Brali ste to ako podraz? Stretol som sa s viceprezidentom General Motors, ktorý prišiel na Slovensko, aby preskúmal možnosti investovania do autopriemyslu. O svojej skúsenosti s Mečiarom hovoril veľmi negatívne. Sľúbil mu obchod, a na poslednú chvíľu zmenil názor a firmu predal Volkswagenu. Samozrejme, že to vytvorilo nedôverčivú atmosféru. Mečiar rád sarkasticky komentoval oponentov, napríklad Čarnogurského spôsob vládnutia prirovnal ku skoku s padákom. Mal aspoň trochu zmysel pre humor? Na našich stretnutiach vždy pozorne počúval, ale bol podozrievaný a snažil sa stretávať v úzkom okruhu. Vtipný ani uvoľnený nebol nikdy. Zažil som aj jeden obrovský výbuch hnevu. Sedeli sme spolu na večeri na Veľký piatok a vtedy stratil nervy. Išlo o incident, keď náš zamestnanec dal interview opozičnému denníku Slovenský východ o odpočúvaní nášho konzulátu. Mečiar tvrdil, že sme sa ho pokúsili zosadiť. Plošticová aféra poriadne otriasla Slovenskom. Môžete teraz s odstupom času prezradiť, kto za tým stál? Je mi ťažké špekulovať. Mečiar nám ukazoval fotografie a obrázky a snažil sa dokázať, že zariadenie bolo nefunkčné. Naši vlastní technici však zistili, že ploštice stále fungovali. Snažili sme sa získať nejaké vysvetlenie, ale keď žiadne vierohodné neprichádzalo, prestali sme tlačiť na túto tému. Kto mohol z odpočúvania profitovať? Mečiar tvrdil, že to bolo sprisahanie, snaha zdiskreditovať Slovensko tesne pred získaním nezávislosti. Myslím, že je viac pravdepodobné, že za tým boli skôr isté skupiny zo Slovenska ako Česi, respektíve federálna tajná služba. Nemám však žiadne fakty a nechcem vynášať súdy. Koľko ploštíc ste vlastne na ambasáde našli? To je stále utajená informácia. Prezradím, že ich bolo viac ako jedna a menej ako sto. V knihe spomínate aj to, ako sa Mečiar pokúšal dostať do priazne exprezidenta Jimmyho Cartera počas jeho návštevy Bratislavy. Nebol jeho vzťah k Američanom schizofrenický? Mečiar si chcel získať sympatie Demokratickej strany USA. Do Bieleho domu práve nastúpil prezident Clinton a Mečiar dúfal, že ak sa bude Cartrovi venovať, získa politický kapitál. Na druhej strane bol stále podozrievavý, že mu chceme uškodiť. Exprezident Carter vás doslova požiadal: Zbavte ma tohto chlapa. Prečo s ním nechcel stráviť viac času? Carter chcel mať čas aj pre seba a povedal mi, že by bol veľmi nerád, keby mu tento chlapík organizoval každú voľnú minútu. Mečiar napríklad chcel, aby Carter na slovensko-maďarských hranicich presadol zo svojho prenajatého Volkswagenu do jeho BMW limuzíny. Carter to, samozrejme, odmietol, keďže cestoval aj so svojou manželkou, dcérou i prislušníkmi tajnej služby. Carter je veľmi neformálny, veľmi pri zemi. Lepšie sa cíti v obyčajnom aute ako vo vládnej limuzíne. Ale s Mečiarom sa, samozrejme, stretol a dali si tradičnú slovenskú večeru. Cítili ste už v tomto období, že Mečiar má autokratické sklony a jeho tretia vláda bude mať ďaleko od označenia demokratická? Prvé náznaky tam boli, ale neočakávali sme, že problémy narastú až do takých rozmerov, ako bol napríklad únos prezidentovho syna. Varovaním bol aj jazykový spor s maďarskou menšinou, kampaň proti Trnavskej univerzite či incident s vašimi novinami, keď sa Slobodník a ľudia okolo neho pokúsili zbaviť kritických redaktorov zo Smeny. Karolovi Ježíkovi sa však podarilo odolať a vybudovať nový denník SME. Vtedajšia vláda mala vo všeobecnosti problémy s pochopením konceptu slobody prejavu. Napríklad minister Roman Hofbauer odo mňa požadoval, aby ho rádio Slobodná Európa prestalo kritizovať. Na Slovensku sa po týchto voľbách skončila éra mečiarizmu. Čo hovoríte na to, že sa HZDS nedostalo do parlamentu? Mečiar bol svojím spôsobom produktom svojej doby - priťahoval mnoho Slovákov ráznou obranou „nášho Slovenska". Ale časy sa zmenili a ľudia chcú nových vodcov. Mečiar musel odísť. Bohužiaľ, mnohé jeho praktiky prebral Robert Fico. Poznali ste celú slovenskú politickú špičku. Kováča, Kňažka, Gašparoviča, Dubčeka, Čarnogurského, Mikloška. Na ktorého slovenského politika radi spomínate? Na Alexandra Dubčeka. Po prvý raz sme sa stretli v roku 1990, keď získal čestný doktorát na Americkej univerzite. Krátko potom, ako sme sa nasťahovali do budovy konzulátu, stretol som ho na ulici a pozval do našej knižnice. Bol naším prvým návštevníkom. Bol to čestný politik, jeho prácu v prospech Slovenska stopla tragická nehoda. Po rokoch demaršov a zaostávania Slovensko dobehlo svojich susedov. Je členom EÚ a NATO, zažilo ekonomický boom. Ako hodnotíte posledné desaťročie? Ukazuje to, že Slováci sú veľmi šikovný národ. Otvorenie svetu a svojim susedom im umožnilo politický a ekonomický pokrok. Netreba však zabúdať, že demokracia je dennodenný boj. Paul Hacker (1946) je rodák z New Yorku. Československo po prvý raz navštívil v roku 1965 ako súčasť študentskej skupiny, ktorá smerovala do Sovietskeho zväzu. V službách americkej diplomacie strávil 30 rokov a jeho hlavným zameraním bolo okrem Československa aj Fínsko, odkiaľ pochádza jeho manželka. V súčasnosti žije na dôchodku neďaleko Miami na Floride. sobota 19. 6. 2010 | Štefan Hudec http://www.sme.sk/
Slovensko zaplavené vlnami populizmu - Slovo 27.10 - 25.11.1999 Internetové vydanie Peter Weiss S hosťom Slova sa rozprávajú Eduard Chmelár a Martin Krno Narodil sa 7. júla 1952 v Bratislave, ale časť chlapčenských rokov prežil v Humennom, kde jeho otec pracoval v Chemlone. Letá trávieval u starých rodičov v Smolinskom pri Šaštíne, kde pričuchol robote na poli. Na strednej škole si ťažkosti s deskriptívou vyrovnával dobrými známkami z jazykov. V r. 1975 skončil na Filozofickej fakulte UK odbor vzdelávanie a výchova dospelých, o tri roky neskôr filozofiu. Ako študent sa venoval hádzanej, potom sa dal ako politik na beh na dlhé trate, dva razy absolvoval Košický maratón. V období 1975 až 1989 bol vedeckým pracovníkom v Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS, v r. 1985 obhájil titul kandidáta filozofických vied. Do vysokej politiky vstúpil v televíznych debatách po 17. novembri 1989. Na mimoriadnom zjazde v decembri ho zvolili do Výkonného výboru KSS, o necelé dva mesiace sa stal jej predsedom. Od premenova nia KSS na Stranu demokratickej ľavice v januári 1991 zastával funkciu jej predsedu, od 4. zjazdu v Nitre (máj 1996) je podpredsedom. Od júna 1992 do septembra 1994 bol 1. podpredsedom NR SR, po vlaňajších voľbách sa stal šéfom jej zahraničného výboru. Je ženatý, má dcéru a syna. Viacerí aktéri udalostí spred desiatich rokov o vás a o Pavlovi Kanisovi v spomienkových rozhovoroch tvrdia, že vás pokladali za možné reformné krídlo KSS gorbačovského typu. Mali ste pred novembrom 1989 kontakty s predstaviteľmi disentu? S Kanisom ako aj s riaditeľom nášho Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS Viliamom Plevzom som sa pohyboval v rozličných kruhoch. Mal som dobré vzťahy s výtvarníkmi, s ďalšími umelcami, stretával som sa s Ľubomírom Feldekom, ale priamo v disidentských kruhoch som nebol, pretože som bol predmetom podozrievania v určitých orgánoch. Mal sme isté problémy, aj Paľo. Koncert Joan Bazeovej v športovej hale na bratislavských Pasienkoch mi dal nové poznanie o tom, čo sa stane v našej spoločnosti. No dovtedy, teda do leta 1989 sme sa sústreďovali na programovú a politickú prípravu 18. zjazdu KSČ. Bez začervenania sa priznám - hoci je dnes veľa hrdinov, ktorí sa tvária, že mali iné poznanie - na jar v roku 1989 som si nevedel predstaviť, že padne Berlínsky múr. Verili ste vtedy, že Gorbačovova perestrojka je jediná cesta k zmenám, ktoré sme zúfalo potrebovali? Najprv áno, ale veľkým sklamaním pre mňa bola na jar 1987 Gorbačovova návšteva Československa. Vtedy som sa so šesťročným synom túlal po preplnenom Námestí SNP, kde bolo toľko ľudí ako neskôr na novembrových manifestáciách. Žiaľ, predstava, že Gorbačov dá impulz k prehodnoteniu oficiálnych interpretácií udalostí roka 1968, sa nenaplnila a vlastne tým posilnil tých politikov, ktorí po 21. auguste boli ochotní organizovať tzv. robotnícko-roľnícku vládu. S mnohými ľuďmi, čo sa neskôr angažovali vo Verejnosti proti násiliu, som spolupracoval, pretože sme na našom ústave v roku 1983 začali robiť na analýzach a prognózach stavu slovenskej spoločnosti. Boli medzi Fedor Gál, Martin Bútora a Augustín Marián Húska. Aký bol osud spomínanej analýzy? V 14 exemplároch sme ju poslali 12 členom Predsedníctva ÚV KSS, Gustávovi Husákovi a Milošovi Jakešovi, no ostala v trezoroch. Zjazd v roku 1986 sa síce formálne prihlásil k perestrojke, ale neurobil nijaké potrebné zmeny. Analýza bola dobrá najmä v definovaní problémov, postihli sme nebezpečné vývojové tendencie v ekonomickej a sociálnej oblasti. Na prognóze vývoja slovenskej spoločnosti sa začalo pracovať niekedy v roku 1986. Práce viedol terajší predseda Matice slovenskej Jozef Markuš. Pasáže, týkajúce sa zdravia slovenskej populácie a narastajúcich sociálnych problémov, boli citované dokonca v Slobodnej Európe. Prečo nebola možná vnútorná reforma KSČ pred novembrom 1989? Pretože politická moc, ktorá svoju legitimitu de facto odvodzovala od tankov, čo prišli do Československa 21. augusta, nebola ochotná prehodnotiť práve 68. rok. A nebola ochotná ani po udalostiach v Poľsku, či v Maďarsku zmeniť nazeranie na svet a napríklad pustiť Alexandra Dubčeka späť do politiky. Keďže ani Gorbačov toto prehodnotenie nepodporil, stalo sa, že režim jednoducho vyhnali od moci námestia. Prečo ste napokon presedlali z vedeckej práce do politiky? Bol som informovaný o reformách v Poľsku, v Maďarsku, sledoval som, čo sa deje v Sovietskom zväze, aj ako publicista som bol dosť aktívny, takže keď som sa dostal do politiky bez toho, aby to bol môj cieľ - tak som bol relatívne na novú situáciu pripravený. Môj vstup do politiky bol veľmi prozaický. Ešte pred novembrom som šéfovi spravodajstva STV Ivanovi Farkašovskému medzi rečou povedal, prečo už konečne nezorganizuje diskusie, ako sa robia v rakúskej či dokonca už aj v moskovskej televízii. A potom, keď sa režim začal sypať, dostal som 24. novembra spolu s Milanom Kuruczom pozvanie do prvej diskusnej relácie. Ani som nevedel, kto príde, špeciálne som sa na ňu nepripravoval. Naraz som sa tam stretol s ľuďmi, s ktorými som spolupracoval, viacerých som si vážil, napríklad Milana Kňažka ako dobrého herca. Historický paradox chcel, že s dvoma z nich, s ktorými som sedel vtedy ako s názorovými protivníkmi, som teraz v jednej vládnej koalícii. Ako ste sa cítili, keď oproti vám sedel aj Fedor Gál, s ktorým ste sa pred novembrom dokonca i doma navštevovali? Akosi som vtedy nad osobnými vzťahmi neuvažoval. Spor bol daný predovšetkým pozíciou, že ja som tam bol ako predstaviteľ inštitúcie vládnucej strany, voči ktorej sa organizovali protesty. Zároveň som si dobre uvedomoval, že v mnohých veciach majú moji známi či takmer priatelia pravdu. Napríklad vedúcu úlohu KSČ som neobhajoval. Už dávno mi bolo jasné, že je to neobhájiteľné. S výnimkou Jána Budaja, ktorý hovoril o sociálne spravodlivej spoločnosti, všetci tvrdli, že im ide o vylepšený socializmu. Verili ste im? Ale veď to nebola iba ich rétorika. Oni vyjadrovali vtedajšiu väčšinovú náladu občanov. Zhodou okolností som mal prístup k výskumu na vzorke 3000 respondentov, ktorý si objednala KSČ. Ukázala sa v ňom veľmi hlboká kríza v samotnej strane, ale prevládal názor za reformu socializmu a uvažovalo sa aj o istých návratoch k reformnému pokusu z roku 1968. Celá logika i môjho uvažovania bola vtedy taká, že jaltský systém ostane zachovaný. Nik z nás nevedel, do akého hrozného ekonomického rozvratu sa dostal Sovietsky zväz. Chceli sme začať vnútornými reformami v KSČ. Ponúkal vám niekedy ktosi prechod do VPN? V náznakoch. Vraj je ma škoda v KSS, mal by som vraj prejsť tam, kde je perspektíva. Priznám sa, že som nad tým ani len neuvažoval. Cítil som, že nemôžeme pripustiť, aby sa nielen 440-tisíc vtedajších členom KSS, ale aj dvom-trom generáciám jednoducho škrtol celý život so slovami: Vy ste tu vybudovali iba veľkú čiernu jamu. Tú mimochodom dosiaľ úspešne alebo menej úspešne viacerí privatizujú. Hneď po prvom televíznom dialógu sme sa začali - istá skupina - stretávať v redakciách Pravdy a Nového slova, kde sme analyzovali sociálno-psychologické zmeny v spoločnosti a dohadovali sa na postupných krokoch. Na ďalší dialóg som už išiel veľmi cieľavedome pripravený. Doteraz si s malým zadosťučinením spomínam, ako som vykrútil Fedora Gála, keď som o ňom pred televíznymi kamerami povedal, že je môj priateľ. Sedel podo mnou, skoro mu zabehlo. Hneď poslal papierik Jánovi Budajovi, že čosi s tým chlapom tam treba robiť… Jeden z bradatých mužov, ktorý sedával počas televíznych besied na galérii a robil tam robotníka, prišiel počas volebnej kampane na jar 1990 za mnou. Hovoril mi, ako sa na tieto diskusie pripravovali, ako mu dávali pokyny, kedy čo má povedať v mene robotníckej triedy. Na prvom televíznom okrúhlom stole sa prítomní predstavitelia VPN dušovali, že nik nechce rozkladať roľnícke družstvá, ani rozpredávať také veľké podniky ako napr. Slovnaft. Mali ste pocit, že to myslia úprimne? Bola to takisto príprava na politickú zmenu. Názory sa postupne menili. Rozhodujúcou chvíľou, keď sa všetko podriadilo istým privatizačným túžbam, bolo 65-percentné víťazstvo Občianskeho fóra v Čechách v prvých voľbách. Vtedy prišli do parlamentu všelijakí poslanci, ako napr. pán Tyl, ktorí prevalcovali politických mužov z roku 1968 i disidentov. Hlavným predmetom politiky sa stali urýchlené reštitúcie a privatizácia. S Pavlom Kanisom vás vtedy verejnosť vnímala ako politické dvojičky. Koľkokrát ste boli spolu v televíznej diskusii? Ani raz, striedali sme sa. Ale keď hovoríte o vstupe do vysokej politiky, tak nás oboch naraz zvolili v decembri 1989 na mimoriadnom zjazde KSS do vedenia strany práve preto, že nás ľudia poznali z televíznej obrazovky, že sme ukázali, že nemáme namiesto chrbtice gumovú hadicu a že 17. november nám, ktorí sme sa už predtým usilovali o zmeny, dal novú šancu. Už na samom začiatku som mal jednoznačnú predstavu, že s bývalou štátostranou treba čosi veľmi podstatné urobiť. Zmeniť jej program, aj vnútornú organizáciu, zbaviť ju ľudí, ktorí ju najviac zdiskreditovali. Išlo to v takom tempe, ako ste si predstavovali? Bolo to na etapy. V prvej sa zrušil starý ÚV KSS, založil sa akčný výbor, do ktorého sme sa prostredníctvom Plevzu dostali s Kanisom. Boli v ňom aj také osobnosti ako baťko Mináč, Rudolf Schuster, ktorého sme navrhli na predsedu SNR. V akčnom výbore sme organizovali prechod k politickej moci s tým, že časť moci sme odovzdali revolučným politickým silám. Začali sme pripravovať mimoriadny zjazd KSS. Tam sa odohral rozhodujúci boj. Intuitívne som pochopil, že treba vyriešiť problém straníckej čistky z konca 60. rokov. Hneď v úvode som navrhol, aby sme vrátili členstvo tým, čo boli vylúčení. Môj názor neprešiel, pretože časť delegátov začala vystupovať, že však niektorých vylúčili oprávnene. Jednoducho, myšlienka získať na svoju stranu reformátorov roku 1968 sa zabrzdila. Potom bol na zjazde veľký zápas o to, či vylúčime nositeľov stalinistických tendencií. Dobre si pamätám, že sme to urobili niekedy hlboko po polnoci po tom, čo bývalá stranícka verchuška so smiechom odišla zo sály. Mysleli si, že v rokovacej sieni ostali tí neschopní… Ako to bolo s novembrovou misiou za doktorom Gustávom Husákom? Najmä Slovenská Republika o nej popísala neuveriteľne primitívne mystifikácie. Išlo o list, ktorý obsahoval návrh, akoby mal vtedajší prezident dôstojne odísť z politickej scény, uznať, že došlo k veľkej zmene. Ale táto predstava, pokiaľ Kanis priletel do Prahy, už bola prekonaná konkrétnymi dohodami KSČ s Občianskym fórom. Takže Paľo nešiel za Husákom v nijakom prípade preto, aby ho navádzal na politické dobrodružstvá, či iné hlúposti. Naopak, vždy sme zdôrazňovali, že KSČ ako vládnuca strana skončila preto, lebo bola konzervatívna, nechcela pochopiť zmeny, odmietala ich, lebo mala vedenie dosadené na ruských tankoch. Prijatie na Hradčanoch sprostredkoval akademik Plevza. Nemyslíte si, že sa nedocenila jeho vtedajšia úloha? Tí, čo ho dobre poznali, vedeli, koľko urobil pre umelcov, historikov, spisovateľov v časoch normalizácie, keď bolo veľa otvorených i skrytých zákazov publikovať. Mnohým otvoril priestor. Plevza naozaj chcel, aby bola aj na Slovensku perestrojka. No bola tu aj jeho tvorba historika, voči ktorej boli výhrady. Pravda je aj to, že sa napríklad na rozdiel od akademika Milana Čiča v novembrových televíznych dialógoch akosi nechytil. Ale stretával sa s určitou skupinou ľudí z VPN, o čom hovoril v rozhovore pre SLOVO i Feldek. Hmlisto si pamätám, že dokonca sme sa v ústave na Gunduličovej ulici v mojej bývalej pracovni s Plevzom dohadovali ako naformulovať vzdanie sa vedúcej úlohy strany. Tam sa zrodila tá formulácia a málokto si dnes uvedomuje, že do Prahy prišla z Bratislavy. Slovensko bolo o krok vpredu a nie je náhoda, že tu vznikla strana sociálnodemokratického typu a v Čechách a na Morave k transformácii nedošlo. Ako ste sa dopracovali od marxizmu-leninizmu k inej svetonázorovej orientácii? Pozorne a dlhodobo som sledoval vývoj udalostí v Poľsku v 80. rokoch. Prepracoval som sa k poznaniu, že to neboli chyby politiky a politikov, ale že išlo o systémové chyby. Robotnícka trieda sa postavila proti strane, ktorá vystupovala v jej mene. Potom perestrojka priniesla iný druh nádeje a ilúzie, ktoré sprevádzali aj Gorbačova - že súdobé problémy v Sovietskom zväze nastali preto, že sa nenaplnil Leninov odkaz, ale že sa to robilo proti Leninovi. Neskôr som na základe dostupných materiálov prišiel k názoru, že sa základný omyl stal vytvorením komunistickej strany namiesto sociálnej demokracie, že nie Lenin, ale Plechanov bol zástancom prúdu, ktorý sa napokon v Európe reálne presadil. Pretože sociálna demokracia v ochrane práv a vo zvyšovaní životnej úrovne pracujúcich dosiahla ďaleko viac ako komunistické hnutie. Súhrn príčin môjho svetonázorového zlomu dobre zachytáva kniha D. Vokagova Lenin - začiatok teroru. Lenin svoju politickú filozofiu a prax postavil na násilí. Je dnes ešte ktosi vo vedení vašej strany, kto nehlasoval za zmenu názvu KSS na SDĽ? Bol to postupný proces. Pamätám si dvoch-troch z dnešného širšieho okruhu významných funkcionárov SDĽ a jej poslancov, ktorí sa 26. januára 1991 zdržali hlasovania, resp. boli proti. Transformácia strany mala isté etapy: mimoriadny zjazd KSS, prijatie nového programu v Prešove v októbri 1990, zmena názvu, ďalší zlom na 2. zjazd v máji 1993 v Žiline, kde sme sa prihlásili k vstupu do Socialistickej internacionály, nový politický program zo 4. zjazdu v Nitre, ktorý však bol uverejnený iba raz v Ľavicových novinách… Pred nami je ešte úloha dostať celé členstvo na úroveň politického poznania, ku ktorému sa SDĽ dostala, a viesť ďalšie diskusie o programových otázkach. V tomto zmysle nepokladám proces transformácie za definitívne ukončený. SDĽ je však nepochybne štandardnou stranou s dlhodobým politickým programom, je medzinárodne uznávaná, doma akceptovaná a vždy rešpektuje princípy demokracie a právneho štátu. Keď sme s Kanisom po vlaňajších voľbách vstupovali do sály starej budovy SNR, kde sme si mali prevziať osvedčenia o našom zvolení za poslancov, na ľavej strane boli zástupcovia HZDS, na pravej SDK. Tak som povedal: Aká zaujímavá situácia: na oboch stranách sú predstavitelia bývalej VPN. Paľo nato: No to je teda pestrá lúka! A ja: Aký je to paradox, že tí, ktorých v roku 1990 spájalo, že nás bili, sa teraz bijú o to, aby SDĽ išla s nimi do vlády. Keď som to zopakoval Ferovi Mikloškovi, tak skoro po mne čosi hodil. Prečo sa na Slovensku podarilo reformovať komunistickú stranu a v Čechách nie? Celkove boli pomery u nás liberálnejšie, aj vtedajšia KSS bola liberálnejšia. Represie neboli na Slovensku také veľké ako v Čechách, ani disent taký silný. Na rozdiel od českej komunistickej strany, my sme dlhodobejšie organizovali spoločenskovednú inteligenciu. Existovalo tu isté podhubie pre reformy, ľudia, ktorí vedeli na seba zobrať zodpovednosť. Vtedajší predseda KSČM Jirko Svoboda prehodnotil svoje postoje až po tom, čo ho dobodali nožom. Tretí moment: my sme dobre vedeli, aké mala na Slovensku komunistická strana zázemie. Nešlo o dajakú dominantnú politickú silu. Vedeli sme, že ani tradícia sociálnej demokracie nie je u nás dostatočne zakotvená, i to, že na zelenej lúke nám nenarastie. Tu nám dal vývoj za pravdu. Vedeli sme, že ak tu má byť životaschopná ľavica, ktorá nemá byť dlhodobo v izolácii, v podozrení zo všetkých svojich starých hriechov, treba urobiť transformáciu a vrátiť sa k starým koreňom robotníckeho hnutia. V čom zásadnom sa líši súčasná SDĽ od KSČM, s ktorou ju spája spoločná minulosť? Komunistické hnutie malo silnejšie korene v Čechách ako na Slovensku, ale zároveň tam bola tradične silná sociálna demokracia. Teraz českým komunistom rastú preferencie na úkor sociálnych demokratov, ktorí strácajú v zložitom postavení menšinovej vládnucej strany. Napriek tomu sa KSČM stále nezbavila zásadného problému: ak chce niečo pre ľudí urobiť, nemôže byť v izolácii. Podľa mňa nikdy nebude mať v českej spoločnosti postavenie 30-percentnej politickej sily a aj na začiatku ďalšieho tisícročia bude jej hlavným problémom, aby ju občania a ostatné politické strany akceptovali. Pred 8-9 rokmi medzi nami hlavný rozdiel spočíval v hodnotení politickej situácie a príčin krachu komustického hnutia. My sme si ich zhodnotili tak, že sme išli smerom k Socialistickej internacionále. KSČM sa slobodne rozhodla ísť inou cestou. Naším partnerom v Českej republike je teraz členka Socialistickej internacionály - ČSSD. Ako vidíte perspektívu politickej ľavice na Slovensku? Treba zobrať realisticky do úvahy naše politické tradície. Nie je pravda, že Slovensko bolo vždy tradične ľavicové. Bolo skôr konzervatívne, uzavreté, takže rozširovanie priestoru pre ľavicovú politiku je dlhodobejší proces. Hlavný problém, ktorý máme pri vytváraní štandardnej politickej scény, spočíva v tom, že túto krajinu zaplavuje jedna vlna populizmu za druhou. Mečiarov populizmus, Ľuptákov populizmus… Povedzme si otvorene, že aj to, čo predviedla SDK pred vlaňajšími voľbami, bol populizmus. Teraz SNS prichádza s populizmom. Nové strany čo prinesú? Obávam sa, že zase iba populizmus. Aj keď v mene odbornosti, modernosti a mladosti. Jednoducho, akoby sa zo Slovenska vytratila seriózna politika. No SDĽ sa vždy usilovala robiť serióznu politiku a byť voči ľuďom čestná. KSČM má síce výkyvy v počte sympatizantov, ale SDĽ sa viac menej stále drží svojich 14 percent. Nie je to aj tým, že sa širším masám zdala vzdialená od ich každodenných potrieb, že bola v ich očiach veľmi intelektuálna? To bola iba taká nálepka. Politika potrebuje aj intelektuálov. Problémom intelektuála v politike je, aby nebol elitársky, aby realisticky hodnotil úroveň poznania, ktorým ľudia disponujú. Aby sa vedel vcítiť do nálad a najmä, aby vedel zhodnotiť reálne záujmy a vývojové tendencie. Myslím si, že v politike mali ťažkosti tí slovenskí intelektuáli, ktorí podľahli elitárstvu, fundamentalizmu. Pravica má stále problémy v tom, že sa chce identifikovať návratmi až k primitívnemu antikomunizmu, vlastné porážky sa usiluje kompenzovať alebo - ako sa to učene povie - racionalizovať tým, že nachádza nových a nových nepriateľov. Klasické bolo správanie časti KDH a DS voči prezidentovi Schusterovi. Pred zvolením aj po ňom. Nepostavili si otázku, prečo za desať rokov oni, ktorí sami seba považujú za takých fantastických intelektuálov a najmúdrejších politikov, nedokázali postaviť voči Mečiarovi, ktorého vyrobili svojimi politickými chybami, osobnosť, ktorá by ho dokázala poraziť v priamych prezidentských voľbách. Tak si to kompenzovali a dosiaľ kompenzujú útokmi na prezidenta republiky. Výrok, že by proti lídrovi HZDS vyhral aj drevený panák, je prejavom frustrácie a zároveň arogancie. Možno by drevený panák nad Mečiarom zvíťazil, ale autor tejto "múdrosti" nie. Bol november 1989 revolúciou alebo prevratom? Ak vnímame revolúciu ako základnú kvalitatívnu zmenu spoločnosti, tak sa skôr prikláňam k tomu, že to bola naozaj revolúcia. Treba to vidieť v kontexte všetkých bývalých komunistických krajín. Tu sa zrútil jeden experiment. Nielen v Československu. Išlo teda o revolúciu, avšak technika prechodu moci je v podozrení. Nainscenovaná smrť študenta Šmída, ktorá spustila novú vlnu odporu proti vtedajšiemu režimu a vyhnala ľudí na spontánne rozhorčené demonštrácie, zase pripomína metódy prevratu. Keď ste v januári 1990 odchádzali z mítingu KSS, zastavil vás na schodišti muž v stredných rokoch s otázkou: Kedy budete mať toľko odvahy ako Klement Gottwald, keď v parlamente vyhlásil, že sa chodí do Moskvy učiť, ako buržujom vykrútiť krk? Ešte je u nás veľa ľudí, čo tak myslia? Hádam sa pamätáte, ako som mu vtedy odpovedal: My už nikomu krk vykrúcať nebudeme. Ale pred niekoľkými rokmi som sa s týmto človekom v Starej Ľubovni zase stretol. Obaja sme sa so smiechom na tej príhode pobavili. Som veľmi rád, že ten muž - no nielen on - zmenil názor a prišiel k presvedčeniu, že vykrúcanie krkov nie je vhodná metóda ako meniť spoločnosť. Čo znamená politický vývoj uplynulého desaťročia na Slovensku pre SDĽ? Cítite určitú satisfakciu alebo skôr sklamanie? Je to štvrtina často spomínaných predchádzajúcich 40 rokov. To znamená, že už ide o historické obdobie, keď sa dajú s určitým nadhľadom hodnotiť aj nevyužité príležitosti. Keď sa pozrieme na slovenskú spoločnosť desať rokov po revolúcii, či ak chcete, po politickom prevrate, tak vidíme jej hlavný problém v tom, že mnohé očakávania ľudí, ktorí stáli na námestiach, sa nenaplnili. Veľká väčšina obyvateľov nemá takú životnú úroveň a reálnu kúpnu silu, akú mala pred novembrom 1989. Tento fakt sa nevyrieši tým, že pri príležitosti 10. výročia nositelia stratených príležitostí budú intenzívne nadávať na bývalý režim a vyťahovať antikomunizmus. Môžu si uľaviť na duši, ale to ľuďom nepomôže. Musíme dokončiť transformáciu. A pre ľavicovú stranu, nech sa už nachádza v akokoľvek zložitej situácii, je základná úloha - aby sa náklady na transformáciu čo najrovnomernejšie rozložili. O to sa vedie hlavný spor medzi ľavicou a pravicou vo vláde rovnako ako aj o to, aby sa i pozitíva tejto transformácie rozložili na všetkých, aby neprofitovala iba uzučká vrstva. A čo považujete v prípade ľavicových demokratov za najpozitívnejšie? Hádam to, že SDĽ a jej postavenie v demokratickej spoločnosti už nik nespochybňuje. Určite aj preto, lebo vniesla na našu politickú scénu politickú kultúru, pri zrode samostatnej republiky sa ukázala ako vlastenecká strana a súčasne dokázala, že vie v zahraničí efektívne lobovať za záujmy Slovenska.
Madoff je hviezdou väznice - Bernard Madoff, bývalý finančný guru, si opäť užíva popularitu. Tentoraz to nie je medzi klientmi svojich vytunelovaných fondov, ale medzi spoluväzňami. Sedemdesiatjedenročný Madoff si „odkrúca“ doživotný trest vo väznici Butner v Severnej Karolíne za mnohomiliardové podvody pri správe majetku klientov. Spoluväzni pre televíziu ABC News bývalého finančníka opísali ako chlapíka s veľkým egom. Trestanec K.C. White, ktorý bol odsúdený za prepadnutie banky, požiadal Madoffa, aby mu stál modelom pre skicu. Finančník ho údajne poprosil, aby ho nekreslil vo väzenskom mundúre, ale v obleku s kravatou. Potom na svoj portrét pridal autogram. O Madoffovi hovoril aj reportér časopisu New York Steve Fishman, ktorý vyspovedal niektorých jeho „kolegov“. „Dojem spoluväzňov bol rovnaký. Podvodník sa správal ako rocková hviezda. Bol celebritou, mal fanúšikov a ľudí, čo sa dožadovali jeho rád a autogramu.“ Ivan Szabó 8.06.2010 www.hnonline.sk
Európa sa nevyhne radikálnym sociálnym reformám - Miroslav Vajs | 19. mája 2010 Pravda Šťastie a spokojnosť zo života neprinášajú vysoké dávky v nezamestnanosti. Spokojnosť pochádza zo schopnosti prijať zodpovednosť za svoj život, hovorí uznávaný americký sociológ a politológ Charles Murray. Tvrdíte, že európsky sociálny systém už dlho nevydrží. Z akého dôvodu? Jednak sa v Európe rodí málo detí a na druhej strane ľudí v dôchodkovom veku pribúda. Dôchodcovia nielenže prestávajú prinášať peniaze do systému, ale z neho aj čerpajú. Je to niečo ako Titanic. Voda pomaly pribúda, loď sa nakloní, vody začína pribúdať stále viac až sa loď potopí. Európanom preto ostávajú len dve možnosti. Buď sem príde veľa, ale naozaj veľa imigrantov, čo zmení kultúru Európy a systém všeobecného blahobytu sa zrúti. Napríklad ak sa z Holandska stane moslimská krajina, určite neostane sociálnou krajinou, to vám zaručujem. Druhou možnosťou je prijať radikálne opatrenia, pretože súčasný systém je jednoducho príliš drahý. Nič iné neostáva. Ako by tieto radikálne opatrenia mali vyzerať? Najjednoduchším spôsobom by bolo znížiť výdavky na štátnych zamestnancov, znížiť dôchodky. Boli by to, samozrejme, bolestivé opatrenia, pretože nehovoríme o znížení výdavkov o 10 percent. Bolo by to oveľa viac. Preto by bolo lepšie, keby vláda dala peniaze ľuďom priamo a povedala, toto sú vaše dôchodky a starajte sa o ne. Bolo by to efektívnejšie ako všetka táto štátna byrokracia. Myslíte si, že ľudia by s peniazmi narábali efektívne? Čo ak by ich nezhodnocovali, ale proste minuli napríklad na kúpu auta? Som si istý, že väčšina ľudí sa správa rozumne, keď vedia, že sa nemôžu spoliehať na pomoc štátu. Hneď ako padnú rôzne štátne záruky, ľudia začnú veľmi dobre uvažovať, ako s peniazmi a majetkom naložia. Stanú sa oveľa zodpovednejšími. Je finančný kolaps, ktorý hrozí Grécku, práve tým podnetom na zmeny? Grécko je podobný prípad ako americká investičná spoločnosť Bear Sterns, ktorej pred dvoma rokmi hrozil bankrot. Vstúpila do toho vláda a dala jej záchranný balík peňazí. Ale potom už nepomohli ďalším firmám a začala sa finančná kríza. Španielsko a Portugalsko sú tieto ďalšie firmy. Ekonómovia mi už neraz povedali, že eurozóna sa môže rozpadnúť veľmi rýchlo. Dokonca do roka alebo dvoch. Zmeny sú preto nevyhnutné. Čo je najväčším problémom Európy? Európania sa najmä musia rozhodnúť, čo je zodpovednosť vlád a čo je ich vlastná zodpovednosť. Momentálne sa zdá, akoby Európania chceli, aby vláda za nich robila všetko. To sa musí zmeniť. Ako by ste ľuďom vysvetlili, že súčasný systém je neudržateľný? V tom to práve je, že táto zmena v nastavení myslenia ľudí je proste nevyhnutná. Preto by som sa ľudí spýtal, čo v živote dokázali, na čo sú naozaj hrdí. Čo im prinieslo najväčšie uspokojenie. Myslím si, že mi povedia o niečom, čo sami dokázali, za čo prijali vlastnú zodpovednosť. Určite to nebude niečo v zmysle, že dostali vianočný dôchodok. Európanom by som povedal, že šťastie a spokojnosť nepochádzajú z krátkeho pracovného týždňa alebo vysokej podpory v nezamestnanosti. Pochádzajú z prebratia zodpovednosti za svoj život. Mnohí poukazujú na švédsky sociálny systém, ktorý je funkčný a je príkladom, že sociálny štát môže fungovať. Švédsky model je dobrý pre ľudí, ktorí nechcú brať zodpovednosť za seba a svoje činy. Švédsky model prakticky neumožňuje ľuďom zlyhať, resp. niesť dôsledky za zlyhanie. Z môjho pohľadu je švédsky model veľmi nudný. Vidíte za súčasnou situáciou v Grécku a ďalších krajinách len ekonomické problémy alebo aj niečo iné? Mať spoločnú menu pre toľko rozdielnych národov bude vždy problém. Porovnajte napríklad Talianov a Nemcov. Mám rád Taliansko, moja dcéra tam žije, ale Taliani budú mať vždy iný postoj k štátnemu dlhu ako Nemecko. Finančná disciplína nie je u nich témou dňa. To isté by sa dalo povedať aj o Grékoch či Španieloch. A ak si niekto myslel, že zmenia svoj postoj a štýl len kvôli zavedeniu eura, tak sa mýlil. Problémy eurozóny majú hlboké kultúrne pozadie. Predpokladám teda, že ani tzv. Spojeným štátom európskym nedávate veľkú šancu. Myslím si, že politická únia či federácia Európy nie je možná. V Bratislave ste na krátkej návšteve. Čo viete o Slovensku? Imponujú mi reformy, ktoré ste tu vykonali a ktoré nemáme ani v USA. Prvou bolo zavedenie rovnej dane, ktorá je výborná pre podporu hospodárskeho rastu a takisto si myslím, že je spravodlivá. Druhou je reforma dôchodkového systému, teda, že si môžete sporiť na vlastných účtoch. Nielen tieto opatrenia priniesli rast ekonomiky a pokles nezamestnanosti. Máte pred voľbami a ja by som zrejme veril tým politikom, čo toto dokázali. > Hlasuj za tento článok na Charles Murray (67) Americký politológ a sociológ pracuje pre organizáciu American Enteprise Institute vo Washingtone DC. V roku 1965 vyštudoval Harvard College a doktorát si spravil na Massachusetts Institute of Technology. V súčasnosti ho považujú za jedného z najvýznamnejších autorov v oblasti politickej filozofi e a sociálnych reforiem. Je druhýkrát ženatý a má štyri deti.
Tri sociálne svety - Slovo č.17/2010 16.03.2010 O TRENDOCH / Jan Keller Tri sociálne svety (1) Spoločnosť má podobu troch sociálnych svetov, ktoré sa od seba oddelili a každý žije v inej sociálnej realite. Profesor Jan Keller, vystúpil 16. marca 2010 na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe s prednáškou, ktorú redakcia Slova s jeho dovolením spracovala z audiovizuálneho záznamu. Autor v úvode prednášky nazvanej Arogancia financií povedal, že názov bol klamlivá reklama, nehovoril najmä o arogancii financií, ale načrtol obsah svojej novej knihy Tri sociálne svety. Začneme údajmi z knihy Horsta Afhelda Wirtsschaft, die arm macht, Hospodárstvo, ktoré plodí chudobu. Hovoria o tom, prečo je v kríze sociálny štát. Ide o vývoj príjmov v Nemecku od roku 1950 do roku 2000. Priemerný Nemec zbohatol za druhú polovicu 20. storočia sedemnásobne. Priemerný Nemec neexistuje, sedemnásobné zbohatnutie vzniklo tak, že hrubý domáci produkt za toto obdobie sa vydelil počtom Nemcov. Deväťdesiat percent aktívnych Nemcov je v zamestnaneckom pomere a tí zbohatli v priemere dva- až trikrát. Najbohatšie príjmové kategórie a veľké firmy zbohatli za ten čas dvanásťnásobne. Priemer dvanásťnásobného zbohatnutia bohatých a dvoj- až trojnásobného zbohatnutia 90 percent Nemcov dáva číslo 7. To je polovica tohto príbehu, ktorý sa udial v Nemecku. Vo Francúzsku to bolo podobne, ale Francúzi to nemajú tak podrobne spočítané. Druhá polovica príbehu hovorí o tom, ako sa počas tohto obdobia presunulo daňové zaťaženie. Zatiaľ čo zamestnanci platili v roku 1950 v Nemecku štvrtinu všetkých daní, v roku 2000 už štyri pätiny daní. V podstate pri stagnujúcich príjmoch – stagnujú zhruba od začiatku osemdesiatych rokov – dotujú štyri pätiny daňového zaťaženia, zatiaľ čo podiel tých, ktorých príjmy expandovali, na platení daní klesol z troch štvrtín na jednu pätinu. To je dôvod, prečo budeme stále častejšie počuť o tom, že na verejný sektor a na sociálny štát nie sú peniaze. Keďže bohatí prestali platiť a platy ostatných začali stagnovať, je nemožné, aby títo poslední sponzori uhradili prevádzku verejného sektora a sociálneho štátu. Od nerovnosti k nesúmerateľnosti Zhruba od poslednej štvrtiny minulého storočia spoločnosť prechádza z priemyselnej do postpriemyselnej. Sú známe dva manifesty postindustriálnej spoločnosti. Jeden z nich napísal Alain Tourai­ne v roku 1969, druhý Daniel Bell v roku 1973. Obidvaja vykresľovali postindustriálnu spoločnosť ako vyspelú spoločnosť služieb a vzdelanosti. Pritom ich predstavy postindustriálnej spoločnosti boli také optimistické. Keď si pozorne prečítame jednu alebo druhú knihu, nenájdeme tam ani len v poznámke, ani odkaz na dve skutočnosti, určujúce vývoj spoločnosti za posledných dvadsať, tridsať rokov. Bell ani Touraine vôbec nehovoria o tom, že v postindustriálnej spoločnosti v tých najbohatších krajinách na jednej strane prudko narastie nerovnosť a na druhej strane sa bude vyskytovať už polozabudnutá bieda a chudoba. Domnievam sa však, že sa deje niečo závažnejšie než len nárast nerovnosti a explózia biedy a chudoby. Celá moja knižka je založená na hypotéze, že prechádzame zo spoločnosti obyčajnej nerovnosti – nerovnosť je do istej miery prirodzená vec, dôraz je na tom do istej miery – do spoločnosti sociálnej, ekonomickej a politickej nesúmerateľnosti. Uvediem príklady. Ak by sme vyjadrili rozdiel v príjmoch najbohatších a najchudobnejších príslušníkov stredných vrstiev vo Francúzsku, tých, čo berú najviac, a tých, ktorí berú najmenej, ale ešte stále patria do strednej vrstvy, úsečkou dlhou jeden meter, tak skutočné majetky vo Francúzsku vznikajú – a tu sa sociológovia sporia, niektorí hovoria osem, niektorí až trinásť kilometrov od tejto úsečky. Iný príklad. Druhá najbohatšia Francúzka, majiteľka firmy L´Oreal, má rovnaký ročný príjem ako 15 700 Francúzov, ktorí pracujú za minimálnu mzdu. To už je skoro také veľké mestečko ako Hodonín. Jeden človek má taký príjem ako 15 700 ľudí, z ktorých veľká časť sú živitelia rodín. Posledný príklad. Každý z troch najbohatších ľudí na planéte má väčší majetok, než je súhrn všetkého bohatstva 48 najchudobnejších štátov sveta. Jeden človek má zhruba toľko ako takmer 50 chudobných krajín sveta! Takých príkladov sú v knižke opísané desiatky. Samozrejme, môžete namietať, že to nie je nič nové, že podobná nesúmerateľnosť medzi závratným bohatstvom a chudobou existovala vždy. To je pravda. Táto nesúmerateľnosť však existovala v predmoderných spoločnostiach, ktoré sa nehrali na to, že sú spoločnosti demokratické, a netvárili sa, že ide o spoločnosti otvorené, kde každý má v podstate rovnaké šance. Keď spoločnosť prejde do nesúmerateľnosti, je jasné, že každý nemá rovnaké šance. Je tu otázka, nakoľko môže táto spoločnosť dlhšiu dobu fungovať aspoň formálne ako demokratická. Od vzducholode k presýpacím hodinám V knižke sa snažím ísť do sociálnej štruktúry, nájsť v existujúcej literatúre – pretože o sociálnej štruktúre sa začína v krajinách s vyspelejšou sociológiou, než je naša, hovoriť veľmi intenzívne – akýsi model, ktorý by vysvetľoval, čo sa deje. Predovšetkým, elita sa odtrhla od spoločnosti, začala žiť svojím krásnym životom. V schémach sociálnej štruktúry ju nemôžete zachytiť, pretože nemáte mierku, v ktorej by ste mohli vyjadriť jej podiel na bohatstve a porovnať ho s podielom ostatných, pretože je to jednoducho astronomicky vzdialené. Elitu delím na diskrétnu a pomocnú. Diskrétnu poznáme podľa toho, že sa s nikým z jej príslušníkov v živote nestretneme. Zatiaľ čo príslušníkov pomocnej elity stretávame stále. Pomocná elita, to sú ľudia v politike, ekonomike, v manažérskych funkciách, v médiách, ktorí individualizovane vykonávajú príkazy diskrétnej elity. Na opačnom póle sú deklasovaní. Zatiaľ čo elita môže byť maximálne jedno – dve percentá zo spoločnosti, medzi deklasovaných dnes francúzska sociológia radí už 20 percent Francúzov. Deklasovaní sú tí, pre ktorých zostala len prekarizovaná, neplnohodnotná práca, alebo tí, ktorí už boli z trhu práce vylúčení, pretože nie sú dobrí ani na to, aby ich niekto vykorisťoval. Ich vykorisťovanie sa nerentuje. Medzi elitou a deklasovanými je pestrý vejár stredných vrstiev. Všetci sociológovia sa fakticky zhodujú v tom, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú – a dá sa to veľmi presne vyjadriť, štatisti­cky zachytiť. U strednej vrstvy je však veľmi zložité zistiť nakoľko stagnuje, bohatne či chudobnie, pretože v rôznych sociológiách je vymedzenie strednej vrstvy od 20 do 80 percent spoločnosti. Ak dáte do strednej vrstvy členov pomocnej elity, tak stredná vrstva bohatne, ak do strednej triedy zahrniete tých nižších a tých ešte pod nimi, ktorí sú v stredných vrstvách len preto, že sa obrovsky zadlžujú, tak stredné vrstvy príjmovo stagnujú, alebo dokonca klesajú. V roku 1996 napísal Alain Lipietz knihu Société en sablier, voľne preložené Spoločnosť presýpacích hodín. V nej hovorí, že počas tridsiatich povojnových rokov vyzerala spoločnosť ako vzducholoď. Horné vrstvy boli malé, spodné boli tiež zanedbateľné a stredné vrstvy, to bola tá vzducholoď, ktorá sa nedotýkala zeme, pretože aj tí dolní mali nejaké príjmy. Od polovice sedemdesiatych rokov sa zo vzducholode stávajú presýpacie hodiny. Hore je pomerne malý počet ľudí s obrovskými majetkami, dole sa hromadia ľudia deklasovaní a priestor pre stredné vrstvy uprostred sa ustavične zužuje. Stredné vrstvy čoraz zreteľnejšie cítia, ako im uhýba priestor pod nohami, ako im hrozí, že sa prepadnú do spodnej časti presýpacích hodín. To, čo Lipietz vyjadrujte obrazne, ukázal Louis Chauvel na šanciach, príjmoch a generačných vzťahoch stredných vrstiev. Podľa neho vo Francúzsku polovica príslušníkov stredných vrstiev, respektíve ich potomkovia zažijú v priebehu asi 15 až 20 rokov sociálne deklasovanie. Polovica z nich sa presype bližšie k spodku presýpacích hodín. Klasická nerovnosť a ďalšie dve Je veľmi zložité nejako kvantifikovať, že spoločnosť sa rozpadá do troch svetov a vo všeobecnej sociológii nič také nenájdete. Preto som do svojej knižky pridal kapitolu, ako sociológovia zachytávajú to, čo sa v spoločnosti deje. V nej sa snažím rozobrať pojem nových sociálnych rizík, pojmy individualizácie, sociálnej exklúzie a pojmy sociálneho kapitálu ako kategórie, pomocou ktorých sa sociológii darí zakrývať rozpad spoločnosti do sociálne nesúmerateľných svetov. Sociológia robí niečo podobné ako podľa Pierra Bourdieua robí televízia: „Televízia zastiera svet spôsobom, akým ho ukazuje.“ Sociológia robí to isté, ale omnoho sofistikovanejšie a dôkladnejšie. Nerovnosť sa v súčasných ekonomicky vyspelých spoločnostiach rozvíja v troch rovinách. Narastá nerovnosť medzi vlastníkmi a akcionármi veľkých firiem a ľuďmi práce. Čiže klasická nerovnosť medzi tými, ktorí majú príjmy z kapitálu, a tými, ktorí majú príjmy z miezd a platov. Existujú však ešte dve ďalšie od nej odvodené formy nerovnosti. V rámci firiem prudko narastá nerovnosť medzi manažérmi, riadiacimi pracovníkmi a radovými zamestnancami. Na začiatku deväťdesiatych rokov vo veľkej americkej firme manažér mal príjem zhruba vo výške príjmu štyridsiatich priemerných zamestnancov firmy, predvlani už mal viac ako 500-krát toľko a tie nožnice sa stále roztvárajú. To je tá druhá forma nerovnosti. Tretia forma nerovnosti sa rozvíja medzi tými, ktorí majú akúkoľvek formu plnohodnotnej práce, a tými, ktorí sú závislí od sociálneho štátu. Priemer sociálnych dávok vzhľadom na priemerný príjem prakticky vo všetkých krajinách Európy stále klesá. Hovorí sa, že ľudia sú čoraz rozožranjší, že od sociálneho štátu berú čoraz viac. Je to oveľa zložitejšie. Podiel HDP, ktorý ide na sociálne výdavky, prakticky vo všetkých európskych krajinách skutočne rok čo rok rastie. Zároveň sa však znižuje výška dávok vzhľadom na priemernú mzdu, pretože v dôsledku zhoršujúceho sa stavu a starnutia populácie a masovej nezamestnanosti, počet oprávnených žiadateľov o sociálne dávky rastie omnoho rýchlejšie, ako stúpa podiel HDP na sociálne výdavky. Prekarizovaná práca ako práca žiadna Veľkú úlohu pri roztváraní nožníc nerovnosti hrá neplnohodnotná práca, Francúzi hovoria prekarizovaná práca. Formulácia pre plnohodnotnú prácu má rozmery 40 na 50 na 60. Človek pracuje 40 hodín týždenne, 50 týždňov v roku do 60 rokov veku. Vedú sa veľké polemiky o tom, či rozvoj neplnohodnotných foriem práce prospieva alebo škodí ľuďom a spoločnosti. Jej zástancovia argumentujú tým, že ľuďom vyhovuje pracovať dve hodiny denne a tri dni do týždňa, a keďže im to vyhovuje, nikto by to nemal kritizovať. Táto práca môže vyhovovať vybraným kategóriám osôb, ako sú matky s malými deťmi alebo študenti. Prekarizovaná, neplnohodnotná práca sa však stále viac nanucuje tým, ktorí sú živiteľmi domácností. Prví rezignovali Holanďania. V Holandsku robí neplnohodnotné práce už 45 percent aktívnych ľudí, takmer polovica Holanďanov. Nemci sa tomu dlho bránili, pretože systém ich poistného a financovania verejných výdavkov bol založený na pracujúcich hlavách rodiny, ktoré majú plnohodnotné formy práce. V Nemecku sa prekarizovaná práca v posledných rokoch týka už 25 percent populácie. Iní tvrdia, že prekarizovaná práca je len prvou etapou k tomu, aby sa človek dostal k práci plnohodnotnej. Žiaľ, Francúzi zase presne štatisticky dokladajú, že prekarizovaná práca sa stáva čoraz viac v úvodzovkách normálnou súčasťou trhu práce a organizácie práce. Ďalší hovoria, že je dôležitá pre konkurencieschopnosť firiem. Ak by firmy nezaviedli túto formu práce, boli by delokalizované do chudobnejších krajín, ako je napríklad Česko, Slovensko alebo ešte ďalej na východ. Prekarizovaná práca sa však prejavuje často v tých oblastiach, ktoré nemožno delokalizovať. Rozvíja sa v stavebníctve, v hotelierstve, v osobných službách, v odvetviach, ktoré nemôžete preniesť von. Takže ani tento argument neobstojí. Podľa ďalších určitá miera neistoty zvyšuje výkonnosť pracovníka. Tu je zaujímavé, že takto treba stimulovať najmä ženy, ktoré majú prekarizovanú prácu častejšie, mladých ľudí a imigrantov. Manažéri nepotrebujú byť stimulovaní týmto spôsobom. Napokon, hovorí sa, že prekarizovaná práca je lepšia než práca žiadna. Tak to môže vyzerať z pohľadu človeka, ktorý žiadnu prácu nemal a potom získal aspoň niečo. Vôbec sa však neberie do úvahy to, že takáto práca rozbíja systémy verejného poistenia a podlamuje financovanie sociálneho štátu. Z hľadiska financovania sociálneho štátu je prekarizovaná práca úplne to isté ako práca žiadna. Tí, ktorí vykonávajú prekarizovanú prácu, sú často pod hranicou či na hranici chudoby. Z tejto práce ani oni ani ich zamestnávatelia neodvádzajú dane ani poistné. Pritom, pretože sú chudobní, potrebujú od sociálneho štátu doplatiť k životnému minimu. Z hľadiska toho je úplne jedno, či sú ľudia bez práce alebo pracujú dve-tri hodiny denne niekoľko dní v týždni. Maximálne zisky centra bez rizika V dvoch svojich knižkách som sa venoval sociológii organizácie. Šlágrom socio­lógie organizácie je tvrdenie, že prechádzame zo spoločnosti organizovanej modernity do spoločnosti sietí. V osobitnej kapitole sa zaoberám tým, ako reštrukturalizácia organizácií prispieva k prechodu od spoločnosti nerovnosti k spoločnosti nesúmerateľnosti. Je nepresné hovoriť o nahrádzaní organizovanej modernity spoločnosťou sietí. Kritika byrokracie, silná najmä od šesťdesiatych rokov, byrokracii minimálne v jednom krivdila. Byrokracia, ako ukázali mnohí, ktorí sa tým zaoberajú, funguje ako stroj na znižovanie neistoty. To nie je chvála byrokracie, to je len konštatovanie odlišností veľkých formálnych organizácií a sieťovej ekonomiky. Byrokracia znižuje neistotu a zároveň v byrokratických aparátoch boli zabudované pravidlá, ktoré napríklad určovali, akým spôsobom sa tí hore budú deliť o zisky a príjmy s tými dolu, a iné pravidlá, ktoré určovali, aká bude zodpovednosť tých hore za fungovanie celej organizácie a za kariéry tých dolu. Nie je pravda, že veľké organizácie zmizli a nahradili ich demokratické siete. Pravdou je, že veľké organizácie si ponechali všetky svoje finančné, vplyvové a politické páky a len prešli na sieťovú formu. To znamená, že namiesto klasického protikladu – vrchol a spodok pyramídy – vznikol protiklad centrum verzus periféria dodávateľov a subdodávateľov, stredné poschodia zmizli a v tomto modeli sa už neberú ohľady na periférne časti z hľadiska delenia zisku. Naopak, dochádza k niečomu inému. Zisky podnikateľov v minulosti vznikali a boli legitimizované ako odmena za to, že podstupujú podnikateľské riziko. Prechod organizácie do podoby sietí s centrom a perifériou umožňuje dve veci. Trhové riziko sa z centra prenieslo na perifériu, dodávateľov a subdodávateľov, centrum nesie minimálne riziko, ale pri deľbe zisku si výrazne pomohlo. Vzniká úplne neospravedlniteľná situácia, keď sa maximalizujú zisky tých, ktorých riziká sa minimalizujú. To je úplne nepochopiteľná situácia aj z hľadiska klasického ekonomického myslenia. Ekonómovia už minimálne 150 rokov vychádzajú z toho, že sú dva typy ľudí – podnikatelia a rentieri. Podnikatelia preferujú vysoký zisk a neprekáža im veľké riziko, rentieri preferujú nízke riziko a sú ochotní pristúpiť na nízky zisk. Naraz sa dostávame k úplne iným typom. Jedni majú vysoké zisky a nízke riziko, čo je kombinácia, o ktorej ekonómovia neuvažovali, a druhí majú minimálne zisky, no o to vyššie riziko. Výhody podnikateľa a rentiera sa spájajú navrchu a nevýhody podnikateľa a rentiera sa prepájajú na úrovni dodávateľov a subdodávateľov. Výsledkom je prechod od spoločnosti nerovnosti k spoločnosti nesúmerateľnosti. Úhľadné balíčky taktiež bez rizika Kapitolu Arogancia financií uvádzam citátom Charlesa Wrighta Millsa – prosím vás, nevzťahujte to na Českú republiku –, ktorý už v roku 1951 napísal: „Je nebezpečné kradnúť, ak už nemáte veľa peňazí.“ Táto kapitola sa volá podľa knižky, ktorá vyšla vlani v lete v Paríži. Hovorí sa v nej o tom, prečo vznikla terajšia finančná a hospodárska kríza. Hlavnou myšlienkou je, že už v minulých storočiach sa podarilo ekonomike podriadiť si ostatné sektory života spoločnosti. Podriaďuje si, vidíme to deň čo deň, od školstva cez zdravotníctvo až po kultúru. To je prvá fáza. V druhej sa celá ekonomika postupne mení na odvetvie finančníctva. Finančníctvo, ktoré malo svoje jasné opodstatnenie vo fungovaní klasického kapitalizmu, sa odtrhlo od zvyšku ekonomiky a postavilo sa nad ňu presne tak, ako to celá ekonomika urobila voči ostatným sektorom spoločnosti sto rokov predtým. Zo sociologického hľadiska ekonomickú krízu spôsobilo to, že za posledných 30 rokov si v Spojených štátoch amerických zo všetkého novovytvoreného bohatstva 95 percent prisvojilo necelých 5 percent populácie. A tým vznikol obrovský problém. Tie prebytky peňazí nie je kam umiestniť, ani pri najlepšej vôli sa nedajú skonzumovať. V luxusnej spotrebe sú nerozpustiteľné. Nedajú sa ani investovať. Už by sa nevyplatilo stavať nové supermarkety a nové diaľnice, pretože by sa to nezaplatilo v takej miere, v akej sa to zaplatí, ak sa tie prebytky nasúkajú do finančných špekulatívnych bublín, tým, ktorí z nich utečú ako prví. Základ špekulácií, z ktorých kríza vznikla, bol v podstate v tom, že tí, ktorí požičiavajú peniaze, sa zbavili rizika, že požičané peniaze nebudú splatené. Viazali ich do úhľadných úverových balíčkov a predávali ich ďalej a ďalej. Funguje to rovnako ako v prípade reštrukturalizácie firiem. Banke, centru, ktoré požičalo peniaze, to umožňuje zvýšiť zisky pri znížení rizika. Čím viac pochybných úverov požičia, tým väčšiu má možnosť vytvárať ďalšie pochybné úvery. Pretože tie sú medzitým rozptýlené do periférie druhých, tretích, štvrtých vlastníkov balíčkov, čo bolo spočítané teoreticky tak, že to malo fungovať. Teoreticky. Žiaľ to v praxi nefungovalo a vznikla z toho kríza. Vyššie riziko pre niekoho iného, rovnaký model, rovnaká formulka je v základe firemného usporiadania i v základe toho, čo sa deje, keď sa ekonomika premení na jedno z odvetví finančníctva. Na ilustráciu jeden citát: „Riziko bolo sňaté z bánk a bolo rozložené na všetkých takým spôsobom, že nakoniec už nikto nevedel, kde vlastne je.“ (Engdahl, F. W. 2009. Der Untergang des Dollar-Imperiums. Die verborgene Geschichte des Geldes und die geheime Macht des Money Trusts, 2009). Ako využiť haldy peňazí Zvyšok sú vlastne už len banality. Keďže stredné a nižšie vrstvy v USA nemali počas 20 až 30 rokov stagnácie miezd a platov dostatočné úspory, ponúkli im, aby sa zadlžili viac, než je zvyčajné. Vďaka tomu stúp­la spotreba bez toho, že by bolo treba zvyšovať platy. Dočasne sa tým vyriešil hlavný problém všetkých firiem: ako to zariadiť, aby mohli ľuďom platiť čo najmenej, ale aby pritom kupovali čo najviac. Je to elegantný spôsob, ako ľuďom málo platiť, dávať im nízke sociálne dávky, a pritom úplne nepodviazať kúpnu silu. Pre­to nám ekonómovia každý týždeň hovorili, že zadlženie domácností nie je nijaký problém, že americké domácnosti sú zadlžené ešte viac. Posledné týždne sa už neozvali. Neviem prečo... K spusteniu krízy došlo v okamihu, keď sa ukázalo, že ľudia, ktorí získali od renomovaných bánk vysoké úvery na získanie vlastného domu, napriek tomu, že sa dobre vedelo, že nebudú schopní tieto úvery splácať, skutočne neboli schopní úvery splatiť. To pre bankárov musela byť úplne šokujúca informácia. Spamätávajú sa z nej dodnes. V tomto systéme nemajú miesto snahy o reguláciu finančných špekulácií, pretože regulácia by znižovala šance veľkých majetkov množiť sa ešte rýchlejšie ako doteraz. Finančné špekulácie prinášajú viac ako obchod so zbraňami, preto nie je možné nejakým spôsobom ich podviazať. Pre tie haldy peňazí by potom nebolo už úplne nijaké využitie. Nie je možné tie peniaze rozpúšťať v platoch mizerne platených zamestnancov, pretože to by ohrozilo konkurencieschopnosť firiem, a nie je možné ich dávať ako injekcie do beznádejne podvyživeného verejného sektora, pretože to by znížilo investičné príležitosti pre súkromníkov, ktorí si chcú verejný sektor rozobrať. Tu sa ukazuje, nakoľko sú previazané všetky tri formy zvyšovania nerovnosti. To, čo sa ušetrí na platoch zamestnancov, zvyšuje zisk podnikateľov a akcionárov ako aj príjmy manažérov. Zároveň podnikatelia, akcionári a manažéri znižujú svoj podiel na financovaní sociálneho štátu. To prehlbuje krízu sociálneho štátu, krízu jeho financovania a táto kríza sa má využiť na prevzatie verejného sektoru do súkromnej réžie. Privatizácia verejného sektora je totiž poslednou príležitosťou, kam umiestniť peniaze, a je to príležitosť s úplne minimálnym rizikom pre majiteľa peňazí. Cieľ: minimálny sociálny štát Dnes sa všemožne brojí proti sociálnemu štátu. Som presvedčený, že jeho najväčší odporcovia by proti nemu v podstate nemali nič, ak by ho financovali len stredné vrstvy. Im ide o minimálny sociálny štát financovaný strednými vrstvami. V takom štáte môžu výdatne profitovať elity, pretože, napríklad, zaisťovaním sociálneho zmieru zvyšuje istotu investorov. Sociálny štát, ktorý by bohatým nič nevzal, by bol dostatočný na to, aby sa odvrátila hrozba, že chudobní budú roznášať nákazlivé choroby a že budú kradnúť od hladu. A hlavná výhoda z hľadiska elity: minimálny sociálny štát dokáže postaviť proti sebe stredné a nižšie vrstvy. Elity majú vo svojich rukách geniálny nástroj ovládania spoločnosti. Stačí, aby priškrtili časť financií, ktoré dávajú na chod sociálneho štátu, a v dnešnej situácii majú zaručené, že stredné vrstvy sa nebudú hnevať na elity, ktoré prestali platiť, ale na deklasovaných, na ktorých platiť musia. To funguje úplne spoľahlivo. Takže firmy a najbohatšie príjmové kategórie majú schizofrenický postoj k sociál­nemu štátu. Potrebujú, aby pomáhal ľuďom, zamestnancom, ktorí sú v havarijnej životnej situácii a zároveň sa zdráhajú prispievať na jeho financovanie. A tým vzniká súbežný tlak na dvojaké minimum. Zo strany firiem je tlak na minimalizáciu príjmov zamestnancov, firmy chcú dávať zamestnancom čoraz menej, respektíve nedávať im čoraz viac, nemyslím tým jednotlivému zamestnancovi, ale strane práce. Tým, že vyhodíme ľudí na dlažbu, zvýšime príjmy tým, ktorých zatiaľ ešte nevyhodíme. Zo strany štátu je tlak na minimálne sociálne dávky. Prekarizovaná práca tu hrá kľúčovú úlohu, pretože umožňuje obchádzať zákonník práce, dávať menej, než je minimálna mzda a zároveň nedodáva potrebné prostriedky sociálnemu štátu. Ak ich nedodávajú ani tí hore, je zaručené, že stredné vrstvy udržia svojimi príspevkami len minimálne sociálne dávky. Nič viac títo poslední sponzori nepokryjú. Súbeh mizerne platenej práce a nízkych sociálnych dávok umožňuje firmám zabiť dve muchy jednou ranou. Nemusia pre zachovanie konkurencieschopnosti zvyšovať platy, a pritom sa darí udržať kúpnu silu. Problém je v tom, že minimálne sociálne dávky a minimálny príjem slúžia na rozbitie klasického námezdného pomeru. Klasický námezdný pomer v zamestnaneckej spoločnosti predpokladal, že odmena za prácu bude dostatočne veľká na to, aby spoľahlivo ochraňovala pred sociálnymi rizikami. Dnes dochádza k presnému opaku, nízka odmena spoľahlivo slúži na to, že sa z dávok sociál­nej ochrany stáva prostriedok na základnú reorganizáciu trhu práce. Je tu akýsi začarovaný kruh pracujúcej chudoby. Keď beriete peniaze za neplnohodnotnú prácu, nemôžete platiť sociálne poistné, čo vedie k redukcii sociálnych zdrojov. Pokles výšky sociálnych dávok núti ľudí vziať akúkoľvek prácu, z ktorej nie je možné platiť poistné, a tento kruh sa ustavične roztáča. Ideálom je americký systém welfare, ktorý znamená práve súbeh minimálnej mzdy a minimálneho sociálneho zabezpečenia. Veľmi zaujímavé tri práce o tom napísal francúzsky sociológ Loic Wacquant dlhodobo žijúci v USA. Celý systém vychádza z toho, že ten, kto pracuje, nepotrebuje nijaké sociálne zabezpečenie, a ten, kto nepracuje, si nijaké sociálne zabezpečenie nezaslúži. Najzaujímavejšou z troch Wacquantových kníh je tá, v ktorej dokazuje na štatistických údajoch, ako sa USA postupne menia zo štátu sociálneho na štát penálny, štát trestajúci. V USA je vo väzení už viac než 2,5 milióna ľudí. V Grécku je na 100 000 obyvateľov 40 väzňov, v Nemecku a Francúzsku asi 60, Briti a Portugalci majú 120 až 130. V Spojených štátoch amerických je to ­650 a v Rusku 700. Dokladá tam, ako jednotlivé štá­ty únie rovnakou mierou obmedzujú dotácie na sociálne bývanie, zvyšujú dotácie na výstavbu väzení. Väzenie sa v USA stáva bývaním pre najchudobnejšie vrstvy. Zároveň tým, že sa zavrelo do väzenia 2,5 milióna ľudí, znížili v USA mieru nezamestnanosti o dve percentá. Stredné vrstvy sa tvária, že sa ich to netýka, ale zrejme nemajú pravdu. (Dokončenie v budúcom čísle) Prof. PhDr. Jan Keller, CSc, český sociológ, publicista a environmentalista pôsobí na Fakulte sociálnych štúdií Ostravskej univerzity Prednášku so súhlasom autora spracoval Emil Polák Slovo č.18/2010 O TRENDOCH / Jan Keller Tri sociálne svety (2) Spoločnosť má podobu troch sociálnych svetov, ktoré sa od seba oddelili a každý žije v inej sociálnej realite. (Dokončenie z minulého čísla) Profesor Jan Keller vystúpil 16. marca 2010 na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe s prednáškou, v ktorej načrtol obsah svojej novej knihy Tri sociálne svety. Redakcia Slova s jeho súhlasom prednášku, ktorej druhú časť prinášame, spracovala z audiovizuálneho záznamu. Klasická robotnícka trieda sa stráca Pred troma rokmi vydali talianski sociológovia Massimo Gaggi a Edoardo Narduzzi knihu Koniec stredných vrstiev. Píšu o tom, na čo slúžili stredné vrstvy v Spojených štátoch amerických a v Európe počas priemyselnej spoločnosti. V podstate mali tri funkcie. Po prvé ekonomickú – museli vyprázdňovať sklad, museli spotrebúvať to, čo sa vyrobilo. Je ich veľa a majú vysoké príjmy, takže môžu pomáhať firmám tým, že budú spotrebúvať stále rýchlejšie. Ak to nejde, tak sa vymyslia rôzne sviatky, ktoré vymetú sklady úplne spoľahlivo. Politická funkcia stredných vrstiev je svojím reformizmom neutralizovať robotníkov. Keďže stredné vrstvy vedeli, že ich potomkovia podľa všetkého na tom budú lepšie než ony samotné, brzdilo to ich radikálnosť a fungovali ako veľmi dobrý vankúš proti radikalizmu robotníkov. Gaggi a Narduzzi upozorňujú, že globalizácia to začína radikálne meniť. Čína a India sú veľmi chudobné krajiny, ale v každej z týchto krajín je už zhruba 100 miliónov ľudí schopných spotrebovávať na úrovni amerických a európskych stredných vrstiev. Sto milió­nov Číňanov a sto miliónov Indov je schopných spotrebúvať toľko ako štandardné stredné vrstvy, takže odpadá nutnosť odmeňovať ich v Európe viac, pretože sa to môže skonzumovať inde. Klasická robotnícka trieda sa stráca, časť robotníkov sa uchytila v nižších stredných vrstvách. Niektorí z nich len za cenu veľkého zadlženia, zvyšok sa prepadáva do prekarizovanej práce, niektorí medzi vylúčených. Vo Francúzsku boli robotníci odpísaní pred trid­siatimi rokmi, vzniká proletariát služieb, ktorý má iné vlastnosti, než mala priemyselná robotnícka trieda. Proletariát služieb je všetko iné, len nie nejaký historický aktér možnej premeny spoločnosti. Klasickí robotníci miznú s prechodom priemyselnej spoločnosti na postpriemyselnú, aj keď podiel manuálnej práce neklesá. Vo Francúzsku stále 60 percent ľudí robí v podstate za robotnícke mzdy robotnícku prácu, lenže nie sú koncentrovaní v továrňach, ale rozosiati po skladoch supermarketov. Niektorí robia opravárov, sú rozptýlení, stratili vyjednávaciu silu, ktorú mal klasický proletariát. No a napokon tretia funkcia – dodávať odborníkov pre chod spoločnosti. Gaggi a Narduzzi upozorňujú na to, že India chrlí každý rok 200 000 nových inžinierov, ktorí pracujú v rovnakej kvalite ako európski a americkí za zlomok ich platov. To znamená, že aj tu stratia európske stredné vrstvy svoj doterajší monopol a oni prognózujú, že zostanú len nízkonákladové, teda málo odmeňované stredné vrstvy. Nebude im to veľmi prekážať, pretože vďaka globalizácii si budú môcť kupovať lacný tovar a náhradky luxusného tovaru, ktoré nájdeme v našich supermarketoch. Takže vlastne nič sa nedeje, vyspelé krajiny tým, že zlikvidujú stredné vrstvy a urobia z nich nízkonákladové stredné vrstvy, v podstate posilnia svoju konkurencieschopnosť tým, že sa prispôsobia rozvojovým krajinám. Veterinárna sociálna starostlivosť Problém je v tom, že ani čínske, ani indické stredné vrstvy, ktoré konzumujú ako stredné vrstvy, podľa všetkého nemajú klasické vlastnosti európskych kolegov. To znamená, že im nejde tak o slobodu, o kritické myslenie a sú omnoho náchylnejšie obhajovať status quo. Gaggi a Narduzzi, žiaľ, nehovoria minimálne o dvoch alebo troch zásadných veciach, ku ktorým by došlo, ak by skutočne stredné vrstvy klesli na nízkonákladové stredné vrstvy. Po prvé, znamenalo by to koniec sociálneho štátu, pretože posledný sponzor sociálneho štátu už by nemal peniaze, ktoré by mohol odkladať na financovanie verejných systémov formou poistenia. Tí najšťastnejší zo stredných vrstiev by sa poistili súkromne. Tí ostatní, keby by platovo klesli, tak by si, samozrejme, mohli kupovať lacné potraviny a lacné šatstvo, ale mohli by len málo prispievať na financovanie verejných poistných systémov, takže vznikol nejaký nízkonákladový systém sociálnej ochrany. Taký existuje v USA, Francúzi tomu hovoria veterinárna sociálna starostlivosť. Druhý problém, ku ktorému by to viedlo, by bolo ďalšie obrovské znehodnotenie vzdelania. Vzdelanie je akosi programovo znehodnocované od semestra k semestru, toho sme všetci svedkami, ale tu by došlo ku skokovému znehodnoteniu vzdelania. Pre stredné vrstvy by sa vyžadovalo rovnaké alebo vyššie vzdelanie s tým, že by už dopredu vedeli, že táto investícia ich vôbec pred ničím nechráni a že sa im nevyplatí. Museli by si platiť svoje vzdelanie, pretože nízkonákladové stredné vrstvy nemôžu udržať bezplatné školstvo. A vedeli by, že táto investícia je nenávratne stratená. Veď načo sú diplomy, keď z nich bude nízkonákladová stredná vrstva? A posledný problém, ktorý by tým vznikol – Max Weber spájal profesijne orientované stredné vrstvy s akýmsi zosvetštením protestantskej etiky a hovoril, že títo ľudia cez svoje povolanie osvedčujú svoje poslanie. Chcú sa realizovať, nejde im len o tie peniaze, len o supermarket, ale chcú sa realizovať vo svojom povolaní, chcú osvedčovať, že sú povolaní Bohom na nejakú činnosť. Stredným vrstvám by teraz nutne muselo začať vŕtať v hlave, prečo ich pán Boh povolal na to, aby vykonávali funkciu nízkonákladových stredných vrstiev. To nie je žiadne veľké terno. Klasickou triedou je dnes buržoázia Na opis sociálnej štruktúry sú v sociológii dva tábory. Pre jeden základné kategórie dodal Karol Marx, pre druhý Max Weber. Vyzerá to, že ani jeden z nich netrafil a že Weber bol bližšie. Marx hovorí o triedach ako skupinách, ktoré sú objektívne v rovnakej sociálnej pozícii, sú si vedomé svojich záujmov a dokážu kolektívne svoje záujmy obhajovať. Francúzski manželia Pinconovci vo svojich knižkách preukázali, že konkrétne vo Francúzsku je jediná skupina, ktorá spĺňa úplne všetky znaky marxistického vymedzenia triedy, a tou je diskrétna elita. To sú ľudia na špici spoločnosti, ktorí žijú úplne kolektívne, zámerne obhajujú svoje skupinové záujmy, podriaďujú svoj individualizmus tomuto obhajovaniu a zvyšku spoločnosti vykladajú, ako je cnostné správať sa individualisticky, pretože tým rozbíjajú akýkoľvek možný kolektivistický odpor. Keď Marx hovoril o triede, mal na mysli robotníkov. Dnes jediná skutočná klasická trieda so všetkým často prerastajúca až do podoby stavu alebo kasty je tá najvyššia buržoázia, ľudia, ktorí sú na tom tak dobre, že aj keď prakticky všetci majú vysokoškolské diplomy, ich príjem z práce tvorí sedem až osem percent celkových príjmov. Nemusia pracovať. Všetky príjmy majú z rodinného majetku, ktorý dynasticky dedia. To je rozdiel medzi diskrétnou elitou a pomocnou elitou. Tá má v podobe špičkových politikov alebo špičkových manažérov často príjmy z práce porovnateľné s členmi diskrétnej elity, ale ona pracovať musí. Do pomocnej elity patria tí, ktorí, ak by prestali vykonávať funkcie pre diskrétnu elitu, tak by z elity vypadli. Čo je veľmi cenné, pretože tým sa vytvára ilúzia jej obmeny. Tým, že diskrétna elita vyhadzuje a prijíma nových členov pomocnej elity, sa vzbudzuje ilúzia, že elita sa dynamicky obmieňa v situácii, keď diskrétnej elite ide len o udržanie rodových práv a zároveň sa vzbudzuje ilúzia, že ten, kto je v elite, je tam na základe výkonu a vzdelania. Diskrétna elita je tam na základe obrovských rodinných majetkov, ktoré sa nedajú žiadnym spôsobom premrhať. Zatiaľ čo pomocná elita sú ľudia, ktorí organizačne alebo profesijne plnia dôležité funkcie, získavajú za to obrovské výhody, sú však podmienené plnením tých funkcií. Mocenská elita sa obmieňa minimálne Nemecký sociológ Michael Hartman napísal v posledných rokoch dve zaujímavé knihy, jednu o elite v Nemecku, druhá porovnáva elity v západnej Európe. Hartman zistil, kde pracujú a aký majú sociálny pôvod ľudia, ktorí absolvovali popredné nemecké ekonomické, právnické a hospodárske školy, ktorí ich absolvovali v roku 1955, 1965, 1975 a 1985. Úplne presvedčivo dokladá, že aj keď sa obrovsky s demokratizáciou vzdelania zvýšila šanca stredných dokonca niekedy aj nižších vrstiev absolvovať vysokú školu, mocenská elita, ktorá predstavuje pár percent v spoločnosti, dodáva do vrcholnej politiky, vrcholných manažérskych funkcií a vrcholných funkcií správy a výkonu práva 80 percent ľudí. Len 20 percent sa dostane pri rovnakých diplomoch a pri rovnakom vzdelaní do radov pomocnej elity napriek tomu, že ich rodičia nepatria do pomocnej alebo diskrétnej elity. Z 80 percent sa v kľúčových mocenských štruktúrach striedajú deti najbohatších a mierne nadpriemerne bohatých rodín. V druhej knihe Hartman zisťuje, že najviac prepletená, najuzavretejšia elita z európskych krajín je vo Francúzsku a Španielsku. Až potom je Veľká Británia. V škandinávskych krajinách sa, naopak, do špičkových kategórií dostáva najviac potomkov neelitných vrstiev. Zároveň ukazuje, ako koreluje uzavretosť mocenskej elity s mierou chudoby v danej krajine: čím je elita uzavretejšia, tým je tam chudoba rozšírenejšia. Sú len dve výnimky: Taliansko a Francúzsko. V Taliansku elita nie je príliš uzavretá a chudoba je veľká. Hartman to vysvetľuje tým, že veľká časť Talianov pracuje v rodinných podnikoch, kde majú nízke príjmy, podpora v nezamestnanosti je v Taliansku nízka. Naopak, francúzska elita je veľmi uzatvorená, ale chudoba je tam výrazne menšia, pretože francúzsky sociálny štát stále dáva prostriedky na to, aby deklasovaní nepadli úplne dolu. Ideál neoliberálov je bezdomovec Max Weber používa na opis sociálnej štruktúry dve kategórie. Weber takisto uznával existenciu tried, ale základom jeho triedy je to, čo jednotlivec sám za seba v tvrdej konkurencii nesie na trh práce. Základom triedy robotníkov je to, že každý robotník individuálne nesie na trh svoju prácu. Základom triedy kapitalistov, že nesú svoj kapitál v konkurencii s druhými. Základom triedy riadiacich pracovníkov je, povedzme, ich manažérske know-how. To sú triedy – každý individuálne sám za seba a v konkurencii s druhými. Takto sa dnes správajú nižšie vrstvy a až na výnimky aj stredné vrstvy. Druhá kategória, ktorú používa Weber, sú statusové skupiny. Tie majú v sebe niečo z predmoderných stavov, čo sú skupiny ľudí, ktorí spoločne obhajujú svoj spoločný záujem, snažia sa vytvoriť monopol na určité činnosti a ostatných z tohto monopolu vylúčiť. Na základe tejto koncepcie vznikla hlavne medzi americkými sociológmi koncepcia sociálneho uzatvárania, kde sa usilujú vysvetliť to, čo klasická teória tried objasniť nedokáže. Marx má problém vysvetliť, prečo v USA bieli robotníci fungujú na úkor černošských robotníkov, keď všetci patria do proletariátu, prečo muži majú o tretinu vyššie platy než ženy. Teória uzatvárania sa snaží, aj keď nie je bez chyby, tieto nie nepodstatné veci vysvetliť. Weber vlastne hovorí, že diskrétna elita, hoci nepoužíva tieto výrazy, sa správa ako stopercentná statusová skupina, ktorá kolektívne obhajuje svoje statusové záujmy. Čím bližšie k spodku spoločnosti, tým viac sa šíri mentalita individualizmu, ktorá obrovsky vyhovuje statusovej skupine. Ideálom neoliberálov je v podstate človek, ktorý je izolovaný od druhých, za všetko si zodpovedá sám – možno tam dodať ďalších šesť alebo osem znakov. Z diskrétnej elity tak nefunguje nikto, ale presne tak fungujú bezdomovci. Ideál neoliberálneho človeka je najviac naplnený v kategórii bezdomovcov, ak by ešte medzi nimi neboli primárne väzby a ak by im nepomáhali sociálni pracovníci, bol by zavŕšený stopercentne. Spoločnosť ako trojrýchlostné mesto Obraz o sociálnych svetoch nevyčítame zo všeobecnej sociológie, tam sa hovorí o všetkom možnom, len aby sa nemuselo hovoriť práve o tom, ale vyčítame ho zo sociológie mesta. Sociológia mesta, najmä americká a francúzska, venuje pozornosť sociopriestorovej segregácii. Tá narastá tým, ako vznikajú tzv. gated communites (múrmi obohnané komunity), ako prebieha proces urbanizácie či džentrifikácia jadier miest. Sociológia mesta ukazuje, ako sa na jednej strane odtŕhajú a opevňujú oproti zvyšku spoločnosti tí najbohatší, hovorí sa tomu citadela. To nie sú ani gated communites, ktoré sú na predmestí veľkých miest u nás, je to jednoducho pevnosť tých najbohatších, ktorá im slúži na demonštrovanie moci a zároveň ich chráni pred kontaktmi s tými nižšími. Francúzsky sociológ Jacques Douzelot to sumarizoval v knihe Trojrýchlostné mesto, ktoré znamená, že na jednej strane sú historické centrá, obývané najbohatšími, ak sa neuzavrú priamo do citadely alebo nejakej inej chránenej komunity. Na druhej strane predmestia veľkomiest chátrajú a menia sa na zóny, kde neplatí žiadne právo. Medzi tým sa snažia svoje súkromie ochrániť stredné vrstvy, ktoré sa vysťahúvajú z chátrajúcich predmestí. Vo Francúzsku je to obrovský paradox, pretože predmestia vznikali v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch ako odrazový mostík pre tých, čo mali ísť hore. Takže žili vedľa seba inžinieri a mladé rodiny, robotníci, zatiaľ čo dnes tam žijú tí, ktorí nie sú schopní sa odtiaľ vysťahovať. Douzelot opisuje hororové pomery, ktoré tam vládnu, a porovnáva to s pomermi v USA, z čoho mu vyplýva, že v Európe neexistuje geto. Analyzuje chicagské geto, ktoré má 400-tisíc černošských obyvateľov, a tvrdí, že taká miera segregácie v Európe je nepredstaviteľná. Skúma jedno severné predmestie Paríža a uvádza, že keď tam niekoho zabijú, hovorí sa o tom celé týždne, zatiaľ čo v americkom gete z nejakej strany ustavične počuť streľbu. Preto, že naše stredné vrstvy sú mizerne odmeňované, v Českej republike sa im podarilo segregovať len minimálne. Iba preto, že naše stredné vrstvy sú na tom tak zle, ako na tom sú, u nás v noci nehoria predmestia. Pretože tú biedu a bezvýchodiskovosť tam stredné vrstvy stále rozrieďujú. Ak by sa im výrazne pridalo, čo nehrozí, tak by to znamenalo obrovské urýchlenie chátrania panelákových predmestí. Elita, pomocná a servisná elita Medzi elitou a pomocnou elitou existuje napätie. Príslušníci pomocnej elity sa boja, že sa z nich stane obyčajná servisná trieda. Termín servisná trieda vymyslel austromarxista Karl Renner v tridsiatych rokoch minulého storočia, potom ho oživili Ralph Dahrendorf a John Goldthorpe. Do servisnej triedy patria ľudia, ktorí majú relatívne vyšší príjem, určitú mieru autonómie v práci a dôveru elity. To všetko si udržia tak dlho, dokiaľ budú fungovať ako prevodová páka elity. Vtedy o dôveru ani o príjmy neprídu. Ich príjmy sú výrazne nižšie než príjmy pomocnej elity a pôsobia na národnej úrovni, zatiaľ čo pomocná elita sa čoraz viac spája s globalizovanou ekonomikou. Takže trest pre pomocnú elitu je spadnúť do servisnej elity, robiť na úrovni Česka to, čo zatiaľ môže robiť celoplanetárne. Títo ľudia mali všetky výhody, o ktorých som hovoril, a teraz pri prechode na nový model ekonomiky môžu o ne kedykoľvek prísť. Výhody mali zaistené vysokým postavením v rámci organizácií a patria medzi tých, o ktorých sa organizácie zoštíhľujú. Hrozí im prekarizácia práce. Nižšie stredné vrstvy sa, samozrejme, boja, že by prestali byť využiteľné a v tom prípade by spadli medzi prekarizovaných. Problém prekarizovaných, o čom hovorí ďalšia knižka Louisa Chauvela, je v tom, že často vyrastali v stredných vrstvách, sú zvyknutí na konzumné vzorce stredných vrstiev a hlavne v novej generácii sa ich podmienky rýchle zhoršujú. Zatiaľ riešia svoju situáciu tak, že žobrú u svojich rodičov, aby im zabezpečili bývanie, aby im pomáhali s tým najnutnejším. Sú u rodičov do 26, 28, 30 rokov. To bolo vždy v Taliansku, ale nikdy nie vo Francúzsku. Sú u rodičov čo najdlhšie a keď sa osamostatnia, tak tvoria hlavné jadro domácností, ktoré sa zadlžujú. Sú zvyknutí na konzum stredných vrstiev a keď im rodičia prestanú adekvátne pomáhať, tak sa obrovsky zadlžujú. Chauvel to vyjadruje výstižne takto: hlavou žijú v stredných vrstvách, ale nohy majú v realite sociálne vylúčených. Majú hodnoty stredných vrstiev a finančné prostriedky najnižších vrstiev. Tri nesplnené podmienky Ak má spoločnosť fungovať – v sociológii je táto téma za posledných 150 rokov prebraná z mnohých strán – musia byť splnené minimálne tri podmienky. O ľuďoch, ktorí patria do elity, sa musí predpokladať, že tam sú zaslúžene. Sú v elite preto, že podali nejaký mimoriadny výkon a svoje privilegované postavenie si zaslúžia. Alexis de Tocqueville v práci Starý režim a revolúcia píše, že jedným z hlavných dôvodov revolúcie bolo, že vysokú šľachtu kráľ zbavil všetkej moci a pritom jej zostali všetky privilégiá. Patrila do elity privilegovaných, ale všetci vedeli, že je úplne nefunkčná, že nemá nič pod kontrolou, že si len užíva svoje privilégiá, ale v živote spoločnosti nehrá žiadnu rolu. Veľké časti elity sú dnes v postavení vysokej francúzskej šľachty na konci starého režimu. Nemôžu ovplyvniť základné parametre globálnej ekonomiky, nemôžu ovplyvniť krízy v dôsledku špekulatívnych financií. Nemohli ovplyvniť to, čo sa stalo pred touto krízou, že sa financie odtrhli od zvyšku ekonomiky a tak si to vynahradzujú aspoň silno predimenzovaným materiálnym a mocenským zabezpečením. To je modelová situácia, ktorá tu bola pred viac ako 200 rokmi. Druhá podmienka, ktorá by mala byť splnená – stredné vrstvy musia veriť, že ak sa vo svojej funkcii osvedčia, nie je im uzatvorená hranica do pomocnej elity. To bolo v podmienkach spoločnosti nerovnosti, ale v spoločnosti nesúmerateľnosti to už neexistuje. Stredné vrstvy boli lojálne hlavne preto, že verili, že lojalita pomôže ich deťom. Dnes si to už minimálne polovica stredných vrstiev už nemôže oprávnene myslieť. Tretia podmienka – deklasovaní musia mať nádej, že budú integrovaní do spoločnosti, že ich vylúčenie zo spoločnosti, či už čiastočné alebo úplné, je len dočasná situácia a oni nakoniec do spoločnosti integrovaní budú. S úpadkom sociálneho štátu je táto nádej čoraz iluzórnejšia. Omnoho viac im hrozí, že budú trvale tvoriť súčasťou underclass, podtriedy, spájanej s tými najhoršími vlastnosťami. Takže to, že spoločnosť prechádza z fázy nerovnosti do fázy nesúmerateľnosti, sú, samozrejme, hypotézy. Hypotézy, ktoré obmedzujú platnosť všetkých troch predpokladov pre zachovanie stability, a pre to, aby niekto veril tomu, keď tá spoločnosť o sebe hovorí, že je demokratická. Vyzerá to, že tieto predpoklady sú veľmi spochybnené. A tým sa táto kniha pre istotu končí. Prof. PhDr. Jan Keller, CSc., český sociológ, publicista a environmentalista pôsobí na Fakulte sociálnych štúdií Ostravskej univerzity Prednášku so súhlasom autora spracoval Emil Polák
Česko odovzdalo v roku 1999 mená agentov Nemecku, Británii a USA - ČTK | 3. mája 2010 Česká republika odovzdala v roku 1999 menné zoznamy bývalých československých zahraničných agentov nielen Nemecku, ale aj Británii a USA. Bez ďalších podrobností to píše nemecký časopis Focus, ktorý prináša ďalšie detaily k afére blízkeho spolupracovníka niekdajšieho nemeckého ministra zahraničia Franka-Waltera Steinmeiera Detlef Prinze. Ten podľa Focusu pracoval v druhej polovici 80. rokov pre československú rozviedku. Prinz to ale popiera. Focus rekapituluje reakcie, ktoré vyvolalo zverejnenie údajnej špionážnej minulosti vplyvného berlínskeho vydavateľa s väzbami na najvyššie vedenie nemeckej sociálnej demokracie (SPD). Spomína okrem iného pobúrenie v niektorých komentároch čitateľov v českých médiách. "Tento protest smeroval skôr proti odovzdaniu menného zoznamu českých špiónov nemeckým, britským a americkým úradom v roku 1999, o ktorom informoval Focus," uvádza časopis. Minulý týždeň pritom písal len o údajnom odovzdaní týchto citlivých údajov Nemcom. Podľa zdroja Focusu ho vtedy osobne inicioval vtedajší sociálnodemokratický minister zahraničia Jan Kavan. Ten to ale odmietol rovnako ako terajší námestník českého ministra zahraničia Hynek Kmoníček, ktorý v rovnakej funkcii za Kavana zodpovedal za kontakty diplomacie s tajnými službami. Focus v novom vydaní uvádza, že oddelenie pre tajné služby pražského ministerstva vnútra poskytlo západným bezpečnostným úradom zoznam československých agentov už v roku 1990. "Identita 151 ďalších špiónov, medzi nimi aj 'Erwina' (Detlef Prinz), držala ale Praha v tajnosti možno preto, aby si nechala otvorenú možnosť ich následného využitia. V roku 1999 si BND (nemecká Spolková spravodajská služba) podľa informácií Focusu vyhľadala s českou pomocou dáta všetkých agentov - aj tú o 'Erwinovi'," píše nemecký spravodajský časopis. Pravda 3.05.2010
Rastie generácia, ktorá nevie, čo je pracovať - Nezamestnanosť síce minulý mesiac mierne klesla, pribudlo však ľudí, ktorí sú bez práce dlhodobo. Z aktuálnych 393–tisíc nezamestnaných je ich v tomto stave dlhšie ako rok takmer 165–tisíc. Táto skupina ľudí sa už niekoľko rokov rozrastá, čo odborníci považujú za vážny a ťažko riešiteľný problém. Štát doteraz nenašiel recept, ako im pomôcť, hoci na to vynakladá ročne desiatky miliónov eur. Situácia môže byť ešte horšia. Sociológovia totiž varujú, že vyrastá nová generácia ľudí, ktorá nevidela svojich rodičov pracovať, a ich umiestnenie na trhu bude ešte o to komplikovanejšie. Nezamestnanosť 164,8-tisíca nezamestnaných je na úradoch práce dlhšie ako rok 53,9-tisíca nezamestnaných je na úradoch práce dlhšie ako štyri roky 393,7-tisíca nezamestnaných evidovali úrady práce minulý mesiac "Dlhodobo nezamestnaní ľudia sú najťažšie zamestnateľní. Navyše, čím dlhšie sú bez práce, tým viac sa dostávajú na okraj spoločnosti a prepadajú chudobe. A v tomto stave sa ich šance na zamestnanie ešte znižujú, čo vytvára začarovaný kruh," hovorí sociologička Monika Čambalíková. Zatiaľ síce ich počet ešte nepresiahol 200–tisíc, ako to bolo v marci 2004, vzhľadom na pomer k celkovému počtu nezamestnaných je však dnešných 165–tisíc vysoké číslo. A na vine nie je len kríza. Ľudia, ktorí nepracujú dlhšie než rok, sú zvyčajne bez vzdelania, prípadne len nízkokvalifikovaní, a zamestnávatelia o nich nemajú záujem. Zároveň sú aj bez disciplíny – nemajú vôľu chodiť do práce či aspoň na rekvalifi kačné kurzy. "Nemajú nijaké návyky, nielen čo sa týka dochádzky, ale aj hľadania si práce, cestovania za prácou," pripomína sociologička Monika Čambalíková. "Dokonca poznám prípad, ako sa zamestnávateľ sťažoval, že si jeden jeho zamestnanec svojvoľne odišiel od stroja, lebo mu manželka zavolala, že potrebuje pomôcť s nákupmi. Tento muž bol predtým bez práce niekoľko rokov," dopĺňa Michal Páleník z Inštitútu zamestnanosti. Dlhodobá nezamestnanosť má viaceré riziká. Ľudia bez príjmu sú odkázaní na štátne dávky, čo sa odráža na ich životnom štýle aj prioritách. "Nedokážu napríklad ani zabezpečiť deťom prístup k vzdelaniu, čím by sa im rozšírila sieť neformálnych kontaktov, ktoré by im mohli pomôcť pri hľadaní si uplatnenia," hovorí Čambalíková. Úplne najhoršie sú na tom podľa nej práve mladiství, ktorí nevideli svojich rodičov chodiť do práce, a teda vôbec nemajú vžitý tento spôsob životného štýlu. Často ide o rómske komunity, ale netýka sa to len ich. Končia potom na dávkach bez ambícií pracovať, alebo doplniť si vzdelanie. V evidencii sú ľudia čoraz dlhšie Obdobie, počas ktorého sú nezamestnaní v evidencii úradov práce, sa ustavične predlžuje. Najkratšie bolo vlani v marci, keď sa tam ľudia zdržali v priemere 10,2 mesiaca. Dnes je už toto obdobie dlhšie než rok, takmer 13 mesiacov. Najdlhšie boli ľudia na úradoch práce v marci 2002, takmer štrnásť mesiacov. Vtedy však prácu nemalo viac ako pol milióna ľudí. Rekvalifikácie nepomohli Doterajšie štátne opatrenia príliš nezabrali. Rekvalifikácie sa míňajú účinku neraz aj u iných, ľahšie zamestnateľných ľudí bez práce. "Vzdelávacie programy treba zmeniť. Štát do nich dáva obrovské peniaze, no keď príde niekto so sofistikovaným výrobným programom, nenájde tu kvalifikovanú pracovnú silu. A v evidencii je vyše 390–tisíc ľudí," zdôrazňuje bývalý riaditeľ niekdajšieho Národného úradu práce Jaroslav Šumný. Čo sa týka dlhodobo nezamestnaných, na tých rekvalifi kácie nezaberajú, pretože ich treba učiť v prvom rade základným návykom. Pomôžu aktivačné práce? "Keď ich nezamestnajú obce v rámci verejných prác, nemajú inak šancu začať," mieni Šumný. Naopak, Páleník pripomína, že dnešný systém verejnoprospešných či aktivačných prác v prospech obce nepomáha. A to preto, že účasť na aktivačných prácach je neraz formálna, nezamestnanému sa stačí podpísať na prezenčnú listinu a už nik nekontroluje, či aj robí. Šanca, že by tieto práce boli pre niekoho odrazovým mostíkom k normálnemu pracovnému pomeru, je veľmi nízka. "Starostovia sú navyše v konflikte záujmov. Čím vyššia nezamestnanosť, tým vyššie príspevky môžu dostať. Navyše peniaze za aktivačné práce rozdáva starosta, ktorému v prvom rade záleží na tom, aby ho tí ľudia zvolili znova. A podľa toho sa aj správa," konštatoval Páleník. Sociálne podniky áno, ale inak Dobrá myšlienka, ale katastrofálne uskutočnenie v praxi platí však ešte viac pre sociálne podniky. Tieto štátom dotované firmy by sa mali starať práve o najťažšie zamestnateľných ľudí, pracovať s nimi a učiť ich základným návykom. Na Slovensku však pilotné projekty skončili fiaskom, Európska komisia odporúča, aby ich únia zo svojich fondov nepreplatila. Okrem toho ich zriaďovanie od začiatku sprevádzali podozrenia z klientelizmu a napriek obrovským nákladom vytvorili prácu len pre vyše 300 ľudí. Keby však fungovali tak, ako to predpokladá teória, podľa Šumného aj Páleníka by zmysel mali. Nižšie odvody by pomohli Analytik INEKO Peter Goliaš si myslí, že pomôcť by mohli aj úľavy pre firmy, ktoré takýchto ľudí zamestnajú. "Dnes ak má zamestnávateľ prijať človeka s nízkou mzdou a spočíta si, aké odvody musí zaňho platiť, rýchlo si to rozmyslí," poznamenal. Okrem nižších odvodov by sa podľa neho mala aj zrušiť minimálna mzda pre túto skupinu ľudí. "Nahradiť by sa mohla nejakou vyrovnávacou dávkou do tejto úrovne, práve preto, aby mali firmy nižšie náklady," dodal. K takýmto opatreniam sa však žiadna vláda neodhodlala. Patrícia Ďurišková | 22. apríla 2010 www.pravda.sk
Kubánsky kardinál: Ostrov upadá - Posledné mesiace kritizujú prezidenta Raúla Castra vysokopostavené osobnosti blízke režimu. Núti ich k tomu krachujúca ekonomika riadená štátom. HAVANA, BRATISLAVA. Minister na neverejnom zasadnutí otvorene žiada reformy. Hlava katolíckej cirkvi sa ich domáha tiež a neobvykle otvorene hovorí o tom, ako ľudia živoria. Historik v článku na oficiálnej internetovej stránke píše o korupcii na najvyšších vládnych miestach, ktorá je nebezpečnejšia než disidenti. A to všetko sa deje na Kube, kde sú komunistická strana a prezident svätí. Z vysokých miest Kritika, ktorá sa dostane na verejnosť, je formulovaná nezvyčajne tvrdo. Jej autormi sú známe osobnosti. „Gigantický paternalistický štát dlhšie nemôže fungovať, pretože nie je cesta, ako ho ďalej udržiavať,“ povedal v januári podľa agentúry Reuters kubánsky minister hospodárstva a plánovania Marino Murillo. Žiadal menej zásahov zhora v krajine, kde má štát pod kontrolou 90 percent hospodárstva. V polovici apríla si kubánsky historik Estéban Morales dovolil zavesiť na internetovú stránku oficiálneho Národného zväzu kubánskych spisovateľov a umelcov článok, kde otvorene píše o korupcii. „V skutočnosti je korupcia oveľa nebezpečnejšia než takzvaný vnútorný disent. Ten je izolovaný, ale korupcia je skutočne kontrarevolučná, pretože vychádza z vlády a štátneho aparátu, ktoré kontrolujú zdroje krajiny,“ napísal. V pondelok poskytol katolíckemu mesačníku Palabra Nueva rozhovor kubánsky kardinál Jaime Ortega, kde otvorene hovorí o najhoršej ekonomickej situácii a potrebných rýchlych zmenách, „ktorých odsúvanie vytvára v ľuďoch netrpezlivosť a neistotu“. Žiada prepustenie politických väzňov a zlepšenie vzťahov so Spojenými štátmi. Ekonomická kríza rozkladá komunistický režim a dokazujú to aj spomínané kritické vyjadrenia. Ostrov závislý od dovozu takto naposledy trpel po rozpade svojho najväčšieho spojenca Sovietskeho zväzu v roku 1991. Teraz bojuje so svetovou krízou, dôsledkami troch hurikánov v roku 2008 a nepružnou ekonomikou kontrolovanou štátom. Prezident Raúl Castro vie, že niečo treba robiť, namiesto zásadných zmien robí politiku miernych ústupkov. Súkromným roľníkom poskytol zadarmo neobrábanú pôdu, súkromne dovolil podnikať niektorým taxikárom a od apríla aj stovkám holičov a kaderníkov. Nič zásadné Veľký efekt v krachujúcej ekonomike to nemá. Roľníci pôdu dostali, ale peniaze na stroje nie. Štátu tak nevyšiel zámer, že odľahčia krajinu, ktorá musí dovážať až 80 percent potravín, čo ju podľa expertov stojí dve miliardy ročne. Kaderníkom a holičom teraz vláda dovolila podnikať, ale len tým prevádzkam, kde sú tri a menej kresiel. Štátu budú odvádzať oveľa menej, ale budú platiť za prenájom, vodu, elektrinu, tovar. Ceny si môžu stanoviť sami, vo väčších štátnych kaderníctvach sa však naďalej bude za ostrihanie platiť päť centov. Politika Raúla Castra ekonomike nepomáha. Pribúda tak nespokojných hlasov aj medzi tými, ktorí boli s režimom zadobre. streda 21. 4. 2010 | Miriam Zsilleová www.sme.sk
Vatikán a Beatles: Konečne zmierenie! - Vatikán sa konečne uzmieril s legendárnou britskou skupinou Beatles.Vatikánske noviny uviedli, že "nemravné" životy členov kapely a vystatovačný výrok Johna Lennona o tom, že Beatles sú populárnejší ako Ježiš Kristus, sú minulosťou, pokým ich hudba žije ďalej. Denník L'Osservatore Romano vzdal hold liverpoolskej štvorici vo svojich víkendových vydaniach dvoma článkami a kresleným obrázkom na prvej strane. Je na nej priechod pre chodcov preslávený z obalu platne Abbey Road. Vatikán si uctil skupinu Beatles, z ktorej žije už len Paul McCartney a Ringo Starr, pri príležitosti 40. výročia jej rozpadu. Nie je to prvýkrát, čo Vatikán ocenil túto najvplyvnejšiu a najúspešnejšiu kapelu rockovej éry. Pred dvoma rokmi pochválil White Album a minulý mesiac zaradil Revolver do svojho rebríčka najlepších desiatich albumov. TASR 12.04.2010
Vyznanie môjmu mestu - Pamätám si ale na moju Trnavu tak, aká bola od mojho narodenia až dodnes. Pamätám si našu skolu na Halenárskej ulici – Uršulínky. Chodila som tam zo Štefánikovej ulice okolo mestskej veže, na ktorej trónila patrónka mesta - Panna Mária. Chodila som každodenne cez námestie, kde bola kedysi pôvodná socha sv. Trojice. Neďaleko stáli drevené bridky, kde som si kupovala za päták a šesták cukríky – maliny alebo cukrkandel. Niekedy som si kúpila za šesták veľkú šunkou obloženú žemlu a vymieňala som ju so spolužiačkou za omastený chlebík. Päták mal vtedy hodnotu desať a šesták hodnotu dvadsať halierov. Pamätám si aj na mnohé leta a prázdniny, keď sme sa už začiatkom mája sa chodili kúpať na Kildajch a na Štrky na splav alebo na kúpalisko pri Cukrovare. Nezabúdam však ani na tuhé zimy, keď záplavy snehu zapratali ulice. Ručne ich odhŕňali a uprostred boli ako tunele urobené aj dva metre vysoké prechody. Po ceste chodili iba sane, ktore ťahali kone, v lete zasa fiakre. V tom čase neboli žiadne autá, sem-tam bicykle. Ako som rástla, moj obzor sa rozširoval Ako mestské dieťa som chodila do kostolov, ale aj do mestského divadla, kín Tatra, Apolo a Radio. Nesmiem však zabudnúť ani na to zlé, čo som prežívala. Vojna, bombardovanie a kvílenie. Neraz sme utekali domov, aby sme sa mohli schovat do pivníc a krytov. Po poplachu sme chodili na mestskú vežu a dívali sme sa, ako horí v Bratislave Apolka a iné miesta. Na oblohe sme pozorovali rady nepriateľských lietadiel, bolo to strašné. Potraviny sme mali obmedzené a na prídel. Nemali sme toho hojne ako dnes. Vojna prešla a mne ostali spomienky na ulice, ktoré zdobili plynové lampy. Dávno ich už nahradili elektrické svietidlá a malé obchodíky zasa vačšie obchody. Postavili sa veľké sídliská a všetko staré nahradilo nové a moderné. Pomaly som zostarla, no napriek tomu vidím v spomienkach svoju krásnu rodnú Trnavu. S nostalgiou na tie časy spomínam. Musím však povedať, že skrásnela, zväčšila sa, hoci moje srdce patrí stále tej starej Trnave spred mnohých rokov. Pri jubileu jej 770. vyročia a mojich 77 rokov by som jej chcela zaželať, aby prekvitala, aby jej vladári dobre riadili a dbali o jej rozkvet. Nech nie je len malým Rímom a pútnickym mestom, ale aj svetovo známe čisté, pekné a bezpečné mesto s dobrými ľuďmi. Mária Hutarová,vaša čitateľka utorok 16. 9. 2008 www.sme.sk
Raúl Castro: Fidel sa má dobre, cvičí každý deň - Bývalý kubánsky prezident Fidel Castro cvičí každý deň, vyhýba sa jedeniu v neskorých večerných hodinách a na jeho vek sa mu darí veľmi dobre. Uviedol to dnes jeho brat a nástupca v najvyššom úrade Raúl Castro. Osemdesiatriročný vodca kubánskej revolúcie sa zriedka objaví na verejnosti, odkedy pred dvoma rokmi odovzdal moc svojmu bratovi. "Veľa číta a píše, mohol by som povedať, že na svoj vek sa mu darí veľmi dobre," povedal Raúl Castro počas návštevy východnej Kuby, ktoré v sobotu postihlo zemetrasenie. "Cvičí každý deň a je disciplinovanejší, než predtým. Teraz sa stravuje v rozumnejších hodinách, spať ide veľmi skoro a nepracuje do siedmej alebo ôsmej rána, ako zvykol," dodal podľa agentúry RIA Novosti. Fidel Castro stále píše komentáre o globálnych politických udalostiach. TASR 23.03.2010
Rektor - Slovensko onedlho navštívi ruský prezident Dmitrij Medvedev. Prezident vyštudoval právo na Petrohradskej univerzite, rovnako ako jeho predchodca vo funkcii Vladimír Putin. Dmitrij Medvedev na univerzite aj vyučoval v rokoch 1990 až 1999. Málokto na Slovensku vie, že prvým rektorom Petrohradskej univerzity bol Slovák Michal Baluďanský. Narodil sa v r. 1769 vo Vyšnej Olšave, okres Stropkov. Na Viedenskej univerzite vyštudoval v r. 1789 s vyznamenaním právo za dva roky. Pôsobil ako profesor na Peštianskej univerzite, zvolili ho za čestného člena Transylvánskej filologickej spoločnosti. V r. 1801 nastúpil na ruský cársky trón Alexander I., neskorší víťaz nad Napoleonom. Svoju vládu začal rozsiahlymi reformami, napríklad zriadil ministerstvá. Novozriadené ministerstvo školstva potrebovalo rýchlo obsadiť miesta na taktiež novom Pedagogickom inštitúte. Pre niektoré predmety nebolo v Rusku dosť profesorov, preto pozývali profesorov zo zahraničia. Povesť profesora Baluďanského už prekročila hranice vtedajšieho Rakúska a námestník ruského ministra školstva pozval Baluďanského do Petrohradu pôvodne na dobu troch rokov (1803 - 1806). Baluďanský pricestoval aj so svojou rodinou a nakoniec zostal v Rusku až do smrti. Začal prednášať na Pedagogickom inštitúte, ktorý sa v r. 1819 zmenil na Petrohradskú univerzitu. Neskôr pôsobil aj ako poradca ruského ministra financií. V rokoch 1813 až 1817 pôsobil ako súkromný učiteľ cárových synov, medzi nimi aj budúceho cára Mikuláša I. Nuž a v roku 1819, keď sa Pedagogický inštitút zmenil na Petrohradskú univerzitu, bol zvolený za jej rektora. Túto funkciu vykonával do r. 1821. Taký je vzťah Slovenska a alma mater ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva. Autor je advokát a bývalý predseda vlády Ján Čarnogurský www.hnonline.sk
V Belehrade zomrela Titova examnželka Herta Haasová - BELEHRAD. Herta Haasová, niekdajšia manželka prvého muža bývalej Juhoslávie Josipa Broza Tita, zomrela minulý týždeň vo veku 96 rokov. Jej blízki o tom informovali iba dnes prostredníctvom belehradského denníka Politika. Rodáčka zo slovinského Mariboru sa s Titom, vtedy generálnym tajomníkom juhoslovanských komunistov v ilegalite, zoznámila ako mladá komunistka v roku 1937 v Paríži. O tri roky neskôr sa dvojica v Istanbule zosobášila. V roku 1921 sa páru narodil syn Mišo, jeden z najznámejších chorvátskych diplomatov uplynulých desaťročí. Manželstvo však nemalo dlhé trvanie. Keď sa partnerka po pôrode chcela pripojiť v Bosne k mužovi v radoch partizánov, zistila, že si našiel novú lásku v osobe Davorjanky Paunovičovej, inak tety neskoršej manželky Slobodana Miloševiča Miry Markovičovej. Po Davorjankinom úmrtí na následky tuberkulózy, krátko po druhej svetovej vojne, trvalo Titovi niekoľko rokov, kým sa napokon oženil s Jovankou Budisavljevičovou, ktorá sa po jeho boku stala neskôr prvou dámou niekdajšej Juhoslávie. Herta Haasová, ktorá povojnové obdobie prežila v Záhrebe a Belehrade, sa po celý zvyšok života vyhýbala kontaktom s médiami. Až chorvátskemu režisérovi Lordanovi Zafranovičovi sa pred tromi rokmi podarilo nakrútiť pri práci na dokumentárnom filme o Josipovi Brozovi Titovi aj rozhovor s jeho teraz zosnulou exmanželkou. Informovala agentúra APA. utorok 9. 3. 2010 TASR
Havel - superstar z Východu - Píše sa február 1990. Václav Havel, ktorý ešte donedávna sedel v base, cestuje do Spojených štátov. Ako prezident. Američania sú vo vytržení. V Kongrese im však odkazuje: Nepomáhajte nám, ale Moskve. Hoci bol Elliot Berke len študentom na neveľkej univerzite v Severnej Karolíne, dobre vedel, že do jeho krajiny mieri československý prezident. „Žasol som, keď som sa dozvedel, že Václav Havel prichádza do Spojených štátov," spomína dvadsať rokov po udalosti Berke. Do svojej malej internátnej izby pozval v stredu 21. februára spolužiakov, zapol televízor a pozerali. Na prejav Václava Havla pred spoločným zasadnutím amerického Kongresu. Havel neoslovil len Berkeho. Prvá zahraničná cesta nového československého prezidenta bola hlavnou mediálnou udalosťou, prezident George Bush starší ho prijal hneď dvakrát. Keď navyše Havel v Kongrese povedal, že netreba pomôcť jeho vlasti, ale Sovietskemu zväzu, Američania boli ohlušení. Havlova cesta do Ameriky zanechala silné spomienky na oboch brehoch Atlantiku. Aj napriek tomu, že sa na nej zúčastnilo len zopár Slovákov a doma zostalo mnoho nespokojných. Neprofesionáli „Mnoho kongresmanov sa ma pýtalo, koľko odborníkov mi koľko týždňov písalo prejav. Povedal som, že som si ho písal sám a trvalo to dve hodiny," povedal Havel po návrate na Staromestskom námestí. Keď doznel smiech a potlesk, pokračoval: „Moji poradcovia ma pokarhali, že také veci nemám hovoriť, že sa nebudem javiť ako profesionál." „Veľa času nebolo," vysvetľuje dnes Karel Schwarzenberg, ktorý pracoval v prezidentskej kancelárii a neskôr sa stal českým ministrom zahraničia. Zmeny v Československu boli v plnom prúde. Občania si zvykali na nových politikov a oni na novú prácu. Hlavou štátu bol jeho bývalý nepriateľ Havel, Federálnemu zhromaždeniu predsedal Alexander Dubček, vládu disidentov a odborníkov viedol reformný komunista Marián Čalfa. Diskutovalo sa o ekonomických reformách, pripravovali sa prvé slobodné voľby. „Každý deň boli v Prahe nejakí hostia, mali sme toho strašne veľa, aby sme celý štát zmenili," rozpráva o prvých mesiacoch Schwarzenberg. „Bola zrušená ŠtB, a o týždeň nato sme boli vo Washingtone," dodáva so šibalským úsmevom. Na jednom sa však pamätníci zhodnú. „Bol to neuveriteľný zážitok," hovorí za všetkých Schwarzenberg. „Boli sme naozaj nadšene vítaní." Začalo sa to už 19. februára na washingtonskom letisku. Tupolev s československou trikolórou čakali helikoptéry prezidentskej letky Air Force One. Vybranú časť delegácie previezli priamo do Bieleho domu. „Šli sme tam ako predstavitelia disentu, ktorý prevzal moc," spomína politológ Miroslav Kusý, ktorý do Ameriky cestoval ako čerstvý rektor Univerzity Komenského. „Všade nám otváralo brány Havlovo meno," hovorí Kusý. Václav Havel uprostred ovácií v kongrese. FOTO: ČTK Vtedy boli už Američania na návštevu prvého prezidenta postkomunistickej krajiny pripravení. Dovtedy nie príliš známy Havel bol na obálke Time, živé vstupy z návštevy robila CNN. „Bolo to, ako keby k nám prichádzal vyslanec svetového hnutia slobody," pritakáva vtedajší vysokoškolák Elliot Berke. Sám Havel si to vysvetľuje svojím priam hollywoodskym príbehom. „Bol som - vďaka televízii - zosobnením toho, čo nazvali nežnou revolúciou a čo bolo očarujúcim snom mnohých generácií Američanov, totiž zmeniť svet nenásilne a poeticky k lepšiemu," povedal českému týždenníku Respekt. V tom zmysle začal aj svoj prejav v Kongrese: „Keď ma vlani 27. októbra zatýkali, nevedel som, či je to na dva dni, alebo na dva roky." Amerických standing ovations sa mu dostalo ešte predtým, ako prehovoril. A pokračovali počas celého prejavu. „Bolo to viac, ako mala britská premiérka Margaret Thatcherová," hovorí Miroslav Kusý. Pri newyorskej pocte Havlovi v Kostole svätého Jána nechýbali ani americké celebrity, ktoré pozháňal čechoamerický režisér Miloš Forman. Stratil sa minister! Celá cesta politikov a diplomatov, ktorí si ešte len zvykali na saká a kravaty, bola plná nezabudnuteľných historiek a faux pas. Keďže Tupolev by nemal nádrž na zaoceánsky let, medzipristátie bolo na Islande. V miestnom divadle im zahrali jednu z Havlových hier. V islandčine. „Nerozumeli sme ani slovo," spomína Miroslav Kusý. „Ale poznali sme tú hru, tak sme vedeli aspoň odhadnúť, o čo šlo na javisku." Ráno to pokračovalo. Rektor Univerzity Palackého Josef Jařab si chcel pozrieť slávny islandský gejzír a takmer zmeškal odlet. V Amerike zase na chvíľu zmizol nový minister zahraničia Jiří Dienstbier. „Stratil sa nám v kongresovej knižnici. Na nejakú trištvrtehodinu. Bol z toho poplach," rozpráva Kusý. Nakoniec vysvitlo, že Dienstbier sa s niekým len zarozprával. Šéf československej diplomacie aj nová veľvyslankyňa v Amerike Rita Klímová mali problémy zvyknúť si na protokol. Kontakty im však nechýbali. „Ja ako chartista som mal oveľa viac stykov so západnými politikmi a diplomatmi ako všetci námestníci ministerstva zahraničia dohromady," poznamenal Dienstbier nedávno v Českej televízii. Najnezabudnuteľnejší bol však Havlov prejav v Kongrese. „Často počujem otázku, ako nám Spojené štáty môžu dnes pomôcť. Moja odpoveď je paradoxná, ostatne ako celý môj život: najviac nám pomôžete, keď pomôžete Sovietskemu zväzu na jeho síce nezvratnej, ale napriek tomu komplikovanej ceste k demokracii." Tak znela najpamätnejšia správa, ktorú Havel Američanom priniesol. Šokoval ich. Prezident štátu, ktorý sa ešte stále nezbavil cudzích vojsk, nabáda k pomoci svojmu utlačovateľovi, výstižne zhrnul Respekt. Keď nad prejavom spätne uvažuje Karel Schwarzenberg, zosmutnie. „Bohužiaľ ho nepočúvali. Západné mocnosti nechali Rusko vyhniť, čo bola veľká chyba," hovorí dnes. Nespokojní Slováci Doma výčitky smerovali na Havla - že ignoruje vlastných. Bývalý disident a šéfredaktor SME Milan M. Šimečka v Českej televízii pripomenul, že už február 1990 predznamenal budúci česko-slovenský spor. Hoci v prejave Havel hovoril o „Čechoch aj Slovákoch", tých druhých veľa v jeho delegácii nebolo. Podľa Kusého len zopár. Premiéra Mariána Čalfu Slováci za svojho nepovažovali - žil v Prahe. S Havlom navyše nešiel druhý najvyšší ústavný činiteľ a politik, ktorého Slováci obdivovali zvlášť - Alexander Dubček. Za problematickú označili prezidentovu cestu aj niektorí jeho českí spolupútnici. Bývalý disident a ľavicový novinár Petr Uhl napísal Havlovi list. Spolu s ďalšími ho vyzval, aby sa viac venoval domácim problémom. Občianske fórum kvárili spory o tom, aké politické prúdy zaradiť na kandidátku v júnových voľbách. Uhlovi sa nepáčilo ani to, že v Amerike Havel strávil štyri dni, kým u susedov len niekoľko hodín. „Návštevy Berlína a Mníchova boli poldenné, Varšava bola jednodenná, a potom sme spali v Budapešti a tam sme boli pol dňa," povedal Uhl v Českej televízii. Nie sme Kazachstan Havel napriek všetkému trvá na tom, že cesta splnila svoj účel. A nebolo to len pre podpisovanie dohôd, rušenie obchodných bariér či obnovenie členstva Československa v Medzinárodnom menovom fonde. „Išlo predovšetkým o to predstaviť našu krajinu ako kultúrny demokratický štát, ktorý má akúsi svoju identitu," povedal exprezident Respektu. „Svet mal tendenciu vnímať komunistický blok ako jedno veľké sivé vrece, málokto vedel, že Československo je niečo iné ako Kazachstan." Cameron Munter, diplomat, ktorý návštevu pripravoval na americkej strane, upozorňuje na dobrovoľníkov, ktorí mu pomáhali. Z nich vyrástla generácia mladých Američanov milujúcich Československo, povedal Respektu. To potvrdzuje aj Elliot Berke. O zmenách u nás napísal bakalársku prácu, s ktorou potom vyhral študentskú súťaž. „Lákalo ma písať o nežnej revolúcii a rozpade Česko-Slovenska, lebo obe prebehli prostredníctvom mierových demokratických reforiem. To je dodnes výnimočný jav," hovorí Berke. Prahu si pozrel ešte v roku 1992. Keď vyštudoval, zamestnal sa v americkom Kongrese. Tam sa vypracoval až na poradcu predsedu Snemovne a predsedu republikánskej väčšiny. Dnes má vlastnú advokátsku kanceláriu vo Washingtone, no na Česko a Slovensko si vždy nájde čas. Prijal aj pozvanie českého veľvyslanectva na piatkovú konferenciu o Havlovom prejave vo Washingtone. „Má tam byť super program." sobota 27. 2. 2010 | Pavol Szalai Čítajte viac: http://www.sme.sk/c/5261449/havel-superstar-z-vychodu.html#ixzz0glN5xDav
Bezák rázne napomenul Sokola - BRATISLAVA. Nový trnavský arcibiskup Róbert Bezák napísal ešte v septembri 2009 striktný list arcibiskupovi Jánovi Sokolovi, aby sa stiahol z verejného života. List zverejnila televízia Markíza. Bezák v ňom tiež upozorňuje na viaceré zmeny, ktoré urobil v úrade arcibiskupa. Bezák napísal list Sokolovi pred svojím odchodom do Ríma a v čase, keď ešte Sokol nebol doma zo zahraničia. List Sokolovi už nemohol byť tvrdší, tvrdí Peter Morvay Napísal mu, že inak by mu to povedal ústne, ale keďže sa nemôžu stretnúť, využíva túto formu, pretože vec neznesie odklad. „Ako si istotne pán arcibiskup po svojom príchode zistil, sú na vstupoch do arcibiskupskej kúrie zmenené zámky. Prikázal som ich vymeniť." Zámky sú prvá vec, na ktorú Bezák Sokola upozorňuje. Žiada ho, aby na vstup do úradu už nepoužíval služobné vchody iba oficiálny vstup cez vrátnicu, kde sa musí zapísať. Bezák to vysvetľuje tým, že služobné vchody by mali používať iba zamestnanci a tí, čo sú v budove ubytovaní. Nechce sa s ním stravovať Ďalej Bezák Sokola upozorňuje, že nechal premeniť jedálne. Vo veľkej sa budú stravovať súčasní členovia vedenia a v malej predchádzajúce vedenie. „Aj pri stravovaní chcem riešiť so spolupracovníkmi mnohé záležitosti diecézy a nie je vhodné vás už nimi zaťažovať." Bezák si neželá, aby Sokol slúžil v Trnave omše počas jeho neprítomnosti a aby si ani nemyslel, že ho môže zastupovať. „Takisto je nevhodné, aby si sa sám 'pozval' na eucharistické slávenia v rámci trnavskej diecézy. Vždy to bude možné len s mojím výslovným súhlasom, prípadne keď budem vedieť o osobitnom pozvaní od farárov z farností." Bezák píše, že Sokol nedodržal sľub, ktorý dal nunciovi - veľvyslancovi pápeža na Slovensku - že sa odsťahuje z Trnavy. Namiesto toho sa ubytoval na Kapitulskej ulici v priamej blízkosti kúrie. Nový trnavský arcibiskup žiada svojho predchodcu, aby sám zvážil, ako by inak mohol byť užitočný a „veľmi ocením, keď uvidím, ako sa pomaly sťahuješ do úzadia k zaslúženému odpočinku". Zároveň mu odporúča inštrukciu, ktorú vydala Kongregácia pre biskupov, podľa ktorej by mal emeritný biskup, ktorým je teraz Sokol, pripomínať „biblický obraz starnúceho a slabnúceho Mojžiša, keď na vrchole hory, s rukami vyzdvihnutými k Bohu, intervenuje v prospech ľudu bojujúcemu proti Ameikovi". Na záver listu je Bezák najostrejší. Sokolovi hovorí, že sa nebude tváriť ako jeho milý priateľ, ktorý sa tešil na spoluprácu s ním. „Je pravda, že som takýto list dostal, ale nechcem sa k tomu vyjadrovať," povedal Sokol pre Markízu. Komentovať ho nechceli ani oficiálne cirkevné kruhy. „Ak niekto nepočúva ústne, tak je potrebné mu to dať písomne," povedal SME kňaz oboznámený s prípadom, ktorý si neželal byť menovaný. Sokol mal podľa neho aj po odvolaní z funkcie arcibiskupa stále veľa aktivít, ktoré už mal robiť nový arcibiskup a Sokol sa odmietal stiahnuť. „Sokol to zobral príliš osobne, začal list kopírovať, sme prekvapení, že sa to dostalo do médií až teraz," povedal kňaz. Bezákovi chýbajú milióny Bezák tiež na úrade urobil audit, z ktorého vyplynulo, že nie je známe, kam sa podelo a ako bolo minutých niekoľko desiatok miliónov korún. „Som rád, že konečne niekto našiel odvahu a ochotu zaujať jednoznačný čitateľný, a nie dvojtvárny postoj k arcibiskupovi Sokolovi," povedal o liste predstavený rehole Františkánov Ján Krstiteľ Balázs. Bezák podľa neho ukázal, že je muž na správnom mieste. Balázs mal v minulosti so Sokolom spory a za jeho úradovania nemohol slúžiť omše. „Je to vnútorná záležitosť diecézy. Jediný, kto do toho môže vstúpiť, je Svätá stolica, aj preto arcibiskup Bezák už v liste hovorí, že všetko postúpil Svätej stolici a tá takéto veci tiež nerieši cez médiá," povedal na list hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik. Monika Tódová 26.02.2010 www.sme.sk
Zo života - Tento príbeh údajne skutočný, je o vzťahu, ktorý sa vytvoril medzi skupinou murárov a dieťaťom. Mladá rodinka s 5 - ročným dievčatkom sa nasťahovala do domu vedľa parcely, kde sa staval dom. Dievčatko sa prirodzene začalo zaujímať o všetko, čo sa dialo v susedstve a začala sa rozprávať s robotníkmi. Motala sa medzi nimi, ktorí mali zlaté srdcia a viac-menej si ju adoptovali ako talizman. Debatovali s ňou a keď mali desiatu alebo obed sedela s nimi a občas jej dali malé roboty, aby jej dali pocit dôležitosti. Dokonca dali dieťaťu aj pracovné rukavice a prilbu, čo ju strašne tešilo. Na konci prvého týždňa jej dali obálku s nejakými drobnými ako plat. Dieťa pyšne vzalo výplatu domov a matka jej navrhla, aby otvorili na jej meno účet v banke. Pani v banke bola veľmi nadšená ako jej dievčatko vykladalo o svojej "robote" na stavbe a že navyše má za to aj "výplatu": "Určite si pracovala veľmi ťažko, keď si toto všetko zarobila" ...poznamenala s úsmevom. Dievčatko odpovedalo: "Áno, robila som s Dušanom, Mirom a Jožom. Budujeme velikánsky dom." "Bože môj" pokračovala pani "A budeš robiť na stavbe aj budúci týždeň?" Dieťa sa zamyslelo a potom vážne prehlásilo: "Myslím si že áno...za predpokladu, že tí vyjebanci zo Stavimportu nám dodajú tehly" Z internetu
Šéf atómu sa vracia domov. Vyzve v Egypte na súboj Mubaraka? - Andrej Matišák | 21. februára 2010 Pravda Z domova odišiel pred 27 rokmi. Do Egypta sa vrátil Mohamed El Baradej (67), bývalý riaditeľ Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, v piatok. Prezident Husní Mubarak (81), ktorý vládne krajine 29 rokov, by ho však najradšej videl stále niekde v cudzine. El Baradej by sa totiž mohol stať jeho vážnym vyzývateľom. Nositeľa Nobelovej ceny za mier z roku 2005 na káhirskom letisku privítali desiatky ľudí. Mnohí držali v rukách plagáty s nápisom - El Baradej za prezidenta. Podľa niektorých egyptských médií polícia nasadila do ulíc až šesťtisíc príslušníkov bezpečnostných zložiek. Úrady varovali, že potrestajú akýkoľvek pokus narušiť verejný poriadok. Prezidentské voľby sa majú konať v Egypte v roku 2011. Mubarak zatiaľ jednoznačne nepovedal, či bude kandidovať. Opozícia špekuluje, že úrad sa bude snažiť prenechať synovi Gamalovi. Obaja Mubarakovci to odmetajú. El Baradej už naznačil, že má záujem o kreslo hlavy štátu. "Dúfam, že budem nástrojom zmeny. Som pripravený vstúpiť do egyptského politického života v prípade slobodných volieb a ak prvým krokom bude prijatie dodatku k ústave, ktorý umožní kandidovať mne a ostatným," povedal pre egyptskú Dream TV. Podľa egyptských zákonov musí byť uchádzač o prezidentské kreslo najmenej rok významných členom politickej strany, ktorá existuje aspoň päť rokov. El Baradej to, samozrejme, nespĺňa. Ďalšia možnosť je, aby ho podporilo 250 poslancov parlamentu a miestnych zastupiteľstiev. Tieto orgány však ovláda Mubarakova Národná demokratická strana. "Ešte nedávno bol zdrojom pýchy Egypta ako predstaviteľ dôležitej úlohy, ktorú krajina, či skôr Mubarak, hrá na medzinárodnej scéne. Keď El Baradej naznačil kandidatúru, zrazu bol pre štátne médiá zradca, neinformovaný blázon a americká bábka," napísal na svojom blogu egyptský spisovateľ Waíl Navara. "Aj keď v tejto chvíli nemôže kandidovať, El Baradej už Mubaraka dvojnásobne ohrozil," uviedol pre Pravdu Khairi Abaza z Centra pre ochranu demokracií. "Po prvé u opozície narastá zhoda, že by mohol byť kandidátom na prezidenta. Po druhé El Baradej otvorene vysvetlil, že súčasná situácia neumožňuje slobodné a spravodlivé voľby," uviedol Abaza.
Nemeckí neplatiči daní sa zľakli, udávajú sa sami - Odkedy vláda získala CD s dátami o daňových únikoch, na úradoch priznalo 400 hriešnikov 12.02.2010 / eri Etrend Kúpa švajčiarskeho CD s údajmi o daňových únikoch bude mať pre nemeckú vládu dvojnásobný finančný prínos do štátnej kasy. Debata o tom, či má Nemecko zaplatiť 2,5 milióna dolárov za dáta, ktoré jej pomôžu odhaliť neplatičov, zapôsobilo na daňových hriešnikov ako preventívne varovanie. V posledných dvoch týždňoch sa na daňových úradoch dobrovoľne prihlásilo 400 Nemcov, ktorí zatajili dane presunom peňazí na účty vo Švajčiarsku. Viaceré spolkové krajiny hlásia podľa informácií portálu Spiegel Online a agentúry DPA nečakané príjmy až v miliónoch eur. Napríklad v spolkovej krajine Dolné Sasko sa minulý týždeň vo štvrtok, kedy už bolo jasné, že vláda za CD s dátami zaplatí, prišlo na úrady dobrovoľne prihlásiť 45 hriešnikov. Krajina očakáva doplatky na daniach v sume cez desať miliónov eur. Podobné prírastky pri výbere daní hlási podľa DPA aj Berlín, Sársko a Porýnie-Falcko. V Berlíne vzrástol počet priznaní vo štvrtok z 22 na 96. Všetci previnilci mali pritom peniaze uložené v Švajčiarsku. Dobrovoľné priznanie daňového úniku zaručí previnilcom beztrestnosť, ak dlžnú sumu dane doplatia spolu s úrokmi. Musia tak urobiť samy od seba a predtým, než sa o ich dane začne zaujímať inšpekcia. Nemecko získalo od informátora CD s údajmi o 1 500 klientoch, ktorí majú vo Švajčiarsku účty. Na potvrdenie autentickosti dát poskytol nemeckým orgánom údaje o piatich ľuďoch zo svojho zoznamu. Úrady zistili, že každý z nich dlhuje na daniach viac ako milión eur. Všetky údaje na CD by mali byť o klientoch Credit Suisse, hoci banka žiadne odcudzenie údajov neeviduje. Ponuka na kúpu daňových informácií, vyvolala v Nemecku búrlivú diskusiu. Oponenti tvrdili, že štát nemôže platiť zlodejovi a využívať nelegálne získané informácie. Zástancovia, ku ktorým sa pridala aj nemecká kancelárka Angela Merkelová či ministerstvo financií, zase oponovali, že tieto informácie pomôžu naplniť štátnu kasu v čase krízy. Podľa Handelsblatt.com môže Nemecko vďaka dátam získať do rozpočtu 200 až 400 miliónov eur. Prvé odhady pritom hovorili o polovičnej sume. Pôjde tak o jeden z najväčších odhalených daňových únikov v histórii.
Taliansky minister chce vyhnať mladých z rodičovského hniezda - Vek, v ktorom deti opúšťajú rodičovský dom, sa stále zvyšuje. Taliansky minister, ktorému do tridsiatky postieľala jeho mama, by chcel tvrdo zakročiť. Taliani chcú vyhnať z domu veľké „šteniatka“, dospelých potomkov, ktorí nechcú opustiť rodičovský dom. S nápadom donútiť 18-ročných opustiť domov prišiel, paradoxne, minister, ktorý si podľa svojich slov „nevedel ustlať posteľ ešte v tridsiatke“, lebo mama to robila za neho. Taliansky minister pre štátnu správu a inovácie Renato Brunetta sa púšťa do nepriateľského prostredia. Viac než tretina Talianov žije u rodičov aj po tridsiatke. Až sedem z desiatich Talianov od 18 do 39 rokov v prieskume talianskej agentúry Istat z rokov 2003 a 2007 potvrdilo, že zostávajú rodičom na krku. Muži pritom domáci kozub opúšťajú neskôr ako ženy. Bezpečná náhrada za mamu Taliansky denník Corriere de la Sera píše, že mladí Taliani odídu z domu, keď nájdu „bezpečnú alternatívu k mamičkiným lazaniam“, teda najčastejšie po svadbe. Túžba po nezávislosti je v zozname dôvodov ďaleko za ňou. Dôvodom fenoménu „veľkých bábätiek“, po taliansky bamboccioni, je nielen pohodlnosť a mamina kuchyňa, ale aj vysoké ceny nájmov a nezamestnanosť mladých. Rodičia, ktorí sa pohodlným potomkom vzbúria, to nemajú ružové. Len nedávno súd v talianskom meste Bergamo rozhodol, že taliansky remeselník musí platiť svojej 32-ročnej dcére jej štúdium filozofie, „až kým nebude sebestačná“. Dcéra pritom do školy oficiálne nechodila už osem rokov, píše taliansky denník Corriere de la Serra. S podobným návrhom už raz neuspel taliansky minister hospodárstva Tommaso Pado-Schioppa. Ten v roku 2007 navrhol daňové úľavy pre mladých, ktorí odídu od rodičov skoro. A už vtedy ho kritizovali zo všetkých strán. Aj Brunettov návrh pripadá politikom ako prehnaný zásah do súkromnej sféry. Taliansko intenzívne diskutuje o svojej starnúcej populácii, kde najlepšiu prácu majú ľudia po päťdesiatke. Mladí namiesto práce dostávajú len neplatené stáže alebo krátkodobé zmluvy. Bumerangová generácia Fenomén mladých, ktorí opúšťajú domov čoraz neskôr, sa rozšíril aj v ďalších krajinách. Táto generácia si už vyslúžila niekoľko nelichotivých mien. Slovo „bumerangáči“ prischlo pre tridsiatnikov, čo sa vracajú domov na víkend, aby im rodičia oprali a vyplatili šeky. Pohodlie domova, bezstarostný život, kde sa postará rodič o upratovanie, varenie aj finančné záležitosti, je lákavý. O to viac, keď ceny nehnuteľností a prenájmov sú astronomické a šanca zamestnať sa pre mladých ľudí bez skúseností malá. Filmári sa zabávajú Na nesamostatných potomkoch sa zabáva filmový priemysel. Napríklad v americkej komédii Failure to Launch (v slovenskej verzii Lemra Lemravá) o rodičoch, ktorí si objednali profesionálku, aby ich syna (Mathew McConaghey) prinútila opustiť rodinné hniezdo a založiť si vlastnú domácnosť. Francúzi vo filme Tanguy predstavili rodičov, čo sami vymyslia diabolský plán, ako svojmu 28­ročnému synovi pobyt u nich čo najviac znepríjemniť, aby sám chcel odísť. Ten však vytrvalo odoláva. streda 20. 1. 2010 Ela Rybárová www.sme.sk
Zomrel autor Príbehu našej lásky Erich Segal - SITA | 20. januára 2010 Autor známeho románu Príbeh našej lásky - Oliverov príbeh Erich Segal, podľa ktorého nakrútili aj romantickú drámu Love Story (1970), zomrel vo veku 72 rokov na srdcový infarkt, uviedla jeho dcéra Francesca. Segal, ktorý napísal aj scenár pre animovaný film skupiny Beatles Yellow Submarine (1968), zomrel v nedeľu vo svojom dome v Londýne. Autor už 25 rokov trpel Parkinsonovou chorobou, uviedla Francesca Segal v utorok. Knihu Príbeh našej lásky - Oliverov príbeh, ktorá sa stala námetom pre film v hlavných úlohách s Ryanom O'Nealom a Ali MacGraw, napísal americký spisovateľ v čase, keď bol profesorom na Yaleovej univerzite. Film získal Oscara a na ďalších šesť ho nominovali. V roku 2008 sa autorova dcéra vyjadrila, že film Love Story, ktorý bol inšpirovaný skutočnou udalosťou, z jej otca urobil svetoznámeho autora.
Ručičku kyvadlových hodín apokalypsy vrátili o minútu späť - ČTK | 15. januára 2010 Koniec sveta je o niečo ďalej, aspoň podľa skupiny jadrových vedcov, ktorí vrátili o jednu minútu veľkú ručičku na kyvadlových hodinách apokalypsy, ktoré symbolizujú blízkosť konca sveta v dôsledku najmä atómovej katastrofy. Rozhodnutie vrátiť ručičku hodín späť o minútu sa udialo tradične na základe konzultácií správnej rady slávnej vedeckej organizácie okolo časopisu Bulletin of the Atomic Scientists, ktorá podľa agentúry AFP združuje aj 19 držiteľov Nobelovej ceny. Vedci vysvetlili tútp zmenu "o niečo povzbudivejšom stave sveta" v otázke dvojitej hrozby pre ľudstvo, jednak v podobe jadrového sebazničenia a jednak klimatickej katastrofy. Kyvadlové hodiny vytvorili v roku 1947 a ukazujú teraz 6 minút pred polnocou. Vedci zvažujú najmenej raz ročne posunutie ručičiek, ale zatiaľ ho povolili len devätnásťkrát, naposledy v roku 2007. Vtedy bola veľká ručička posunutá vpred o dve minúty. Táto udalosť poriadaná v New Yorku bola prvýkrát sprístupnená v priamom prenose verejnosti prostredníctvom internetu na adrese www.turnbacktheclock.org. Stránky vyzývajú každého obyvateľa planéty, aby sa zúčastnil úsilia o ešte väčšie oddialenie ručičky od polnoci. Organizácia ocenila, že nová americká vláda sa snaží dohodnúť s Ruskom zníženie jadrových arzenálov a zahájiť rokovanie s Iránom o zastavení jeho jadrového projektu. Tiež uvítala, že priemyslové a rozvíjajúce sa krajiny sa vlani zaviazali obmedziť emisie skleníkových plynov.
Zomrel bývalý Havlov kancelár - Zdroj: TASR, 06. január 2010, V Prahe dnes vo veku 84 rokov zomrel Ivan Medek, bývalý kancelár exprezidenta Václava Havla v 90. rokoch minulého storočia. S odvolaním sa na Sabinu Tančevovú z kancelárie Václava Havla o tom informoval server novinky.cz/. Medek bol už dlhší čas upútaný na nemocničnú posteľ. Podľa jeho manželky zomrel "na choroby a starobu". Ivan Medek bol pôvodným vzdelaním muzikológom a pred rokom 1968 spolupracoval s Českou filharmóniou. Po roku 1969 mal zakázanú verejnú činnosť a po tom, ako podpísal Chartu 77, mohol vykonávať iba robotnícke povolania. Od roku 1978 žil Medek v emigrácii, kde sa stal novinárom a spolupracoval s rozhlasovými stanicami Hlas Ameriky a Slobodná Európa.
Zomrel skutočný Rain Man - Američan Kim Peek, ktorý bol inšpiráciou pre hlavnú postavu v oscarovom filme Rain Man, zomrel vo veku 58 rokov. Oznámil to dnes jeho otec Fran Peek. Kim zomrel v sobotu 19. decembra na silný srdcový záchvat a za mŕtveho ho vyhlásili v nemocnici v Murray, okrajovej štvrti hlavného mesta amerického štátu Utah Salt Lake City. Kim Peek bol vedec s pozoruhodnou pamäťou. Fran Peek tvrdí, že jeho syn si raz prečítal knihu a dokázal ju celú povedať naspamäť. Kim Peek inšpiroval autora Barryho Morrowa k napísaniu scenára Rain Man, ktorý sfilmovali v roku 1988. Získal štyri sošky Oscara vrátane ceny na najlepší film a najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe pre Dustina Hoffmana. Ten stvárnil autistického muža, jeho brata si zahral Tom Cruise. Fran Peek uviedol, že jeho syn sa spoznal s Morrowom na konferencii začiatkom 80. rokov a spisovateľ bol ohromený Peekovou schopnosťou zapamätať si všetko, čo počul. Morrow následne napísal scenár. Hoci hlavná postava v podaní Dustina Hoffmana bola vlastne fiktívna, podľa Peeka bol jeho syn rovnako úžasný ako ten filmový. Kimov skutočný charakter sa preukázal, keď cestoval po svete a pomáhal rozptyľovať mylné predstavy o duševne postihnutých a ich chorobách. "Bolo to jednoducho neuveriteľné, čo všetko o tom vedel," povedal v pondelok Fran Peek. V posledných rokoch života Kima označovali za "megavedca", ktorý bol doslova geniálny približne v 15 rôznych odboroch, od dejín a literatúry až po geografiu, čísla, šport, hudbu a dátumy. Jeho pohybové schopnosti boli obmedzené - nedokázal urobiť niektoré jednoduché úkony, ako napríklad obliecť sa. Vedci z amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) skúmali Peeka v nádeji, že technológia využívaná pri štúdiu účinkov vesmírneho cestovania na mozog pomôže vysvetliť jeho duševné schopnosti. Pohreb "zázračného" muža sa bude konať budúci týždeň v meste Taylorsville 22.12.2009 TASR
Nauru uznalo Abcházsko. Za ruské peniaze - Tichomorský ostrovný štátik Nauru v utorok uznal samostatnosť gruzínskeho odštiepeneckého regiónu Abcházsko. Nauru sa tak stalo po Rusku, Venezuele a Nikarague len štvrtou krajinou, ktorá nezávislosť Abcházska uznala. Podľa ruského denníka Kommersant Rusko, ktoré bojuje na medzinárodnej scéne za nezávislosť Abcházska, za odmenu prisľúbilo vláde Nauru ekonomickú pomoc v hodnote 50 miliónov amerických dolárov (34 miliónov eur). Nauru, ostrov v Tichom oceáne s rozlohou 21 kilometrov štvorcových, je najmenej ľudnatou krajinou sveta - má 14 000 obyvateľov. "Dúfame, že nadviazanie diplomatických stykov medzi našimi krajinami prispeje k šíreniu stability a mieru. Dúfame, že aj iné krajiny budú čoskoro nasledovať náš príklad a uznajú samostatnosť Abcházska," vyhlásil v utorok minister zahraničných vecí Nauru Kieran Keke. Veľká väčšina krajín svetového spoločenstva samostatnosť Abcházska ani ďalšieho gruzínskeho odštiepeneckého regiónu Južného Osetska neuznáva a oba regióny naďalej považuje za súčasť Gruzínska. SITA 15.12.2009 www.hnonline.sk
Bránila by 'iné Nemecko' aj so zbraňou. A sníva sen o socializme - ČTK | 9. novembra 2009 www.pravda.sk V úzkostlivo dodržiavanej anonymite, obklopená najvernejšími priateľmi a komunistami, žije 82-ročná kedysi najmocnejšia žena bývalej NDR Margot Honeckerová naďalej v húževnatej viere, že sa "socializmus opäť vráti". Berlínsky múr padol pred dvadsiatimi rokmi, ale vdova po najvyššom komunistickom vodcovi východného Nemecka Erichovi Honeckerovi zostáva chránená hrádzou svojich priateľov z radov bývalých čílskych utečencov v Nemecku, ktorí ju už sedemnásť rokov ochraňujú pred médiami a pohľadmi verejnosti. "Žije pokojne a chce naďalej v pokoji žiť. Nechce sa objavovať v médiách, v tlači, nič takého," povedal Luis Corvalan, bývalý vodca Komunistickej strany Čile. Patrí k jej priateľom a v roku 2001 s ňou vydal knihu rozhovorov s názvom Iné Nemecko – NDR. V tejto NDR mala Margot Honeckerová, tvrdá bojovníčka s mäkkými rysmi, obávanú autoritu a silný vplyv. Bola 26 rokov ministerkou školstva a preniesla vládnuci dogmatizmus a triednu ideológiu do školských lavíc. Napriek značnému odporu rodičov a cirkvi zaviedla v 70. rokoch do druhého stupňa škôl povinnú brannú výchovu, pretože bola odhodlaná chrániť svoje "iné Nemecko" aj so zbraňou v ruke. "Zostáva verná svojmu presvedčeniu," hovorí Corvalan. "Je to veľká bojovníčka," dodáva. "Socializmus sa vráti, tak prečo nie v Nemecku?" povedala nedávno štábu reportérov nemeckej verejnoprávnej televízie ARD, ktorý z nej dokázal vymámiť pár slov, keď na ňu skrytí čakali pri vchode do jej domu v súkromnom sídle na okraji Santiaga. "Moje myšlienky zostávajú platné. Sú dokonca aktuálne," vyhlásila v krátkom e-maili pre čílsky magazín Que Pasa. Podľa tohto zdroja sa Honeckerová zúčastnila schôdzky asi 20 priateľov a nostalgikov k 60. výročiu NDR. Predniesla tam silno politický prejav, ktorý zachytili videokamery a začal kolovať na internete, v ktorom analyzovala situáciu v Nemecku a za "dobrý signál" označila vznik a relatívny volebný úspech (dvanásť percent) strany Ľavice. "Stále viac a viac ľudí oceňuje, čo mali v NDR," nehľadiac na "zostrenie mediálnych výpadov" proti tomuto bývalému štátu. Bývalá "červená prvá dáma", ako ju označil jeden životopisec, prišla do Čile so svojou dcérou Sonjou v roku 1992, tri roky po páde berlínskeho múru. Bolo to o rok skôr ako tam dorazil jej manžel, ktorého nemecká justícia zo zdravotných dôvodov nakoniec pustila. Zomrel v Chile v máji 1994 na rakovinu. Čile bolo samozrejmým útočiskom v dôsledku osobných vzťahov nadviazaných ešte skôr, keď NDR prijala tisícky čílskych ľavicových utečencov po zvrhnutí prezidenta Salvatora Allendeho v roku 1993. Dcéra Honeckerových sa vydala za muža z Čile. Medzi utečencami prijatými v NDR bola aj súčasná čílska prezidentka Michelle Bacheletová, ktorá Honeckerovej poskytla svoj lekársky personál. To však neznamená, že by zdravie Margot bolo nejako znepokojujúce. Dvakrát ročne cestuje na Kubu na lekárske prehliadky, v roku 2008 prevzal v Nikaragui vyznamenanie od ľavicového prezidenta Daniela Ortegu za svoju podporu sandinistckého hnutia v 80. rokoch. Margot Honeckerová zostáva podľa Que Pasa aktívna, chodí na nákupy, navštevuje dcéru, veľa číta a sleduje aktuálne dianie na internete. Zachováva však tak dôsledné mlčanie, že tlač začína špekulovať o tom, či to nie je jedna z výslovných podmienok, ktoré Čile dalo pre poskytnutie azylu Honeckerovým.
"Čierni baróni" prišli o svojho tvorcu - Vo veku 77 rokov dnes v pražskej Thomayerovej nemocnici zomrel český humorista a spisovateľ Miloslav Švandrlík. Informovala o tom Česká televízia. Do povedomia verejnosti sa Švandrlík zapísal po boku Jiřího Wintra Nepraktu ako spoluautor kreslených vtipov a ako autor kníh pre deti. Po roku 1989 Švandrlíka preslávilo sfilmovanie predlohy podľa jeho románu z roku 1969 Čierni baróni alebo Bojovali sme za Čepičku. Román humorným spôsobom zachytáva príbehy politicky nespoľahlivých vojakov, ktorí boli zaradení do Pomocných technických práporov, kde slúžili bez zbraní. TASR 26.10.2009 Miloslav Švandrlík (10. augusta 1932 Praha - 26. októbra 2009 Praha [1]) bol český spisovateľ a humorista. Používal také pseudonym Roman Kefalín. Používal tiež pseudonym Roman Kefalín. Lze se setkat také s křestním jménem Miroslav, ale to je chybné. Možno sa stretnúť aj s krstným menom Miroslav, ale to je chybné. [ editovat ] Životopis [Upraviť] Životopis Po vystudování základní školy prošel několik zaměstnání, také absolvoval dvouleté studium na pedagogickém oddělení městské hudební školy v Praze. [2] Po roce 1950 získal maturitu (jednalo se o kurz umožňující získat maturitu bez středoškolského vzdělání, který byl určen pro dělníky). Po vyštudovaní základnej školy prešiel niekoľko zamestnaní, tiež absolvoval dvojročné štúdium na pedagogickom oddelení mestskej hudobnej školy v Prahe. [2] Po roku 1950 získal maturitu (jednalo sa o kurz umožňuje získať maturitu bez stredoškolského vzdelania, ktorý bol určený pre robotníkov). V letech 1953–1954 studoval na DAMU , studia však po dvou letech zanechal. V rokoch 1953-1954 študoval na DAMU, štúdia však po dvoch rokoch zanechal. Po ukončení studia se stal asistentem režie ve Vesnickém divadle v Praze. Po ukončení štúdia sa stal asistentom réžie v dedinskom divadle v Prahe. V roce 1953 nastoupil vojenskou službu k Technickým praporům PTP , po jejímž ukončení byl krátce zaměstnán jako vychovatel korejských dětí a pak se stal profesionálním spisovatelem. V roku 1953 nastúpil vojenskú službu k Technickým praporům PTP, po ktorej skončení bol krátko zamestnaný ako vychovávateľ kórejských detí a potom sa stal profesionálnym spisovateľom. Jeho nejúspěšnějším dílem se stalo dílo Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky , které znázorňovalo ironizující a satirickou formou absurdity v tehdejší socialistické armádě, ai když se muselo před sametovou revolucí šířit pouze samizdatem , stalo se velmi populárním. Jeho najúspešnejším dielom sa stalo dielo Černí baroni aneb válčili sme za Čepičky, ktoré má znázorňovať ironizující a satirickou formou absurdity v vtedajšej socialistickej armáde, a aj keď sa muselo pred zamatovou revolúciou šíriť len samizdatom, stalo sa veľmi populárnym. Vše co psal, bylo humoristického až satirického charakteru. Všetko čo písal, bolo humoristického až satirického charakteru. Spolupracoval is celou řadou časopisů ( Dikobraz ) a divadel . Spolupracoval is celou radou časopisov (Dikobraz) a divadiel. V těchto časopisech se často podílel na vtipech Jiřího Wintera Neprakty . V týchto časopisoch sa často podieľal na vtipe Jiřího Wintera Neprakta. Napsal několik rozhlasových a televizních scénářů. Napísal niekoľko rozhlasových a televíznych scenárov. [ editovat ] Dílo [Upraviť] Dielo Z chlévů i bulvárů , 1960 Z ohrád aj bulvárů, 1960 Krvavý Bill viola , 1961 Krvavý Bill Viola, 1961 Od Šumavy k Popokatepetlu , 1962 Od Šumavy k Popokatepetlu, 1962 Kovbojská romance , 1964 Kovbojská romance, 1964 Hrdinové a jiní podivíni , 1969 Hrdinovia a iní čudáci, 1969 Drakulův švagr , 1970, povídková sbírka, řazená do sci-fi [3] Drakulov švagor, 1970, poviedková zbierka, radená do sci-fi [3] Neuvěřitelné příhody žáků Kopyta a Mňouka , 1973 Neuveriteľné príhody žiakov Kopytá a Mňouka, 1973 Žáci Kopyto a Mňouk a mimozemšťané Žiaci Kopyto a Mňouk a mimozemšťania Žáci Kopyto a Mňouk opět zasahují Žiaci Kopyto a Mňouk opäť zasahujú Žáci Kopyto a Mňouk a lesní netvor Žiaci Kopyto a Mňouk a lesní netvor Žáci Kopyto a Mňouk a stříbrňáci Žiaci Kopyto a Mňouk a stříbrňáci Žáci Kopyto a Mňouk v jihlavských katakombách Žiaci Kopyto a Mňouk v jihlavských katakombách Žáci Kopyto a Mňouk a černá magie , řazeno do sci-fi Žiaci Kopyto a Mňouk a čierna mágia, zoradený do sci-fi Žáci Kopyto a Mňouk, postrach Posázaví Žiaci Kopyto a Mňouk, postrach Posázaví Žáci Kopyto a Mňouk na stopě Žiaci Kopyto a Mňouk na stope Žáci Kopyto a Mňouk a náměsíčníci Žiaci Kopyto a Mňouk a Námesačníci Doktor od jezera Hrochů , 1980 Doktor od jazera Hrochů, 1980 Dívka na vdávání , 1983 Dievča na vydaj, 1983 Muž, který se topil , 1985 Muž, ktorý sa topil, 1985 Šance jako hrom , 1989 Šanca ako hrom, 1989 Vražda mlsného humoristy , 1990 Vražda mlsného humoristu, 1990 Starosti korunovaných hlav , 1992 Starosti korunovaných hláv, 1992 Na nebožtíka vypadáte skvěle , 1992, vyvolán duch zemřelé vědmy Na nebožtíka vyzeráte skvele, 1992, vyvolaný duch zosnulej vědmy Sexbomba na doplňkovou půjčku , 1994 Sexbomba na doplnkovú pôžičku, 1994 Blanka obět sexuálního harašení , 2004 Blanka obeť sexuálneho harašenie, 2004 Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky , 1969, líčí zde osudy příslušníků PTP . Černí baroni aneb válčili sme za Čepičky, 1969, líči tu osudy príslušníkov PTP. Román byl napsán v období pražského jara , po tomto období nesměl M. Švandrlík krátce publikovat. Román bol napísaný v období pražského jara, po tomto období nesmel M. Švandrlík krátko publikovať. Druhé doplněné vydání této knihy bylo umožněno až v r. 1990 . Druhé doplnené vydanie tejto knihy bolo umožnené až v r. 1990. Tento román byl zfilmován a na jeho základě vznikl i televizní seriál. Tento román bol sfilmovaný a na jeho základe vznikol aj televízny seriál. Po roce 1990 vydal řadu knih navazujících na Černé barony : Po roku 1990 vydal niekoľko kníh nadväzujúcich na Čiernej barónmi: Říkali mu Terazky Hovorili mu Terazky Nesmiřitelný Terazky Nezmieriteľné Terazky Kam kráčíš, Kefalíne Kam kráčaš, Kefalíne Lásky černého barona Lásky čierneho baróna Černí baroni po čtyřiceti letech Černí baroni po štyridsiatich rokoch Černí baroni útočí na obrazovku Černí baroni útočí na obrazovku Wikipedia
Štěpán: Európsky socializmus pochovala Gorbačovova zrada - bb, ČTK | 27. októbra 2009 11:23 Bývalý komunistický prominent Miroslav Štěpán, ktorý je spájaný s brutálnym potlačením demonštrácie na pražskej Národnej triede 17. novembra 1989 (sám to však popiera), je presvedčený, že európskym socialistickým štátom poslednú ranu zasadil vtedajší sovietsky vodca Michail Gorbačov svojou zradou socializmu. Rozpad Sovietskeho zväzu však na druhej strane odvrátil nebezpečenstvo svetového vojnového konfliktu, povedal Štěpán. "Treba otvorene povedať, že socializmus totálne prehral studenú vojnu," vysvetlil ďalšiu príčinu pádu komunistických režimov v Európe. Bol to podľa neho totálny krach. Komunistické krajiny dokázali Západu odolávať 40 rokov len za cenu obrovských nákladov. Zatiaľ čo Spojené štáty dávali na zbrojenie 13 až 15 percent HDP, v Sovietskom zväze to bolo 85 percent, uviedol. Nezostávalo preto veľa peňazí na zvyšovanie životnej úrovne ľudí. Komunisti podľa Štěpána tiež neprichádzali s ničím, čo by väčšinu ľudí presvedčilo o výhodách socializmu. "Neprišli sme so žiadnym modernizačným prvkom," uviedol. Strany vedené z Moskvy taktiež strácali znaky politických strán a boli paralelným riadiacim centrom spoločnosti, bez toho, aby za čokoľvek niesli zodpovednosť. Nakoniec totálne skolabovali. Štěpán: Prečo sa nám nepodarili dobré veci Išlo o medzinárodnú akciu s vonkajšou pomocou, tvrdí Štěpán. Spomína si vraj na slová amerického prezidenta Ronalda Reagana, ktorý povedal, že USA zápas s komunistickým zlom vyhrajú, až keď budú mať v Kremli svojho človeka. Zároveň Štěpán dodáva, že nemá dôkazy o tom, že by tým človekom bol Gorbačov. Odvoláva sa však na vtedajšieho šéfa sovietskej bezpečnostnej služby KGB Vladimíra Krjučkova, ktorý mu vraj povedal, že mohol predpokladať čokoľvek, ale vraj mu nenapadlo, že medzinárodnú kontrarevolúciu povedie generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Zrada bola podľa Štěpána zrejmá aj v Československu. Za "pilota kontrarevolúcie" označil prednovembrového premiéra Ladislava Adamca. Boli nimi vraj aj kariérni nespokojenci v KSČ. Dovŕšením všetkého bolo prijatie uznesenia na zjazde KSČ v decembri 1989, ktorým komunisti 17. november privítali a podporili voľbu Václava Havla za prezidenta. Počas nasledujúceho roka potom opustilo KSČ 1,1 milióna z celkových 1,725 milióna členov, uzavrel Štěpán s pochybnosťami o morálke takejto strany. Presvedčený je, že ho v decembri 1989 zatkli a neskôr väznili, nie pretože by ho tam poslalo Občianske fórum, ale preto, že to bola vôľa KSČ. Prezident Gustáv Husák mu vraj už v septembri, teda dva mesiace pred prevratom, predpovedal, že ho vylúči z KSČ a že skončí v kriminále. Bolo to vraj súčasťou širšieho straníckeho sprisahania rovnako ako spájanie jeho osoby so zásahom na Národnej triede, od ktorého sa dištancuje. Keby neprišiel november, bol by vraj určite pred plánovaným zjazdom v máji 1990 s najväčšou pravdepodobnosťou vo vykonštruovanom procese "zatvorený, až by sčernal". Veľkou prednosťou socializmu podľa Štěpána bolo to, že nikto nemal hlad a nemohol umrieť "za plotom". Je presvedčený, že sa ľudstvo k socializmu v budúcnosti opäť vráti. S 20-ročným odstupom si však zároveň myslí, že ponovembrový vývoj viedol k lepšiemu. V Česku sa za ten čas udialo mnohých dobrých vecí, o ktoré sa mali pričiniť už komunisti. To ho vraj dnes najviac trápi. Štěpán pochválil úradnícku vládu Jana Fischera. "Mne sa páči a ukazuje sa, že stále sú v krajine ľudia, ktorí keď dostanú zodpovednosť, tak nemusia byť opantaní politickým mandátom a vedia niesť zodpovednosť," uviedol. Exprezidenta Václava Havla si po rokoch začal vážiť, pretože si myslí, že to, čo robí, nerobí preto, aby bol bohatší. Ľutuje, že sa s ním nikdy nestretol. Oceňuje aj prezidenta Václava Klausa. Prial by vraj aj expremiérovi Milošovi Zemanovi, aby sa mu podarilo preraziť so Stranou práv občanov. Oceňuje jeho odvahu i odvahu jeho ľudí. Neverí ale, že budú mať úspech. Miroslav Štěpán (1945) V novembri 1989 bol členom predsedníctva ÚV KSČ, poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia KSČ a šéfom pražských komunistov. Vystupoval ako stúpenec reforiem v medziach socializmu. Po 17. novembri prišiel o všetky funkcie, bol vylúčený z KSČ a v decembri 1989 bol zatknutý a odsúdený za zneužitie právomoci verejného činiteľa. V deväťdesiatych rokoch založil vlastnú komunistickú stranu, na čele ktorej stojí doteraz.
Europoslanec sa hnevá. Dostáva veľa peňazí - Ako vysvetlím voličom, že mi v čase krízy chodí každý mesiac na účet cez štyritisíc eur? Tento problém rieši holandský poslanec, ktorý sa chystá preveriť účtovníctvo Európskeho parlamentu. autor: Tomáš Hořejší 26. 10. 2009 Šokujúce sumy Kvôli peniazom sa holandský kresťanský politik Peter van Dalen do Európskeho parlamentu určite zvoliť nenechal. Pri prerokúvaní rozpočtu Európskej únie na rok 2010 verejne a s prekladom do všetkých únijných jazykov vyhlásil, že ho "úplne šokujú" veľkorysé sumy, ktoré dostáva vo svojom novom zamestnaní na najrôznejšie výdavky. "Každý mesiac mi príde na bankový účet 4202 euro a nikto po mne nevyžaduje žiadne účty, zaa čo som ich minul," sťažoval si van Dalen. "Nedokážem to pochopiť. A neviem, ako to vysvetliť svojim voličom, zvlášť teraz, v čase ekonomickej krízy, "dodal. Na konci roka vraj nechá svojho účtovníka platby z europarlamentu poriadne preveriť. "Drobné" prilepšenia k platu Van Dalen sa možno bude ešte diviť, koľko peňazí mu z Bruselu prišlo. Nedávno zvolení europoslanci totiž dostávajú základný plat sedemtisíc euro hrubého. Plus paušál na kanceláriu 3800 eur, na platy svojich asistentov 12300 eur a 3600 eur na služobné cesty. V čase zasadania europarlamentu navyše majú diéty 270 eur na deň. Päťdesiatdeväťročný Peter van Dalen je členom holandskej ortodoxnej kresťanskej strany ChristenUnie, v europarlamente potom zasadá v predsedníctve Európskej konzervatívnej a reformnej skupiny. Je aj podpredsedom Výboru pre dopravu a cestovný ruch. A ako je vidieť, stojí aj na čele hnutia za zníženie náhrad europoslancov. Aspoň do času, než mu jeho účtovníčka prezradí, koľko vlastne od Európskeho parlamentu berie. ihned.cz www.hnonline.sk
Umenie žiť je aj vec šťastia i odriekania - Vladimír Jancura, Pravda | 25. októbra 2009 Profesor Ján Ležovič je na Slovensku celkom ojedinelý zjav. Hoci o niekoľko mesiacov bude mať 90 rokov, neprestáva deň čo deň ordinovať vo svojej súkromnej zubnej ambulancii pri Modrom kostolíku v Bratislave. Nie je to však všetko: trikrát v týždni vybehne po práci na kurty Slovana zahrať si tenis. V auguste ste boli najstarším účastníkom tenisových Medzinárodných majstrovstiev Slovenska seniorov. Pripravujete sa na ďalšiu súťaž? Áno, v budúcom roku bude svetový turnaj, na ktorom sa chcem zúčastniť. Predovšetkým sa však držím zásady: Pohybom proti stareckým neduhom (smiech). My bratislavskí tenisti seniori máme heslo: Kto nehrá tenis - nežije! Ako sa prepravujete na kurty? Zásadne tam chodím peši. Už ako mladý lekár som pacientom radil: musíte chodiť. Aj každá choroba sa musí rozchodiť. Nemáte auto? Nie a nerád sa v aute vozím. O mne bolo všeobecne známe, že pri ceste autom prinášam "smolu". Našťastie, z každej nehody sme vyviazli živí a zdraví. Váš denný rozvrh? Od ôsmej do pätnástej ordinujem, potom hrám tenis, píšem, študujem. Najmä veľa čítam, často do neskorej noci. Čo čítate? Odbornú literatúru v prvom rade. Kto dnes chce obstáť v odbore, nesmie stratiť kontakt s výsledkami najnovšieho výskumu - doma i vo svete. Stačí dva-tri mesiace to nesledovať a už ste vedľa. A sotva to dobehnete. Čo internet? Denne som na internete. Surfujem, e-mailujem, skajpujem - bez toho už to nejde. Ešte prednášate? Už nie, ale chodím na atestácie, na skúšky - na Slovenskú zdravotnícku univerzitu aj na Lekársku fakultu Univerzity Komenského, moju alma mater. A zúčastňujem sa na rôznych diskusiách na univerzitnej pôde, najmä ak sú to podujatia s medzinárodnou účasťou. Ako reagujú ostatní účastníci? Nuž, mnohí sú prekvapení a čudujú sa, že ma ešte nezrádza pamäť pri takýchto spravidla improvizovaných vystúpeniach. Sám sa tomu čudujem, ale pamäť mi zatiaľ, chvalabohu, slúži dobre. Dostanete sa občas aj von z Bratislavy? Občas áno. Pozývajú ma bývalí žiaci na celoslovenské i regionálne kongresy stomatológov - tam ešte prednášam. Aj to ma udržiava v kondícii. Politika vás zaujíma? Dokonca veľmi a stále dúfam, že v slovenskej politike sa ešte objavia osobnosti európskeho, ba svetového formátu. Už sa objavili takí výtvarníci, interpreti vážnej hudby a športovci, raz sa musia aj politici. Potenciál na to Slovensko určite má. Máte nejakú výnimočnú klientelu? Aj včera zavolali z francúzskeho veľvyslanectva, či sa môžu objednať. Prosím, samozrejme, ale vcelku mám dosť pestrú klientelu. Čo je dôležité, už sa nemusím dávať do pozornosti - pacienti sami prichádzajú. Po roku 1989 ste ako prvý u nás zakladali súkromnú stomatologickú kliniku, ale nevyšlo to. Prečo? Narazil som na nepochopenie a odpor úradníkov. Asi som s tým prišiel priskoro, dnes už ide o pomerne bežnú vec. Prečo toľko Slovákov chodí po svete so zničeným chrupom? Hlavná príčina je stále tá istá - nedostatok financií. Obnovenie veľmi poškodených zubov niečo stojí, stačí pripomenúť stále rastúce ceny materiálu. Ale sú aj iné príčiny, predovšetkým zanedbaná starostlivosť o zuby, a to už počnúc detstvom. Vynechávanie a ustavičné odkladanie preventívnych prehliadok. Škoda, že školskí stomatológovia už patria minulosti. Museli prejsť každé dieťa a starať sa oň. Vážnym dôvodom je aj nesprávna životospráva a stravovanie. Dalo by sa očakávať, že rodina venuje väčšiu starostlivosť o chrup vlastného dieťaťa, keďže jeho liečba je taká drahá? Rodina sa nestará, lebo matka príde domov o piatej z roboty s vyplazeným jazykom a nevie, čo skôr - variť, prať alebo s dieťaťom pripravovať úlohy? Čiže treba vrátiť do škôl štátnych zubárov? Štát na to nemá peniaze. Príkladná starostlivosť tohto druhu je vo Švajčiarsku a vo Švédsku, ide však o bohaté krajiny. Čo sa vám vynorí v pamäti, keď počujete slovo bieda? Vlastné detstvo a mladosť. Bol som medik chudoby. Narodil som sa do mlynárskej rodiny v Dolných Našticiach pri Bánovciach nad Bebravou. Osud nám však uštedril tvrdý úder a už ako malý chlapec som zostal s mamičkou osamote. Rozhodla sa odísť so mnou a s jedným batôžkom do Bratislavy. Na Zochovej ulici otvárala v tom čase ženská klinika "babický kurz". Mamička sa doň prihlásila a stala sa diplomovanou ošetrovateľkou. Neskôr to tam dotiahla až na vrchnú sestru. Čo bolo medzitým s vami? Kde ste bývali? Keďže mamička vtedy ešte nemala vlastné ubytovanie, umiestnila ma do internátu na Hlbokej ceste. Išlo o rozľahlú budovu, ktorú gróf Pálffy daroval kedysi mníškam "vincentkám", aby tu vychovávali mládež. V budove bola aj ľudová škola, ktorú som vychodil. Na túto školu a sestričky veľmi rád spomínam. Naučili ma tam žiť, obľúbili si ma a vlastne ich zásluhou som sa dostal na gymnázium v Malackách. Prečo v Malackách? Dvakrát som sa hlásil na známe bratislavské gymnázium na Grösslingovej ulici, ale napriek veľmi dobrým výsledkom pri prijímačkách ma nevzali. "Pre nedostatok miesta," odpovedal riaditeľ na nechápavé otázky sestričiek. Začal som teda chodiť do meštianskej školy, ale im to nedalo, a keď v Malackách otvorili františkáni gymnázium, prihlásili ma tam. Prestúpil som, ale stratil som rok. Neľutujem, žil som v paláci uprostred krásnej záhrady. Hoci som nemal peniaze, mnísi ma tam nechali takmer zadarmo. Nemali ste neskôr, za komunistov, problémy s tým, že ste vychodili katolícke gymnázium? Po roku 1948 to rôzni kádrovníci brali ako škvrnu na mojom profile. Nezaujímalo ich, že som tam získal klasické vzdelanie. Ale vďaka františkánom som privoňal aj k športu a zostal mu verný po celý život. Potom ste sa dali na štúdium medicíny. Čo rozhodlo pri voľbe povolania? Urobil som to aj z vďačnosti k mamičke. Ale keď tak rozmýšľam, už vtedy som chcel robiť niečo, čím pomôžem ľuďom. Na meštianke som sa klonil k učiteľstvu, na konci gymnázia prevládol záujem o medicínu. Na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského ste začali študovať ešte pred vojnou a krátko po rozpade Československa. Aké tam boli vtedy pomery? Vrhol som sa do štúdia, ale nežil som v slonovinovej veži. Najviac ma bolel nedobrovoľný odchod českých profesorov, ktorí štúdium lekárstva na Slovensku po prevrate roku 1918 rozbehli a dostali ho na vysokú úroveň. Vyštudovali ste všeobecné lekárstvo, ale potom ste sa celý život venovali stomatológii. Ako je to možné? To vám bola taká zhoda náhod. Po vojenčine som mal záujem o gynekológiu, ale vtedy aj na absolventov medicíny čakali umiestenky. Mňa chceli poslať do Košíc, zašiel som teda za kamarátom na povereníctve zdravotníctva a ten mi povedal, že v Bratislave je voľné miesto jedine na stomatologickej klinike. O čosi neskôr ma k sebe volal profesor Štefánik, prednosta ženskej kliniky, ale môj šéf, profesor Beseda, mi opakoval, že gynekológov je dosť, zatiaľ čo stomatológov nedostatok. Bol to fantastický človek a po čase som mu dal za pravdu: ak človek chce a veľa, veľa študuje, dokáže sa presadiť v ktoromkoľvek odbore. Postupne ste sa vy sám stali univerzitným profesorom, šéfom katedry i stomatologickej kliniky a intenzívne ste sa venovali aj vedeckému výskumu. Čo z objaveného a patentovaného obstálo v skúške času? Už v polovici päťdesiatych rokov som sa so spolupracovníkmi zaoberal problémami takzvanej fokálnej infekcie a najmä tomu, ako baktérie vznikajúce pri zápale pôsobia na celý organizmus a zapríčiňujú ďalšie ochorenia. Dnes s určitým zadosťučinením sledujem, ako na tieto výskumy nadväzujú popredné výskumné centrá vo svete, severoamerické nevynímajúc. Je to celý jeden smer výskumu! Vlani vás uviedli do Siene slávy Slovenského tenisového zväzu. V najťažších rokoch ste sa pričinili o zachovanie tenisu na Slovensku, ako sa uvádzalo v oficiálnom zdôvodnení. Kto chcel tenis zničiť? Začiatkom päťdesiatych rokov sa tenis dostal do nepriazne vtedajších politických špičiek. Považovali ho za pánsky šport a forsírovali skôr kolektívne športy, všade vtedy zavládol duch kolektivizmu. Už som bol docentom a známym lekárom, keď ma oslovili niekoľkí funkcionári zo zväzu, či by som neprijal miesto predsedu. Darmo som sa bránil, bolo sa treba obetovať. Poviem vám, nebolo to ľahké, ale niečo sa nám podarilo, napríklad zorganizovať prvý medzinárodný turnaj na Slovensku. Nikdy ste nepomýšľali na emigráciu? Nie, správa o okupácii v auguste 1968 ma zastihla na Medzinárodnom kongrese v Düsseldorfe. Nemeckí kolegovia mi ponúkli miesto docenta na tamojšej fakulte a ohromnú súkromnú stomatologickú prax s tromi ordináciami a domom. Nemohol som to prijať a vrátil som sa do vlasti. Vráťme sa ešte na chvíľu k úvodným otázkam. V čom spočíva umenie žiť - v schopnosti život vychutnávať? Zmysel života vidím skôr v činorodej práci ako v pôžitkárstve. Nefajčíte, nepijete, čo ešte nerobíte? Takmer nejem, presnejšie - jedávam veľmi striedmo. Jeden môj kolega kedysi rád so mnou cestoval. Keď som s Jankom, mám vždy dva obedy i večere, vysvetľoval známym. (smiech) Čiže je to vec odriekania? Odriekania, ale aj šťastia. Pozrite, keď tak dlho žijete, všeličo zažijete. Odjakživa chodím po meste peši. Keď som pracoval ešte na Bezručovej ulici, kráčal som takto domov po Štúrovej ulici. Vtom sa vzadu za mnou ozval strašný ženský výkrik. Priam som stuhol. Urobím ešte krok, a je po mne. Z nákladného auta naloženého koľajnicami sa totiž jedna uvoľnila a letela smerom ku kaviarni Luxor. Odťala by mi hlavu. Podobné sa zopakovalo približne za tri mesiace z druhej strany Manderláku. Dodnes to považujem za zázrak.
Cirkev prijme anglikánov, ktorí sa túžia stať katolíkmi - P:3, 20. 10. 2009 , ZAH Vatikán (20. októbra, RV) – Svätá stolica pripravuje vydanie apoštolskej konštitúcie, ktorá umožní plné začlenenie do Katolíckej cirkvi skupinám anglikánov, ktorí sa túžia stať katolíkmi. K pripravovanému textu, ktorý hovorí o vytvorení osobitných personálnych ordinariátov pre týchto veriacich, dnes vydala Kongregácia pre náuku viery informatívnu nótu v nasledovnom znení: “Katolícka cirkev prípravou apoštolskej konštitúcie odpovedá na početné žiadosti predložené Svätej stolici skupinami anglikánskych klerikov a veriacich z rôznych častí sveta, ktorí túžia vstúpiť do plného a viditeľného spoločenstva. V tejto apoštolskej konštitúcii Svätý Otec zaviedol kánonickú štruktúru, ktorá umožní takéto korporatívne zjednotenie prostredníctvom inštitúcie osobných ordinariátov, ktoré umožnia bývalým anglikánskym veriacim vstúpiť do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, pri súčasnom zachovaní prvkov špecifického duchovného a liturgického dedičstva anglikánov. Podľa znenia apoštolskej konštitúcie dohľad a pastoračné vedenie takýchto skupín bývalých anglikánskych veriacich zabezpečí osobný ordinariát, ktorého ordinár bude zvyčajne menovaný z bývalého anglikánskeho kléru. Apoštolská konštitúcia, ktorá bude zakrátko publikovaná, predstavuje zmysluplnú a dokonca nevyhnutnú odpoveď na celosvetový jav, tým, že poskytuje jednotný kánonický model pre univerzálnu Cirkev, prispôsobiteľný rozličným miestnym situáciám a rovný pri svojom uplatňovaní voči bývalým anglikánom. Takýto model predvída možnosť vysviacky bývalých anglikánskych ženatých klerikov za katolíckych kňazov. Historické a ekumenické dôvody nedovoľujú vysviacku ženatých mužov za biskupov ako v Katolíckej cirkvi, tak ani v pravoslávnych cirkvách. Preto konštitúcia vymedzuje, že ordinárom môže byť buď neženatý kňaz alebo neženatý biskup. Seminaristi ordinariátu sa budú pripravovať popri iných katolíckych seminaristoch, aj keď ordinariát bude môcť otvoriť formačný dom za účelom uspokojenia osobitných potrieb formácie v anglikánskej tradícii. Takýmto spôsobom chce apoštolská konštitúcia vytvoriť rovnováhu medzi záujmom na jednej strane zachovať vzácne anglikánske liturgické a duchovné dedičstvo a na druhej strane obavou, že by sa tieto skupiny a ich klérus včlenil do Katolíckej cirkvi.“ Nóta ďalej cituje kardinála Williama Levadu, prefekta Kongregácie pre náuku viery, ktorý stojí za prípravou tohto opatrenia: „Touto ponukou má Cirkev v úmysle odpovedať na oprávnené túžby týchto anglikánskych skupín po plnej a viditeľnej jednote s Rímskym biskupom, nástupcom Petra.“ Osobné ordinariáty budú ustanovené podľa potreby, po predchádzajúcej konzultácii s miestnymi biskupskými konferenciami a ich štruktúry budú v určitom zmysle podobné štruktúram vojenských ordinariátov. Kardinál Levada ďalej vysvetľuje: „Anglikáni, ktorí vstúpili do kontaktu so Svätou stolicou, jasne vyjadrili svoju túžbu po plnej a viditeľnej jednote v jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi. Zároveň nám hovorili o význame, aký majú pre ich život viery anglikánske tradície, čo sa týka spirituality a kultu.“ www.tkkbs.sk
Gorbačov mohol vstupu Slovenska do NATO zabrániť, tvrdí expremiér - Miroslav Čaplovič, Pravda | 19. októbra 2009 Posledný sovietsky vodca po skončení studenej vojny nevyužil šancu predísť rozširovaniu Severoatlantickej aliancie, tvrdí niekdajší ruský premiér Jegor Gajdar. "Michail Gorbačov mohol od západných štátnikov dosiahnuť, aby sa NATO nerozrastalo, lenže túto požiadavku nevzniesol," povedal v rozhovore pre Pravdu na konferencii Fórum 2000, ktorá sa koná každoročne v Prahe. Keď ste v roku 1992 stáli na čele vlády, robilo Rusko kroky proti rozširovaniu NATO, okrem iných aj o vtedajšie Československo? Samozrejme, že sme vyhodnocovali vývoj. Lenže smerovanie bolo už vtedy dané predchádzajúcim postupom sovietskeho vedenia. Na čo narážate? Rozprával som sa s jedným kľúčovým západným predstaviteľom, ktorý sa zúčastnil na rokovaniach s Moskvou po páde železnej opony. Jeho meno neprezradím; poviem, čo mi odvetil na otázku, či Rusko získalo sľub, že výmenou za súhlas so znovuzjednotením Nemecka sa NATO nebude rozširovať na východ. Čo vám odpovedal? Priznal, že keby Michail Gorbačov žiadal, aby sa aliancia nepribližovala k ruským hraniciam, povedal by mu áno. Dodal však, že posledný sovietsky prezident túto žiadosť nevzniesol. Prečo Rusko doteraz vníma NATO ako nebezpečenstvo? Najprv pripomeniem, že aliancia vznikla ako protiváha obrovského počtu sovietskych tankov. Znamená to, že po skončení studenej vojny stratila zmysel. Chápem však, že rozpustiť takýto vojenský kolos nie je jednoduchá úloha. Ja sa nenazdávam, že NATO predstavuje pre Rusko územnú hrozbu. Myslia si to však naši armádni hodnostári. Celý život sa učili, ako majú bojovať proti možnému nebezpečenstvu. Znamená to, že keby rozširovanie aliancie na východ nevnímali ako hrozbu, mohli by sa zastreliť. Veľa Rusov pripisuje Gorbačovovi vinu za rozpad Sovietskeho zväzu. Bola to jeho práca? Bol to osud. Dejiny sú dlhý vývoj. Sovietsky zväz si nezačal kopať hrob, keď Gorbačov v roku 1985 prevzal moc ako nový generálny tajomník komunistickej strany. Rozhodnutie o vlastnom pochovaní padlo niekoľko desaťročí predtým. Vysvetlite. V období 1928 - 1929 sa hovorilo o ekonomickom smerovaní štátu. Vo vedení komunistickej strany neuspeli hlasy dôležitých predstaviteľov, ktorí presadzovali fungovanie hospodárstva, akému dnes hovoríme čínsky model. Zvíťazila Stalinova predstava, ktorá predurčila zánik Sovietskeho zväzu. Vláda Roberta Fica pestuje veľmi dobré vzťahy s Moskvou. Môže Slovensko z tohto postoja k Rusku ťažiť? Nepochybne. Ruskí predstavitelia si vysoko vážia slovenský prístup, pretože na pôde Európskej únie presadzuje s nami konštruktívny dialóg. Podobne ako to robí ďalší slovanský štát - Slovinsko. Hlasy týchto krajín považujeme za dôležité, keďže v EÚ patrí dominantné postavenie Francúzsku a Nemecku. Očakávate, že sa niekedy zopakuje plynová kríza? Samozrejme, že áno. Táto hrozba bude visieť nad západnými odberateľmi dovtedy, kým si bude Európa zakrývať oči pred tým, kto nesie zodpovednosť, kto je skutočný vinník. Narážam na tranzit cez Ukrajinu. Dovtedy, kým sa s jej prístupom nedokážete vyrovnať a nebudete schopní jasne pomenovať vinníka, tak sa vám to môže zopakovať v najnevhodnejšej chvíli. Vyriešte si prepravu plynu cez Ukrajinu, Moskva si zase vyrieši energetické vzťahy s Kyjevom. Čo poradíte Slovensku, ktoré je závislé od ruského plynu, ako by si malo zabezpečiť jeho dodávky? Musíte v Kyjeve dôrazne žiadať, aby Európska únia mala na Ukrajine vlastné plynomery. Konajte naozaj energicky. V opačnom prípade nezistíte, koľko plynu pretečie cez ukrajinské územie.
V USA zomrela slávna slovenská agentka z 2. svetovej vojny - LOS ANGELES. Mária Gulovičová (Maria Gulovich Liu), Američanka slovenského pôvodu, ktorá zachránila pred nacistami židov a neskôr aj amerických a britských tajných agentov počas Slovenského národného povstania na sklonku druhej svetovej vojny, zomrela vo veku 87 rokov. Informoval o tom vo štvrtok denník Los Angeles Times. Mária Gulovičová zomrela na rakovinu hrubého čreva v piatok 28. septembra vo svojom dome v meste Port Hueneme v americkom štáte Kalifornia. Narodila sa 19. októbra 1921 v Litmanovej. Vyštudovala gréckokatolícky učiteľský inštitút v Prešove a po jeho absolvovaní začala v roku 1940 učiť v obci Jarabiny a neskôr v Hriňovej. Bolo to v čase, keď už rok bola pri moci vláda Jozefa Tisa kolaborujúca s nacistami. Za život jej vďačí aj osemnásť pilotov Dramatické udalosti okolo Gulovičovej sa začali odvíjať od roku 1944, keď ju rodinný židovský priateľ, ktorý prevádzkoval pílu a bol Nemcami ešte stále považovaný za užitočného, zo strachu o nejasnú budúcnosť požiadal, aby ukryla jeho ženu a deti. Súhlasila, hoci jej za odhalenie hrozil prísny trest, prinajmenšom väzenie. O niekoľko týždňov ju kapitán slovenskej armády odhalil, ale pretože tajne spolupracoval s odbojom, navrhol jej, že ju neprezradí, ak sa pripojí k povstalcom. Gulovičová súhlasila a začala plniť rôzne povstalecké úlohy, na ktoré využívala svoj šarm a znalosť piatich jazykov vrátane plynulej nemčiny. Neskôr sa pripojila k ruskej spravodajskej službe, ale keď Nemci potlačili povstanie, dala sa aj s partizánmi na útek do hôr. Tam sa neskôr stretla s členmi misie Úradu strategických služieb (Office of Strategic Services - OSS) USA, ktorí prilietali od 17.septembra 1944 na Slovensko s cieľom pomáhať veleniu Povstania a odviesť z územia najmenej 18 zostrelených spojeneckých pilotov, ktorých povstalecké vedenie ukrývalo. Potrebovali k tomu tlmočníčku a schopnú organizátorku, ktorá by zabezpečila kontakt s vidiečanmi naklonenými povstaniu. Emigrovala s pomocou šéfa CIA Nemecké jednotky Edelweiss pri prekvapivej razii napokon zajali 26. decembra 1944 všetkých členov misie OSS okrem dvoch. Tých spolu s dvoma britskými agentmi až do rumunských hôr pomohla previesť práve Mária Gulovičová. Trvalo im to deväť týždňov. Pätnásť zajatých členov misie OSS, ako aj vojnový korešpondent tlačovej agentúry Associated Press (AP) Joseph Morton, bolo v januári 1945 popravených v koncentračnom tábore Mauthausen. Po dosiahnutí Bukurešti odletela Gulovičová s Američanmi na americkú základňu v Taliansku. Neskôr ju armáda vyslala do Prahy ako tlmočníčku, kde stretla budúceho šéfa CIA Allena Dullesa. S jeho pomocou emigrovala do USA a stala sa americkou občiankou. Za statočnosť a obetavosť ju v roku 1946 odmenili vysokým americkým štátnym vyznamenaním Bronzová hviezda. Gulovičová bola dvakrát vydatá a mala dve deti, syna a dcéru, každého z iného manželstva. O jej hrdinstve píšu vo svojich knihách americkí autori: Sonya N. Jasonová v knihe "Maria Gulovich: OSS Heroine of World War II: The Schoolteacher Who Saved American Lives in Slovakia" a Jim Downs v knihe "World War II: OSS Tragedy in Slovakia". Tá vyšla v roku 2004 aj po slovensky s názvom Druhá svetová vojna: Tragédia OSS na Slovensku. piatok 2. 10. 2009 TASR www.sme.sk
Zomrel herec Patrick Swayze - LOS ANGELES. Americký herec Patrick Swayze (57), ktorý sa preslávil najmä vo filme Hriešny tanec, zomrel v pondelok po takmer dvojročnom boji s rakovinou pankreasu. Americké médiá informovali, že zomrel v Los Angeles v kruhu svojej rodiny. Rakovinu zistili hollywoodskej hviezde v januári 2008 a lekári mu dávali len pár týždňov života. Podrobil sa liečeniu a chemoterapii, na ktoré očividne dobre zareagoval a dokonca nakrúcal televízny detektívny seriál The Beast. V súvislosti so svojím zdravotným stavom sám hovoril o zázraku. V januári 2009 uviedol v rozhovore, že mu ostávajú možno už iba dva roky života. Swayze sa narodil 18. augusta 1952 v texaskom Houstone. Jeho otec bol šampión v ródeu a matka vlastnila baletné štúdio. Venoval sa tak tancu od mladosti a vystupoval s newyorskými skupinami pred tým, ako zažiaril na Broadwayi v muzikáli Pomáda. Koncom 70. rokov sa presťahoval do Hollywoodu a začal sa objavovať v malých televíznych a filmových úlohách. Úspech Hriešneho tanca nečakal nikto Popkultúrnou ikonou sa stal v roku 1987 rolou tanečného inštruktora Johnnyho vo filme Hriešny tanec, odohrávajúcom sa v newyorskom letovisku v 60. rokoch. Producenti vôbec neočakávali od nízkorozpočtového filmu, že zarobí v USA 64 miliónov dolárov (43,76 mil. eur) a na celom svete 214 miliónov dolárov (146,32 mil. eur). Swayze bol spoluautorom a interpretom piesne She's Like the Wind z tohto filmu, ktorá sa stala hitom. Snímka Duch (1990) zarobila dokonca ešte oveľa viac. Po týchto dvoch filmoch a náhlej sláve kariéra krásavca Hollywoodu ustrnula, pričom bojoval aj s alkoholom. V rozhovore pre Daily Mail prezradil, že s pitím to začal preháňať po otcovej smrti v roku 1982. O desať rokov neskôr podstúpil liečenie. Herec, ktorého trikrát nominovali na cenu Zlatý glóbus, si sympatie divákov získal aj filmami Bod zlomu, Tri priania, Čierny pes, Listy od vraha či Prekliata noc. TASR utorok 15. 9. 2009
Dalajláma očaril Slovákov - Tändzin Gjamccho, na celom svete známy ako 14. tibetský dalajláma, si dnes v Bratislave osobne prevzal cenu Nadácie Jána Langoša za zásluhy v oblasti boja za ľudské práva. Duchovný i svetský líder Tibetu cenu označil za istý záväzok, ktorý mu dáva ešte o trochu viac odvahy v boji za ľudské práva a nezávislosť Tibetu. Pogratuloval tiež bývalému disidentovi Fedorovi Gálovi, ktorému takisto udelili cenu a označil ho za svojho spriazneného brata. Svojím typickým smiechom však vyjadril pochybnosti, či ho má považovať za brata staršieho alebo mladšieho a rozosmial tak zaplnené bratislavské Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava. Dalajláma si vypočul aj archívny rozhovor s tragicky zosnulým Jánom Langošom, aktivistom v oblasti ľudských práv a protagonistom Novembra 1989. Ďakoval aj v mene šiestich miliónov Tibeťanov. "Chcel by som vyjadriť veľkú vďačnosť za získanie tejto ceny. Dostať takéto ocenenie pomenované podľa Jána Langoša, ktorý bol takisto bojovníkom za slobodu v mene pravdy a nenásilia, znamená pre mňa veľmi mnoho," podčiarkol. Neskôr na tlačovej konferencii dalajláma rozprával aj o tom, kde sa cíti doma, keďže žije už viac ako 50 rokov v exile v indickej Dharmasale, kam odišiel po brutálnom potlačení tibetského povstania čínskou armádou v roku 1954. Nositeľ Nobelovej ceny mieru konštatoval, že hoci je utečenec, India je preňho miestom spirituality a ako slobodná krajina mu poskytuje útočisko. Dodal, že jeho vlasť spravuje nedemokratický čínsky režim. Dalajláma upozornil na trend zlyhávania autoritárskych režimov a vyjadril presvedčenie, že demokratizačný trend, ktorý prebieha v Číne najmä za pomoci intelektuálov a vzdelaných mladých ľudí, prinesie plody aj pre Tibet. Tibetský mních zavŕšil svoj dnešný program stretnutím s verejnosťou na vystúpení v Športovej hale na Pasienkoch. V zaplnenej hale rečnil vyše dve hodiny a odpovedal napríklad aj na to, ako bojovať s hnevom či lenivosťou, či aké najťažšie chvíle počas svojho života prekonal. Recept na šťastný život Každý má právo na šťastie aj schopnosť byť šťastným, odkázal dnes Slovákom na stretnutí so stovkami ľudí v športovej hale v Bratislave na Pasienkoch štrnásty dalajláma, duchovný a politický vodca Tibetu. „Všetci máme v sebe potenciál radosti a vnútorného pokoja, aj keď na to pod ťarchou starostí a bolesti zabúdame,“ uviedol. Základnou podmienkou radosti je pokojná myseľ a súcitenie. Zároveň sú veľmi lacným liekom - posilňujú náš imunitný systém. Neznamená to, že nebudete potrebovať lekára, ale rýchlo sa zotavíte. Keď máte pokojnú myseľ, nie ste v strese, nemáte strach, krvný obeh sa stabilizuje, povedal dalajláma. Súcitením sa človek otvára druhým. Ak nie sme dostatočne otvorení, príliš sústredení na seba, vytvárame si problémy – hnev, žiarlivosť, nenávisť. Keď vznikli problémy, niečo nebolo v poriadku s našou emocionálnou motiváciou. Vyhli by sme sa im, ak by sme dokázali vnímať druhých ako súčasť seba samého, tvrdí nositeľ Nobelovej ceny za Vysvetlil, že ľútosť nie je súcitenie, lebo v nej je pocit nadradenosti. „Nám ide o skutočný súcit k druhým, že sa do hĺbky zaoberáme bolesťou druhej bytosti a snažíme sa jej od bolesti pomôcť, aby bola šťastná“. Ďalším posolstvom, ktoré sa snaží pripomínať pri cestách po svete, je harmónia medzi cirkvami. Rôzne filozofie majú podľa neho spoločné posolstvo – lásku, dobro, súcit, pomoc druhým a pokoj v duši. Tieto hodnoty môže rovnako dobre uplatňovať aj neveriaci človek. Dalajláma pôsobí radostne, žartuje, priznáva ale, že aj on býva nahnevaný. Vtedy je lepšie povedať možno pár nie príliš príjemných slov, no nenechávať hnev v sebe. A čo nás má naučiť súčasná hospodárska kríza? „To skutočne neviem,“ povedal dnes s úsmevom. V skutočnosti ale vidí za krízou jasné príčiny – hrabivosť, posadnutosť sebou a hmotným prospechom, špekulovanie, nedostatok transparentnosti. Pravda, povedaná na začiatku krízy, by bola tiež mnohým pomohla, dodal. Dalajláma podčiarkol význam vnútornej krásy človeka. Spomenul príbeh známeho, ktorý prestal byť mníchom, aby sa oženil. Keď ho stretol, dalajláma si ho doberal: Už nie si mníchom, ale tá tvoja žena nie je ktovie ako krásna. „Zvonka možno nie je najkrajšia, ale mne sa veľmi páči jej vnútorná krása,“ odpovedal muž. Pred odchodom z druhého stretnutia s verejnosťou na bratislavských Pasienkoch poradil rodičom, aby dávali svojim deťom čo najviac lásky. Ich deti budú šťastné a bezpečné aj keď vyrastú a tak budú ovplyvňovať aj dnešný prepojený svet. Po svojom verejnom vystúpení sa dalajláma odobral do hotela. Pred ním ho čakala asi stovka Bratislavčanov s transparentmi podporujúcimi Tibet a boj za ľudské práva v Číne. S dalajlámom sa dnes stretli aj lídri opozičných strán Pál Csáky (SMK), Pavol Hrušovský (KDH), Mikuláš Dzurinda (SDKÚ-DS), Milan Hort (SDKÚ-DS) a šéf novovzniknutej strany Most-Híd Bela Bugár. Vypočuli si informácie o duchovnej a politickej situácii v Tibete a o problémoch, ktoré krajina vo vzťahu k Číne má. „To nie je ani separatizmus, to je úsilie len dosiahnuť to, čo, ako nám povedal, obsahuje samotná čínska ústava," vysvetlil Dzurinda ako vníma pozíciu duchovného vodcu budhistov v otázke postavenia Tibetu. „Ak to stretnutie dnes bolo o niečom, tak aj o tom, že je minimálne slušné symbolu boja proti totalite, za demokraciu a ochranu ľudských práv aj osobne poďakovať," vysvetlil hlavný význam stretnutia podpredseda SDKÚ-DS Milan Hort. Šéf strany Most-Híd Béla Bugár videl hlavne poučenie stretnutia vo výzve dalajlámu, stále hovoriť pravdu. „Stále treba hovoriť pravdu a nestarať sa o to, kto ako útočí, ale predostrieť vlastne riešenia," uzavrel. Dalajlámu prijal aj primátor hlavného mesta SR Andrej Ďurkovský, ktorý ho privítal ako mierového posla pomáhajúceho pri nachádzaní duchovných hodnôt. Duchovný vodca konštatoval, že nie je ničím výnimočným, je jedným z miliárd ľudí. "Vždy sa iba snažím prinášať základné ľudské hodnoty - slobodu jednotlivca, to je základ slobody. Zároveň ako budhistický mních sa snažím prinášať náboženskú harmóniu," vysvetlil. Dalajláma odcestuje vo štvrtok (10.9.) zo Slovenska do Českej republiky, kde sa stretne s exprezidentom Václavom Havlom. Najvyšší tibetský duchovný predstaviteľ navštívil Slovensko naposledy 14. októbra 2000. Na Hodžovom námestí sa demonštrovalo Za dodržiavanie ľudských práv v Číne demonštrovalo dnes na Hodžovom námestí asi 150 ľudí. Pôvodný termín demonštrácie bol 18. jún, keď bol na návšteve Slovenska čínsky prezident Chu Ťin-tchao, no vtedy občianski aktivisti na zhromaždenie nedostali povolenie. Deviatich, ktorí predsa len chceli pred Prezidentským palácom rozvinúť transparenty, polícia zatkla. "Medzičasom súd rozhodol, že zrušenie demonštrácie bolo nezákonné a preto sme tu. Síce bez čínskeho prezidenta, ale aj tak kvôli ľudským právam v Číne," vyhlásil na dnešnom zhromaždení Peter Weisenbacher z Amnesty International. Ako dodal, kým pred tromi mesiacmi chceli demonštrovať iba za dodržiavanie ľudských práv v Číne, dnes je to už aj za slobodu prejavu na Slovensku. Občianski aktivisti sú presvedčení, že vyšetrovanie júnového incidentu chcú kompetentní zamiesť pod koberec. Oni sú však rozhodnutí nepoľaviť a podľa Ondreja Dostála z Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika podajú novú sťažnosť na postup polície. "Podľa vyšetrovateľa policajti vraj neprekročili svoje právomoci, ale priznali, že zatknutý nebol páchateľ, ale obeť," informoval o vyšetrovaní aktivista Eduard Chmelár. Preto chcú, aby sa im polícia verejne ospravedlnila. "Bol by som rád, keby som mal pocit, že som na Slovensku doma, nemám ho. Nemajú ho ani mnohí Maďari a nemajú ho ani mnohí Rómovia. Bol by som rád, keby som mohol byť hrdý na najvyšších predstaviteľov tohto štátu, nie som," vyhlásil na demonštrácii vydavateľ a publicista Fedor Gál, ktorý aktivistov dnes podporil. Vyvrcholením zhruba hodinovej demonštrácie bolo čakanie na tibetského duchovného a politického vodcu, štrnásteho dalajlámu, ktorý je na Slovensku na návšteve. Organizátori, účastníci zhromaždenia a novinári si na neho počkali pred hotelom Crown Plaza, kde je ubytovaný. Dalajláma im po príchode zo stretnutia s verejnosťou na Pasienkoch s úsmevom zamával, čím symbolicky demonštráciu ukončil. Jeho návšteva dominovala celej akcii, najväčší transparent nevyzýval k dodržiavaniu ľudských práv, ale bol na ňom nápis SDĽ podporuje Dalajlámu. Tibetský exilový vodca ukončí druhú návštevu SR vo štvrtok, keď odletí do Prahy. Dnes prevzal Medzinárodnú cenu Jána Langoša, s ktorým sa stretol pri prvej návšteve Slovenska pred deviatimi rokmi. 9.09.2009 www.pluska-sk
V minulom roku zomrelo vyše 53.000 osôb - V minulom roku zomrelo v Slovenskej republike 53.164 osôb, z čoho bolo 25.170 žien a 27.994 mužov. Hrubá miera úmrtnosti medziročne poklesla o 0,2 bodu na 10,0 promile. Úmrtnosť obyvateľstva sa od roku 1993 udržuje pod hranicou desať zomretých osôb na 1000 obyvateľov. "Od roku 2004 pozorujeme trend rastu reprodukčných mier – mierne sa zvyšuje pôrodnosť, naďalej klesá potratovosť, prirodzený prírastok na 1000 obyvateľov je v kladných číslach, vyššie hodnoty má v roku 2008," konštatuje sa v Správe o zdravotnom stave obyvateľstva SR za roky 2006 - 2008, ktorú dnes na svojom zasadnutí prerokoval vládny kabinet. Najčastejšími príčinami úmrtia v roku 2007 boli choroby obehovej sústavy, nádory, vonkajšie príčiny, ochorenia dýchacej a tráviacej sústavy. Ako sa v správe ďalej uvádza, napriek pozitívnemu klesaniu štandardizovanej miery úmrtnosti na srdcovocievne ochorenia, Slovensko aj naďalej zostáva na chvoste Európy. Úmrtnosť na nádorové ochorenia u mužov aj žien má síce od roku 2003 stagnujúci charakter, incidencia niektorých typov nádorov je však mierne stúpajúca. Narastá tiež výskyt diabetu u dospelých, chronickej obštrukčnej choroby pľúc a asthmy bronchiale. Stúpa aj ich prevalencia, teda demografický ukazovateľ, ktorý vyjadruje pomer počtu chorých ľudí k počtu obyvateľov. Od roku 2000, kedy sa začalo štatistické zisťovanie v psychiatrických ambulanciách, bol zaznamenaný aj plynulý nárast počtu psychiatrických vyšetrení. Epidemiologická situácia infekčných ochorení bola v rokoch 2006 až 2008 priaznivá. V skupine črevných nákaz došlo oproti roku 2005 k poklesu salmonelóz a hnačiek s neobjasnenou etiológiou.Naopak u hnačkových ochorení s objasnenou etiológiou a vírusovej hepatitídy typu A prišlo k vzostupu chorobnosti. V minulom roku výrazne vzrástla chorobnosť na čierny kašeľ, výskyt ochorení, proti ktorým sa na Slovensku očkuje bol však ojedinelý alebo nulový. Z nákaz prenosných zo zvierat na človeka bol zaznamenaný vzostup ochorení na listeriózu a kliešťovú encefalitídu. Počet novoregistrovaných prípadov HIV infekcie v roku 2008 predstavuje najvyšší výskyt v jednom kalendárnom roku v celom sledovanom období od roku 1985. Podľa predpokladov bude počet úmrtí na ochorenia neinfekčnej etiológie stúpať. Preto je podľa rezortu zdravotníctva nutné intenzívnejšie rozvíjať preventívno–edukačné projekty, naďalej sa zapájať a rozvíjať spoluprácu v projektoch koordinovaných Európskou komisiou a Svetovou zdravotníckou organizáciou. "V neposlednom rade vo zvýšenej miere venovať úsilie na zmenu postojov obyvateľov k vlastnému zdraviu," konštatuje sa v správe. TASR 2.09.2009 www.pluska.sk
Zomrel autor textu sovietskej a ruskej hymny Sergej Michalkov - ČTK | 27. augusta 2009 18:36 Vo veku 96 rokov zomrel vo štvrtok ruský básnik a prozaik Sergej Michalkov, autor textu sovietskej aj terajšej ruskej národnej hymny. Oznámil to jeden z jeho spolupracovníkov Denis Baglaj prostredníctvom agentúry Interfax. Michalkov, otec slávnych filmových režisérov Nikity Michalkova a Andreja Končalovského, zomrel po dlhej chorobe v nemocnici v Moskve. Sergej Michalkov býva niekedy označovaný za klasika ruskej literatúry pre deti. Ťažko nájsť v Rusku dieťa, ktoré by nepoznalo jeho verše. Napísal pre ne veľa básní, poviedok, rozprávok aj filmových scenárov, za ktoré dostal celý rad ocenení. "Ten, kto píše pre deti, musí navždy zostať rovnaký ako tí, pre ktorých píše. Vedieť sa vrátiť do detstva, to je veľké šťastie. Ja to viem," zveril sa vlani v marci ruskému denníku Izvestija krátko pred svojimi 95. narodeninami. Známym sa však stal predovšetkým ako autor textu hymny niekdajšieho Sovietskeho zväzu, ku ktorej zložil hudbu Alexander Alexandrov, a ktorá sa ako hymna hrala do roku 1990. Pôvodné slová k hymne zložil v roku 1943 za spolupráce svojho arménskeho priateľa Garolda El-Registana a chválil v nej Stalina. Po smrti diktátora v roku 1953 sa hymna hrala väčšinou bez slov. V roku 1977 potom, čo ZSSR prijal novú ústavu, Michalkov text hymny upravil tak, že v nej nahradil zmienky o Stalinovi vetami, ktoré oslavovali zakladateľa sovietskeho štátu Vladímira Lenina. V roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu bola hymna stiahnutá a nahradila ju inštrumentálna skladba ruského skladateľa 19. storočia Michaila Glinky. V roku 2001 sa ruské vedenie rozhodlo vrátiť k známej melódii a Michalkov dodal nový "demokratický" text, prispôsobený ruskej realite. Kritici ale poukazovali na to, že iba nahradil stranu a Stalina Bohom. Michalkov obdivoval Stalina ako veľkého politika, lojálny bol však aj voči politike Putina či súčasného prezidenta Medvedeva. "Veľmi verím Putinovi a Medvedevovi. Sú to pozoruhodní ľudia. Nie je náhoda, že ich ruský ľud podporil," povedal denníku Izvestija krátko po prezidentských voľbách v roku 2008. Agentúra AP pripomenula, že ako funkcionár a neskorší predseda Zväzu sovietskych spisovateľov sa zapojil do ohováračskej kampane proti "antisovietskym autorom", ku ktorým patrili aj nositelia Nobelovej ceny za literatúru Boris Pasternak a Alexander Solženicyn. Jeho kolegovia ho však chvália za "poeticky čistý a muzikálny jazyk". Jeho diela boli preložené do mnohých jazykov sveta a celkový náklad jeho kníh iba v ruskom jazyku dosahuje 250 miliónov exemplárov. Sergej Michalkov bol 53 rokov ženatý s dcérou ruského maliara Pjotra Končalovského, umeleckou kritičkou a spisovateľkou Natáliou Končalovskou. Po jej smrti sa vo veku 84 rokov oženil s fyzičkou Júliou Subbotinovou, ktorá mala 37 rokov.
Zomrel populárny senátor Ted Kennedy - Americký senátor Ted Kennedy, významná osobnosť americkej ľavice a posledný z bratov, ktorí roky ovládali politiku Spojených štátov amerických, zomrel na rakovinu mozgu, oznámila v stredu jeho rodina. Chorobe podľahol vo veku 77 rokov. "Edward M. Kennedy - manžel, otec, starý otec, brat a strýko, ktorého sme tak veľmi milovali - zomrel v utorok v noci vo svojom dome v (dedine) Hyannis Port," v štáte Massachusetts, uviedla rodina zosnulého senátora vo svojom vyhlásení. "Stratili sme nenahraditeľný stred našej rodiny a radostné svetlo našich životov, ale inšpirácia, ktorou nám bola jeho viera, optimizmus a húževnatosť, bude v našich srdciach žiť navždy," uvádza sa vo vyhlásení. "Ďakujeme každému, kto mu počas posledného roka poskytol opateru a podporu, a každému, kto sa tie dlhé roky spolu s ním staval do neúnavného pochodu za pokrok smerom k spravodlivosti, poctivosti a príležitosti pre všetkých... Miloval túto krajinu a jej službe obetoval svoj život," uviedla rodina senátora. Ted Kennedy bol najmladším z bratov Kennedyovcov. Prezidenta Johna F. Kennedyho zastrelili v roku 1963. Senátora Roberta Kennedyho zastrelili počas jeho prezidentskej kampane v roku 1968. Pilot Joe Kennedy zahynul v druhej svetovej vojne. Senát i rodina Kennedyovcov stratili svojho patriarchu WASHINGTON. Líder demokratov v americkom Senáte Harry Reid dnes uviedol, že smrťou senátora Edwarda M. Kennedyho "stratila rodina Kennedyovcov a Senát svojho patriarchu". Zároveň prisľúbil, že Kongres obnoví tlak v prípade Kennedyho reformy zdravotnej starostlivosti. "Sen Teda Kennedyho bol tým, pre ktorý zakladajúci otcovia bojovali a ktorý sa jeho bratia usilovali uskutočniť," prečítal Reid vo vyhlásení s tým, že "mocný rev liberálneho leva nikdy nesmie utíchnuť a jeho sen nesmie nikdy zomrieť". "Bol priateľom, vzorom verejnej služby a americkou ikonou," spomínal Reid na svojho kolegu. Rodina Kennedyovcov v dnešnom vyhlásení o úmrtí napísala: "Stratili sme nenahraditeľný stredobod našej rodiny a radostné svetlo našich životov. Ale inšpirácia jeho vierou, optimizmom a vytrvalosťou bude v našich srdciach žiť navždy. Miloval túto krajinu a zasvätil život jej službe. Vždy veril, že naše najlepšie dni sú pred nami, ale je ťažké predstaviť si akýkoľvek deň bez neho." Bývalá prvá dáma Nancy Reaganová sa vyjadrila ku Kennedyho úmrtiu takto: "Napriek politickým rozdielnostiam sú ľudia niekedy prekvapení, ako blízko sme mali ja a Ronnie k rodine Kennedyovcov. V uplynulých rokoch Ted a ja sme našli spoločnú pôdu vo výskume kmeňových buniek a považujem ho za spojenca a milého priateľa. Bude mi chýbať." Kalifornský guvernér Arnold Schwarzenegger, manžel netere Edwarda Kennedyho, nazval Kennedyho "mužom veľkej viery a charakteru" a vyzdvihol jeho oddanosť reforme systému zdravotného poistenia. "Teddy nás všetkých naučil, že verejná služba nie je koníček, ale životná cesta," dodal Schwarzenegger. Republikánsky senátor z Utahu Orrin Hatch vyhlásil: "Dnes Amerika stratila veľkého štátnika, oddaného služobníka a lídra Senátu. Dnes som stratil vzácneho priateľa... Mnohí prišli pred ním a mnohí prídu po ňom, ale meno Teda Kennedyho navždy zostane ako niekoho, kto žil a dýchal pre Senát USA." Bývalý britský premiér Tony Blair ocenil zosnulého amerického senátora Edwarda Kennedyho za jeho "zanietený prínos" v mierovom procese v Severnom Írsku. Kennedy je "skutočný služobník ľudu", ktorý svoj život upísal "hodnotám ako sú čestnosť a spravodlivosť", vyhlásil dnes Blair v Londýne. Na celom svete si vybudoval "obdiv, úctu a oddanosť". Rovnako írsky premiér Brian Cowen vyzdvihol Kennedyho zásluhy v Severnom Írsku. "Svoj významný vplyv využil v najsilnejšom parlamente sveta, aby z tohto ostrova urobil lepšie miesto," dodal Cowen. Kennedyovci majú írsky pôvod, upresňuje tlačová agentúra DPA. Austrálsky premiér Kevin Rudd vyhlásil, že "Kennedy bol mimoriadnym prínosom pre americkú politiku a pre úlohu USA vo svete." TASR streda 26. 8. 2009 www.sme.sk
Pod čachticami - Rozsiahlymi labyrintmi vraj unikala aj Bátorička 21.08.2009 Obec preslávená sadistickými činmi krvavej grófky sa rozprestiera pod svahmi Malých Karpát. Aj keď väčšinu turistov sem lákajú legendy o Alžbete Bátoriovej, Čachtice majú veľa iných zaujímavostí. Trebárs historické pivnice, z ktorých sa postupne stali labyrinty. V Čachticiach ich volajú aj katakomby a tieto tajné priestory slúžili ako úkryty pre ľudí a ich majetky v čase nebezpečenstva. Dokonca ich využívala aj samotná Bátorička. Dobrá hlina: Jedna z legiend hovorí, že krvavá čachtická pani zo strachu pred spravodlivosťou za svoje ohavné činy dala vybudovať podzemnú chodbu z Nového Mesta nad Váhom do Čachtíc. Tá potom ďalej viedla cez Častkovce, Podolie, Očkov, Krakovany až do Vrbového. Ktovie, či sa legenda zakladá na pravde, v každom prípade aj tu sa tajomné cesty pod povrchom zachovali. „Iná verzia hovorí, že Bátoriová sa tak bála ľudí pre svoje ohavnosti, že sa musela chodiť kúpať do Váhu podzemnou chodbou,“ hovorí Miroslav Borko z Mineralogického klubu Čachtice. Čachtice a ich okolie sú s podzemím úzko späté. „Také labyrinty, ako sú u nás, nájdete málokde,“ hovoria svorne členovia mineralogického klubu. Je prekvapujúce, že podzemie obce, ktorá sa nespájala s baníctvom, je rozryté ako ementál. „Je tu dobrá hlina na hĺbenie,“ dodá na vysvetlenie Miroslav Stupavský. Chránili pred nepriateľmi: Prečo si vlastne Čachtičania začali budovať taký rozsiahly podzemný svet? Spočiatku hĺbili len pivnice, ktoré slúžili na uskladnenie potravín. S rozvojom vinárstva vznikali aj vinárske pivnice. „Neskôr ľuďom napadlo, že by ich mohli poprepájať a tak sa lepšie chrániť pred nebezpečenstvom. Keby Turci objavili jednu, prešli by do druhej. A vznikol labyrint,“ vysvetľuje M. Borko a Ján Juráček dodáva: „Bolo tu pohraničie a ľudia tu nemali pocit bezpečia. Aj vďaka tajným chodbám sa mohli chrániť.“ Niekedy malo podzemie aj tri poschodia. Nechýbalo ani kuchynské vybavenie, takže sa pod povrchom zeme dalo istý čas prežiť. „Dokonca tam bola aj voda, ktorá zväčša prerazila v tej najspodnejšej pivnici,“ dodávajú členovia klubu. Pričinili sa aj habáni: Mnohé podzemné chodby vraj boli vyhĺbené ešte skôr, než v Čachticach žila krvavá grófka. „Mohli by sme to zaradiť do obdobia, keď sa tu začalo rozvíjať vinárstvo, za éry Orságovcov, začiatkom 16. storočia. Keď sem prišla Bátorička, väčšina pivníc už bola vybudovaná. Hovorí sa, že ďalej tie labyrinty zdokonalili habáni, ktorí sa ukrývali a modlili v čachtickom podzemí,“ opisuje M. Borko. Habáni, nazývaní aj novokrstenci, našli v Čachticiach útočisko v roku 1621. Na čachtické panstvo ich prijal zemepán gróf Pavol Nádašdy, syn Alžbety Bátoriovej. Objavili sa aj tvrdenia, že podzemné priestory vybudovali už pravekí ľudia. Regionálny historik Vladimír Ammer vo svojej monografii o Čachticiach však túto teóriu vyvracia. „Priestory sú rozsiahle, pekne vypracované klenby a steny, dokonalé vetranie, ale chýbajú stopy po ohniskách, nenašli sa ani kosti zvierat, nič, čo by svedčilo o dlhodobom pobyte človeka.“ Pod záhradou Nádašdyovcov: Tu sa nachádzali najrozsiahlejšie podzemné priestory. Boli vykopané do žltej hliny - spraše, mali hladké steny, kde-tu vyzdobené románskymi a gotickými klenbami. Z rozsiahleho labyrintu sa zachovalo zopár kresieb a náčrtov, a tak dnes v čachtickom múzeu visí reprodukcia pôdorysu veľkolepých podzemných priestorov. „Má asi tisíc metrov,“ hovoria naši sprievodcovia, kým si slabým svetlom svietime pod nohy. Niektoré časti labyrintu sú už zasypané. Napríklad miestnosť do výšky asi 180 centimetrov, uprostred ktorej bol kamenný stôl a stoličky. „Radi by sme ho našli a zistili, ako to vyzeralo. Na tom stole bolo vytesané kružidlo a kladivo a nevieme presne, čo to znamená, či to bol nejaký cechový znak.“ Aj zvyšok labyrintu návštevníka očarí svojou rozsiahlosťou. Steny sú popísané rôznymi dátumami, najvzácnejšou pamiatkou je románsky oblúk. „Vidíte tu v tom kruhu hus? Práve ona ako vodný vták je symbolom rodu Nádašdyovcov,“ upozorňuje M. Borko. Bátoričkina pivnica: Majiteľom labyrintu je poľnohospodárske družstvo. Jeho podpredsedovi Jozefovi Čaradovi nie je osud nádašdyovských katakomb ľahostajný. „Mal som s pivnicami rôzne plány - napríklad spraviť v podzemí malú vínnu cestu a priblížiť históriu Čachtíc. Viem si predstaviť aj to, že by sme niektoré plochy vybrúsili, spravili tam reliéfy...“ načrtáva. Všetko však stojí a padá na peniazoch. Zatiaľ našla využitie aspoň takzvaná Bátoričkina pivnica, ktorá sa nachádza priamo pod kaštieľom Nádašdyovcov. Bývala v ňom Alžbeta s manželom Františkom Nádašdym, keď sa zdržiavala v Čachticiach. Práve v tomto panskom sídle, ktoré malo kedysi štyridsaťšesť miestností a z ktorého sa dnes nič nezachovalo, zatkli krvavú grófku po odhalení jej brutálnych zločinov. Bola potrestaná doživotným väzením na Čachtickom hrade, kde v roku 1614 zomrela. V roku 1662 kaštieľ vyhorel, ale ešte ho opravili. Po smrti Františka Nádašdyho II. v roku 1671, odsúdeného na smrť pre účasť na protihabsburskom sprisahaní, jeho majetok zhabal štát. Hovorí sa, že v tejto pivnici pod Bátoričkiným kaštieľom sa našli kosti grófkiných obetí. Privolaný lekár vraj zistil, že patrili mladým dievčatám a niesli stopy po mučení. „Pôvodne tu bolo päť pivníc, dnes je len jedna,“ hovorí Stupavský o kamennom priestore, ktorý dnes slúži Poľnohospodárskemu družstvu Čachtice na uskladnenie vína. A nie hocijakého. Etikety na niektorých fľašiach nesú príznačné názvy - Bathory, Bátoričkina krv či Slzy dievčat. Pivnica pod kúriou: Naši sprievodcovia, ktorí už roky mapujú podzemie Čachtíc a okolia, nás zaviedli na ďalšie pozoruhodné miesto. Kúriu Drugetovcov postavili začiatkom 17. storočia ako menšie vidiecke sídlo šľachty. O jej stavbu sa pričinil gróf Juraj Druget z Humenného, manžel Kataríny Nádašdyovej. Neskôr sa dostala do vlastníctva Andrášiovcov a Jesenských. Aj dnes má svojich obyvateľov. Na dvore, neďaleko historickej studne, v čase našej návštevy posedávalo zopár Rómov. Čachtickí bádatelia nás vedú k bočnej stene a otvárajú ošarpaný poklop do pivnice. „Zachovali sa tri miestnosti, ale z rozprávania starších ľudí, ktorí sem chodili, vieme, že tie chodby mali aj niekoľko kilometrov,“ upresňuje M. Borko a jeho kamaráti vravia o bielych, „splesnivených“ pavúkoch, ktorých je tu neúrekom. Radšej sa praceme von na svetlo. Zmestila by sa aj avia: Nápadných i menej nápadných vchodov do podzemia je v Čachticiach požehnane. Niektoré pivnice sú načisto zanedbané, miestami sa nájdu stopy po návštevníkoch - napríklad nedohorené sviečky. Pre mládež sú zrejme stále fascinujúcim miestom na tajuplné stretnutia. Tieto diela pod povrchom zeme nikdy neboli chránené štátom, aj preto je ich stav dosť úbohý. Súkromní vlastníci ich nie vždy vedeli a chceli chrániť. „Začiatkom 20. storočia tieto pivnice majitelia domov zámerne zasypávali, pretože tam chodili deti a bolo to veľmi nebezpečné. Prepadávalo sa to,“ upozorňuje Miroslav Borko. „Aj teraz nedávno sa asi tri metre prepadla cesta pri kostole.“ Napriek všetkému sú čachtické labyrinty pýchou domácich. S hrdosťou tvrdia, že v podzemí mohol prejsť aj voz. Napokon, aj samotná Bátorička sa vraj na koči prevážala čachtickým podzemím. Ako opisuje legenda, hrkot jej voza sa ozýval aj na povrchu zeme. Štvorica členov mineralogického klubu s úsmevom dodáva: „Nielen voz, celá avia by sa do niektorých častí zmestila.“ MONIKA MIKULCOVÁ www.pluska.sk
Beatrix Littmannová: Boh nikdy neopustí človeka - „Stálo tam nákladné auto. Nemci naň najskôr vyhodili toho žida, potom chytali po jednom tie deti za ruky a nohy, a... prepáčte, ťažko sa mi o tom hovorí... ako vrecia ich hádzali na korbu. Ako dobytok. Najmenšie malo dva roky. Revalo od bolesti. Odvážali ich do koncentráku." Výborná speváčka v zbore, v triu, ale aj sólovo onedlho oslávi osemdesiatku. Pe SME.sk rozprávala o svojom detstve, o živote v meste v minulosti, o speve a láske. Do akej rodiny ste sa narodili? Mala som úžasné šťastie, takže do skvelej. Okolo seba som mala prekrásnu prírodu Záhoria, milujem ju dodnes. Rada chodím von, do lesa... je to čosi nenahraditeľné. Celá família pozostávala zo starých Prešporákov. V roku 1929 však bola hospodárska kríza, podobná tej dnešnej. Maminka pracovala v Siemense ako úradníčka, otec ako expedient. Vďaka kríze ho prepustili. Firma mu však našla náhradné zamestnanie, takže sme dopadli relatívne dobre, hoci sme sa presťahovali. Bolo bežné, že prepúšťajúca firma hľadala svojim zamestnancom náhradu? Áno, aspoň otec aj iní ľudia tak hovorili. Kam ste šli? Do maličkej osady pri Borinke, kde sa nachádzali takzvané Medené hámre. Tiekol tam mohutný potok, na ňom bolo koleso, ktoré sa neustále krútilo a klepalo do medených plechov. Vyrábali sa z nich kotle. Buchot vo dne, v noci. Práve v dome, ktorý tam otec dostal, som sa narodila. Ak sa nemýlim, pôrodná babica prišla okolo polnoci. Presne tak. Bývala niekoľko kilometrov od nás, takže keď som sa pýtala na svet, otec sadol na bicykel a šiel po ňu. Pekne zapriahla koňa, sadla na voz a utekala mame pomôcť. V tom čase sa rodilo prevažne doma? Áno. Máloktorá žena šla do nemocnice. Rodilo sa doma, v pokoji. Žiadne také veci ako dnes, že ženu nastrihnú, narežú, len aby to už bolo. Babica pekne sedela a čakala, kým príde správny čas, nebol v tom žiadny stres. Boli babice k rodičkám citlivejšie? Nejedna mi spomínala, že sa k nej lekári v špitáli správali ako ku kusu a nie k žene. Zovšeobecňovať sa nedá, ale... Určite, ale sama som zažila práve to, čo hovoríte. Lekári jednoducho nemajú čas. Keď som rodila prvého syna, počas tej noci absolvovalo pôrod šestnásť žien. Doktori lietali a nemali možnosť prisadnúť si a venovať sa nám. Keď som už cítila, že to na mňa ide, kričala som. Doktor mi len odvrkol, že nemám tlačiť, ale spojiť nohy, otočiť sa nabok a čakať. Vraj tam nie som sama, tak treba vydržať. Hrozný pôrod. Ale druhý už prebehol bez problémov, lekári mali menej práce. (smiech) Ako sa žilo medzi dvoma svetovými vojnami? Viete, že v podstate celkom dobre? Boli sme taká stredná vrstva. Keď som mala desať rokov, rodičia sa vrátili do Bratislavy. Bývali ste na Obchodnej ulici. Áno. V dome bola mliekáreň. Pamätám si to, lebo mlieko som milovala a milujem dodnes. Už vtedy šlo o takú vychytenú ulicu? Veru áno, bola dosť dôležitá, zároveň však úplne iná, nie taká zaprataná. Vtedy cez ňu ešte neviedla trasa električky, auto sme na nej stretli len výnimočne. V každom dome však fungoval súkromný obchod. Bola v nich drahota? Ani nie, extra a nóbl obchody boli situované skôr na korze, na Sedlárskej ulici. Na Obchodnej šlo o taký cenový priemer. Domy na tej ulici majú pomerne veľké dvory. Čo sa v nich dialo? Jeden taký bol presne oproti nám. Obrovský dvor, v ktorom malo domov asi päť dievčat. Dve boli Maďarky, dve Nemky, jedna Slovenka. Viete si predstaviť, akými jazykmi sme celkom prirodzene hovorili. Takto som sa naučila nemecky. Žiadna nadradenosť, prosto prirodzené priateľstvá bez ubližovania a posmievania sa druhým. Toto by mali počuť hejslováci. (smiech) Národnostné spory nemali šancu, také čosi bolo neslýchané. Celé dni sme sa hrali vybíjanú. Sem-tam aj vyletela domovníčka, aby sme toľko nevrieskali. Krásne detstvo. Čo rešpekt k rodičom? Ten bol úplne prirodzený. Niektorí sme rodičom tykali, iní vykali, ako kde. Môj manžel napríklad svojej mame vykal do konca života. Nerozumela som tomu, ale potom mi vysvetlil, že keď sa narodil, jeho mama mala len šestnásť. Dala ho k starým rodičom a teda vyrastal na dedine. Keď za ním potom prišla, bola pre neho tak trochu cudzia. Vaši boli prísni? Najmä mama. Keď sme neposlúchali, občas nabehla, sem facka, tam facka a boli sme ticho. (smiech) Mali sme s bratom úžasnú a dobrú mamu. Vrátim sa ešte k Stupave, v ktorej ste žili pred príchodom do Bratislavy. Dom ste mali pri futbalovom ihrisku, okolo boli stromčeky, pri nich koly. Po niektorých zápasoch vraj boli fanúšikmi používané ako zbraň. Áno, to bolo obdobie, keď otec pracoval v tamojšej cementárni ako účtovník. Na tom štadióne sme neustále počúvali jedného kamaráta, volal sa Dodo. Neuveriteľne ukecaný človek, len sme si sadli a smiali sa. Čistý ľudový rozprávač, zlatý chlapec. Bohužiaľ, nedávno zomrel. Dodo Kristín? Vy ste ho poznali? Nie, ale čítal som o ňom. Perfektný človek, dokázal zabávať celú partiu. S tými kolmi to je pravda? Veru je. Keď sa hrali zápasy, okná sa zatvárali a všetko sa zamykalo, lebo chlapci sa s tými kolmi bili medzi sebou. Inými slovami, futbaloví chuligáni existovali už v tridsiatych rokoch. No jasné, vyslovene sa mlátili, to neboli žiadne hladkania. Ako sa obliekali vtedajšie deti? Zo starých fotografií mám pocit, že hlavnú rolu u chlapcov hrali krátke nohavice na traky. Presne tak. Chlapci nosili bavlnené pančuchy a na nich tie krátke nohavice. Môj brat pančuchy vyslovene neznášal, presvedčilo ho až to, keď sa mu v nich - na mamin pokyn - ukázal susedov syn Jarko. (smiech) Populárne boli aj takzvané pumpky, tie siahali len pod kolená. Tričká neexistovali, takže sa nosili v podstate len košele. Do čoho sa „štafírovali" dievčatá? Keď som bola v puberte, prišla vojna a vtedy sme sa už štafírovať nemohli. Prakticky ničoho nebolo, takže sme sa ani nemali do čoho. Všetky šaty, čo som mala, mi prešila mama z toho, čo jej priniesli rôzne tety, ktoré to už nechceli. Sedemdesiatosemročná Zuzka Chovanová mi v rozhovore vravela, že na dedine sa v tých časoch jedli najmä varené a pečené zemiaky, mlieko, varila sa kapusta. Ako to bolo v meste? Úplne rovnako, v tomto nebol žiadny rozdiel. K tomu mama nosila od jednej babky domáce maslo. Vždy bolo zabalené vo veľkom zelenom liste. Keď od nej priniesla kačicu a upiekla ju, to bola slávnosť veliká. Mäso bolo nadštandard. Prečo? Lebo za vojny bolo len na lístky. Čo to znamenalo? Že na jednu osobu bolo presne stanovené množstvo mäsa za mesiac. Kupovať ho navyše? To sa nedalo, možno načierno. Našťastie som s tým nemala problém, mäso mi odmalička nechutilo. Raz mi dal za to otec aj zaucho, ale nepomohol si. (smiech) To bola prvá aj posledná bitka od neho, inak nás nikdy neudrel. Mäso vám nechutí dodnes? Neskôr som ho začala jedávať, ale nič moc, maximálne nejaké to kuracie prsíčko raz do týždňa. Tak to robím dodnes. Viac nepotrebujem. Vždy som mala radšej múčniky, trebárs palacinky, ale aj ryžový nákyp a podobne. Pani Chovanová spomínala aj na mimoriadne prísnych učiteľov v škole. Akých ste mali vy? V prvej triede som mala fantastickú učiteľku, dodnes ju spomína celá Stupava. Volala sa Vilma Potmanová. Úžasná a fantastická žena, ktorá vychovala celé generácie. Jej ľudský prístup sa ani nedá opísať. Spýtajte sa kohokoľvek v Stupave. Mám tu vašu fotografiu z tretej triedy. Sú na nej samé dievčatá. Chlapci mali vlastnú? Áno, v tom čase neexistovali zmiešané triedy. Viete, kto učil na tej istej škole chlapcov? Kapitán Nálepka. Na starosti mal aj môjho brata. Bol nenormálne prísny, facky tam lietali ostošesť. Raz sa v triede objavili vši a preto všetkým chlapcom prikázal, že na druhý deň musia prísť ostrihaní dohola. Naši však boli proti a jeho príkaz nerešpektovali. Brat prišiel do školy a keď ho Nálepka zbadal, vzal nožnice a na temene mu vystrihol plešinu do kruhu. Otec s mamou skoro odpadli. Otec zúril, hoci bol mimoriadne pokojný človek, na druhý deň prišiel do školy a pýtal sa Nálepku, čo to má znamenať. „Môj syn vši nemá a vy mu nebudete rozkazovať, aké bude mať vlasy. Čo si to vôbec dovoľujete?" Učiteľ sa, samozrejme, nedal, tak sa veľmi pochytili. Mama sa potom aj bála, či ten incident nedá Nálepka pocítiť môjmu bratovi, ale našťastie, nič také sa nestalo. On bol totiž prísny na celú triedu, nerobil žiadne výnimky. Žiaci ho nemali radi, naozaj ich fackal ako... Nálepka bol výnimka, alebo telesné tresty patrili k škole ako normálna vec? Patrili k vyučovaniu. Okrem faciek sa používalo aj bitie palicou po spojených prstoch na ruke. Mlátili aj dievčatá? Veru nie. Vidíte, to je zaujímavé, vždy bili len chlapcov. Asi sme boli poslušnejšie, neviem. (smiech) Mali sme výborné učiteľky, na žiadnu sa nemôžem sťažovať. Ako ste vnímali vojnový slovenský štát? Mám naň zlé spomienky. Ako decko som neraz zažila prepady gestapákov. Cez deň i v noci. Vždy prišli s vlčiakom a hľadali židov. Aj mliekáreň, ktorú som spomínala, patrila židovi, volal sa Kraus. Nemci nám povyhadzovali všetky skrine, pozerali pod postele, len som sa pod dekou triasla od strachu. Predpokladám, že na Obchodnej ulici bolo veľa židov, takže gestapáci sa tam riadne „vybláznili". Bohužiaľ, áno. Poviem vám jeden mimoriadne smutný zážitok. Keď si naň spomeniem, vždy mi je do plaču. V susednom dome bol taký malý obchodík s rozličným tovarom. Patril pomerne mladému chlapcovi, židovi. So ženou mali päť detí, každý rok sa im narodilo jedno. Tiché a krásne detičky, nikdy sme ich nepočuli robiť niečo zlé. Dnes decká často nivočia všetko, čo vidia okolo. U nich to neexistovalo. Boli naozaj veľmi slušne vychované. Zrazu som počula obrovský krik. Utekala som do okna a videla niečo, na čo sa nedá zabudnúť. Deportácia? Stálo tam nákladné auto. Nemci naň najskôr vyhodili toho žida, potom chytali po jednom tie deti za ruky a nohy, a... prepáčte, ťažko sa mi o tom hovorí... ako vrecia ich hádzali na korbu. Ako dobytok. Najmenšie malo dva roky. Revalo od bolesti. Odvážali ich do koncentráku. Dodnes mám z toho traumu. Na spev som chodievala napríklad aj k profesorke Korínskej. Mala dve krásne dcéry, 19 a 20-ročné. Obe zlikvidovali v koncentráku, k tomu aj jej manžela - lekára. Jediná z celej rodiny prežila. Keď sme u nej boli, vždy nám, žiačkam, vravela, že sme ako jej vlastné dcéry. Bola úplne sama, pritom to bola úžasná žena. Medzi jej žiakov patrila napríklad aj pani Kišoňová a iní veľkí sólisti z divadla. Akí ľudia boli židovskí obchodníci? Dobrí, slušní, nikoho neokrádali. Mama to robila tak, že mala jeden zošit, ten si vzala do obchodu, a doň sa presne zapísalo, čo nakúpila. Koncom mesiaca to vždy naraz zaplatila. Vtedy celkom bežný systém. Obchodníci však mali vo zvyku dávať za vernosť nejakú drobnú pozornosť - tácku, pohár a podobne. Bolo vidno, že si svojich zákazníkov vážia. Sú ľudia, ktorí si vojnový štát pochvaľujú. Ja nemôžem. Ako sa dá pozitívne hodnotiť štát, keď na vlastné oči vidíte likvidáciu ľudí? Čo arizátori? Bohužiaľ, aj s nimi sme mali tú česť. Jeden z nich prišiel miesto toho žida, ktorého som spomínala. Už mu ani neviem meno, pamätám si len, že bol vypasený a nepríjemný. Mal pocit, že všetko je jeho. Moji rodičia s ním nemali dobré vzťahy, veď na to, aby získal ten majetok, musela byť zlikvidovaná jedna celá rodina. Koncentračné tábory boli hrozná vec, ani neviem, ako vôbec môže človek človeku tak ublížiť. Katechéta vám v škole povedal, že meno Beatrix znamená „prinášajúca šťastie", „obšťastňujúca". Odporučil vám, nech žijete tak, aby ste toho mena boli hodna. Podarilo sa? (smiech) Snažila som o to, takže dúfam, že áno. Celý život tú radu nosím v sebe. Ako vám pomáha viera v Boha? Pán Boh nikdy neopustí človeka. Keď mám totiž akýkoľvek problém, mám sa na koho obrátiť. Nikdy ste nezapochybovali? Nie, absolútne nie. To neexistuje, veď to sa ani nedá. Ja som si u Boha možno vyprosila aj manžela. Ako sedemnásťročná som sa modlievala, aby som mala dobrého. A našla som skvelého, úžasného človeka. Stali ste sa speváčkou, ale pôvodne ste mali iný plán. Áno, súkromne som sa učila angličtinu, lebo mojím snom bolo vyučovať ju v škole. Šla som ju študovať aj na Filozofickú fakultu, ale všetko sa zmenilo, pretože už v tom čase som spievala v rozhlasovom zbore. Soprán aj alt. Už predtým ste však spievali v Dóme svätého Martina. Koľko ste mali rokov? Možno pätnásť. Chodil tam aj známy dirigent Ladislav Slovák. Raz prišiel medzi nás a vraví: „Zakladám miešaný zbor pre potreby československého rozhlasu. Kto má záujem, nech príde poobede o štvrtej." Písal sa október 1946. Ako prvé sme naštudovali dielo Česká píseň od Bedřicha Smetanu. V Česku nás po vystúpeniach vždy chválili. Vraveli, že na rozdiel od pražského zboru spievame so srdcom. Čo tvorilo repertoár? Ľudové piesne, upravené pre zbor, skladby od Alexandra Moyzesa, Jána Cikkera, Smetanu a všetky svetové oratóriá. Krásne časy, časom nás bolo až osemdesiat členov. Koľko ste mali za vystúpenie? Tridsať korún. Tie sme zväčša rovno minuli, chodili sme totiž na večeru do pivnice v Carltone. Oplatilo sa to však, boli sme skvelá partia. Známou ste sa stali v triu, ktoré sa volalo Tri dievčatká. Spolu s vami tam spievala Viera Palátová a Herta Šimanová. Dirigent Slovák ma v zbore posadil vedľa Viery. V roku 1948 jedna dievčina z toho tria emigrovala do Ameriky. Viera sa ma pýtala, či ju nezastúpim. Vedela, že spev ovládam, stačilo mi dať do ruky noty, bola som predsa „vycvičená" z kostola. Dohodli sme sa, a už večer po prvej skúške sme úspešne vystupovali v petržalskom AuCafé na nejakom poľovníckom večierku. A sprevádzali ste aj Františka Krištofa Veselého. Aký to bol človek? Fantastický. Taký typický gavalier, džentlmen, pán v tom dobrom slova zmysle. Nikdy nebol namyslený, ale veľmi skromný a solídny. Raz som ho stretla po rokoch, už bol na dôchodku, a smutne priznal, že má veľmi malý dôchodok, z ktorého nedokáže dcére utiahnuť štúdium medicíny. Dodal, že na druhý deň pôjde za ministrom a oznámi mu, že sa s klobúkom postaví na roh ulice a bude žobrať. Vraj mu to za tú hanbu stojí. Bol za ním? Asi áno, jeho dcérka Evička vyštudovala. (smiech) František bol nóbl človek, veľký umelec, spevák, herec. Ani nemusel hrať, stačilo mu byť samým sebou. Pokojne sa mohol stať namysleným, veď po predstaveniach ho ľudia nosili na pleciach. Doslovne. Celý život však bol skromný a príjemný, mám na neho iba pozitívne spomienky. Český spisovateľ a publicista Arnošt Lustig v rozhovore s Pavlom Mešťanom, riaditeľom Múzea židovskej kultúry, povedal, že práve Veselý za vojny spieval aj piesne typu „Od Prešova ide vlak, na ňom sedí Šaňo Mach, všetci židia na Slovensku z neho majú strach..." až po slová „pokiaľ pánom na Slovensku Slovák nebude". Hm... verte, neverte, v živote som o ňom niečo také nepočula. Neviem sa k tomu vyjadriť, nikdy som ho také nepočula spievať. Naozaj nie. On spieval len operetky a pesničky o láske. Jeho piesne naspieval aj Milan Lasica. Ako sa vám to pozdávalo? Bola som veľmi rada, že tie veci obnovil a pripomenul. Lasica to pritom spieva svojsky, vôbec neimituje Veselého. Ostal sám sebou a je to výborné. Veľmi ma to potešilo. V tých časoch sa veľa spievalo o láske. Nedegraduje ju to, ak sa slová o nej vložia do takmer každého textu? Čo je najkrajšie v našom živote? Láska. Dnes jej je, bohužiaľ, podstatne menej, ako kedysi. Keby pribudla, život by bol iný. Navyše tie texty sa aj hodili k vtedajším melódiám. Pekne to sedelo, lahodilo uchu. Láska je dôležitá, bez nej by bol život prázdny. Prečo jej ubudlo? Lebo ľudia sú agresívnejší, uponáhľaní, bezohľadní. Neviem, či je to dobou, honbou za peniazmi... nemám na to vysvetlenie. Vidím to aj na niektorých obyvateľoch nášho domu, ktorí sa sem prisťahovali neskôr. Stretneme sa na schodoch, ani nepozdravia. Keď sa ku mne blížia po schodoch, trochu im uhnem a s usmiatou tvárou nahlas poviem „dobrý deň". Prekvapene pozrú, ale odzdravia. Kto je vinný za neohľaduplnosť ľudí? Rodičia, nikto iný. Škola im môže dať vedomosti, ale vychovať ich musia rodičia. Tí majú byť vzorom, nie negatívnym príkladom. Ak si doma nadávajú, urážajú sa, nevážia jeden druhého, ich deti budú rovnaké. Lákali vás do komunistickej strany? Nie. Ale aj keby, odmietla by som. Nikdy som nebola v žiadnej strane. Ani nebudem. Také veci ma vôbec nezaujímali. Chcela som byť len dobrá speváčka. Každý zodpovedáme sám za seba, razím teóriu, nech si každý žije svoj život, ako chce. Nikoho neobmedzujem, nikomu nič neprikazujem. Kto chce robiť politiku, nech ju robí. Nech všetci žijú tak, ako to cítia. Tak, aby boli šťastní. Ja som veľmi spokojný a šťastný človek, teším sa z maličkostí. Ži a nechaj žiť, to je moje heslo. Vráťme sa k spevu. Čo ste mali radšej - zbor, alebo trio? Jednoznačne zbor, patriaci najskôr pod rozhlas a od roku 1957 pod filharmóniu. Som jeho zakladajúca členka a všetko ostatné, aj tanečné piesne, som robila len popri ňom. Máte prehľad, koľko nahrávok po vás ostalo? Nie, bohužiaľ. Nikdy som si to nepísala. Všetko som to brala len, ako sa nemecky hovorí, nebenbei. Čím je zbor fascinujúci? Tým, že z každej strany okolo vás stoja ľudia, pričom všetci spievajú niečo iné. Síce to isté dielo, ale každý má iný part. Keď to spojíte a ladí to, vzniká nádherná muzika. Často sme chodievali na zájazdy do Talianska a tam som zažila niečo úžasné. V jednej katedrále sme spievali Mesiáša od Händela. V ňom je jedna pasáž, v ktorej sa spieva Hallelujah, určite to poznáte. Oproti nám na opačnej strane bol obrovský kríž. Bez Krista, len taký holý. Kostol bol nabitý ľuďmi, a keď sme spustili Hallelujah, všetci sa postavili, a keď sme skončili, tlieskali ako šialení, dupali, vrieskali. Nakoniec nám neostávalo iné, ako to zaspievať znovu. Dali sme do toho celú dušu. Talianske publikum je skvelé, dodnes to považujem za najväčší zážitok zo všetkých zájazdov. Pre mňa je zbor nenahraditeľný, sólové spievanie ma tak nelákalo, hoci som ho robila. Zbor je súzvuk, krása. Ktoré sú vaše obľúbené oratóriá? Určite Johanka z Arcu. Od Honeggera? Presne tak. Viete, kto u nás vtedy stvárňoval Johanku? Miluška Vášáryová. Mali sme slzy v očiach, ako krásne to zaspievala. Publikum nás dlho nevedelo pustiť z javiska. Neuveriteľná nádhera. Milujem ale aj iné. Raz si nás objednali do Düsseldorfu zaspievať dielo Misa Solemnis od Beethovena. Ale pozor - spamäti. Povedala som, že je to vylúčené, ide o príliš náročné dielo, ktoré je problém zaspievať aj z nôt, nieto bez nich. Režisér povedal, že musíme, lebo to chce spracovať scénicky. Tak sme tri mesiace dreli, až sme to zvládli. Do toho sme museli dodržiavať choreografiu. V jednej časti sme aj ležali... No skúste spievať poležiačky v zbore, keď sa nemáte ako oprieť o bránicu... Ale dokázali sme to, publikum nás dokonca čakalo aj po predstavení, bolo ohúrené tým, čo sme predviedli. Koho si rada vypočujete zo súčasnej hudby? Mekyho Žbirku, to je úžasný človek aj umelec. Odjakživa ho mám rada. Poznáte ho osobne? Žiaľbohu, nie, ale často na neho myslím. Raz som spadla a zlomila si ruku. Sedela som a pozerala, ako mi napúcha, a ako prvé mi napadlo zaspievať si pesničku Čo bolí, to prebolí. Mám rada aj Mariku Gombitovú, to je veľký zjav, ale aj Janku Kirschner. Ona je veľmi skromné a pekné dievčatko, má výborné pesničky. Rádio počúvam celé dní, takže mám prehľad. (smiech) Býva vám smutno, keď vidíte, ako vaši rovesníci postupne odchádzajú? Áno, je mi z toho veľmi ťažko. Postupne ma opúšťajú, ale taký je život. Ďakujem Bohu, že mi dáva toľko zdravia. Smutné myšlienky si však veľmi nepripúšťam, nechcem byť nariekajúca a depresívna osoba. Teším sa z každého dňa, život milujem doslova nekonečne. Milujem svojich dvoch synov, nevesty, vnukov, vnučky, pravnúčika, celú rodinu. Nie je to fráza. Kým vládzem, snažím sa im pomáhať. S manželom ste sa zoznámili v rozhlase, kde robil technika. Bol vašou prvou láskou? Predtým som prežila jednu lásku ešte počas školy, ale ten chlapec hrozne žiarlil. Po maturite sme šli celá trieda do Tatier na výlet, on ma ani nechcel pustiť. Doslova plakal, kľakal si na kolená a prosil, aby som nešla. Taký vzťah nemohol fungovať, tobôž pri mojom povolaní speváčky, ktorá musela často cestovať. Manžel nežiarlil? Kdeže. (smiech) Aj som sa ho na to pýtala. Keď som šla na koncert, pekne som sa obliekla, postavila sa do dverí a povedala: „Taťuško, tak ja idem. Som dobre oblečená?" Jeho odpoveď bola: „Čím som si ja zaslúžil, že mám takú ženu?" Výborný chlap. Aj som mu priznala, že som si ho vymodlila. Bol veľmi zlatý, ale už dvanásť rokov som sama. Veľmi mi chýba. Keby som chcela, mohla som mať po jeho smrti plno chlapov, kamarátov, vdovcov... ale nie. Maximálne tak podiškurovať, vypiť si kávu, ale aby niekto nahradil Lacka? To sa nedá. Vidím ho v celom tomto byte. Prežila som s ním tak krásnych 40 rokov, že si neviem predstaviť, aby prišiel niekto iný. Keď umieral, lekár mi dovolil ostať pri ňom aj po návštevných hodinách. Lacko už prakticky nevnímal okolie, a zrazu len otvoril oči a vraví: „A športku si podala?" Rozplakala som sa, veď uznajte - v takom stave myslieť na športku. O týždeň som ju podala a... vyhrala som 6500 korún. Nikdy predtým ani potom sa to už nepodarilo. Bola som z toho hotová. Zariadil mi to zhora. Jeho telo odišlo, ale láska a srdce ostali so mnou. Je dôležité, aby sme v živote vykonávali dobré skutky? Ak áno, prečo? Keď pre nič iné, pre náš vlastný dobrý pocit, pre pokoj duše. Ja sa o ne snažím každý deň. Stačí, keď len niekomu pomôžem prejsť na druhú stranu cesty. Pomáhať iným je krásne a keby sme tak robili všetci, boli by sme šťastnejší. Rozhovor bol autorizovaný, Beatrix Littmannová v prepise nič nezmenila. Medzititulky: Redakcia štvrtok 20. 8. 2009 Karol Sudor www.sme.sk
Kuba nemá nič. Aj toho sa má vzdať - Raúl Castro nenadával Američanom, ale vyčítal Kubáncom, že málo robia. Budú sa mať horšie. HAVANA, BRATISLAVA. Zahraniční podnikatelia už takmer nič nedovážajú, pretože kubánske banky nemajú peniaze. Tisícky štátnych podnikov musia denne aspoň na päť hodín vypnúť prúd, aby ostrov nezostal bez svetla. Staršie fabriky a podniky zatvorili úplne a pracovníkov zamestnali opravami či upratovaním. Iní museli ísť na preškoľovacie kurzy – budú po nich doučovať marxizmus-leninizmus. Verejnú dopravu režim obmedzil a obchody sú prázdne. Na potravinové lístky dostanú Kubánci zase menej fazule a ryže. A do toho prezident Raúl Castro vyhlási, že si ľudia musia ešte viac utiahnuť opasky, lebo krajinu pre svetovú krízu čakajú ťažké časy. Nie Amerika, ale vy Povedal to počas najvýznamnejšieho kubánskeho sviatku, útoku na kasárne Moncada z roku 1953, ktoré sa síce skončili fiaskom bratov Castrovcov, znamenali však začiatok revolúcie. Kubánci ho zvykli oslavovať, tento rok ich však Raúl Castro schladil. Výnimočne nenadával Spojeným štátom, ale priamo Kubáncom. Vyzval ich, aby pracovali usilovnejšie a nevyhovárali sa na americké obchodné embargo, ktoré trvá 47 rokov. Z toho, že Kuba nevyrába dosť ovocia, zeleniny a základných potravín, nemôže obviňovať nikoho iného ako samu seba, vyhlásil Castro. „Nedá sa len kričať Vlasť alebo smrť, Preč s imperializmom alebo Blokáda nás obmedzuje,“ vyhlásil dokonca . „Pre Kubáncov to musí byť urážka, kedže posledných 50 rokov režim využíval tieto frázy na svoju propagandu a na to, aby vinil zo svojich neúspechov Spojené štáty,“ hovorí Gabriela Šuvadová z organizácie Človek v ohrození. Pripomína, že pôda sa neobrába už desaťročia a Kuba dováža zo zahraničia viac ako 80 percent potravín, hoci by si ich mohla vypestovať sama. Až Raúl Castro dovolil, aby na štátnej pôde hospodárili aj súkromníci, stále však chýba technika na jej obrábanie. „Zo 110-tisíc žiadostí o pôdu štát vyhovel 82-tisícom, ale ani to nestačí,“ dodáva Šuvadová. Lepší kôň ako somár Raúl Castro sa k ľuďom v nedeľu prihovoril na Námestí revolúcie v meste Holguín, kde presne pred tromi rokmi poslednýkrát na verejnosti vystúpil Fidel. Minulý rok vo februári odovzdal oficiálne vládu v krajine mladšiemu Raúlovi a ľudia dúfali, že urobí aspoň nejaké reformy, ktoré by im umožnili slušnejšie žiť. Nič z toho sa nestalo a Kubánci začínajú s nostalgiou spomínať na staré časy, hoci neboli o nič lepšie. Na jednom múre v Havane niekto veľkými písmenami napísal: „Vráť mi naspäť koňa, ten somár nestojí za nič.“ Pre mnohých je tým koňom stále Fidel. www.sme.sk 28. 7. 2009 | Miriam Zsilleová
Kríza obrala Alžbetu II. - Britskú kráľovnú Alžbetu II. (na snímke) obrala kríza o 1,6 miliardy GBP (1,86 miliardy eur), takže zostatková hodnota jej majetku klesla na 6 miliárd GBP. Podľa internetovej stránky spoločnosti Crown Estate (CE) je to dôsledok súčasnej finančnej a hospodárskej krízy. Napriek tomu sa však bilancia CE v hospodárskom roku 2008/09, ktorý sa uzavrel 31. marca, skončila prebytkom 226,5 milióna GBP. Medziročne vzrástol o 6,1 %. Pokles hodnoty majetku britskej koruny súvisí so súčasným znížením ceny nehnuteľností na Britských ostrovoch. Podľa výkonného riaditeľa Crown Estate Rogera Brighta skupina nie je imúnna voči svetovej kríze. "Riešili sme celý rad problémov," povedal, "okrem iného skrachovali aj prenájomcovia, čo oslabilo naše príjmy". CE pozostáva z rozličných majetkov a podnikateľských jednotiek. Jej portfólio sa delí na mestské, morské a agrárne. Tvoria ho farmy s chovom hovädzieho dobytka v severnom Škótsku a lom na obkladový kameň v južnom Anglicku. Spravuje aj kráľovské nehnuteľnosti v londýnskom West Ende a lesy v západnom Anglicku. Majetkom britskej koruny je vyše 1000 domov, v ktorých sú obchody, obchodné parky, priemyselné podniky, asi 400 území s vedeckou hodnotou na súši i na mori. Majetkom koruny je aj 110.000 ha ornej a lesnej pôdy, viac ako 55 % britského morského príbrežia. Výsostným majetkom koruny sú aj ložiska zlata a striebra v krajine. Príjmy z kráľovských majetkov sa od roku 1760 odvádzajú do štátnej pokladnice. V uvedenom roku uzavrel parlament dohodu s kráľom Jurajom III., podľa ktorej štát zaručuje korune stály príjem (vtedy to bolo 800.000 libier ročne) na krytie prevádzky kráľovských palácov, cestovanie kráľovskej rodiny a iné skupiny kráľovských výdavkov. Niektorí analytici poukazujú na to, že hovoriť o bohatstve britskej kráľovnej v súčasnosti je nepresné a možno aj nesprávne. Majetky Koruny nie sú jej vlastníctvom. Nesmie ich predávať ani sama o nich rozhodovať. Spravujú ich komisári, pracovníci správy Crown Estate. Tá formálne podlieha parlamentu, ktorému podáva výročné správy o svojom hospodárení. Jediným vlastníctvom kráľovnej je len Windsorský veľký park (Windsor Great Park), ktorý každoročne navštívia asi dva milióny ľudí. Informovala o tom ruská televízna stanica Vesti na svojej internetovej stránke a internetová stránka Crown Estate. TASR 11.07.2009 www.hnoline.sk
V Lotyšsku berú ako záruku na peňažné pôžičky ľudské duše - RIGA. Náboženskí predstavitelia v Lotyšsku odsúdili miestnu finančnú spoločnosť, ktorá ponúka ľuďom možnosť upísať svoje duše ako záruku na získanie peňažnej pôžičky. Jej klienti musia podpísať zmluvu o tom, že firma bude "vlastniť" ich duše v prípade neschopnosti splatiť dlžnú sumu. Informoval o tom spravodajský portál Delfi. Výška poskytovanej pôžičky je zhruba do 720 eur. "Možno je to len čin cynických finančníkov, ktorí chcú využiť strach zo straty duše na zbohatnutie. Je však možné, že sú za tým náboženské ciele - satanizmus, okultné vedy alebo niečo tohto druhu - so snahou zničiť ľudské duše," uviedli v spoločnom vyhlásení lídri evanjelickej, pravoslávnej a katolíckej cirkvi. Lotyšsko sa stalo jedným z najviac postihnutých štátov EÚ, na ktorý doľahla globálna ekonomická kríza. Vláda vo februári odstúpila po vlne pouličných protestov proti plánovanému zvýšeniu dane z pridanej hodnoty a ďalším nepopulárnym opatreniam, ktoré by pomohli splniť rozpočtové záväzky voči EÚ. Nový premiér Valdis Dombrovskis varoval, že Lotyšsko je na pokraji bankrotu, pripomína agentúra RIA Novosti. 7. 7. 2009 TASR
Vypnúť či nevypnúť vlastnej mame prístroj? - Pomôžte štátu, ušetrite mu obrovské peniaze a on vás za to posadí do takého domáceho väzenia, že po čase od zúfalstva takmer zošaliete. Prídete o prácu, súkromie, priateľov, peniaze, oddych, o všetko. Budete sa doprosovať, plakať, zúriť, písať listy, modliť sa, aby sa to už skončilo. Stanete sa otrokom lásky k príbuznému, schopným vyviesť čokoľvek len preto, aby si vás kompetentní konečne všimli. Iba svedomie vám nedovolí spraviť to najhoršie. Takáto je pointa príbehu zúfalej Bratislavčanky Dagmar Kyslerovej, ktorá sa sedem rokov 24 hodín denne stará o svoju nevyliečiteľne chorú mamu. Že to nie je možné? Nezmysel. Je to ešte horšie, ako si ktokoľvek dokáže predstaviť. Zdravotná a sociálna starostlivosť sú v praxi len franforce prianí byrokratov, generujúcich legislatívu od zeleného stola. Z pekla do pekla? Pavlíne Bročkovej (76 rokov) z Bratislavy pred rokmi určili ťažkú diagnózu. Má názov ALS, teda amyotrofická laterálna skleróza, čo je ťažká, nevyliečiteľná a smrteľná choroba, postihujúca nervové bunky v mozgu. Dôsledkom je paralýza a neskôr smrť. U každého pacienta prebieha inak. Obvykle nemá vládu nad svojím telom, nedýcha, takže je na umelej ventilácii pľúc, neprijíma potravu a teda je umelo vyživovaný, nevyprázdňuje sa, nerozpráva. To všetko pri plnom vedomí. Koľkí z nás by chceli žiť, keby nedokázali hýbať ničím iným len očami, uvedomujúc si, že sú príťažou a niet cesty späť? Vložte si video na vlastnú stránku, kliknite na menu - kód na stránku Pani Bročková sa dostala do nemocnice v roku 2002, jej dcéra Dagmar ju však po čase vzala domov. Nemohla sa pozerať, ako ju trápia so starým a nespoľahlivým prístrojom na dýchanie. Snažila sa, aby jej ho vymenili, ale neúspešne, mama tak ostávala „nedodýchaná". Zdravotná sestra jej viackrát povedala: „Ešte nie je dosť modrá, nech len vydrží". To, že do služby nastupovali aj sestry bez skúseností s intubovanými pacientmi, je drobnosť. Mame z pier odčítala, že sa v noci vyslovene bojí. Pohár pretiekol, keď nastal problém s kanylou. Sfušovaná práca spôsobila, že mama sa dusila, na čo kompetentní reagovali, že je to bežná reakcia na zákrok. Dagmar musela privolať sestričku z JIS, ktorá s hrôzou opravovala odfláknutú prácu kolegov. Vzala teda mamu domov a jedno peklo vystriedalo druhé. Peklo, v ktorom starostlivosť o matku úplne deštruovala všetky jej sociálne väzby a normálny život. Nikto jej totiž nepovedal, čo ju čaká. S mamou dnes Dagmar komunikuje tak, že jej kladie otázky: „Nie si smädná? Netreba ťa otočiť?..." Ak žmurkne okom, znamená to „áno". Toto sa opakuje celé dni už sedem rokov. Treba ju kŕmiť, odsávať, prebaľovať, polohovať, kontrolovať. Každé dve hodiny, prípadne aj skôr. „Ste ako robot. Idete variť, zapípa prístroj a treba to nechať, detto, keď ste v sprche, na WC, 365 dní v roku, noci nevynímajúc." Dagmar opustila prácu, prišla o súkromie, priateľov. Posedenie na káve, prechádzky, oddych, dovolenka? Nehrozí. Domáce väzenie, z ktorého niet úniku. Nemá nárok na šťastie? Jej mama má dôchodok približne 300 eur, čo pre Dagmar znamenalo drastické zníženie opatrovateľského príspevku na 100 eur mesačne. Na viac nemá nárok. To, že jeden deň takéhoto pacienta v nemocnici by stál štát v priemere viac ako 660 eur denne (20 tisíc korún), tento štát netrápi. Za celé tie roky mu pritom ušetrila niekoľko miliónov korún. O tom, že do leta 2007 sa opatrovanie nezapočítavalo ani do odpracovaných rokov na dôchodok, škoda hovoriť. „Nevedela som, čo ma čaká, povedali, že to bude trvať iba pár mesiacov. Hodia vás do vody, ale plávať sa musíte naučiť sám," vraví smutne Dagmar. Keď sa do toho pustila, nikto jej nepovedal, čo ju to bude stáť. Ani času, ani peňazí. Má nárok na 60 plienok mesačne, potrebuje ich však 90, takže dopláca 33 eur. Platiť si musí aj rôzne prípravky, pomôcky a roztoky, pričom na mnohé veci musí každý štvrťrok vybavovať výnimky, hoci ide o chronické ochorenie bez prognózy na zlepšenie. Akoby teda toho nebolo málo, musí lietať po doktoroch, aby získala byrokratické pečiatky u pneumológa, gastroenterológa, geriatra, chirurga a tak ďalej, pričom tí jej mamu ani len nevideli. Pritom by stačilo, aby sa pri podobných diagnózach potvrdila doživotná výnimka na všetko potrebné. Neuveriteľné je, že v nemocnici by mama nemusela by platiť nič, pretože všetko uhradí poisťovňa. Takto na potrebné veci padne celý opatrovateľský príspevok. Ako má Dagmar zo zvyšku platiť bývanie, stravu, oblečenie, telefón, lieky a energie (odsávačka aj dýchací prístroj míňajú elektrinu prakticky nepretržite)? To štát nezaujíma. Nemá predsa nárok ani na gumené rukavice. „Detaily, tie ma netrápia," rezignovane dodáva Dagmar, ktorá sa zadlžuje, lebo z 300 eur dve osoby prosto nevyžijú. „Už nemám nárok na šťastie, vyčerpala som si ho v mladosti," kričí z nej totálna rezignovanosť. Štve ju, že zdravotníctvo na ľudí, o ktorých sa doma starajú rodinní príslušníci, kašle. Odbery krvi a moču jej mame urobili až po troch rokoch. Na tvrdé naliehanie. Ak chce, aby jej vymenili kanylu, musí sa doprosovať, ak rýchlu zdravotnícku pomoc, spovedajú ju, akoby to chcela zneužívať. Valentovič sľúbil, ale nedodržal, Raši je mimo reality Všetky trápenia potvrdzuje aj Ľudmila Gričová, šéfka neziskovky Centrum samostatného života, pomáhajúcej ľuďom s ťažkým telesným postihnutím. Písala bývalému ministrovi Ivanovi Valentovičovi a ten sľúbil, že spracuje metodiku, ktorá pomôže. Jeho odchodom však sľub vyšumel do stratena. Valentovičov nástupca Raši zase odpísal, že predsa majú nárok na pomoc z takzvaných ADOS - agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Minister však zjavne nevie, aká je realita. ADOS síce poskytne zdravotnú sestru, ktorá Dagmar a jej mamu navštívi, ale celé je to skôr paródia ako skutočná pomoc. Sestra má totiž na starosti množstvo pacientov denne na rôznych adresách, takže v rodine sa nezdrží viac ako 30 minút. To stačí na vyzlečenie kabáta, vypísanie papierov, pár otázok, čo je nové, možno trochu pomoci s polohovaním, oblečenie sa a odchod. Ak by ju chceli na dlhšie, treba si priplatiť. Dagmar aj Gričová sa zhodujú, že päť eur na hodinu. Kde by na to rodiny v núdzi vzali? Vrcholom podľa Dagmar je, že odchodom z nemocnice jej mama de facto nikam nepatrí. Nemá totiž status pacientky. Nikto ju nezaučil, ako obsluhovať prístroje, povedali jej len, ako ich zapnúť a vypnúť. Postupovala teda podľa toho, čo odpozorovala v nemocnici. Tým, že mamu nikde neevidujú ako pacientku, nikto ju nepredvoláva na odbery, výmenu kanyly, na kontroly. Čo si neobehá sama, to nemá. Doprosovanie sa ju už prestáva baviť. „Ešte aj ten pes možno dostane do schránky predvolanie na očkovanie, ja sa toho musím domáhať," vraví smutne. Štát takto obetavé deti, ktoré nenechajú visieť rodičov na krku štátu, oberá o slobodu a zvyšky ich dôstojnosti. „Asi by fakt pomohlo len to, keby sme sa viacerí dali dokopy a nechali tých pacientov niekde na ulici, nech si ich niekto všimne," rozplače sa Dagmar. „Mama tým však bude trpieť a ja ju nechcem trestať. Je nespravodlivé, že sa musíte domáhať svojich práv." Päť rokov pritom nemala ani polohovateľnú posteľ. „Viete, čo je to dávať vankúše pod takého pacienta, keď sa nedokáže nadvihnúť a pomôcť vám?" Ešte pred časom nemala ani záložné zdroje na odsávačku a v prípade vypnutia prúdu musela byť s mamou do 45 minút v nemocnici. Keby to nestihla, umrie. „Nikto nevie, čo sú to za stresy." Na otázku, či by si mamu vzala, aj keby vedela, čo ju to bude stáť, odpovedala, že áno. „Neviete si predstaviť, ako títo pacienti v nemocnici trpia. Iná vec je, že mame takto vlastne predlžujem život a neviem, či je to dobré. A mama si to uvedomuje..." plače Dagmar. „Je to proti prírode, veď ten človek dávno „odišiel". Neprajem to nikomu." Nemá občas chuť vypnúť mame prístroj, ktorý ju udržiava pri živote? Opäť ju zalejú slzy: „Tisíckrát, ale nemôžem, do smrti by som si to vyčítala." Nechať ich na centrálnom príjme a utiecť? Ľudmila Gričová tvrdí, že pre nápravu stačí, aby sa všetci kompetentní rozhýbali - prijali novelu niektorých zdravotníckych zákonov a k tomu vydali metodiku, ktorá zdravotníckym zariadeniam stanoví, čo treba zabezpečiť pri prepustení takéhoto pacienta do domácej starostlivosti. Musí tiež garantovať podrobné zaučenie budúcich opatrovateľov. Tí netušia, čo ich čaká, a až neskôr zistia, v akej situácii sa ocitli, že ide o „nonstop pracovný úväzok". Urgentne tiež treba vybudovať zariadenia, kde by bolo možné chorých umiestniť aspoň prechodne, aby si ich opatrovatelia trochu oddýchli. Dnes ich nikam nevezmú, nemocnice nevynímajúc. Nepatria totiž na ARO ani na JIS-ku. Podľa Gričovej chýba spojovací článok medzi zdravotníckym zariadením a pacientom. Nikto sa nepýta, či sa o chorého má kto starať, či je tam možná výmena rodinných príslušníkov tak, aby nezošaleli. Sú „frustrovaní, totálne fyzicky aj psychicky vyčerpaní, o finančnej stránke nehovoriac... Pozná mnohých, ktorí vravia, že „lepšie by bolo nechať zomrieť chorých v nemocnici, ako si ich brať domov... Pre štát sú títo pacienti stratené prípady, prepúšťané domov, aby umreli. To, že prežívajú roky, sa deje len vďaka obetavej starostlivosti rodiny," hovorí Gričová. Dodáva slová, potvrdzujúce zúfalé tvrdenia Dagmar: „Niektorí rozmýšľali, že ich nechajú na centrálnom príjme a utečú, ale zodpovednosť a svedomie im to nedovolili." Tento problém nie je maslom iba na hlave Ficovej vlády, nezlyhali totiž len Valentovič alebo Raši, hoci času na zmeny mali dosť. Vinu na seba berie aj exminister Rudolf Zajac. Podľa neho treba prekopať sociálny a zdravotný systém tak, aby kooperovali. Sťažnosti, že štát zlyháva v základných funkciách, sú podľa neho oprávnené. „Treba vybudovať oddelenia, ktoré nebudú ani AROm, ani JISkou, ale Oddelením chronickej intenzívnej starostlivosti, kde budú mať takto chorí kompletnú zdravotnú aj sociálnu starostlivosť," tvrdí Zajac a dodáva: „Malo sa to riešiť, aj my sme mohli spraviť viac... Prípad vašej respondentky bude časom o tom, že nebude chorá len jej matka, ale aj ona sama, lebo skôr či neskôr to psychicky nezvládne. To sa ani nedá, aby bola sedem rokov zavretá a nemohla sa od matky ani pohnúť." Nedá sa, ale je to tak. Takýchto prípadov je pritom na Slovensku množstvo a netýkajú sa len tejto konkrétnej diagnózy. V mnohých rodinách sa tak prepletá láska a zodpovednosť s bezmocnosťou. Slová Dagmar Kyslerovej nám potvrdili mnohí. Ona sama našim politikom odkazuje: „Nech si to opatrovanie za týchto podmienok prídu vyskúšať, sú tu vítaní. Som zvedavá, koľko vydržia." Dagmar Kyslerová nám pôvodne odmietla poskytnúť číslo účtu s tým, že jej nejde o peniaze, ale o upozornenie na neúnosnú situáciu stoviek opatrovateľov, ktorí živoria bez toho, aby mali aspoň chvíľku pre seba. Napriek tomu sme sa ho rozhodli zverejniť. Vieme totiž, že si urgentne potrebuje zaplatiť zdravotnú sestru aspoň na niekoľko hodín týždenne. Pomôcť jej možno aj materiálne, zoznam potrebných pomôcok k opatrovaniu je možné vyžiadať si mailom na karol.sudor(at)smeonline.sk. Číslo účtu: 10839854/0900 (SLSP) Osudy človečiny sú nepravidelná relácia TV SME, v ktorej sa ľudia spovedajú zo svojich osudov, aby sa z nich poučili iní. Ak ste prežili niečo podobné, prípadne máte trpké alebo pozitívne životné skúsenosti a chcete sa o ne podeliť s ostatnými, dajte nám, prosím, vedieť na karol.sudor(at)smeonline.sk. sobota 27. 6. 2009 | Karol Sudor, Dana Salajová www.sme.sk
Boj o majetok Waldemara Matušku († 76) sa začal - V hre sú veľké milióny! Zdanlivo bezproblémové dedičské konanie o dedičstvo po legendárnom spevákovi Waldemarovi Matuškovi ( 76), ktorého presne pred týždňom pochovali v Prahe, sa nečakane skomplikovalo. Po 26 rokoch sa totiž objavil Waldov syn z prvého manželstva Miroslav (55), s ktorým už nikto pri delení majetku nepočítal. Miroslav Matuška majetok po svojom otcovi nemieni nechať len tak. Netají sa tým, že veci okolo pozostalosti má už v rukách jeho právnik. Miroslav sa so svojím nevlastným bratom Waldemarom jr. (32) a jeho matkou Olgou Blechovou (60) bude deliť najmä o vilu na Floride. A boj bude zrejme ostrý! Vdova po spevákovi Olga Blechová sa vrátila späť na Floridu, aby podľa jej slov dokončila rekonštrukciu spomínanej vily. Nevyzerá to tak, že by sa mienila s prvorodeným Miroslavom o tento nehnuteľný majetok deliť. Okrem vily a priľahlých pozemkov pôjde aj o luxusný automobil Rolls Royce, ktorý Walda dostal od Olgy k svojim 75. narodeninám, a zrejme by sa našli aj ďalšie dedičské položky. Tantiémy má isté Lákavým predmetom dedičstva budú aj tantiémy z predaja Matuškových cédečiek, ako aj za hranie jeho pesničiek v rádiách a televíziách. Pokiaľ sa podľa našich informácií pohybovala ich výška pred rokom okolo 200-tisíc českých korún (7 966 eur), tak teraz sa situácia prudko zmenila. „Predaj cédečiek Slavík z Madridu po Waldovej smrti vzrástol dramaticky o niekoľko sto percent. Záujem verejnosti je enormný,“ potvrdil nám zástupca Supraphonu Zdeněk Brouček. Takisto doslova za pár dní zmizlo z predajní a stánkov DVD Sbohem, lásko. Vydavateľ nezaváhal a chystá dotlač. A to ešte prídu peniaze za skladby, ktoré sa po spevákovej smrti neustále ozývajú takmer z každej rozhlasovej stanice. Podľa odhadu odborníkov už teraz, pár týždňov po smrti, vyniesli Waldove skladby 1,5 milióna českých korún (59 749 eur) a do konca roka sa počíta s tučnou, niekoľkomiliónovou sumou, ktorú by si mali rozdeliť všetci aktéri. O tento podiel z dedičstva však Miroslav bojovať nemusí. „Dedičstvo vyriešime podľa platných zákonov. Walda by si to tak prial,“ odkázala médiám pred odchodom na Floridu Olga. „Som presvedčený, že sa Waldík, Olga a Miroslav dohodnú. Spoločný žiaľ ich na pohrebe zblížil,“ povedal nám rodinný priateľ Martin Michal (50). Ostáva len veriť, že niekoľkomiliónové lákadlo tieto vzťahy nenaštrbí. Zdroj: mab, Foto: profimedia.sk 25.06.2009 www.pluska.sk
Dôchodok 190 eur po štyridsiatich odpracovaných rokoch? - Predčasný dôchodok nižší ako 190 eur po takmer štyridsiatich rokoch práce. Aj to je možné? Nízky základ, z ktorého sa pred dôchodkom odvádza poistné, dokáže pokaziť penziu. V minulosti aj teraz. BRATISLAVA. Keď pani Mária odchádzala v roku 2004 do predčasného starobného dôchodku, vyrátali jej ho z príjmov od roku 1994 do roku 2003 a odrátali pol percenta za každých 30 dní, ktoré jej chýbali do dôchodkového veku. Bola to vtedy novinka. Do konca roka 2003 sa dôchodok vyratúval z piatich zárobkovo najlepších rokov z desiatich pred dôchodkom a nie za všetky roky od vtedy čerstvo vymedzenej hranice v roku 1994. Novej dôchodkyni tak výšku dávky ovplyvnilo celé desaťročie vrátane piatich rokov, keď ako živnostníčka platila do fondu odvody iba z minimálnej mzdy. Drahá smola Hoci mala odpracovaných štyridsať rokov, na dôchodku Mária dostala 5717 korún (menej ako 190 eur). Mala smolu. Ďalšia novela prišla už v polovici roka 2005. Podľa nej žiadateľom dôchodok vypočítali z posledných celých dvadsiatich rokov. „Určite by som ho mala vyšší," hovorí Mária. „Mať smolu" pre pani Máriu znamenalo ísť opäť pracovať, aby vyžila. Dôchodok si tak zvýšila na 265,30 eura. No aj tak jej z neho po zaplatení výdavkov mesačne zostáva najviac 110 eur. „Môže byť nevýhodný čas odchodu do dôchodku? Dá sa môj dôchodok upraviť podľa zásluhy?" pýta sa. Jedna zmena za druhou „Rátané od roku 2004, legislatíva týkajúca sa dôchodkového poistenia sa zmenila zhruba tridsaťkrát," hovorí Timea Vörösová z ústredia Sociálnej poisťovne. Orientovať sa v zmenách dá zabrať odborníkom, nieto žiadateľom o dôchodok. Neexistuje všeobecne platná rada, kedy je výhodnejšie odísť do dôchodku. Veľa zaváži životná situácia žiadateľa, ktorý napríklad rieši momentálnu nezamestnanosť odchodom do výpočtom znevýhodneného predčasného dôchodku. Ak je všetko v súlade s platnými zákonmi, dôchodkyni Márii a podobne aj niektorým ďalším penzistom nik pomôcť nemôže. Tri a dosť Na to, aká bude penzia, vplýva viacero faktorov. Podľa riaditeľa sekcie dôchodkového poistenia Rudolfa Križana však výsledok výpočtu podľa zákonom stanoveného aktuálneho vzorca najviac ovplyvnia dosiahnuté príjmy. Tie sa v súčasnosti sledujú od roku 1984. Vzorec má mnohé nuansy: zákon určuje, čo a ako sa do veličín započíta. Žiadatelia - samostatne zárobkovo činné osoby - sú často presvedčení, že im majú dôchodok vypočítať zo skutočných zárobkov, ktoré boli vysoké, no v daňovom priznaní ich znížili o výdavky. Nie je to tak. Do výpočtu dôchodku sa zahŕňa len suma, z ktorej do Sociálnej poisťovne zaplatili poistné. Na druhej strane sa málo vie napríklad o tom, že ten, kto má vyšší príjem ako trojnásobok priemernej mzdy v hospodárstve, si na dôchodku neprilepší. Zo zákona má maximálny osobný mzdový bod hodnotu tri. Ten, kto zarába viac ako trojnásobok priemernej mzdy, si to, čo má navyše, v dôchodku nenájde. Ako sa ráta starobný dôchodok Dávka sa vypočítava podľa vzorca stanoveného v zákone: suma dôchodku sa rovná priemerný osobný mzdový bod krát doba poistenia krát aktuálna dôchodková hodnota. Priemerný osobný mzdový bod, cez ktorý sa do vzorca dostáva príjem žiadateľa v posudzovanom období, sa vypočítava z osobných mzdových bodov za jednotlivé kalendárne roky. Priemerný osobný mzdový bod je veličina, ktorá najviac rozhoduje o výške dôchodku. Osobný mzdový bod je podielom ročného zárobku žiadateľa o dôchodok a priemernej mzdy v hospodárstve v danom kalendárnom roku. Aktuálna dôchodková hodnota je číslo, ktoré každý rok stanovuje ministerstvo práce a závisí od vývoja priemernej mzdy. Vlani bola 249,14 koruny (po prepočte konverzným kurzom 8,2699 eura). Tento rok je 8,9955 eura. Zdroj: Sociálna poisťovňa Péenka zníži dôchodok Tri najčastejšie omyly ľudí, ktorí už sú na dôchodku alebo oň žiadajú. 1. Píšu, že mi valorizovali dôchodok, no ten je stále rovnaký. Nič mi nevalorizovali. Niektoré dôchodky priznané do konca roka 2003 sa podľa vtedy platných pravidiel zvyšovali na 1,1 násobku životného minima, ak boli jediným zdrojom príjmu. V súčasnosti ešte „dobieha" vyplácanie do 40-tisíc takýchto dôchodkov. Tieto dôchodky sa valorizujú, no trocha odlišným spôsobom: z vyplácaného dôchodku sa odráta zvýšenie z titulu jediného zdroja príjmu. Táto pôvodná suma sa valorizuje podľa bežných pravidiel ako všetky ostatné dôchodky. Ak je po valorizácii táto suma stále nižšia ako 1,1 násobku životného minima, dorovná sa - podľa pravidiel pre dôchodok ako jediný zdroj príjmu. Ak 1,1 násobku životného minima prevýši, dostane vyššiu - valorizovanú sumu. Výsledkom môže byť, že takýmto poberateľom dôchodku ho už niekoľkýkrát valorizovali, prečítajú si to aj v rozhodnutí, no suma je stále rovnaká. Je to preto, že valorizovaná časť je stále nižšia ako 1,1 násobku životného minima, ktorú dostanú na dôchodku podľa zákonov platných v čase, keď odišli na penziu. 2. Dôchodok musí byť aspoň taký vysoký ako životné minimum. Dôchodok sa vypočítava podľa iných pravidiel. Výpočet zohľadňuje zárobok dosiahnutý v takzvanom rozhodujúcom období (záleží od legislatívy, ktorá platila v čase vzniku nároku na dôchodok), odpracované roky a podobne. Ak je vypočítaný dôchodok v rozhodnutí nižší ako životné minimum, je vecou sociálnych dávok, aby príjem poberateľa doplnili o nevyhnutnú sumu. Poučenie o tom každý dôchodca nájde už v liste, v ktorom ho Sociálna poisťovňa vyrozumie o výške dôchodku a posiela ho spolu s rozhodnutím o dôchodku. 3. Ak pracujem iba časť roka, zarátajú mi iba tie mesiace, keď som robil. Nie je to tak. Ak niekto bol napríklad šesť mesiacov z roka na péenke, pre stanovenie osobného mzdového bodu pre príslušný rok mu príjem za šesť mesiacov rozdelia na dvanásť - teda ako keby pracoval celý kalendárny rok. Z tejto nižšej sumy sa potom vypočítava priemerný mzdový bod a ten sa potom dosadí do vzorca na výpočet dôchodku. Tento postup sa uplatňuje od roku 2004. Do konca roku 2003 sa zohľadňovali takzvané náhradné doby. Tieto náhradné doby (aj péenka pred rokom 2004) sa hodnotia aj po roku 2003, keďže počas nich poistenec nemal žiaden zárobok, zákon stanovuje hodnotu osobného mzdového bodu a preto toto obdobie istým spôsobom (priradená hodnota je nízka) zníži sumu dôchodku. Halka Tytykalová (Zdroj: Sociálna poisťovňa) Niektoré zmeny, ktoré ovplyvnili dôchodky Od októbra 1988 až do konca roka 2003 Dôchodok sa vypočítaval z piatich najlepších zárobkových rokov z posledných desiatich kalendárnych rokov pred priznaním dôchodku. Vypočítal sa priemerný mesačný zárobok z rozhodujúcich rokov a ten sa následne zredukoval. Maximálna suma pre výpočet dôchodku mohla byť 4067 korún. Suma sa ďalej upravovala podľa počtu odpracovaných rokov. Najvyššia výmera mohla byť 67 percent a dostal ju taký človek, ktorý pracoval od 18 rokov a v šesťdesiatich odišiel do dôchodku. Minimálna doba na to, aby človek dostal dôchodok pred rokom 2004, bola dvadsaťpäť odpracovaných rokov. Dôchodkový vek bol šesťdesiat rokov u mužov a 53 až 57 rokov u žien (podľa počtu vychovaných detí). Až na výnimky neexistoval predčasný starobný dôchodok. Ak žiadateľ preukázal, že dôchodok je jediným zdrojom príjmu, vyplácal sa mu najmenej vo výške 1,1 násobku životného minima. 1. januára 2004 Nový zákon o sociálnom poistení priniesol zásadnú zmenu vo výpočte dôchodku, zaviedol sa v súčasnosti platný vzorec. Zjednotil sa vek odchodu do dôchodku pre mužov a ženy na 62 rokov. Začína sa však uplatňovať až u mužov narodených počnúc rokom 1946 a u žien rokom 1962 (u niektorých skôr, závisí to od počtu detí). Pri výpočte dôchodku sa začal zohľadňoval príjem dosiahnutý po roku 1994, dlhšie obdobie sa posudzovalo len pri niektorých výnimkách. Vznikol inštitút predčasného starobného dôchodku. Odísť doň mohol každý, komu podľa vzorca vypočítaný dôchodok vyšiel vyšší ako 1,2 násobku životného minima a desať rokov platil odvody do Sociálnej poisťovne. 1. júla 2005 Pri výpočte dôchodku sa u všetkých žiadateľov o starobný dôchodok začal zohľadňovať príjem dosiahnutý od roku 1984. 1. augusta 2005 Ak sa žiadateľ o predčasný dôchodok vzdal vyplácania dávok poskytovaných v nezamestnanosti, na ktoré mal nárok, o toto obdobie sa mu skrátilo obdobie, počas ktorého sa predčasnému penzistovi znižuje suma dôchodku (o pol percenta za každých tridsať dní, ktoré chýbajú tomuto predčasnému dôchodcovi do riadneho starobného dôchodku). Novela zákona o sociálnom poistení uložila Sociálnej poisťovni začať prepočet vyše 80-tisíc dôchodkov, ktoré boli pôvodne vypočítané z upraveného priemerného mesačného zárobku 4067 korún alebo boli obmedzené najvyššími výmerami dôchodkov a súčasne z ďalších dôvodov upravené. Úprava sa týkala len poberateľov starobných dôchodkov priznaných podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Prepočet ukončili v roku 2007. 1. januára 2008 Od tohto dátumu možno odísť do predčasného dôchodku najskôr dva roky pred dosiahnutím dôchodkového veku. Podmienka splnenia 1,2 násobku životného minima vypočítanej penzie z predchádzajúceho obdobia zostala. Minimálny počet rokov poistenia na priznanie starobného aj predčasného starobného dôchodku sa však zvýšil na pätnásť. 1. januára 2009 Dôchodok sa vypláca v eurách, pri prepočte meny sa zaokrúhľovalo na desať centov nahor. Každoročná valorizácia dôchodkov sa presunula na január. Novela zákona o sociálnom poistení priniesla zvýšenie niektorých dôchodkov priznaných podľa predpisov spred októbra roka 1988. Išlo však len o dôchodky ľudí, ktorí „dobre“ zarábali – pri výpočte dôchodku im nezohľadnili celý priemerný mesačný zárobok, ale im ho vyrátali z priemerného mesačného zárobku 3000 korún. Zmena sa preto týkala len zhruba päťtisíc starobných dôchodcov, ktorým v januári tohto roka pri valorizácii štát na dôchodkoch zároveň pridal aj jednotnú sumu 26,6 eura. Na základe právnej úpravy doplnenej do zákona po rozhodnutí Ústavného súdu Sociálna poisťovňa prepočítala aj dôchodky ľuďom, ukráteným pri valorizácii v rokoch 2005 a 2006. Išlo o penzistov, ktorým v roku 2005 dávku zvýšili o menej ako 8,85 percenta a v roku 2006 im dôchodok nevalorizovali preto, že bol vyšší ako 17 200 korún. Dodatočné zvýšenie zákon umožňuje vyplatiť iba o čiastku, o ktorú prišli po vlaňajšom 13. júni, keď v Zbierke zákonov vyšlo rozhodnutie súdu. Do výpočtu dôchodku sa cez osobný mzdový bod (táto veličina zohľadňuje príjem) prestali zaratúvať takzvané prázdne roky, ktoré znižovali dôchodok. Pod týmito rokmi sa rozumie obdobie, za ktoré nie je možné získať údaje o zárobkoch. Naďalej sa zohľadňujú v dĺžke celkového obdobia poistenia, žiadateľovi teda „nepokazia“ príjem a zároveň o ne nepríde. (ht, Sociálna poisťovňa) So solidaritou sa končí Výpočet dôchodku sa upravuje aj podľa toho, či niekto zarábal viac, alebo menej. Naposledy v roku 2014. BRATISLAVA. Ak sa nezmení zákon, vypočítané dôchodky budú v roku 2015 zodpovedať skutočným príjmom, z ktorých sa platilo poistné na dôchodkové poistenie. V súčasnosti sa z princípu solidarity ľuďom, ktorých priemerná hrubá mzda od roku 1984 bola nižšia ako priemerná mzda na Slovensku, pri výpočte zohľadňuje aj časť príjmu, ktorá im do priemerného zárobku chýba. V roku 2007 to bolo 32 percent, vlani 28 percent, tento rok to je 24 percent. Naopak, pri výpočte sa uberá tým, ktorých priemerná hrubá mzda od roku 1984 bola vyššia ako 1,25 násobku priemernej mzdy. Limituje sa tým takzvaná zásluhovosť. Týmto ľuďom sa vo vzorci pre výpočet dôchodku zohľadní iba časť z príjmu, ktorá prevyšuje 1,25 násobku až do trojnásobku ich priemernej mzdy (v roku 2007 to bolo 68 percent, vlani 72 percent, tento rok to je 76 percent). Miera úpravy vo vzorci sa teda mení každý rok v prospech zásluhovosti a v neprospech solidarity. Posledný rok, keď zákon pripúšťa takúto úpravu, je v súčasnosti stanovený na rok 2014. nedeľa 14. 6. 2009 11:48 | Halka Tytykalová www.sme.sk
Zomrel spevák Waldemar Matuška - Zomrel spevák Waldemar Matuška SITA | 30. mája 2009 Spevák Waldemar Matuška zomrel na Floride. Jeho rodina oznámila, že podľahol zápalu pľúc a zlyhaniu srdca. Informovala o tom televízia TA3 v Hlavných správach. Posledná rozlúčka s jedným z najobľúbenejších českých spevákov 60. a 70. rokov bude v Prahe. Waldemar Matuška sa narodil 2. júla 1932 v Košiciach, detstvo prežíval v Prahe. Jeho matka bola speváčkou Viedenských operetných divadiel. Vyučil sa za sklára a zároveň sa snažil vystupovať s rôznymi kapelami – spieval a hral na rozličné hudobné nástroje, napríklad na kontrabas, banjo a gitara. Ako uvádza portál wikipedia.com, v roku 1960 nahral svoju prvú pieseň Suvenír a potom sa stal spevákom a hercom divadla Semafor. Na doskách spieval sólovo aj v duete – s Karlom Štědrým, Jiřím Suchým a od roku 1961 s Evou Pilarovou, s ktorou mal najväčšie úspechy. Dva razy vyhral Zlatého slávika (1962 a 1967), niekoľkokrát bol druhý. S Evou Pilarovou neskôr odišiel do divadla Rokoko. Potom, čo sa Eva Pilarová vrátila do Semaforu, spieval v duete s Helenou Vondráčkovou, Martou Kubišovou, Jitkou Zelenkovou a ďalšími. Popri práci v divadle sa podieľal aj na iných projektoch, v rámci ktorých naspieval duetá aj s Hanou Hegerovou a Karlom Gottom. Podľa Wikipédie, v roku 1976 sa oženil so speváčkou Olgou Blechovou a začal spolupracovať so skupinou K.T.O. (Kamarádi táborových ohňů). Pravidelne koncertoval v zahraničí. V roku 1986 to využil a zostal aj s manželkou v USA, kde žil až do svojej smrti. Komunistické úrady potom zakázali hrať jeho skladby, zlikvidovali jeho dosku Jsem svým pánem, ktorá mala vyjsť, v seriáli Chalupáři bol zmazaný jeho hlas, zostala len hudba, píše Wikipédia. V Rozpacích kuchaře Svatopluka bolo odstránene jeho meno z titulkov. Waldemar Matuška zatiaľ v USA usporadúval koncerty pre krajanov a vydával tu ďalšie dosky.
Zomrel svetoznámy spisovateľ Mario Benedetti - Svetoznámy uruguajský spisovateľ Mario Benedetti zomrel v nedeľu vo veku 88 rokov. Oznámil to jeho osobný tajomník. Svojou básnickou a prozaickou tvorbou sa Benedetti stal jedným z najvýznamnejších latinskoamerických literátov. Jeho román La Trada (Prímerie) vydaný v roku 1960 sa stal prvým uruguajským bestsellerom, preložili ho do 19 jazykov. V slovenskom preklade sú známe jeho diela Jar v puknutom zrkadle, Vďaka za oheň či zbierka poviedok Smrť a iné prekvapenia. Benedetti sa narodil talianskym prisťahovalcom 14. septembra 1920. Po štúdiách v Montevideu pracoval ako stenograf a novinár. Začiatkom 70. rokov bol aktívny v ľavicovom hnutí, písal politické komentáre. Po vojenskom prevrate v Uruguaji v roku 1973 odišiel do exilu, desaťročie žil v Argentíne, Peru, na Kube a v Španielsku. Podľa miestnych médií zomrel vo svojom dome v Montevideu na zlyhanie pečene. Zdravotnými problémami trpel od januára minulého roku. 17.05.2009 www.pluska.sk
Renesančný človek, čo prežíval večnosť v sekundách - Vladimír Jancura, Pravda | 2. mája 2009 Bolo to dieťa, pred dejinami sa však týči ako obor, napísala o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi jeho priateľka, francúzska novinárka Louise Weissová. Akoby vedel, že bude žiť krátko, a tak prežíval niekoľko životov naraz, pričom veľmi intenzívne. Večnosť som prežíval v sekundách, vyznal sa Štefánik krátko pred smrťou. V pondelok uplynie 90 rokov, odkedy sa vo Vajnoroch zrútil s lietadlom pri návrate z cudziny. Keď zomrel, mal iba 38 rokov, ale už bol generál, uznávaný politik, diplomat, vojenský letec, astronóm, meteorológ, vynálezca dômyselných prístrojov, cestovateľ, fotograf. Všestranne vzdelaný a nadaný, čiže renesančný človek. Štefánikovi životopisci majú doteraz problémy s určením dominantnej zložky jeho osobnosti a s hľadaním zdrojov jej mnohostrannosti. Začať treba zrejme v Košariskách. Tam sa narodil 21. júla 1880 v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika ako šieste dieťa. Žiak pilný, po vedách dychtivý Košariská boli vtedy malou kopaničiarskou dedinkou pri Brezovej pod Bradlom. Išlo však o kraj, ktorý v historickej "jari národov" - roku meruôsmom - bol dejiskom a centrom prvého slovenského povstania. Zúčastnili sa na ňom aj Štefánikovi blízki príbuzní. Pavel Štefánik dával deťom často bozkávať krížik vyrobený z dreva šibenice, na ktorej odvisol jeho strýc Vilko Šulek. V októbri 1848 ho pri Leopoldove dali popraviť maďarské úrady za účasť v revolúcii . Národne a slovensky uvedomelá rodina túto udalosť ťažko prežívala. Malý Štefánik vychodil ľudovú školu v rodnej obci. "Bol žiak pilný, príkladný, po vedách dychtivý," charakterizoval ho učiteľ Martin Kostolný. "Medzi stodvadsiatimi žiakmi bol prvý." Všetky tri slovenské gymnáziá v Uhorsku boli vtedy už zrušené. Rodičia sa preto rozhodli poslať syna do Šamorína, aby si tam pred nástupom na strednú školu osvojil maďarčinu. Až po tomto "kurze" sa 10-ročný chlapec začal učiť na evanjelickom lýceu v Prešporku. "Bol to malý, útly, bledý, svetlovlasý chlapec s neobyčajne živými očami, trocha bojazlivý," spomínal po rokoch profesor Ferdinand Hirschmann, ktorý Štefánika tri roky učil jeho obľúbený predmet - matematiku. V gymnaziálnych štúdiách potom Štefánik pokračoval v Šoproni a Sarvaši, kde v roku 1898 s vyznamenaním zmaturoval. Historik Štefan Štvrtecký v známej životopisnej knihe uvádza, ako Štefánik odmietol v Sarvaši volať na slávu Kossuthovi. "Celá udalosť sa vyšetrovala a len tak-tak, že ho nevylúčili zo školy za vzburu." Na ceste ku hviezdam Po Sarvaši nasledovala Praha. Štefánik chcel študovať stavebné inžinierstvo, ale na žiadosť otca sa zapísal na Českú vysokú školu technickú. Vydržal tam však iba dva roky. "Technické vedy nezodpovedali mojim túžbam, ktoré sa od prvej mojej mladosti niesli k hvezdárstvu," napísal neskôr. Preto prestúpil na Karlovu univerzitu, kde začal študovať astronómiu a ďalšie prírodovedné odbory. Už v prvom semestri si zapísal 37 hodín a v druhom letnom dokonca 43 hodín. Od astronómie a geometrie až po dejiny filozofie a nemeckej literatúry. A tak to išlo po celé štyri roky štúdia na univerzite. Takýto univerzálny duch sa sotva mohol vtedy uplatniť v Prahe alebo Bratislave. Preto na radu priateľov zamieril doktor Štefánik do Paríža a postupne sa stával svetobežníkom. Známe sú jeho vedecké expedície v rokoch 1904 až 1912: Turkménsko, Španielsko, Brazília, Tahiti. Na väčšinu z nich si sám hľadal peniaze, požičiaval si, presviedčal mecenášov. Mnohým prišiel ako rojko, ale v skutočnosti sa vedel držať pri zemi. Podľa historičky Bohumily Ferenčuhovej zo Slovenskej akadémie vied Štefánik svoje vízie a predstavy kontroloval celkom jasnozrivou vedeckou racionalitou. Vedel očariť politikov i ženy Veľa sa popísalo o Štefánikovi letcovi a astronómovi. Už menej sa vie, že mal významné zásluhy aj na rozvoji meteorológie. Tejto disciplíne sa vo Francúzsku venoval od roku 1910. V roku 1915 začal svoju frontovú činnosť a založil prvú meteorologickú stanicu. Neskôr navrhol hlavnému veliteľovi francúzskej armády organizáciu poveternostnej služby na celom fronte, ktorú aj vybudovali. "Nemci v tom čase takúto službu ešte nemali, a preto zažili veľký debakel pri bitke pri Ypres, kde použili proti Francúzom prvý raz bojové plyny," povedal český historik Bohumil Vlach. Nemci vypustili proti francúzskym a britským pozíciám zelenožltý oblak chlóru. Nerátali však s nepriaznivým vetrom, ktorý pri zmene počasia v tejto časti Európy začal zrazu fúkať smerom k nemeckým zákopom. Z dejín vystupuje do popredia najmä Štefánik politik a jeho zásluhy pri vzniku Československej republiky. Vyznamenal sa pri zjednocovaní odbojových a krajanských skupín a potom v oslobodzovacom hnutí. Jeho styky a zásluhy otvárali dvere vládnych kabinetov aj ďalším dvom z triumvirátu - Tomášovi Garrigueovi Masarykovi a Edvardovi Benešovi. "Aj predstavitelia dohodových mocností brali Štefánika vážne najmä preto, že za ním stáli desaťtisíce československých legionárov v Rusku, Taliansku a Francúzsku," pripomenul profesor Ján Fuska, predseda Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika. Ale politický portrét Štefánika, toľko ráz skresľovaný a mýtizovaný, nezaslúžené prekrýva jeho ľudské črty. "Má vôľu z kalenej ocele, ľudí posudzuje podľa ich tajných pohnútok," písala Louise Weissová o Štefánikovi v marci 1919. "V jeho správaní je čosi prekvapujúce a geniálne. Má čaro a ducha." Len nedávno sa našiel umelecký akt, prvý v dejinách slovenskej i československej fotografie. Jeho autorom bol - Štefánik. Nález oživil záujem o jeho nezvyčajný vzťah k ženám. "Ženy sa doňho zamilovávali, ale neoženil sa pre majetok ani nelámal srdcia," povedala Ferenčuhová. "Všetky jeho prerušené známosti naňho spomínali s láskou a priateľstvom." Podľa iných u Štefánika zakaždým prevážila láska k práci a k vlasti. Ale fakty sú fakty: v júni 1919 sa mal v Ríme oženiť s Giulianou Benzoniovou. "Do videnia, moja zbožňovaná žena!" napísal pred osudovým letom ráno 4. mája. Tragédii sa dalo predísť Nad Štefánikovou smrťou visí aj po 90 rokoch plno otáznikov. Čo spôsobilo leteckú haváriu? Zlé poveternostné podmienky? Nesprávne informácie o pristávacej ploche? Alebo vari dal niekto lietadlo zostreliť? V hre sú aj ďalšie hypotézy. Nie tak dávno oprášil český publicista Pavel Kosatík staré teórie o údajnej Štefánikovej samovražde. Oprel sa pritom o niektoré archívne nálezy, napríklad o tvrdenie francúzskeho generála Janina. Ten bol presvedčený, že Štefánik odišiel zo sveta dobrovoľne. Vraj pre zlý zdravotný stav, neúspech sibírskej misie v roku 1918 a roztržku s Benešom. Podľa experta na dejiny vojenského letectva Ľudovíta Mikulu sú to nezmysly. Odvoláva sa najmä na pokusy s replikou lietadla Caproni Ca.33, ktorú vyrobili Vojenské letecké opravovne v Trenčíne. Štefánik lietadlo nepilotoval, sedel na mieste navigátora - strelca, počas letu bol vystavený 10-stupňovému mrazu, preto mal na sebe niekoľko vrstiev šatstva. "Bol naobliekaný ako medveď, musel by podať akrobatický výkon, aby sa dostal cez palubu, pritom bol chorľavý," prízvukoval Matula. Podľa leteckých odborníkov zapríčinil haváriu silný nárazový vietor a po predchádzajúcich lejakoch rozbahnená pristávacia plocha. Ale tragédii by sa zrejme dalo predísť, keby dva fonogramy opisovali situáciu na letisku vo Vajnoroch pravdivejšie. Strastiplný život legendy Po Štefánikovej smrti sa začal život jeho legendy. Politické hnutia a strany si Štefánika začali prispôsobovať na svoj obraz, vytvárať z neho súčasť národnej mytológie, ba národného bohatiera. Ideológovia Slovenského štátu sa najprv pokúsili Štefánika potlačiť do úzadia, neskôr ho "odčeskoslovenčili". "Dobová interpretácia Štefánika sa dostávala na prah tvrdenia, že ak by bol zostal nažive, bol by iste autonomista, ľudák a možno i gardista," napísal historik Ľubomír Lipták. Štefánik sa znepáčil aj ideológom bývalého režimu, na príčine boli najmä boje legionárov s boľševikmi na Sibíri. Z podstavcov postupne zmizli takmer všetky Štefánikove sochy. A spory o renesančného človeka z Košarísk pokračujú dodnes. Aj Štefánikov pamätník pre novou budovou Slovenského národného divadla, ktorý odhalia v pondelok, má svojich odporcov. Z výrokov M. R. Štefánika "Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem." "Zvíťazíme, ak budeme my Česi a Slováci vždycky po boku. Keď sa podarí niekomu nás rozdvojiť, potom bude s nami zle." "Pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť." "Nemôžeme udalosti tvoriť. Tie sú výsledkom tisícich faktorov, na ktoré nemáme vplyv. Môžeme im však dať určitý smer." "Pre ľudí pevného predsavzatia a vytrvalosti niet nemožnosti." "Som Slovák telom i dušou - neznám lásky polovičatej." "Verím vo vývoj vedy, a preto vo vývoj všetkého, čo je šľachetné a spoločenstvu prospešné." Povedali o ňom "Každý, kto s ním mal príležitosť spolupracovať, vie, aký vzácny človek odišiel nielen nám, ale aj Francúzsku, ba celému svetu." Tomáš Garrigue Masaryk "Je to jeden z najskvelejších vojakov, akých som v tejto vojne poznal." Maršal F. Foch "Dielo Štefánikovo je na prvý pohľad jediným zázrakom. Vynaliezavosť, bádavosť, opravdivosť, nekompromisnosť mravná i tvorivá boli asi jeho darmi osobnými, ale oheň a vášeň, s ktorou uskutočňoval myšlienky vo veľkých rozmeroch, čaro osobnosti, krásny spoločenský takt a vkus, jeho rytierskosť a veľkodušnosť - v tom je i čosi typicky slovenské..." F. X. Šalda "Úžasne srdečný, milý človek." Lev Nikolajevič Tolstoj
Charles Aznavour veľvyslancom Arménska vo Švajčiarsku - Arménsko vymenovalo legendárneho francúzskeho speváka Charlesa , potomka arménskych rodičov, za veľvyslanca tejto bývalej sovietskej republiky vo Švajčiarsku. Oznámil to dnes úrad prezidenta Serža Sarkisiana. Aznavour (84) sa narodil vo Francúzsku a podarilo sa mu vybudovať medzinárodnú spevácku kariéru, vďaka ktorej ešte stále cestuje po svete. Aznavoura vymenovali za veľvyslanca vo Švajčiarsku a za stáleho zástupcu Arménska v ženevskom sídle OSN, ale aj v ďalších organizáciách. Umelcovi udelili arménske občianstvo v decembri 2008. Vo februári tohto roka potvrdil, že prijal prácu v arménskych diplomatických službách. "Najprv som váhal, pretože podľa môjho názoru to rozhodne nie je nič ľahké. Ale potom som si pomyslel, že to, čo je dôležité pre Arménsko, musí byť dôležité pre nás všetkých," povedal vtedy Aznavour. TASR 6.05.2009 www.pluska.sk
Ľudia sú ticho, kým je totalita výhodná pre ich peňaženky - Lukáš Milan, Pravda | 3. mája 2009 "Žobrajúca televízia nie je dobrá televízia," tvrdí najvyššia šéfka pre rozhlasové vysielanie Európskej vysielacej únie (EBU) Raina Konstantinovová. Jedným zo základných pilierov nezávislosti je aj finančná stabilita, čo sa napríklad o Slovenskej televízii nedá povedať. Tento mesiac by sa malo rozhodnúť o pridelení dotácie STV. Napriek tomu pôvodom Bulharka Konstantinovová verí, že rozhlas a televízia platené z daní alebo poplatkov majú význam. "Komerčné médiá nevedia zabezpečiť všetko," tvrdí Konstantinovová. Po prechode na digitálne vysielanie už nebude problém s frekvenciami, a teda už budú môcť vzniknúť aj menšinové televízie, či rádia. Má teda v súčasnosti vôbec význam, aby existovali verejnoprávne médiá platené z daní či poplatkov?Verejnoprávne médiá sú v demokratických krajinách súčasťou verejných služieb, podobne ako zdravotníctvo, verejná doprava alebo obrana. To všetko nie je určené iba bohatým, ktorí si to môžu dovoliť. Základom demokracie je dostupnosť všetkých druhov informácií a práve preto sú potrebné verejnoprávne médiá. Politici majú snahu cez ne osloviť voličov, ale práve cez tieto verejnoprávne médiá môžu voliči kontrolovať svojich zvolených zástupcov. Pri komerčných to nie je vždy možné. To sú síce krásne až idealistické myšlienky, ale v stredoeurópskom priestore to vyzerá naopak. Politici kontrolujú verejnoprávne médiá... Ľudia, ktorí pracujú vo verejnoprávnych médiách, sú idealisti. Ak chcú zarobiť peniaze, tak idú pracovať niekam inam. Tu sa zbohatnúť nedá... Na druhej strane je jasné, že politici sú idealisti málokedy. Hlavne v našom priestore. Ich zasahovaniu sa dá zabrániť zákonmi. Ďalší spôsob, ako odstrihnúť politikov od televízie, je zabezpečiť ich finančnú nezávislosť - pravidelný prísun peňazí bez ohľadu na súčasnú vládu. Na Slovensku je to skôr naopak. Čím menej majú, tým lepšie... Ak riaditelia pravidelne chodia na ministerstvá a prosíkajú o finančnú podporu, tak ťažko môžeme hovoriť o nezávislom verejnoprávnom rozhlase alebo televízii. Po tretie nezávislosť je záležitosť demokratickej tradície. V Škandinávii verejnoprávne médiá majú vysokú dôveru a nikto si ich nedovolí ovplyvňovať. Na druhej strane však ľudia nemôžu len tak sedieť so založenými rukami a čakať, že sa politici zmenia. Od pádu komunizmu, a teda štátneho rozhlasu a televízie, už ubehlo takmer dvadsať rokov. Ak sa v televízii stále objavuje ovplyvňovanie a praktiky ako za komunizmu, tak sa treba hlasno ozvať, že toto teda nechceme. Ale od novembra 1989 sa na Slovensku ľudia protestovať nenaučili. Voliči sú ochotní prijať aj totalitný režim, pokiaľ to vyhovuje ich peňaženkám. Strhnú sa až v momente, keď im režim začne brať. Ale to je už neskoro. Je sociologicky dokázané, že pokiaľ ľudia nemajú určité príjmy, povedzme tisíc eur mesačne, tak ich morálka, etika a podobné kvality politikov vôbec nezaujímajú. Expresívne povedané, kým nemajú určitý životný štandard, tak pre nich môžu byť politici aj bezohľadní gauneri, zlodeji a klamári. Autor: PRAVDA Ľuboš PilcAle ako pomôžu demokracii a verejnej kontrole politikov verejnoprávne médiá platené z poplatkov, hoci to zvládnu aj komerčné, ktoré sa živia z reklamy? V jednotlivých volebných cykloch sa vládnuce politické strany menia. Našťastie. Raz sú v koalícii, inokedy zase v opozícii. Verejnoprávny rozhlas a televízia majú za úlohu dávať priestor obidvom stranám bez ohľadu na to, kto je momentálne pri moci. Komerční vysielatelia majú často svojich majiteľov napojených na politikov alebo majú svoje záujmy. Preto niektorým politikom dávajú viac priestoru, objavujú sa aj v reláciách, kde sa normálne žiaden iný politik nedostane. To však skresľuje demokraciu a celkovo atmosféru. Preto sú dôležité nezávislé verejnoprávne média, ktoré dokážu dať rovnomerne priestor obidvom stranám a hlavne, aby o obidvoch stranách povedali pravdu. Keď sa objavil web 2.0 a s ním aj blogeri, ukázalo sa, že kontrola informácií a správ je nevyhnutná. Inak by sa to zvrhlo. Blogeri ukázali, že komerčné spravodajstvo má svoje medzery. V ktorej krajine duálny systém funguje? Lebo napríklad verejnoprávna Slovenská televízia sa neteší veľkej popularite a najmä spokojnosti. Navyše, všetci riaditelia žobrú o dotácie... Škandinávia. Obvykle v Európe je počúvanosť verejnoprávnych rádií okolo 30-40 percent, no tam to vyskakuje až na 60 percent. Zároveň miera spokojnosti je najvyššia v Európe. Prečo práve tam? Je to komplex faktorov, ale najmä sú bohatí. Tam nie sú chudobní ľudia. Sú dostatočne materiálne zabezpečení na to, aby sa starali už aj o demokraciu, morálku a samozrejme aj o médiá. Verejnoprávna televízia a rozhlas nemajú síce reklamu, ale dostávajú vysoké poplatky, čo im dáva slobodu a nezávislosť. Z toho vyplýva, že keď celá Európa bude bohatá, tak bude mať aj kvalitný verejnoprávny rozhlas a televíziu? Dúfajme. Európa je príkladom, kde duálny systém aj s nedostatkami funguje. Veď napríklad v USA alebo Rusku ešte pred štyrmi rokmi neexistovalo celonárodné FM rádio. A dokonca 74 percent rozhlasového trhu v USA ovládal jediný majiteľ. To by sa v Európe stať nemohlo, lebo by zasiahol protimonopolný úrad pre poškodzovanie hospodárskej súťaže. Jediný vlastník médií, to sme tu mali za komunizmu a vieme, ako to vyzeralo... Počkať, vy prirovnávate americký systém ku komunistickému? Nie. Iba tvrdím, že americká mediálna sféra je z nášho pohľadu nerozvinutá. Nesúdim ju. Iba konštatujem, že jediný vlastník médií tu už bol a nebolo to dobre. Ale to predsa nevylučuje, že by boli iba komerčné médiá a ľudia by už neplatili za niečo, čo nevyužívajú. Sme opäť na začiatku pri verejných službách. Napríklad železnicu alebo vojakov niektorí ľudia nevyužijú za celý rok a predsa na vlaky aj vojakov cez dane prispievajú. To isté je aj s televíziou a rozhlasom. Môžu ju využiť, ale nemusia. Komerčné médiá sa, samozrejme, pýtajú, prečo existujú verejnoprávne média platené z daní alebo poplatkov, keď oni si musia na seba tvrdo zarobiť. Ale prečo ľudia míňajú peniaze každé ráno na noviny? Prečo by nemohli dať podobne vysoké poplatky aj za rádio a dostali by vysokokvalitný program, zmysluplné správy, komentáre a analýzy? Viete si predstaviť športové udalosti bez dobrého komentára? No moment, ale toto predsa vedia zabezpečiť aj komerčné rádiá a televízie. Niečo áno, napríklad šport, ale nie všetko. Hovorím o kompletnom servise, čo znamená, že sa zameria na všetky skupiny poslucháčov. Malé súkromné rádio, ktoré musí dosahovať zisk, niečo také nezvládne. Výhodou je, že verejnoprávne médiá nemusia dosahovať zisk a preto môžu fungovať v prospech každého. Ak by ste mali svoju televíziu, vyrábali by ste program pre sluchovo postihnutých alebo špeciálne programy pre malé deti, či dôchodcov? Ak by som vedel, že je o to záujem a predal by som tam reklamu, tak prečo nie? Nebuďte smiešny. Určite by ste išli za firmou ako je Ende mol a kúpili licenciu na Big Brother, lebo to je sledované a má to zaručený úspech. Mohli by sme spraviť Big Brother pre nepočujúcich – dve muchy jednou ranou... Má rozhlas ako taký v čase internetu budúcnosť? Prečo nie? Kým noviny sa technologicky smerom k čitateľovi nevyvíjajú, tak práve rozhlas prekonáva dramatickú technologickú zmenu, čo by malo byť novým impulzom. Rádiá cez digitalizáciu majú šancu prilákať mladých poslucháčov a ukázať im čaro rozhlasu. Éra rozhlasu sa internetom nekončí, ale posúva sa do nového levelu. Záleží však na jednotlivých staniciach, ako sa mladým ľuďom prihovoria a či budú stíhať držať technologický krok s mladými. www.pravda.sk
Zomrel slovenský herec Július Vašek - Po dlhej a ťažkej chorobe zomrel dnes ráno vo veku 82 rokov slovenský herec Július Vašek. Potvrdila to potvrdila PR manažérka Novej scény (NS) v Bratislave Ľuba Zednikovičová, kde bol Vašek dlhoročným členom.Július Vašek sa narodil 29. decembra 1926 v Nových Zámkoch. Herectvo vyštudoval na bratislavskom konzervatóriu, divadlo hral od roku 1950. Bol často obsadzovaným filmovým a televíznym hercom, hral v mnohých českých a slovenských filmoch. "Zomrel po dlhej a ťažkej chorobe," povedala bez bližších podrobností Zednikovičová. Vašek sa narodil 29. decembra 1926 v Nových Zámkoch. Herectvo študoval na bratislavskom konzervatóriu, dlhé obdobie bol členom Novej scény. V minulosti bol pomerne často obsadzovaným hercom, zahral si nielen v slovenských, ale aj českých filmoch. Stvárnil postavy napríklad v snímkach Kapitán Dabač, Romance pro křídlovku, Medená veža, Orlie pierko či Pacho, hybský zbojník. V posledných rokoch, najmä po smrti svojej manželky, žil Vašek uzavreto a odmietal herecké ponuky. Podľa dostupných informácií trpel osteoporózou. 1.05.2009 www.pluska.sk
Nemecký vodca nadlho uchvátil aj mnohých Slovákov - Vladimír Jancura, Pravda 20. apríla 2009 Až pričlenenie Rakúska k Nemecku v marci 1938 prinútilo mnohých demokratov na Slovensku spozornieť a brať politiku Adolfa Hitlera ako vážne nebezpečenstvo. Takto spomína už takmer 102-ročný Bratislavčan Peter Danišovič na svoju predvojnovú mladosť. Súčasné hospodárske problémy veľkého diktátora nezrodia Adolf Hitler by mal 120 rokov. Bez hospodárskej krízy by nebol nikto Andrej Hlinka Autor: Internet "Dovtedy si z neho jedni robili posmešky, ďalším bol ľahostajný a tretí führera dokonca obdivovali," pokračuje Danišovič, ktorý skončil vysokú školu rok pred nástupom Hitlera k moci. Sám neskrýva, že niektoré opatrenia nového nemeckého kancelára v hospodárskej oblasti boli sympatické i jemu. "Verejné práce, napríklad výstavba diaľnic, dvíhali Nemecko z chaosu a ekonomickej krízy, zároveň však Hitler budoval armádu a pripravoval sa na vojnu, o čom sme však vtedy nevedeli," podotýka projektant mnohých vodných diel na Slovensku. Neskôr si však často pripomínal slová svojho profesora z Karlovej univerzity, ktorý už v roku 1932 tvrdil, že Hitler nájde prostriedky na financovanie vojny a začne výboje smerom na východ. "A že prvé na rane bude - Československo," dodáva Danišovič. Génius alebo kultúrna beštia? Aj slovenská dobová tlač si dlho všímala najmä hospodárske úspechy nového nemeckého kancelára. Nástup Hitlera privítal začiatkom jari 1933 v Národných novinách dokonca predseda SNS Martin Rázus. Videl v tom prejav rozmachu národného hnutia v celej Európe. A zakladateľ ľudovej strany Andrej Hlinka ešte v júni 1936 na manifestácii v Liptovskej Teplej vyhlásil: "Ja som slovenský Hitler. Ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku." O rok a pol neskôr však nacistického vodcu označil za "kultúrnu beštiu". Historik Robert Letz z Univerzity Komenského pripomína v tejto súvislosti podobné výroky politikov svetového formátu vrátane Winstona Churchilla. Z dnešného pohľadu sa zdá až nepochopiteľné, že takí skúsení a inteligentní ľudia nedokázali včas odhadnúť ničivý potenciál Hitlera. Veď stačilo si prečítať Mein Kampf. Už na jej prvej strane je veta: "Nemecké Rakúsko sa musí vrátiť do veľkej nemeckej vlasti." Ako však neskôr napísal spisovateľ Stefan Zweig, každý sa vysmieval z bombastickosti Hitlerovej knihy namiesto toho, aby si všímal jeho program. Hitlerovi sa posmievali aj niektorí intelektuáli na Slovensku. Oveľa viac ľudí sa však začalo otvorene hlásiť k nacistickej ideológii. A neboli to len príslušníci početnej nemeckej menšiny. Napríklad mladí ľudácki radikáli na čele s Ferdinandom Ďurčanským, zoskupení okolo časopisu Nástup, neskrývane sympatizovali s hitlerizmom. Pripravení posluhovať Hitlerovi V knihe Mein Kampf jej autor častuje Čechov, Srbov i Chorvátov, o Slovákoch sa však nezmieňuje ani slovom. Zrejme o nich dlho nič nevedel, čo v prípade chlapa s nedokončenou meštiankou a agitátora z mníchovských pivární nemôže ani prekvapovať. Ale ešte aj v septembri 1938, keď sa o Slovákoch prvýkrát verejne zmienil v rozhovore s britským premiérom Nevillom Chamberlainom, vedel toho Hitler veľmi málo. Veď ich počet v spoločnom česko-slovenskom štáte odhadol iba na 1 milión osôb! Približne v tom istom čase sa komunistický básnik Laco Novomeský pýtal Šaňa Macha z vedenia ľudovej strany, čo očakáva od posluhovania nacistickému Nemecku. "Naším cieľom nie je vôbec slúžiť Nemecku, naša terajšia taktika sa dá v skratke vyjadriť takto: Pomocou Hitlera poraziť Beneša," tvrdil budúci minister vnútra. Čo sa onedlho aj stalo a malo ďalekosiahle dôsledky. www.pravda.sk
Páter Bezák verí, že v Trnave ho ako arcibiskupa príjmu - Novomenovaný trnavský arcibiskup Róbert Bezák je presvedčený, že menovanie pápežom Benediktom XVI. je božia výzva aj pozvanie a verí, že ľudia v Trnave ho príjmu. V súčasnosti správca farnosti na banskobystrickom sídlisku Radvaň pre TASR potvrdil, že rozhodnutie z Vatikánu ho prekvapilo a keby vedel o viacerých kandidátoch, asi by zvažoval, či to príjme. "Nepokladám sa za niekoho, kto sa mohol sám dostať k podobnému úradu. Nemal som možnosť rozhodnúť sa inak," reagoval páter Bezák na skutočnosť, že Arcibiskupský úrad v Trnave bude riadiť kňaz zo sídliskovej farnosti a inej diecézy. Novomenovaný arcibiskup však spresnil, že väčšie skúsenosti má z pôsobenia v Bratislave v rokoch 1993 až 2005, kde bol predstaveným rehole Redemptoristov aj viceprovinciál rímskokatolíckej viceprovincie Redemptoristov na Slovensku. V tom období vyučoval tiež morálnu teológiu na teologickom inštitúte v Badíne pri Banskej Bystrici a na teologickej fakulte Trnavskej univerzity. V rokoch 1996 – 2002 bol aj predsedom Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku. "Keď som v roku 2005 skončil svoje funkčné obdobie provinciála a dlhšie som nemohol byť, mal som túžbu si vydýchnuť a utiahnuť sa do ústrania. Tak som sa dostal na mariánske pútnické miesto Staré Hory, ktoré spravujú Redemptoristi," objasnil páter Bezák svoju kňazskú zmenu do Banskobystrickej diecézy, kde od roku 2008 pôsobí ako správca 12-tisícovej farnosti, ale tiež aj ako vikár viceprovinciála rímskokatolíckej viceprovincie Redemptoristov v Bratislave. Podľa pátra Bezáka prostredie v novom pôsobisku mu nebude cudzie, keďže ako predstaviteľ reholí mal možnosť už dávnejšie sa stretávať s cirkevnými predstaviteľmi arcidiecézy. Predpokladá, že oporu nájde aj u viacerých spolužiakov zo študentských čias v Bratislave, ktorí pôsobia v Trnavskej arcidiecéze a podobne ako on, už majú za sebou 25 rokov kňazskej služby s bohatými skúsenosťami v pastorácii. "Verím, že stále sú to moji priatelia," dodal v súvislosti s novým pôsobiskom. Doterajší najvyšší predstaviteľ rímskokatolíckej cirkvi v Trnave Ján Sokol bol menovaný za trnavského arcibiskupa 26. júla 1989 a uvedený do úradu 10. septembra 1989. V sobotu 18. apríla arcibiskup Sokol oznámil v katedrále sv. Jána Krstiteľa, že pápež Benedikt XVI. ho menoval za apoštolského administrátora Trnavskej arcidiecézy na obdobie, dokedy nový arcibiskup kánonicky neprevezme svoj nový úrad. 19.04.2009 TASR www.pluska.sk
Chlapca zabil otcov náhrobný kameň - Náhrobný kameň vlastného otca zabil šesťročné dieťa na cintoríne v maďarskom Nagyréde. Informovala dnes o tom polícia. Chlapček išiel v stredu s matkou na cintorín k otcovmu hrobu, kde naňho padol náhrobný kameň. Agentúru MTI o tom dnes informovala polícia, ktorá prípad vyšetruje. Podľa spravodajského portálu heol.hu spadol na chlapca granitový náhrobný kameň práve vtedy, keď hladkal na pomníku fotografiu otca, ktorý zomrel len pred niekoľkými mesiacmi. TASR 16.04.2009 www.pluska.sk
Arcibiskup Sokol má skončiť - BRATISLAVA. V slovenskej katolíckej cirkvi je autoritou. Jeho pozíciu výrazne neoslabil ani zhovievavý postoj k vojnovému štátu, ani odhalenie spolupráce s komunistickou ŠtB. Ján Sokol by mal v týchto dňoch skončiť v úrade trnavského arcibiskupa. Pápež Benedikt XVI. tak má vyhovieť jeho žiadosti o abdikáciu z októbra minulého roku. Arcibiskupom 20 rokov Sokol, Tiso a ŠtB podľa archívov ÚPN Ján Sokol spolupracoval s ŠtB; najskôr ako kandidát tajnej spolupráce prameň Špirituál; po 15 rokoch ho v roku 1989 preklasifikovali na agenta s krycím menom Svätopluk; krátko potom ho v júli 1989 vysvätili za arcibiskupa; chodil na schôdzky v konšpiračnom byte, informoval aj o kňazoch, prijal viaceré dary; sám Sokol to odmietol; slúžil omšu k 60. výročiu vzniku slovenského štátu; na Vianoce 2006 povedal, že počas druhej svetovej vojny bol na Slovensku „blahobyt“; v apríli 2008 celebroval zádušnú omšu za Jozefa Tisu. „Sú to špekulácie, ktoré zatiaľ nemôžem potvrdiť,“ reagoval na informácie o arcibiskupovej abdikácii hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik. Podľa kánonického práva katolíckej cirkvi je uvoľnenie z úradu arcibiskupa vo výhradnej kompetencii pápeža. Je len na jeho rozhodnutí, kedy tak urobí. Naopak arcibiskup musí podať žiadosť o abdikáciu po dovŕšení 75. roku života. Sokol si túto povinnosť splnil na jeseň. Pápež doteraz jeho žiadosť neprijal a ponechal ho tak v úrade. Arcibiskupský stolec by teraz po vyjadrení Vatikánu Sokol opustil takmer po 20 rokoch. ŠtB a slovenský štát Ján Sokol sa narodil 9. októbra 1933 v Jacovciach pri Topoľčanoch. Kňazskú vysviacku prijal 23. júna 1957. Dlhší čas mu štát odopieral štátny súhlas. Nemilosť režimu sa prejavila aj tým, že dlhé roky zastával iba najnižšiu kňazskú funkciu – kaplána. Situácia sa zmenila v roku 1988, keď ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za biskupa. Trnavským arcibiskupom sa stal krátko pred pádom komunizmu, 26. júla 1989. Malo ísť o kompromis medzi vtedajšou štátnou mocou a Vatikánom. Podozrenie zo spolupráce s komunistami vzbudili registračné protokoly českého ministerstva vnútra a slovenského Ústavu pamäti národa, v ktorých je zapísaný ako kandidát tajnej spolupráce a neskôr agent. Ako prvý o nich informoval denník SME. V spisoch bol vedený pod krycími menami Špirituál a neskôr Svätopluk. Spoluprácu s ŠtB Sokol najskôr popieral, neskôr pre TA3 priznal, že sa s jej príslušníkmi stretával. Pobúrenie Sokol vyvolal aj vyjadrením, že počas slovenského štátu bol u nás blahobyt. V deň 61. výročia smrti prezidenta Jozefa Tisa navyše slúžil za neho zádušnú svätú omšu. Nový arcibiskup V prípade, že Benedikt XVI. odvolá Sokola, zároveň pre trnavskú arcidiecézu vymenuje nového arcibiskupa. Úrad arcibiskupa je najmä prestížna hodnosť. Arcibiskup nemá právomoc nad biskupmi, ktorých die cézy patria do arcidiecézy. Má len napríklad prednosť pri slávení liturgie. Na Slovensku sú tri rímskokatolícke diecézy: bratislavská, trnavská a košická. piatok 17. 4. 2009 Ján Krempaský www.sme.sk
Zomrel Maurice Druon - PARÍŽ. Vo veku 90 rokov zomrel v utorok francúzsky spisovateľ Maurice Druon, ktorý sa preslávil ako autor historických románov. Francúzsky minister Nicolas Sarkozy označil Druona za "veľkého pisateľa a veľkú dušu". Maurice Druon sa narodil 23. apríla 1918 v Paríži. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do odboja proti nacistickým okupantom. Bol spoluautorom textu najpopulárnejšej hymny francúzskeho odboja s názvom Le Chant des Partisans (Pieseň partizánov). V roku 1966 sa stal členom Francúzskej akadémie a v rokoch 1973-74 pôsobil ako minister kultúry. V oblasti literatúry bol považovaný za ochrancu francúzskych tradícií a jazykového puristu, ktorý bojoval proti prenikaniu anglicizmov do francúzštiny. Jeho najznámejším dielom sa stal sedemdielny cyklus historických románov s názvom Les Rois Maudits (v slovenskom preklade vyšiel pod titulom Prekliati králi). streda 15. 4. 2009 TASR www.sme.sk
Zomrel známy český herec Miroslav Moravec - PRAHA. Rakovine pľúc a ďalším komplikáciám podľahol dnes ráno vo veku 70 rokov známy český herec Miroslav Moravec. Potvrdila to hovorkyňa Fakultnej nemocnice Motol v Prahe Eva Jurinová. Na konte Moravca zostalo vyše 70 stvárnených televíznych a filmových postáv, ale najvýraznejšie sa do povedomia divákov a do histórie zapísal ako dabingový herec, ktorý svoj hlas prepožičal Alainovi Delonovi, Jeanovi-Paulovi Belmondovi, Henrymu Fondovi, Jeanovi Maraisovi a Fantomasovi, komisárovi Moulinovi i inšpektorovi Kojakovi. Za svoje dabingové umenie získal Miroslav Moravec cenu TýTý aj dabingovú cenu Františka Filipovského. Moravca trápili zdravotné problémy ostatné tri roky: zlomenina nohy, problémy so zrakom, pľúcna embólia a ťažkosti so srdcom. Kvôli rakovine pľúc podstupoval chemoterapiu. nedeľa 29. 3. 2009 TASR
Michal Kováč pre HN: Gašparoviča beriem, nič nepokazil - Prezident a jeho úlohy. Prvá hlava samostatného štátu Michal Kováč v rozhovore pre Hospodárske noviny. Ivana Gašparoviča schvaľuje, pretože "nič nepokazil“ a za jeho éry sme vstúpili do EÚ, NATO aj OECD. Jeho provládna politika a podpora premiérom Robertom Ficom mu neprekáža. Verí, že občania v prezidentských voľbách vyberú najlepšiu alternatívu. Michal Kováč Vo funkcii prezidenta ste skončili v marci 1998, čo sa na Slovensku odvtedy zmenilo? Zmenilo sa veľmi veľa. Slovensko je už samostatným štátom, je v Európskej únii, NATO, eurozóne. Jeho produktívny vývoj pokračuje, aj keď sa spomaľuje, ale stále máme rast HDP. Súčasne však máme aj problémy, ktoré sme neočakávali - napríklad, že jednotlivci alebo aj skupiny šliapu po zákonoch, nerešpektujú morálku, za pár korún sú schopní vraždiť. Chýba nám stále pocit vlastenectva, hrdosť na to, že som Slovák, je ešte stále nízka. Hoci sú tu mnohé predpoklady, aby naše sebavedomie rástlo. Krajine sa darí, máme úspešných hercov, diplomatov, vedeckých pracovníkov, ale to ešte nevieme dostatočne precítiť, tak ako to vedeli Rusi či Američania. To všetko by sa malo včleniť do občianskeho vedomia našich ľudí. Najmä tých politických šarvátok, ktoré sú neustále, ale k ničomu nevedú, by mohlo byť menej. Treba si zvyknúť, že aj opozícia je naša, aj koalícia je naša. V tomto smere je mnoho umelých problémov a to, samozrejme, je tiež politický faktor. Ľudia však radšej počúvajú, že sa dohodol Fico s Dzurindom, než že sa nedohodli. Potrebujeme veľmi zlepšiť ovzdušie v spoločnosti. Ľudia si musia uvedomiť, že toto je moja domovina. Ako by sa mohol prezident podieľať na odstránení negatívnych javov, ktoré ste spomenuli? Nie je nikde napísané, čo nesmie prezident, skôr je povedané, čo môže. Všetci uznávajú, že to, čo je napísané v Ústave, je jedna vec, ale dobrému sa medze nekladú. Nie je napísané, že prezident má byť morálnou autoritou, ale je dobre, ak prezident je morálnou autoritou. Morálnou autoritou sa však človek nestane len tým, že sa za ňu hlási, ale tým, že ho ľudia takto uznávajú. Keď sa morálne autority dostanú do čela štátu, je to lepšie. Musíme sa spoliehať, že to, o čom rozhodne väčšina, je najlepšie. V spoločnosti sa nám však neobjavila osoba, ktorá by vytŕčala, že toto je morálna autorita. Myslíte tým, že prezident, premiér či predseda parlamentu nespĺňajú kritérium morálnej autority? Nehovorím konkrétne. Hovorím o morálnych autoritách, a tie sa objavujú vtedy, keď sú nejaké krízové situácie. Keď sa treba upnúť na niečo, spojiť sily dohromady, uznať, že aj ten má rozum, aj onen. Nemalo by sa stávať, že vy ste bokom, vy ste koalícia, vy ste opozícia. Malo by ísť o to, kto príde s lepšími nápadmi, vôbec kto chce rozmýšľať, chce sa stretnúť, diskutovať. Aj opozícia predstavuje presne vymedzené spoločenstvo našich ľudí, aj oni majú čo k veci povedať. Je úplne nepodstatné, či to vymyslela SDKÚ, či Smer. Treba hľadať nové prístupy a zahodiť nevýznamné, detinské šarvátky, otravujúce ľudí. Ako na vás pôsobí Ivan Gašparovič? Darí sa mu spájať koalíciu s opozíciou a zmierňovať tie "detinské šarvátky“ medzi nimi? To odo mňa nečakajte, lebo sa naozaj nepatrí, aby som ho hodnotil. Mám dojem, že pán prezident robí veľa pozitívneho, rovnako si myslím, že netreba mať z toho strach, keď prezident a koalícia sú zadobre. Ja by som bol tiež rád, keby som sa nemusel škriepiť s Mečiarom (Vladimír, vtedajší predseda vlády, pozn. red.) a keby sme mohli viac spolupracovať a lepšie. Mal som na výber, buď poslúchať alebo diskutovať, viesť dialóg. Bol tu aj prezident Rudolf Schuster - aj on mal isté konflikty s koalíciou, aj keď niektoré veci boli zbytočne prehnané. Urobme si záver, nepodozrievajme. To najlepšie, čo máme, dajme na stôl. Chýba nám normálny, ľudský prístup. Vy ste sa však z pozície prezidenta napriek takým slabým kompetenciám, aké hlava štátu má, pričinili o pád vlády, kým Gašparovič vystupuje provládne a je oveľa menej aktívny... V tom čase sme boli po vzniku samostatného Slovenska s Mečiarom prvým predsedom vlády aj prezidentom. Ako prví sme, samozrejme, mali aj málo skúseností. Bolo to obdobie, ktoré si vyžadovalo čo najužšiu spoluprácu prezidenta a predsedu vlády. Sledoval nás celý svet. Mali sme prehltnúť vnútorné nedostatky a problémy, a my sme to, bohužiaľ, nedokázali. Naopak, túto situáciu hodnotím sám pre seba, že HZDS, ktoré malo za úlohu prezentovať novú krajinu ako mierumilovnú, demokratickú, robilo opak. Uniesli prezidentovho syna (Michala Kováča, ml. pozn. red.), prezidenta diskreditovali. Vedeli, že to nebude dobré pred svetom, a urobili to. Chodili nóty od americkej vlády, od Európskej únie, od jednotlivých členských štátov. Ja som sa musel hanbiť, že takéto niečo sa deje v krajine, ktorá mala zo všetkých síl preukázať, že je mierumilovná, že je korektná. Tu je však ťažké aj niečo porovnávať, lebo teraz je tých chýb podstatne menej smerom navonok. Teraz, keď niektorým je sympatický Fico aj Gašparovič, tak to vítajú. Ostatní, ktorí k nim nemajú sympatiu, to neprejavujú, ale aj to je ľudské. A nie je to možno o tom, že vy ste mali odvahu oponovať Mečiarovi, kým Gašparovič Ficovi skôr pritakáva, vďaka čomu má jeho podporu? To ja nechcem hodnotiť. Myslím si, že je dobré, že je medzi nimi dôvera a spolupráca. Ja som kritizoval, musel som, lebo išlo o zásadné veci. Ja som mal obavy, že nejdeme cestou upevňovania demokracie. Boli situácie, keď pán Mečiar presviedčal, že keď nebude on, nebude Slovensko. A na moju adresu, bezo mňa by ste boli nuly, aj Kováč, aj Húska, aj Filkus. Vtedy som si uvedomil, že je tu naozaj niečo ohrozené, vyhľadávali sa nepriateľstvá. Kto dnes podľa vás na Slovensku spĺňa kritériá morálnej autority, o ktorej ste hovorili? Poviem príklad - kardinál Jozef Tomko. To by musel byť len zaslepený ateista, ktorý by nechcel uznať, že kardinál Tomko je osobnosť nielen v cirkevnom svete, ale aj v laickej verejnosti. Máme dosť ľudí na Slovensku. Zatiaľ však nevieme na kandidátky dať takých, ktorých by sme presvietili a povedali by sme, že tam nie sú vážne príčiny, ty môžeš byť na kandidátke, budeš dôstojne reprezentovať. Tvrdím, že v našej krajine je desať percent obyvateľov, ktorých správanie je veľmi solídne, dôstojné, ohľaduplné, aktívne, pozitívne, ale oni sa nedostanú na kandidátky, dostanú sa hocakí iní. Vedenia strán by však museli chcieť hľadať a dôkladne preverovať tých ľudí, ktorých dajú na kandidátku. Vedenia by mali vnútorne chcieť dať tam nie takých, čo budú mňa podporovať, ale takých, ktorí budú reprezentovať Slovensko, moju stranu, a nie mňa osobne. Máte na mysli, že takíto ľudia nie sú medzi prezidentskými kandidátmi? Nie, teraz som nemal na mysli žiadneho prezidentského kandidáta. Prezidentský kandidát ťažko môže ovplyvniť veci, keď parlamentné voľby vyhrala tá a tá strana a lebo strany. Či mu už je to milé alebo nemilé, musí sa tváriť, že rešpektuje rovnaký vzťah aj k jedným, aj k druhým. V tomto smere nemyslím na konkrétne osoby, ale nemáme také mechanizmy, ktoré by to preverovali. Koľko námahy si dala komunistická vláda, aby mala rôzne nástroje na preverovanie ľudí, až nezdravým, prehnaným spôsobom. ŠtB mala hľadať nepriateľov a kohokoľvek urobila nepriateľom. Venovali milióny korún a množstvo ľudí tomu, aby preverovali ostatných. My sme zatiaľ urobili málo, aby sme dostali do vedenia politických strán ľudí, ktorí nechcú žiadnych pätolizačov na kandidátkach, ale skromných, zodpovedných ľudí, s ktorými sa môže tá strana prezentovať. Mnohých nepoznáme, ale dávame ich tam s vedomím, že nás budú podporovať. My sme sa mali od začiatku usilovať o to, aby tí ľudia, ktorých dosadzujeme do štátnej správy, do samospráv, tam chceli ísť preto, že to je pre nich veľká česť, aj keď by momentálne finančne strácali. Vaša bývalá strana HZDS, ktorú vedie Vladimír Mečiar, má dnes preferencie na úrovni okolo šesť, sedem percent. Spôsobil tento prepad problém, ktorý ste pomenovali pri hľadaní ľudí na kandidátky? Strana, ktorá nemá dostatok hlasov v preferenciách alebo nezískala dostatok vo voľbách, nemôže zvaľovať vinu na občanov. Je to výlučne zodpovednosť vedenia strany. Vedenie, keď to nevie samo, by malo vytvoriť komisie, aby preverovali človeka, ktorý by mohol spoľahlivo reprezentovať. Chýba vám niekto medzi súčasnými prezidentskými kandidátmi? To by som nepovedal, kandidujú solídni kandidáti. Ľudia majú z čoho vyberať. Aký je váš tip na víťaza prezidentských volieb? Mám tip, ale nepoviem ho. Koho budete voliť? Nechcem odpovedať, lebo by to bolo nevhodné. Viem, že to dopadne dobre. Aj keď to nebude moja voľba, to neznamená, že občania sú zlí, väčšina sa rozhodla inak a to treba rešpektovať. Ako na vás pôsobí Iveta Radičová, ktorá je najvážnejšou protikanditákou Gašparoviča? Myslím si, že všetci kandidáti v rámci kampane dávajú zo seba maximum, nie sú také prípady, že by išli úplne vedľa. Samozrejme, nie všetci majú rovnaké predpoklady prezentovať sa ako vhodný kandidát. Volíme prezidenta, každý by si mal dobre premyslieť, ako bude postupovať. Prezident je dôstojná osoba, jeho slovo by malo zavážiť, aj keď nemá právomoci, ale je to prezident a môže to byť nielen muž, ale aj žena. Ako hodnotíte päťročné pôsobenie pána Gašparoviča? Dobre. Nič nepokazil, zvyšuje dôveryhodnosť Slovensku. Už aj tým, že vláda aj prezident veci konzultovali, solídne vystupovali na verejnosti, že sa podporujú. Samozrejme, to, čo sa udialo, sú pozitívne veci, aj do EÚ sme sa dostali, aj do NATO či do OECD. Našli ste u neho aj nejaké negatíva? Sú dobré aj menej dobré stránky. Podstatné však je, čo prevažuje. Prevažuje, čo vystúpi do popredia, to je také, čo vidieť vo všeobecnosti. Možno pozorovať tie rôzny brbty, ale to nie sú podstatné veci. Pozrime sa na funkciu prezidenta ako takú. Má pomerne slabé kompetencie. Nemyslíte si, že by sa mali posilniť? Nad týmto som sa veľmi nezamýšľal. Pokiaľ nejde o takú zmenu, ktorú navrhoval Mečiar - spojenie výkonnej moci, keď predseda vlády je aj prezident. Ak nejde o inú úlohu prezidenta než to, čo je dnes zapísané v našej Ústave, nejaké čiastkové zlepšenia sa môžu urobiť, ale nie je to zásadné. Zatiaľ zostáva na tom, že môže vrátiť zákony, vymenúva profesorov, ministrov, to sú dosť silné kompetencie. Spojenie premiéra a prezidenta by nebolo správne. Dať do rúk jednému človeku obe právomoci by bolo nebezpečné. V krajine, kde je dobre rozložená zákonodarná, súdna aj výkonná moc a kde sú osobnosti, nemôže nikto zneužívať svoju moc. A čo pri tvorbe zákonov? Prezident vráti zákon do parlamentu, lebo sa mu nepáči. Tam však stačí opäť ho prelomiť nadpolovičnou väčšinou a prezidentovo veto tak má dosť nízky význam. Nebolo by dobré tu upraviť právomoci prezidenta? Nemyslím si, že by bolo treba o tom uvažovať. Nemám pocit, že by tu vznikali nejaké nekvalitné zákony. Kto je Michal Kováč Politik VPN začínal po revolúcii v roku 1989 na poste ministra financií. Vo vláde skončil na vlastnú žiadosť o dva roky neskôr. Vo voľbách v roku 1992 bol zvolený za poslanca snemovne Federálneho zhromaždenia ČSFR, získal funkciu predsedu. Po rozdelení sa stal prvým prezidentom samostatného Slovenska (1993 až 1998). S HZDS a Vladimírom Mečiarom sa rozišiel krátko po zvolení za prezidenta 16. 3. 2009 www.hnonline.sk
Pred 75 rokmi sa narodil prvý kozmonaut sveta Jurij Gagarin - Prvým človekom, ktorý letel do vesmíru, bol sovietsky letec a kozmonaut Jurij Alexejevič Gagarin. Narodil sa pred 75 rokmi, 9. marca 1934 V rámci misie Vostok 1 obletel jedenkrát Zem. "Pojechali," počul celý svet Gagarinove slová 12. apríla 1961, keď sa vesmírna loď odlepila na kozmodróme Bajkonur od Zeme. Po 109 minútach sa vrátil na Zem, vyskočil z návratového modulu a pristál padákom v Saratovskej oblasti pri Semelove. Z neznámeho vojenského letca sa okamžite stal najpopulárnejší človek planéty. Sovietska vláda ho 14. apríla triumfálne privítala v Moskve a ovenčila hodnosťou plukovník. Gagarin pochádzal z jednoduchej vidieckej rodiny. Po vojne sa učil za zlievača v meste Ljubercy pri Moskve a pokračoval v štúdiu na technickej škole v Saratove. Už počas stredoškolského štúdia sa stal členom saratovského aeroklubu a začal lietať na športových lietadlách. V roku 1955 ho prijali na leteckú školu v Orenburgu a stal sa vojenským pilotom. V období rokov 1957-1959 slúžil ako stíhací pilot na základni za polárnym kruhom pri Murmansku. Na jeseň 1959 sa dostal do užšieho výberu budúcich kozmonautov. V rokoch 1960 a 1961 prešiel náročným výcvikom a nakoniec ho šéf sovietskeho kozmického programu Sergej Koroľov navrhol poveriť pilotovaním prvej kozmickej lode. Gagarin zomrel 27. marca 1968 pri havárii cvičnej dvojmiestnej stíhačky typu MiG, ktorá odštartovala z vojenského letiska neďaleko Moskvy. Pilotoval ju Gagarin s inštruktorom Vladimírom Serjuginom. Po 12 minútach sa lietadlo stratilo z obrazoviek radaru a spadlo na zem. Za oficiálny dôvod tragédie, ktorá sa odohrala 18 kilometrov od mesta Kiržač, označilo sovietske vedenie príliš prudké klesanie stroja. Žiadne ďalšie podrobnosti sa nezverejnili. Pohreb prvého kozmonauta bol 30. marca 1968 so všetkými vojenskými a štátnymi poctami. Gagarin, mladý muž so žiarivým úsmevom, sa vďaka bezprostrednému správaniu a odvahe stal pre milióny ľudí na celom svete príkladom slušného človeka, ktorý niečo pozoruhodné v živote dosiahol, za čo si získal ich úprimný obdiv. Svet však nevedel o jeho boji s vtedajšou sovietskou politickou reprezentáciou. Gagarinovi sa nepáčilo, že ho využívali len na propagandistické účely ZSSR. Mladý muž bol priam posadnutý túžbou lietať, lietanie bolo pre neho všetkým, chcel ísť znovu do vesmíru, čo mu nebolo umožnené. Namiesto toho absolvoval neustále ďalšie a ďalšie reprezentačné návštevy. Navyše štátne a politické vedenie verejne vinil z viacerých nedostatkov v kozmonautike. Jeho fanatická túžba zúčastniť sa na lete na Mesiac sa už nikdy nesplnila. Smrť Jurija Gagarina je dodnes veľkou záhadou. Existuje viacero verzií jeho smrti, niektoré dokonca tvrdia, že zomrel na objednávku Leonida Brežneva. Jeden z členov tímu vyšetrovateľov tragédie z roku 1968 Igor Kuznecov pred novinármi vyhlásil, že vtedajšie skúmanie príčiny nešťastia bolo povrchné a výsledná správa nezahŕňala všetky potrebné informácie. Po Gagarinovi je pomenovaná planétka č. 1772 a kráter na odvrátenej strane Mesiaca. Na počesť prvého letu kozmonauta do vesmíru, ktorý sa uskutočnil 12. apríla 1961 zo sovietskeho kozmodrómu Bajkonur, Medzinárodná letecká federácia rozhodla, že tento deň sa bude na celom svete oslavovať ako Svetový deň letectva a kozmonautiky. TASR www.pluska.sk
Záhada Stalinovej smrti - Stalinova smrť bola len otázkou času. Odmietal brať lieky na vysoký tlak, roky ho trápili vážne bolesti kĺbov a svalov. Mal problémy aj s dýchaním. Preto v roku 1952 prestal fajčiť. Zomrel 5. marca 1953. Prirodzene alebo bol zavraždený? Okolo Stalinovej smrti sa do dnešných čias vedú spory, či skutočne zomrel na mozgovú porážku, alebo mu niekto z jeho najbližších dopomohol na druhý svet. Najviac dôvodov zlikvidovať Stalina mal jeden z jeho najbližších spolupracovníkov, Lavrentij Berija, ktorému hrozilo, že sám bude čoskoro odstránený. Chorý roky Prvú porážku dostal Stalin 9. októbra 1945. Jeho chorobopis sa však nikde nezachoval. Stalin totiž často menil lekárov, mal paranoidné podozrenia, že ho chcú zabiť. Po porážke mu lekári predpisovali lieky na spanie a odporučili spomaliť pracovné tempo. Lieky odmietol brať, no skutočne pracoval menej. V kremeľskej pracovni začal tráviť menej času a venoval sa sebe. Dni trávil prechádzkami po lese v blízkosti kuncevskej vily, ktorú mu postavili neďaleko Moskvy. Do prístreškov v prírode mu nosili noviny, dokumenty a aj občerstvenie.Pár dní pred smrťou Koncom februára 1953 bol Stalin pri sile a čulý. V divadle si pozrel svoje obľúbené predstavenie Labutie jazero a prijal viaceré zahraničné delegácie. Posledný februárový deň si v kremeľskej pracovni pozrel s najbližšími spolupracovníkmi, Chruščovom, Bulganinom, Berijom a Malenkovom, film. Všetkých potom pozval do kuncevskej vily na neskorú večeru, ktorá sa pretiahla až do štvrtej ráno. V nedeľu všetci štyria najbližší Stalinovi spolupracovníci očakávali ďalšie pozvanie, keďže vedeli, že diktátor nemá rád samotu. Celý deň však telefonát neprichádzal... Personál kuncevskej vily bol od 10.00 na nohách. Zvyčajne o tomto čase si Stalin dával nosiť raňajky a noviny. No nič sa nedialo. Personál sa bál vojsť do izby, hoci dlhé hodiny sa ruský diktátor neozýval. Mysleli si, že spí a nechceli ho bez dôvodu rušiť. Až večer vošiel do jeho pracovne osobný tajomník. Stalina našiel ležať na dlážke úplne prepoteného a pomočeného. Nedokázal už ovládať svoje telo a ani rozprávať. Personál okamžite telefonoval Berijovi. Keď prišiel, bolo jasné, že Stalin má hodiny zrátané. Napriek tomu vydal nezmyselný príkaz, aby Stalina nechali ležať, veď len tuho spí. Berija zakázal privolať lekárov. Vedel, že ďalšie Stalinove čistky sa týkajú jeho. Živý Stalin bol pre neho nebezpečný. Až keď bolo jasné, že Stalin nemá už žiadnu šancu prežiť, dovolil privolať lekárov. Lekári Vladimir Negiovski a Galina Česnokova, ktorých privolali k Stalinovmu lôžku, sa ho pokúsili oživiť. Márne. Zomrel 5. marca 1953. Obaja lekári po rokoch tvrdili, že diktátor zomrel prirodzenou smrťou. LENKA BOLLARDTOVÁ 7.03.2008 www.pluska.sk
Zomrel Felliniho scenárista Tullio Pinelli - Taliansky scenárista Tullio Pinelli, ktorý pracoval s Federicom Fellinim na celom rade majstrovských diel talianskej kinematografie, zomrel v sobotu v Ríme vo veku 100 rokov. Snímky Cesta (La strada), Sladký život (La dolce vita), 8 1/2 či Ginger a Fred patria k mnohým úspechom Felliniho, na ktorých sa Pinelli podieľal - napísaním scenára alebo prípravou podkladov - a ktoré boli meradlom v období rozkvetu talianskeho filmu od 50. rokov. Pinelli spolupracoval aj s početnými ďalšími režisérmi, okrem iných s Pietrom Germim či Mariom Monicellim. 7.03.2009 TASR
Oligarcha stojí pred súdom. Opäť - Dnes sa opäť začína súdny proces bývalým ropným magnátom Michailom Chodorkovským. Rus, ktorého časopis Forbes pred niekoľkými rokmi zaradil do prvej dvadsiatky najbohatších ľudí sveta, si v sibírskej väznici odpykáva osemročný trest za daňové úniky a iné podvody pri privatizácii Jukosu. K zostávajúcim štyrom rokom, ktoré ho ešte čakajú, mu oddnes môže súd "napariť“ ešte niekoľko rokov. Čierne zlato na čierno predané Minulý rok požiadal Chodorkovskij o prepustenie z väzby. Súd mu však nevyhovel, dokonca sa objavili ďalšie kompromitujúce detaily, ktoré zabránia jeho skoršiemu prepusteniu. Súdna hovorkyňa Anna Usačevová informovala tlačovú agentúru AFP, že Chodorkovského v januári 2009 previezli do väzby v Moskve a predmetom ďalšieho súdneho pojednávania sú nové obvinenia zo sprenevery a ďalších nelegálnych finančných operácií. Chodorkovskij, spolu so svojím spolupracovníkom Platonom Lebedevom, čelí podľa prokuratúry obvineniam z defraudácie niekoľkoročnej ropnej produkcie, hodnota na čierno predanej ropy sa vyšplhala nad 19 miliárd eur, ako aj z prania špinavých peňazí vo výške viac ako 18 miliárd eur. Hrozí mu za to odňatie slobody na ďalších 10 až 15 rokov. V centre pozornosti orgánov činných v trestnom konaní sú rovnako kontroverzné obchodné transakcie, ktoré sa realizovali cez dcérske spoločnosti a daňové raje. Za to ich obvinili už pred dvoma rokmi, kedy Chodorkovského spoločnosť Jukos dostala príkaz spätne uhradiť vysoké dane. Vláda Vladimíra Putina zmrazila akcie firmy a tá bola nakoniec rozdrobená v aukciách, Jukos zbankrotoval a väčšina majetku potom prešla do štátom kontrolovanej ropnej spoločnosti Rosnefť. Politicky nepohodlný. Pomsta? Ešte v roku 2002 Chodorkovskij navrhol postaviť ropovod smerujúci do Číny, samozrejme, pod taktovkou Jukosu. Putinova vláda proti tomu tvrdo zakročila kvôli príliš veľkej hrozbe závislosti Ruska od Číny. Ekonomický server bmf.ru dokonca informuje o tom, že podľa pamätníkov bolo vybudovanie ropovodu napriek nesúhlasu Vladimíra Putina Chodorkovského zámerom. Teraz sa ukazuje, že jeho cieľ bol nevítaný z toho hľadiska, že by ho realizovala súkromná spoločnosť. Federácia s novým prezidentom na čele pred niekoľkými mesiacmi totiž zmenila názor a vrhla sa na veľmi podobný projekt, ktorý budú realizovať štátne firmy Rosnefť a Transnefť, navyše s úvermi od Číny. Obhajcovia Chodorkovského doteraz tvrdia, že obvinenia sú vykonštruované a prokuratúra konala na politickú objednávku, keďže bol Chodorkovskij známy ako prominentný kritik Vladimíra Putina a jeho vlády. Okrem toho aj samotný podnikateľ tvrdí, že jeho väzba je politicky motivovaná. Keďže okrem kritiky bývalej vlády finančne podporoval aj opozičné strany. Oligarcha bol zatknutý v roku 2003 a súd mu vymeral deväť rokov väzenia, neskôr sa jeho trest znížil o rok. Počas trvania súdnych procesov dal Chodorkovskému za pravdu aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý tvrdil, že niektoré obvinenia sú sporné, Kremeľ však na margo toho vyhlásil, že oligarcha zo seba robí mučeníka, aj napriek tomu, že krajinu pripravil o obrovské peniaze na daniach. Profil Michaila Chodorkovského - vyštudoval chémiu a národné hospodárstvo, v 80. rokoch sa angažoval v mládežníckych hnutiach. V roku 1990 založil bankovú skupinu Menatep, majetok získal výrobou matriošiek s hlavou Borisa Jeľcina - v polovici 90. rokov získal 20 percent firmy na výrobu hnojív Apatit, tá skrachovala a získala ju práve Menatep. Za to je Chodorkovskij trestaný. Neskôr pod cenu získal niekoľko menších ropných firiem a spojil ich s Jukosom. Firmu vtedy podporovali práve úvery od Menatepu. Skupina Manetap neskôr skrachovala - Chodorkovskij podporoval v politike Borisa Jeľcina. Keď sa do funkcie dostal Vladimír Putin, začal podporovať liberálnu stranu Jabloko a komunistov - svoje firmy začal viesť moderným európskym spôsobom, z Jukosu vybudoval prosperujúci podnik. Ten však kvôli nedoplatkom na daniach skrachoval - v roku 2003 Chodorkovského zatkli - dnes si odpykáva osemročný trest, hrozí mu ďalších 10 až 15 rokov za iné podvody Marta Hilkovičová 3.02.2009 www.hnonline.sk
Za nehodu, pri ktorej zahynul Slovák, odsúdili člena Snemovne lordov - Člena britskej Snemovne lordov odsúdili dnes na 12 týždňov väzenia za nebezpečné riadenie vozidla, ktoré podľa súdu prispelo k nehode so smrteľnými následkami pre 28-ročného Slováka Martina Gombára. Lord Nazir Ahmed za Labouristickú stranu odosielal textové správy zo svojho mobilného telefónu krátko pred nehodou, ku ktorej došlo na 25. decembra 2007. Ahmed narazil na diaľnici M1 pri meste Rotherham so svojím jaguarom do odstaveného vozidla audi patriaceho Gombárovi. Jeho auto stálo v tme neosvetlené na ceste, pretože narazilo do zvodidiel krátko predtým, než do neho vrazil jaguar. Slovenský vodič svoje auto po zídení z cesty odstavil ku krajnici. Sudca súdu v Sheffielde uznal vinu moslimského lorda na smrteľnej nehode, pretože pred zrážkou v rýchlosti približne 96 km/h poslal a prijal sériu piatich SMS. Poslednú textovú správu poslal 1,5 až tri kilometre pred miestom nehody. Súd však vyjadril presvedčenie, že esemeskovanie obvineného nemalo priamy vplyv na usmrtenie slovenského otca dvoch detí, ku ktorému došlo nešťastnou náhodou. Sudca Alan Wilkie ale zdôraznil, že Ahmedovo sústredenie sa na esemeskovanie počas jazdy bolo nebezpečné a preto musel rozhodnúť o "bezpodmienečnom uvalení väzby". Súd Ahmedovi takisto odobral na jeden rok vodičský preukaz a nariadil zaplatiť súdne trovy vo výške 500 libier. Gombár v čase nehody žil prechodne v Anglicku, kde pracoval. Po nehode polícia zistila, že Slovák mal v krvi alkohol. 24.02.2009 TASR www.pluska.sk
Slovák, ktorý zachraňoval Václava Havla - Bratislavčan Pavel Pafko operoval uskutočnil so svojim tímom prvú transplantáciu pľúc vo východnej Európe . domova odchádzali ako neznámi, v zahraničí sa vypracovali na špičky vo svojich odboroch. V seriáli Slovenský recept na úspech vám prinášame príbehy úspešných Slovákov. Pôvodne chcel študovať medicínu v Bratislave, niekdajší komunistický režim však rozhodol inak. "V 50. rokoch existovali pravidlá, že určitý počet Slovákov musel ísť študovať do Čiech a naopak. No a ja patrím vlastne k tejto ,generácii‘. Robil som prijímacie pohovory v Bratislave, ale prišla mi odpoveď, že ma berú do Prahy,“ spomína na svoje začiatky profesor Pavel Pafko. Rodák z Bratislavy dnes patrí k špičkám v chirurgii nielen v Česku, ale na celom svete. "Ešte ako študent som pracoval ako pomocná vedecká sila na anatomickom ústave, kde som po promócii zostal tri roky ako asistent. Paralelne som chodil na chirurgiu, pretože som vedel, že sa budem venovať chirurgii a anatomické znalosti sú vždy základom chirurgickej práce. Tam som si upevnil a zopakoval svoje znalosti ako asistent,“ hovorí o študentských rokoch Pafko. Postupne sa vypracoval až na prednostu tretej chirurgickej kliniky lekárskej fakulty v pražskom Motole a jednou z jeho hlavných oblastí je hrudná chirurgia. "Z tých troch tisícok operácií tvorí až šestinu práve hrudná chirurgia. Ako prednosta kliniky však musím zvládnuť všetku prácu, nielen hrudnú chirurgiu.“ Jeho meno sa do povedomia verejnosti dostalo aj v súvislosti s prvou transplantáciou pľúc v postkomunistických krajinách alebo s menom bývalého českého a československého prezidenta Václava Havla, ktorého tiež operoval. Špičkové pracoviská Počas svojej lekárskej praxe sa Pafko dostal aj na stáže do viacerých krajín, napríklad do Švajčiarska či Spojených štátov. Hodnotiť úroveň zdravotných služieb alebo starostlivosti o pacientov si však netrúfa. "Ja som sa vždy snažil ísť na nejaké lepšie, špičkovejšie pracovisko, pretože vidieť štandard môžem aj doma. Pohyboval som sa predovšetkým po univerzitných pracoviskách. Nikde som však nevidel niečo také, čo by sme my doma pre našich občanov neurobili. Nevidel som operácie, ktoré my nepoznáme a nerobíme.“ Podľa neho však v našom regióne stále platí, že ľudia dávajú na zdravotníctvo menej, ako z neho dostávajú a vyššia spoluúčasť pacientov je nutná. "Môžeme si to predstaviť ako výrobný proces - každý má materiálny a personálny vstup. Tie materiálne vstupy majú vo svete rovnakú cenu. Ak si napríklad nemocnica na Slovensku alebo v Česku chce kúpiť prístroje alebo sanitky, dostane ich za tie isté ceny ako nemocnica v Rakúsku. Materiálne vstupy sú za svetové ceny, ale personálne vstupy sú zlomkom toho, čo na západ od našich hraníc. A pretože západoeurópske krajiny dávajú približne rovnaké percento z HDP na zdravotníctvo ako my, rozdiel je v tom, že tá suma je v absolútnej hodnote oveľa vyššia ako u nás. Ušetriť sa teda dá na jedinej položke, ktorá je možná, a to na personálnych vstupoch, pretože materiálne vstupy nemôžu zásadným spôsobom ovplyvniť.“ Študenti by mali byť aktívnejší Profesor Pafko si popri svojej náročnej práci dokáže nájsť čas aj na študentov, prednáša na lekárskej fakulte. Akí sú podľa neho dnešní študenti v porovnaní s jeho generáciou? "Očakával som, že po revolúcii sa študenti budú viac snažiť, pretože si uvedomia, že získané vedomosti budú môcť uplatniť na trhu práce. Kedysi to bolo jedno - všetci mali rovnaký plat. Kvalitní a menej kvalitní lekári na tom boli finančne rovnako. Myslel som si, že po páde režimu dôjde k určitému prielomu. V každom kolektíve sa nájde jedinec, ktorý je aktívnejší. Ale keď to posudzujem z globálu, tak nevidím výraznú zmenu. Mám tiež pocit, že niektorí naši študenti napríklad z Nemecka a Anglicka, ktorí si za štúdium platia, sa oveľa viac snažia.“ Kto je Pavel Pafko Narodil sa v roku 1940 v Bratislave. Absolvoval Lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe, na ktorej začal študovať v roku 1957. Odvtedy žije v Prahe. Od roku 1992 je prednostom tretej chirurgickej kliniky prvej lekárskej fakulty v Prahe-Motole. Prednáša na lekárskej fakulte, na jeho konte sú desiatky odborných publikácií. Je členom Chirurgickej spoločnosti, Lekárskej spoločnosti a Európskej asociácie hrudných chirurgov. Bol poradcom bývalého ministra zdravotníctva Davida Ratha. Veľmi rád športuje a pri operácii často počúva hudbu. Rozhovor. Primár 3. chirurgickej kliniky pražského Motola Pavel Pafko pre HN: Náhoda praje iba tým pripraveným 34106730 Patrí medzi najlepších svetových chirurgov, sám však zostáva skromný. „Všade na svete majú chirurgovia jednu ľavú a jednu pravú ruku,“ tvrdí prednosta Pavel Pafko. Môžete prezradiť ten váš recept na úspech? Francúzsky lekár a biochemik Louis Pasteur kedysi povedal – náhoda praje pripraveným. To je základ. Nadanie je len malá súčasť celku. Recept na úspech znamená byť pripravený, keď sa priblíži príležitosť. A treba pracovať, nič iné ako pracovať. Takisto je však dôležité stanoviť si v živote priority, čo človek chce. Obrazne povedané, každý by si mal vybrať takú činnosť, ktorou naplní svoj život. Keď niekto chodí do nemocnice, ale jeho hlavnou záľubou je záhradka, taký človek mal byť záhradkár. Tým nechcem povedať, že človek nemá mať koníčky. Ale ak niekto chodí do práce len preto, aby zarobil, tak je to z môjho pohľadu smutné. Vaším pacientom bol aj exprezident Václav Havel. Aký bol pacient? Havla som operoval a staral som sa o neho v pooperačnom období. Bol to veľmi dobrý pacient, veľmi dobrý človek, skromný. Ošetroval som viacero vysokopostavených ľudí, ale Havel bol mimoriadne skromný. Mňa zaujal najmä tým, ako vedel za všetko poďakovať. Nesprával sa tak, ako sa správajú oveľa nižšie postavení ľudia. Dodržiaval všetky moje rady a príkazy. Vidíte veľký rozdiel medzi úrovňou chirurgie na Slovensku a v Česku? Všade na svete majú chirurgovia jednu ľavú a jednu pravú ruku. Myslím si, že úroveň chirurgie nespočíva v manuálnej zručnosti chirurgov, ale je daná ekonomickou situáciou, a teda možnosťou diagnostických aj liečebných prístrojov. V tomto je podľa môjho názoru česká ekonomika predsa len silnejšia. A keď sa pozrieme na to, že na zdravotníctvo štát zvyčajne dáva približne šesť až sedem percent z HDP, tak je jasné, že je to vyššia suma v Česku ako na Slovensku. Z toho plynie, že ekonomika rozhoduje o úrovni zdravotníctva. To, že jeden človek urobí niekde nejaký špičkový výkon, ešte nehovorí o úrovni zdravotníctva. V Česku vzbudzujú rozruch poplatky u lekára a za pobyt v nemocnici. Sú podľa vás potrebné? Poplatky neznamenajú reformu zdravotníctva, z môjho pohľadu je to okrajová záležitosť, ale spoločnosť ju vníma zásadne. Keď chce niekto robiť poriadok v zdravotníctve, nemal by začínať poplatkami. Pretože to vyvolá veľkú „búrku“, a pritom to nerieši zásadný problém financovania. Je potrebné prehĺbiť finančnú spoluúčasť pacientov, oproti západným krajinám je u nás veľmi malá. Slovenských pacientov nemáme, radšej idú do Viedne 34106740 Profesor Pavel Pafko sa do povedomia lekárskej obce dostal aj prvou transplantáciou pľúc v postkomunistických krajinách, ktorú robil v roku 1997. "Chodili sme sa tri roky učiť do Viedne, pravidelne som tam chodieval na transplantácie. Tamojší experti majú obrovské skúsenosti,“ spomína Pafko. Aj na spomínanej prvej transplantácii mal byť akousi morálnou oporou profesor Walter Klepetko z viedenskej Allgemeiner Krankenhaus, ktorý je podľa Pafka veľkým priateľom Čechov aj Slovákov. "Pri prvej transplantácii sme boli dohodnutí, že pricestuje do Prahy. Pre zlé počasie však mohol letieť len do Brna a odtiaľ potom išiel autom do Prahy. No a do nemocnice sa dostal vtedy, keď sme skončili,“ hovorí Pafko. Prvá transplantácia dopadla dobre. Odvtedy ich tím profesora Pafka urobil 130. "Robili sme ich 10 až 12 za rok, za posledný rok sme ich urobili 20. Všetko však závisí od darcov. Na celom svete počet čakateľov oveľa prekračuje počet darcov a celý program je viazaný na nich.“ Slováci však medzi Pafkových pacientov nepatria. "Ponúkli sme tento program v rámci spolupráce aj na Slovensku. Ale oni sa obrátili do Viedne, kde je to oveľa drahšie ako v Česku. Ale na druhej strane sú ich skúsenosti lepšie. Trochu sa však čudujem, že ani bratislavská lekárska fakulta nevyužíva kontakty práve s Viedňou. Určite by som tam svojich mladších kolegov povinne posielal na prax.“ Katarína Šimurková 10.02.2009 www.hnonline.sk
Pápež si chce udobriť Židov, odsúdil popieranie holokaustu - Kontroverzná rehabilitácia. Benedikt XVI. počúvol Merkelovej výzvu a jednoznačne sa dištancoval od holokaustu. Do Izraela sa chystá v máji. Pápež Benedikt XVI. včera podal ruku zmieru Židom, ktorých rozhneval rehabilitáciou anglického biskupa a v súčasnosti najznámejšieho popierača holokaustu Richarda Williamsona. Tri týždne po kontroverznej rehabilitácii odsúdil prvý muž rímskokatolíckej cirkvi všetky prejavy popierania holokaustu. "Akékoľvek popieranie alebo znižovanie tohto zločinu je neprípustné a neprijateľné," povedal pápež na stretnutí s delegáciou amerických Židov vo Vatikáne. Benedikt počúvol výzvy Na pápeža sa v posledných dňoch zosypala vlna kritiky najmä z jeho rodného Nemecka za to, že koncom januára zrušil exkomunikáciu biskupa Williamsona z Bratstva sv. Pia X. Medzi najhlasnejších kritikov tohto kroku patrila najmä nemecká kancelára Angela Merkelová, ktorá v telefonickom rozhovore požiadala Benedikta XVI., aby popieranie holokaustu verejne odsúdil. Pápež teraz tieto výzvy splnil. "Cirkev hlboko odmieta akýkoľvek antisemitizmus a chce pokračovať v budovaní trvalých vzťahov medzi našimi spoločenstvami,“ ubezpečil pápež 60-člennú delegáciu Konferencie amerických židovských organizácií, vedenú rabínom Arthurom Schneierom. Súčasťou snahy o zmierenie má byť aj pápežova chystaná cesta do Izraela. "Pripravujem návštevu Izraela, krajiny, ktorá je svätá pre kresťanov rovnako ako pre Židov,“ povedal pápež. Do Izraela, ktorý navštívil aj jeho predchodca Ján Pavol II., by Benedikt mal pricestovať v máji. Židia chcú viac Benedikt sa tiež prihlásil k vyhláseniu svojho predchodcu, ktorý v roku 2000 požiadal Židov o odpustenie za holokaust. Ján Pavol II. vtedy vyslovil prianie kresťanov zasvätiť sa pravému priateľstvu so Židmi. Krok pápeža Židia privítali, podľa nich by však mal urobiť viac. "Je to síce veľmi sympatické a správne gesto, ale na druhej strane stále platí, že svojím vyhlásením odpustil biskupovi, ktorý popiera existenciu holokaustu. Ďalší krok by teda zákonite mal byť ten, aby ponechal v platnosti exkomunikáciu biskupa Williamsona,“ povedal pre HN Pavel Traubner, čestný predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku. Williamson koncom januára, tesne pred zrušením svojej exkomunikácie, pre švédsku televíziu povedal, že počas druhej svetovej vojny nezahynulo šesť miliónov Židov, ale "len“ 200- až 300-tisíc. Vatikán tvrdí, že pápež o tomto jeho vyjadrení nevedel. Williamson sa za svoje vyjadrenia ospravedlnil, no odmietol ich odvolať. ČTK Pavel Novotný 13.02.2009 www.hnonline.sk
Zomrel vojnový veterán genmjr. Anton Petrák - V Ústrednej vojenskej nemocnici v Ružomberku v sobotu večer na zlyhanie srdca zomrel vojnový veterán genmjr. v.v. Anton Petrák. Agentúre SITA to potvrdil riaditeľ nemocnice Igor Čombor. Pohreb by mal byť v Bratislave. Generál Petrák sa narodil 14. apríla 1912. Absolvoval Vojenskú akadémiu v Hranicích na Morave. V roku 1939 opustil Slovenskú republiku a odišiel do Veľkej Británie, kde absolvoval parašutistický výcvik. Na vlastnú žiadosť bol zaradený do špeciálneho kurzu na prípravu pre inváziu do Európy. Vo funkcii veliteľa roty sprievodných zbraní sa spolu s brigádou vylodil v roku 1944 pri Dunkerque. Bol vyznamenaný československým i britským vojnovým krížom. Po roku 1948 nastúpil do útvaru v Žatci, čoskoro bol však predvolaný na výsluch ŠtB, nasledovali domové prehliadky, degradácia, vylúčenie z armády a odsúdenie najskôr na päť mesiacov za nedbalé uchovávanie vojenského tajomstva, potom na dva roky do pracovného tábora Mírov. Po prepustení z Mírova pracoval na Slovensku ako robotník. Znovu bol zatknutý v roku 1958 a v procese s tzv. Karvašovou skupinou obvinený z pokusu o rozbitie štátneho zriadenia a odsúdený na päť rokov. V máji 1960 bol prepustený na amnestiu. Od roku 1965 pracoval ako prekladateľ. 28. októbra 1990 bol povýšený na generálmajora. Zapojil sa do vyhľadávania bývalých vojakov zo západného frontu, aby im od britskej Air Bridge Association pomohol získať jednorazovú finančnú pomoc. 2. apríla 1996 mu bol udelený Rad britského impéria a v tom istom roku prevzal z rúk prezidenta SR Rad Ľudovíta Štúra II. stupňa. Je nositeľom aj ďalších vyznamenaní. 9.02.2009 SITA
Uplynulo 85 rokov od smrti Lenina, pre niektorých je večne živý - MOSKVA. Približne 400 prívržencov Komunistickej strany Ruska sa dnes zhromaždilo pri mauzóleu zakladateľa Sovietskeho zväzu Vladimira Iľjiča Lenina, aby si položením kvetov pripomenuli 85. výročie úmrtia muža, ktorého oslavujú ako humanistu a vizionára. Pokojné zhromaždenie, ktoré zožalo len niekoľko pochybovačných pohľadov od ľudí korčuľujúcich sa na klzisku na moskovskom Červenom námestí, bolo v príkrom kontraste s masívnymi prejavmi oddanosti Leninovi, ktorými sa tento dátum vyznačoval za sovietskej éry. Aj po páde Sovietskeho zväzu bola komunistická strana významným hráčom na poli ruskej politiky. Jej lídra Genadija Zjuganova v roku 1996 takmer zvolili za prezidenta. V roku 1999 strana disponovala štvrtinou kresiel v ruskom parlamente, dnes má len 12 percent. Účastníci zhromaždenia napriek úpadku popularity strany veria, že raz opäť zavládne komunizmus. Lenin "vstúpil do dejín ako zakladateľ novej spoločnosti pre celé ľudstvo," uviedol admirál sovietskeho loďstva vo výslužbe Valentin Važanjan. "Súčasná (ekonomická) kríza zdôrazňuje potrebu návratu k štúdiu Leninových myšlienok," povedal Zjuganov na mrazivom námestí novinárom. S postupným znižovaním vplyvu komunizmu v Rusku sa pravidelne objavuje požiadavka premiestniť Leninove skvele zachované zabalzamované telesné pozostatky z Červeného námestia. Zjuganov proti tejto myšlienke ostro protestoval s tvrdením, že mauzóleum je neoddeliteľnou súčasťou Červeného námestia, ktoré Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) uznala za kultúrnu pamiatku svetového významu. Polícia dnes v popoludňajších hodinách zadržala približne 25 demonštrantov, ktorí sa pokúšali na námestie priniesť papierovú rakvu s nápisom Lenin a vyzývali na odstránenie jeho pozostatkov z námestia, uviedla agentúra Associated Press s odvolaním sa na miestne médiá. 21. 1. 2009 TASR www.sme.sk
Temný roztopašník stvoril Havrana - Edgar Allan Poe sa preslávil básňou Havran. Písal aj prózu a považuje sa za zakladateľa detektívky a hororu Spoluzakladateľ žánrovej literatúry - detektívky a hororu. Tak sa zvykne označovať jeden z najznámejších svetových spisovateľov, ktorý sa preslávil poviedkami i jedinou básňou. Napriek Havranovmu úspechu jej autor zomrel v chudobe. Včera uplynulo 200 rokov od narodenia Edgara Allana Poa. Malý Edgar sa narodil 19. januára 1809 v americkom Bostone ako druhé z troch detí kočovných hercov Elizabeth Arnold Hipkinsovej a Davida Poa. Hovorí sa, že meno dostal po jednej z postáv Shakespearovho Kráľa Leara. Otec alkoholik rok po Edgarovom narodení rodinu opustil a na ďalší rok zomrela aj jeho mama - ani nie 25­ročná podľahla tuberkulóze. Traja súrodenci putovali do sirotinca a malého Edgara sa neskôr ujala rodina škótskeho veľkoobchodníka Johna Allana. Po druhom otcovi, ktorý obchodoval s tabakom, šatstvom, ale aj s otrokmi, prijal Edgar Poe stredné meno Allan. Rodina Allanovcov síce Edgara vnímala ako vlastného syna, nikdy si ho však formálne neadoptovala. V roku 1815 sa rodina presťahovala do Veľkej Británie a Edgar začal navštevovať školu najskôr v Škótsku, neskôr v Londýne. Do Ameriky sa však vrátil, zasnúbil sa a navštevoval univerzitu - na University of Virginia mal študovať jazyky. Namiesto štúdia sa však Edgar venoval hrám a rôznym radovánkam, pričom sa zadĺžil. Obvinil preto Allanovcov, že naňho málo myslia a neposielajú mu dosť peňazí. Tí mu poslali ďalšie finančné prostriedky, Poove dlhy však ďalej narastali. Vojenská kariéra Edgar musel opustiť univerzitu - ktorá netolerovala hazardné hry či alkohol - vrátil sa domov a zistil, že jeho snúbenica sa vydala za iného. Niekde tu, a v jeho relatívne krátkom pobyte v Anglicku, možno hľadať základy temnej, ťaživej a tajomnej poovskej poetiky. Sklamaný Poe skúsil vyriešiť svoje problémy vstupom do armády, pričom zaklamal o pôvode i veku. Počas služby v bostonskom prístave však publikoval svoju prvú zbierku básní, Tamerlán a iné básne. V tom čase sa mu darilo postupovať na kariérnom rebríčku a dosiahol najvyššiu hodnosť, akú mohol dosiahnuť nedôstojník. Vtedy však nadriadenému prezradil pravé meno a ten ho prinútil komunikovať s Johnom Allanom, s ktorým sa mal porozprávať o prepustení z armády. John súhlasil. Poe na dohodu tiež pristúpil a z armády odišiel, aby sa mohol prihlásiť do prestížnej vojenskej akadémie vo West Pointe. Tu sa však definitívne nezhodol s rodinou Allanovcov - John si vzal druhú ženu - a navyše čelil viacerým vojenským súdom napríklad za neuposlúchnutie rozkazu. Nakoniec ho z armády druhý raz prepustili. Písanie Poe sa po smrti brata alkoholika rozhodol, že si skúsi zarábať písaním. Obdobie však takejto kariére neprialo, časopisy len neradi kupovali originálne texty od amerických autorov a živiť sa len písaním preto neprichádzalo do úvahy. Tvrdohlavého Edgara to neodradilo. Nasledovali však ďalšie dlhy a chudoba, napriek pokusu namiesto poézie písať prózu. Jeho temné príbehy však pomáhali vzniknúť novým žánrom, detektívke a hororu. Nemožno si však pod nimi predstavovať žánrové príbehy v dnešnom slova zmysle, skôr to boli temné a tajomné, niekedy kratšie, inokedy dlhšie, príbehy so silným príklonom k mystike. S prvkami blúznenia, inkvizície a blížiacej sa smrti ­ ako napríklad v Jame a kyvadle alebo plazivý mor v postave Smrti v Maske Červenej noci. Dávno pred ich publikovaním, v roku 1835, si však Edgar tajne vzal za ženu svoju len 13-ročnú sesternicu Virginiu. Tvrdili vtedy, že má 21. Poe v tom čase pracoval v časopise, písal články a recenzie. Havran Najväčším Edgarovým úspechom bola báseň Havran, ktorú 29. januára prvý raz publikovali v Evening Mirror. Pravdepodobne ide o rukopisnú verziu, s ktorou sa Poe úplne nestotožnil. Za prvé publikovanie považoval až verziu v The American Review, kam báseň ako prvému médiu predal a ktorá vyšla vo februári. Po uverejnení Havrana nasledoval úspech nielen u odborníkov, ale aj u širokej verejnosti. Poe napísal silnú, rytmicky presnú, temnú a melodickú báseň, ktorá je prakticky nepreložiteľná ­ najmä známe Nevermore - do iných jazykov. Na chvíľu sa Edgar stal slávnym, mal však stále dlhy, ktoré riešil alkoholom. Obdobie slávy preto trvalo relatívne krátko. O preklad Havrana sa následne pokúšali básnici ako Charles Baudelair - Poov Havran je v istom zmysle predchodcom symbolizmu - u nás po slovensky napríklad Roy či Feldek, za klasický sa považuje aj český Nezvalov preklad. Edgar Allan Poe zomrel 7. októbra 1849. Opitého a možno i zdrogovaného ho pred štyrmi dňami našli na ulici v Baltimore. Previezli ho síce do nemocnice, z kómy sa však neprebral. Ako Poe napísal v Maske Červenej smrti: „A život z ebenových hodín odišiel vedno so životom posledného roztopašníka. A ohne na trojnožkách vyhasli.“ The Raven / Havran Much I marvelled this ungainly fowl to hear discourse so plainly, Though its answer little meaning ­ little relevancy bore; For we cannot help agreeing that no sublunary being. Ever yet was blessed with seeing bird above his chamber door. Bird or beast upon the sculptured bust above his chamber door, With such name as „Nevermore.“ Prekvapený počúval som operenca s ľudským hlasom, hoci slová odpovede boli hmlisté, nepresné. Kto však mal to potešenie pozerať sa na stvorenie, čo na buste usadené hľadí nadol noblesne, z Palladinej bielej busty hľadí nadol noblesne, a má meno „Veru nie?“ The Raven (úryvok) z American Review, preklad Jany Kantorovej ­ Bálikovej utorok 20. 1. 2009 | Tomáš Prokopčák www.sme.sk
História vedy a techniky - 50. týždeň - Rádiové vysielanie má 107 rokov, osvetlenie v Kremnici 121 rokov a semafor oslavuje jubileum - 140 rokov. To však nie je z histórie všetko. V utorok 9. decembra sme si pripomenuli 121 rokov odvtedy, čo sa v Kremnici rozsvietila jedna ulica. Výnimočné na tom bolo to, že išlo o vôbec prvé verejné osvetlenie v celom Uhorsku Toto osvetlenie zaviedol banský inžinier a vynálezca Bohuslav Križko, ktorý neskôr mohol aj za zavedenie prvého verejného telefónu na území Kremnice. 10. decembra 1868 uzrel svetlo sveta prvý dopravný semafor. Nevyzeral ako ten dnešný, ale plnil svoju úlohu riadiť premávku. Jeho autorom bol anglický inžinier John Peak Knight. Prvý semafor sa nachádzal na križovatke ulíc pred Dolnou snemovňou britského parlamentu. Obsluhoval ho ručne jeden policajt. Semafor mal slúžiť k tomu, aby mohli ľudia bezpečne prejsť cez cestu, po ktorej sa preháňali konské záprahy. Prvý semafor na svete vybuchol a po roku tak prestal fungovať. Keďže sa J.P. Knight zaoberal výrobou signalizácie na železnici, tak prvý dopravný semafor bol podobný železničnej signalizácii. Semafor mal dve ramená. Ak boli ramená vo zvislej podobe, tak mohli prechádzať povozy. V okamihu, keď sa dali ramená do vodorovnej polohy, tak mohli cez cestu prejsť chodci. Zariadenie bolo skonštruované tak, že v noci aj svietilo. Zelené svetlo signalizovalo voľný priechod pre povozy a červené znamenalo STOP. Toto osvetlenie semafora sa stalo nakoniec aj jeho záhubou. Semafor s plynovými lampami reguloval premávku len rok. Potom nešťastne vybuchol, pričom zranil službukonajúceho policajta. V 50. týždni sme si pripomenuli dôležitý dátum – 12. december 1901. V tento deň sa talianskemu vynálezcovi Guglielmovi Marconimu podarilo prvé bezdrôtové spojenie cez Atlantik. Ten je považovaný za vynálezcu rádiového spojenia. Prvé rádiové vysielanie cez Atlantik bolo veľmi krátke - vyslali len jedno písmeno v morzeovke. Marconi použil pri svojom pokuse 122 metrov vysokú anténu. Signál odoslali z mestečka Poldhu v Anglicku a prijali ho v Kanade v malom mestečku Signal Hill. Vzdialenosť medzi dvoma bodmi bola približne 3500 kilometrov. Bol to v tom čase najvzdialenejší rádiový prenos na svete. Vysielanie nebolo dlhé, išlo iba o tri bodky z morzeovky, teda písmeno S. Ešte sa presuňme do vzdialenejšej histórie. V nedeľu 14. decembra uplynulo presne 462 rokov odvtedy, čo sa narodil dánsky hvezdár Tycho de Brahe. Ten pôsobil na dvore cisára Rudolfa II. v Prahe. Tycho de Brahe vytvoril originálnu kozmologickú teóriu, podľa ktorej je síce Zem stredom Vesmíru, ale okolo nej obieha iba Slnko a Mesiac a ostatné planéty obiehajú okolo Slnka. Bol to akýsi kompromis medzi geocentrickou teóriou gréckeho učenca Ptolemaia a heliocentrickou teóriou Mikuláša Koperníka. BRATISLAVA, 14.12.2008., 19:34 | Wikipédia / M. Mikúšek www.sme.sk
V sobotu sa rozlúčime s básnikom Milanom Rúfusom - Verejnosť i rodina sa cez víkend rozlúči s významným slovenským básnikom Milanom Rúfusom, ktorý zomrel v nedeľu 11. januára vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou Bratislava. Najprv sa v sobotu o 11:00 vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici v Bratislave uskutoční verejná rozlúčka s umelcom, v nedeľu o 13:30 ho pochovajú v jeho rodnej dedine Závažná Poruba v okrese Liptovský Mikuláš. Manželka Magda a dcéra Zuzana prosia verejnosť, aby si pamiatku básnika uctili namiesto kvetinových darov príspevkom na Nadáciu Milana Rúfusa (číslo účtu: 633476332/0900). Na jej konto poputuje aj ofera z verejnej rozlúčky v bratislavskom kostole. Podľa slov umelcovej manželky poputujú vyzbierané prostriedky na podporu mladých autorov a tiež na podporu Domu Milana Rúfusa v Závažnej Porube. Agentúra SITA už pred časom informovala, že tam chcú v tomto roku doplniť inventár. Dom, v ktorom básnik vyrastal, je pre verejnosť v Rúfusovej rodnej obci sprístupnený od 12. decembra 2008. Otvorili ho pri príležitosti jeho 80. narodenín. Obec dom odkúpila, urobila stavebné úpravy a rekonštrukciu strechy. Na prvom poschodí sú už prístupné tri izby, inventár plánuje obec doplniť v dolnej časti, kde mala teta Rúfusová kuchyňu. Ako uviedol starosta Závažnej Poruby Pavel Baráni, rodina Rúfusovcov prisľúbila kolísku či kolovrátok, nejaké rukopisy a knihy. Zvyšné predmety pravdepodobne poskytne Matica slovenská. Významný slovenský básnik a autor viac ako tridsiatich kníh zomrel 11. januára vo veku 80 rokov. Umelec bol pre problémy so srdcom hospitalizovaný viac ako dva týždne. Niekoľko dní pred smrťou získal vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, jeho národný a sociálny étos, ktoré za neho prebrala manželka. Rúfus sa narodil 10. decembra 1928 v Závažnej Porube, tu navštevoval aj ľudovú školu. Už počas štúdií na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši mu v roku 1944 uverejnil prvú báseň časopis Prameň; postupne publikoval aj v iných časopisoch. V rokoch 1948-1952 bol poslucháčom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. V tom období účinkoval ako konferencier a recitátor v súbore Lúčnica. V rokoch 1952-1989 až do odchodu na dôchodok prednášal na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy UK v Bratislave. Dva roky (1971-1972) pôsobil na univerzite v Neapole. Od roku 1990 žil na dôchodku v Bratislave. Rúfus má od svojho vstupu do literatúry v roku 1956 zásadný podiel na formovaní modernej slovenskej poézie. Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme, ktorá znamenala výrazný posun dobového chápania poézie. Čitateľsky najpopulárnejšie sú stále Modlitbičky, ktoré vychádzajú na Slovensku až v stotisícových nákladoch. Je viacnásobným kandidátom na udelenie Nobelovej ceny za literatúru. Patrí medzi najprekladanejších slovenských básnikov v zahraničí, jeho verše vyšli v prekladoch už v takmer 20 jazykoch. Stal sa národným literárnym symbolom vďaka priezračnosti a jednoznačnosti básnického posolstva a humanistickému smerovaniu jeho tvorby. SITA 16.01.2009
V Brne hospitalizovali bývalého prezidenta Michala Kováča - V Brne hospitalizovali bývalého prezidenta Michala Kováča. "Podstúpi určité vyšetrenia, o svojom zdravotnom stave si však informovať neželá," informovala agentúru SITA Naďa Kuklínková, hovorkyňa Fakultnej nemocnice U svätej Anny, ktorú si sám prezident vybral pre hospitalizáciu. Na otázku, kedy ho prijali, aké vyšetrenia bude absolvovať a kedy ho majú z nemocnice prepustiť, neodpovedala. Denník Plus 1 deň a týždeň Plus 7 dní vlani informovali, že 78-ročný bývalý prezident trpí Parkinsonovým syndrómom. Príznaky ochorenia nervovej sústavy u neho objavili lekári. Bývalá hlava štátu zdravotné problémy priznala. "Syndróm Parkinsonovej choroby je tiež diagnostikovaný a v tejto veci chodím na lekárske kontroly," povedal týždenníku. Prezident mal aj problémy s pohybom a chrbticou. Syndróm sa prejavuje trasením prstov a neskôr celých končatín, stratou pohyblivosti a strnulosťou svalov. Toto ochorenie spôsobuje najmä Parkinsonova choroba, dôvodom jej vzniku však môžu byť i toxíny či cievne ochorenia. Vizitka Michala Kováča Michal Kováč sa narodil 5. augusta 1930 v obci Ľubiša v okrese Humenné. Po meštianskej škole absolvoval Obchodnú akadémiu v Humennom, kde v roku 1949 maturoval. V roku 1950 začal v Bratislave študovať Vysokú školu ekonomickú, kde sa po ukončení štúdia aj zamestnal na katedre financií a úverov. V roku 1955 nastúpil do Oblastného ústavu Štátnej banky československej v Bratislave. V rokoch 1965 a 1966 pôsobil ako bankový expert na Ústrednej kubánskej škole bankovej. V roku 1967 bol vymenovaný do funkcie námestníka riaditeľa Živnostenskej banky v Londýne. Po 21. auguste 1968 ho vyzvali, aby sa vrátil na Slovensko, kde ho onedlho zbavili aj funkcie námestníka oblastného riaditeľa Štátnej banky československej. V roku 1970 ho vylúčili z Komunistickej strany Československa a preradili na prácu bankového úradníka, ktorú vykonával až do roku 1989. Vo vláde národného porozumenia Milana Čiča bol ministrom financií, cien a miezd. Vo voľbách v júni 1990 bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR ako kandidát ministra v prvej Mečiarovej vláde. Po voľbách v roku 1992 sa stal poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSFR a na prvom zasadaní FZ ho zvolili za jeho predsedu. Funkciu vykonával až do zániku federácie 31. decembra 1992. Národná rada SR ho 15. februára 1993 zvolila za prezidenta Slovenskej republiky, inaugurovaný bol 2. marca 1993. Túto funkciu vykonával päť rokov. Prezident Slovenskej republiky udelil Michalovi Kováčovi štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za zásluhy o vznik Slovenskej republiky, za prehlbovanie a všestranný rozvoj demokracie. štvrtok 15. 1. 2009 SITA
Slovensko je po 16 rokoch bez nezávislej menovej politiky - BRATISLAVA 2. januára (SITA) - Slovenská republika vstupom do eurozóny stráca po 16-tich rokoch svoju nezávislú menovú politiku. Určovala ju Národná banka Slovenska (NBS), ktorá vznikla 1. januára 1993. Od 1. januára 2009 však aj Slovensko podlieha menovej politike Európskej centrálnej banky (ECB), ktorá je jednotná pre všetky štáty, v ktorých je euro domácou menou. Na nej sa bude Slovensko spolupodieľať prostredníctvom guvernéra NBS, ktorý sa stáva riadnym členom Rady guvernérov ECB, pozostávajúcej z guvernérov centrálnych bánk krajín eurozóny, s právom hlasovať o nastavení menovej politiky v eurozóne. "Základnou zmenou bude, že NBS už nebude menovou autoritou na Slovensku, nebude rozhodovať o menových nástrojoch a menových podmienkach. O tých bude sa bude rozhodovať v ECB, ale guvernér NBS bude v nej zastávať slovenské stanoviská, guvernér NBS bude členom Rady guvernérov ECB," doplnila hovorkyňa NBS Jana Kováčová. Ostatné doterajšie funkcie však bude slovenská centrálna banka vykonávať aj naďalej. "Všetky ostatné funkcie NBS zostanú zachované. Teda naďalej bude spravovať rezervy Slovenskej republiky, zodpovedať za objem hotovosti v obehu. NBS bude naďalej plniť funkciu integrovaného dohľadu nad finančným trhom a funkciu jeho regulátora a zodpovedať za platobný styk," uviedla Kováčová. Centrálna banka okrem toho zastupuje Slovenskú republiku na základe poverenia vlády v medzinárodných finančných inštitúciách.
Zomrel rakúsky autor bestsellerov Johannes Mario Simmel - Vo veku 84 rokov zomrel vo štvrtok svetoznámy rakúsky spisovateľ a autor mnohých bestsellerov Johannes Mario Simmel. Informovala o tom dnes tlačová agentúra DPA. Podľa Simmelovho právnika Bruna Bitziho bol spisovateľ od istého času odkázaný na opatrovateľskú starostlivosť a žil v penzióne pre starých ľudí neďaleko švajčiarskeho Zugu. Rodina o príčine spisovateľovej smrti nič bližšieho uviesť nechcela a pohreb je plánovaný v najužšom rodinnom kruhu. Simmelove romány sú známe po celom svete. Spisovateľ napísal približne 35 románov, ktoré vyšli v celkovom náklade vyše 73 miliónov výtlačkov, vo viac ako v 30 jazykoch. Nespočetné množstvo divákov videlo filmové verzie jeho diel, ktoré kritici často hodnotili ako triviálnu literatúru. Vo Viedni narodený Simmel sa vo svojich témach opakovane venoval spoločensko-kritickým témam doby. Pôvodným povolaním novinár vystupoval najmä proti všetkým formám pravicového radikalizmu, za čo ho v roku 1991 ocenila aj OSN. K najznámejším dielam autora, ktorý roky žil vo Švajčiarsku, patria napríklad romány "Láska je len slovo", "Všetci ľudia budú bratia", "Aj keď sa smejem, je mi do plaču", "Látka, z ktorej sú utkané sny", "Len vietor vie odpoveď", "Až do trpkého konca", "Snívaj nesplniteľný sen". TASR 2.01.2009
Zomrel nositeľ Nobelovej ceny, slávny dramatik Harold Pinter - ČTK | 25. decembra 2008 Svetoznámy britský dramatik Harold Pinter, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 2005 a jeden z priekopníkov absurdnej drámy zomrel v stredu vo veku 75 rokov. V Londýne to oznámila jeho manželka Antonia Fraser. Britský dramatik, ktorého spájalo aj dlhoročné priateľstvo s českým exprezidentom Václavom Havlom, je považovaný za najvýznamnejšieho predstaviteľa britskej drámy druhej polovice 20. storočia. Havel sa na svojich webových stránkach vyznal z obdivu voči Pinterovi a vyjadril úprimnú sústrasť jeho vdove. "Harold Pinter bol skvelý dramatik, ktorého som si od mladosti veľmi vážil. Jeho hry považujem za skvelé," uviedol Havel na svojich webových stránkach a pripomenul, že sa s Pinterom, ktorý už dlho trpel rakovinou hrtana, už v 70-tych rokoch minulého storočia osobne priatelili. Dramatik vtedajšieho disidenta Havla navštívil tiež v 80-tych rokoch na Hrádečku. "Solidarita, ktorú prejavoval mne a mojim priateľom v dobe nášho vzdoru, bola pre mňa veľmi dôležitá. Vedel som, že je ťažko chorý a jeho smrť ma zasiahla. Prejavujem úprimnú sústrasť Antonii Fraser," uviedol Havel. V roku 2005 prevzal exprezident Havel za vtedy už chorého Pintera cenu Franza Kafku. Keď Pinter získal Nobelovu cenu, Havel ho vtedy označil v rozhovore za príslušníka novej generácie dramatikov "naväzujúcich v 60-tych rokoch na absurdné divadlo Samuela Becketta, Eugena Ionesca, ale posúvajúceho ho ďalej k záhadnej psychologičnosti". Pinter ovplyvnil moderné ponímanie divadla, povestný ale bol aj radikálnymi politickými názormi. Udelenie Nobelovej ceny mu poskytlo platformu pre hlasnú kritiku vojny v Iraku. Pôsobil ako básnik, herec, divadelný režisér aj filmový scenárista. Napísal 32 divadelných hier, medzi nimi Správcu, Narodeniny či Návrat domov.
Demokracia bez alternatívy - Každá ľudská bytosť je obdarená právami a slobodami, ktoré sú zakotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, stovkám miliónov ľudí sú tieto práva stále odopierané ich vládou. Po celom svete dnes muži a ženy bojujú za svoje právo dôstojného života, za právo riadiť sa vlastným svedomím a vyjadrovať sa bez strachu, za právo vybrať si, kto im bude vládnuť, a právo brať svojich vodcov na zodpovednosť, ako aj právo na spravodlivosť v medziach zákona. Aby sme mohli efektívne riešiť tieto a iné problémy, ktoré trápia aj tie najmocnejšie štáty, potrebujeme príspevky civilnej spoločnosti, ako aj voľný tok myšlienok a informácií. Tým, že demokracia podporuje prácu obhajcov ľudských práv a občia